Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-134-2019.pdf
PDF · 217.85 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/134/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: K2-trading, s.r.o., IČO: 46 788 433, so sídlom Šrobárova 5, 917 01 Trnava, právne zastúpeného: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101139452/2019 zo dňa 15.5.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Napadnutým rozhodnutím č. 101139452/2019 zo dňa 15.5.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 102652298/2018 zo dňa 20.12.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2017 v sume 459 248,57 Eur. 2. Za kontrolované zdaňovacie obdobie nebol zo strany správcu dane uznaný žalobcom uplatnený nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, špecifikovaných v napadnutom rozhodnutí, vystavených hlavne dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou SORTIE, s.r.o., Trnavská cesta 33/C, 831 04 Bratislava, IČO 47 382 422 (od 12.1.2019 zmena obchodného mena a sídla spoločnosti na ROSTEFLIG TRISGLOS s.r.o., Magurská 37, 974 05 Banská Bystrica), ktorých predmetom bol nákup pohonných hmôt, ktorých zoznam je uvedený v rozhodnutí žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2017 deklaroval predaj tých istých pohonných hmôt (ďalej len PHM), v tom istom objeme, v rovnaký deň pre odberateľov: Frim s.r.o., Hlavná 44, 900 23 Viničné, IČO: 35 777 257, Juraj Frič, Hlavná 24/43, 900 23 Viničné, IČO: 40 047 202, HIRK spol. s r.o., Matuškovská cesta 881, Galanta, IČO: 31 355 404, ING - PRO Develop s.r.o., Pribinova 4, Bratislava, IČO: 46 702 008, BATAX, spol. s r.o., Rovinka 34, 900 41 Rovinka, IČO: 31 450 342 a ČS-KA Mazorník, s.r.o., Somolického 1874/62, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 45 905 991. Zo strany správcu dane bolo konštatované, že ide o nákup a predaj toho istého tovaru, v tom istom objeme, v rovnaký deň medzi OMV Slovensko, s.r.o. a SORTIE, s.r.o., ktorý deklaruje predaj predmetného tovaru v tuzemsku žalobcovi, ktorý následne deklaruje dodanie tovaru vyššie uvedeným odberateľom. Bolo zistené, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt bol súčasťou umelo vytvoreného obchodného a fakturačného reťazca, keď spoločnosť SORTIE, s.r.o. bola využitá na intrakomunitárne nadobudnutie PHM zo spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o., následne táto spoločnosť deklarovala tuzemský predaj PHM žalobcovi, čím si tento neoprávnene znížil vlastnú daňovú povinnosť. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňový daňový orgán prijal záver o porušení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), konkrétne § 49 v nadväznosti na § 51 a spochybnil dodanie predmetného tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcu, uvádzaným na preverovaných faktúrach. Správca dane mal za to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného daňového konania neodstránil pochybnosti prvostupňového daňového orgánu o sporných faktúrach a v žiadnom štádiu konania nepredložil dostatočné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Neuniesol tak svoje dôkazné bremeno, pretože nebolo preukázané, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, čím nebola splnená zákonná podmienka pre odpočítanie dane. So skutkovými a vecnými závermi správcu dane sa žalovaný v odvolacích konaniach vedených vo veci odvolaní proti vyššie uvedeným rozhodnutiam prvého stupňa stotožnil. Zo skutočného obsahu a významu predmetných zdaniteľných obchodov vyplýva, že ich cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme odpočítania dane.
II. Žaloba a jej dôvody
3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101139452/2019 zo dňa 15.5.2019 ako aj rozhodnutia správcu dane a určenia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi trovy konania. V podanej žalobe nežiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. 4. Namietal nezákonnosť a vecnú nesprávnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov z dôvodu, že tieto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov, zistenia skutkového stavu sú nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a ani v nich nemá oporu, a napokon, keďže došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným a správcom dane, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia oboch stupňov. 5. Konštatoval, že v rámci týchto tzv. reťazových obchodov sa tovar prepraví fyzicky od prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi, ktorý môže byť v poradí druhým, tretím, atď. kupujúcim predmetného tovaru. V týchto prípadoch je nevyhnutné na účely správnej aplikácie zákona o DPH posúdiť, ktorá dodávka tovaru je tzv. pohyblivá dodávka tovaru, t.j. dodávka, s ktorou je spojené odoslanie alebo preprava tovaru (§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH), všetky ostatné dodávky tovaru sú potom tzv. nepohyblivé dodávky tovaru, t.j. dodávky bez odoslania alebo prepravy tovaru (§ 13 ods. 2 písm. b) zákona o DPH). Pri dodávke tovaru z jedného členského štátu do iného členského štátu, ktorá je pohyblivou dodávkou tovaru, sa potom aplikujú ustanovenia oslobodenia od dane pri tzv. intrakomunitárnej dodávke tovaru (§ 43 zákona o DPH). Ďalej poukázal na to, že k reťazovým obchodom a uplatňovaniu DPH sa vyjadril ESD (SD EÚ) pri výklade článku 8 ods. 1 písm. a) a b), článok 28a ods. 1 písm. a) prvý pododsek, článok 28b A ods. 1 a článok 28c A písm. a) prvý pododsek šiestej Smernice o DPH vo veci EMAG, C-245/05. V súvislosti s týmto rozhodnutím žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie, keď uviedol, že ak dve po sebe nasledujúce dodávky za úhradu vykonané medzi osobami podliehajúcimi dani, ktoré konajú ako takéto osoby, týkajúce sa toho istého tovaru, zakladajú jedine zaslanie týchto tovarov v rámci spoločenstva alebo jedinú dopravu týchto tovarov v rámci spoločenstva, táto zásielka alebo táto doprava môže byť pripočítaná iba jednej z dvoch dodávok, ktorá samotná bude oslobodená od dane za uplatnenia článku 28c A písm. a) prvého pododseku šiestej Smernice. Keďže sa za miesto nadobudnutia tovaru sprostredkujúcim nadobúdateľom považuje miesto nachádzajúce sa v členskom štáte určenia zásielky alebo dopravy tohto tovaru, odporovalo by akejkoľvek logike, aby sa táto zdaniteľná osoba považovala za osobu vykonávajúcu nasledujúcu dodávku toho istého tovaru z členského štátu odoslania uvedenej zásielky alebo dopravy. V tomto rozsudku ESD zo dňa 6.4.2006 vo veci EMAG sa v bode 51, bod 2 uvádza: „ak dve po sebe nasledujúce dodávky toho istého tovaru vykonané za protihodnotu medzi zdaniteľnými osobami, ktoré konajú ako také osoby, zakladajú jediné zaslanie tohto tovaru v rámci spoločenstva alebo jedinú dopravu tohto tovaru v rámci spoločenstva, iba miesto dodávky, ktorému sa pripočíta toto zaslanie alebo táto doprava, je určené podľa článku 8 ods. 1 písm. a) šiestej Smernice 77/388 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu, zmenenej a doplnenej Smernicou 95/7; považuje sa za neho miesto nachádzajúce sa v členskom štáte odoslania tejto zásielky alebo tejto dopravy. Miesto inej dodávky je určené podľa článku 8 ods. 1 písm. b) tej istej smernice; považuje sa za neho miesto nachádzajúce sa v členskom štáte odoslania alebo členskom štáte určenia uvedenej zásielky alebo dopravy podľa toho, či táto dodávka je prvou alebo druhou z dvoch po sebe nasledujúcich dodávok“.
6. Podobne je táto otázka posudzovaná aj vo veci Eurotire holding BV, C-430/09 - rozsudok ESD zo dňa 16.12.2010: „vo vzťahu k dvom po sebe nasledujúcim dodávkam toho istého tovaru medzi rozdielnymi zdaniteľnými osobami, ktoré konajú ako také, ktorý bol predmetom iba jednej prepravy v rámci spoločenstva, určenie transakcie, ktorej sa má pripísať táto preprava, t.j. prvá alebo druhá dodávka
- vzhľadom na to, že táto transakcia spadá z tohto dôvodu pod pojem dodávka v rámci spoločenstva v zmysle článku 28c A písm. a) prvého odseku šiestej Smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 96/95/ES z 20. decembra 1996, v spojení s článkom 8 ods. 1 písm. a) a b), článkom 28a ods. 1 písm. a) prvým odsekom a článkom 28b A ods. 1 tejto smernice - sa vykoná na základe celkového posúdenia všetkých okolností veci samej na účely stanovenia, ktorá z týchto dvoch dodávok spĺňa všetky podmienky vzťahujúce sa na dodávku v rámci spoločenstva.
7. Za okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, v ktorých prvý nadobúdateľ, ktorý získal právo na nakladanie s tovarom ako vlastník na území členského štátu prvého dodania, prejaví svoj úmysel prepraviť tento tovar do iného členského štátu a predloží svoje identifikačné číslo na účely dane z pridanej hodnoty pridelené týmto naposledy menovaným členským štátom, sa preprava v rámci spoločenstva musí pripísať prvej dodávke pod podmienkou, že právo nakladať s tovarom ako vlastník bolo prevedené na druhého nadobúdateľa v členskom štáte určenia prepravy v rámci spoločenstva. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či táto podmienka je vo veci, o ktorej rozhoduje, splnená“.
8. Žalobca v posudzovanej veci poukázal na to, že obchodná spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. uskutočnila intrakomunitárne dodanie tovaru oslobodené od dane podľa rakúskeho zákona o DPH, pretože dodala tovar slovenskej obchodnej spoločnosti SORTIE, s.r.o., registrovanej pre DPH na Slovensku a tovar bol prepravený z Rakúska na Slovensko, konkrétne sprostredkovane cez žalobcu priamo ku konečnému odberateľovi, a to vyššie uvádzaným slovenským obchodným spoločnostiam a podnikateľom (Frim, s.r.o., Juraj Frič, HIRK spol. s r.o., ING - PRO Develop s.r.o., BATAX, spol. s r.o., ČS- KA Mazorník, s.r.o.). Znamená to, že obchodná spoločnosť SORTIE s.r.o. uskutočnila intrakomunitárne nadobudnutie tovaru v tuzemsku (§ 17 ods. 1 zákona o DPH), keďže miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je tuzemsko, pretože na Slovensku sa skončila preprava tovaru. Mal za to, že tieto skutočnosti bez pochybností vyplývajú zo zabezpečených dôkazov: faktúr OMV Rakúsko pre OMV Slovensko, s.r.o., faktúr OMV Slovensko, s.r.o. pre SORTIE s.r.o., sprievodná dokumentácia k prepravovanému tovaru z Rakúska na Slovensko, dokumenty z celoeurópskeho elektronického informačného systému EMCS. V prípade pochybností v otázke intrakomunitárneho dodania s cieľom posúdenia všetkých objektívnych okolností, ako aj zámeru a cieľa obchodu medzi OMV Slovensko, s.r.o. pre SORTIE s.r.o., bolo právom a povinnosťou správcu dane zabezpečiť si všetky informácie a podklady a prípadne realizovať výsluch dotknutých osôb. V tejto súvislosti preto poukázal na ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého „správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov“.
9. Podľa informácií žalobcu každý odberateľ OMV Slovensko, s.r.o. v dokladoch o preprave pri zásielke pri dodávke tovaru v rámci ES písomne potvrdzuje dodávateľovi (OMV Slovensko, s.r.o.) úplne miesto a krajinu príjemcu tovaru, odlišnú od Rakúskej republiky. Obchodná spoločnosť SORTIE s.r.o. následne uskutočnila nepohyblivú dodávku tovaru slovenskej spoločnosti - žalobcovi. Miestom dodania pre nepohyblivú dodávku tovaru je tuzemsko (§ 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH), ide o dodanie tovaru bez prepravy a v tomto prípade je miestom dodania miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa uskutočňuje jeho dodanie. Žalobca si v súlade so zákonom o DPH uplatnil odpočítanie dane uplatnené spoločnosťou SORTIE s.r.o. Následne žalobca uskutočnil nepohyblivú dodávku tovaru slovenským spoločnostiam a podnikateľom. Dodávky, ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru, tak ako je to aj v posudzovanom prípade, sú považované za časovo po sebe nasledujúce. Každý účastník reťazového obchodu môže previesť na druhého účastníka právo disponovať s tovarom ako vlastník, len ak toto právo predtým získal od svojho dodávateľa. Znamená to, že v posudzovanom prípade iba jedno dodanie tovaru v rámci jedného zmluvného vzťahu (a to vzťahu OMV Slovensko, s.r.o. a SORTIE s.r.o.) bolo spojené s prepravou (pohyblivá dodávka), ostatné dodávky tovaru sa uskutočňovali bez prepravy (nepohyblivá dodávka) a miestom ich dodania bolo miesto, kde sa tovar nachádzal v čase, keď sa jeho dodanie uskutočnilo. OMV Slovensko, s.r.o. preukázateľne tovar dodala spoločnosti SORTIE s.r.o. ako subjektu, ktorý sa v zmluvných vzťahoch identifikoval slovenským IČ - DPH. Medzi OMV Slovensko, s.r.o. a SORTIE s.r.o. neexistovala pochybnosť o tom, že miestom nadobudnutia tovaru je Slovenská republika. Takýmto spôsobom bola aj medzi uvedenými spoločnosťami riešená a posudzovaná otázka oslobodenia od DPH a intrakomunitárne nadobudnutie tovaru. Tovar bol následne preukázateľne prepravený z Rakúska na Slovensko.
10. Žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník v súlade so zmluvou medzi obchodnou spoločnosťou SORTIE s.r.o. a žalobcom (článok IX bod 9. 1 zmluvy) kumulatívne splneným troch podmienok: prevzatím tovaru, podpisom dodacieho listu a úplným uhradením kúpnej ceny. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že kúpna cena bola z jeho strany zaplatená na základe faktúr vystavených SORTIE s.r.o., a to po faktickej preprave tovaru (PHM) z Rakúska na Slovensko a ich prečerpaní do nádob - cisterien u posledného odberateľa v rámci obchodného reťazca, pričom právo nakladať s tovarom ako vlastník tak žalobcovi v žiadnom prípade nemohlo vzniknúť v čase, keď sa tovar ešte nachádzal v Rakúsku. Preprava bola realizovaná žalobcom na účet spoločnosti SORTIE s.r.o. (tejto spoločnosti bola cena dopravy refakturovaná), a to subdodávateľsky - prostredníctvom obchodnej spoločnosti O.G trans, s.r.o. Dopravu zabezpečoval subdodávateľsky žalobca pre SORTIE s.r.o. na základe osobitného zmluvného vzťahu, pričom pri preprave nákladu na Slovensko nebol žalobca vlastníkom tohto prepravovaného tovaru, bola ním stále spoločnosť SORTIE s.r.o. Preto akékoľvek vyhlásenie žalobcu o vlastníctve uvedené v rámcovej zmluve o preprave s O.G trans s.r.o. sú vzhľadom na článok IX bod 9.1 rámcovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a SORTIE s.r.o. bez právneho významu. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam považoval žalobca právne závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí o tom, že v prípade obchodu medzi OMV Slovensko s.r.o. a spoločnosťou SORTIE s.r.o. nejde o intrakomunitárne dodanie tovaru sú zjavným nesprávnym právnym posúdením veci, súčasne namietal, že zistenia skutkového stavu veci sú nedostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie žalovaného je v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Tiež namietal, že konštatovanie žalovaného uvedené na strane 13 rozhodnutia „z rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.3.2017 medzi daňovým subjektom ako kupujúcim a dodávateľom SORTIE s.r.o. ako predávajúcim vyplýva, že miesto a spôsob konkrétneho plnenia bude dohodnuté v príslušnej objednávke, ktorá má charakter samostatnej kúpnej zmluvy. Predávajúci plní dodávku odovzdaním tovaru na základe nákladného listu z LOBAU v Rakúsku. Predávajúci sa zaväzuje na kupujúceho previesť vlastnícke právo k PHM okamihom prevzatia tovaru“. Tieto zistenia považoval za také, ktoré sú v priamom rozpore s obsahom rámcovej kúpnej zmluvy o dodávkach pohonných hmôt veľkoobchodným spôsobom zo dňa 13.3.2017. Dohoda o tom, že „predávajúci sa zaväzuje na kupujúceho previesť vlastnícke právo k PHM okamihom prevzatia tovaru“ sa v zmluve nenachádza, pričom naopak podľa článku IX, bod 9.1 „vlastníctvo prechádza na kupujúceho okamžikom prevzatia tovaru, podpisom dodacieho listu a úplného uhradenia kúpnej ceny“.
11. V tejto súvislosti je žalobca presvedčený, že bolo základnou povinnosťou správcu dane a žalovaného objektívne posúdiť, či ide o transakciu v rámci spoločenstva, a to celkovým „posúdením všetkých objektívnych okolností, ako aj úmyslu nadobúdateľa, pokiaľ je podopretý objektívnymi skutočnosťami umožňujúcimi identifikovať členský štát, v ktorom sa predpokladá konečné použitie dotknutého tovaru“ (viď rozsudok ESD zo dňa 18.11.2010 vo veci Skatteverket, C-84/09).
12. Vo vzťahu k preverovanému obchodnému reťazcu, daňovými orgánmi vyhodnotenému ako umelý, žalobca poukázal na obchodnú prax v rôznych členských štátoch EÚ, ktorá je úplne bežná, štandardná a často využívaná ako spôsob obchodovania s tovarmi, čo je uvedené v samotnej žalobe.
13. Žalobca dal dôrazne do pozornosti skutočnosť, že v napadnutých rozhodnutiach daňových orgánov oboch stupňov sa žiadne konkrétne spáchanie daňového podvodu spoločnosťou SORTIE, s.r.o. neuvádza a žalobca tak doposiaľ nevie, akého podvodného konania sa vlastne mal zúčastniť. Aj z tohto dôvodu je podľa názoru žalobcu predmetné rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu je absolútne nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že z absolútne žiadneho vykonaného dôkazu ani len nepriamo nevyplýva vedomosť alebo možnosť vedomosti žalobcu o daňovom podvode. Napriek tomu to žalovaný vo svojich rozhodnutiach konštatuje, a to bez odkazu na konkrétne vykonané dôkazy vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom žiaden daňový podvod v rozhodnutiach nebol posudzovaný ani preukazovaný. Napriek uvedenej absencii dôkazov, je žalobca v rozpore so všetkými základnými zásadami trestania (nullum crimen nulla poena sine lege), označovaný za účastníka takéhoto podvodu.
14. V tejto súvislosti žalobca podporil opodstatnenosť žalobného bodu poukazom na právne závery ohľadom uplatňovania zásady neutrality DPH na prijaté zdaniteľné plnenia a ohľadom potreby preukázania vedomosti alebo objektívnej možnosti platcu DPH prijímajúceho zdaniteľné plnenie, že toto je poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ), napr. z rozsudku vo veci Federation of Technological Industries z 11. mája 2006, č. C-384/04, Zb. s. I-4191, bod 33, v zmysle ktorého: „Subjekty, ktoré prijmú opatrenie, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, že ich obchody nie sú súčasťou reťazca, ktorý obsahuje plnenie poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto obchodov bez toho, aby riskovali, že budú spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie tejto dlžnej dane iným platiteľom dane“. Obdobné právne závery citoval žalobca z rozsudku z 6. júla 2006 vo veci Kittel, C-439/04, bod 51 a 52., z rozsudkov z 12. januára 2006 v spojených veciach Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Zb. s. I-483, z rozsudku z 21. júna 2012 v spojených veciach Mahagében Kft., C-80/11 a C-142/11, bod 45, z rozsudku z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen, C-18/13.
15. Žalobca mal za to, že svoje ekonomické dôvody spolupráce so spoločnosťou SORTIE, s.r.o. vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach pred správcom dane ako aj výsluchoch dostatočne zdôvodnil, pričom svoje platobné povinnosti voči svojmu dodávateľovi si riadne splnil, rovnako si splnil všetky svoje notifikačné povinnosti vo vzťahu k správcovi dane.
16. Z pohľadu splnenia zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia žalobca dôvodil, že v posudzovanom období bol zdaniteľnou osobou a uvedený tovar mu bol poskytnutý inou zdaniteľnou osobou. Žalobca tovar využil pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a keďže všetky podmienky na odpočet DPH v zmysle aplikovateľných právnych predpisov boli splnené, žalobcovi nemôže byť právo na odpočítanie dane v zásade zamietnuté (rozsudok zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik, C-285/11, bod 29).
17. Žalobca poukázal na to, že pri daňových kontrolách dodanie tovaru bolo preukázané a nebolo sporné. Podľa názoru žalobcu, ak správca dane a žalovaný chceli rozhodnúť o nepriznaní práva na odpočet DPH, bolo ich bazálnou povinnosťou žalobcovi preukázať, že vedel alebo musel vedieť o nejakom daňovom podvode iného subjektu v rámci obchodného reťazca. V tomto smere nestačí len spochybniť a domnelo preniesť dôkaznú povinnosť na žalobcu. Žalobca považuje za vylúčené, aby bol daňovými orgánmi nútený preukazovať negatívnu skutočnosť, t. j. že nevedel a ani nemohol vedieť o tom, že nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu spáchaného iným subjektom.
18. Argumentáciu žalovaného označil žalobca za zjavne pomýlenú, v rozpore s aplikovateľnými predpismi a s vyššie uvádzanými rozhodnutiami SD EÚ ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“). Zároveň poukázal na právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k neprimeranému prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt, vyslovený v rozsudku sp. zn. 3 Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, bod. 14. 19. Žalobca má za to, že v posudzovanom prípade nedošlo k preukázaniu ani jednej z vyššie uvedených podmienok, pričom tieto podmienky nielenže neboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované. Žalobca sa môže len domnievať, že spoločnosť SORTIE, s.r.o. bola označená za daňového podvodníka z dôvodu, že DPH vybranú od žalobcu správcovi dane neodviedla. Žalobca nemá a ani nemôže mať informácie o tom, či SORTIE, s.r.o. podávala daňové priznania a či DPH platila. Ak však SORTIE, s.r.o. správcovi dane zaplatila, čo i len 1 cent vybraný od žalobcu z uvedených zdaniteľných plnení, je pojmovo vylúčené akékoľvek podvodné konanie v uvedenom rozsahu a nepriznanie práva na odpočet DPH postavené na tomto základe. 20. Žalobca ďalej namietal, že ak by správca dane a žalovaný posudzovali predmetný reťazový obchod s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti, ako aj úmysly a zámery jednotlivých dodávateľov a odberateľov, a neposudzovali tieto jednotlivé obchody izolovane, vytrhávajúc skutkové okolnosti, ako aj jednotlivé zmluvné ustanovenia z kontextu, nemohli by dospieť k takým záverom, aké boli uvedené v rozhodnutí. Takýto výklad daňových predpisov vo vzťahu k DPH považoval za nesprávny, podľa ktorého každý sprostredkovateľský vzťah, kde sprostredkovateľ nezaplatí vybranú DPH od konečného príjemcu, je potrebné považovať za umelo vytvorený obchodný reťazec, keďže konečný príjemca si mal/mohol tovar/službu objednať priamo (nie cez sprostredkovateľa) u výrobcu/dodávateľa.
21. S poukazom na zásadu legality ovládajúcu konanie štátnych orgánov, ako aj daňové konanie, a s poukazom na právne zvery ústavného súdu vyplývajúce z nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07, žalobca namietal šikanózny výkon práva orgánmi verejnej moci v preskúmavaných administratívnych konaniach, nerešpektujúc, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd, teda v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius. 22. Žalobca vyslovil presvedčenie, že je úplne pomýleným taký výklad daňových predpisov vo vzťahu k DPH, podľa ktorého každý sprostredkovateľský vzťah, kde sprostredkovateľ nezaplatí (pozn. ak k tomu došlo i v tomto prípade, o čom sa žalobca len domnieva) vybranú DPH od konečného príjemcu, je potrebné považovať za umelo vytvorený obchodný reťazec, keďže konečný príjemca si mal/mohol tovar/službu objednať priamo (nie cez sprostredkovateľa) u výrobcu/dodávateľa. Podľa právneho názoru žalobcu tak postup správcu dane (a tým aj žalovaného) vykazuje signifikantné znaky zneužitia práva orgánmi verejnej moci. 23. S poukazom na § 63 ods. 5 daňového poriadku žalobca namietal zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Mal za to, že právne názory žalovaného obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia sú v prevažujúcom rozsahu logicky nekonzistentné, zmätočné, až nezrozumiteľné. Dôvodil, že žalovaný sa nevysporiadal s rozhodujúcimi tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, naopak zástupne a podľa právneho názoru žalobcu účelovo vytrhával tvrdenia žalobcu z kontextu. Namietal, že v rozhodnutiach celkom absentuje posúdenie a preukázanie samotného daňového podvodu. Preukazovanie účasti na konštatovanom, avšak neposudzovanom a nepreukázanom daňovom podvode, potom vykazuje zjavné znaky svojvôle a arbitrárnosti, odhliadnuc od skutočnosti, že i keby spoločnosť SORTIE, s.r.o. daňový podvod preukázateľne spáchala, zo žiadnych skutočností preukázateľne nevyplýva (ani objektívne vyplývať nemôže), že žalobca vedel alebo aspoň musel nevyhnutne vedieť o spáchaní daňového podvodu. Žalobca zastal názor, že vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali, sú pochybné a neumožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli (unesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. novembra 2017).
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
24. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. 25. Zopakoval skutkové zistenia a dôvody vyrubenia rozdielu dane v dôsledku neuznania žalobcom uplatneného odpočtu dane za zdaniteľné plnenia prijaté od dodávateľa - obchodnej spoločnosti SORTIE, s.r.o. 26. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že tzv. reťazové obchody predstavujú bežný, štandardný a často využívaný spôsob obchodovania s tovarmi žalovaný uviedol, že správca dane je povinný, za účelom získania objektívnej pravdy, šetriť celý obchodný reťazec, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/24/2012. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal správca dane aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže dôjsť k odpočítaniu dane. Správca dane je teda povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkým obchodnými partnermi. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že zásadným znakom reťazových obchodov je skutočnosť, že tovar, ktorý je predmetom obchodu, sa fyzicky prepraví od prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi. V rámci reťazca dodávateľov a odberateľov je realizovaná len jedna dodávka, ktorá je spojená s fyzickým pohybom tovaru - tzv. pohyblivá dodávka. Ostatné dodania v rámci reťazca sa označujú ako nepohyblivé dodávky, ktoré sú sprevádzané iba fakturáciou. Ak sa teda zdaniteľných obchodov s tovarom zúčastňuje reťazec dodávateľov a odberateľov a tovar je dodaný priamo od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi, každý dodávateľ v reťazci sa na účely dane z pridanej hodnoty považuje za priameho dodávateľa tovaru pre najbližšieho nasledujúceho odberateľa. V záujme správneho uplatnenia dane z pridanej hodnoty treba pre každú dodávku identifikovať miesto dodania tovaru. Určenie miesta dodania tovaru je zásadným činiteľom na uplatnenie správneho režimu DPH pri reťazových obchodoch. Na účely určenia miesta dodania tovaru je potrebné vychádzať podľa charakteru dodávky z ustanovení § 13 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o DPH. Taktiež Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach argumentuje, že je potrebné určiť, resp. posudzovať, ktorému z dodaní treba priradiť prepravu v rámci spoločenstva, treba vykonať celkové posúdenie všetkých špecifických okolností danej veci, ako aj zohľadniť úmysly kupujúceho v okamihu nadobudnutia tovaru, pokiaľ sú podopreté objektívnymi dôkazmi. V tejto súvislosti je potrebné najmä určiť, v ktorom momente bolo prevedené právo nakladať s tovarom ako vlastník na konečného príjemcu, ak sa prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník uskutočnil ešte pred tým, ako došlo k preprave v rámci spoločenstva, nie je možné túto prepravu priradiť prvému dodaniu pre prvého nadobúdateľa, v danom prípade OMV Slovensko, s.r.o. pre obchodnú spoločnosť SORTIE s.r.o. Zdôraznil, že v danom prípade žalobca ako aj jeho deklarovaný dodávateľ - obchodná spoločnosť SORTIE s.r.o. mali vedomosť o tom, ako a kto bude reálne zabezpečovať prepravu, ako aj úmysly kupujúceho v okamihu nadobudnutia, vzhľadom k tomu, že objednávky tovaru prebiehali na základe objednávok odberateľov žalobcu. Za takýchto okolností miesto dodania v reťazci nemožno určiť bez zohľadnenia relevantných objektívnych skutočností, ktoré boli známe dodávateľovi - SORTIE s.r.o. a nadobúdateľovi (žalobcovi), a nemôže závisieť výlučne od posúdenia prvého dodania prvým dodávateľom (OMV Slovensko, s.r.o.), ktoré uskutočnil na základe nesprávnych informácií poskytnutých prvým nadobúdateľom (SORTIE s.r.o.). Ďalej uviedol, že ak by bola spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. informovaná o tom, že tovar bude predtým, ako opustí členský štát dodania opäť predaný inej osobe, bola by táto považovaná za zdaniteľnú osobu na účely platby DPH z tejto transakcie. Ak totiž tovar predtým, ako opustí členský štát dodania, je predaný inej osobe, nie je možné hovoriť o dodaní tovaru s jeho prepravou, ktoré by bolo oslobodené od dane v členskom štáte dodania, keďže ešte k fyzickej preprave tovaru nedošlo. Takýto prijatý záver nemôže ovplyvniť ani skutočnosť, že prvý dodávateľ (OMV Slovensko, s.r.o.) nebol informovaný o tom, že prvý nadobúdateľ (SORTIE s.r.o.) tovar ďalej predá ďalšiemu kupujúcemu pred akoukoľvek prepravou v rámci spoločenstva a prvý nadobúdateľ (SORTIE s.r.o.) predložil prvému dodávateľovi (OMV Slovensko, s.r.o.) identifikačné číslo pre DPH vydané členským štátom určenia prepravy v rámci spoločenstva. 27. Námietky žalobcu, napádajúce absenciu odôvodnenia v napadnutých rozhodnutiach vo vzťahu k tvrdenému podvodnému obohateniu žalobcu, ktoré je pri posúdení zdaniteľného plnenia zo strany daňových orgánov v rozpore so zásadou neutrality DPH, žalovaný považoval za neopodstatnené. Dôvodil, že DPH je vyberaná na každom hospodárskom stupni, pričom na zamedzenie kumulácie dane v rámci podnikateľského reťazca je umožnené odpočítanie dane, vďaka ktorému sa platiteľ dane môže zbaviť dane uplatnenej na predchádzajúcom stupni reťazca. 28. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia prijaté na vstupe. Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. V tejto súvislosti žalovaný poukaz na rozsudky ESD v danom prípade vyhodnotila ako irelevantný, pretože právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH je možné uplatniť len v tom prípade, že nejde o zneužívajúce, resp. podvodné konanie. K hmotnoprávnym podmienkam na vznik nároku platcu DPH na odpočet dane žalovaný uviedol, že toto právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Základnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť buď dodávateľovi tovaru alebo služby alebo samotnému platiteľovi dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti a dodávateľ uplatní vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, táto daň je splatná z dôvodu jej uvedenia vo faktúre, nezakladá však právo na jej odpočítanie. Každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH povinná zaplatiť túto daň. V nadväznosti na uvedenú zákonnú úpravu žalovaný skutočnosť, že žalobca deklarovanému dodávateľovi zaplatil, považoval za úplne irelevantnú. Ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH je transpozíciou článku 203 smernice 2006/112/ES, podľa ktorého DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Povinnosť odviesť DPH na výstupe na základe článku 203 smernice 2006/112/ES predpokladá, že bola vystavená taká faktúra, ktorá spĺňa formálne náležitosti faktúry. Zmyslom tohto ustanovenia je zabrániť neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočítanie dane, keďže faktúra je v niektorých prípadoch predpokladom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Tým, že článok 203 smernice 2006/112/ES stanovuje povinnosť zaplatiť DPH uvedenú vo faktúre, má za cieľ zabrániť nebezpečenstvu straty daňových príjmov, ktoré môže vzniknúť uplatnením odpočítania dane. 29. Žalovaný argumenty žalobcu súvisiace so samozdanením, a teda zachovaním daňovej neutrality, označil za neopodstatnené, pretože samozdanenie sa v danom prípade nezrealizovalo. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania správca dane skonštatoval porušenie zákonného ustanovenia na uplatnenie práva na odpočítanie dane a to § 49 a § 51 zákona o DPH. Dodávateľovi teda nevznikla daňová povinnosť a u žalobcu preto nevzniklo právo na odpočítanie dane, keďže daň u dodávateľa bola splatná z titulu jej uvedenia na faktúre. 30. Žalovaný zastal názor, že odpočítanie dane žalobcom na základe sporných faktúr treba považovať za neoprávnené obohatenie na úkor štátneho rozpočtu, pretože zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane splnené neboli z dôvodov vyššie zmienených. Spochybnenie obchodných vzťahov a ich označenie za zinscenované bolo vyslovené na základe vykonaného dokazovania v konkrétnom reťazci, v žiadnom prípade nebolo vyslovené na nakupovanie tovarov a služieb prostredníctvom tretieho subjektu a vytvorenie obchodného reťazca ako takého. K preverovaným obchodným vzťahom žalovaný dôvodil, že žalobca mal rovnako ako dodávateľ - spoločnosť SORTIE, s.r.o. povolenie Colného úradu Finančnej správy na distribúciu pohonných hmôt.
31. K tvrdeniu žalobcu, že v daňovom konaní nebolo preukázané spáchanie a účasť na daňovom podvode zo strany žalobcu ako aj dodávateľskej spoločnosti SORTIE, s.r.o. žalovaný uviedol, že dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolnosti, za ktorých mali byť obchody realizované, t. j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach skutočne tovar dodal. Žalovaný mal za to, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku a vykonal riadne dokazovanie. Dodal, že predmetné dokazovanie bolo podmienené uplatneným právom na odpočítanie dane. Žalovaný opakovane vyhodnotil postup správcu dane ako súladný so základnými zásadami uplatňovanými pri správe daní v zmysle daňového poriadku. 32. K výsledkom vykonaného dokazovania žalovaný uviedol, že správca dane ani po vyčerpaní všetkých zákonných postupov a možností nedospel v rámci dokazovania k záveru, že reálnym dodávateľom tovaru žalobcovi bola spoločnosť SORTIE, s.r.o. Žalovaný sa v skutkových záveroch zhodol s daňovým orgánom prvého stupňa, že uvedená deklarovaná skutočnosť nebola preukázaná a sporné faktúry nemožno považovať za vierohodné a odrážajúce reálne obchodné transakcie, na základe ktorých by po ich vyhodnotení jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach bolo možné prijať záver, že boli splnené podmienky vzniku práva na odpočítanie dane. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že až na základe celého komplexu okolností reťazového obchodu v prípade pohybu toho istého tovaru, ktorý sa uskutoční od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi, ak je dostatočne objektívne zjavné, že obchodné operácie, vyhotovenie faktúr so slovenskou daňou medzi platiteľmi na území Slovenskej republiky sa uskutočnili zjavne iba formálne, bolo možné vysloviť záver, že došlo aj k podvodnému konaniu. 33. Žalovaný ďalej poukázal na to, že vedeným dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolnosti, za ktorých mali byť obchody realizované, t.j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach skutočne tovar dodal. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosti zistené u dodávateľa (SORTIE, s.r.o.), keď prokuristom dodávateľa bol v rozhodnom období N. I., bytom I. S., ktorý bol bezdomovcom, pričom tento sa vyjadril v tom zmysle, že dodávateľ obchodoval s PHM (s benzínom a naftou), ktoré kupoval priamo z rakúskeho OMV a bol prepravovaný na Slovensko. Nepamätal si presne komu tovar dopravoval, predával ho žalobcovi, ktorý mal svojich odberateľov. Bolo zistené, že p. I. sa zúčastňoval väčšiny prípadov v Rakúsku pri nakládke, nevedel však uviesť v akom meste sa tieto nakládky realizovali. V Rakúsku čakal, kým sa natankuje cisterna a potom išiel domov. Dodávateľ obchodná spoločnosť SORTIE, s.r.o. len sprostredkovala nákup a predaj PHM, pričom žiadne doklady neprevzal a ani nevedel uviesť, s kým jednal v Rakúsku. Bolo zistené, že na sporných faktúrach je dodávateľom (a teda aj priamym obchodným partnerom) žalobcu spoločnosť SORTIE, s.r.o., pričom výber obchodného partnera bola výlučne na voľbe žalobcu. Žalovaný tiež dal do pozornosti aj zistenia týkajúce sa priameho dodávateľa v predchádzajúcom daňovom konaní (išlo o daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia august 2016 až december 2016) vedené u žalobcu, v ktorom predmetom preverovania bol taktiež nákup PHM, a v priebehu ktorého boli prvostupňovým správnym orgánom zistené podobné skutočnosti u priameho dodávateľa. V obidvoch týchto daňových konaniach bol priamym dodávateľom žalobcu dodávateľ, v mene ktorého konal prokurista v krátkej dobe, ktorá spadá do obdobia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov; v oboch prípadoch pri ústnom pojednávaní uviedli svedkovia - prokuristi obdobný scenár v priebehu zdaniteľných obchodov s malými rozdielmi a k obchodom sa len stručne vyjadrili, že tovar bol prepravovaný z Rakúska priamo k odberateľom žalobcu. 34. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu o šikanóznom výkone práva orgánmi verejnej moci v prejednávanom prípade a rovnako tak s nesprávnym tvrdením, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú založené na domnienke o nezaplatení dane sprostredkovateľom, v danom prípade dodávateľom SORTIE, s.r.o. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že nezaplatenie dane dodávateľom nebolo predmetom preverovania a v žalovaných ako aj v prvostupňových rozhodnutiach nebol uvedený, ani spomenutý výklad daňových predpisov vo vzťahu k DPH, podľa ktorého každý sprostredkovateľský vzťah, kde sprostredkovateľ nezaplatí vybranú DPH od konečného príjemcu, je potrebné považovať za umelo vytvorený obchodný reťazec. 35. Ohľadom námietky napádajúcej zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí žalovaný argumentoval, že pochybnosti o reálnom plnení dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach vyplynuli z komplexu všetkých získaných dôkazov, ktoré sú podrobne popísané v žalovaných ako aj prvostupňových rozhodnutiach. 36. S poukazom na ciele smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 (ďalej len „smernica“), ktoré vo vzťahu k daňovým podvodom judikoval SD EÚ v rozhodnutiach C-255/02 Halifax plc, bod 85; C-504/10 Tanoarch s.r.o., bod 50; C-285/11 Bonik EOOD, bod 35; C-18/13 Maks Pen, bod 26; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL , bod 59, žalovaný dôvodil, že podvodné konanie v praxi pozostáva predovšetkým v nepriznaní sumy nadmerného odpočtu získanej z dôvodu existencie tzv. bielych koní v reťazci, neexistencii predmetu plnenia a pod. Žalovaný zdôraznil, že aj keď žalobca disponoval materiálnym plnením, v procese daňovej kontroly ani vo vyrubovacom a odvolacom konaní nebolo preukázané, že toto plnenie bolo skutočne dodané zo strany dodávateľa uvedeného na predmetných faktúrach. Žalovaný má teda za to, že žalobca nedisponoval zodpovedajúcimi faktúrami. Dodal, že ESD vo svojich rozhodnutiach uviedol, že právo EÚ nebráni, aby členské štáty považovali predloženie nepravdivých faktúr za daňový podvod. 37. Poukázal na to, že závery uvedené v odôvodnení rozhodnutia sú vyvodené z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Mal za to, že v dostatočnej miere boli reflektované požiadavky na obsah odôvodnenia rozhodnutia stanovené v § 63 ods. 5 daňového poriadku.
38. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyjadril k skutkovým tvrdeniam žalobcu, týkajúcich sa uzavretia zmluvy medzi spoločnosťou SORTIE, s.r.o. a žalobcom, a to najmä v súvislosti s nadobudnutím práva žalobcu nakladať s tovarom ako vlastník (článok IX bod 9.1 zmluvy) kumulatívnym splnením troch podmienok: prevzatím tovaru, podpisom dodacieho listu a úplným uhradením kúpnej ceny. Ďalej uviedol, že kúpna cena bola žalobcom zaplatená na základe faktúr vystavených spoločnosťou SORTIE, s.r.o. po faktickej preprave tovaru (PHM) z Rakúska na Slovensko a ich prečerpaní do nádob (cisterien) u posledného odberateľa v rámci obchodného reťazca. Za tohto stavu preto žalobcovi nemohlo vzniknúť právo nakladať s tovarom ako vlastník v čase, keď sa tovar nachádzal ešte v Rakúsku. Tiež zdôraznil, že zo žiadneho vykonaného dôkazu ani len nepriamo nevyplýva vedomosť, alebo možnosť mať vedomosť o daňovom podvode, nie to ešte úmysel žalobcu ho spáchať. V tejto súvislosti uviedol, že zo strany daňových orgánov žiaden daňový podvod posudzovaný nebol, nie to ešte, že by bol preukazovaný. IV. Relevantná právna úprava
39. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
40. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
41. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
42. Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
43. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
44. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
45. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 46. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 47. Podľa § 2 písm. a) daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 48. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 49. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 50. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 51. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 52. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
53. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 54. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 55. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 56. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
57. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 58. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 59. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. 60. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 61. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 62. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 63. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 64. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
65. Podľa § 74 ods. 1 zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať a) meno a priezvisko zdaniteľnej osoby alebo názov zdaniteľnej osoby, adresu jej sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jej identifikačné číslo pre daň, pod ktorým tovar alebo službu dodala, b) meno a priezvisko príjemcu tovaru alebo služby alebo názov príjemcu tovaru alebo služby, adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jeho identifikačné číslo pre daň, pod ktorým mu bol dodaný tovar alebo pod ktorým mu bola dodaná služba, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane pre každú sadzbu dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) uplatnenú sadzbu dane alebo oslobodenie od dane; pri oslobodení od dane sa uvedie odkaz na ustanovenie tohto zákona alebo smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v platnom znení alebo slovná informácia „dodanie je oslobodené od dane“, i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť, okrem výšky dane uplatnenej podľa osobitnej úpravy v § 66, j) slovnú informáciu „vyhotovenie faktúry odberateľom“, ak odberateľ, ktorý je príjemcom tovaru alebo služby, vyhotovuje faktúru podľa § 72 ods. 4, k) slovnú informáciu „prenesenie daňovej povinnosti“, ak osobou povinnou platiť daň je príjemca tovaru alebo služby, l) údaje o dodanom novom dopravnom prostriedku podľa § 11 ods. 12, m) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - cestovné kancelárie“, ak sa uplatní osobitná úprava podľa § 65, n) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar“, „úprava zdaňovania prirážky - umelecké diela“ alebo „úprava zdaňovania prirážky - zberateľské predmety a starožitnosti“, a to v závislosti od tovaru, pri ktorom sa uplatní osobitná úprava podľa § 66.
66. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. 67. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
68. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 69. Podstatnými žalobnými bodmi žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu daňovými orgánmi oboch stupňov a jeho nesprávnu aplikáciu na hmotnoprávne ustanovenia zákona o DPH vo vzťahu k posúdeniu naplnenia zákonných podmienok vzniku nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia účtované od deklarovaného dodávateľa SORTIE, s.r.o., s akcentom na neprimeraný prenos dôkazného bremena na žalobcu a na nepreukázanie subjektívnej stránky žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu alebo zneužitiu práva preukázaním úmyselnej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na týchto dvoch formách konania, ktoré vylučujú vznik práva žalobcu ako platcu DPH na odpočet dane za deklarované zdaniteľné plnenia. 70. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že správca dane, a rovnako aj žalovaný, nepriznanie odpočtu dane za žalobcom deklarované prijaté tuzemské zdaniteľné plnenia - nákup pohonných hmôt, žalobcom v predmetnom zdaňovacom období, predovšetkým dôvodili skutočnosťou, že nebolo vykonaným preverovaním predmetných obchodov preukázané, že tovar dodala osoba uvedená na faktúrach. Nepreukázaná skutočnosť, že voči žalobcovi ako platiteľovi dane bola za dodanie tovaru uplatnená daň od platiteľa dane registrovaného v tuzemsku, t. j. na faktúrach deklarovanou SORTIE, s.r.o., bráni tomu, aby boli tieto obchody v zmysle zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ citovaného zákona) akceptované pre účely splnenia podmienok vzniku na odpočet dane na vstupe na strane nadobúdateľa tovaru. Ide o jednu zo základných podmienok vzniku práva platcu DPH na odpočítanie dane na vstupe vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, ktorá musí byť verifikovateľná pri napĺňaní účelu správny (§ 2 písm. a/, § 44 ods. 1 daňového poriadku) preverovaním uplatnených nárokov a deklarovaných zdaniteľných plnení, a to za použitia bežných inštitútov daňového poriadku. 71. Z obsahu administratívneho spisu a preskúmavaného rozhodnutia vyplýva vyjadrenie konateľa žalobcu - JUDr. Jozefa Hrdinu, ktorý uviedol ako boli skutočne realizované fakturované plnenia. Uviedol, že obchodná spoločnosť SORTIE, s.r.o. nadobúdala tovar ako intrakomunitárne konanie tovaru od spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o., pričom kontrolovaný daňový subjekt K2 - trading nenadobudol tovar v Rakúsku, nakoľko jeho vlastníkom sa stal až po stočení tovaru z autocisterni u jeho zákazníka na území SR. Tvrdil, že k dodávke pohonných hmôt od daňového subjektu OMV Slovensko, s.r.o. k jednotlivým odberateľom došlo, pričom k fyzickej nakládke (načerpaniu pohonných hmôt) došlo v sklade OMV na termináli LOBAU a k fyzickej vykládke došlo v ten istý deň na čerpacích staniciach u jednotlivých odberateľov.
72. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14. 73. Vzhľadom k tomu, že v daných prípadoch nešlo o výnimky predpokladané záklonom, teda nešlo o dodanie tovaru spojené s inštaláciou alebo montážou za podmienok podľa písmena b) § 13 ods. 1 citovaného zákona, preprava tovaru nezačala na území tretieho štát (z pohľadu Európskej únie) a ani nešlo o dodanie tovaru pri zásielkovom predaji, možno konštatovať, že konajúce daňové orgány, s prihliadnutím na spôsob realizácie nákupu tovaru a na definíciu určenia miesta dodania tovaru podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v spojení s vyhodnotením podmienky vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastným, zakladajúcej právnu skutočnosť dodania tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, správne vyhodnotili, že žalobca, na rozdiel od jeho dodávateľa SORTIE, s.r.o., mal právo disponovať s tovarom ako vlastník už na termináli v LOBAU, a teda nadobudnutie vlastníckeho práva k predávaným PHM dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou SORTIE, s.r.o. nebolo preukázané. Aplikujúc zásadu skutočného obsahu právneho úkonu (§ 3 ods. 6 daňového poriadku) daňové orgány správne klasifikovali posudzované obchody ako priame nadobudnutie tovaru žalobcom od subdodávateľa formálne deklarovaného dodávateľa žalobcu, ktorý bol identifikovaný pre DPH v Rakúskej republike, teda vo vzťahu k nemu išlo o od dane oslobodené intrakomunitárne dodanie tovaru inému platcovi registrovanému pre daň v tuzemsku. 74. Teda v zmysle tvrdenia žalobcu, že sa ponúka nesprávny záver o nadobudnutí tovaru žalobcom priamo od OMV Slovensko, s.r.o., možno konštatovať, že sa nie len ponúka, ale správca dane na základe logického posúdenia zistených skutočností a okolností predaja PHM, ako aj výkladu príslušných ustanovení zákona o DPH správne ustálil, že vlastnícke právo na tovar ihneď po jeho úhrade prešlo na kupujúceho, v tomto prípade na spoločnosť K2-trading, s.r.o. (na žalobcu), ktorá mala právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník ešte na území Rakúskej republiky. 75. Už len na základe týchto preukázaných skutočností, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetu zdaniteľných plnení od formálne preukazovaného dodávateľa, obchodnej spoločnosti SORTIE, s.r.o., postačuje na prijatie záveru, že daňové doklady, ktorými žalobca preukazuje vznik nároku na odpočet dane na vstupe, postrádajú reálny základ v osobe označeného dodávateľa tovaru (platcu DPH registrovaného pre daň v tuzemsku), a teda na ich základe nie je možné uplatnený nárok uznať za oprávnený v zmysle podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. 76. Významnou okolnosťou v preverovaných prípadoch bola taktiež skutočnosť, že podľa daňových dokladov získaných správcom dane, obchodná spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. fakturovala za predaj tovaru obchodnej spoločnosti SORTIE, s.r.o., t. j. deklarovanému priamemu dodávateľovi žalobcu, pod identifikačným číslom DPH prideleným v Rakúskej republike bez vyčíslenia DPH. Teda SORTIE, s.r.o. intrakomunitárne dodanie tovaru zdaňuje v tuzemsku bez nároku na odpočítanie dane na vstupe. 77. O zneužitie práva podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. podľa rozsudku C-255/02 vo veci Halifax a spol., podľa rozsudku C-367/96 z 12. mája 1998 vo veci účastníka Kefalas alebo podľa rozsudku C-212/97 z 09. marca 1999 vo veci účastníka Centros) pôjde v prípade, ak napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených slovenským právnym poriadkom pre odpočítanie DPH na vstupe, bolo získané daňové zvýhodnenie odporujúce cieľom právnej úpravy DPH, pričom z okolností toho- ktorého prípadu bude zrejmé, že získanie tohto daňového zvýhodnenia je spojené s vytvorením umelých podmienok a situácií zameraných, aj za cenu neekonomického správania sa daňových subjektov, resp. v rozpore so zásadami trhového mechanizmu, na dosiahnutie daňového zvýhodnenia, ktoré bolo zároveň hlavným účelom deklarovaných zdaniteľných plnení (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17. októbra 2017). 78. S prihliadnutím na uvedené je potrebné ustáliť, že daňové orgány oboch stupňov za ďalší dôvod nepriznania odpočtov dane za preverované zdaniteľné obchody, po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a skutočného obsahu a významu deklarovaných zdaniteľných plnení (§ 3 ods. 6 daňového poriadku v spojení s § 3 ods. 3 citovaného zákona) neoznačili účasť žalobcu na daňovom podvode v podvodnom obchodnom reťazci, ale prijali záver, že jediným a skutočným cieľom obchodných transakcií bolo získanie daňovej výhody na základe zneužitia práva (resp. zneužitia právnej regulácie spoločného systému DPH, napr. pokiaľ ide o intrakomunitárne obchody). Konanie zúčastnených článkov obchodného reťazca vo vzájomných súvislostiach bolo vo vzťahu k subjektívnej stránke žalobcu vyhodnotené ako zneužitie práva za účelom vyhnúť sa daňovým povinnostiam, to za daných okolností prípadu znamená, že hoci v zmysle predkladaných daňových dokladov sa uskutočnenie zdaniteľných obchodov javí ako formálne dodržanie zákonných podmienok stanovených na uplatnenie práva na odpočet dane, z okolností prípadu je zrejmé, že v konečnom dôsledku žalobca deklarovanými zdaniteľnými plneniami sledoval získanie daňovej výhody, ktoré je v rozpore so zámerom sledovaným legislatívou Európskej únie na úseku úpravy uplatňovania jednotného systému DPH, ako aj v rozpore s účelom zákona o DPH. Zdanlivo sa bežne javiaca situácia, ako je nadobudnutie tovaru od tuzemského platcu DPH, ktorá pri aplikácii zásady neutrality DPH predpokladá vznik nároku na vrátenie dane zaplatenej na vstupe, v kontexte skutkových zistení tvorených predovšetkým spôsobom nadobudnutia tovaru žalobcom ako aj nemožnosťou preverenia prijatých zdaniteľných plnení u zmiznutého obchodníka - u deklarovaného dodávateľa žalobcu (hoci zaniknutého legálnym spôsobom zlúčením s inou obchodnou spoločnosťou), vyznieva ako situácia umelo vytvorená, a to za účelom získania daňovej výhody. 79. Žalovaný presne popísal a použil úvahu, v čom spočívala daňová výhoda sledovaná umelo vytvorenou situáciou, kedy sa medzi žalobcu a jeho dodávateľa pohonných hmôt, identifikovaného pre DPH v Rakúskej republike, umelo vsunul do obchodného reťazca deklarovaný dodávateľ žalobcu, SORTIE, s.r.o. Je zrejmé, že daňová výhoda spočívala v tom, že žalobca sa mohol vyhnúť daňovým povinnostiam v súvislosti s nadobudnutím tovaru z iného členského štátu (išlo by o intrakomunitárne dodanie tovaru), pretože ako nadobúdateľ takéhoto tovaru by zdaňoval v tuzemsku toto intrakomunitárne dodanie tovaru bez nároku na odpočítanie dane. 80. Pokiaľ ide o objektívne sa javiacu sledovanú výhodu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu prostredníctvom umelo vytvoreného obchodného reťazca, jej podstatu v súvislosti s námietkami žalobcu daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach ozrejmili. Tá inými slovami vo všeobecnosti spočívala v tom, že pokiaľ by žalobca dovážal pohonné hmoty priamo od dodávateľa identifikovaného pre DPH v Rakúskej republike, ktorých intrakomunitárne dodanie tovaru do členského štátu EÚ bolo oslobodené od dane, bol by povinný platiť daň správcovi dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH, a to ako platiteľ dane nadobúdajúci tovar v tuzemsku z iného členského štátu od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, pričom by si v tom istom zdaňovacom období za splnenia podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane, čím by sa tieto dve položky vynulovali a zo štátneho rozpočtu by neinkasoval nič. Naproti tomu, pokiaľ sa žalobca na základe vytvoreného obchodného reťazca, v danom prípade bez naplnenia ekonomického účelu obchodných káuz (len formálneho bez reálneho obsahu), stal odberateľom toho istého tovaru v tuzemsku od dodávateľa registrovaného ako platcu DPH v Slovenskej republike, išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, teda za nadobudnutie toho istého tovaru žalobca platil na vstupe DPH dodávateľovi, pričom za splnenia podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, mal žalobca právo na uplatnenie odpočítania tejto zaplatenej dane. Vo svetle uvedených okolností sa javí snaha vsunúť medzi priameho dodávateľa žalobcu a samotného žalobcu ďalší tuzemský subjekt (SORTIE, s.r.o.), hoci reálne na obchode sa nepodieľajúci, ako jasné smerovanie k získaniu výhody odpočtu DPH. 81. Ak žalobca dôvodil ekonomické opodstatnenie obchodných vzťahov tým, že jeho dodávateľ mal cenové zvýhodnenie, možno konštatovať, že cenovým zvýhodnením svojho dodávateľa žalobca ekonomický účel zrealizovaných obchodov nepreukázal. 82. V tejto súvislosti správny súd podotýka, že tu neobstojí argumentácia zásadou neutrality DPH, uplatňovanou v priestore Európskej únie, nakoľko túto možno plne, bez skúmania účelu jednotlivých zdaniteľných plnení, aplikovať len v prípade, že zdaniteľné plnenia sú reálne a zároveň sú nadobúdateľom ďalej použité na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, do ktorých ceny vstupujú ďalšie nevyhnutné, cenu tvoriace položky, t. j. sám podnikateľ prispieva k navýšeniu pridanej hodnoty pri jeho zhodnotení služby alebo tovaru, čomu samozrejme nezodpovedá len odovzdávanie daňových dokladov bez reálneho vynaloženia nákladov vstupujúcich do tvorby pridanej hodnoty. Hlavný účel podnikania, dosahovanie zisku, nemôže byť pre účely odpočtu DPH dosahovaný len formálnym navýšením predajnej ceny na faktúre, oproti nadobúdacej cene bez vydania minimálnych nákladov (napr. ako deklarovaný dodávateľ žalobcu SORTIE, s.r.o.). Takéto navyšovanie ceny tovarov a DPH za tieto zdaniteľné plnenia čo i len na jednom umelo vytvorenom medzičlánku zdaniteľných obchodov, prispieva k neopodstatnenému a neoprávnenému odčerpávaniu verejných financií od daňových subjektov, dodržiavajúcich daňové povinnosti a nezneužívajúcich systém DPH, smerom k subjektom, ktoré bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov na podnikateľskú činnosť, napr. na zamestnancov, know-how, na podnikateľské priestory a podobne, získavajú finančnú výhodu, čo v konečnom dôsledku neprispieva ani k spravodlivej a zdravo konkurenčnej hospodárskej súťaži. V predmetnom prípade, za okolností zistených správcom dane, nemôže byť nárok žalobcu predmetom súdnej ochrany, keďže z formálne preukazovaného tuzemského nadobudnutia tovaru vyplýva snaha splniť len formálne podmienky na uplatnenie odpočtu DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru od tuzemského dodávateľa SORTIE, s.r.o., hoci išlo o tovar, na ktorého nákup mal žalobca registrované povolenie a ktorý v skutočnosti priamo žalobca odoberal od osvedčeného dodávateľa registrovaného na DPH v Rakúskej republike. 83. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. 84. Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH, zaplatenej za kúpu predmetného tovaru, ktorého dodanie deklarovaným dodávateľom sa nepodarilo preukázať.
85. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridaj hodnoty postavený.
86. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nepreukázanie vedomej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na daňovom podvode, tieto okolnosti, teda účasť žalobcu na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov poznačených podvodným konaním iného, resp. predchádzajúceho článku obchodného reťazca, v daných prípadoch neboli dôvodom nepriznania odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia.
87. V zmysle judikatúry SD EÚ sa za podvodné konanie, na rozdiel od zneužitia práva vo vzťahu k právnej regulácii dane z pridanej hodnoty, považuje účasť platiteľa na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov, pričom podvodným konaním je poznačené konanie jedného z účastníkov transakcie, ktorý neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia. Vo vzťahu k prípadom podvodného konania Súdny dvor Európskej únie vo viacerých kauzách vyslovil v nadväznosti na potrebu zachovania, resp. rešpektovania zásady neutrality DPH právny záver, napr. v spojených veciach č. C-439/04 a č. C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL dôvodil, že „...právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.“, alebo v kauzách č. C-354/03 Optigen Ltd., č. C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd., č. C-484/03 Bond House Systems Ltd., č. C-80/11, C-142/11 Mahagében kft. a Péter Dávid), podobne uviedol, že v ktorých sa najmä uvádza, že „uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u povinných osôb k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý.“
88. V prejednávaných veciach daňové orgány neskúmali nezaplatenie dane na výstupe zo zdaniteľných plnení obchodného reťazca uskutočnených pred dodaním tovaru žalobcovi, keďže to ani primárne nebolo podstatou a účelom vytvorenia obchodného reťazca OMV Slovensko, s.r.o. (IČ DPH registrované v Rakúsku) › SORTIE, s.r.o. › K2-trading, s.r.o. (žalobca), a preto nebolo potrebné skúmať subjektívnu stránku žalobcu k vyššie popísanému podvodnému konaniu iného článku obchodného reťazca. Podstatná bola skutočnosť, že správca dane vyhodnotil prijaté zdaniteľné plnenie v rozpore s obsahom daňových dokladov - faktúr, ktoré v časti označenia dodávateľa nemali reálny základ, keďže v skutočnosti malo dôjsť k priamemu zdaniteľnému plneniu medzi OMV Slovensko, s.r.o. (IČ DPH registrované v Rakúsku) › K2-trading, s.r.o. (žalobca).
89. Je potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (napr. rozsudky SD EÚ vo veci C-285/11 Bonik EOOD, v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
90. Pokiaľ žalobca reálny základ nadobudnutia predmetného tovaru od deklarovaného dodávateľa SORTIE, s.r.o. a tvrdenie o neprimeranom prenose dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu podporoval poukazom na materiálnu a formálnu publicitu verejne dostupných zdrojov v Obchodnom registri SR správny súd s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu konštatuje, že žalobca nijako nepreukázal, že pri výbere uvedeného obchodného partnera bol obozretný, dbajúc na konsekvencie, ktoré všeobecne záväzné normy verejného práva s prijatím zdaniteľných plnení platcom DPH spájajú, a že by si žalobca s odbornou starostlivosťou vybral za dodávateľa na trhu s uvedenými komoditami etablovanú obchodnú spoločnosť.
91. Pre účely preverenia reálneho základu deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení neobstojí a ani dôveryhodne nepôsobí tvrdenie žalobcu o nemožnosti poskytnutia správcovi dane mena sprostredkovateľa, ktorý prispel k nadviazaniu obchodného vzťahu žalobcu s SORTIE, s.r.o., a to z uvádzaného dôvodu ochrany obchodného tajomstva. Naproti tomu nedôveryhodne pôsobí skutočnosť, že žalobca následne oznámil správcovi dane meno fyzickej osoby, ktorá mala preverované obchodné partnerstvo sprostredkovať, avšak v čase, kedy už nebolo možné uvedenú osobu vypočuť z dôvodu jej úmrtia.
92. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodáva, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa dane prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok na jeho vznik. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona).
93. Taktiež nemožno opomenúť, že účelom inštitútu správy daní, ako je napr. výkon daňovej kontroly (slúžiaci na preverenie daňovej povinnosti alebo oprávnenosti odpočtu dane), je verifikácia daňovým subjektom deklarovaných tvrdení. Na naplnenie tohto účelu sa neuplatňuje výhradne len vyhľadávacia funkcia pre potreby podpory daňovým subjektom tvrdených skutočností. Naopak, práve kontrolovaný daňový subjekt, vo vzťahu k jeho tvrdeniam ohľadom priznanej daňovej povinnosti alebo ohľadom uplatnených nárokov voči štátnemu rozpočtu, je zaťažený dôkazným bremenom vo vzťahu k spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. a/, c/ daňového poriadku).
94. V kontexte skutkových okolností prípadu, záverov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nemožno len tak bez ďalšieho súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci je daňový orgán povinný obstarať si potrebné podklady a úplne a presne zistiť skutkový stav veci, napr. kto teda žalobcovi v danom prípade PHM dodal. Je pravdou, že správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (len preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm. a/, § 44 ods. 1 daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Ako už správny súd vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, príp. prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť a schopnosť odstrániť pochybnosti vyplývajúce z dosiaľ realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
95. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).
96. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené.
97. V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť správny súd poukazuje na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/8/2014 zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“ Uvedená požiadavka je aplikovateľná aj vo vzťahu k preukazovaniu skutočnosti, že k dodaniu tovaru došlo osobou označenou na faktúre.
98. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
99. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
100. Rovnako v rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena najvyšší súd konštatoval, že : „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
101. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade.
102. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi predmetný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia jún 2017 ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).
103. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí žalovaného spĺňa všetky náležitosti podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutia sú založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.
104. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, správny súd nezistil dôvodnosť žaloby, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
105. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
106. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).