Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/11/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci navrhovateľa L. V. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v M. na V. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Slávkou Kováčovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 proti povinnej W. L. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v M. na Č. ul. č. XX zastúpenej JUDr. Ladislavom Zátorským advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi na Štefánikovom nám. č. 5 v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela o odvolaní povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 26.8.2019 č.k. -155 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol o trovách účastníkov konania tak, že žiaden z nich nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. a konštatoval, že v okolnostiach prípadu nezistil nič, čo by opodstatňovalo mimoriadne priznanie náhrady podľa alebo náhrady pre dosiahnutie spravodlivosti podľa , preto o trovách konania rozhodol podľa po zmene procesnej úpravy, ktorá je na rozhodnutie o trovách konania bez možnosti odklonu plne aplikovateľná tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie povinná a navrhla napadnuté uznesenie zmeniť tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť jej trovy konania vo výške 1.887,81 € titulom trov právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Uplatnila odvolací dôvod podľa a vyjadrila názor, že samotné skutočnosti, ktoré vyplynuli z návrhu na začatie konania a ktoré boli súdom zistené v priebehu konania vo veci samej, ako aj vzhľadom na rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je dôvodné aplikovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania . Súd návrh navrhovateľa na určenie príspevku vo výške 500,- € od bývalej manželky zamietol, pričom v odôvodnení uviedol, že na strane navrhovateľa neboli splnené základné podmienky pre priznanie nároku, keďže je schopný sám sa živiť, čo bolo potvrdené existenciou pracovnej zmluvy platnej v čase vedenia konania a súčasne uviedol, že ak by aj tieto podmienky na jeho strane splnené boli, ním navrhované výživné 500,- € mesačne nezodpovedá pomerom na strane povinnej. Z uvedeného konštatovania súdu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ podal zjavne účelový a nedôvodný návrh, ktorým sa pokúsil vymámiť od nej plnenie. Nakoľko navrhovateľ spĺňal podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, povedal si, že v prípade, ak aj neuspeje, nebude nič škodný. Už zo samotného návrhu na začatie konania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ bol schopný sám sa živiť, čo aj praktizoval, žiaľ za nižšiu odmenu ako dostáva ona a v práci mu nebránili žiadne zdravotné prekážky. Tieto skutočnosti, ktorých si bol navrhovateľ dobre vedomý bez potreby ďalšieho zisťovania, odôvodňovali nedôvodnosť podaného návrhu. S ohľadom na uvedené je toho názoru, že situácia, za ktorej navrhovateľ podal návrh na začatie konania, ako aj to, čo mienil podaným návrhom dosiahnuť je možné považovať za snahu o zneužitie práva, ktoré bolo na jej strane spojené s nutnosťou náležite sa brániť. Na tento účel sa nechala právne zastúpiť, pričom za danej situácie je v celku prirodzené s ohľadom na prejednávanú vec, že v zmysle princípu spravodlivosti sa uchádza o náhradu trov konania. Javí sa, že navrhovateľ až šikanózne urobil z nej účastníčku konania. Sama mu nedala žiadnu zámienku na začatie tohto konania. V zmysle uvedeného má za to, že nie je spravodlivé, aby znášala náklady z dôvodu neuváženého a ziskuchtivého konania navrhovateľa, a preto požaduje, aby súd rozhodol o náhrade trov konania podľa .

3. Navrhovateľ k odvolaniu vyjadrenie nepodal.

4. Konania vo veciach výživy plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa (ďalej len „ “).

5. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Podľa (ďalej len „“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Podľa žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.

9. Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.

10. Podľa o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

11. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné.

12. Náhrada trov konania v mimosporových konaniach je upravená komplexne a samostatne v , pričom je zásadne odlišná od úpravy trov sporového konania vyplývajúcej z , ktorého subsidiárne použitie je v tomto smere vylúčené. Citované ustanovenie vyjadruje zásadu, že v konaniach upravených nemá zásadne žiaden z účastníkov nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov si teda znáša svoje trovy konania sám. Zákon však z uvedenej zásady pripúšťa výnimky ustanovené v - . Materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania je obsiahnutý v ustanovení , avšak súd v takom prípade neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľadiska úspechu v konaní. Zásada úspechu v konaní sa pri rozhodnutí o trovách konania môže uplatniť len v konaní vo veciach určenia rodičovstva ( - ) a v konaniach vo veciach notárskych úschov ( - ), avšak opäť len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať. Predpokladom preto, aby súd vôbec rozhodoval o náhrade trov konania v mimosporovom konaní je ich uplatnenie účastníkom konania ( ). Vzhľadom na výnimočnosť priznania trov podľa z hľadiska generálnej klauzuly formulovanej v nie je len povinnosťou súdu, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu trov konania, ale aj povinnosťou účastníka, ktorý si náhradu trov konania uplatnil, odôvodniť okolnosti spôsobilé prelomiť generálnu klauzulu vyplývajúcu z , teda uviesť argumenty, ktoré opodstatňujú materiálny korektív uvedený v tak, aby i účastník konania, ktorý by mal eventuálne nahradiť trovy konania, mal možnosť sa k výnimočnosti aplikácie tohto ustanovenia vyjadriť.

13. V tomto prejednávanom prípade povinná si uplatnila náhradu trov konania argumentujúc zjavnou bezdôvodnosťou návrhu navrhovateľa, keďže nespĺňal podmienky na priznanie nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela, ako aj šikanóznym výkonom práva. Povinnou uvádzané okolnosti však nie je možné odvodiť len od toho, že návrh navrhovateľa bol zamietnutý. Subjektívne vnímanie navrhovateľa o znížení jeho životnej úrovne oproti obdobiu trvania manželstva a na druhej strane nedostatok vedomostí o pomeroch povinnej nemožno vyhodnotiť ako celkom zjavne bezdôvodný návrh, či dokonca šikanózny výkon práva. V tomto smere je potrebné podotknúť, že šikanóznym výkonom práva je výkon práva, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť druhého účastníka, prípadne keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa tak vo vzťahu medzi účastníkmi, ako aj na postavení niektorého z nich. Za šikanózny výkon práva sa teda považuje taký výkon práva, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného účelu a zmyslu sledovaného právnou normou (v tomto prípade dosiahnutie príspevku na výživu od bývalého manžela v primeranom rozsahu), ale výkon práva je zneužívaný zámerne na poškodenie iného, je vedený úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu, pričom o takýto výkon práva v tomto prípade zjavne nešlo. Zároveň je potrebné podotknúť, že o tom, či je uplatnený nárok na súdnu ochranu dôvodný alebo nie, posudzuje a rozhodne o ňom výlučne súd v civilnom konaní na základe vykonaného dokazovania a nie účastník konania alebo jeho právny zástupca. Možnosť domáhať sa nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela vyplýva priamo zo Zákona o rodine, konkrétne z ustanovenia § 72 ods. 1 a vyplýva z právnej skutočnosti, ktorou je existencia rodinnoprávneho vzťahu definovaného zákonom, a to zo vzťahu bývalých manželov. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v rámci rozhodnutia vo veci samej nesprávne vyložil ustanovenie § 72 ods. 2 Zákona o rodine, keď neexistenciu pokusu navrhovateľa o dohodu s povinnou o poskytovaní príspevku považoval za nesplnenie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Hmotnoprávne podmienky priznania tohto nároku sú totiž obsiahnuté v § 72 ods. 1 Zákona o rodine s tým, že ustanovenie § 72 ods. 2 Zákona o rodine je potrebné vykladať tak, že dohoda rozvedených manželov o výške príspevku má prednosť pred rozhodnutím súdu, pričom zákon nepredpisuje formu tejto dohody a pre svoju vykonateľnosť nepotrebuje schválenie súdom. Ak sa rozvedení manželia nedokážu dohodnúť, potom vo veci rozhoduje súd na základe návrhu niektorého z nich. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o rodine nevyplýva, že navrhovateľ musí preukázať, že k dohode medzi bývalými manželmi nedošlo, pričom nie je ani zrejmé, akým spôsobom by to preukázať mohol. Naopak, povinný by mohol dosiahnuť zamietnutie návrhu navrhovateľa v prípade, ak preukáže, že došlo k uzavretiu dohody o vzniku povinnosti a výške príspevku. Súd prvej inštancie však zamietol návrh navrhovateľa aj z iných dôvodov, nakoľko dospel k záveru, že navrhovateľ je schopný samostatne sa živiť a pomery povinnej neumožňujú plniť si vyživovaciu povinnosť k rozvedenému manželovi.

14. Z úpravy mimosporových konaní, ktoré sú ovládané vyšetrovacím princípom vyplýva, že v nich nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého účastníka v konaní, a preto ani plný úspech v konaní nemôže byť okolnosťou pre aplikáciu , ktoré súd použije len vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného ustanovenia je totiž možnosť priznať náhradu trov konania ktorémukoľvek účastníkovi, ak to bude súd považovať vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu za spravodlivé. Argumentácia povinnej, ktorou odôvodňuje návrh na priznanie trov konania je zjavne uplatniteľná v každom konaní o výživnom, keď súd posudzuje, či sú splnené podmienky odkázanosti oprávneného na výživu poskytovanú povinným, a preto nespĺňa atribút výnimočnosti.

15. Vzhľadom na to, že ani odvolací súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo spravodlivé priznať povinnej náhradu vzniknutých trov konania, uznesenie ako vecne správne podľa potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože návrh na ich priznanie podaný nebol ( , ).

17. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).