Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12Ek-1707-2019.pdf
PDF · 89.83 KB
Case nature
Subarea
12Ek/1707/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnenej: J. J., nar: X.XX.XXXX, J. XX, XXX XX X., zákonne zast.: Z. J., nar: XX.XX.XXXX, J. XX, XXX XX X.; proti povinnej Bc. M. J., nar: XX.XX.XXXX, X. ul. XXXX/X, XXX XX O.; vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Ivan Podhorec, Exekútorský úrad so sídlom Damborského 9, 94901 Nitra, IČO: 42124603 o vymoženie zameškaného výživného vo výške 1999,15 Eur a bežného výživného, o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1707/2019 zo dňa 4. februára 2020, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť povinnej zamieta.
II. Oprávnenej voči povinnej nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1707/2019 zo dňa 4. februára 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol.
2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnená sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10.10.2019 domáhala od povinnej vymoženia sumy zameškaného výživného vo výške 1999,15 eur a bežného výživného na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 28.06.2013 sp. zn. 15P/256/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02.09.2013 (ďalej tiež ako „exekučný titul“). Súd na základe návrhu na vykonanie exekúcie vydal dňa 14.10.2019 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Podhorcovi, so sídlom Damborského 9, 949 01 Nitra, IČO: 42124603 (ďalej len „súdny exekútor“). Súdny exekútor predložil súdu dňa 06.12.2019 na rozhodnutie návrh povinnej na zastavenie exekúcie spolu s vyjadrením oprávnenej (§ 61k ods. 5 Exekučného poriadku).
3. Povinná podaný návrh na zastavenie exekúcie odôvodnila telefonickou dohodou medzi povinnou a starým otcom oprávnenej o tom, že povinná neuhradí výživné na oprávnenú, nakoľko „takéto výživné od povinnej nepožadujú“. Povinná ďalej poukázala na skutočnosť, že je poberateľkou invalidného dôchodku. Pre svoje zdravotné problémy nie je schopná sa zamestnať, pričom má ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, s ktorým žijú pre nepriaznivú životnú situáciu v mestskom sociálnom byte.
4. Oprávnená vo svojom vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie s jej zastavením nesúhlasila. Uviedla, že dôvody uvádzané povinnou sú neopodstatnené.
5. Exekučný súd v konaní o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že návrhu povinnej na zastavenie exekúcie nie je možné vyhovieť. Svoj záver odôvodnil tým, že zlá sociálna situácia povinnej ako i vyživovacia povinnosť voči maloletému synovi povinnej nespôsobuje zánik vyživovacej povinnosti voči oprávnenej. Rovnako tak sa povinná svojej vyživovacej povinnosti nezbavila a zbaviť nemohla ani dohodou s rodinným príslušníkom oprávnenej, ktorú dohodu povinná uviedla
ako dôvod v podanom návrhu na zastavenie exekúcie. Ďalej súd poukázal aj na skutočnosť, že nepodložené subjektívne tvrdenia povinnej o jej zlej finančnej a sociálnej situácií bez ich preukázania nemôžu byť považované za dostatočný dôvod na zastavenie exekúcie. V návrhu na zastavenie exekúcie povinná podľa súdu nepreukázala žiadne skutočnosti vedúce k zastaveniu exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, a preto súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie v súlade s § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
6. Proti tomuto rozhodnutiu podala povinná sťažnosť, v ktorej uviedla, že v zmysle odôvodnenia napadnutého uznesenia dodatočne predkladá súdu dôkazy, ktoré preukazujú jej nepriaznivú životnú situáciu a aktuálnu výšku príjmu. Opätovne súdu pripomenula, že je invalidná dôchodkyňa, jej príjem pozostáva z poberania invalidného dôchodku, ktorého výška od 1. januára 2020 činí 202,50 Eur a rodinných prídavkov v sume 24,60 Eur. Žiadny iný príjem nemá. Jej zdravotný stav je taký vážny, že sa nemôže u nikoho zamestnať, keďže často máva epileptické záchvaty. Sama sa stará o syna, mal. Marcusa Gorala, nar. 16.05.2013, ktorý navštevuje 1. ročník ZŠ v Leviciach. Jeho otec jej na výživu neprispieva, je vo výkone trestu aj za neplatenie výživného, takže všetky výdavky spojené s jeho výchovou a vzdelaním musí uhrádzať sama. Zdravotný stav syna je takisto nepriaznivý, nakoľko trpí problémami so sústredením a tiež výkyvmi nálad. Mesačné výdavky na syna, ako napr. družina 10.- Eur, strava 20,- Eur, učebné pomôcky 30.- Eur, oblečenie 40,- Eur, lieky 20,- Eur predstavujú sumu cca 120,- Eur. Okrem vyššie uvedených výdavkov musí uhrádzať platby za el. energiu v sume 48,10 Eur, internet v sume 13,90 Eur, Digi v sume 16,60 Eur a nájomné za mestský byt - garsónku v sume 116,00 Eur. Po odrátaní všetkých týchto výdavkov jej nezostávajú skoro žiadne financie na stravu, ošatenie a drogériu. S týmito výdavkami jej občas vypomôže sestra, mama alebo suseda. Keby nemala okolo seba týchto ľudí, už dávno by jej syna vzali do detského domova a ona by skončila na ulici. Navrhla preto súdu, aby na základe dodatočne doložených dôkazov prihliadol na jej zlú finančnú aj životnú situáciu a uznal ju za dostatočný dôvod na zastavenie exekúcie.
7. Povinná na preukázanie tvrdených skutočností súdu predložila rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 28. 11. 2019 o zvýšení invalidného dôchodku na sumu 202,50 eur mesačne od 01. 01. 2020.
8. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 01. 2020 súd považoval za zistené, že povinnej bolo v období od 01.01. 2019 do decembra 2019 vyplatených spolu 2361,57 eur.
9. Podľa lekárskeho posudku zo dňa 08. 10. 2019 je povinná invalidná podľa § 71 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
10. Oprávnená prostredníctvom svojho zákonného zástupcu vo vyjadrení k sťažnosti povinnej uviedla, že jej otec podal na ORPZ Zlaté Moravce trestné oznámenie na povinnú za neplatenie výživného. K svojmu vyjadreniu priložila fotokópiu poštového poukazu zo dňa 02. 03. 2020 znejúceho na sumu 3 eurá 92 centov, kde ako odosielateľ vystupuje povinná a ako adresát René Valovič, zák. zástupca oprávnenej. V správe pre adresáta sa uvádza „podľa možností a schopností február“.
11. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
12. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
13. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
14. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
15. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
16. Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
17. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti nebráni jej prejednaniu (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť povinnej nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijatie takéhoto rozhodnutia
18. Súd sa dôsledne zaoberal tvrdeniami povinnej a v konaní skúmal, či v posudzovanom prípade je na podklade tvrdení povinnej možné prijať záver o neprípustnosti exekúcie. Povinná sa proti exekúcii bránila predovšetkým tvrdením, že sa nachádza v nepriaznivej životnej a finančnej situácii. Súd v tejto časti odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a aby neopakoval závery už raz správne vyslovené v preskúmavanom rozhodnutí, svoj výklad k tejto otázke obmedzil už len za účelom zdôraznenia ich správnosti. V tomto smere preto sťažnostný súd predovšetkým zdôrazňuje, že nemajetnosť (zlá finančná situácia) povinnej nemôže byť dôvodom na zastavenie exekúcie zo strany súdu, keďže nemajetnosť povinného zákonodarca nezaradil medzi dôvody na zastavenie exekúcie upravených v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, pri naplnení ktorých je to práve súd, ktorý exekúciu zastavuje. Exekučný poriadok v § 61 g ods. 3 Exekučného poriadku ponúka riešenie zhoršenej majetkovej situácie povinného v podobe splátkového kalendára, prípadne postup podľa § 61n písm. d) Exekučného poriadku, kedy je možné zastavenie exekúcie priamo súdnym exekútorom (nie súdom) v prípade, ak sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. Súd dáva do pozornosti aj § 61h ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor vydá upovedomenie o odklade exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania, platiteľovi mzdy povinného, banke, dlžníkovi povinného alebo iným osobám dotknutým exekúciou, ak povinný, ktorý je fyzickou osobou, podal žiadosť o odklad exekúcie a vyhlásil, že sa bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky. V zmysle § 64 Exekučného poriadku má súdny exekútor zasahovať do práv povinného len v takom rozsahu, v akom je to nevyhnutné na dosiahnutie účelu exekučného konania. Spôsob vykonávania exekúcie určí súdny exekútor v súlade so zásadou primeranosti a vhodnosti, ktorá sa posudzuje aj z hľadiska majetku, ktorým povinný disponuje. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že je práve úlohou povereného súdneho exekútora pôsobiaceho ako predĺžená ruka súdu objektívne zistiť majetok podliehajúci exekúcii a až na podklade relevantných a najmä objektívnych zistení zvoliť príslušný zákonný postup. Z pohľadu exekučného súdu sú majetkové pomery povinnej vo vzťahu k dôvodom na zastavenie exekúcie upravených v § 61k ods. 1 Exekučného poriadku bez právneho významu, keďže mu zákonom nebola zverená právomoc zastaviť exekúciu pre nemajetnosť povinného, túto možnosť zveril zákonodarca len súdnemu exekútorovi (§ 61n písm. d/ Exekučného poriadku).
19. Ďalej súd dopĺňa svoje závery o konštatovanie, že vyživovacie vzťahy sú prejavom rodinnej solidarity. Jedná sa o zákonnú povinnosť rodičov k ich deťom v materiálnom slova zmysle, aby sa neocitli v stave núdze a ich životná úroveň zodpovedala ich aktuálnym potrebám, keďže vzhľadom na ich vek si svoje potreby nevedia zabezpečiť samé. V zmysle § 62 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. zákona o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“), plnenie vyživovacej povinnosti oboch rodičov (otca aj matky) k dieťaťu je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť.
Vyživovacia povinnosť povinnej k oprávnenej vyplýva priamo zo zákona o rodine, nie je podmienená rozsahom jej styku s maloletou, a ani nezaniká v dôsledku toho, že sa ocitla v ťažkej životnej situácii. Takýto výklad nemá oporu v zákonnej úprave a je v priamom rozpore s účelom vyživovacej povinnosti rodičov k deťom akcentujúc, že zánik vyživovacej povinnosti zákon spája výlučne s nadobudnutím schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť, pričom obaja rodičia (nie len jeden) sú povinní sa podieľať na plnení vyživovacej povinnosti k dieťaťu.
20. Súd ďalej dopĺňa, že je viazaný obsahom exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Levice č.k. 15P/256/2012-196 zo dňa 28. júna 2013. Konštatovaným rozsudkom súd zaviazal povinnú prispievať na výživu oprávnenej výživným vo výške 30% zo sumy životného minima vždy do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Povinná v konaní netvrdila, že si svoju povinnosť podľa exekučného titulu voči oprávnenej plní riadne a včas. O tom, že povinná si neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť, svedčí aj predložená kópia poštového poukazu, podľa ktorého povinná za mesiac február 2020 uhradila na výživu oprávnenej sumu 3 eurá a 92 centov. Súd ďalej zdôrazňuje, že v danom prípade bolo exekučným titulom povinnej uložené poskytnúť oprávnenej výživné v minimálnom rozsahu v zmysle § 62 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Sťažnostný súd preto v obsahovej zhode so závermi preskúmavaného rozhodnutia konštatuje, že oprávnená sa voči povinnej domáha len vymoženia toho, na čo má zákonný nárok resp. toho, čo jej priznáva vykonateľný exekučný titul.
21. Výklad súdu uvedený vyššie je preto možné zhrnúť tak, že nedostatok finančných prostriedkov povinnej nemôže zakladať dôvod na zastavenie exekúcie súdom podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku a nespôsobuje ani zánik zákonnej povinnosti povinnej prispievať na výživu oprávnenej aspoň v minimálnej výške.
22. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že povinná ani v konaní o sťažnosti neuviedla a ani nepreukázala žiadne skutočnosti odôvodňujúce v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu. Súd preto nemal inú možnosť, než postupom bez nariadenia pojednávania sťažnosť povinnej podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 a § 202 ods. 1 Exekučného poriadku pre jej nedôvodnosť zamietnuť, pretože v konaní nezistil žiadny zo zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie. V exekučnom konaní sa rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, resp. bez výsluchu účastníkov konania (§ 61l ods. 2, § 202 ods. 1 Exekučného poriadku) a vo veci súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za nevyhnutné. Rozumnému a praktickému exekučnému režimu zodpovedá zásada, že pokiaľ nie je v konaní nutné vykonať dokazovanie, súd zásadne pojednávanie nenariaďuje. Rozhodovacia činnosť súdu v danom prípade spočívala v právnom posúdení veci a súd rozhodoval výhradne na základe tvrdení účastníkov konania a obsahu spisu, ktoré poskytli kompletný a ucelený podklad pre spravodlivé rozhodnutie, pričom povinný netvrdil žiadne také skutočnosti, ktoré by vyžadovali doplnenie skutkových zistení zo strany súdu. Z uvedených dôvodov súd o podanej sťažnosti rozhodoval bez nariadenia pojednávania.
23. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
24. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
25. Podľa § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony
právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
26. V ustanovení § 255 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku sa ako kritérium priznania náhrady trov exekučného konania premieta zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) a to tak, že neúspešný účastník je povinný nahradiť úspešnému účastníkovi konania preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré tento vynaložil v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho práva. V zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, exekučný súd súčasne rozhoduje o nároku na náhradu trov konania ako aj o ich výške (k tomu porovnaj aj § 199d Exekučného poriadku). Oprávnená bola v tomto konaní úspešná (súd sťažnosť povinnej zamietol), voči povinnej jej tak vznikol nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré jej vznikli v súvislosti so sťažnostným konaním (§ 199d ods. 1 Exekučného poriadku). Oprávnená si v sťažnostnom konaní žiadne trovy konania voči povinnej neuplatnila a ani jej žiadne trovy konania nevznikli. Exekučný poriadok výslovne nerieši situáciu, ak si účastník konania, ktorý na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o trovy konania neprejaví záujem a ani mu žiadne rovy konania nevzniknú. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Sťažnostný súd preto s použitím základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP a čl. 17 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov exekučného konania oprávnenej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak účastník konania o náhradu trov zjavne neprejavil záujem a ani mu žiadne trovy konania nevznikli, je v podmienkach exekučného konania na mieste rozhodnúť tak, že sa mu nárok na náhradu trov daného konania nepriznáva. Z uvedených dôvodov súd oprávnenej voči povinnej nárok na náhradu trov sťažnostného konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti rozhodnutiu súdu o sťažnosti (výrok I.) a proti rozhodnutiu súdu o trovách konania vrátane ich výšky (výrok II.) dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).