Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoSr/1/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej, v spore žalobcu K. N., C.. XX.X.XXXX, S. I.L. XXX, zastúpený advokátom Mgr. Vladimírom Tomajom, so sídlom Hlavná 22, Trnava, proti žalovanému Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 19. novembra 2018 č. k. -130

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zrušil rozhodcovský rozsudok sp.zn. zo dňa 21.12.2017 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej a mediačnej so sídlom Dunajská 15, 811 01 Bratislava, a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

Súd prvej inštancie posudzoval rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o záväzku žalobcu ako dlžníka zo zmluvy o úvere - dostupná pôžička č. 5027452411 zo dňa 10.3.2011 (ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi úver vo výške 3.250 €. Žalobca mal úver vrátiť v 70-tich mesačných splátkach v sume 82,29 € so splatnosťou do 10. dňa v kalendárnom mesiaci počnúc prvou splátkou 10.4.2011 a končiac splátkou 10.1.2017. V zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) 21,34 %, výška nákladov na úver 2.171,21 €, priemerná RPMN 17,44 % . V bode 2. ods. 5 predmetnej zmluvy sa strany dohodli, že spory vzniknuté z uvedenej zmluvy vrátane sporu o vznik, platnosť a výklad zmluvy budú rozhodované rozhodcovským súdom v súlade s rozhodcovskou doložkou podľa čl. 10 a čl. 11 všeobecných obchodných podmienok, keď žalobca vzal na vedomie, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou sa možno domáhať len z dôvodov vymedzených zákonom o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie mal nepochybne ustálené, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, keď nezistil, aby spor rozhodovaný rozhodcovským súdom nepatril do jeho právomoci, alebo aby spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahovala náležitosti vyžadované o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej ), alebo aby tu bol iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Zohľadňujúc obsah vecných námietok žalobcu, posudzoval existenciu dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa , , , , , teda že rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré žalobca predložil, ktoré pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu (g), rozhodcovský súd rozhodol v rozpore

s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré porušenie malo vplyv na výsledok sporu (i), rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobcu na plnenie ktorého je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (j), výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom (k) a rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (l), dospejúc k záveru, že je potrebné rozhodcovský rozsudok zrušiť z dôvodov podľa , .

Podľa výroku preskúmavaného rozhodcovského rozsudku bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému ako veriteľovi sumu vo výške 2.136,60 € s úrokmi bližšie špecifikovanými výrokom, ktorý nárok vyplýval z uplatnenia práva veriteľa (žalovaného) na predčasné splatenie celej istiny spotrebiteľského úveru vrátane príslušenstva v súlade s v spojení s . Súd prvej inštancie konštatoval nesprávnosť a nezákonnosť rozhodcovského rozsudku z dôvodu absencie dohody veriteľa a dlžníka podľa o práve veriteľa na predčasné zosplatnenie dlhu v zmluve o úvere, keď uviedol, že toto právo veriteľa (žalovaného) bolo upravené len v bode 6.2 všeobecných obchodných podmienok, ktoré mali tvoriť prílohu k zmluve o úvere, avšak zo žalobcom predložených listinných dôkazov nevyplývala žiadna spojitosť do súdneho spisu pripojených všeobecných obchodných podmienok so samotnou zmluvou o úvere, a žalobca poprel, aby o týchto všeobecných obchodných podmienkach mal vedomosť, a aby mu boli oboznámené, ktoré tvrdenia dokladal jeho chýbajúcim podpisom na všeobecných obchodných podmienkach. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že aj pre prípad, ak by za dohodu podľa považoval bod 6.2 všeobecných obchodných podmienok (VOP), hodnotil by túto dohodu ako neplatný právny úkon, pretože jej znenie nezodpovedalo zákonným podmienkam vymedzeným v , lebo podľa znenia bodu 6.2. VOP žalovaný ako veriteľ bol oprávnený požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu už po omeškaní dlžníka (žalobcu) s úhradou jednej splátky, aj keď zákon upravoval toto právo veriteľa u spotrebiteľských zmlúv až v náväznosti na trojmesačné omeškanie s úhradou splátky. Poukázal tiež na to, že žalovaný nesplnil ani ďalšiu z podmienok vyžadovaných spočívajúcu v povinnosti veriteľa upozorniť dlžníka na možnosť zosplatnenia záväzku aspoň v lehote 15 dní predtým, ako k zosplatneniu dlhu podľa pristúpi. Podľa názoru súdu obsahom tohto upozornenia má byť aj presné označenie splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, ktorý úkon vo výzve žalovaného zo dňa 11.09.2013 absentuje, nemohlo preto dôjsť ani k platnému zosplatneniu záväzku zo zmluvy o úvere prípisom veriteľa zo dňa 27.09.2013 označenom ako výzva na úhradu dlžnej sumy. Ako nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil aj rozhodnutie rozhodcovského súdu o rozsahu záväzku žalobcu, pretože rozhodcovský súd nepovažoval zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov, i keď neobsahovala náležitosti vyžadované o spotrebiteľských úverov, iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej ). Z obsahu zmluvy mu vyplynulo, že v nej chýbajú údaje podľa , o celkovej čiastke, ktorú má žalobca ako spotrebiteľ zaplatiť ako aj hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov vypočítaná na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, pretože táto bola uvedená nesprávne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. To malo za následok, že zmluva sa podľa považovala za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov. Súd poukázal na to, že sumár poskytnutého úveru 3250 € a celkovej výšky nákladov spotrebiteľa uvedený v hodnote 2171,21 činí 5421,21 €, avšak súčin počtu splátok a hodnoty splátky predstavuje 5760,30 eur (70 splátok x 82,92 eur). Zmluva neposkytuje žiadnu výslovnú informáciu o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ dodávateľovi zaplatiť, a vzhľadom na vyššie uvedené neposkytuje spotrebiteľovi ani možnosť zistiť, aká v skutočnosti je celková čiastka, ktorú má povinnosť uhradiť. Za dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy považoval aj nesprávne uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov v neprospech spotrebiteľa, ktorá nezohľadňovala povinnosť žalobcu ako spotrebiteľa hradiť ďalšie náklady spojené s úverom, ktoré sa týkali povinnosti na platenie poistenia. V tomto súd prvej inštancie poukázal na fakt, že žalobca tvrdil, že mu bolo nanútené poistenie, a zo zmluvy nevyplýva, aby žalobca mal možnosť toto poistenie odmietnuť, keďže sa jednalo o voľbu poistenia vpísanú žalovaným do formulárového textu zmluvy, ku ktorým sporným okolnostiam sa žalovaný vôbec nevyjadril. Citujúc , že celkovými nákladmi spotrebiteľa sú všetky náklady vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu, ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov, bolo potrebné do celkových nákladov spojených s úverom zahrnúť aj poistné. Poistné dojednané žalovaným predstavovalo plnenie ďalších nákladov, ktoré bol žalobca povinný platiť, čo malo vplyv aj na rozsah stanovenej hodnoty RPMN. Pri dosadení hodnoty úveru 3250 €, dátumu čerpania úveru 10.03.2011, počtu mesačných splátok 70, periodicity splátok mesačne, výšky splátky 80,29 € a nulovom dodatočnom náklade, skutočná hodnota RPMN predstavuje 24,27 %, a nie v zmluve

uvedenú RPMN 21,34%. PRMN zmluvy bola teda uvedená v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, aj z ktorých dôvodov sa úver považuje za úver bez úrokov a poplatkov. Za takýchto okolností mal preto veriteľ - žalovaný nárok len na vrátenie poskytnutej istiny v sume 3250 eur, pričom podľa výpisov z úverového účtu dlžníka-žalobcu, tento v prospech žalovaného poukázal už 4186,01 €, teda svoj dlh a to už ku dňu tvrdeného postúpenia pohľadávky 10.10.2017. K obrane žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní z dôvodu, že pohľadávku zo zmluvy o úvere voči žalobcovi postúpil na obchodnú spoločnosť R Collectors s.r.o. Bratislava zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 10.10.2017, súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ nedošlo k platnému zosplatneniu úveru nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky. Súčasne poukázal na fakt, že k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť už v priebehu rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku, avšak rozhodcovský súd rozhodoval len vo vzťahu k žalovanému, a napokon považoval za nesplnené tiež predpoklady vyžadované o bankách (ďalej „“). Podľa zákona o bankách, banka môže postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi na iný subjekt len za podmienky, že napriek písomnej výzve banky je dlžník v omeškaní s úhradou pohľadávky viac ako 90 dní a do času postúpenia svoj peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva nesplnil. V tomto poukázal na fakt, že pokiaľ bol žalobca upozornený na to, že k 10.09.2013 bol v omeškaní s pohľadávkou banky vo výške 351,96 eur, z výpisu z úverového účtu žalobcu ako dlžníka vyplýva, že 15.10.2013 poukázal na úhradu dlhu sumu 100 € a 39,28 € a 19.11.2013 ďalších 100 € a 60,72 €, teda v priebehu dvoch nasledujúcich mesiacov bol dlh uvedený vo výzve žalovaného žalobcom uhradený, preto neboli splnené podmienky postúpenia. Za situácie, že účastníkom rozhodcovského konania bol výlučne žalovaný a nedošlo ani k platnému postúpeniu pohľadávky, súd prvej inštancie prijal záver, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Výrok o trovách konania odôvodnil (CSPP) a procesne úspešnej strane žalobcu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovanému, ktorý bol v konaní nemal úspech.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný uplatniac odvolacie dôvody podľa h/ , teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na nové rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu vzniknutých trov žalovanému.

Žalovaný v odvolaní zotrval na tvrdeniach o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní dôvodiac, že došlo k platnému zosplatneniu úveru a postúpeniu pohľadávky na spoločnosť R Collectors s.r.o.. Uviedol, že z ustanovenia bodu 6.2. VOP vyplýva oprávnenie pre žalovaného ako veriteľa na zosplatnenie úveru pre prípad omeškania dlžníka s úhradou splátky. Pre platnosť úkonu zosplatnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy sa vyžaduje iba existencia takejto dohody a dodržanie podmienok vymedzených , ktoré však v zmysle zákona nemusia byť obsahom samotnej dohody podľa o práve veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu. S odkazom na uvedenú argumentáciu považoval za nesprávny názor súdu, že dohoda strán podľa , ktorá je obsahom bodu 6.2 VOP je neplatná, pretože je v nej nesprávne uvedená lehota omeškania, vo väzbe na ktorú má veriteľ právo dlh vyhlásiť za predčasne splatný v celom rozsahu. Nestotožnil sa ani s úvahou súdu, ktorý považoval výzvu zo dňa 11.9.2013 obsahujúcu upozornenie na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti dlhu, za neurčitý právny úkon z dôvodu, že z neho nevyplýva pre ktorú splátku mal byť dlžník - žalobca v omeškaní. Žalovaný poukazoval na obsah listiny z ktorej vyplývalo, že omeškané splátky činili 316 €, čo vydelením výšky anuitnej splátky (79 €) znamená, že išlo o omeškané 4 splátky úveru za mesiace jún, júl, august a september, pričom žalobca poznal výšku svojho dlhu a vedel, že poslednú splátku uhradil dňa 17.5.2013. Zákon pritom nepredpokladá špecifikovanie splátky, pre ktorú sa úver zosplatňuje. Nesprávne preto súd dospel k záveru o neplatnosti postúpenia pohľadávky, z čoho nesprávne vyvodil aj vecnú legitimáciu strán sporu v konaní. Napokon žalobca poukázal na fakt, že pokiaľ platnosť postúpenia pohľadávky na spoločnosť R Collectors s.r.o. súd spochybňoval aj z dôvodu, že zmluva o postúpení bola uzavretá dňa 10.10.2017 a v oznámení o postúpení pohľadávky adresovanom spotrebiteľovi bol uvedený dátum 9.10.2017, jednalo sa len o zjavnú chybu v písaní, čo však nemá vplyv na platnosť postúpenia.

Žalovaný v odvolaní namietal tiež závery súdu prvej inštancie o tom, že úver je bez úrokov a bez poplatkov, lebo v zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť, a poistné nebol zahrnuté do celkových nákladov, čo malo za následok stanovenie hodnoty RPMN zmluvy v

neprospech spotrebiteľa. Žalovaný dôvodil, že poistenie nepredstavuje súčasť celkových nákladov spojených s úverom, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, kde poistenie bolo dohodnuté až na základe vyhlásenia žalobcu, že spĺňa podmienky pre vznik zvoleného súboru poistenia, z čoho vyplýva, že žalobca sám a dobrovoľne požiadal o poistenie úveru. Podľa bodu 11. VOP, podmienky poistenia sú upravené v poistnej zmluve uzavretej medzi bankou a Poisťovňou Poštovej banky a.s, s uzavretím poistenia je spojená povinnosť platiť náklady s ním súvisiace, ktorých výška je uvedená v sadzobníku poplatkov. Podľa sadzobníka poplatkov výška mesačnej platby za poistné bola 3,29 €. Možnosť voľby žalobcu, no nie jeho povinnosť poistiť svoj úver vyplýva aj z bodu 11.1 VOP ktorý uvádza, že ustanovenia o poistných zmluvách sa použijú len v prípade, ak klient v návrhu prejavil záujem o poistenie. Poistenie nebolo podmienkou získania úveru, preto sa podľa nemalo zahrňovať do nákladov spojených s úverom. Zadaním údajov do interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN pri zohľadnení skutočnej výšky mesačnej splátky úveru 79 € bez platby za poistného sa dospeje k hodnote RPMN ako je uvedená v zmluve 21,34 %. Súčet celkovej výšky úveru uvedenej v zmluve a celkových nákladov bez zohľadnenia poistného, keďže spotrebiteľ nebol povinný poistné uzavrieť ako súčasť úverovej zmluvy, bude za takých okolností zodpovedať celkovej čiastke, ktorú je povinný spotrebiteľ zo zmluvy uhradiť.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, majúc za to, že otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní bola vyriešená správne, keďže len žalovaný bol účastníkom rozhodcovského konania, po rozhodnutí rozhodcovského súdu k postúpeniu práv zo zmluvy na iný subjekt nedošlo. Zastával stanovisko, že nebola uzavretá platná dohoda strán sporu o práve žalovaného ako veriteľa na vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu, pretože žalovaný len odkazuje na bod 6.2. VOP, avšak žalobcovi VOP neboli predložené, nemohol sa preto s nimi ani reálne oboznámiť. Žalobca ďalej poukázal na fakt, že aj v prípade zohľadnenia výhrad žalovaného o vylúčení poistného z celkových nákladov spotrebiteľa, s čím však nesúhlasí, pretože nemal možnosť túto platbu odmietnuť, výška mesačnej splátky úveru bez poistného v sume 79 €, pri počte splátok 70, činí 5.530 € a súčet výšky úveru 3.250 € a nákladov ako sú uvedené v zmluve vo výške 2.171,21 €, predstavuje 5.421,21 €. Ide o rozdielne sumy celkovej čiastky, preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť, aby celková čiastka, ktorú bol povinný spotrebiteľ uhradiť bola v zmluve vyjadrená dostatočne určitým, zrozumiteľným a jasným spôsobom. Je tak zrejmé, že v zmluve nie je uvedená ani správna hodnota RPMN, keďže neodráža všetky náklady spotrebiteľa s úverom spojené.

Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrário, v rozsahu vyplývajúcom z a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný podľa dospejúc k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14. 5. 2020 o 13.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle , .

Odvolací dôvod podľa je daný v prípade, ak v dôsledku nesprávneho postupu súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prihliada na skutočnosti, ktoré neboli preukázané alebo sú nesprávne skutkové zistenia výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny predpis, tento ale bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

Žalovaným tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v zhode so zásadami a a vyvodil z nich správne skutkové zistenia, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov, ktoré aj správne interpretoval, a nebola zistená žiadna iná vada konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Medzi stranami je nesporné, že zmluva o úvere, na základe ktorej bol vydaný preskúmavaný rozhodcovský rozsudok je zmluvou spotrebiteľskou, keď na jednej strane vystupoval veriteľ (žalovaný) ako dodávateľ, konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ktorou bolo poskytovanie pôžičiek a úverov z vlastných zdrojov, a na strane druhej vystupoval spotrebiteľ(žalobca), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku je právnym nástrojom, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby proces poskytnutia právnej ochrany účastníkom konania pred rozhodcovskými súdmi mal rovnaké atribúty ako poskytovanie ochrany všeobecnými súdmi, a zároveň zabezpečiť kontrolu nad zákonnosťou a spravodlivosťou rozhodnutí rozhodcovských súdov. Na rozdiel od konania na všeobecnom súde, rozhodcovské konanie spravidla nepodlieha preskúmaniu odvolacou inštanciou. V zmysle zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní tak bola okresným súdom zverená kompetencia preskúmať v zmysle rozhodnutie rozhodcovských súdov z procesnej aj hmotnej stránky. Zo zákona sú povinné preskúmať okrem preverenia právomoci rozhodcovského súdu najmä to, či rozhodcovský súd vec správne právne posúdil, či účastník rozhodcovského konania nebol zaviazaný na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom alebo s dobrými mravmi, alebo či rozhodcovský súd nerozhodol v rozpore s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.

Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní, ako aj o tom, že boli naplnené zákonom aprobované dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (, ).

Skúmanie vecnej legitimácie v konaní je nevyhnutným predpokladom spravodlivého súdneho rozhodnutia založeného na rešpektovaní ustanovení hmotného práva, keď pred rozhodnutím vo veci je súd vždy povinný zistiť, či subjekty, ktoré v konaní vystupujú ako strany sporu sú aj účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sú vyvodzované ich subjektívne práva, či povinnosti. Riešenie otázky vecnej legitimácie v konaní je riešením právnej otázky, či stranám sporu svedčia práva a povinnosti, ktorých sa v konaní dovolávajú, ako tieto práva a povinnosti vyplývajú z hmotnoprávnej úpravy. Podľa žalobcom je zmluvná strana, ktorá podáva žalobu. Žalovaný je zmluvná strana, proti ktorej žaloba smeruje. Zmluvné strany sa začatím spotrebiteľského rozhodcovského konania stávajú účastníkmi spotrebiteľského rozhodcovského konania. Ustanovenie jednoznačne vymedzuje, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa týka účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania. Z rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že účastníkmi konania boli od času jeho začatia až do jeho ukončenia výlučne žalobca a žalovaný. Postúpenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi zo zmluvy o úvere by mohlo mať vplyv na vecnú legitimáciu v konaní len za situácie, ak by k zmene tohto hmotnoprávneho postavenia veriteľa- žalovaného, teda k zmene osôb záväzkového vzťahu zo zmluvy o úvere pôvodne uzavretej medzi Poštovou bankou a.s. a žalobcom dňa 10.3.2011, došlo až po rozhodnutí rozhodcovského súdu. V konaní bolo pritom nepochybné, že žalovaný pohľadávku voči žalobcovi zo zmluvy o úvere postúpil s účinnosťou ku dňu 10. 10. 2017, tj už pred vydaním rozhodcovského rozsudku, o ktorej skutočnosti však informoval rozhodcovský súd až v roku 2018. To znamená, že rozhodcovský súd zaviazal žalobcu na plnenie vo vzťahu k žalovanému, ktorý už v tom čase podľa vlastných tvrdení nemal aktívnu vecnú legitimáciu na uplatňovanie pohľadávky z dôvodu, že túto postúpil na iného veriteľa. Tento fakt však nič nemení na okolnosti, že len žalovaný bol účastníkom rozhodcovského konania, ostal ním aj v čase vyhlásenia rozhodcovského rozsudku, preto je aj jediným povinným subjektom vo vzťahu ku ktorému sa možno dovolávať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Žalovaný nepostúpil svoj nárok voči žalobcovi zo zmluvy o úvere deklarovaný rozhodcovským rozsudkom na iný subjekt po vydaní rozhodnutia, preto žiadny iný subjekt nevstúpil do jeho právneho postavenia účastníka rozhodcovského konania. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom.

Preskúmavaným rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté o nároku veriteľa-žalovaného potom, čo žalovaný uplatnil právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zameral na zisťovanie, či žalovanému svedčilo takéto oprávnenie, keď základným predpokladom platného „zosplatnenia“ dlhu je existencia dohody v zmysle , ako aj splnenie podmienok vyplývajúcich z . Podľa ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Žalovaný za takúto dohodu považoval ustanovenie bodu 6.2 VOP, avšak nijako nepreukázal, že v skutočnosti bola táto dohoda aj reálne uzavretá stranami sporu, teda že sa zakladala na vedomom a súhlasnom prejave vôle oboch zmluvných strán.

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú ( ). Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť ( ). Žalobca poprel, aby mal vedomosť o VOP, a teda aj o takomto práve veriteľa, tvrdil, že VOP, ktoré mali byť samostatnou prílohou zmluvy mu neboli odovzdané, teda namietal existenciu dohody strán podľa , na ktoré námietky žalovaný v konaní nereagoval žiadnym spôsobom. Z konania vyplýva, že VOP predstavovali samostatnú od zmluvy o úvere oddelenú listinu, v zmluve neboli žiadnym spôsobom identifikované, a žalobca ich prevzatie nepotvrdzoval podpisom. Všeobecné obchodné podmienky majú slúžiť na účelnú úpravu práv a povinností zmluvných strán tak, aby každú jednotlivú povinnosť či oprávnenie zo zmluvného vzťahu vyplývajúce, nebolo nutné uvádzať detailne už v texte základnej zmluvy. Pokiaľ ide o spotrebiteľa, obchodné podmienky majú slúžiť predovšetkým k dohodám technického charakteru resp. majú mať vysvetľujúci charakter, ich účelom nemôže byť skrytá úprava tých zmluvných podmienok, ktoré sú významné pre jeho právne postavenie. Všeobecné obchodné podmienky môžu upravovať technické záležitosti zmluvy, nesmú sa však v nich vyskytovať ustanovenia pre spotrebiteľa osobitne dôležité. Aj ustanovenia umožňujúce voľnejšiu dispozíciu zmluvných strán pri vymedzení obsahu zmluvného vzťahu, predpokladajú, že obsah zmluvy možno určiť odkazom na všeobecné obchodné podmienky len za situácie, ak sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené ( ). Žalovaného preto v danom prípade zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že žalobca ako spotrebiteľ mal vedomosť, že pre prípad omeškania s úhradou splátok má veriteľ oprávnenie zosplatniť celý neuhradený zostatok dlhu, a že s takýmto postupom žalobca vyjadril súhlas, pretože len súhlasná vôľa znamená vznik dohody podľa . O uvedených sporných skutočnostiach však žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy, ani k nim neposkytol žiadne stanovisko, preto je správny záver súdu o tom, že „zosplatnenie“ dlhu žalovaného vykonané listom zo dňa 27. 9. 2013 nie je platným právnym úkonom, pretože žalobca nepreukázal svoje oprávnenie na uplatnenie práva na predčasnú splatnosť dlhu.

Vyjmúc vyššie uvedené, pre predčasné zosplatnenie dlhu neboli splnené ani podmienky vyžadované podľa ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Zákonná úprava teda predpokladá nielen trojmesačné omeškanie s úhradou dlhu, ale súčasne aj predchádzajúce upozornenie dlžníka a poskytnutie 15- dňovej lehoty na splnenie jeho záväzku, aby sa vyhol následkom omeškania. Žalovaný upozornil žalobcu na omeškanie s úhradou splátok v sume 316 € a na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti dlhu listom zo dňa 11.9.2013, u ktorej listiny však nemožno zistiť, či a ku ktorému dňu sa dostala do dispozície žalobcu. Za takých okolností žalovaný nepreukázal, že do času vyhlásenia predčasnej splatnosti dlhu tj do dňa 27.9.2013, bola dlžníkovi reálne poskytnutá lehota 15 dní na splnenie omeškaného záväzku, čo má rovnako za následok, že vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu listom zo dňa 27. 9. 2013 je neplatné. Za takýchto okolností je tiež odôvodnený aj záver súdu prvej inštancie o nemožnosti postúpenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere v celom jej rozsahu na iného veriteľa pre nesplnenie podmienok vyžadovaných v spojení s Z..z., keďže postúpiť bolo možné iba splatnú pohľadávku banky, s ktorou bol dlžník napriek výzve banky viac ako 90 dní v omeškaní.

Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodcovský súd pochybil, ak nepovažoval zmluvu o úvere zo dňa 10.3.2011 za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov v zmysle §

11 , pretože neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti podľa citovaného zákona a je v nej uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca ako spotrebiteľ tvrdil, že poistenie zahrnuté do formulárového textu zmluvy mu bolo nanútené, a nemal možnosť jeho platenie vylúčiť, žalovaný bol povinný v konaní preukázať, že poskytnutie úveru za podmienok stanovených zmluvou, nebolo viazané na potrebu uzatvorenia poistnej zmluvy. Žalovaný v prvoinštančnom konaní však absolútne rezignoval na procesný útok žalobcu, preto je nevyhnutné dať za pravdu súdu prvej inštancie, že z obsahu zmluvy ako formulárovej predtlače vyplýva, že súčasťou povinností spotrebiteľa bola aj povinnosť na zaplatenie poistného, ktorá povinnosť vznikla vyznačením textového poľa, ktoré úkony vykonával veriteľ, resp. osoba konajúca v jeho mene. Odkazovanie na text VOP, na ktoré sa odvolával žalovaný v odvolaní, je nielen neprípustnou novotou v odvolacom konaní ( ), ale tieto tvrdenia žalovaného sú aj bez výpovednej hodnoty, pretože znenie VOP nemá vplyv na to, za akých okolností bola založená povinnosť žalobcu na plnenie poistného. Žalovaný nijako relevantne nespochybnil tvrdenia žalobcu, že veriteľ platenie poistného vyžadoval, a inak by úver žalobcovi neposkytol. Za takého stavu je dôvodný záver, že poistné bol žalobca ako spotrebiteľ povinný platiť, preto malo byť zahrnuté do celkových nákladov úveru ( ), a úhrada poistného sa mala odraziť aj v hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov zmluvy, čo však splnené nebolo. Hodnota RPMN zmluvy 21,34 % je určená nesprávne, pretože nezohľadňuje všetky náklady spotrebiteľa, ktoré bol povinný platiť, a v skutočnosti RPMN zmluvy činí 24,27 %. RPMN bola uvedená skresľujúco, nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Je potrebné tiež súhlasiť s vyhodnotením obsahových náležitostí zmluvy o úvere, u ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť a tento údaj nie je možné zo zmluvy zistiť ani inak. Súhrnné údaje uvedené v zmluve, na ktoré sa žalovaný odvoláva (celkové náklady a suma úveru), nedávajú zhodný výsledok v porovnaní so sumou, ktorú spotrebiteľ uhradí v splátkach. Ako na to správne poukázal žalobca v odvolacom konaní, aj pre prípad, ak by poistné nebolo súčasťou nákladov zmluvy, tak po sčítaní celkových nákladov spotrebiteľa a výšky úveru, žalovaným tvrdená celková čiastka činí 5.421,21 €, no splátkami (vo výške mesačnej platby bez poistenia), by spotrebiteľ v skutočnosti zaplatil sumu 5.530 €. Obsah zmluvy je preto v tejto časti neurčitý, nezrozumiteľný a zavádzajúci spotrebiteľa. Chýbajúce údaje o celkovej čiastke, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť, ktoré boli podstatnou náležitosťou zmluvy podľa , ako aj RPMN uvedená v neprospech spotrebiteľa spôsobujú, že podľa citovaného zákona je zmluva bez úrokov a bez poplatkov, a žalovanému v skutočnosti patrilo právo na plnenie len v rozsahu poskytnutej a nevrátenej istiny úveru. Odvolací súd poukazuje na žalovaným nerozporované zistenia súdu prvej inštancie ( bod 145. odôvodnenia rozsudku), že nárok veriteľa na vrátenie poskytnutej istiny v rozsahu 3.250 € bol v celom rozsahu dlžníkom uspokojený ešte pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky. Zohľadňujúc všetky vyššie uvedené argumenty bol napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdený. Zákonu zodpovedajúce je tiež rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania podľa vychádzajúce zo zodpovednosti strán sporu za výsledok konania, keď plný procesný úspech žalobcu v spore, zakladá jeho nárok na náhradu trov proti žalovanému v celom rozsahu.

Výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádza z v spojení s . Žalovaný ako odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, nevznikol mu preto nárok na náhradu trov, a tento patrí v plnom rozsahu procesne úspešnému žalobcovi.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).