Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/74/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanému J. Š., V.. XX.XX.XXXX, P. V. X. XXX, o zaplatenie 1.325,86 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. -79 zo dňa 8.10.2018, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok .

Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch rozsudku uviedol, že :

2.1. Právny predchodca žalobcu podal na súd žalobu, ktorou žiadal žalovaného zaviazať na zaplatenie istiny 1.325,86 eur, dlžného úroku 719,99 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.325,86 eur vo výške 19,5 % ročne od 18.8.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.325,86 eur od 18.6.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o úvere č. 5962782211 zo dňa 6.6.2011 poskytol žalovanému úver vo výške 3.500,- eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť v splátkach, ktoré sú zrejmé z Predpisu splátok. V dobe od uzatvorenia zmluvy po vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, žalovaný splatil svoj záväzok len čiastočne, pričom jednotlivé platby a spôsob ich započítania sú uvedené v časti „Zaplatené splátky“ listiny „Aktuálny stav úveru“, vyhotovenej z bankového informačného systému žalobcu, ktorý je vedený v súlade s ustanovením a o bankách. Žalobca pred zosplatnením úveru postupom podľa os. 9 zaslal žalovanému upozornenie pred zosplatnením úveru, pričom v upozornení bol žalovaný oboznámený s tým, že je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti pohľadávky. Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru listom „Výzva na úhradu dlžnej sumy“. Žalovaný napriek zaslanej výzve na úhradu dlžnej sumy svoj dlh neuhradil, preto žalobca sa domáha týchto nárokov podanou žalobou.

2.2. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo na základe zmluvy o úvere č. 5962782211 k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 3.500,- eur žalobcom žalovanému, pričom žalovaný sa zaviazal uvedenú sumu žalobcovi vrátiť spolu s úrokom vo výške 19,5% ročne. Splatnosť úveru bola dohodnutá formou mesačných splátok vo

výške 123,29 eur, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňa 6.7.2011 a konečná splatnosť úveru dňa 6.10.2014. RPMN bola stanovená vo výške 22,53 % a celková výška nákladov bola v sume 1.346,15 eur. Žalovaný riadne a včas neuhrádzal pravidelné mesačné splátky úveru dohodnuté medzi zmluvnými stranami, preto žalobca k 7.8.2014 pristúpil k vyhláseniu úveru za predčasne splatný. Žalovaným uhradené splátky boli v konaní špecifikované v listine Aktuálny stav úveru pri položke „Zaplatené splátky“. Z uvedenej časti vyplýva dátum splátok, ich výška a spôsob ich započítania, t. zn. aká časť zo splátky bola započítaná na istinu, aká na úroky. žalovaný uhradil celkovo 4.006,92 eur, ktorú žalobca započítal v sume 199,43 eur na poplatky, sumu 1.633,35 eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a sumu 2.174,14 eur na istinu. Napriek zosplatneniu nedošlo zo strany žalovaného k úhrade uvedenej pohľadávky riadne a včas.

2.3. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.6.2017 spoločnosť Y. P., D..T.., E. V. X, P., S.: XX XXX XXX ako postupca, postúpila svoju pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, na žalobcu ako postupníka.

2.4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia , až 4, ,, , , ,, , , , , a , , , o spotrebiteľských úveroch, , , nariadenia vlády SR č. , , nariadenia vlády č. a dospel k záveru, že medzi zmluvnými stranami došlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy, keďže právny predchodca žalobcu ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu so žalovaným, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom. Uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a preto je nutné na ňu aplikovať i príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v . Súd prvej inštancie konštatoval, že popretím úveru ako absolútneho obchodu nemožno rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie , ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, teda ustanovenie reguluje aj absolútne obchody. Súd poznamenal, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a preto je ustanovenie potrebné vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Paušálne uprednostnenie by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občiansky právam, ktoré priznáva na rozdiel od .

2.5. Keďže sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, je zabezpečená ochrana slabšej strany, t.j. spotrebiteľa - žalovaného aj v súdnom konaní. Súd ex offo podrobuje súdnej kontrole zmluvy uzavreté v rámci spotrebiteľských právnych vzťahov, teda aj túto zmluvu. Po preskúmaní predmetnej zmluvy podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie dospel k záveru o absencii údaja podľa § 9 ods. 2 písm. k) o spotrebiteľských úveroch, a to údaja o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže zo zákona vyplýva, že tento vyžaduje špecifikáciu splátky, t.j. určenie aká časť z nej náleží istine, aká úroku a koľko z nej predstavujú poplatky. Na základe uvedenej skutočnosti má byť spotrebiteľ informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Čo sa týka rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova, súd prvej inštancie uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch, platný a účinný v čase uzavretia zmluvy, nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Z uvedeného je zrejmé, že požiadavka zákona sa líši od požiadavky Smernice, keďže zákon výslovne vyžaduje členenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Pri rozpore medzi Smernicou a zákonom súd konštatoval, že sa nemôže automaticky uprednostniť Smernica pred vnútroštátnym právom ale súd je povinný skúmať, či Smernici je možné priznať priamy, resp. nepriamy účinok. V prejednávanom prípade nebolo možné aplikovať priamy účinok smerníc z dôvodu, že tento je zakázaný v prípade horizontálneho vzťahu, teda sporu medzi jednotlivcami. Čo sa týka nepriameho účinku, teda eurokomformného výkladu vnútroštátneho práva, k tomuto súd uviedol, že nemožno v dôsledku aplikácie tohto výkladu, vykladať vnútroštátne právo contra legem. Súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 24.6.2013, z ktorého vyplýva, že pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek

problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. Preto sa súd prvej inštancie priklonil k tej rozhodovacej praxi, ktorá sleduje záujem spotrebiteľa, teda výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. S poukazom na uvedené konštatoval absenciu údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Keďže zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle ustanovenia §9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, považuje sa v zmysle ustanovenia §11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona za bezúročný a bez poplatkov.

2.6. Okrem vyššie uvedeného nedostatku zmluvy súd konštatoval aj absenciu údaja zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských zmluvách, a to údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Súd poukázal na to, že zo zmluvy vyplýva, iba výška istiny a výška celkových nákladov 1.346,15 eur, avšak výslovne celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v nej uvedená nie je. Súd taktiež uviedol, že v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona absentuje aj náležitosť uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Poukázal na to, že v zmluve sa nenachádza údaj o poplatku za poskytnutie úveru v sume 29,87 eur (poplatok v uvedenej výške bol žalovanému odrátaný dňa 7.6.2011, teda mu bol poskytnutý úver iba vo výške 3.470,13 eur) ani o poplatku za vedenie úverového účtu v sume 0,76 eur, ktorý žalobca zahrnul do výpočtu RPMN, čo vyplýva zo žalobcom predloženej listiny (kalkulačka pre výpočet RPMN na čl. 72). Odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. zo dňa 28.6.2018, z ktorého vyplýva, že aj podľa článku 10 ods. 2 písm. g) transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery.“ Súd prvej inštancie v bode 63 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia predostrel viaceré výpočty, ktorými sa snažil preukázať správnosť údajov uvedených v zmluve, avšak po vynásobení výšky mesačnej splátky a počtu splátok, nedospel k žalobcom udávanej výške celkových nákladov úveru. Na základe uvedeného taktiež dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, keďže v zmluve absentuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských zmluvách.

2.7. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na to, že v čl. 3 bod 2 Zmluvy je drobným písmom uvedená netransparentná inkorporačná doložka, ktorá nie je spôsobilá privodiť viazanosť Obchodnými podmienkami, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Sadzobníkom poplatkov ani ďalšími dokumentmi, ktoré sa prostredníctvom nej mali stať súčasťami zmluvy, keďže ide o nevhodné predkladanie zmluvných podmienok, a takéto zmluvné dojednanie súd posúdil ako neplatné. Vyhlásenie neplatnej inkorporačnej doložky malo za následok neplatnosť všetkých nárokov uplatňovaných na jej základe, teda ustanovenia obsiahnuté v jednotlivých dokumentoch, ktoré boli vymenované v neprijateľnej inkorporačnej doložke sa nestali súčasťou zmluvy. Poukazujúc na uvedené a odkazujúc na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. z 20.9.2011 súd prvej inštancie dojednanie o tom, že dodávateľ je oprávnený rozhodovať o účele platby, považoval za neplatné dojednanie.

2.8. Záverom súd prvej inštancie konštatoval aj to, že v zmluve bola uvedená RPMN vo výške 22,53 %, pričom podľa prepočtu mala byť správne uvedená sadzba 24,44 % pri splátke 123,29 eur mesačne. Za predpokladu, že by výpočet RPMN pozostával z údajov: výška poskytnutého úveru 3.470,13 eur, výška splátky 124,05 eur (obsahujúca poplatok za správu úverového účtu a poplatkom za poistenie) pri 40 mesačných splátkach, poplatku za poskytnutie úveru v sume 29,87 eur, predstavuje RPMN až 25,67 %. Čo sa týka zarátania poplatku za poistenie do RPMN súd uviedol, že kým žalobca má za to, že sa jedná o doplnkovú dobrovoľnú službu, zo samotného formulára úverovej zmluvy nevyplýva, že by sa jednalo o dobrovoľnú službu, keďže z formulára nevyplýva, že by dlžník mal možnosť odmietnuť poistenie a úver by mu bol poskytnutý za rovnakých podmienok. Na základe uvedeného súd uzavrel, že ak boli pre výpočet RPMN použité iné predpoklady, ktoré v zmluvnom formulári chýbajú, potom uvedená skutočnosť má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

2.9. S poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru mal žalovaný vrátiť žalobcovi len hodnotu toho, čo mu dodávateľ poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru a bez akýchkoľvek poplatkov. Žalobca žalovanému poskytol úver vo výške 3.470,13 eur, pričom žalovaný podľa žalobcom predloženej špecifikácie uhradil sumu 4.006,92 eur, teda žalovaný zaplatil žalobcovia viac ako bol povinný, preto súd žalobu zamietol.

2.10. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. S poukazom na to, že žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, tomuto vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. Keďže však v priebehu konania sa vzdal nároku na náhradu trov konania, súd s poukazom na základných princípov , teda v súlade so zásadou hospodárnosti, rozhodol, že žalovaný nemá na náhradu trov konania právo.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca namietajúc nesplnenie procesných podmienok, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Čo sa týka celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, žalobca uviedol, že túto tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v časti 3 zmluvy. Výklad súdu žalobca považoval za šikanózne uplatňovanie práva a prílišný formalizmus. Pokiaľ sa týka predpokladov pre výpočet RPMN, žalobca uviedol, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN boli v zmluve uvedené. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za nepreskúmateľné z dôvodu, že mu nebolo zrejmé, ktoré údaje potrebné na výpočet RPMN majú v zmluve absentovať. K nesprávne uvedenej celkovej výške nákladov a výške RPMN žalobca uviedol, že súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, z ktorej vyplýva, že posledná 40.-tá splátka bola vo výške 106,63 eur, preto je výpočet RPMN v zmluve uvedený správne. Uviedol aj to, že žalobca pred poslednou splátkou zasiela dlžníkovi list, v ktorom mu oznamuje výšku poslednej splátky z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu splácania v rokoch a samotný žalovaný má možnosť v žiadosti si zvoliť výšku úveru a dobu splácania úveru v rokoch, pričom výška mesačnej splátky sa zaokrúhľuje na celé eurá, teda výške poslednej splátky nezodpovedá výška určenej mesačnej splátky, ale táto je nižšia. Čo sa týka poistenia žalobca mal za to, že sa jedná o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, preto sa uvedený údaj nezarátaval podľa § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch do celkových nákladov úveru. K poplatku za vedenie účtu žalobca uviedol, že tento poplatok vo výške 0,76 eur predstavuje poplatok za platbu v hotovosti, pričom táto suma bola zarátaná do RPMN, avšak nejedná sa o žiadny poplatok za vedenie účtu. K absencii údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 sp.zn. C-42/15 ako aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. , Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. a zaujal názor, že ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok, nie je nevyhnutné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum. Odkazujúc na uvedené skutočnosti žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie alternatívne žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť a na náhradu trov konania zaviazať žalovaného.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril, napriek tomu, že výzva na vyjadrenie k odvolaniu spolu s rovnopisom odvolania, mu bola doručená.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust. a nasl. . Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. a viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v ) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia , pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že na základe podaného odvolania je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie napriek výhradám odvolacieho súdu, týkajúcim sa časti právnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie, ktoré odvolací súd v ďalšom texte napraví, ako vecne správny potvrdiť.

6. Tak, ako je uvedené vyššie, žalobca podal odvolanie s odkazom na ust. , , . Z popisu dôvodov podaného odvolania vyplýva, že v zásade vytýka súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [(teda podľa písm. f)] a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [(podľa písm. h)].

7. Odvolací dôvod podľa ust. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust., alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , 193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. O takúto situáciu v predmetnej veci nejde. Do konania boli zhromaždené skutkové tvrdenia strán i dôkazy, ktoré postačujú pre rozhodnutie o podanej žalobe. Rozsah a obsah zhromaždených skutkových tvrdení a dôkazov je vždy závislý od potreby rozhodnutia o podanej žalobe tak, ako vyplýva z predpisov hmotného práva tak, ako bude uvedené ďalej.

8. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

9. V zmysle ust. , súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. V zmysle týchto ustanovení každé súdne rozhodnutie, počnúc jednoduchým uznesením o vedení konania a končiac rozsudkom, musí mať svoj skutkový a právny základ. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava viacerými spôsobmi, predovšetkým (avšak v sporovom procese nie výlučne) dokazovaním.

10. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr sa vysporiadať s konštatovaním súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to absencie údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Súd prvej inštancie výkladom uvedeného ustanovenia dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje zákonnom požadovanú náležitosť podľa vyššie uvedeného ustanovenia, a to aj napriek tomu, že toto ustanovenie zákona odporuje zneniu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. V súvislosti s týmto názorom poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutia iných okresných a krajských súdov do roku 2017, ktoré dospeli k rovnakému záveru ako prvoinštančný v prejednávanom prípade.

11. V súvislosti s uvedenou otázkou odvolací súd poukazuje na najnovšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v súvislosti s tým na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018, sp. zn. , v ktorom dovolací súd zodpovedal na otázku týkajúcu sa eurokonformného výkladu ustanovenia ust. o spotrebiteľských úveroch. Dovolací súd v uvedenom svojom rozhodnutí poukázal i na to, že :

11.1. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

11.2. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy

o úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.

11.3. Najvyšší súd SR vo svojich záveroch vychádza i zo záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíroovej.

11.3.1. Článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku).

11.3.2. Článok 10 ods. 2 písm. h) stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku).

11.3.3. Z článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice a článku 10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.

11.3.4. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku).

11.3.5. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku).

11.4. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k sa uvádza, že predložený návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k sa konštatuje, že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

11.5. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia , ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.

11.6. Z dôvodovej správy k v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel

zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice.

12. Uvedená názorová línia predstavuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo vyplýva aj z ďalších rozhodnutí dovolacieho súdu napr. sp.zn. , , , , , a iné. S poukazom na uvedené a zároveň v súlade čl. 2 ods.2 v spojení s Základných princípov (princíp právnej istoty), teda s právom subjektu, aby jeho spor bol rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, odvolací súd konštatuje, že eurokonformný výklad ustanovenia umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.

13. Uvedené interpretačné prístupy a právne závery najvyššieho súdu, ktoré si odvolací súd osvojil o to viac, že korešpondujú i s názormi niektorých senátov i tunajšieho odvolacieho súdu ešte z času pred rozhodnutím dovolacieho súdu (či niektorých senátov iných odvolacích súdov), potvrdzujú opodstatnenosť odvolacej námietky, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení otázky splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia , a preto nebolo možné konštatovať, že z uvedeného dôvodu je poskytnutý úver bezúročný a bezpoplatkový.

14. Naproti tomu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru týkajúceho sa absencie údaja podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že zo zmluvy o úvere č.5862782211 zo dňa 24.5.2011 je zrejmé, že výška poskytnutého úveru bola 3.500,- eur, pričom žalovaný sa zaviazal uhrádzať právnemu predchodcovi žalobcu pravidelné mesačné splátky vo výške 123,29 eur po dobu 40 mesiacov, s dátumom prvej splátky do 6.7.2011 a dátumom konečnej splatnosti k 6.10.2014. RPMN bola stanovená vo výške 22,53 % a úrok 19,5 % ročne. Celková výška nákladov bola určená v sume 1.346,15 eur a zároveň zo zmluvy vyplývalo poistenie úveru základným súborom poistenia.

16. Žalobca v odvolaní namietal, že z odôvodenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré údaje potrebné na výpočet RPMN majú v zmluve absentovať, avšak v súvislosti s týmto je nevyhnutné uviesť, že súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, že zo žalobcom doručených dokumentov, konkrétne z kalkulačky pre výpočet RPMN na č.l. 72 je zrejmé, že do výpočtu RPMN bol zahrnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 29,87 eur a zároveň aj mesačný poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 0,76 eur (podľa vyjadrenia žalobcu v odvolaní - poplatok za platbu splátky v hotovosti, ktorý bol zohľadnený vo výške RPMN). Uvedené poplatky však zo zmluvy nevyplývajú, teda nemožno konštatovať, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli uvedené všetky predpoklady, ktoré boli použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov.

17. Podľa ustanovenia , v znení účinnom k 24.5.2011 (ďalej len z. o spotrebiteľských úveroch), na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

18. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe

údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

19. Poukazujúc na uvedené zákonné ustanovenia, odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere absentuje uvedenie všetkých predpokladov, ktoré boli použité na výpočet RPMN. Táto požiadavka vyplýva aj z transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23.4.2008, a to konkrétne z článku 10 ods. 2 písm. g), ktorý stanovuje, že zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery.

20. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, v ktorej tento konštatoval nesprávne uvedenú celkovú výšku nákladov. Žalobca v odvolaní síce uviedol, že táto je v zmluve správne vyčíslená, nakoľko žalovaný bol povinný uhrádzať 39 mesačných splátok vo výške 123,29 eur, avšak z dôvodu zaokrúhlenia jednotlivých splátok na celé eurá, bolo potrebné upraviť výšku poslednej 40.- tej mesačnej splátky tak, že táto bola iba v sume 106,63 eur, o čom by veriteľ informoval dlžníka pred samotnou splatnosťou poslednej splátky, preto mal žalobca za to, že celková výška nákladov ako aj výška RPMN je v zmluve uvedená správne. S uvedeným tvrdením žalobcu sa však odvolací súd nestotožnil. Je nevyhnutné najskôr poukázať na to, že relevantnosť uvedeného tvrdenia nevyplýva ani zo samotnej zmluvy, keďže výška mesačnej splátky je určená v sume 123,29 eur, teda nejde o sumu zaokrúhlenú na celé eurá ako tvrdil v odvolaní žalobca, preto odvolací súd nevidel dôvod na to, aby bolo potrebné upravovať poslednú mesačnú splátku. Taktiež je potrebné uviesť, že po preskúmaní predmetnej úverovej zmluvy, nebolo odvolaciemu súdu zrejmé, že by sa zmluvné strany dohodli na určitej výške 39-ich splátok a na inej výške poslednej 40-tej splátky. Ak mal dodávateľ záujem na takomto dojednaní, muselo by to byť výslovne uvedené v zmluve, aby nedošlo k omylu na strane spotrebiteľa, čo sa týka povinnosti uhrádzať dojednané mesačné splátky úveru. Na základe zisteného stavu ako ho odvolací súd uviedol v bode 15 odôvodnenia, jednoznačne vyplýva, že medzi zmluvnými stranami bolo dojednaných 40 mesačných splátok po 123,29 eur, teda žalovaný bol povinný zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu celkovo sumu 4.931,60 eur. Po odrátaní sumy poskytnutého úveru vo výške 3.500,- eur, bola celková výška nákladov, ktoré mal žalovaný skutočne zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu, vo výške 1.431,60 eur, čo nezodpovedá výške uvedenej v zmluve. Taktiež vzhľadom na uvedené bola nesprávne uvedená aj výška RPMN, keďže pri úvere vo výške 3.500,- eur a dohodnutých 40-ich mesačných splátkach po 123,29 eur, pri dodatočnom náklade vo výške 29,87 eur ako poplatku za poskytnutie úveru, splatného v čase poskytnutia úveru, je správna výška RPMN 24,44 %, teda tak, ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 72 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru o nesprávnom uvedení RPMN v zmluve ako aj celkovej sumy, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi.

21. Na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie o absencií náležitosti podľa § 9 ods. 1 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o nesprávnom uvedení výšky ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech v zmluve, čo má za následok podľa § 11 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Poukazujúc na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, postupoval súd prvej inštancie v súlade so zákonom, keď od sumy žalobcom poskytnutých prostriedkov odpočítal žalovaným uhradené sumy a vzhľadom na to, že žalovaný uhradil žalobcovi viac, ako mu tento poskytol, súd prvej inštancie správne rozhodol vo veci samej, ak žalobu zamietol, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne postupom podľa potvrdil.

22. Čo sa týka výroku o náhrade trov prvoinštančného rozhodnutia, z odvolania nie je zrejmé, v čom vidí žalobca nesprávnosť predmetného výroku, avšak je zrejmé, že vzhľadom na to, že sa jedná o závislý výrok vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, v ktorej žalobca žiada o zmenu napadnutého rozhodnutia a vyhovenie žalobe v plnom rozsahu, žiada aj o zmenu výroku o nároku na náhradu trov konania tak, že táto bude priznaná v plnej výške. Keďže odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, potvrdil aj súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a , podľa ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Keďže žalovaný si

náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne nevyplývajú, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( v znení neskorších predpisov, posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).