Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9C-13-2018.pdf
PDF · 117 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/13/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou, v právnej veci žalobcu: I. G., D.. XX.XX.XXXX, N. S.. Y. XX, XXX XX H., zast. JUDr. Lubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 55,67 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Žalovanej strane súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 15.05.2018 domáhal od žalovanej zaplatenia paušálnej náhrady nákladov výkonu trestu za obdobie nezákonného väznenia od 12.06.1996 do 15.05.1997 podľa § 23 ods. 1 písm. a/ zák. č. 119/1990 Zb. vo výške 55,67 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.12.2016 do zaplatenia.
2. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996 sp. zn. 1T 97/96 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 3To 36/97 zo dňa 23.05.1996 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa §269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v tom čase platnom znení a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne v I. NVS. Dôvodom odsúdenia bolo to, že pre svoje svedomie a náboženské vyznanie odoprel vykonať vojenskú službu. Podľa rozsudku Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 07.07.2011 vo veci N. proti V. je perzekúcia osôb pre odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov porušením práva na slobodu náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aplikáciu tohto rozsudku na pomery Slovenskej republiky rieši Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci Imricha Vajdu tak, že je na odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia je spravidla potrebné aplikovať zákon č. 119/1990 Zb. Ústavný súd SR nehovorí konkrétne ktoré ustanovenie zákona č. 119/1990 Zb. by sa malo použiť. Vo veci prejedávanej Ústavným súdom SR použil Okresný súd Bratislava I § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a vyslovil účasť odsúdeného na súdnej rehabilitácii. Podobne postupovali súdy aj v ďalších podobných prípadoch. V prípade žalobu išlo o jeho odsúdenie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa §269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Tento trestný čin je vyslovene uvedený v § 4 písm. e) zákona č. 119/1990 Zb. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016 č.k. 9NT 2/2015 bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam. Žalobca bol odsúdený po 01.01.1990 a preto § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. musí byť použitý per analogiam s prihliadnutím k tomu, že Ústava SR žiadny iný
nástroj na nápravu ako zákon č. 119/1990 Zb. neuvádza. Dňa 31.05.2016 žalobca požiadal žalovaného o odškodnenie. Žalovaná dňa 23.11.2016 odškodnenie odmietla s tým, že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnia podľa zákona č. 119/1990 Zb. lebo žalobca bol väznený v období po 01.01.1990. Pokiaľ bol ale žalobca rehabilitovaný per analogiam podľa zákona č. 119/1990 Zb, tak má per analogiam podľa rovnakého zákona aj nárok na odškodnenie. Konkrétne má nárok na paušálnu náhradu nákladov výkonu trestu za obdobie nezákonného väznenia od 12.06.1996 do 15.05.1997 podľa § 23 ods. 1 písm. a/ zák. č. 119/1990 Zb. vo výške 55,67 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.12.2016 do zaplatenia.
3. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca k žalobe pripojil potvrdenie o prepustení z výkonu trestu odňatia slobody zo dňa 15.05.1997, uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 09.03.2018 č.k. 9Nt 2/2015, žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.05.2016, odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.11.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.02.2018 č.k. 8C/90/2016.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 20.09.2018, doručeným súdu dňa 21.09.2018. Žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Namietala, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnenia podľa zákona č.119/1990 Zb. Poukázala na § 1 ods. 1, podľa ktorého účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a na § 33 ods. 2, ktorý sa má použiť na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi v období od 25.02.1948 do 01.01.1990. aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Vychádzajúc z uvedeného mala žalovaná za to, že bez ohľadu na existenciu uznesenia Okresného súdu Bratislava zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt 2/2015, ktorým súd vyslovil per analogiam podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii v celom rozsahu vo vzťahu k rozsudku Vojenského obvodného Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1 T 97/96 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4 To 91/96, žalovaná mala za to, že takúto analógiu pri priznaní odškodnenia (a nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu) zo strany Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu rozhodujúceho o odškodnení podľa zákona č. 119/1990 Zb., nebolo a nie je možné použiť. Rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca (rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci N. proti V. a uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci L. S.) označil za skutkovo odlišné, ktoré nie je možné použiť na danú vec. Podstatným rozdielom je to, že vo veci prejedávanej ÚS SR bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa §265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1959 Zb. rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1. Žalobca bol ale odsúdený v čase, kedy slovenský právny poriadok umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia, čím nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku čoho nemožno prihliadať na rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci N. proti V., ktorý reflektuje na situáciu, kedy právny poriadok túto možnosť nepripúšťa. Aj samotný odsudzujúci rozsudok žalobcu konštatuje, že žalobca svoju zákonom stanovenú možnosť na odopretie vojenskej služby nevyužil včas. Ak Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.1916 vyslovil účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii pre analógiam podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nezakladá to aj žalobcov nárok na odškodnenie podľa tohto zákona. Pri priznávaní odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je nevyhnuté osobitne skúmať či sú splnené všetky podmienky pre jeho priznanie. V danom prípade tieto podmienky s poukazom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozsudku, zásah do osobnej slobody a účel zákona, splnené nie sú. Z opatrnosti sa žalovaná vyjadrila aj k podmienkam pre priznanie odškodnenia podľa všeobecného odškodňovacieho predpisu, zákona č. 58/1969 Zb. a bola toho názoru, že ho nie je možné na odškodnenie žalobcu aplikovať pretože takýto nárok nebol vopred predbežne prerokovaný na MS SR, čo je hmotnoprávna podmienka pre podanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. a tiež nie sú kumulatívne splnené podmienky pre priznanie takéhoto nároku a to: existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Uznesenie o účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.2016 nie je možné ani per analogiam považovať za zrušujúce rozhodnutie. Žalovaná v prejednávanom prípade poukázala na plynutie subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Vzhľadom na to, že si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov výkonu
trestu, teda ide o nárok plynúci mu z § 6 zákona č. 58/1969 Zb., na ktorý sa viaže i plynutie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., žalovaná v tejto súvislosti vzniesla námietku premlčania. Rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené, t. j. v tomto prípade analogicky uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 9Nt/2/2015, nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2016, pričom žalobca si žalobou na súde uplatnil nárok dňa 15.05.2018, teda celkom zjavne po uplynutí premlčacej lehoty podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaná mala za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani splnenie tejto podmienky, a to vznik majetkovej škody vo forme skutočného zmenšenia majetku oproti stavu pred vznikom škody (skutočná škoda), alebo vo forme nerozmnoženia majetku, ktoré sa s ohľadom na pravidelný chod vecí dalo očakávať (ušlý zisk). Žaloba dokonca neobsahuje ani len tvrdenie, že žalobcovi akákoľvek majetková škoda vznikla. Už vôbec neobsahuje označenie akýchkoľvek skutočností a okolností, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru o vzniku majetkovej škody, napokon neobsahuje ani akýkoľvek návrh na dokazovanie, ktoré by mohlo viesť k záveru o vzniku škody. Žalobca sa namiesto toho dožaduje odškodnenia paušálnej sumy podľa § 23 ods. 1, písm. c) zákona č. 119/1990 Zb., avšak, v prejednávanom prípade pri posúdení nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné z týchto súm vychádzať. Na tomto mieste si žalovaná dovoľuje uviesť, že je povinnosťou žalobcu v civilnom sporovom konaní tvrdiť, že mu nejaké právo patrí a z akých dôvodov, pri posúdení veci podľa zákona č. 58/1969 Zb. ale akékoľvek tvrdenie žalobcu v tomto duchu absentuje. Táto absencia nemôže mať žiaden iný dôsledok pre žalobcu, ako stratu sporu a neúspech v tomto konaní.
5. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval podaním zo dňa 18.04.2019, doručeným súdu dňa 18.4.2019 tak, že podstatné v danej veci je to, že žalobca bol odsúdený a následne právoplatne rehabilitovaný podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a preto má nárok na odškodnenie podľa § 23 ods. 1 tohto zákona. O odškodnenie riadne požiadal dňa 31.5.2016 a žalovaná jeho žiadosť zamietla dňa 23.11.2016, to znamená že jeho nárok bol predbežne prerokovaný. K preukázaniu vzniku škody uviedol, že žalobca preukázal dobu odňatia slobody a skutočnosť, že bol v celom rozsahu rehabilitovaný. Žiadal iba o paušálnu náhradu podľa § 23 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení, a tak ďalšie dokazovanie nie je potrebné.
6. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila písomným podaním zo dňa 29.11.2019, doručeným súdu dňa 2.12.2019. Uviedla, že žalobca vidí právny titul na odškodnenie okrem zákona č. 119/1990 Zb. aj v čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „Pakt“), v čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Podľa čl. 9 ods. 5 Paktu, každý, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby, má vymáhateľné právo na náhradu. Podľa č. 14 ods. 6 Paktu, Ak sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol niekto oslobodený od obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na základe takého dôkazu, náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti prv neznámej skutočnosti nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby. Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podľa čl. 36 ods. 3 Listiny, každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že všetky označené predpisy odkazujú na rozpor pozbavenia osobnej slobody s vnútroštátnym právom. Čl. 9 ods. 5 Paktu výslovne hovorí o nezákonnom zatknutí alebo väzbe, a to i v nadväznosti na čl. 9 ods. 1, podľa ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon. V prípade žalobcu namietané pozbavenie osobnej slobody bolo uskutočnené v prípade predpokladanom zákonom a na základe zákonného procesu, teda nie je možné hovoriť o vzniku nároku na odškodnenie priamou aplikáciou čl. 9 ods. 5 Paktu. Okrem toho žalovaná rozhodnutie o súdnej rehabilitácii per analogiam vydané v tejto veci nepovažuje za rozhodnutie predpokladané v čl. 14 ods. 6 Paktu, v čl. 36 ods. 3 Listiny a v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Napokon i čl. 5 ods. 5 Dohovoru formuluje ako predpoklad odškodnenia zatknutie alebo zadržanie v rozpore s ustanoveniami čl. 5 Dohovoru. Pozbavenie osobnej slobody žalobcu ale bolo uskutočnené v súlade s čl. 5 Dohovoru. Žalovaná mala
teda za to, že žalobca nemá právo na odškodnenie ani podľa žiadne ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ani priamou aplikáciou akejkoľvek medzinárodnej zmluvy. Žalobca tvrdil, že predmetom rehabilitačného ani súčasného konania nie je interpretácia zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe v znení platnom a účinnom v rozhodnom období. Žalovaná túto skutočnosť nespochybňoval, jej zámerom bolo len poukázať a zároveň zdôrazniť to, že slovenský právny poriadok v čase odsúdenia žalobcu umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského presvedčenia a že žalobca, uvedomujúc si svoju zákonom stanovenú možnosť na odopretie vojenskej služby nevyužil. Nemôže teda žalobcovi vzniknúť právo na náhradu škody spojenej s výkonom trestu, keď žalobca v danom čase mal legálnu možnosť odmietnuť vojenskú službu. S ohľadom na vyššie uvedené žiadala žalovaná Okresný súd Bratislava I, aby žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaná si neuplatnila nárok na náhradu trov konania.
7. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.2016, právoplatným dňa 9.3.2016, žiadosťou o odškodnenie zo dňa 31.5.2016, odpoveďou žalovanej zo dňa 23.11.2016, obsahom spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp. zn. 1T 97/96 a zistil nasledovný skutkový stav:
8. Z obsahu spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava konajúci súd zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože po tom čo opakovane odoprel prevziať povolávací rozkaz OVS Trnava č. 020578, podľa ktorého mal nastúpiť vojenskú základnú službu dňa 04.10.1994 k VU 8700 Michalovce, mu bol povolávací rozkaz vyhlásený ústne, pričom vojenskú službu nenastúpil a to ani do 24 hodín po lehote určenej v povolávacom rozkaze. pretože mu v tom bráni jeho náboženské presvedčenie, teda v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe nenastúpil službu v ozbrojených silách do 24 hodín po uplynutí lehoty určenej v povolávacom rozkaze. Za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Na výkon trestu bol žalobca zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré Vyšší vojenský súd Trenčín uznesením zo dňa 23.05.1996 č.k. 4To-91/96 zamietol. Uznesením Vojenského obvodového súdu zo dňa 15.05.1997 čk. 2Pp-33/97 bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s určením skúšobnej doby na 12 mesiacov. Žalobca bol vo výkone trestu od 12.06.1996 do 15.05.1997, tj. 11 mesiacov a 4 dni. Žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.5.2016, doručenou MS SR dňa 31.05.2016, žalobca požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola per analogiam vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa § § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Žiadal, aby mu bola priznaná náhrada nákladov výkonu trestu za obdobie nezákonného väznenia v období od 12.06.12996 do 15.05.1997, tj. za obdobie 11 mesiacov a 4 dni v celkovej výške 55,67 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR odpoveďou na žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie č. 436S0/2016/143 zo dňa 23.11.2016 žalobcovi oznámilo, že vychádzajúc zo zákona č. 119/1990 Zb. jeho žiadosti o odškodnenie nevyhovuje, keďže nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy vzhľadom na to, že žiadateľ bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996, teda v období po 01.01.1990.
9. Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
10. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 2500,- Kčs, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 200,- Kčs, výkonu väzby vo výške 600,- Kčs za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150,- Kčs za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.
11. Podľa § 23 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, veta prvá, odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby.
12. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
13. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.
14. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne k rehabilitácii a odškodneniu osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, i keď nebolo zahájené trestné konanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Ustanovenie §27 sa použije obdobne.
15. Žalobca sa žalobným návrhom zo dňa 15.05.2018 domáhal náhrady škody vo výške 55,67 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje náhradu nákladov výkonu trestu podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, nakoľko žalovaná v rámci predbežného prerokovania nároku, listom zo dňa 23.11.2016, odmietla túto náhradu priznať. Žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1 T 97/96 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4 To 91/96 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. platného v rozhodnom období, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. Žalobca vykonal trest odňatia slobody od 12.06.1996 do 15.05.1997, kedy bol podmienečne prepustený. Následným uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016, č. k. 9Nt/2/2015 bola per analogiam vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.
16. Súd na základe vykonaného dokazovania, rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 a rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 4To 91/96 zo dňa 23.5.1996, mal za preukázané, že žalobca bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, pričom pre výkon trestu bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Uvedené medzi stranami sporné nebolo. Sporné nebolo ani to, že uznesením tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96
zo dňa 23.05.1996. Žalobca na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa 31.05.2016, požiadal o odškodnenie, pričom jedným z uplatnených nárokov bola aj náhrada nákladov výkonu trestu vo výške 55,67 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti žalobcu na odškodnenie nevyhovelo, z dôvodu, že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996, teda v období po 01.01.1990. Sporným v konaní bolo to, či žalobcovi na základe rozhodnutia tunajšieho č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, o jeho účasti na súdnej rehabilitácii, patrí odškodnenie za náhradu nákladov výkonu trestu odňatia slobody a podľa akého právneho predpisu. Vychádzajúc z uznesenia tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. bol súd toho názoru, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Vychádzajúc z § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, dospel súd k záveru, že názor žalovanej pre nepriznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je správny. Je pravdou, že trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je uvedený v § 4 písm. e) zákona č. 119/1990 Zb., ale uvedený trestný čin bol žalobcom spáchaný v roku 1994 tým, že v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej službe odmietol prevziať povolávací rozkaz OVS Trnava č. 020578, podľa ktorého mal nastúpiť na základnú vojenskú službu dňa 04.10.1994 k VÚ 9700 Michalovce. Za tento trestný čin bol žalobca odsúdený rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 4To 91/96 zo dňa 23.5.1996, teda po 1.1.1990, ako lehote upravenej v § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. pre priznanie odškodnia. Žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody na 18 mesiacov nepodmienečne v I. nápravnovýchovnej skupine. Súd preto z dôvodu, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnia v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. žalobu zamietol.
17. Podľa názoru súdu žalobcovi nemožno uplatnený nárok priznať podľa zákona č. 58/1969 Zb. pretože zákon č. 119/1990 Zb. je špeciálnym zákonom o súdnej rehabilitácii a keďže žalobcovi bola uznesením tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, vyslovená účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. je potrebné aj jeho nárok na odškodnenie posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Podľa všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. Z uvedených dôvodov sa súd osobitne na zaoberal námietkou premlčania nároku vznesenou žalovanou.
18. Súd neprihliadol na žalobcom uvádzané rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci N. proti V. zo dňa 07.07.2011 ani na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci L. S., pretože tie riešili skutkovo odlišné prípady, kedy arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia a kedy bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1959 Zb. rozsudkom zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1. V článku 25 ods. 2/ Ústavy SR je zakotvené, že nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím, alebo náboženským vyznaním V tomto ustanovení je tiež uvedené, že podrobnosti ustanoví zákon, v danom prípade je to zákon o civilnej službe. Žalobca bol odvedený dňa 06.05.1994. V tom čase mohol odmietnuť základnú službu podľa zákona č. 18/1992 Zb. podľa § 2 ods. 1 písm a/ a to najneskoršie do 30 dní od ukončenia odvodného konania z dôvodov svojho svedomia alebo náboženského vyznania.
19. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci a plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.