Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-42-2019.pdf
PDF · 159.91 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/42/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členiek senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcov: 1/ N. N., rod. W. nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. rad XXXX/XX, štátna občianka SR, zastúpená splnomocnenou advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou, so sídlom Advokátska kancelária 987 01 Poltár, Železničná 291, 2/ I. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R., B. I. XXX, štátny občan SR, zastúpený B. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. B. XXXX/XX, 3/ V.. V. X. rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. D., C. č. XXX, Q. N., štátna občianka ČR, zastúpená W. N., rod. W., nar. 10.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, 4/ I. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. 4, I. XXX/X, Q. M., štátna občianka ČR, zastúpená G. G., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, 5/ V. W. rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., M. II XXX/XX, štátny občan SR, zastúpený B. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, 6/ U. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XXX, štátna občianka SR, zastúpená B. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, 7/ I. W. rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U., S. č. XXX/XX, štátny občan SR, zastúpený B. N., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., H. M. XXXX/XX, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom 817 15 Bratislava, Búdková č. 36, IČO 17 335 345, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., o odvolaní žalobkyne 1/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 5C/1/2017-149 zo dňa 10.12.2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec číslo konania 5C/1/2017-149 zo dňa 10.12.2018 p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov 1/-7/ zamietol (výrok I.) a výrokom II. rozhodol o trovách prvoinštančného konania a žalovanému priznal trovy konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval skutkový a právny základ uplatneného nároku žalobcov 1/ až 7/, ktorí sa žalobou domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v KÚ D., zapísané na Okresnom úrade Poltár, odbore katastra na LV č. XXX ako EKN p.č. XXXX lesné pozemky o výmere 6889 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2; p.č. XXXX orná pôda o výmere 1499 m2, ktoré boli zamerané geometrickým plánom Ing. Jána Šágu č. 32616881-056/2017 ako C KN p.č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 6859 m2, p.č. XXXX/X TTP o výmere 3005 m2, patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, po ktorom bolo dedičstvo prejednané Štátnym notárstvom Lučenec pod sp. zn. D 303/1986 v podiele 1/1. Žalobcovia uviedli, že sú dedičmi a právnymi nástupcami po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, ktorého manželkou bola I. D., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Právny predchodca žalobcov N. W. sa narodil v obci Šoltýska, kde žil celý život a aj tam zomrel. Žalobcovia tvrdili, že približne v roku 1930 otec, starý a prastarý otec žalobcov N. W. odkúpil od rodiny Y. Y. a jeho dcéry Z. T., rod. Y., ktorá bola vlastníčkou množstva pozemkov v Y. I. M., O., I., v D. a W. D. M. a najmä bola majiteľkou sklární v O., pozemky v lokalite „J. I." v blízkosti obce D. o výmere 0,90 ha, v súčasnosti vedené ako EKN p.č. XXXX lesný pozemok o výmere 6889 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2, p.č. XXXX orná pôda o výmere 1499 m2, pôvodne vedených v PKV č. XXXX, ako p.č. XXXX/a a neskôr v PKV č. XXXX. Neskôr bol majetok Z. T. skonfiškovaný a bol vykonaný zápis v prospech žalovaného. V súčasnosti sú tieto pozemky vedené v prospech žalovaného na LV č. XXX ako E KN p.č. XXXX lesné pozemky o výmere 6889 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2; p.č. XXXX orná pôda o výmere 1499 m2. Hoci prevod nebol vyznačený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, bol vyznačený v pozemkovej mape, kde ako vlastníci p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX sú zapísaní W.. Pozemková mapa bola vyhotovená v roku 1947 a teda podľa žalobných tvrdení už v roku 1947 boli za vlastníkov považovaní W.. V súčasnosti sú geometrickým plánom č. 32616881-056/2017 zamerané ako C KN p.č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 6859 m2; p.č. XXXX/X TTP o výmere 3005 m2. Poručiteľ N. W. užíval vyššie uvedené pozemky v lokalite „F. I." až do svojej smrti v roku 1986. V teréne to bol čiastočne lesný porast, ale najmä pole, kde rodina W. pestovala poľnohospodárske plodiny pre svoju potrebu. Nakoľko je vlastníkom nehnuteľností žalovaný, je teda rozpor medzi stavom zapísaným v katastri nehnuteľností a skutočným stavom a žalobcovia majú naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva. Podaním určovacej žaloby sa chcú žalobcovia domôcť rozhodnutia, že pozemky patria do dedičstva po ich predkovi. Poručiteľ N. W., podľa žalobných tvrdení, vstúpil do držby pozemku od roku 1930. Ako vyplýva z pozemkovej mapy, ktorá bola vyhotovená v roku 1947, minimálne od roku 1947 boli W. považovaní za vlastníkov sporných pozemkov. N. W. užíval pozemky „F. I." od roku 1930 až do smrti v roku 1986. Užíval ich ako vlastník po dobu minimálne 10 rokov, pričom nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda okrem iného aj podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalovaný vo svojom vyjadrení - replike žalobný nárok žalobcov poprel, namietal neexistenciu naliehavého právneho záujmu podľa ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku na požadovanom určení. Okrem toho neuznával nárok žalobcov ani po hmotnoprávnej stránke, pretože pokiaľ žalobcovia tvrdia, že ich právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, nevyplýva to zo žiadneho z predložených dôkazov, absentuje nadobúdací titul a navyše sporné parcely neboli predmetom dedenia ani po jeho manželke I. W. rod. D., hoci iné parcely vedené v PK vložkách predmetom dedenia boli. Vlastnícke právo nebolo zapísané v prospech N. W. v žiadnej z predložených PKV. K predloženej pozemkovej mape žalovaný v procesnej obrane uviedol, že táto nesvedčí o vlastníckych právach tam uvedených osôb, keďže relevantný vo vzťahu k zisteniu vlastníka je výlučne údaj v časti B PKV. Žalovaný taktiež tvrdil, že neboli splnené zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 143, § 144, § 145 ods. 1, 2 a 3 zák.č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka (tzv. „stredného Občianskeho zákonníka“), podľa ustanovení § 135a ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb., v spojení s intertemporálnym ustanovením § 868 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na aktuálne znenie ustanovenia § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a v spojení s ustanoveniami § 33a ods. 1, § 35, § 37 zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom(notársky poriadok) a taktiež podľa § 42 ods. 1 zák. č. 177/1927 Sb. o pozemkovém katastru a jeho vedení (Katastrální zákon). Súd sa v prvom rade vysporiadal s existenciou naliehavého právneho záujmu na podaní tejto určovacej žaloby a vyslovil, že má za to, že žalobcovia osvedčili svoj naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (s poukazom na rozsudok NS SR 1 Cdo 3/03). Žaloba je tak prípustná podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. Následne súd, po predchádzajúcom konštatovaní vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia predloženými dôkazmi, ako ani dôkazmi vykonanými na pojednávaní, nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva ich predkom N. W.. Okrem toho, že sporné pozemky neboli predmetom dedičských konaní, absentuje aj titul nadobudnutia vlastníckeho práva, či zápis v pozemkovej knihe požadovaný podľa vtedy platnej právnej úpravy. Žalobcovia taktiež nepreukázali predloženými dôkazmi vydržanie, zákonom požadovanú dobromyseľnosť držby ich predka od počiatku a ani objektívny vstup N. W. do držby a nedisponujú žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali tieto žalobcami tvrdené skutočnosti. Žalobcovia preukázali len
skutočnosť, že ich právny predchodca sporné pozemky užíval, ale nie že ich nadobudol do vlastníctva, či už kúpou alebo vydržaním. Súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Súd následne v odôvodnení rozsudku obsiahlo a podrobne svoj záver zdôvodnil, keď uviedol, že v čase od 1855 do 1950 platilo na území Slovenska Uhorské obyčajové právo a Pozemková kniha (obdobne ako teraz kataster nehnuteľností) bola verejnou evidenciou nehnuteľností, ich vlastníkov a práv s nimi spojených, pričom rovnako ako teraz platil intabulačný princíp, t.j. práva vznikali, zanikali a menili sa až zápisom a to vkladom (výmazom) do pozemkovej knihy. Vklad bol možný len na základe súkromných alebo verejných listín s predpísanými náležitosťami a v písomnej forme s úradne overeným podpisom a povolením ku vkladu. Zmluva, či už darovacia alebo iná, musela spĺňať všetky náležitosti, vrátane písomnej formy, overenia podpisu a návrhu na vklad do pozemkovej knihy, čo boli všeobecne známe skutočnosti. Okrem toho na vydržanie bol potrebný taktiež oprávnený a dobromyseľný vstup do držby pri začatí vydržania a bola potrebná nerušená držba po dobu aspoň 32 rokov (proti štátu 100 a cirkvi 40 rokov) a nadobúdateľ musel byť pri začiatku držby dobromyseľný. Súd prvej inštancie zdôraznil, že práve táto skutočnosť nebola zo strany žalobcov a ich priamych predkov predloženými dôkazmi preukázaná. V pozemkovej knihe neexistuje žiadny zápis o nadobudnutí vlastníckeho práva predchodcami žalobcov k sporným pozemkom. V dedičskom konaní po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, v Rozhodnutí Štátneho notárstva v Lučenci zo dňa 24.03.1986 je evidentné, že sporné pozemky sa nenachádzali medzi nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom dedenia, ktoré nadobudla manželka poručiteľa I. W.. Z Osvedčenia o dedičstve 5D/652/2013, Dnot 209/2013 po zosnulej manželke N. W., I. W., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, je taktiež evidentné, že v súpise aktív/nehnuteľnosti sporné pozemky inkorporované nie sú. Súd tak konštatoval neexistenciu spôsobilého titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov, ako aj ich právnych predchodcov, k sporným nehnuteľnostiam. Súd sa taktiež zaoberal aj druhým tvrdeným nadobúdacím právnym titulom a to vydržaním a uviedol, že žalobcovia v žalobe popri nadobudnutí sporných pozemkov do vlastníctva kúpnou zmluvou ich predkami uvádzajú aj eventualitu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Na preukázanie svojich tvrdení predložili žalobcovia súdu vyhotovenie mapového operátu z roku 1947, kde ako jednými z užívateľov sú uvedení N. W. ( ž. I., rod. D.). Súd konštatoval, že mapové operáty pozemkového katastra do 01.01.1950 využívali užívací režim a nepreukazujú teda vlastnícke právo k predmetným sporným pozemkom, čo sama žalobkyňa 1/ vo svojom vyjadrení, zo dňa 04.09.2018 taktiež konštatuje. Pokiaľ ide o obsah svedeckých prehlásení a výpovedí pred súdom, súd prvej inštancie po konštatovaní obsahu týchto svedeckých dokazovaní uviedol, že všetci svedkovia síce zhodne uviedli, že predmetné nehnuteľnosti predchodca žalobcov užíval, obhospodaroval, ale ani jeden z nich nevedel uviesť od kedy presne a akým spôsobom predmetné pozemky nadobudol, resp. na akom základe pozemky užíval. Žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali ani dobromyseľnosť držby ich predka od počiatku, ako ani objektívny vstup N. W. do držby. Žalobcovia nedisponujú titulom nadobudnutia a ani iným listinným dôkazom preukazujúcim časové obdobie nadobudnutia vlastníckeho práva ich predkom, alebo jeho vstupu do držby, keďže nevedia ani ustáliť začiatok užívania, ako ani prípadného nadobudnutia sporných pozemkov. Dobromyseľnosť a počiatok držby ich predkom nebola nijakým z predložených dôkazov žalobcami preukázaná. Samotné užívanie nehnuteľností samo o sebe nezakladá vydržanie a nadobudnutie vlastníckeho práva. Súd preto pre neunesenie dôkazného bremena žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 CSP, podľa pomeru úspechu strán v spore a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v 1. rade prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pričom namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia od počiatku tvrdili, že titulom nadobudnutia je kúpna zmluva približne z roku 1930 s Y. D. a Z. T. rod. Y.. Viacerí svedkovia, vypočutí súdom, žijú v obci Šoltýska viac ako 60 rokov, dokonca 70 rokov a jednoznačne potvrdili, že pozemky v lokalite „ N. W.“ patrili N. W.. S istotou vypovedali, že D. D. považovali za ich vlastníka. Vylúčili možnosť, že by v obci B. niekto v minulosti mohol obrábať pozemky, ktoré by mu nepatrili. C. W. obrábal sporné pozemky do svojej smrti, následne sa o ne staral jeho syn I. W.. Pozemky si ľudia predávali medzi sebou aj „ z ruky do ruky“. Odvolateľka namietala, že
skutkové tvrdenie žalobcov, podporené svedeckými výpoveďami všetkých svedkov, neboli zo strany žalovaného v rámci procesnej obrany nijakým spôsobom spochybnené, ani vyvrátené. Skutočnosť, že svedkovia nevideli kúpnu zmluvu, ktorou N. W. odkúpil od K. Y. a Z. T. pozemky v lokalite „T. N.“ , je bez významu. Jednak je vysoko nepravdepodobné, že by sa N. W. preukazoval pred susedmi a obyvateľmi obce písomnou zmluvou a jednak sami žalobcovia vedia, že sa v písomnej podobe do dneška nedochovala. V obci bol považovaný viac ako 70 rokov za vlastníka pozemkov, ktoré aj riadne užíval. Žalobcovia v žalobe jednoznačne uvádzajú, že ich právny predchodca poručiteľ N. W. naplnil podmienky vydržania podľa § 115 a § 116 zákona č. 141/1950 Zb. - stredného OZ, kedy vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. N. W. užíval pozemky „F. I.“ od roku 1930 až do smrti v roku 1986. Odvolateľke nie je zrejmé, prečo sa súd venoval v právnom posúdení uhorskému obyčajovému právu, ak právny predchodca žalobcov držal nehnuteľnosti aj za účinnosti stredného OZ, na čo žalobcovia aj poukázali. Záver súdu o tom, že v pozemkovej knihe nie je vedený zápis o prevode vlastníctva na N. W., je síce správny, ale vzhľadom na podstatu sporu irelevantný. Keby bol v pozemkovej knihe zapísaný N. W. ako vlastník, tento súdny spor by sa neviedol. Viacerí svedkovia potvrdili, že N. W. užíval pozemky až do založenia družstva. Užíval ich ako vlastník po dobu minimálne 10 rokov, pričom nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa stredného Občianskeho zákonníka. Ani s týmto argumentom sa súd v odôvodnením rozsudku nevysporiadal. Žalobkyňa 1/ taktiež namietala závery súdu, poukazujúceho na to, že žalobkyňa si uplatnila v rámci ROEP - ky svoje vlastníctvo k domu, bez nutnosti určenia vlastníctva súdnou cestou. Odvolateľka poznamenala, že ZRPS - zjednodušený register pôvodného stavu -a ROEP resp. RVIN - register obnovenej evidencie pozemkov, sú dve rozdielne konania, ktoré sa uskutočňujú podľa rôznych právnych predpisov. ROEP obnovuje evidenciu pozemkov zapísaných pôvodne v pozemkovej knihe, tak v intraviláne, ako aj v extraviláne. RVIN je obnovenie evidencie pozemkov výlučne v intraviláne obce. ZRPS sa týka pozemkov v extraviláne obce. Tieto konania sa uskutočňujú podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a podľa zákona 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. V katastrálnom území D. bol vyhotovený Zjednodušený register pôvodného stavu, týkajúci sa extravilánu obce v roku 2000 a RVIN v roku 2003, týkajúci sa výlučne zastavaného územia obce. ROEP v k.ú. D. nebol vyhotovený. Žalobkyňa si teda usporiadala vlastníctvo k pozemku pod rodinným domom, avšak v rámci RVIN v roku 2003 a teda podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Tento právny predpis umožňoval nadobudnutie vlastníctva na základe dobromyseľnej a nerušenej držby aj mimosúdnou cestou. Podľa obsahu rozsudku boli nehnuteľnosti zapísané do vlastníctva žalovaného v roku 2000 a to zjednodušeným registrom pôvodného stavu. Konanie sa uskutočňovalo podľa zákona 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Zákon č. 330/1991 Zb. však neumožňuje vysporiadať vlastníctvo pozemkov v extraviláne, ako je to v tomto prípade, titulom vydržania. Okrem toho výpisy zo ZRPS, s ktorými sa mala žalobkyňa v roku 2000 oboznámiť, prípadne ich namietať, sa zasielali len známym vlastníkom a N. W. bol v roku 2000 už dávno nebohý a preto nebol jemu, ani jeho potomkom, žiadny výpis z ZRPS zaslaný. Nemohli teda proti výpisu, na ktorom bol už ako vlastník zapísaný žalovaný, namietať, pretože sa o ňom jednoducho nedozvedeli. Žalobkyňa 1/ taktiež uviedla, že žalobcovia nikdy netvrdili, že geometrický plán je titulom nadobudnutia vlastníctva ich právneho predchodcu. Nakoľko však už na poľnom náčrte z roku 1947 je vedený ako vlastník sporných pozemkov N. W., ktorý následne vyplatil aj ostatných súrodencov, pričom táto okolnosť nebola medzi stranami sporu sporná, museli žalobcovia presne identifikovať pozemky, ktorých sa domáhajú vzhľadom na súčasnú evidenciu nehnuteľností. Geometrický plán tak bol vyhotovený za účelom stotožnenia pozemkov v poľnom náčrte so súčasným stavom evidencie pozemkov v katastri nehnuteľností. Ohľadom svedeckých výpovedí žalobkyňa 1/ v odvolaní uviedla, že otázky súdu na jednotlivých svedkov ohľadne ich nadobúdacích titulom k nehnuteľnostiam, nemajú vo vzťahu k predmetu sporu žiadny význam. Svedkovia vôbec neuvádzali, ku ktorým nehnuteľnostiam disponujú titulmi nadobudnutia a či sa jedná vôbec o nehnuteľnosti v k.ú. D.. Išlo teda iba o všeobecné konštatovanie svedkov. Pokiaľ nie je známe, o aké tituly nadobudnutia sa u jednotlivých svedkov jedná, nie je prípustné, aby súd opieral svoje rozhodnutie o konkrétne vymedzených nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom tohto sporu, o neurčité konštatovanie svedkov ohľadne iných nehnuteľností. Pokiaľ súd konštatoval nepreukázanie dobromyseľnosti a počiatku držby predkom žalobcov, odvolateľka s poukazom na ustanovenia § 215 a § 151 ods. 2 CSP tvrdí, že zo strany žalovaného nedošlo ku kvalifikovanému popretiu tvrdení žalobcov o nadobudnutí vlastníctva právneho predchodcu N. W.
kúpou, ani k popretiu svedeckých výpovedí svedkov, ktorí opakovane potvrdili, že vlastníkom sporných pozemkov bol N. W.. Nie je síce povinnosťou žalovaného tvrdiť a dokazovať skutočnosti, od ktorých žalobca odvodzuje svoje právo, ale je jeho povinnosťou tvrdiť a dokazovať svoje právo a tvrdenia a dôkazy žalobcu kvalifikovane vyvracať. Inak je jeho popretie neúčinné a tvrdenia žalobcu sa považujú za nesporné. Žalovaný prakticky nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenia žalobcov a najmä svedecké výpovede. Taktiež odvolateľka poukázala na ustanovenie § 192 CSP, v zmysle ktorého skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Potom zdôraznila, že v zmysle § 143 a § 145 zákona č. 141/1950 Zb. - stredného OZ, držiteľom je, kto nakladá s vecou ako so svojou alebo vykonáva právo pre seba. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Všetky svedecké výpovede zhodne potvrdzujú, že nielen N. W. sa sám považoval za vlastníka sporných pozemkov, ale ho za vlastníka považovali aj ostatní obyvatelia obce, ktorí žijú v obci viac ako 60 rokov. Svedeckými výpoveďami bola teda preukázaná dobromyseľnosť N. W. trvajúca desiatky rokov. Nielen N. W. bol teda vnútorne presvedčený, že je vlastníkom pozemkov, ale takého presvedčenie panovalo a do dnešného dňa panuje aj u ostatných obyvateľov obce D.. V prípade svojich pochybností však súd mal považovať držbu za oprávnenú v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou, s čím sa súd v odôvodnení rozsudku nijak nevysporiadal. Čo sa týka absencie ustálenia začatia užívania nehnuteľnosti, súd síce na záver uvádza, že žalobcovia počiatok držby nepreukázali, ale sám si odporuje, keď uvádza, že poľný náčrt zakresľuje užívací stav, kde jednoznačne už v roku 1947 bol ako užívateľ uvedený N. W.. Žalobcovia teda preukázali písomným dôkazom, že minimálne od roku 1947 N. W. nehnuteľnosti užíval. Odvolateľka má za to, že sa súd nevysporiadal s tvrdeniami žalobcov, s právnou úpravou na ktorú poukazovala žalobkyňa a nesprávnym procesným postupom tak znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nezohľadnil písomné dôkazy a svedecké výpovede svedkov, ktoré neboli žiadnym spôsobom kvalifikovane popreté zo strany žalovaného, nesprávne posúdil vec po právnej stránke, keď nezohľadnil zákonnú domnienku dobromyseľnosti a oprávnenosti držby N. W. a nezohľadnil skutočnosť, že aj neplatný právny úkon zakladá možnosť vydržania. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie podľa § 389 CSP.
3. Odvolanie svojej právnej zástupkyne neskôr doplnila samostatným podaním a vlastným vyjadrením žalobkyňa 1/, ktorá uviedla, že pokiaľ žalovaný vo svojej replike a duplike konštatuje, že vec sa má posudzovať v súvislosti s možnosťami uplatnenia reštitučných nárokov a predmetné pozemky boli skonfiškované a prešli do vlastníctva štátu, uvedené považuje za vlastný názor žalovaného ničím nepodložený. Z pohľadu histórie zákonom o pozemkových úpravách od r. 1908 do r. 1948 dochádzalo k sceľovaniu - komasácie pozemkov. Sceľovaním sa ako základ berie skutočná držba aj pozemkovoknižný stav. Znamenalo to, že geodeti na mieste vymerali pôdu, vykonali pozemkové mapy, do ktorých zapísali skutkový stav, teda skutočných vlastníkov. Na základe pozemkovej mapy sa potom skutkový stav premietol do pozemkovej knihy, pričom pozemkové mapy boli súčasťou pozemkovej knihy. Vplyvom historických udalosti pozemkové úpravy neboli dokončené a zápisy do pozemkových kníh sa od r. 1945 do r. 1964 neviedli. Mali na to vplyv Benešove dekréty zo dňa 24.10.1945, zákon o novej pozemkovej reforme č. 46/1948 a následne o znárodnení. Podľa uvedeného zákona pôda ostala vo vlastníctve poľnohospodárov, ktorí na nej pracovali a pokiaľ výmera pôdy vrátane výmery jeho rodinných príslušníkov nepresiahla 50 ha. Až Občianskym zákonom č.40/1964 a zákonom č. 22/1964 o evidencii nehnuteľností bolo rezortu geodézie a kartografie zverené evidovanie právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Súd dňa 02.05.2018 vyzval Okresný úrad Poltár o zaslanie informácií a všetkých dokumentov týkajúcich sa nadobudnutia vlastníckych práv k parcelám 1069,1072,1073,1074 uvedených na LV 244, okres C., katastrálne územie obec D.. V odpovedi zo dňa 07.05.2018 katastrálny odbor uviedol, že od r. 1930 požadované dokumenty a informácie nevie poskytnúť, nakoľko archivuje doklady len od r. 1964. Taktiež súd vyzval Štátny archív, pracovisko Lučenec, ktorý oznámil, že konfiškované spisy sa vo fonde ONV Lučenec nenachádzajú. Pozemkovoknižná a občianskoprávna agenda sa v archíve nenachádza. Výňatok z pozemnoknižnej vložky č.XXXX preukazuje súpis nehnuteľného majetku a pozemkov vo vlastníctve Y. Y., ktorému bol skonfiškovaný majetok zápisom zo dňa 02.05.1945. Z hore uvedeného jednoznačne vyplýva, že sporné parcely č. XXXX, XXXX,XXXX,XXXX nemohli byť skonfiškované, nakoľko v roku 1947, teda 2 roky po skonfiškovaní majetku Y., bola vyhotovená pozemková mapa, na ktorej boli zapísaní W., ktorí boli považovaní za vlastníkov a sú považovaní za vlastníkov do dnešného dňa, čo potvrdili aj svedkovia. W. majetok nemohol byť skonfiškovaný, nakoľko boli to chudobní ľudia, ktorí sa živili poľnohospodárstvom a chovom zvierat pre vlastnú potrebu. V ďalšom
vyjadrení žalobkyňa 1/ uviedla, že Okresný úrad Poltár, katastrálny odbor dňa 07.05.2018 zaslal súdu Schválenie zjednodušeného registra pôvodného stavu v katastrálnom území D. číslo U/2000/00009 zo dňa 9.10.2000. Týmto dňom sa vlastníkom sporných pozemkov stal štát t. j. Pozemkový fond. Pokiaľ uviedol OÚ, katastrálny odbor, že bolo každému vlastníkovi so známym pobytom doručený výpis z registra týkajúci sa jeho práv, žalobkyňa 1/ uviedla, že jej otcovi nemohol byť doručený výpis, pretože zomrel v r. XXXX. Jej matke, ktorej pobyt bol známy, nebola doručená žiadna výzva týkajúca sa extravilánu na vyjadrenie sa k jej majetkovým právam. Taktiež nie je pravda, že by si žalobkyňa 1/ uplatnila v rámci ROEP-ky svoje vlastníctvo k domu. Vlastníčkou nehnuteľnosti (domu), ako aj pozemkov v intraviláne a extraviláne katastrálneho územia D., bola jej matka I. W. od XX.X.XXXX rozhodnutím Štátneho notárstva v Lučenci pod číslom D303/86-19. V dedičskom konaní je uvedené, že sa stáva vlastníčkou domu, ale nestáva sa vlastníčkou pozemkov pri dome, nakoľko sú vedené na Z. S.. Na základe geometrického plánu vyhotoveným geodetickou kanceláriou Mišík Lučenec dňa 11.6.1996 sa stala vlastníčkou uvedených pozemkov. Žalobkyňa 1/ sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti domu, ako aj pozemkov v intraviláne a extraviláne, na základe darovacej zmluvy zo dňa 16.1.2008. Žalobkyňa 1/ poznamenala, že síce hore uvedené nesúvisí zo žalobou o sporné pozemky, ale nakoľko súd uvádza v rozhodnutí, že si vlastníctvo k domu uplatnila v rámci ROEP-ky, pokladala si za povinnosť k uvedenej veci podať vysvetlenie. Taktiež poznamenala, že zjednodušený register pôvodného stavu predstavuje v katastrálnom území D. pár listov vlastníctva, v ktorých sú uvedení vlastníci živí aj mŕtvi a ich parcely. Znamená to, že vlastníci živí aj mŕtvi sa zrazu stali z vlastníkov podielnikmi a identifikovať pôvodné parcely, ktoré vlastnili, je náročné aj pre odborníkov, nieto ešte pre laika. V závere vlastného vyjadrenia k odvolaniu svojej právnej zástupkyne žalobkyňa 1/ uviedla, že podľa zákonov platných v roku 1947 boli W. vlastníci pozemkov, čo dokazuje pozemková mapa a výpovede svedkov. Majetok rodine W. nebol skonfiškovaný, ostal v ich držbe, na sporných pozemkoch jej rodičia, brat a jeho deti, aj ona s rodinou hospodárili. Ešte v rokoch 2012, 2013 na základe požiadania predsedu urbariátu odstraňovala na vlastné náklady popadané stromy z prístupovej cesty. Rozhodnutie Č.U/2000/00009 zo dňa 9.10.2000, ktorým sa vlastníkom sporných pozemkov stáva pozemkový fond, teda štát, bolo vydané neoprávnene a preto žiada, aby odvolací súd v tejto veci vykonal nápravu a rozhodol spravodlivo a napadnutý rozsudok zrušil.
4. Vyjadrenie k odvolaniu, ani k vlastnému vyjadreniu žalobkyne 1/ k odvolaniu, podané nebolo ani zo strany žalovaného, ani žalobcov 2/-7/.
5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je ohľadom skutkových tvrdení žalobcov 1/ až 7/, ako aj i žalovaného viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa 1/, ako odvolateľka, neuviedla v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadala doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnila vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietala dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v spojení s ustanovením § 366 Civilného sporového poriadku).
7. Žalobcovia 1/ až 7/, ako dediči a právni nástupcovia po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, sa domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz. D., zapísané na Okresnom úrade Poltár, odbore katastra na LV č. XXX ako EKN p.č. XXXX lesné pozemky o výmere 6889 m2, p.č. XXXX TTP o výmere 1149 m2; p.č. XXXX TTP o výmere 306 m2; p.č. XXXX orná pôda o výmere 1499 m2, ktoré boli zamerané geometrickým plánom Ing. Jána Šágu č. 32616881-056/2017 ako C KN p.č. 1069/2 lesný pozemok o výmere 6859 m2, p.č. XXXX/X TTP o
výmere 3005 m2 (ďalej v texte „sporné nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., nar. 10.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, po ktorom bolo dedičstvo prejednané Štátnym notárstvom Lučenec D 303/1986, v podiele 1/1. Dôvodnosť svojho nároku v žalobe preukazovali tvrdeniami, že ich právni predchodca približne v roku 1930 odkúpil od rodiny Y. Y. a jeho dcéry Z. T., rod. Y., pozemky v lokalite „F. I." v blízkosti obce D. o výmere 0,90 ha. Ako nadobúdací titul však kúpnu zmluvu preukázať nevedeli. Hoci prevod nebol vyznačený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, bol vyznačený v pozemkovej mape, kde ako vlastníci p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX sú zapísaní viacerí W.. Pozemková mapa bola vyhotovená v roku 1947 a teda už v roku 1947 boli za vlastníkov považovaní W.. Žalobcovia tvrdili, že poručiteľ N. W. užíval vyššie uvedené pozemky v lokalite „B. I." až do svojej smrti v roku XXXX. Okrem tvrdenia, že ich právni predchodca nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva, žalobcovia taktiež tvrdili, že poručiteľ N. W. vstúpil do držby pozemkov od roku 1930, užíval ich minimálne po dobu 10 rokov, pričom nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda okrem iného aj podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Odvolací súd poznamenáva, že prípustnosť predmetnej určovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 137 písm. c/ CSP v štádiu odvolacieho konania už sporná nebola.
8. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania a reagujúc na konkrétne odvolacie dôvody (§ 387 ods. 3 veta posledná CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobcov, ako aj tvrdeniami, na ktorých bola postavená procesná obrana žalovaného, v nadväznosti na vykonané dokazovanie, sa stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania jej dôvodnosti žalobcami.
9. Podľa § 129 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
10. Podľa § 130 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
11. Podľa § 132 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
12. Podľa § 134 ods. 1 zák.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
13. Podľa § 134 ods. 3 z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, do doby podľa ods. 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
14. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992, sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
15. Podľa ustanovenia § 143 zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, držiteľom je, kto s vecou nakladá ako so svojou alebo kto vykonáva právo pre seba.
16. Podľa § 145 ods. 1 a 2 zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
17. Podľa ustanovenia § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník, vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.
18. Podľa článku 8 Civilného sporového poriadku sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
19. Ako už odvolací súd v bode 7. odôvodnenia tohto rozsudku uviedol, žalobcovia, ako právni nástupcovia po svojom predkovi D. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, sa domáhali, aby súd určil, že špecifikované nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v KÚ D. a zapísané na LV č. XXX, patria do dedičstva po poručiteľovi N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, po ktorom bolo dedičstvo prejednané Štátnym notárstvom Lučenec D 303/1986 v podiele 1/1. Dôvodnosť svojho nároku v žalobe preukazovali tvrdeniami, že ich právni predchodca v čase presne neurčenom, ohraničenom v žalobe len „približne v roku 1930“, odkúpil od rodiny Y. Y. a jeho dcéry Z. T. rod. Y., pozemky v lokalite „F. I." v blízkosti obce D. o výmere 0,90 ha. Ako nadobúdací titul však kúpnu zmluvu preukázať nevedeli, pričom odvolací súd interpretuje vyjadrenie žalobcov pred súdom prvej inštancie, že nielenže nedokázali v spore produkovať žiadne listinné dôkazy preukazujúce uzatvorenie písomnej kúpnej zmluvy, resp. zámennej zmluvy, prípadne iný nadobúdací titul, ale vyjadrili sa neurčito aj v tom smere, že sami nemali vedomosť, či vôbec bola písomne akákoľvek zmluva ich predkom uzatvorená a pripustili, že mohlo ísť aj o ústnu zmluvu. Tvrdili však, že ich nárok je dostatočne preukázaný zápisom v pozemkovej mape, pretože hoci prevod nebol vyznačený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, bol vyznačený v pozemkovej mape, kde ako vlastníci p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX, p.č. XXXX sú zapísaní W.. Pozemková mapa bola vyhotovená v roku 1947 a teda žalobcovia tvrdili, že už v roku 1947 boli za vlastníkov považovaní W..
20. S týmto tvrdením žalobcov, s prihliadnutím na naplnenia požiadavky preukázania tvrdeného práva vyplývajúcej z čl. 8 CSP, sa však odvolací súd stotožniť nemôže. Jednak ako správne poznamenal aj súd prvej inštancie, aj v čase tvrdeného prevodu vlastníctva sporných nehnuteľností na právneho predchodcu žalobcov, platil prísne formálny intabulačný princíp založený na materiálnej pravde a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo povolením vkladu a zápisom do pozemkovej knihy na základe listín s predpokladanými náležitosťami, v povinnej písomnej forme, s úradne overeným podpisom, ktoré boli podkladom pre povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žiadne písomnosti preukazujúce prevod vlastníctva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa - predchodcu žalobcov, v spore produkovaný nebol. Je nutné v plnej miere sa stotožniť s prijatým záverom súdu prvej inštancie, že len z obsahu pozemkovej mapy nie je možné vyvodiť, že sú na nej zapísaní vlastníci nehnuteľností, pretože bol na nej zaznamenaný len v danej dobe užívací stav nehnuteľností, nie však vlastnícke práva k nehnuteľnostiam. Tie boli zapísané v pozemkovej knihe. V tomto smere je tento predložený dôkaz bez právnej relevancie a bez požadovanej dôkaznej sily v zmysle požiadaviek pre prijatie právneho záveru, ktorého sa žalobcovia určovacou žalobou domáhajú. Navyše, ako správne súd prvej inštancie podotkol a namietal aj žalovaný, na predmetnej pozemkovej mape sú zapísaní ako užívatelia viaceré osoby, právny predok žalobcov je len jednou z viacerých osôb a teda aj z tohto dôvodu by tvrdené výlučné vlastnícke právo len (a výlučne) právneho predchodcu žalobcov nebolo možné vyvodiť. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ mali snahu žalobcovia súdu zdokladovať tvrdené vysporiadanie sa príbuzných N. W., predchodcu žalobcov, ktorí sú spolu s ním zapísaní v pozemkovej mape z roku 1947 a podložiť dôkazmi svoje tvrdenia, že bol výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností a z tohto dôvodu predložili súdu Potvrdenie Miestneho národného výboru v Kokave nad Rimavicou zo dňa 31.07.1958, tento dôkaz je nepostačujúci a bez výpovednej hodnoty. Existenciu formálnych náležitostí kúpnej zmluvy pre to, aby napĺňala požiadavku hodnoverného a relevantného dôkazu podporujúceho argumentáciu žalobcov nemožno konštatovať ani pri tomto listinnom dôkaze, na ktorý sa žalobcovia odvolávajú. Z obsahu uvedeného potvrdenia vyplýva len súhlasné stanovisko vtedajšieho orgánu verejnej správy k zamýšľanému prevodu bližšie neurčených a nešpecifikovaných nehnuteľností medzi B. W. ako „predávateľom“ a N. W. a jeho manželkou ako „kupiteľmi“. Uvedené potvrdenie však nie je nadobúdacím titulom. Okrem toho, ako už odvolací súd zdôraznil, pre jeho neurčitosť ohľadom identifikácie konkrétnych predávaných nehnuteľností, je pre danú vec listinou bez dôkaznej relevancie. Argumentačná a dôkazná sila tejto listiny je značne oslabená práve z dôvodu nemožnosti jednoznačnej identifikácie konkrétnych nehnuteľností, nemožno ju vnímať ani ako dvojstranný právny úkon verifikovaný podpismi účastníkov zamýšľaného právneho úkonu, no napokon nie je z jej obsahu ani zrejmé, či vôbec bola táto listina mienená ako zmluva, potvrdenie, alebo len určitý súhlas k nej a najmä, či vôbec k naplneniu právnych skutočností v nej zaznamenaných (kúpa nešpecifikovaných parciel) skutočne aj došlo. Navyše, odvolací súd poznamenáva, že uvedené by bolo aj v rozpore s pôvodnými tvrdeniami žalobcov, že ich predok N. W. kúpil sám do svojho výlučného vlastníctva sporné nehnuteľnosti ešte niekedy v roku 1930 od pôvodných vlastníkov Y. Y. a jeho dcéry Z. T.. Žalobcovia
netvrdili, že by boli sporné nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve viacerých z rodiny W., čomu by svedčil zápis v predloženej pozemkovej mape. Taktiež žalobcovia čo sa týka absencie ustálenia začatia užívania nehnuteľnosti, tvrdili, že poľný náčrt z pozemkovej mapy zakresľuje užívací stav, kde jednoznačne už v roku 1947 bol ako užívateľ uvedený N. W.. Žalobcovia teda mali za to, že preukázali listinným dôkazom, že minimálne od roku 1947 N. W. nehnuteľnosti užíval. Tvrdili, že poručiteľ N. W. užíval vyššie uvedené pozemky v lokalite „F. I." až do svojej smrti v roku XXXX. Odvolací súd však zdôrazňuje, že len samotné užívanie, hoc aj nerušené, nepreukazuje vlastnícke právo predchodcu žalobcov a samotné pokojné užívanie nepreukazuje ani dobromyseľnosť oprávnenej držby. Odvolací súd konštatuje, že samotní žalobcovia boli vo svojich skutkových a právnych tvrdeniach nejednoznační, pretože súčasne tvrdili, že ich predok nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej „niekedy v roku 1930“, no súčasne tvrdili, (zrejme si vedomí dôkaznej núdze ohľadom preukázania vlastníckeho práva), že boli naplnené aj zákonné predpoklady pre vydržanie sporných nehnuteľností.
21. Keďže alternatívne tvrdili žalobcovia nadobudnutie vlastníckeho práva ich predchodcu vydržaním, súd prvej inštancie sa v konaní zameral aj na skúmanie naplnenia zákonných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci (vrátane vlastníckeho alebo spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti). V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa oprávnenosti držby, spôsobilého držiteľa, spôsobilého predmetu držby a nepretržitej a nerušenej vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu osobitné rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené kumulatívne všetky zákonné predpoklady - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu práva či veci nedochádza. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec či právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa (prípadne jeho okolia). Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať dôvodné pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol, teda, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul oprávnene svedčí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť (držiteľ sa domnieva, že vzniklo), teda aj vo vzťahu k právnemu dôvodu (titulu) nadobudnutia vlastníckeho práva.
22. Okrem tvrdenia, že právni predchodca žalobcov nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva kúpnou zmluvou, žalobcovia taktiež tvrdili, že poručiteľ N. W. vstúpil do držby pozemku od roku 1930, užíval ich minimálne po dobu 10 rokov, pričom nebol v držbe nikým rušený. Splnil teda okrem iného aj podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobcovia na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložili súdu ako dôkazy výpisy pozemnoknižnej vložky č. XXXX a č. XXXX a snímok z pozemkovej mapy, pri ktorých dôkazná sila ohľadom preukázania vlastníckeho práva už bola odvolacím súdom vyššie vyhodnotená a ďalej už len čestné prehlásenia obyvateľov obce D. - U. N., N. Y., N. G., B. G. a V.. D. H. doslovne identického obsahu, bez najmenšej zmeny v znení: „ Týmto ako rodák/rodáčka z obce W. čestne prehlasujem, že N. W., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX / manželka I. W., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX/, užívali až do svojej smrti pozemky „C. I.". V teréne to bol čiastočne lesný porast a pole, kde rodina pestovala poľnohospodárske plodiny pre svoju potrebu. Pozemky rodina D. získala od I. Y., ktorý vlastnil veľký majetok nielen v Y., ale aj v M. a B. N. Y.. N. W. pochádzal z viacerých súrodencov, ale ako jediný zostal bývať v obci D.. O týchto skutočnostiach viem od svojich predkov, ako aj z vlastnej skúsenosti". Okrem týchto čestných prehlasení boli ako svedkovia vypočutí pred súdom prvej inštancie B. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. č. XX, N. G., XX.XX.XXXX, trvale bytom X/, č. XX, V.. D. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/XX, W., B. G., nar. XX.XX.XXXX, D. č. XX a I. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. č. XX. Odvolací súd však konštatuje, že nielenže z písomných čestných prehlásení nemožno vyvodiť nadobudnutie vlastníckeho práva, ale skôr len potvrdenie o nerušenom užívaní sporných pozemkov, no ani výsluchy uvedených svedkov nedali jednoznačnú odpoveď akým spôsobom mal nadobudnúť predchodca sporné pozemky, kedy presne, prípadne od kedy vstúpiť a na základe akých skutočností do dobromyseľnej oprávnenej držby, že mu uvedené nehnuteľnosti patria a nakladať s nimi ako s vlastnými. Hoci svedkovia potvrdili, že mali vedomosť o tom, že špecifikované nehnuteľnosti obhospodarovala rodina predkov žalobcov, hoci z ich výpovedí možno vyvodiť, že vedomosť o tom, že im sporné parcely patria, boli vo všeobecnosti vo vedomí ľudí z obce, avšak len a výlučne z tejto
skutočnosti, že ľudia boli v povedomí o tom, že pokiaľ ktosi v obci obhospodaroval určité nehnuteľnosti, vo všeobecnosti sa aj predpokladalo, že mu patria a užíva ich oprávnene, ešte nemožno bez ďalšieho dôkazu dostatočne hodnoverne a právne relevantne vyvodiť ako nespornú skutočnosť, že nadobudol nehnuteľnosti konkrétny vlastník, prípadne vstúpil do oprávnenej držby v zmysle zákonných požiadaviek pre nadobudnutie práva vydržaním. V tomto smere potom aj odvolací súd reaguje na odvolaciu námietku žalobkyne 1/, že súd neprihliadal na zákonnú domnienku vyplývajúcu z ustanovenia § 145 zák. č. 141/1950 Zb., v zmysle ktorej v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Neobstálo by z hľadiska hmotnoprávneho a z hľadiska objektívneho práva priznať vlastnícke právo komukoľvek, kto sa ho domáha len z titulu, že síce nepreukázal nadobúdací titul, nepreukázal dostatočne hodnoverne ani eventuálnu dobu počiatku oprávnenej a dobromyseľnej držby, ani ostatné zákonné atribúty pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe právneho úkonu alebo vydržaním, no len s poukazom na to, že síce existujú pochybnosti, ale zákonná domnienka ukladá pri pochybnostiach predpokladať oprávnenosť držby. Takýto formalistický a striktný prístup súdu k určeniu vlastníckeho práva len s poukazom na uvedenú zákonnú domnienku by zjavne nebol súladný s elementárnymi princípmi objektívneho práva, ústavou garantovaných práv, ani so zásadami kontradiktórnosti sporového konania s povinnosťou tvrdenia a preukázania tvrdeného práva a unesenia dôkaznej povinnosti, ktorá zaťažuje toho, kto tvrdí, že je nositeľom určitého práva, ktorého sa domáha určovacou žalobou. V konaní mal súd preukázané, a konštatoval to ako nesporné, že žalobcovia preukázali faktické ovládanie veci ich právnym predchodcom. Bolo by možné vyvodiť aj jeho vôľu nakladať s vecou ako so svojou, pričom nebolo preukázané, že by bol rušený v užívaní sporných nehnuteľností. Nepreukázali však dobrú vieru (dobromyseľnosť) ich právneho predchodcu, že mu označené nehnuteľnosti skutočne vlastnícky patria, nevedeli ani špecifikovať od kedy by sa dobromyseľnosť mala posudzovať, teda nepreukázali objektívny vstup B. W. do oprávnenej a dobromyseľnej držby nehnuteľností. Oprávnenosť držby nevyhnutne predpokladá dobromyseľnosť toho, kto s vecou či právom zaobchádza ako so svojou, pričom so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu táto vec či právo aj vlastnícky patrí. Tieto okolnosti však v spore preukázané neboli. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu prisviedča právnemu záveru vyslovenému v odvolaním napadnutom rozsudku, že v danom prípade nebolo žalobcami preukázaná dobromyseľnosť ich právnych predchodcov v tom, že im vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam skutočne patrí a tým oprávnenosť a dobromyseľnosť držby, eventuálne zakladajúcej predpoklady pre vydržanie vlastníckeho práva pri neexistencii dôkazov nadobudnutia vlastníckeho práva prevodom z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa - právneho predchodcu žalobcov a žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno. Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti potom odvolací súd prisvedčil správnosti záveru súdu, že výlučne len z nerušeného bezplatného hoc aj dlhoročného užívania sporných pozemkov si právny predchodca žalobcov nemohol vyvodiť dobromyseľnosť v tom, že mu vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam ako k celku patrí. Žalobcovia nepreukázali, ktorá právne významná skutočnosť mala byť relevantným dôvodom na nadobudnutie presvedčenia ich právnych predchodcov o vlastníctve sporných nehnuteľností ako celku. Nie sú tak naplnené všetky podmienky stanovené zákonom na to, aby bolo možné určiť, že vlastnícke právo k sporným pozemkom vzniklo vydržaním, pretože absentuje dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov v tom, že im toto právo počas celej doby vydržania skutočne výlučne patrilo.
23. Po zhrnutí relevantných výsledkov dokazovania potom po ich zhodnotení sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že na podklade takéhoto dokazovania súd nemal jednoznačne, dostatočne hodnoverne a nespochybniteľne preukázané skutkové a právne tvrdenia žalobcov tak, aby bolo možné určovacej žalobe vyhovieť.
24. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, pri zdôraznení neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcov, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
25. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a teda konštatovanie plného procesného úspechu žalovaného, pokiaľ súd žalobu vo vzťahu k nemu zamietol v celom rozsahu z dôvodu, že sa žalobcom nepodarilo v spore preukázať jej dôvodnosť, je potom vecne správny aj závislý výrok II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou zohľadnenia miery procesného úspechu a neúspechu strán sporu, vyplývajúcej z ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v plnom rozsahu.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešným žalobcom, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli (k odvolaniu žalobkyne 1/ sa nevyjadril).
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).