Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Sa-13-2019.pdf
PDF · 211.38 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/13/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd sudcom JUDr. Petrom Molčanom v právnej veci žalobcu Q. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom X. XX/XX, XXX XX N. A. M., zastúpený U.. H. O., bytom M. XXX/ X, XXX XX N. A. M., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. 52465-2/2019-BA zo dňa 31. mája 2019, takto
rozhodol:
Rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej Sociálnej poisťovne č. 52465-2/2019-BA zo dňa 31. mája 2019 spolu s rozhodnutím žalovanej č. 28559-4/2019-BA z 19. marca 2019 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie žalovanej.
Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi v plnom rozsahu dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
Administratívne konanie.
1. Q. O., bytom X. XX/XX, N. A. M. (ďalej len „žalobca“) žiadosťou o priznanie úrazovej renty pretransformovaním nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zo 16.10.2018 požiadal Sociálnu poisťovňu (ďalej len „žalovaná“) o začatie konania vo veci priznania nároku na úrazovú rentu pretransformovaním nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Žalobca vystupoval ako poškodený na zdraví následkom choroby z povolania
- ochorením z C. (C.) zistenej dňa 29.11.2000. Poukázal na § 130 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), podľa ktorého nárok na dávku nezaniká uplynutím času, ako aj poukázal na § 272, § 293o ods. 1, § 293ay citovaného zákona. Týmto podaním si žalobca zároveň uplatnil nárok na priznanie úrazovej renty pretransformovaním nároku na náhradu za stratu dôchodku. O žiadosti žalobcu rozhodla žalovaná dňa 19.03.2019 rozhodnutím č. 28559-4/2019-BA, podľa ktorého žalobca nemá nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. 5C 44/02-45 z 21.10.2002, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o náhrade za stratu na zárobku žalobcu počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu ako poškodeného v súvislosti s chorobou z povolania zistenou dňa 29.11.2000, a to za obdobie od 11.02.1994 až do 31.12.2000. Ďalej uviedla, že zodpovedný zamestnávateľ na základe organizačných zmien s poškodeným rozviazal pracovný pomer dňom 28.02.2003 z dôvodu nadbytočnosti. Žalovaná skonštatovala, že žalobcovi poukazovala náhradu za stratu zárobku od 01.01.2001 až do 16.10.2003,
pričom od 17.10.2003 bola poškodenému - žalobcovi výplata náhrady za stratu na zárobku zastavená z dôvodu priznania starobného dôchodku. Priznaním starobného dôchodku podľa jej názoru došlo k podstatnej zmene pomerov rozhodujúcich pre určenie sumy náhrady za stratu na zárobku. Poukázala na to, že otázku priznania starobného dôchodku ako dôvodu podstatnej zmeny pomerov ako dôvodu zastavenia výplaty náhrady za straty na zárobku riešil aj Najvyšší súd SR rozhodnutím uverejneným v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 44/2002, podľa ktorého za podstatnú zmenu pomerov poškodeného odôvodňujúcu zmenu v úprave jeho nároku za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity treba považovať priznanie starobného dôchodku na jeho žiadosť. Zdrojom príjmu sa v takomto prípade stáva starobný dôchodok ako dávka sociálneho zabezpečenia a nie mzda, resp. jej náhrada. V zmysle toho zastávala žalovaná názor, že nakoľko poškodený (žalobca) dovŕšil dôchodkový vek a sám požiadal o priznanie starobného dôchodku, ktorý mu bol aj priznaný, došlo u neho k podstatnej zmene pomerov, ktoré boli rozhodujúce pre určenie výšky náhrady za straty na zárobku a uvedená náhrada mu odo dňa priznania starobného dôchodku nepatrila. Z uvedeného dôvodu mohol žalobcovi vzniknúť už len nárok na náhradu za stratu na dôchodku za predpokladu, že fiktívny starobný dôchodok bude vyšší ako priznaný starobný dôchodok. S poukazom na § 202 ods. 2 Zákonníka práce žalovaná uviedla, že suma fiktívneho starobného dôchodku určená k 17.10.2003 by bola v sume 9 219,- Sk mesačne a nakoľko suma fiktívneho dôchodku, ako aj fiktívneho starobného dôchodku je obmedzená najvyššou výmerou dôchodku uvedenou v § 24 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Suma starobného dôchodku priznaného k 17.10.2003 bola v sume 9 219,- Sk mesačne. Náhrada za stratu na dôchodku je rozdiel medzi fiktívnym starobným dôchodkom za obdobie od 17.10.2003 do 31.12.2003 a vyplateným starobným dôchodkom za obdobie od 17.10.2003 do 31.12.2003 podľa § 202 zákonníka práce. Žalovaná záverom skonštatovala, že vzhľadom na nulový rozdiel medzi vypočítaným fiktívnym a priznaným starobným dôchodkom žalobcovi ako poškodenému nevznikla strata na dôchodku, a preto nemal nárok na úrazovú rentu v zmysle § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.
2. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím č. 52465-2/2019-BA z 31.05.2019 tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovanej (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia generálny riaditeľ žalovanej po rekapitulácii dôvodov prvostupňového rozhodnutia uviedol, že náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti bola hradená priamo žalovanou, a to za obdobie od 01.01.2001 až do dňa 16.10.2003. Počnúc dňom 17.10.2003 bola poškodenému - žalobcovi výplata náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti zastavená. Žalobca následne 29.03.2004 požiadal žalovanú o priznanie starobného dôchodku, ktorý mu bol rozhodnutím z 04.11.2004 priznaný v sume 9 219,- Sk mesačne odo dňa 17.10.2003. Generálny riaditeľ žalovanej poukázal na § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 na § 195 ods. 5 Zákonníka práce platného do 31.02.2002, ako aj na § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. a uviedol, že je zrejmé, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti od 01.01.2001, pričom tento nárok na výplatu mal trvať do 28.02.2003, kedy poškodený - žalobca u zamestnávateľa ukončil pracovný pomer. Žalovaná však poskytovala výplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti od 01.01.2001 až do 16.10.2003. Dôvod, pre ktorý bola náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti vyplácaná až do októbra 2003 je fakt, že poškodený bol od 01.03.2003 evidovaný na úrade práce, čo sám potvrdil v odvolaní. Ďalej uviedol, že neobstojí tvrdenie žalobcu, ktorým popiera, že by mal byť príjemcom peňažného plnenia zo strany žalovanej od 01.01.2019 až do 16.10.2003 vo forme náhrady za stratu žalobcu, nakoľko v spisovej dokumentácii sa nachádzajú dôkazy svedčiace o opaku, a to tabuľka pre výpočet straty na zárobku pre poškodeného poskytnutá dňa 04.03.2019 oddelením nemocenského a úrazového poistenia pobočky, v ktorej je vypočítaná suma náhrady za straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti počnúc januárom 2001, končiac októbrom 2003 a list zamestnávateľa z 28.04.2003 svedčiaci o tom, že suma bude vymáhaná od žalovanej, čo svedčí o fakte, že túto sumu mala či už regresovať, alebo priamo vyplácať žalovaná. K tomu tiež uviedol, že žalobca má možnosť kedykoľvek nahliadnuť do spisovej dokumentácie vedenej na pobočke a sám sa presvedčiť o poukázaných platbách, pričom strohé konštatovanie o údajnom nevyplácaním spomínanej náhrady nemôže byť brané ako dôkaz. Na námietku nevydania rozhodnutia o priznaní náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti generálny riaditeľ žalovanej poukázal na fakt, na ktorý poukázal v odvolaní aj sám poškodený a síce, že žalovaná iba preberá výplatu plnení od zamestnávateľa, to znamená, že o nej nie je aj v zmysle rozhodovacej činnosti súdov oprávnená rozhodnúť, preto jej zákon výslovne neumožňuje takéto rozhodnutie vydať. Nakoniec aj sám
poškodený podľa generálneho riaditeľa žalovanej zásadne správne konštatuje, že „nie je potrebné, aby potencionálny poberateľ takejto náhrady po 31. decembri 2003 osobitnou žiadosťou požiadal sociálnu poisťovňu o výplatu tejto náhrady“, tak potom žalovaná nemôže vydať rozhodnutie bez existencie takejto žiadosti. Čiastočne sa stotožnil s argumentáciou poškodeného, v zmysle ktorej argument, že k zastaveniu výplaty náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti došlo k 17.10.2003 pre podstatnú zmenu pomerov rozhodujúcich pre určenie sumy náhrady za stratu zárobku tým, že poškodenému bol dňa 17.10.2003 priznaný starobný dôchodok, neobstojí. Poukázal na to, že zo spisovej dokumentácie vyplýva, že žalobca si požiadal o priznanie starobného dôchodku až 29.03.2004, t.j. vyše 5 mesiacov po tom, čo mu bola výplata spornej náhrady zastavená. V tom čase príslušný útvar žalovanej na výplatu plnení nemohol predpokladať, kedy si poškodený podá žiadosť o priznanie starobného dôchodku. V danom prípade nie je zrejmé, čo bolo indikátorom k tomu, aby bola výplata zastavená počnúc dňom 17.10.2003, nakoľko podľa dostupných dokladov poškodený dovŕšil dôchodkový vek už dňa XX.XX.XXXX. Generálny riaditeľ žalovanej však naproti tomu dospel k záveru, že táto diskrepancia nič nemení na skutočnosti, že žalobca nebol vo svojich nárokoch ukrátený. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti patril poškodenému podľa § 195 ods. 5 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.04.2001 (nárok na náhradu vznikol poškodenému ku dňu 01.01.2001), maximálne do XX rokov veku, a nakoľko bol poškodený podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2So 239/03 z 16.10.2003 zaradený do I. pracovnej kategórie, dôchodkový vek dovŕšil vo veku XX rokov dňa XX.XX.XXXX. Keďže poškodený aj naďalej pracoval, vznikol mu pokles, ktorý musel byť kompenzovaný náhradou za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti no pracovný pomer bol následne ukončený dňa 28.02.2003. Podľa neho faktom teda zostáva, že poškodený by nemal nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, nakoľko: ad 1/ dovŕšil dôchodkový vek pred dňom 31.12.2003, ad 2/ ukončil pracovný pomer pred dňom 31.12.2003, a teda neexistuje strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať. Z uvedeného skutkového stavu generálnemu riaditeľovi žalovanej vyplynulo, že jedinou náhradou na ktorú by mal poškodený nárok k 31.12.2003 je náhrada za stratu na dôchodku. Avšak na túto mu nárok nevznikol, nakoľko prepočtom, ktorý sa od sumy fiktívneho starobného dôchodku určenej na účely zistenia sumy starobného dôchodku, na ktorý by mal poškodený nárok ak by nedošlo ku vzniku choroby z povolania, odpočíta suma reálne priznaného starobného dôchodku, zistil, že suma náhrady za straty na dôchodku je vo výške 0,- Sk. Uvedené vyplýva z toho, že ako suma fiktívneho starobného dôchodku, tak aj suma reálne priznaného dôchodku, obidve určenú ku dňu 17.10.2003, dosahujú v zmysle § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení sumu 9 219,- Sk, a teda 9 219,- SKK - 9 219,- SKK = 0 SKK. Ďalej uviedol, že aj keď nie je zrejmé, prečo došlo k zastaveniu výplaty náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti práve u dňu 17.10.2003, pričom argumentácia o zmene pomerov, o ktorých sa mala žalovaná dozvedieť až v budúcnosti je nelogická, nebol poškodený vo svojich právach ukrátený, keď náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti mu bola vyplácaná do dňa 16.10.2003 a odo dňa 17.10.2003 mu bol ako sám uvádza v odvolaní priznaný a doplatený starobný dôchodok. Z uvedeného mal za zrejmé, že celé obdobie od kedy žalobca nemohol vykonávať svoju pôvodnú pracovnú činnosť pre zistenú chorobu z povolania, čo podľa posudku predstavuje obdobie od 10.02.1994 (dátum preradenia) až do toho času (starobný dôchodca) je pokryté poškodenému patriacimi dávkami. V nadväznosti na to námietky v odvolaní žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodol ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, kde namietal, že napadnuté rozhodnutie odporuje zákonu, pretože nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebola aplikovaná vyhľadávacia zásada, hoci žalovaný na to bol povinný podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko žalovaný nepostupoval tak, aby bol presne a úplne zistený skutkový stav veci a za týmto účelom si neobstaral potrebné podklady, resp. na ne v konaní v samotnom neprihliadal. Ďalej namietal, že jeho právo na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej správy bolo porušené pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalovaný sa neriadil zákonom a v odôvodnení len veľmi voľne ustálenými formuláciami opisoval stav veci, pričom relevantné podklady, ktoré mali byť uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené vôbec. Poukázal na stranu 3 ods. 4 napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný ako podklad pre rozhodnutie uvádza „tabuľku pre výpočet
straty na zárobku a list zamestnávateľa zo dňa 28.04.2003“, ktoré majú preukazovať tú skutočnosť, že žalovaný vyplácal žalobcovi náhradu za stratu na zárobku v bližšie nešpecifikovanej výške od 01.01.2001 až do dňa 16.10.2003. V ďalšej časti textu toho istého odseku však žalovaný podľa žalobcu toto svoje tvrdenie sám relativizuje, nakoľko nevie s určitosťou potvrdiť, či skutočne poskytoval peňažné plnenie v prospech žalovaného alebo má ísť len o refundáciu peňažného plnenia, ktoré mal poskytovať v prospech žalobcu jeho bývalý zamestnávateľ. Takto zistený skutkový stav zo strany žalovaného považoval za nedostatočný. Žalobca i naďalej popieral, že by mal byť príjemcom peňažného plnenia zo strany žalovaného od 01.01.2001 až do dňa 16.10.2003 vo forme náhrady za straty na zárobku tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí. Tabuľka spracovaná pre potreby žalovaného ani korešpondencia medzi žalovaným a bývalým zamestnávateľom žalobcu totiž v žiadnom prípade nezakladajú, nemenia, ani nerušia žiadne práva a povinnosti žalobcu v oblasti sociálneho zabezpečenia a nemôžu teda v konaní slúžiť ako dôkaz, že žalovaný poskytoval druhovo presne špecifikované peňažné plnenie v prospech žalobcu. Poukázal na to, že podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie žalovanej musí mať písomnú formu, ak zákon neustanovuje inak, pričom ani platná právna úprava do roku 2003 podľa § 121 zákona č. 100/1980 Zb. neumožňovala žalobcovi priznávať nároky vo forme náhrady za stratu žalobcu akýmkoľvek neformálnym spôsobom. Rozhodovanie o úrazovej rente patrí do vecnej pôsobnosti ústredia žalovanej a za rozhodovanie o úrazovej rente sa podľa názoru žalobcu považuje aj rozhodnutie o jej výplate. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie o výplate tejto dávky, najmä ak sa má vyplácať od neskoršieho dátumu ako je dátum vzniku nároku, je taktiež rozhodnutím vo veci, ktoré musí byť obsiahnuté vo výroku rozhodnutia. Konanie vo veci sociálneho zabezpečenia bolo vždy striktne formalizované, pričom podľa názoru žalobcu písomná forma rozhodnutia o priznaní nároku je elementárnou podmienkou na reálne poskytovanie peňažného plnenia. Akékoľvek priznanie nároku iným neformálnym spôsobom tak, ako to prezentuje žalovaný by bolo plnením bez právneho dôvodu, a teda konaním v rozpore s platnou právnou úpravou a na tom podľa jeho názoru nič nemení ani tvrdenie žalovanej, že žalovaná iba preberá výplatu plnení od zamestnávateľa, to znamená, že o nej nie je aj v zmysle rozhodovacej činnosti súdov oprávnená rozhodnúť. V predmetnej veci došlo k zmene v osobe platiteľa náhrady a žalovaná teda nemohla vydať rozhodnutie konštruktívneho charakteru, ktorým by založil nové právo v prospech žalobcu alebo práve rozhodnutie deklaratórne, ktorým by len autoritatívne potvrdil existujúci právny stav spolu s uvedením výšky náhrady a okamihu, od ktorého dochádza k prevzatiu plnenia od pôvodného zamestnávateľa žalobcu na žalovanú. Bez preukázania existencie takého rozhodnutia nemožno podľa žalobcu prisvedčiť tvrdeniu žalovanej, že náhradu za stratu zárobku v bližšie nešpecifikovanej výške od 01.01.2001 až do 16.10.2003 v prospech žalobcu poskytovala. Namietal ďalej, že zákonné požiadavky neboli naplnené len tým, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí doslovne paragrafovým znením alebo voľne uviedla ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa s nimi pri rozhodovaní riadila. Podľa § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. bol totiž predmetnú náhradu do 31.12.2003 povinný poskytovať zamestnávateľ, čo až na základe rozsudku okresného súdu z 21.10.2002 aj dodatočne vykonal a žalovaná mala od zamestnávateľa prevziať výplatu takéhoto plnenia až odo dňa 01.01.2004. V predmetnej veci sa teda nemohla zbaviť povinnosti vydať rozhodnutie o výške dávky, ktorá sa od 01.01.2004 považuje za úrazovú rentu. Žalobca sa domnieval, že postupom v konaní o napadnutom rozhodnutí žalovaná vybočila z medzí voľného uváženia, keď vyššie uvedené skutočnosti uvádzané žalobcom nebrala do úvahy. Na základe uvedeného navrhoval, aby žalovaná predložila súdu písomné rozhodnutie o priznanie náhrady za stratu na zárobku. Ďalej žalobca poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5C 44/02-45 z 21.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť XX.XX.XXXX bolo právoplatne rozhodnuté o nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti následkom zistenej choroby z povolania, a to za obdobie od 11.02.1994 v celkovej výške 176 392,- Sk. Predmetnú náhradu poskytol jednorázovo žalobcovi bývalý zamestnávateľ právnická osoba N., a.s. N. A. M.. Tiež poukázal na to, že dňa 28.02.2003 bol zo zamestnania prepustený z organizačných dôvodov, na základe čoho sa od dňa 01.03.2003 stal nedobrovoľne nezamestnaným a došlo u neho k úplnej strate zárobku, a to nielen v súvislosti s nepriaznivou situáciu na trhu práce, ale predovšetkým pre chorobu z povolania. Dňa 29.03.2004 požiadal žalobca žalovanú o priznanie starobného dôchodku, ktorá dňa 23.11.2004 vydala rozhodnutie o jeho priznaní spätne od 17.10.2003. Žalobca namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné a zavádzajúce, nakoľko neposkytuje žalobcovi možnosť dostatočne zrozumiteľným spôsobom rozoznať dôvody napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že na strane 4 ods. 3 generálny riaditeľ žalovanej tvrdil, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku ku dňu 01.01.2001, pričom rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 21.10.2002 bolo právoplatne rozhodnuté o nároku žalobcu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti následkom zistenej choroby z povolania, a to za obdobie od 11.02.1994. Rovnako tak odkaz žalovanej
na § 195 ods. 5 Zákonníka práce považoval žalobca za irelevantný, nakoľko je tam síce uvedené vekové obmedzenie na výplatu náhrady za stratu na zárobku do 65 rokov veku, avšak takéto obmedzenie nie je v žiadnom prípade viazaný na dosiahnutie dôchodkového veku tak, ako to v napadnutom rozhodnutí uvádza žalovaný. Žalovaná na jednej strane tvrdí, že žalovanému náhradu za stratu na zárobku poskytovala od 01.01.2001 až do 16.10.2003, na strane druhej však sama konštatuje, že nie je zrejmé, čo bolo indikátorom k tomu, aby výplata bola zastavená počnúc dňom 17.10.2003, nakoľko podľa dostupných dokladov poškodený dovŕšil dôchodkový vek už dňa XX.XX.XXXX. Žalobca ďalej namietal, že žalovaná vykladá právne predpisy ústavne nekonformným spôsobom a napriek tomu, že v napadnutom rozhodnutí upustila od konštrukcie podstatnej zmeny pomerov žalobcu priznaním starobného dôchodku, považovala konštatáciu žalovaného o neexistencii jeho nároku z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku pred 31.12.2003 za účelovú a zavádzajúcu. Žiadosť o priznanie starobného dôchodku totiž žalobca podal až dňa 29.03.2004 a prieťahmi v konaní na strane žalovanej bolo o nej rozhodnuté až 23.11.2004. K podstatnej zmene pomerov na žiadosť odvolateľa tak prišlo až v roku 2004 a v relevantnom čase ku dňu 31.12.2003 mala byť v prospech žalobcu vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za chorobu z povolania tak ako je uvedené v tejto žalobe. Žalobca opakovane poukázal na skutočnosť, že samotné splnenie predpokladov pre vznik nároku na starobný dôchodok samo o sebe neznamená zánik nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. I po splnení takýchto predpokladov nemal totiž žalobca právnu povinnosť požiadať o priznanie starobného dôchodku, ale záležalo len na jeho rozhodnutí, či o takúto dávku skutočne požiada. Žalovaná ani tomuto tvrdeniu žalobcu nevenovala v napadnutom rozhodnutí žiadnu pozornosť a to i napriek tomu, že v konaní ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá bola opakovane judikovaná Najvyšším súdom SR, pričom poukázal na rozsudok sp. zn. 9So/187/2015. Ďalej k tvrdeniu žalovanej, že ukončil pracovný pomer pred 31.12.2003, a teda neexistuje strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať uviedol, že vychádzajúc z ustálenej judikatúry k strate na zárobku došlo preto, že jeho pracovná schopnosť bola následkom choroby z povolania znížená a účelom náhrady za stratu na tomto zárobku bolo poskytnúť žalobcovi primerané odškodnenie, keďže tento nebol schopný dosahovať taký zárobok aký mal pred odškodnením. Išlo teda o majetkovú ujmu, ktorá sa mala určiť vo výške rozdielu medzi zárobkom žalobcu pred vznikom škody a zárobkom po poškodení. Uviedol, že medzi stranami sporu nie je sporné, že žalobca mal právny nárok na náhradu za stratu na zárobku, ktorý do 28.12.2003 od pôvodného zamestnávateľa poberal. Žalobca bol toho názoru, že je ale nesprávny názor žalovanej, ktorá tvrdí, že v čase keď bol žalobca nedobrovoľne nezamestnaný a poberal hmotné zabezpečenie určené pre nezamestnaných, neexistuje strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať. Zastával názor, že i keď bol čiastočne hmotne zabezpečený v čase nedobrovoľnej nezamestnanosti, nemožno v tom vidieť skutočnosť, ktorá mala za následok prerušenie príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania až škodou a odôvodňoval by zastavenie vyplácania tejto náhrady po 28.02.2003. Trvanie zodpovednostného vzťahu totiž nebolo podmienené ani trvaním pracovného pomeru alebo iného obdobného pracovného vzťahu žalobcu k pôvodnému zamestnávateľovi po zistení choroby z povolania. Podľa § 201 ods. 5 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003 patrí náhrada za stratu na zárobku aj takému pracovníkovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce, ktorá mu bola zabezpečená. V takom prípade dochádza k určitým korektúram, a preto podľa názoru žalobcu, ak zákon priznáva náhradu škody tomu, kto bez vážnych dôvodov odmietol zabezpečené miesto a tak zostal dobrovoľne nezamestnaný, bolo ju potrebné priznať aj poškodenému pracovníkovi - žalobcovi, ktorý sa stal nezamestnaný nedobrovoľne. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 129/2007 žalobcovi, ktorý poberal náhradu za stratu na zárobku podľa § 201 zákona č. 311 Z.z. v znení do 31.12.2003 a pre chorobu z povolania musel byť prevedený na inú prácu, menej platenú a ktorý sa stal od 01.03.2003 dočasne nezamestnaným, patrí v tomto období (teda pre čas nezamestnanosti) náhrada za stratu na zárobku v pôvodnej výške. Skutočnosť, že žalobca bol od 01.03.2003 a takmer celý rok 2004 bez zamestnania nemohla sama o sebe oprávniť žalovanú k tvrdeniu, že neexistuje strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať, pretože dočasná nezamestnanosť žalobcu nemala s chorobou z povolania žiadnu súvislosť. Žalobca uviedol, že neznalosťou sa nedomáhal v roku 2003 opakovaného plnenia predmetnej náhrady od pôvodného zamestnávateľa až do priznania starobného dôchodku, a teda až do doručenia rozhodnutia žalovaného z 23.11.2004. Neuplatnenie nároku žalobcu na výplatu svojho oprávneného nároku u bývalého zamestnávateľa ide síce na ťarchu žalobcu, avšak podľa názoru to nič nemení na skutočnosti, že nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti následkom zistenej choroby z povolania nezanikol, ale existoval aj ku 31.12.2003 a zmenou legislatívnych pravidiel došlo k jeho transformácii na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 9So/133/2016. Žalovaná sa podľa neho s týmto tvrdením žalobcu v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadala. Z § 272 ods.
1 zákona č. 461/2003 Z.z. podľa jeho názoru vyplýva, že výplatu tam uvedeného plnenia žalovaný preberá. Žalobca bol toho názoru, že pokiaľ nárok žalobcu na náhradu na stratu na zárobku ku dňu 31.12.2003 reálne existoval, potom nebolo potrené, aby žalobca po dni 31.12.2003 osobitnou žiadosťou požiadal žalovaného o výplatu tejto náhrady. Z uvedeného dôvodu sa v takomto prípade neuplatní § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Nesplnenie povinnosti bývalého zamestnávateľa žalobcu predložiť žalovanému potrebné doklady podľa § 272 ods. 7 a ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z. nemôže ísť na ťarchu žalobcu ako poškodeného. V § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že v prípade vyplácania náhrady za stratu na zárobku ku dňu 31.12.2003 a trvaní nároku na jej výplatu aj po tomto dni sa úrazová renta vypláca v sume v akej patrila ku dňu 31.12.2003. Podľa žalobcu, pokiaľ sa hovorí o sume v akej patrila do 31.12.2003, tak je potrebné túto sumu považovať za tzv. fiktívnu sumu v akej by bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná v prospech žalobcu, keby sa žalobca svojho nároku u bývalého zamestnávateľa riadne domáhal. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu nespĺňa podmienky § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., keďže žalovaný neurobil svedomitý a všestranný rozbor celého súhrnu dôkazov a podkladov bez akýchkoľvek subjektívnych domnienok, pričom na niektoré zákonom ustálené skutočnosti nebolo v konaní vôbec prihliadané. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť.
Vyjadrenie žalovanej
4. Generálny riaditeľ žalovanej vo vyjadrení k podanej správnej žalobe uviedol, že Okresný súd Žiar nad Hronom uložil zamestnávateľovi zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku počas dočasnej pracovnej neschopnosti za obdobie od 11.02.1994 do 31.12.2000 a následne náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Teda pojmy náhrada za stratu na zárobku počas dočasnej pracovnej neschopnosti a náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti je potrebné dôsledne rozlišovať. Tvrdenie žalovanej, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti od 01.01.2001 je teda správne. V tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle § 272 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. žalovaná preberá len výplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, nie počas dočasnej pracovnej neschopnosti. Nárok na výplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti mal trvať do 28.02.2003, kedy žalobca u zamestnávateľa ukončil pracovný pomer. Žalovaná však poskytovala výplatu náhrady za straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti od 01.01.2001 až do 16.10.2003, a to z dôvodu, že žalobca bol od 01.03.2003 evidovaný na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, čo sám potvrdil v odvolaní. Ďalej uviedol, že k dovŕšeniu dôchodkového veku žalobcu, ktorý bol zaradený do 1. pracovnej kategórie a dôchodkový vek teda dovŕšil vo veku XX rokov dňa XX.XX.XXXX. nedošlo k zastaveniu výplaty straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Keďže žalobca aj naďalej pracoval, vznikal mu pokles, ktorý musel byť kompenzovaný náhradou straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti no pracovný pomer bol následne ukončený dňa 28.02.2003. Napriek uvedenému bola žalobcovi náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti vyplácaná aj naďalej až do 16.10.2003 z dôvodu, že od 01.03. bol evidovaný na úrade práce. K zastaveniu výplaty náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti došlo ku dňu 17.10.2003 pre podstatnú zmenu pomerov rozhodujúcich pre určenie sumy náhrady za stratu na zárobku. Za takúto podstatnú zmenu pomerov podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 44/2002 Zbierky stanovísk NS SR treba považovať priznanie starobného dôchodku. Uviedol aj to, že mu nie je zrejmé, čo bolo indikátorom k tomu, aby bola výplata zastavená počnúc dňom 17.10.2003, nakoľko podľa dostupných dokladov poškodený dovŕšil dôchodkový vek už dňa XX.XX.XXXX, to však nie je podľa jeho názoru relevantné, nakoľko žalobca nebol vo svojich nárokoch ukrátený. Námietky žalobcu ohľadne dôkazov, ktoré mali preukazovať zaplatenie dávok žalobcovi sú podľa jeho názoru mylné, nakoľko podľa § 196 ods. 1 prvej vety zákona č. 461/2003 Z.z. je dôkazom všetko čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, a to aj medzi inými aj správy, listiny a vyjadrenia. To znamená, že pre žalovaného bola „tabuľka pre výpočet straty na zárobku“ poskytnutá oddelením nemocenského a úrazového poistenia pobočky, v ktorej vypočítaná suma náhrady za straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti počnúc januárom 2001, končiac októbrom 2003 a list zamestnávateľa zo dňa 28.04.2003 svedčiaci o tom, že suma bude vymáhaná od žalovanej dôkazom v predmetnom konaní. Poukázal tiež na rozsudok 1Sžso 30/2016 z 07.11.2017, kde Najvyšší súd SR skonštatoval, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, v danom prípade na žalobcovi, ktorý si ju uplatnil (§ 227 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.) . Záverom zdôraznil, že zákon v § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu, ktorej
existencia je podmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31.12.2003 a trvanie tohto nároku aj po 31.12.2003. Vychádzajúc z predložených dokumentov nachádzajúcich sa v spisovej dokumentácii zastával názor, že žalobcovi v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 29.11.2000 náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti ku dňu 31.12.2003 vyplácaná nebola, a preto logicky nedošlo ani k jej transformácii na úrazovú rentu, a teda neexistuje právny dôvod na aplikáciu prechodného ustanovenia § 272 zákona o sociálnom poistení ako to v žalobe požaduje žalobca. Pre komplexnosť žalovaná poznamenala, že žalobca nebol vo svojich právach ukrátený, nakoľko náhrada za stratu na zárobku po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti mu bola vyplácaná do 16.10.2003 a od 17.10.2003 mu bol priznaný a doplatený starobný dôchodok. To znamená, že celé obdobie od kedy žalobca nemohol vykonávať svoju pôvodnú pracovnú činnosť pre zistenú chorobu z povolania je pokryté žalobcovi patriacimi dávkami. Mal za to, že dostatočne zistil skutkový stav veci vychádzal z vierohodných predložených dokladov a naopak žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenia žalovanej. Záverom navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pričom veci prejednal bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní veci v súlade s § 199 ods. 2 a § 202 ods. 2 SSP správny súd dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná. Vzhľadom na stanoviská oboch účastníkov konania (žalobca sa podaním z 26.03.2020 a z 14.04.2020 výslovne vzdal svojho práva osobne sa zúčastniť na pojednávaní, pričom ani v správnej žalobe pojednávanie nenavrhol; žalovaná sa podaním zo 16.03.2020 ospravedlnila z účasti na pojednávaní, ktoré bolo neskôr zrušené a navrhla pojednávanie zrušiť a rozhodnúť bez uskutočnenia pojednávania) bol rozsudok vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu dňa 19.05.2020 (§ 137 ods. 3 SSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 11.05.2020.
6. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
7. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
8. Podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
9. Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.
10. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1.
11. Podľa § 272 ods. 1 až 8 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.
(2) Nároky na výplatu plnení uvedených v odseku sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. (3) Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane. (4) Náhrada nákladov na výživu pozostalých, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003 a nárok na jej výplatu trvá aj po tomto dni, sa považuje od 1. januára 2004 za pozostalostnú úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 primerane. (5) V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003. (6) V konaní o náhrade nákladov na výživu pozostalých, ktoré nebolo právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o pozostalostnej úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o tejto náhrade, na ktorú vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o jej priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003. (7) Zamestnávateľ, ktorý vypláca plnenia vyplývajúce z jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknuté pred 26. novembrom 1993, a zamestnávateľ, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu a ktorý vyplácal plnenia vyplývajúce z jeho zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania vzniknuté pred 1. aprílom 2002, sú povinní najneskôr do 30. novembra 2003 písomne oznámiť príslušnej pobočke druh a výšku nimi vyplácaného plnenia. (8) Zamestnávatelia, od ktorých Sociálna poisťovňa prevezme výplatu plnení podľa odseku 1, sú povinní odovzdať príslušné písomné doklady preukazujúce nárok na vyplácané plnenia do 31. decembra 2003.
12. Podľa § 293o ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Ak nárok na výplatu úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity podľa § 272 ods. 3, trvá k 31. júlu 2006, úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo po dovŕšení 65 rokov veku poberateľa, a to vo výške 50% sumy úrazovej renty vyplácanej ku dňu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo ku dňu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa po zvýšení podľa tohto zákona. Ak nárok na výplatu pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých podľa § 272 ods. 4, trvá k 31. júlu 2006, pozostalostná úrazová renta sa vypláca po tomto dni aj po 65. roku veku, ktorý by zomretý dovŕšil, a to vo výške 50% sumy pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu, v ktorom by zomretý dovŕšil 65 rokov veku. Na zvyšovanie úrazovej renty a pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 rovnako. (2) Ak nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zanikol v období od 1. januára 2004 do 31. júla 2006 z dôvodu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa, Sociálna poisťovňa prizná úrazovú rentu na žiadosť poškodeného najskôr od 1. augusta 2006, a to vo výške 50% jej sumy, ktorá patrila ku dňu zániku nároku na úrazovú rentu po zvýšení podľa tohto zákona. Ak nárok na pozostalostnú úrazovú rentu podľa § 272 os. 4 zanikol v období od 1. januára 2004 do 31. júla 2006 z dôvodu, že zomretý dovŕšil 65 rokov veku, Sociálna poisťovňa prizná pozostalostnú úrazovú rentu na žiadosť najskôr od 1. augusta 2006, a to vo výške 50% jej sumy, ktorá patrila ku dňu zániku nároku na pozostalostnú úrazovú rentu po zvýšení podľa tohto zákona. Na zvyšovanie úrazovej renty a pozostalostnej úrazovej renty platí § 82 rovnako.
13. Podľa § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z. úrazová renta a pozostalostná úrazová renta podľa § 293o od. 1 a 2 a úrazová renta podľa § 293o ods. 3, ktoré sa vyplácajú k 31. decembru 2008, sa od splátky splatnej po 31. decembri 2008 vyplácajú vo výške dvojnásobku sumy, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2008. To platí aj vtedy, ak o úrazovej rente a pozostalostnej úrazovej rente podľa prvej vety sa rozhodne po 31. decembri 2008 za obdobie pred 1. januárom 2009.
14. Podľa § 195 ods. 1, 2, 3 zákona č. 461/2003 Z.z (1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (2) Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
15. Podľa § 196 ods. 1 až 7 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. (2) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, 96a) ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. (4) Účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť. (5) Ako dôkaz možno použiť tlačené produkty alebo fotografické produkty výpočtovej techniky, mikrografickej techniky a inej podobnej techniky namiesto originálu listiny, podľa ktorého boli vyhotovené. (6) Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. (7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.
16. Podľa § 209 ods. 1 až 4 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
17. Podľa § 218 ods. 1, 2, 3 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. (3) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodnutie vydala, na nové prejednanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je viazaná právnym názorom odvolacieho orgánu.
18. Podľa § 190 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení platnom a účinnom do 31.03.2002 za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Chorobami z povolania sú choroby uvedené
v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok tam uvedených.
19. Podľa § 193 ods. 1 písm. a/ zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení platnom a účinnom do 31.03.2002 zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku.
20. Podľa § 193a zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení platnom a účinnom do 31.03.2002 náhrada za stratu na zárobku po dobu práceneschopnosti a náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z toho istého dôvodu sú samostatné nároky, ktoré neprislúchajú popri sebe.
21. Podľa § 195 ods. 1 až 5 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení platnom a účinnom do 31.03.2002 (1) Náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa týchto predpisov ani na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. (2) Po uplynutí doby uvedenej v predchádzajúcom odseku náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom postihnutého zamestnanca s prípadným dôchodkom uvedeným v predchádzajúcom odseku nesmie presiahnuť sumu 5 700 Sk mesačne; pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. U zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5 700 Sk, sa táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5 700 Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý zamestnanec. (3) Náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti prislúcha zamestnancovi aj pri práceneschopnosti z iného dôvodu, než je pôvodný pracovný úraz alebo choroba z povolania. Pritom sa za zárobok po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania považuje zárobok, z ktorého sa určí výška nemocenského. (4) Zamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť prácu, ktorá mu bola zabezpečená, prislúcha náhrada za stratu na zárobku podľa predchádzajúcich odsekov iba vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi úrazom alebo chorobou z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená. Zamestnávateľ zamestnancovi neuhradí škodu do výšky sumy, ktorú si bez vážnych dôvodov opomenul zarobiť. (5) Náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti prislúcha zamestnancovi najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕši 65 rokov veku. 22. Podľa § 195a zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení platnom a účinnom do 31.03.2002 škodou podľa tohto zákonníka nie je prípadná strata na dôchodku.
23. Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení platnom a účinnom do 31.12.2003 za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.
24. Podľa § 198 ods. 1 písm. a/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku.
25. Podľa § 199 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z toho istého dôvodu sú samostatné nároky.
26. Podľa § 202 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (1) Škoda podľa tohto zákona je prípadná strata na dôchodku. (2) Náhrada za stratu na dôchodku patrí poškodenému v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý mu vznikol nárok, a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, keby nedošlo k zníženiu jeho zárobku následkom poškodenia zdravia pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.
27. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach (vrátane žalovanej), ako aj každý jednotlivec musia konať tak, ako určuje právny poriadok. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostaných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR. K odôvodneniu napadnutého rozhodnutia správny súd dáva do pozornosti aj ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/12/2010 z 08.12.2010, podľa ktorého : „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, a preto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na spravodlivý proces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť posudzovaných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“. Ďalej podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 675/2014-40 z 22.10.2015: „Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka konania primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV.ÚS 252/04, IV.ÚS 329/04), najmä z ustanovením § 152 ods. 2 OSP (aktuálne § 139 ods. 2 SSP), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené“. Správny súd dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti predmetnej veci a obsah napadnutého rozhodnutia nie je možné jednoznačne dospieť k záveru, či boli alebo neboli porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu tým, že v konaní boli nesprávne aplikované ustanovenia jednotlivých zákonov a o nároku na úrazovú rentu bolo rozhodnuté nesprávne, bez právneho opodstatnenia alebo odôvodnenia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je totiž nedostatočné, keďže sa žalovaná podrobne nezaoberala právnymi predpismi, o ktoré žalobca už v žiadosti o priznanie úrazovej renty opieral svoje nároky, ako
aj dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, výsledkom čoho bolo vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia.
28. Žalobca v podanej správnej žalobe, rovnako ako v žiadosti o priznanie úrazovej renty pretransformovaním nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu svoj nárok odvodzoval z ust. § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Poukazoval tiež na § 272 ods. 1 až 8 ale aj na ust. § 293o ods. 1 a § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré svojim právnym obsahom zjavne modifikovali nárok na úrazovú rentu, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 272 ods. 3 cit. zákona, uplatnený po 01.08.2006, resp. po 01.01. 2009. Žalovaná sa s účinkami ust. § 293o ods. 1, 2 a § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z. vo svojich rozhodnutiach výslovne nezaoberala, avšak vzhľadom na to, že ide o sociálnu vec vyžadujúcu si komplexné posúdenie, správny súd na ne prihliadal.
29. Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. sa nárok na náhradu za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa vyplácala k 31.12.2003, ak nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni, považuje od 01.01.2004 za úrazovú rentu a to v sume v akej patrila k 31.12.2003. Z citovaného ustanovenia plynie, že o úrazovú rentu žalobcu by mohlo ísť len v prípade, ak by sa náhrada za stratu na zárobku vyplácala k 31.12.2003 a nárok na jej výplatu by trval aj po tomto dni. Ustanovenie § 293o ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. podmieňuje vyplácanie úrazovej renty trvaním nároku na jej výplatu k 31.07.2006 a to aj vtedy, ak po tomto dátume dôjde k priznaniu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo k dovŕšeniu 65 rokov veku poberateľa. V prípade iného interpretačného prístupu by nutne muselo ísť o obsolentnú právnu normu (§ 293o ods. 1), ktorú by nebolo možné nikdy aplikovať, pretože pokiaľ by sa mala vzťahovať na prípady, kde by došlo k priznaniu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo k dovŕšeniu 65 rokov veku poberateľa pred 31.07.2006, práve ktoré skutočnosti spôsobovali zánik nároku na úrazovú rentu, nikdy by nemohla byť splnená podmienka trvania nároku k tomu dátumu. K priznaniu starobného dôchodku žalobcovi došlo od 17.10.2003.
30. Ak nárok na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. zanikol v období od 01.01.2004 do 31.07.2006 z dôvodu priznania starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku poberateľa, žalovaná bola podľa § 293o ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. povinná priznať úrazovú rentu na žiadosť poškodeného najskôr od 01.08.2006, a to vo výške 50% jej sumy, ktorá patrila ku dňu zániku nároku na úrazovú rentu po zvýšení podľa tohto zákona. Pokiaľ žalobca nesplnil podmienky pre priznanie nároku na úrazovú rentu podľa tohto ustanovenia z dôvodu zániku jeho nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pred 31.12.2003, teda nie v období od 01.01.2004 do 31.07.2006, ako to požaduje zákon, povinnosť žalovanej priznať úrazovú rentu na žiadosť poškodeného najskôr od 01.08.2006, a to vo výške 50% jej sumy, ktorá patrila ku dňu zániku nároku na úrazovú rentu po zvýšení podľa tohto zákona sa naňho nevzťahovala. Vzhľadom na to by žalobca nesplnil podmienky na priznanie úrazovej renty podľa § 272 ods. 3 ani podľa § 293o ods. 1, 2 a § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z., pretože jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zanikol pred 31.12.2003, t.zn. k tomu času sa táto náhrada nevyplácala a nárok na jej výplatu tak ani po tomto dátume netrval.
31. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 310/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z.z., k doplnenému ust. § 293o obsahuje nasledovné: „Podľa právneho predpisu účinného do 31. decembra 2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity poškodenému zanikol priznaním starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo dovŕšením 65 rokov veku. Táto právna úprava poškodeného zabezpečila tzv. náhradou za stratu na dôchodku v sume rozdielu medzi starobným dôchodkom, na ktorý by poškodenému bol vznikol nárok, keby nebol utrpel pracovný úraz alebo keby neochorel na chorobu z povolania a starobným dôchodkom, na ktorý poškodenému vznikol nárok na základe ním nadobudnutých nárokov. Novou právnou úpravou úrazového poistenia účinnou od 1. januára 2004 nebola náhrada za stratu na dôchodku prevzatá z dôvodu, že poskytovanie úrazovej renty patrilo doživotne. Na základe prechodného ustanovenia § 260 ods. 1 bola poškodeným, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo u nich vznikla choroba z povolania za účinnosti právnej úpravy, podľa ktorej z uvedených dôvodov zanikol nárok na úrazovú rentu, táto odňatá. Z dôvodu zabezpečenia odškodnenia pracovného úrazu alebo choroby z povolania dotknutej skupine poškodených, sa navrhuje obnovenie výplaty odňatej úrazovej renty a jej ďalšie poskytovanie aj po priznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku
alebo po dovŕšení 65 rokov veku, čím sa navrhuje doživotná výplata úrazovej renty, na ktorú vznikol nárok pred 1. januárom 2004. Ustanovením prechodného charakteru sa určuje vymeriavací základ na účely určenia sumy starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku v súvislosti s navrhovanou zmenou v poskytovaní úrazovej renty priznanej podľa zákona o sociálnom poistení, na ktorú vznikol nárok od 1. januára 2004 do 31. decembra 2005. Ustanovením prechodného charakteru sa zabezpečuje aplikácia právnej úpravy nároku na úrazovú rentu účinnej do 31. decembra 2005 na nároky, ktoré vznikli pred 1. januárom 2006“. Z uvedeného plynie, že v postavení poškodeného, ktorému bola pre zánik nároku na úrazovú rentu táto renta odňatá, nebol zamestnanec, ktorému zanikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pred 31.12.2003 (ust. § 260 zákona č. 461/2003 Z.z. taktiež predpokladá trvanie nároku k 31.12.2003) a teda taký zamestnanec - poškodený nepatril do dotknutej skupiny poškodených.
32. Z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 310/2006 Z.z. mimo iného plynie, že: „Podľa právneho predpisu účinného do 31. decembra 2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity poškodenému zanikol priznaním starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo dovŕšením 65 rokov veku ...“ Tento názor zákonodarcu pri koncipovaní zámeru novelizácie zákona č. 461/2003 Z.z. potvrdzuje záver žalovanej, že nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zanikol pred 31.12.2003 (ku dňu, od ktorého mu bol priznaný starobný dôchodok). Uvedený záver však nemá oporu v na vec sa vzťahujúcej právnej úprave Mohol by byť odôvodniteľný tým, že žalobca dovŕšil dôchodkový vek dňa XX.XX.XXXX, teda počas účinnosti Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2003, ktorý bol účinný aj v čase, od ktorého bol starobný dôchodok priznaný (17.10.2003) a ktorý aproboval zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorú utrpel jeho zamestnanec, u ktorého sa zistila choroba z povolania, poskytnutím náhrady za stratu na zárobku alebo za stratu na dôchodku (§ 198 ods. 1 písm. a/, § 199, § 202 zákona č. 311/2001 Z.z.). Vzhľadom na to, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je kategóriou nároku odlišnou od nároku na náhradu za stratu na dôchodku, a to najmä vtedy, ak tieto nároky (škody) pramenia z toho istého dôvodu (tá istá choroba z povolania), a je zrejmé, že ide o samostatné nároky, ktoré neprislúchajú popri sebe (obdobne ako nároky podľa ust. § 199 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z.), priznaním starobného dôchodku od 17.10.2003 (od kedy by vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody za stratu na dôchodku), by jeho nárok na náhradu škody za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti zanikol.
33. Podľa § 251 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. To znamená nároky zamestnanca zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania vzniknuté pred 01.04.2002, teda aj nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (ide o nárok z pracovnoprávneho vzťahu), ktorý vznikol od 01.01.2001 a bol uplatnený od 01.02.2001, sa mali spravovať Zákonníkom práce č. 65/1965 Zb. Podľa ust. § 195a Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. účinného do 31.03.2002 škodou podľa tohto zákonníka nie je prípadná strata na dôchodku. Z dôvodu takejto právnej úpravy, ktorá je na vec aplikovateľná, už nemožno jednoznačne konštatovať, že nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti podliehajúci právnemu režimu Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. zanikol priznaním starobného dôchodku. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 310/2006 Z.z. zjavne vychádzala zo zániku tohto nároku podľa Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2003. Zákonník práce č. 65/1965 Zb. (ale ani iný právny predpis) zánik nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti súčasne nespája so stratou alebo skončením zamestnania poškodeného zamestnanca a s nadväzujúcou úplnou stratou jeho zárobku (podľa neudržateľného konštatovania žalovanej ukončením pracovného pomeru neexistuje strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať). Naopak, pokiaľ je nesporný nárok poškodeného zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ako kompenzácia k príjmu poberanému - v dôsledku choroby z povolania v nižšej výške, ako pred jej získaním, úplná strata zárobku odôvodňuje nárok na náhradu za stratu na zárobku o to viac (argumentum a minori ad maius),
34. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na obsah napadnutého rozhodnutia nebolo jednoznačne zrejmé najmä to, či nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti skutočne trval k 31.12.2003 alebo netrval. Tento skutkový záver bolo nevyhnutné ustáliť v prvom rade,
nakoľko od neho sa odvíjal spôsob, akým mala žalovaná rozhodnúť o nároku podľa § 272 ods. 3, resp. podľa § 292o ods. 1, 2 a § 293ay zákona č. 461/2003 Z.z. Pokiaľ žalovaná a jej generálny riaditeľ dospeli k záveru, že taký nárok žalobcu netrval, s odôvodnením záveru k tejto otázke sa nevysporiadali dostatočne, resp. žalobcu neodkázali na príslušný všeobecný súd (obdobne to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/133/2016 z 30.05.2018), ktorý bol spôsobom záväzným pre obe strany oprávnený rozhodnúť o určení či sporný nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti trval k 31.12.2003 (vzhľadom na to, že do 31.12.2003 išlo o typický súkromnoprávny nárok plynúci z pracovnoprávnych vzťahov majúci svoj základ výlučne v Zákonníku práce, správny súd nemá právomoc o ňom rozhodovať; podľa § 261 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. nepremlčujú sa nároky zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania). Pokiaľ si o tejto predbežnej otázke urobili žalovaná a jej generálny riaditeľ vlastný úsudok, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako svoje závery odôvodnili, najmä o aké ustanovenia právneho predpisu svoje dôvody opreli. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom sp.zn. 5C 44/02-45 z 21.10.2002 rozhodol o nárokoch žalobcu tak, že uložil bývalému zamestnávateľovi žalobcu povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a uložil mu tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti počítaný od 01.02.2001 do zaplatenia. Tento rozsudok však nič nehovorí o tom, či nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti trval aj do budúcnosti, po vydaní tohto rozsudku a to až do 31.12.2003.
35. Podľa § 198 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. (2) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu. 36. Pokiaľ by žalobca osobitne podanou civilnou žalobou dosiahol rozhodnutie o určení, že jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti k 31.12.2003 trval, bola by žalovaná povinná záver súdu v tejto otázke akceptovať. Žalovaná však bola oprávnená urobiť si o predbežnej otázke úsudok aj sama (čo zjavne urobila), pretože nešlo o prípad podľa § 198 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. (a nárok podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zjavne vznikol), avšak záver (úsudok) o predbežnej otázke bola povinná v odôvodnení rozhodnutia objasniť v dostatočne vyčerpávajúcom a žalobcovi zrozumiteľnom rozsahu, s uvedením právnych predpisov, podľa ktorých rozhodovala a s uvedením podkladov a úvah, ktorými bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala - § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. (čo zjavne neurobila a generálny riaditeľ žalovanej túto vadu v odvolacom konaní neodstránil). Generálny riaditeľ žalovanej zodpovedal predbežnú otázku v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tak, že voľne citoval ust. § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., § 195 ods. 5 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., § 34 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a uviedol, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol poškodenému - žalobcovi ku dňu 01.01.2001, pričom žalobcovi bol na základe jeho žiadosti z 29.03.2004 rozhodnutím z 04.11.2004 priznaný starobný dôchodok spätne od 17.10.2003, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca nemal nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nakoľko dovŕšil dôchodkový vek pred dňom 31.12.2003, pracovný pomer ukončil pred dňom 31.12.2003 a teda neexistovala strata, ktorá by sa mala z pracovného pomeru kompenzovať, pričom jedinou náhradou, na ktorú by mal nárok (pokiaľ by sa naňho nevzťahovalo obmedzenie podľa § 24 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.) bola náhrada za stratu na dôchodku. Bez bližšieho zdôvodnenia tiež uviedol, že poškodenému nárok na výplatu nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti mal trvať do dňa 28.03.2003, kedy žalobca ukončil u zamestnávateľa pracovný pomer, resp. poukázal na § 195 ods. 5 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. Zaoberal sa aj ďalšími skutočnosťami (napríklad polemikou ohľadne vyplácania či nevyplácania náhrady zo strany žalovanej žalobcovi od 01.01.2001 do 16.10.2003) a inými okolnosťami, ku ktorým však nepripojil stanovisko, z ktorého by bol zrejmý vzťah týchto skutočností k osvedčeniu danosti, resp. nedostatku právneho nároku žalobcu na úrazovú rentu, ktorý nárok bol predmetom konania. Vzhľadom na to možno dospieť k záveru, že o predbežnej otázke rozhodol svojvoľne, pretože takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria požadované v ust. § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., ani kritéria, ktoré vyplývajú zo zásady na spravodlivé konanie garantovanej v rámci práva na inú právnu ochranu poľa čl. 46 Ústavy SR (účastník konania má šancu účinne sa brániť len proti jednoznačne a nepochybne vyjadreným skutkovým a právnym záverom orgánu verejnej správy rozhodujúceho o jeho právach alebo právom
chránených záujmoch). Dosiahnutie dôchodkového veku žalobcu bolo síce objektívnou skutočnosťou spojenou s plynutím času, ktorá bola v čase rozhodovania o úrazovej rente žalovanej známa z obsahu spisu a bola jej v tom čase známa aj skutočnosť, že žalobca dňa 29.03.2004 podal žiadosť o priznanie starobného dôchodku, ktorý mu bol rozhodnutím z 04.11.2004 priznaný spätne od 17.10.2003, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako bol takto zistený skutkový stav podriadený platnej právnej úprave (individualizovaný vo vzťahu k objektívnemu právu), t.zn. ako bola vec právne posúdená.
37. Vzhľadom na to možno súhlasiť so žalobcom, ktorý namietal, že generálny riaditeľ žalovanej len veľmi voľne ustálenými formuláciami opisoval stav veci, pričom relevantné podklady, ktoré mali byť uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené vôbec, a tiež namietal to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné a zavádzajúce nakoľko neposkytuje žalobcovi možnosť dostatočne zrozumiteľným spôsobom rozpoznať dôvody napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na odvolacie a žalobné námietky žalobcu je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje závery ku všetkým relevantným skutočnostiam, ktoré boli, resp. mali byť jeho podkladom i úvahy akými bol generálny riaditeľ žalovanej vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval (§ 209 ods. 1, 4 zákona č. 461/2003 Z.z.). Generálny riaditeľ žalovanej nereagoval na v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku pertraktované ustanovenia Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce č. 65/1961 Zb., § 293o a § 293ay zákona č. 461/2003 ani na rozsudky Najvyššieho súdu SR, o ktoré žalobca opieral svoje nároky už v podanej žiadosti o priznanie úrazovej renty, v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj v podanej správnej žalobe. Žalovaná a jej generálny riaditeľ boli povinní zaoberať sa všetkými tými podkladmi rozhodnutia, ktoré ako podklad na jeho vydanie prichádzali v úvahu (podkladmi boli aj podania žalobcu a v nich uvedené námietky, na ktoré žalovaný v celom rozsahu nereagoval) ako aj platnou právnou úpravu v celom rozsahu, v ktorom bola na vec aplikovateľná. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje aj protirečivé časti, ktoré bude potrebné v novom rozhodnutí odstrániť (napríklad na jednej strane konštatuje, že nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti zanikol pred 31.12.2003 a súčasne v inej časti tvrdí, že žalovaná iba preberá výplatu plnení od zamestnávateľa, ktoré prebratie si vyžaduje trvanie výplaty, resp. nároku v čase, od ktorého výplatu preberá. V tejto súvislosti je tiež úplne nezrozumiteľné konštatovanie generálneho riaditeľa žalovanej, že: “...sám poškodený, zásadne správne, konštatuje, že...nie je potrebné, aby potencionálny poberateľ takejto náhrady po 31. decembri 2003 osobitnou žiadosťou požiadal Sociálnu poisťovňu o výplatu tejto náhrady, tak potom Sociálna poisťovňa nemôže vydať rozhodnutie bez existencie takejto žiadosti.“).
38. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov trpí také rozhodnutie, ktoré nemá odôvodnenie vôbec alebo chýbajú skutkové, resp. právne dôvody, o ktoré sa rozhodnutie opiera alebo sú tieto dôvody chybné. Pôjde o prípady, ak je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované, alebo skutočnosti boli zistené z dôkazov a ďalších podkladov získaných v rozpore so zákonom alebo nie je zrejmé, či bolo vôbec dokazovanie alebo zhromažďovanie iných podkladov vykonané. Nedostatok dôvodov môže spôsobiť aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností alebo ich nejednoznačnosť (ako tomu bolo aj v danom prípade). Napadnuté rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie trpí takýmito chybami. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že uvedené žalobcove námietky boli dôvodné, na základe čoho možno konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré v odvolacom konaní potvrdilo rovnako nepreskúmateľné prvostupňové rozhodnutie, pre nedostatok dôvodov.
39. Odôvodnenie rozhodnutia navonok vyjadruje skutkové a právne dôvody prejednávanej veci, posúdenie ich vzájomných vzťahov smerujúce k záveru, že výrok rozhodnutia bol urobený konformne so zisteným skutkovým stavom veci a s objektívnym právom. Výrok rozhodnutia tak funkčne nadväzuje na odôvodnenie a naopak, z čoho plynie záver, že pokiaľ je výrok alebo odôvodnenie nepreskúmateľný/ né, nemožno už preskúmať zákonnosť nadväzujúceho odôvodnenia alebo výroku takého rozhodnutia v zodpovedajúcej časti alebo aj ako celok (podľa rozsahu nezodpovedaných otázok), pretože ich vzájomná previazanosť to nedovoľuje. Pokiaľ by tak správny súd urobil, nevyhnutne (z podstaty nepreskúmateľnosti) by bol nútený uchýliť sa k dohadom a domnienkam, čo je neprípustné. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový stav veci a prípadne modifikovať skutkové či právne závery orgánov verejnej správy, pretože nenahrádza ich činnosť. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy v zmysle žalobných dôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotno-
právnymi a procesnými predpismi. Pokiaľ mu následky nepreskúmateľnosti rozhodnutia neumožňujú plnohodnotný prieskum, je to samo osebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, bez toho, aby sa správny súd nepoznajúc relevantné dôvody napadnutého rozhodnutia zaoberal podstatou námietok týkajúcich sa zisteného skutkového stavu alebo právneho posúdenia veci. Žalobnými námietkami týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci (namietaný výklad právnych predpisov žalovanou ústavne nekonformným spôsobom a pod.) ako aj námietkami nedostatočne zisteného skutkového stavu (okrem zjavne nedôvodných) sa preto správny súd zaoberal len v rozsahu potrebnom na odôvodnenie nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia..
40. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nebolo v súlade so zákonom, pretože je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP zrušil a súčasne zrušil aj predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na úrazovú rentu pretransformovaním nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z 16.10.2018 s tým, že v súlade s právnym názorom správneho súdu vyjadreným v tomto rozsudku (ktorým je viazaná), pri vydaní rozhodnutia primárne zákonným spôsobom ustáli predbežnú otázku trvania nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti k 31.12.2003 a vydá rozhodnutie s náležitosťami podľa zákona, najmä s priliehavým a zrozumiteľným odôvodnením zahŕňajúcim všetky aspekty prejednávanej veci. Skutočnosť, že uvedený nárok nebol vyplácaný k 31.12.2003 (čo je zrejmé z obsahu spisu a nebolo to ani sporné) žalovaná posúdi s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/133/2016 z 30.05.2018, podľa ktorého: “Okolnosť, že navrhovateľka si túto náhradu voči bývalému zamestnávateľovi po skončení pracovného pomeru s ním ...neuplatnila, nie je dôkazom o tom, že jej k 31.12.2003 nepatril, najmä ak navrhovateľka vzhľadom na nižšie vzdelanie nemusela vedieť o možnosti uplatňovať si tento nárok voči bývalému zamestnávateľovi“ a tiež rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/187/2015 z 27.09.2017, podľa ktorého: „Nesplnenie si povinnosti zamestnávateľa uvedenej v § 272 ods. 7 a 8 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nemôže byť na ťarchu zamestnanca“. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.n. 5 Cdo 129/2007 z 30.06.2008, na ktorý poukázal žalobca plynie, že ak po zistení choroby z povolania je u žalobcu príčinou nemožnosti, resp. sťaženej možnosti vyhľadať ďalšie zamestnanie výlučne zdravotný stav spôsobený chorobou z povolania, je potrebné takto vzniknutú stratu na strane zamestnanca považovať za majetkovú ujmu vyvolanú chorobou z povolania. V prípade, ak žalovaná vo vzťahu k predmetu konania osvedčí a odôvodní potrebu zaoberať sa skutočnosťou, či žalobcovi vyplácala náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti od 01.01.2001 do 16.10.2003, vezme v úvahu fakt, že pokiaľ to žalobca namietal, túto negatívnu skutočnosť nemal ako inak preukázať, len tvrdením, že sa tak nestalo. Naopak bolo to na žalovanej, ktorá mala plniť (aktívne konať) a musí tak realizáciu plnenia byť schopná preukázať. V tejto súvislosti má potom význam doplniť aj to, že „tabuľka pre výpočet straty na zárobku“ a list zamestnávateľa, z ktorého plynie, že „suma bude vymáhaná od žalovanej“, nehovoria nič o uskutočnení plnenia žalovanou v prospech žalobcu, ale preukazujú len to, že strata na zárobku žalobcu bola výpočtom žalovanej kvantifikovaná spôsobom uvedeným v tabuľke a tiež to, že bývalý zamestnávateľ žalobcu mal v úmysle náhradu ním poskytnutej sumy náhrady vyplatenej žalobcovi „vymáhať“ od žalovanej.
41. Niektoré námietky žalobcu dôvodné neboli. Nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku ako celku nespôsobuje samotné citovanie § 195 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v napadnutom rozhodnutí, ktoré bolo pre vec relevantné, nakoľko žalobca v čase podania žiadosti o priznanie úrazovej renty presiahol vek XX rokov (na druhej strane je zrejmé, že dosiahnutie dôchodkového veku žalobcu pred dosiahnutím XX-teho roku života žalobcu nemalo na obmedzenie prislúchania jeho nároku podľa tohto ustanovenia žiadny vplyv), ale nedostatok dôvodov spočíva v tom, že generálny riaditeľ žalovanej sa nezaoberal celou škálou platného práva (mimo iného teda ani podstatou uvedeného ustanovenia vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu), ktoré sa na vec vzťahovalo. Ďalej je pravdou, ako uviedol žalobca, že Generálny riaditeľ žalovanej uviedol aj to, že. “Nie je zrejmé čo bolo indikátorom k tomu, aby bola výplata zastavená počnúc dňom 17. októbra 2003, nakoľko podľa dostupných dokladov poškodený dovŕšil dôchodkový vek už dňa XX.T. XXXX“, čím len popísal stav predchádzajúceho postupu žalovanej, ktorý nie je v rozpore s jeho záverom, že od 01.01.2001 do 16.10.2003 poskytoval žalovanému náhradu za stratu na zárobku (tým súd nemá na mysli, že k poskytovaniu došlo alebo nedošlo), na čo nemal vplyv ani dátum žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku ani jeho priznania, ktoré boli predmetom skúmania
v samostatnom konaní o starobnom dôchodku ukončeného osobitným rozhodnutím, proti ktorému mal žalobca možnosť samostatne sa brániť.
42. Žalobca bez bližšieho odôvodnenia (pričom takýto záver nevyplýva ani z rozsudku NS SR sp.zn. 9So/187/2015 z 27.09.2017, na ktorý žalobca v tejto súvislosti odkázal) skonštatoval, že samotné splnenie predpokladov pre vznik nároku na starobný dôchodok samo o sebe neznamená zánik nároku na náhradu za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Ďalej namietal závery žalovanej že v čase, keď bol žalobca dobrovoľne nezamestnaný a poberal hmotné zabezpečenie určené pre nezamestnaných, neexistuje strata, ktorá by sa mala kompenzovať, pretože i keď bol čiastočne hmotne zabezpečený v čase nedobrovoľnej nezamestnanosti, nemožno v tom vidieť skutočnosť, ktorá mala za následok prerušenie príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a škodou (stratou na zárobku) a odôvodňovala by zastavenia vyplácania tejto náhrady po 28.02.2003. Pri uvedených námietkach, rovnako ako pri ním ponúknutej paralele s § 205 ods. 5 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., neuviedol, aký mali mať konkrétny vplyv na skutkové a právne posúdenie veci a tým na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
43. Žalobca ďalej namietal, že žalovaná si nezaobstarala všetky podklady na vydanie rozhodnutia tak, ako ich má na mysli ust. § 195 zákona č. 461/2003 Z.z., pretože nedisponovala vlastným deklaratórnym rozhodnutím, ktorým by autoritatívne potvrdila existujúci právny stav týkajúci sa prevzatia plnenia a výšky náhrady, a tiež namietal, že nemal právnu povinnosť požiadať o priznanie starobného dôchodku, ale záležalo len na jeho rozhodnutí, či o takú dávku skutočne požiada (s poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 9So/187/2015). Ani z týchto jeho námietok nebolo zrejmé aký mali mať dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo správny súd za žalobcu doplniť nemohol. Obdobne zo žalobcovho tvrdenia, ktorým popieral, že bol príjemcom peňažného plnenia zo strany žalovaného odo dňa 01.01.2001 až do dňa 16.10.2003 vo forme náhrady za stratu na zárobku a žiadal túto skutočnosť preukazovať, súdu nevyplýva, čo má toto tvrdenie znamenať vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia (skutočnosť, že sa tým zaoberal generálny riaditeľ žalovanej v napadnutom rozhodnutí na odvolacie námietky žalobcu nedáva na túto otázku odpoveď aj preto, že na tom napadnuté rozhodnutie zjavne založené nebolo).
44. Všeobecné, nekonkrétne tvrdenia a subjektívne názory žalobcu nepredstavujú nič iné, než všeobecný nesúhlas žalobcu so spôsobom akým generálny riaditeľ žalovanej rozhodol v napadnutom rozhodnutí, čo neumožňuje súdny prieskum zákonnosti. Vyjadrenie prostého nesúhlasu, resp. tvrdenia bez vyjadrenia konkrétneho právneho významu vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia nestačí. Žalobca bol v rámci jednotlivých žalobných námietok povinný uviesť v čom konkrétne sa žalovaná alebo jej generálny riaditeľ mýlili, pokiaľ rozhodli spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach. Napriek tomu, že v sociálnych veciach správny súd správnu žalobu fyzickej osoby posudzuje neformálne, vo všeobecnosti platí, že v súlade s dispozičnou zásadou (§134 ods. 1 SSP) je rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti a preto nie je úlohou správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobnými bodmi namietané dôvody nezákonnosti napadnutého opatrenia dopĺňať a ani ich za žalobcu špecifikovať. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Preto správny súd nemôže vychádzať z domnienok o obsahu žalobných bodov - námietok a ich vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodnutí alebo opatrení, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, t.j.
jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).
45. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci úspech celkom alebo sčasti. Žalobca mal v tomto prípade plný úspech, keďže napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie boli zrušené, a preto mu súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd v súlade s § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Lehota bola stanovená v súlade s ust. § 175 ods. 3 SSP.
Poučenie:
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.