Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_25Co-104-2019.pdf
PDF · 88.65 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/104/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. C. XXXX/XX, XXX XX L., o zaplatenie 756,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu L. zo dňa 26. novembra 2XX8 č.k. 5Csp/223/2XX7-89, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania z r u š u j e a vec mu v týchto častiach vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 570 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 570 eur od 18.07.2018 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 50,62 %. Vyslovil, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 34, § 37 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 od. 1, 2, § 46 ods.1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 451 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. 1.2. Za nespornú považoval skutočnosť, že strany sporu chceli uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mali byť dočasne poskytnuté peňažné prostriedky vo forme úveru žalovanej, pričom na strane veriteľa vystupovala právnická osoba, ktorá vykonávala podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania finančných služieb, a to aj poskytovanie úverov, a na strane dlžníka vystupovala fyzická osoba, ktorej boli finančné prostriedky poskytnuté na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikateľskej činnosti. Keďže išlo o formulárovú žiadosť, resp. schválenie žiadosti o úver, dospel k záveru, že žalovaná mala postavenie spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a žalobca mal postavenie dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Za nespornú považoval aj skutočnosť, že žalovaná požiadala dňa 15.09.2014, formou žiadosti obsiahnutej v článku 5 zmluvy o revolvingovom úvere, žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 570 eur za podmienok, ktoré tam boli uvedené. Následne žalobca v článku 6 tejto zmluvy o revolvingovom úvere súhlasil s poskytnutím úveru za podmienok, ktoré uviedol v tomto článku. Za sporné považoval, či bola platným spôsobom uzavretá zmluva o revolvingovom úvere. Žiadosť, ktorou žalovaná požiadala o poskytnutie revolvingového úveru posúdil ako návrh na uzavretie zmluvy, ktorý nebol žalobcom bezpodmienečne a bez akýchkoľvek výhrad prijatý, keďže článok 6 žiadosti/zmluvy o revolvingovom úvere, ktorým mal byť žalobcom prijatý návrh na uzavretie zmluvy zo strany žalovanej, obsahuje výhrady, resp. zmeny návrhu žalovanej, čo považoval za odmietnutie návrhu žalovanej na uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov považoval takýto prejav vôle žalobcu za nový návrh na uzavretie zmluvy, v ktorom žalobca
uviedol iné údaje oproti návrhu žalovanej, keď nad rámec údajov a podmienok uvedených žalovanou v článku 5, uviedol výšku úrokovej sadzby z omeškania 5,05 % a inú výšku RPMN (v článku 6 bola uvedená 25,68 % a v článku 5 bola uvedená 26,15 %), ďalej oproti žiadosti o úver, v ktorom je uvedené „ bez uvedenia účelu“, článok 6 neobsahoval žiadny prejav vôle žalobcu, ktorým by takýto návrh akceptoval. Oznámenie veriteľa o schválení úveru tiež posudzoval z hľadiska, či ide o prijatie návrhu v takom rozsahu v akom ho uviedla žalovaná v článku 5 žiadosti. Zistil, že v ňom boli uvedené ďalšie zmeny návrhu, nakoľko obsahovalo aj dátum splatnosti prvej splátky úveru resp. dátum splatnosti poslednej splátky úveru, čo návrh neobsahoval. Zároveň je tam uvedená RPMN, ktorá nie je zhodná s RPMN uvedenej v článku 5 žiadosti. Predmetné oznámenie tiež nebolo akceptované žalovanou, pretože nie je podpísané. Z uvedených dôvodov považoval prejav vôle, ktorý urobil žalobca vo vzťahu k žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru nie za prijatie návrhu na uzavretie zmluvy o úvere, ale za nový návrh. Preto dospel k názoru, že platným spôsobom nedošlo k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere a zmluva o revolvingovom úvere je neplatná. 1.3. Navyše poukázal na skutočnosť, že prehlásenie žalovanej v článku 7 o tom, že súhlasí s tým, resp. že berie na vedomie, aby žalobca ako veriteľ po posúdení jej schopnosti splácať požadovaný úver, jednostranne znížil, prípadne upravil podmienky dohodnutého úveru, pričom žalovaná mohla odstúpiť, resp. účinne vypovedať takúto zmluvu, ako aj ustanovenie v zmluvných dojednaniach, a to v článku 2.1, ktoré boli takmer totožné s týmto ustanovením, bolo potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože boli vopred formulované žalobcom a žalovaná nemohla ovplyvniť ich obsah, ale musela ich prijať ako celok. Takéto dojednania boli dohodnuté v prospech žalobcu, pretože mu umožňovali, aby si jednostranným spôsobom sám určoval podmienky úveru, ktoré považoval za neplatné. 1.4. Keďže v konaní nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanej sumu 570 eur na základe neplatnej úverovej zmluvy, pričom žalovaná nevykonala žiadne úhrady, považoval takýto nárok za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, Preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 570 eur z titulu bezdôvodného obohatenia. 1.5. Priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. od 18.07.2018 do zaplatenia (§ 563 Občianskeho zákonníka). Úroky z omeškania priznal od 18.07.2018, keďže žalovaná sa dostala do omeškania až potom, ako si dobrovoľne nesplnila svoju povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. V konaní nebolo preukázané, že žalobca účinným spôsobom vyzval a doručil žalovanej výzvu pred začatím konania, a preto mal za to, že až účinným doručením žaloby žalovanej, ktoré nastalo dňa 17.07.2018, bola žalovaná vyzvaná na vydanie bezdôvodného obohatenia a z tohto dôvodu sa nasledujúcim dňom po doručení žaloby, a to od 18.07.2018 dostala do omeškania s peňažným plnením. 1.6. Vo zvyšnej časti, ktorá presahovala sumu 570 eur s príslušenstvom, žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca nemal nárok na dohodnuté poplatky, dojednané úroky, nakoľko úverová zmluva bola neplatná a žalobcovi vznikol nárok len na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol. 1.7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pretože žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 75,31 % a žalovaná v rozsahu 24,69 %, pričom celkový úspech žalobcu predstavoval 50,62 %. Preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 50,62 %.
2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie v napádanej časti zmenil a žalobe vyhovel a zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Dôvodil ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného súdneho poriadku. 2.2. Namietal voči záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého nedošlo k uzavretiu zmluvy z dôvodu, že nebola dohodnutá výška RPMN. Tvrdil, že tento záver bol v rozpore so zákonom a v zmysle platného právneho stavu nemôže za následok, že nedošlo k vzniku úverovej zmluvy. Dôvodil, že zmluva musí mať obligatórne náležitosti, bez ktorých k vzniku zmluvy nedochádza. Absencia fakultatívnych dojednaní však má za následok len to, že takéto dojednania nie sú platné. Ich nedodržanie nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Poukázal na ustanovenie § 493 Obchodného zákonníka. Uviedol, že hodnota RPMN nie je žiadnym zákonom stanovená ako podmienka vzniku úverovej zmluvy, čo vyplýva zo znenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemohli, čo vyplýva z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Ak sa uvedený údaj nedá dohodnúť, nie je možné ho navrhnúť a ani návrh odmietnuť. Údaj o RPMN má byť určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z.). Zákonná úprava určenia RPMN nielen svojím textom (v
podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákon č. 129/2010 Z.z., lebo v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Tvrdil, že z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/839/2016. 2.3. Navyše podľa súdu prvej inštancie malo ďalej dôjsť k zmene návrhu tým, že žalobca v bode 6 dodatočne uviedol výšku úroku z omeškania. Tvrdil, že ani v tomto prípade nešlo o údaj, na ktorom sa strany mali dohodnúť, Keďže ide o údaj o výške úrokovej sadzby úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je kogentným ustanovením.
3. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
6. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
7.1. V predmetnej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 756,84 eura s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 04.02.2015 do zaplatenia a trov konania, V žalobe uviedol so žalovanou uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere, ktorý mala žalovaná vrátiť v splátkach. Žalovaná sa dostala do omeškania už s prvou splátkou, preto si uplatnil právo na okamžitú splatnosť úveru. Keďže žalovaná nič nezaplatila, žiadal vrátiť poskytnutú sumu a úrok. 7.2. Žalovaná sa k žalobe písomne nevyjadrila. 7.3. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel. Zamietol ju v časti o zaplatenie sumy 186 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 04.02.2015 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 570 eur od 04.02.2015 do 17.07.2018. Na odvolanie žalobcu bola zamietajúca časť rozhodnutia súdu prvej inštancie a výrok o trovách konania, ako výrok závislý, predmetom skúmania odvolacím súdom.
8. Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec v zmysle súdom prvej inštancie uvedených zákonných ustanovení dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie čiastočne zamietol žalobu dôvodiac tým, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy bolo jeho rozhodnutie nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci.
9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10.1. Súd prvej inštancie považoval za rozhodujúce, že predmetná zmluva pozostávala s viacerých častí, z ktorých sa zameral najmä na časť 5. označenú ako „Údaje o požadovanom revolvingovom úvere“ a časť 6. označenú ako „Údaje schválenom revolvingovom úvere“, pričom obe tieto časti posudzoval ako by boli samostatnými právnymi úkonmi. Článok 5. mal byť písomným návrhom žalovanej na uzavretie
zmluvy a článok 6. mal byť odmietnutím návrhu žalovanej na uzavretie zmluvy a novým návrhom žalobcu na uzavretie zmluvy podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Malo tak byť z dôvodu rozdielneho obsahu týchto článkov, pričom rozdiely mali spočívať v uvedení rozdielnej RPMN, v uvedení údaju o úroku z omeškania a v neuvedení účelu úveru, hoci v článku 5. bol uvedený ako „bez uvedenia účelu“. Dospel k záveru, že nový návrh žalobcu v článku 6. žalovaná neakceptovala, preto nedošlo platným spôsobom k uzavretiu zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z.z. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil. 10.2. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetná zmluva tvorila jeden celok a bola uzatvorená v rozsahu uvedenom v článku 6., v ktorom boli údaje o schválenom úvere, pričom žalovaná svojim podpisom na konci listiny, uvedený obsah zmluvy akceptovala. Tým došlo k platnému uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Navyše podľa článku 13 zmluvy boli jej neoddeliteľnou súčasťou zmluvné dojednania, ktoré v bode 2.2. ukladajú veriteľovi povinnosť odoslať dlžníkovi oznámenie o schválení úveru a jeden rovnopis zmluvy, pričom uvádzajú náležitosti oznámenia o schválení úveru. Údaje v oznámení týkajúce sa náležitosti zmluvy boli totožné s údajmi uvedenými v článku 6 zmluvy. 10.3. Navyše treba prisvedčiť žalobcovi, že RPMN nie je údaj, na ktorom by si strany zmluvy mali dohodnúť. Ročnú percentuálnu mieru nákladov zákon č. 129/2010 Z.z. definuje v § 2 a jej výpočet je stanovený v § 19. Teda ide o údaj, ktorý vychádza z údajov v zmluve a musí sa vypočítať zákonom predpísaným spôsobom a takto vypočítaný vyjadruje ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. 10.4. Keďže súd prvej inštancie nepovažoval predmetnú zmluvu za platne uzatvorenú, následne už nevykonal náležité dokazovanie k zvyšku uplatneného nároku, aby zistil, či je opodstatnený v celom rozsahu. A to napriek tomu, že vo veci ide o spotrebiteľský spor, v ktorom súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP).
11. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 186 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 04.02.2015 do zaplatenia, v časti úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 570 eur od 04.02.2015 do 17.07.2018 a v časti trov konania, podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie sa bude opätovne zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku v zrušenej časti. Nakoľko v danej veci ide o spotrebiteľský spor, aj bez návrhu vykoná dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a uplatnený nárok v ostávajúcej časti podrobí súdnemu prieskumu z hľadiska jeho dôvodnosti, dovolenosti a zákonnosti. Následne vo veci opätovne rozhodne, pričom bude viazaný právnymi názormi odvolacieho súdu vyslovenými v bodoch 10.2. a 10.3. Zároveň rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).