Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-96-2019.pdf
PDF · 102.76 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/96/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: Alfa Inkaso s.r.o., so sídlom Hvězdova 1716/2b, 140 78 Praha 4, Nusle, Česká republika, IČO: 29 050 910, zastúpeného: Mgr. Peter Starinský, advokát so sídlom Panenská 13, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U. XXX, zastúpenému: Mgr. Štefan Slováčik, advokát so sídlom Mostná 46, 949 01 Nitra, o zaplatenie sumy 47.327,80 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. februára 2019 č.k. 15Csp/239/2016-174, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 47.327,80 CZK spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 47.327,80 CZK od 26.01.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania z nesplatených splátok do dňa splatnosti úveru vo výške 161,47 eura všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu výške 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 262 ods. 4, § 387 ods. 1, § 497, § 397 českého Obchodného zákonníka, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 prvá veta, čl. 5 ods. 1, Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z 19.06.1980, § 524 ods. 1, 2 českého Občianskeho zákonníka. 1.2. Zistil, že žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol písomnou zmluvou zo dňa 15.09.2010, čím bola daná jeho aktívna legitimácia. Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX mal preukázané, že právny predchodca žalobcu, ako veriteľ, na požiadane žalovaného, ako dlžníka, poskytol v prospech žalovaného peňažné prostriedky, a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Dospel k záveru, že podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky vo veci bolo potrené vo veci aplikovať český právny poriadok, ktorý si zvolili právny predchodca žalobcu a žalovaný, keďže predmetná zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (českého). S poukazom na rozsudok NS ČR sp.zn. 32Cdo/3337/2010 posúdil vzťah medzi stranami sporu súd ako obchodnoprávny vzťah. Konštatoval, že záväzok žalovaného vznikol zo zmluvy uzavretej podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka (českého), bol tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov riadil ustanoveniami tretej časti českého Obchodného zákonníka. Vyslovil názor, že zmluva o úvere bola zároveň zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. českého Občianskeho zákona lebo žalovaný dlžník ako strana zmluvy nebol podnikateľom, a preto uplatnil ustanovenie § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka.
1.3. Uviedol, že hoci bola úprava podľa českého Občianskeho zákonníka pre žalovaného priaznivejšia, avšak strany sporu si zvolili za rozhodné právo český právny poriadok, preto dospel k záveru, že vo veci treba aplikovať český Obchodný zákonník. Žalovaný vniesol námietku premlčania, avšak žalovaný sa premlčania nedovolal. Medzi stranami nebolo sporné, že prvý deň splatnosti pohľadávky bol 25.01.2010. Keďže vo veci aplikoval český Obchodný zákonník, podľa ktorého bola premlčacia doba 4 roky a 25.01.2014 bola sobota, premlčacia doba uplynula 27.01.2014 v pondelok. Preto žaloba podaná na súd dňa 27.01.2014 bola podaná včas. 1.4. Zaoberal sa tvrdením žalovaného, že zmluvu o úvere nepodpísal a podpis na tejto listine nie je jeho podpisom. Bol toho názoru, že vo veci bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie. Ustanovenie tohto znalca navrhoval aj žalobca, ktorý potvrdil, že zloží preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Žalovaný však odmietol vykonať úkony potrebné na vykonanie znaleckého dokazovania a odmietol sa podpísať 20 krát jeho vlastnoručným podpisom. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 303 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli navrhnuté, ak je to nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, ale konštatoval, že bez súčinnosti žalovaného, ktorý odmietol vykonať úkony potrebné na znalecké dokazovanie, nemohol takto postupovať. Preto znalca z odboru grafológie neustanovil. 1.5. Konštatoval, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, podľa ktorého dňa 30.04.2008 nemohol byť v meste P., lebo v tom čase dojednával pracovnú zmluvu v D. datovanú 30.04.2008, a vzhľadom na vzdialenosť 500 km medzi obcou D. a obcou P. v C. republike, nemohol byť dňa 30.04.2008 prítomný v P.u. Poukázal na príkaz na úhradu zo dňa 30.04.2008 s podpisom príkazcu - P., ktorý bol spracovaný o 10.32 hod. a pracovnú zmluvu datovanú v D. dňa 30.04.2008, na ktorej hodila uvedená nebola. Dospel k záveru, že uvedený príkaz k úhrade je hodnovernejšou listinou ako pracovná zmluva, keďže žalovaný neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dňa 30.04.2008 bola pracovná zmluva podpísaná, resp. hodinu a minútu podpísania tejto zmluvy. 1.6. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 369 ods. 1 českého Obchodného zákonníka a Nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb., keďže uplatnený úrok z omeškania zodpovedal výške REPO sadzby stanovenej Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu zvýšenej o 7 percentuálnych bodov. Preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 26.01.2010. 1.7. V časti o zaplatenie úroku z úveru vo výške 12 % zo sumy 46.463,80 Kč od 26.01.2010 do zaplatenia, žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca na tento dohodnutý úrok nemá nárok. Poukázal na list právneho predchodcu žalobcu zo dňa 09.12.2009, v ktorom vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 24.01.2010 s upozornením, že ak pohľadávka nebude zaplatená stane sa celý zostatok úveru s príslušenstvom splatným dňom nasledujúci po márnom uplynutí horeuvedeného termínu. Poukázal na smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol že k predčasnej splatnosti úveru došlo a preto od 26.01.2010 má žalobca nárok len na úroky z omeškania. Dospel k záveru, že pokiaľ sa pohľadávka stala splatnou podľa tvrdenia žalobcu dňa 26.01.2010, žalobca nemá nárok na takto dohodnuté úroky. 1.8. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobca mal v konaní plný úspech priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania. Uviedol, že neúspech žalobcu bol len v časti dohodnutého úroku vo výške 12 % zo sumy 46.463,80 Kč od 26.01.2010, ktorý tvoril príslušenstvo pohľadávky a išlo o neúspech v pomerne nepatrnej časti. Navyše úrok z omeškania nemal žiadny vplyv na výšku trov konania, pretože nebol súčasťou výpočtového základu. Preto z hľadiska trov konania mal žalobca plný úspech vo veci a má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 25Co/184/2017-96 zo dňa 23.05.2018).
2.1. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie voči vyhovujúcej časti rozsudku a voči výroku o trovách konania a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne v uvedenej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 2.2. Namietal, že odôvodnenie rozsudku o oprávnenosti nároku žalobcu bolo nedostatočné v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. 2.3. Poukázal na vznesenú námietku premlčania a namietal voči záveru súd prvej inštancie, ktorý vo veci aplikoval Obchodný zákonník a 4-ročnú premlčaciu dobu. Zopakoval, že ide o spor spotrebiteľského charakteru, kde sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. K tomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 MCdo 14/2014.
2.4. Opakovane namietal, že si nebol vedomý podpísania zmluvy o úvere, pretože v deň podpisu podpisoval pracovnú zmluvu v D., vzdialených od P.a 500 km.
3. Žalobca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 219 ods. 3, § 385 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 47.327,80 Kč s príslušenstvom na základe pohľadávky zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom (Česká spořitelna, a.s.) a žalovaným dňa 30.04.2008. Tvrdil, že zmluva bola uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka a jej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky. Z dôvodu nesplácania úveru v súlade s dohodnutými podmienkami sa nesplatená časť úveru stala splatnou dňa 25.01.2010. Žalovanú sumu tvorila zostatková časť úveru v sume 46.463,80 Kč a neuhradené poplatky v sume 864,- Kč. Príslušenstvom boli zmluvné úroky 12 % ročne od 26.10.2010 do zaplatenia a úroky z omeškania uplatnené podľa nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. 6.2. Žalovaný popieral podpísanie zmluvy o úvere dôvodiac tým, že v čase, kedy sa mala podpisovať v P.u, bol v D. a podpisoval pracovnú zmluvu, teda bol na mieste vzdialenom 500 km. Domnieval sa, že mohlo dôjsť k zneužitiu jeho občianskeho preukazu. Zároveň namietal premlčanie uplatneného práva, nakoľko uplynula 3-ročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka, ktorého ustanovenia sa na danú vec použijú prednostne, lebo ide o spotrebiteľskú zmluvu. Tvrdil, že premlčacia doba začala plynúť 25.01.2010, kedy sa stal úver splatný a uplynula 25.01.2013. Navyše tvrdil, že dňa 25.01.2014 uplynula aj 4-ročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka. Preto žaloba podaná na súd dňa 27.01.2014 bola podaná po uplynutí aj 3-ročnej aj 4-ročnej premlčacej doby. 6.3. Súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenia sumy 47.327,80 CZK spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 47.327,80 CZK od 26.01.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania z nesplatených splátok do dňa splatnosti úveru vo výške 161,47 eura vyhovel. V ostatnej časti žalobu zamietol. Na základe odvolania žalovaného bola vyhovujúca časť rozsudku a výrok o trovách konania predmetom skúmania odvolacím súdom.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 30.04.2008 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX podľa § 497 a nasl. českého Obchodného zákonníka. Podľa zmluvy sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 50.000,- Kč a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť pravidelnými splátkami po 887,- Kč vždy k 25 dni každého mesiaca, prvú splátku dňa 26.05.2008 a poslednú splátku, za predpokladu jednorazového a okamžitého čerpania úveru k 30.04.2008 a dodržania dohodnutých podmienok splácania, vo výške 754,- Kč dňa 27.04.2015, s celkovým počtom splátok 84. Ročná úroková sadzba bola v zmluve dohodnutá vo výške 12 % a RPMN vo výške 13,18 %. Úver bol poskytnutý žalovanému dňa 30.04.2008 v plnej výške na účet č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 09.12.2009 vyzval žalovaného k zaplateniu dlžnej čiastky vo výške 3.237,- Kč do 24.01.2010 s upozornením, že v opačnom prípade sa stane splatný celý zostatok úveru s príslušenstvom nasledujúcim dňom po márnom uplynutí uvedeného termínu. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 20.10.2010 oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky z predmetného úveru vo výške 54.587,80 Kč na žalobcu ku dňu 01.10.2010.
8. Žalovaný v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie konanie zaťažil namietanou vadou konania. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov. Uviedol tiež, ako sa žalovaný sa k veci vyjadril. Jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých vec právne posúdil. Odvolací súd nezistil namietanú vadu konania, pre ktorú by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.
9.1. Odvolací preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a aplikovaných zákonných ustanovení a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver. Súd prvej inštancie považoval v danej veci za rozhodujúce zistiť, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že predmetnú zmluvu nepodpísal. Preto uzavretú zmluvu vyhodnotil ako platne uzatvorenú podľa českého právneho poriadku, vzhľadom na voľbu práva uskutočnenú stranami zmluvy. Z českého právneho poriadku aplikoval český Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, keď zmluvný vzťah posúdil ako obchodnoprávny vzniknutý zo zmluvy uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Na posúdenie uplatnenej námietky premlčania neaplikoval ustanovenia českého Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu C. republiky sp.zn. 32Cdo/3337/2010. Na základe uvedeného dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu premlčaná nie, keďže bolo nesporné, že prvý deň splatnosti pohľadávky bol 25.01.2010, posledný deň 4-ročnej premlčacej doby pripadol na 25.01.2014 (sobota), preto premlčacia doba uplynula 27.01.2014 (pondelok) a žaloba podaná na súd dňa 27.01.2014 bola podaná včas. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto pokiaľ súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti, ako vecne správny, potvrdil. 9.2. Rovnako správny bol aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže dohodnutý úrok z úveru nebol samostatným predmetom konania, a preto nebol súčasťou výpočtového základu, v dôsledku čoho neovplyvnil rozsah priznanej náhrady trov konania. 9.3. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj rozsudok v napadnutej časti dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov rozsudku v napadnutej časti ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
10.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. S námietkou, podľa ktorej odôvodnenie rozsudku o oprávnenosti nároku žalobcu bolo nedostatočné v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, sa odvolací súd vyporiadal v bode 8. 10.2. Námietku žalovaného voči záveru súd prvej inštancie, ktorý vo veci aplikoval Obchodný zákonník a 4-ročnú premlčaciu dobu a tvrdenie že ide o spor spotrebiteľského charakteru, kde sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Súd prvej inštancie v danej veci aplikoval ustanovenie § 262 ods. 4 českého Obchodného zákonníka v znení účinnom od 01.04.2003 do 31.12.2013, podľa ktorého „Ve vztazích podle § 261 nebo podřízených obchodnímu zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze zvláštních právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského zákoníku
nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách, zneužívajících klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy, je-li to ve prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem, nese odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku.“. Poukázal však na závery rozsudku Najvyššieho súdu C. republiky sp.zn. 32Cdo/3337/2010, podľa ktorých „Úprava premlčania obsiahnutá v občianskom zákonníku (pozn. českého, účinného v čase uzatvorenia zmluvy) v § 101 a nasl. nepatrila medzi ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa, ktoré malo na zreteli ustanovenie § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka (pozn. českého, účinného v čase uzatvorenia zmluvy). Hoci cieľom ustanovenia § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, v súvislosti s požiadavkami Smernice Rady ES č. 93/13/EHS bolo rozšírenie použiteľnosti ustanovení na ochranu spotrebiteľa na všetky typy zmlúv, jeho výkladom nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takému záveru nemožno prisvedčiť len preto, že by vnášal do právnych vzťahov neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v občianskom a obchodnom zákonníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich na výhodnejšie pre spotrebiteľa. Výklad ustanovenia § 262 ods. 4, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositele práva či v pozícii osoby majúcej povinnosť, a podľa toho umožňoval použití príslušného ustanovenia o premlčaní v občianskom alebo obchodnom zákonníku podľa konkrétnej situácie, je neprijateľný.“. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ spotrebiteľ uzatvoril zmluvu o úvere v C. republike podľa českého právneho poriadku, vzťahovali sa na tento zmluvný vzťah nielen zákonné ustanovenia C. republiky, ale aj rozhodnutia vyšších súdnych autorít vydané v štáte, ktorého právny poriadok bol aplikovaný. Pokiaľ v C. republike bol prijatý právny názor, podľa ktorého úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku nepatrila medzi ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa podľa § 262 ods. 4 českého Obchodného zákonníka, bolo potrebné tento názor aplikovať rovnako v prípade, že spotrebiteľom bol občan C. republiky a ako aj v prípade, že spotrebiteľom bol cudzinec. Z rovnakých dôvodov na danú vec nedopadajú závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 MCdo 14/2014. 10.3. S námietkou žalovaného, podľa ktorej si nebol vedomý podpísania zmluvy o úvere, pretože v deň podpisu podpisoval pracovnú zmluvu v D., vzdialených od P.a 500 km, sa dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 14. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že bez súčinnosti žalovaného nebolo možné vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie, či podpis na zmluve o úvere bol alebo nebol pravým podpisom žalovaného. Z uvedeného dôvodu bol správny záver súd prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že zmluvu o úvere nepodpísal.
11. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).