Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-27-2019.pdf
PDF · 106.29 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/27/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanej U. C., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom Q. XXX/X, XXX XX D., za účasti osobitného subjektu na strane žalovanej Občianskeho združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, o zaplatenie 927,81 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3Csp/312/2017 - 112 zo dňa 21. 08. 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3Csp/312/2017 - 112 zo dňa 21. 08. 2018 v napadnutej časti, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a v závislom výroku o náhrade trov konania (III. výrok), p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej a osobitnému subjektu na strane žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 927,81 Eur, úroky vo výške 104,29 Eur, poplatky vo výške 39,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 927,81 Eur od 14. 10. 2014, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške (III. výrok). Osobitnému subjektu na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (IV. výrok).
2. Súd prvej inštancie konštatoval, že podanou žalobou sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 927,81 Eur, úrokov vo výške 722,31 Eur (148,08 Eur + 574,23 Eur), úroku zo zostatku nesplatenej istiny t. j. zo sumy 927,81 Eur vo výške 25,5 % ročne od 08. 06. 2017 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 927,81 Eur od 08. 06. 2017 do zaplatenia, poplatky vo výške 0,- Eur a náhradu trov konania. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 16. 12. 2013 uzatvoril jeho právny predchodca - Poštová banka a. s. ako veriteľ so žalovanou ako dlžníčkou zmluvu o úvere č. 1349842044 (ďalej len „zmluva o úvere“), pričom pohľadávku voči žalovanej nadobudol postúpením na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 06. 2017. Prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000,- Eur, s výškou mesačnej splátky 34,- Eur, s dátumom prvej splátky 25. 01. 2014. Dátum každej ďalšej splátky bol stanovený k 25. dňu v mesiaci, pričom dátum konečnej splatnosti bol 25. 12. 2017, počet mesačných splátok úveru bol 48, úroková sadzba bola vo výške 25,50% ročne, RPMN banky vo výške 30,40%, priemerná RPMN na trhu 45,94% a celková
výška nákladov 639,43 Eur. Nakoľko žalovaná nesplácala dlh riadne a včas, právny predchodca žalobcu najprv upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 25. 09. 2014, okrem iného upozornil žalovanú aj na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, pričom následne výzvou zo dňa 13. 10. 2014 právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 13. 10. 201 spolu vo výške 1.071,38 Eur z toho dlžná istina 927,81 Eur, úrok 104,29 Eur a poplatky za upomienky vo výške 39,28 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ uzavrel so žalovanou ako dlžníkom zmluvu, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorú uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ. Nakoľko medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), vzťahujú sa na ňu normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ, pričom dospel k záveru, že zmluva o úvere bola uzatvorená platne, neobsahovala žiadne neprijateľné zmluvné podmienky a obsahovala všetky predpísané náležitosti v zmysle ZoSÚ. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že došlo k zosplatneniu úveru, pričom nezaplatená istina predstavovala sumu 927,81 Eur, úrok vo výške 104,29 Eur a poplatky za upomienky vo výške 39,28 Eur, pričom žalovaná z tejto sumy žalobcovi nič neuhradila, a preto súd považoval v tejto sume nárok žalobcu za dôvodný.
3. Okresný súd taktiež uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku dohodnutého v zmluve o úvere, a to vyčísleného po zosplatnení úveru do 31. 05. 2017 vo výške 618,02 Eur (148,08 Eur + 574,23 Eur - 104, 29 Eur), úroky zo zostatku nesplatenej istiny t. j. zo sumy 927,81 Eur vo výške 25,5% ročne od 08. 06. 2017 do zaplatenia. Keďže žalovaná podstatným spôsobom porušila zmluvné povinnosti tým, že neuhradila svoje splatné peňažné záväzky v termíne ich splatnosti, právny predchodca žalobcu vyhlásil jednorázovo úver za predčasne splatný, vrátane úrokov a poplatkov pred termínom splatnosti. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že predčasné zosplatnenie úveru je jednostranným sankčným právnym inštitútom, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Splácanie úveru v splátkach, teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia a spláca, pričom za tento stav patrí veriteľovi úrok. Konštatoval, že úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle obetovanej príležitosti veriteľa ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. V tomto smere prvoinštančný súd poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR R95/1998 (sp. zn. 4Obo/143/1998), z ktorého vyplýva, že „veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami.“ Z uvedeného dôvodu má žalobca podľa názoru okresného súdu právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do 13. 10. 2014, t. j. do doby, kedy bol úver predčasne splatný. Po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku, ale iba úroku z omeškania v súlade s § 517 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne z nezaplatenej istiny - 927,84 od 14. 10 .2014 do zaplatenia.
4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to na základe úspechu. Uviedol, že žalobca mal v konaní plný úspech pretože mu priznal žalovanú istinu v plnej výške a zamietol žalobu len v časti príslušenstva, preto mu priznal voči žalované nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Vo vzťahu k osobitnému subjektu na strane žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v konaní bol pasívny a žiadne trovy konania mi teda ani nevznikli.
5. Po právnej stránke okresný súd vec posúdil citujúc ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52, § 54 ods. 1, 2 § 59 ods. 9, § 565 OZ a § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ.
6. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca, napádajúc jeho zamietajúci II. výrok. Odvolanie žalobca podal podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Žiadal rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne žiadal zmeniť rozsudok tak, že žalobe bude aj v tejto časti vyhovené a aby bola žalovaná zaviazaná k povinnosti náhrady trov konania.
7. Žalobca je toho názoru, že odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, je nepreskúmateľný a arbitrárny, pretože nie je zrejmé z akého právneho predpisu prvoinštančný súd vychádzal, ak prijal záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Argumentoval tým, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR majú postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatým názorom súdu prvej inštancie bez podpory právnym predpisom naplnené nebolo.
8. V odvolaní poukázal na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, pričom zastáva ten názor, že v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí, aj samotný zmluvný úrok ako odmena veriteľa. Je toho názoru, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru, a preto dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť má trvať až do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. V tomto smere poukázal aj na bod 6.4 Obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, a preto je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanej musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný. Taktiež žalobca uviedol, že úroky z úveru sú odmenou veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vrátenou plnej výšky úveru zo strany žalovanej doposiaľ nedošlo, na základe čoho má žalobca právo naďalej aj na zaplatenie úrokov. Dohodnuté úroky podľa názoru žalobcu predstavujú odmenu požičaných peňazí, pričom úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň je žalobca toho názoru, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Co/13/2018 zo dňa 16.08.2018 a taktiež na stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Lalíka poukazujúce na pripustenie ochrany spotrebiteľa do takej miery, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konania.
9. Žalovaná sa k odvolanou žalobcu nevyjadrila.
10. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom (II. výroku) výroku a v závislom (III. výroku) o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
11. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP; § 380 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), pričom odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
13. Odvolací súd konštatuje, že žalobca síce v odvolaní uviedol, že odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/, avšak z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca svoje odvolanie odôvodnil len odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a teda rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
14. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený nárok na zmluvné úroky po zosplatnení úveru. V konaní bolo nesporne preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli dňa 16. 12. 2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.000 Eur. Taktiež v konaní bolo nesporné, že predmetný záväzkový vzťah - zmluva o úvere je spotrebiteľskom zmluvou v zmysle § 52 OZ.
15. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu na rôznorodú rozhodovaciu prax súdov v otázke nároku žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení úveru odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že mu je z rozhodovacej činnosti známa rozdielna prax prvoinštančných aj odvolacích súdov týkajúca sa rozhodovania o nárokoch na úroky z úveru za čas po splatnosti pohľadávky do vrátenia úveru. V rozhodovacej praxi sa možno stretnúť s názorom, že úroky z úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, ale aj s opačnými rozhodnutiami vyjadrujúcimi názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru. Z uvedených dôvodov v situácii, kedy neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít v otázke nároku veriteľa na úroky po predčasnom zosplatnení spotrebiteľského úveru, prikláňa sa odvolací súd k názoru, že úroky zo spotrebiteľského úveru patria veriteľovi len do vyhlásenia predčasnej splatnosti dlhu a nie aj následne prípadne až do faktického vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu rovnako ako konštatoval súd prvej inštancie z ustanovenie § 502 ods. 1 a ani § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka túto otázku neriešia a neurčujú to ani ostatné ustanovenia a tak zo zákona nemožno vyvodiť, že dohodnutý úrok z úveru je dlžník povinný ex lege platiť až do faktického vrátenia prostriedkov ako tým argumentoval žalobca.
16. Dohodnuté úroky sú cenou za oprávnenie užívať veriteľov kapitál počas dohodnutej doby. Keďže ale po zosplatnení úveru dlžník už toto oprávnenie nemá, nemôže byť povinný zaň platiť. Odvolací súd udáva, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav, že požičaná suma istiny sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav (poskytnutia lehoty na postupné splácanie) patrí veriteľovi úrok. Úrok ako to správne konštatoval aj prvoinštančný súd predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa, inak by bol podporovaný stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu.
17. Odvolací súd podporne odkazuje aj na komentár k Občianskemu zákonníku, kde sa uvádza: „Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. [...] Nie je rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo veriteľ využije právo požadovať celý dlh pre nesplnenie niektorej splátky na základe dohody podľa § 565 OZ. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. [...] Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa
dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania.“ (PAGÁČ, Ľ. Komentár k § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. In: Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015).
18. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že s ohľadom na bod 6.4 Obchodných podmienok podľa ktorého: „V prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči bank,“ odvolací súd uvádza, že na základe citovaného dojednania by žalobca mohol požadovať od žalovanej úrok z úveru z celej dlžnej sumy popri sankčnom úroku z omeškania. Ako už bolo vyššie uvedené, takýmto spôsobom by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, čo by spôsobovalo nerovnováhu vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami, a preto takéto dojednania by bolo v neprospech spotrebiteľa ako neprijateľná zmluvná podmienka.
19. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že dlžník získa výhodnejšie postavenie, odvolací súd uvádza, že sám veriteľ (právny predchodca žalobcu) sa rozhodol, že úver zosplatní, čím si vybral jednu z možností, ktoré mu zákon umožňuje. Právny predchodca žalobcu mohol ponechať vzťah aj bez zmeny, odstúpiť od zmluvy a pod.. Odvolací súd je taktiež toho názoru, že v prípade porušenia povinnosti dlžníka má tento pri zosplatnení úveru mať výhodnejšie postavenie podľa názoru žalovaného ako dlžník, ktorý si svoje záväzky plní riadne a včas nie je správny. Je potrebné vziať do úvahy, že v prípade, ak dlžník si neplní svoje povinnosti riadne a včas a veriteľ vyhlási predčasnú splatnosť úveru, dlžník v takomto prípade síce nemá povinnosť platiť zmluvné úroky, na druhej strane stráca výhodu splátok a je povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr, ako bolo pôvodne dohodnuté.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní odvolania žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a to aj v závislom výroku o trovách konania, ktoré nebolo odvolaním napadnuté.
21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Podľa § 255 ods. 1 CSP by bola vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania z dôvodu, jeho úspechu v odvolacom konaní ako aj osobitnému subjektu na strane žalovaného. Nakoľko však odvolací súd zo spisu nezistil, že by žalovanému, ale aj osobitnému subjektu na strane žalovaného v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy konania vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).