Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/142/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Powerscreen SK, s.r.o. so sídlom Sasinkova 13, Žilina, IČO: 46188240, zast. MALOVIC s.r.o., so sídlom Račianska 22/A, Bratislava, IČO: 47231980, proti žalovanému TOWER BC, a.s., so sídlom Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO: 44073097, zas. DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Carlton Savoy Courtyard, Mostová 2, Bratislava, IČO: 50735764, o zaplatenie 133 840,11 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. -826 zo dňa 25. apríla 2019, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a závislom výroku III. p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 124 840,11 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5, 05 % ročne zo sumy 3 240,11 eur od 15.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 9 000,- eur od 16.12.2014 do zaplatenia a poplatku z omeškania vo výške 0,0005% denne zo sumy 18 000,- eur od 1.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 18 000,- eur od 1.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 18 000,- eur od 1.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.2.2016 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.3.2016 do zaplatenia, zo sumy 6 000,- eur od 1.4.2016 do zaplatenia, v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,56%, výška ktorých bude uvedená v samostatnom rozhodnutí súdu. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na , , , , a , , , a , nariadenia vlády Slovenskej republiky č. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , prvá veta, , a .

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou doručenou súdu 17.7.2015 domáhal proti žalovanému zaplatenia 75 240,11 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3 240, 11 eur od 15.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 9 000,- eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 9 000,- eur od 17.3.2015 do zaplatenia a poplatkom z omeškania vo výške 0,0005 % denne zo sumy 18 000,- eur od 1.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 18 000,- eur od 1.6.2015 do zaplatenia a zo sumy 18 000,- eur od 1.7.2015 do zaplatenia. Uviedol, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným ako nájomcom dňa 11.3.2014 zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v zmysle

, na základe ktorej prenechal žalovanému za dohodnutú odplatu stroj typu Powerscreen XH320SR / ďalej len stroj č. 1/, stroj typu Powerscreen Chieftain 1700 / ďalej len stroj č. 2/ a stroj typu Powerscreen XA400s / ďalej len stroj č. 3/. Nájomný vzťah na základe zmluvy bol podľa článku 5 dohodnutý na dobu určitú do 28.2.2015, pričom v bode 9.1 zmluvy bolo dohodnuté, že nájomná zmluva zaniká uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, t.j. dňom 28.2.2015. Po uplynutí dohodnutej doby trvania nájmu žalovaný žalobcovi stroje tvoriace predmet nájmu neodovzdal, pričom v zmysle bodu 9.3. zmluvy, ako aj je žalovaný potom povinný zaplatiť nájomné až do vrátenia veci. Žalobca opakovane vyzýval žalovaného na vydanie prenajatých strojov, a to v listoch z 20.4.2015 a 11.5.2015, pričom žalovaný na výzvy nereagoval. Keďže žalovaný stroje nevydal, žalobca podal dňa 22.5.2015 návrh na nariadenie predbežného opatrenia v dôsledku čoho žalovaný až po podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia umožnil žalobcovi prevziať si dňa 3.6.2015 stroj č. 3 a dňa 4.6.2015 stroj č. 2. Uviedol, že so žalovaným mal uzatvorenú i leasingovú zmluvu č. 3/2014 z 18.3.2014, ktorá však nikdy nenadobudla účinnosť z dôvodu, že nebola splnená podmienka pre nadobudnutie účinnosti zmluvy, uvedená v bode 12.1 písm. b/, a to že nebola uzatvorená a podpísaná dohoda o ručení podľa bodu 6.8. tejto zmluvy. Preto uskutočnená fakturácia bola výlučne za nájom predmetných strojov a nie na úhradu leasingových splátok. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená ako zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, a teda v prípade omeškania nájomcu s vrátením prenajatej veci po skončení nájmu platí osobitné ustanovenie a nie , a to že nevrátenie veci včas a platenie nájomného nemá v tomto prípade za následok predĺženie nájomnej zmluvy. Preto žiadal priznať zaplatenie dohodnutého nájomného za užívanie prenajatých strojov počas trvania nájomného vzťahu na základe vystavenej faktúry zo dňa 30.9.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur a splatná bola 14.10.2014, z ktorej žalovaný uhradil dňa 17.2.2015 sumu 5 759,89 eur a dlh teda predstavuje 3 240,11 eur, na základe faktúry z 1.12.2014 9 000,- eur, ktorá bola splatná 15.12.2014, na základe faktúry z 2.3.2015 sumu 9 000,- eur, ktorá bola splatná 16.3.2015 a ďalej zaplatenie zákonného nájomného podľa vo výške dohodnutého nájomného podľa zmluvy, a to za marec 2015 za všetky 3 stroje sumu 18 00,- eur, ktorá bola splatná 30.4.2015, za apríl 2015 za všetky 3 stroje sumu vo výške 18 000,- eur, ktorá bola splatná 31.5.2015, za máj 2015 za všetky 3 stroje sumu 18 000,- eur, ktorá bola splatná 30.6.2015 a za jún 2015 za stroj č. 1 sumu vo výške 6 000,- eur, ktorá bola splatná 31.7.2015 a za obdobie od 1.7.2015 až do vrátenia stroja č. 1 sumu vo výške 6 000,- eur mesačne. V tej súvislosti uviedol, že keďže žalovaný dňa 3.6.2015 vydal žalobcovi stroj č. 3 a dňa 4.6.2015 mu vydal stroj č. 2 uplatňuje si žalobca od 1.6.2015 nárok na zaplatenie zákonného nájomného len za stroj č. 1, ktoré je splatné odo dňa podania žaloby. Splatnosť zákonného nájomného je určená v zmysle , t.j. mesačne pozadu. Zároveň žiadal priznať úrok z omeškania v zmysle Nariadenia vlády č. v znení neskorších predpisov a poplatok z omeškania v zmysle citovaného nariadenia vo výške 0,0005 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania ako i náhradu trov konania. Po vykonanom dokazovaní zástupca žalobcu uviedol, že zastáva názor, že žalobca je v danej veci aktívne vecne legitimovaný. Uviedol, že predmetné stroje mal v nájme od svojej materskej spoločnosti Powerscreen ČR a ďalej ich poskytol vo forme podnájmu žalovanému. Existenciu a trvanie nájomného vzťahu medzi Powerscreen ČR a žalobcom preukazujú jednak karty dlhodobého majetku, fakturácia nájomného, platby nájomného, čestné vyhlásenie pána Guirova a podľa neho i svedecká výpoveď pána Poláka. Snahy žalovaného o spochybnenie existencie tohto nájomného vzťahu v celom rozsahu odmietol a zdôraznil, že ide o vzťah medzi materskou a dcérskou spoločnosťou a žiadna z nich nespochybňuje, že tento nájomný vzťah ohľadom predmetných strojových zariadení existoval. Uviedol, že z vykonaného dokazovania tiež jednoznačne vyplynul záver, že žalovanému boli zo strany žalobcu poskytnuté stroje č. 1 až 3, ktoré žalovaný užíval, pričom počiatočné problémy s ich užívaním spôsobené vlhkosťou kameniva boli odstránené dočasným zaradením stroja č. 4 do výrobnej linky. V priebehu súdneho konania nebolo relevantným dôkazom preukázané, že by žalovaný u žalobcu žiadal zníženie alebo krátenie, resp. odpustenie nájomného. Uviedol, že pokiaľ by žalovaný nebol so strojmi spokojný, tak by ich u seba nebol držal, a to dokonca dlhšie ako bolo pôvodne dojednané a tieto by vrátil žalobcovi a ich zmluvný vzťah by ukončil. Žalovaný stroje teda užíval, mal z nich hospodársky prospech, avšak za ne riadne a včas žalobcovi nezaplatil nájomné, pričom stroje vrátil žalobcovi až po opakovaných výzvach, preto s poukazom na všetko uvedené, navrhol podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Žalovaný po vykonanom dokazovaní uviedol, že podľa neho zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí je neplatná v dôsledku čoho žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobil žalobca, ktorý v čase uzavretia zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci nebol nielenže vlastníkom strojov, ale nemal ani nájomné, a teda užívacie právo k týmto strojom, nakoľko v čase uzavretia zmluvy nebol vlastníkom

týchto strojov ani Powerscreen ČR s.r.o.. V tej súvislosti uviedol, že z doložených dôkazov, kariet dlhodobého majetku všetkých 3 strojov vyplýva, že boli zaradené do majetku spoločnosti Powerscreen ČR s.r.o. až po uzavretí zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci. Poukázal na to, že žalobca zmenil pôvodnú argumentáciu, kedy začal počas konania tvrdiť, že žalovaný nebol nájomcom strojov, ale ich podnájomcom. Podľa neho nebol ani podnájomcom týchto strojov, pretože platí zásada, že nikto nemôže previesť viac práv ako má on sám, a preto žalobca nebol oprávnený uzavrieť ani nájomnú zmluvu, ani podnájomnú zmluvu so žalovaným. Z toho dôvodu je zmluva absolútne neplatná, keďže je v rozpore s , a preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. S poukazom na nález Ústavného súdu SR uviedol, že súd nemôže prisúdiť iné plnenie, ako ktorého sa účastníci domáhali, plnenie nemožno priznať z iného skutkového základu než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Uviedol, že ak teda súd uzná neplatnosť zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, nemôže súd svojvoľne bez nároku žalobcu priznať nároky napr. z bezdôvodného obohatenia, pričom z neplatného právneho úkonu sa môže žalobca domáhať jedine vydania bezdôvodného obohatenia. V tomto spore si však žalobca uplatňuje úplne iný nárok, ku ktorému nesvedčí žiadne právo. Išlo by o nesprávnu interpretáciu neplatnosti zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ak by chcel súd priznať neplatnosť len voči 2 strojom a tretiemu stroju nie. Zdôraznil, že žalovaný si stroje požičal ako výrobnú linku, pričom nefunkčnosť jedného z nich, by spôsobovala nefunkčnosť všetkých 3 strojov a nebol by naplnený účel zmluvy, nakoľko tieto stroje mali fungovať ako výrobná linka. Uviedol, že ďalej rozporuje skutočnú existenciu nájomnej zmluvy žalobcu so spoločnosťou Powerscreen ČR s.r.o., čo podľa neho vyplynulo i zo svedeckej výpovede konateľa žalobcu, ktorý priznal, že ak by nájomný vzťah existoval, určite by existovala aj písomná nájomná zmluva. Žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno pojmových znakov samotnej nájomnej zmluvy, a to dočasnosť, pretože doteraz presne nešpecifikoval od kedy do kedy mal trvať nájomný vzťah medzi žalobcom a Powerscreen ČR s.r.o.. Z doloženej správy audítora výslovne vyplýva, že žiadny právny vzťah medzi uvedenými prepojenými osobami v roku 2015 neexistoval, preto je vylúčené, aby nejaký právny vzťah pochádzajúci z nájomnej zmluvy medzi Powerscreen ČR s.r.o. a žalobcom existoval. Uviedol, že pokiaľ by uznal súd existenciu nájomného vzťahu, poukázal na to, že faktúry, ktoré doložil žalobca tieto predložil len do marca 2015, čiže žalobca žiadne ďalšie dôkazy na tvrdenie existencie nájomného vzťahu od marca 2015 do odovzdania strojov nepreukázal. Ďalej poukázal na to, že zo svedeckých výpovedí oboch konateľov žalobcu i žalovaného vyplynulo, že žalovaný odôvodnil nefunkčnosť strojov a u žalobcu si uplatňoval zľavu. Preto s poukazom na všetko uvedené navrhol žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania.V písomnom podaní doručenom súdu dňa 11.4.2016 zástupca žalobcu zmenil, rozšíril podanú žalobu v tom smere, že žiadal priznať nájomné za stroj č. 1 za mesiace jún 2015 až marec 2016, t.j. 9 x á 6 000,- eur a za mesiac marec za obdobie od 1.3.2016 do 23.3.2016 sumu 4 600,- eur za stroj č. 1, t.j. spolu 58 600,- eur, čo s pôvodne uplatňovanou istinou 75 240,11 eur predstavuje spolu 133 840,11 s poplatkom z omeškania vo výške 0,0005% denne z dlžnej sumy až do zaplatenia. Súd zmenu žaloby v zmysle uvedeného písomného podania žalobcu z 8.4.2016 v celom rozsahu pripustil na pojednávaní konanom dňa 11.4.2016. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi pripojenými v spise , výsluchmi svedkov, a to S. H., S. S., U. N. a zistil skutkový a právny stav.

3. Po zhodnotení skutkového stavu v zmysle citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v prevažnej časti opodstatnená. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci nesporne vyplýva, že sporové strany dňa 11.3.2014 uzavreli zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v zmysle a nasl. , ktorou žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi do dočasného užívania strojové zariadenia č. 1 - 3 a žalovaný ako nájomca sa zaviazal platiť prenajímateľovi za to odplatu v dojednanej výške. V súvislosti s uvedenou zmluvou so strany žalovaného bola namietaná aktívna vecná legitimácia žalobcu na uplatňovanie nárokov uplatnených v tomto konaní voči žalovanému. V tej súvislosti súd udáva, že z výsledkov vykonaného dokazovania podľa názoru súdu vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí dňa 11.3.2014, a to z kariet dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o., ktoré sa nachádzajú na č. l. 732 - 734 spisu, ako i z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 735 - 737 spisu vyplýva, že vlastníkom stroja č. 1 XH 320SR bola obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. s účinnosťou od 16.8.2012, kedy jej bol dodaný predmetný stroj od predávajúceho. Vlastníkom stroja č. 2 sa stala obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku dňu dodania uvedeného stroja dňa 31.3.2014 a v prípade stroja č. 3 vlastníctvo nadobudla spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku dňu 18.4.2014, kedy jej bol dodaný uvedený stroj. Z uvedeného potom vyplýva, že ku dňu podpisu zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014 žalobca nebol vlastníkom ani jedného strojného zariadenia tam uvedeného a v prípade strojov č. 2 a 3 v čase

uzavretia uvedenej zmluvy ešte nebola vlastníkom ani obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o.. Spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. bola v čase uzavretia uvedenej zmluvy vlastníkom len stroja č. 1, avšak z karty dlhodobého majetku na č. l. 732 spisu vyplýva, že z titulu prenájmu SK, teda podľa názoru súdu z titulu prenájmu pre žalobcu, bolo do karty dlhodobého majetku uvedené strojné zariadenie zaradené až s účinnosťou od 1.4.2014. Na základe uvedeného súd potom vyhodnotil, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014, ktorou zmluvou žalobca prenechával všetky tri uvedené strojné zariadenia do nájmu žalovanému, nemal žalobca žiadne dispozičné oprávnenie nakladať týmto spôsobom s uvedenými hnuteľnými vecami tak, ako to predpokladá , v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy žalobca ani nebol oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí s poukazom na vyššie uvedené, keďže v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí ani obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. nebola vlastníkom strojných zariadení č. 2 a 3 a vo vzťahu k stroju č. 1 medzi obchodnou spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neexistoval žiadny vzťah, čo vyplýva z vyššie uvedenej karty dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o., kedy dátum zaradenia uvedeného majetku pre účely prenájmu bol uvedený až 1.4.2014. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, a keďže žalobca v čase uzavretia uvedenej zmluvy nebol ani oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí na základe nájomného, resp. iného vzťahu, dospel súd k záveru, že uvedená zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle neplatná.

4. Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. nadobudla stroj č. 3 do vlastníctva dňa 18.4.2014, stroj č. 2 dňa 31.3.2014 a stroj č.1 zaradila do karty dlhodobého majetku pre účely prenájmu SK, teda podľa názoru súdu žalobcovi dňa 1.4.2014, pričom na základe vyššie uvedenej uzavretej zmluvy bol stroj č. 1 odovzdaný do užívania žalovanému dňa 4.4.2014, stroj č. 2 bol odovzdaný žalovanému dňa 2.4.2014 a stroj č. 3 bol odovzdaný žalovanému dňa 24.4.2014. Z ďalších doložených listinných dôkazov žalobcom, a to z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 vyplýva, že ohľadom uvedených strojných zariadení existoval medzi obchodnou spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom nájomný vzťah, na základe čoho potom odovzdaním strojných zariadení zo strany žalobcu do užívania žalovanému, podľa názoru súdu vznikol medzi uvedenými zmluvnými stranami podnájomný vzťah. Keďže zmluva o podnájme v zmysle 666 ods. 1 nemusí mať písomnú formu, súd zastával názor, že odovzdaním hnuteľných vecí, teda strojných zariadení zo strany žalobcu žalovanému vznikol medzi uvedenými zmluvnými stranami podnájomný vzťah, a to za podmienok ktoré boli dojednané v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.3.2014, keďže sporové strany vyjadrili vôľu, aby sa ich zmluvný vzťah riadil za podmienok dohodnutých v uvedenej zmluve, keďže sa ňou v nasledujúcom období i riadili a teda medzi zmluvnými stranami sa dohodlo odplatné užívanie vyššie uvedených strojných zariadení tak, ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej zmluvy.

5. Predmetom žaloby bolo zaplatenie nájomného, ktoré v danom prípade z vyššie uvedených dôvodov súd posúdil ako nárok na zaplatenie odplaty za podnájom hnuteľných vecí za obdobie od 16.9.2014 do 30.9.2014 v nezaplatenej výške 3 240,11 eur, ďalej za obdobie od 16.11. do 30.11.2014 vo výške 9 000,- eur, a za obdobie od 16.2. do 28.2.2015 vo výške 9 000,- eur, a to na základe faktúr, ktoré sa nachádzajú na č.l. 44 - 46 spisu, z ktorých vyplýva, že v uvedených faktúrach si žalobca účtoval voči žalovanému nájomné vo výške 7 500,- eur za obdobie pol mesiaca + 1 500,- eur DPH, t.j. spolu 9 000,- eur, čo predstavuje nájomné, tak ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej zmluvy, s účinnosťou od júla 2014 do ukončenia zmluvy, t.j. vo výške 15 000,- eur mesačne bez DPH. V súvislosti s obranou žalovaného, že v danom prípade sa v uvedenom období nemalo účtovať nájomné v zmysle dojednanej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ale na základe vykázaného počtu motohodín prevádzky jednotlivých strojných zariadení, čo bolo medzi sporovými stranami dojednané na základe e-mailu zaslaného štatutárnym zástupcom žalobcu v e-maily zo dňa 23.7.2014, v tej súvislosti súd uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania skutočne vyplýva, že v období leta 2014 došlo k účtovaniu nájomného, resp. podnájomného medzi zmluvnými stranami na základe vykázaného počtu motohodín, čo vyplýva zo zoznamu prijatých faktúr vystavených žalovaným ku dňu 11.4.2016 na č. l. 84 spisu, a to v období od 23.4.2014 do 31.7.2014, čo akceptoval aj žalovaný,

keďže fakturované sumy v uvedených mesiacoch žalobcovi riadne hradil s výnimkou úhrad účtovaných žalobcom za mesiac júl 2014. Z uvedeného zoznamu prijatých faktúr vystavených žalovaným ku dňu 11.4.2016 ďalej vyplýva, že v ďalšom období od 28.8.2014 žalobca začal účtovať voči žalovanému výšku nájomného dohodnutého v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. vo výške 7 500,- eur + 1 500,- eur DPH za pol mesiaca, teda vo výške 15 000,- eur + 20% DPH 3 000,- eur za prenájom všetkých troch strojov za jeden mesiac, čo žalovaný aj akceptoval, o čom svedčia jeho úhrady vo výške po 9 000,- eur na základe faktúr vystavených žalobcom dňa 28.8.2014, 3.9.2014, 16.9.2014, 17.10.2014, 30.10.2014 a 18.11.2014, kedy žalovaný uhradil žalobcovi šesťkrát po 9 000,- eur a z faktúry vystavenej dňa 30.9.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur uhradil len sumu 5 759,89 eur, čo bolo medzi sporovými stranami nesporné, pričom zvyšok vo výške 3 240,11 eur je predmetom tejto žaloby v tomto konaní, pričom žalovaný neuhradil ani ďalšie 2 faktúry zo dňa 1.12.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur a zo dňa 2.3.2015, ktorá znela na sumu 9 000,- eur, ktorých zaplatenie je tiež predmetom tejto žaloby. Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že v čase spustenia prevádzky strojných zariadení do užívania žalovaným dochádzalo k prechodným problémom v súvislosti s prevádzkou uvedených strojných zariadení spôsobené podľa názoru súdu nevhodnosťou spracovávaného materiálu v uvedenom období, čo potvrdili vo svojich výpovediach viacerí vyššie uvedení svedkovia, na základe čoho potom podľa názoru súdu medzi zmluvnými stranami práve v uvedenom období došlo k účtovaniu nájomného len podľa počtu motohodín prevádzky uvedených strojných zariadení. V ďalšom období od konca augusta 2014 došlo k účtovaniu nájomného, resp. podnájomného v zmysle dojednaní zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci, čo svojimi úhradami ako je uvedené vyššie akceptoval aj žalovaný, na základe čoho súd vyhodnotil, že v ďalšom období zmluvné strany prejavili vôľu riadiť sa dojednaniami uvedenými v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, a keďže k odovzdaniu strojov č. 2 a 3 došlo zo strany žalovaného v júni 2015 a v prípade stroja č. 1 až dňa 23.3.2016 súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu o zaplatenie doplatku odplaty za podnájom strojov na základe faktúry z 30.9.2014 vo výške 3240,11 eur a zaplatenie odplaty za podnájom vo výške 9 000,- na základe faktúry z 1.12.2014 je opodstatnená. Čo sa týka nároku na zaplatenie odplaty na základe faktúry vystavenej dňa 2.3.2015 vo výške 9 000,- eur (č. l. 46 spisu), v ktorej bolo účtovaná odplata za podnájom za všetky tri strojné zariadenia za obdobie od 16.2.2015 do 28.2.2015, v tej súvislosti súd uviedol, že v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.3.2014 v článku IV. bod 4.1.1 bolo dohodnuté, že za mesiac január a február sa bude z prevádzkových dôvodov splátka za nájom hradiť iba podľa počtu motohodín plus poistné. Zmluvné strany prejavili v uvedenej zmluve vôľu, aby ich zmluvný vzťah trval iba dobu určitú do 28.2.2015, a keďže žalobca v konaní nepreukázal, a teda neudržal dôkazné bremeno v tom smere koľko presne boli v prevádzke všetky tri uvedené strojné zariadenia práve v období od 16.2.2015 do 28.2.2015 v počte príslušných motohodín u každého strojného zariadenia tak, aby bolo možné posúdiť výšku uplatneného nároku za uvedené obdobie v súlade s dojednaním v článku IV. bod 4.1.1, súd podanú žalobu v časti o zaplatenie odplaty za podnájom vo výške 9 000,- eur za obdobie od 16.2.2015 do 28.2.2015 na základe faktúry zo dňa 2.3.2015 ako neopodstatnenú zamietol.

6. Čo sa týka ďalších uplatnených nárokov žalobcu na zaplatenie zákonného nájomného v zmysle vo výške dohodnutého nájomného podľa zmluvy za obdobie marec, apríl, máj 2015 za všetky tri stroje vo výške 18 000,- eur vrátane DPH, v tej súvislosti súd uviedol, že v prípade podnájomného vzťahu neupravuje nároky medzi zmluvnými stranami po skončení podnájomného vzťahu. V tej súvislosti však súd poukázal na ustanovenie , v zmysle ktorého občiansko-právne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Na základe uvedeného potom súd vyhodnotil, že je spravodlivé medzi sporovými stranami analogicky použiť ustanovenie , v zmysle ktorého platí, že ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v zmluve je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci a v prípade, ak je s vrátením veci v omeškaní je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania. V danom prípade z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že zmluvné strany prejavili vôľu, aby boli všetky tri strojné zariadenia v užívaní žalovaného do 28.2.2015, a keďže žalovaný v nasledujúcom období, a teda v žalovanom období marec až máj 2015 strojné zariadenia žalobcovi nevrátil a tieto užíval i po skončení podnájomného vzťahu, podľa názoru súdu je povinný v zmysle citovaných ustanovení zaplatiť žalobcovi odplatu za podnájom za obdobie marec, apríl, máj 2015 trikrát po 18 000,- eur, čo prestavuje spolu 54 000,- eur, v ktorej časti súd považoval žalobu žalobcu taktiež za opodstatnenú. Čo sa týka ďalšieho uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie odplaty za podnájom za obdobie jún 2015 až február 2016 za stroj č. 1 po 6 000,- eur mesačne a za obdobie od 1.3.2016 do 23.3.2016 za stroj č. 1 vo výške 4 600,- eur, t.j. do vrátenia uvedeného stroja žalobcovi, súd uviedol, že i v tejto časti súd

považoval žalobu žalobcu za opodstatnenú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že stroj č. 1 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 964,7 motohodín ( - 12 Mth), stroj č. 2 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 622 motohodín ( - 20 Mth) a stroj č. 3 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 673,8 motohodín (694,6Mth - 20,8 Mth). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že stroje č. 2 a 3 boli odovzdané žalovaným žalobcovi späť v júni 2015 a množstvo ich motohodín je približne rovnaké, niečo vyše 600 motohodín. Naproti tomu stroj č. 1 bol odovzdaný žalovaným žalobcovi späť až v marci 2016, stav jeho motohodín je 964,70 Mth z čoho je zrejmé, že stroj č. 1 bol používaný aj potom, ako boli vrátené žalobcovi stroje č. 2 a 3. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že napriek tomu, že žalobca opakovane žiadal vrátiť všetky tri stroje, žalovaný napriek tomu žalobcovi stroj č. 1 až do 23.3.2016 nevrátil, na základe čoho je v zmysle vyššie uvedených právnych úvah povinný zaplatiť žalobcovi odplatu za podnájom vo výške 1/3 z celkovej dohodnutej odplaty, čo predstavuje 6 000,- eur mesačne vrátane DPH, preto súd podanej žalobe i v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel. Čo sa týka námietok zo strany žalovaného, že na základe kúpnej zmluvy z 6.11.2015 vlastník uvedeného strojného zariadenia POWERSCREEN ČR, s.r.o. predal stroj č. 1 spoločnosti DITCHWITCH, s.r.o. v tej súvislosti súd uviedol, že podľa názoru súdu na základe uvedenej zmluvy skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva k uvedenému strojnému zariadeniu na uvedenú spoločnosti DITCHWITCH s.r.o. v súlade s dojednaním v článku III. bod 1, kde sa dohodlo, že vlastnícke právo k predávanej hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho dňom platnosti tejto zmluvy, pričom v článku V. bod 2 bolo dohodnuté, že zmluva nadobúda platnosť podpisom tejto zmluvy, na základe čoho došlo ku dňu 6.11.2015 k účinnému prevodu vlastníckeho práva, pretože takéto dojednanie v zmluve bolo v súlade s ustanovením . Avšak i keď došlo na základe uvedeného k platnému prevodu vlastníckeho práva na uvedený subjekt, v danom prípade platí analogicky ustanovenie , v zmysle ktorého ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná. V zmysle uvedeného potom došlo k tomu, že nový nadobúdateľ spoločnosť DITCHWITCH, s.r.o. vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa uvedenej hnuteľnej veci vo vzťahu k nájomcovi, ktorým bola v uvedenom období spoločnosť žalobcu, na základe čoho súd vyhodnotil, že podnájomný vzťah medzi nájomcom, t.j. žalobcom a žalovaným naďalej trval i po zmene vlastníckeho práva k hnuteľnej veci zo strany subjektu DITCHWITCH s.r.o. na základe čoho nájomcovi, teda žalobcovi zostal zachovaný nárok na zaplatenie nárokov z podnájomného vzťahu vo vzťahu žalovanému, a to až do odovzdania uvedenej hnuteľnej veci, teda stroja č. 1 žalobcovi ako nájomcovi, preto súd podanej žalobe i v časti o zaplatenie 58 600,- eur z titulu podnájomného za stroj č. 1 za obdobie jún 2015 až do 23.3.2016 ako opodstatnenej vyhovel a celkovo teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 124 840,11 eur (12 240,11 eur + 54 000,- eur + 58 600,- eur). Vzhľadom k tomu, že žalovaný nezaplatil žalobcovi vyššie uvedené odplaty za podnájom vyúčtované za obdobie september a november 2014 vo faktúrach zo dňa 30.9.2014 a dňa 1.12.2014 v lehote splatnosti stanovenej v uvedených faktúrach, súd priznal žalobcovi dňom nasledujúcim po splatnosti uvedených faktúr i úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne, a to v zmysle , výška ktorého bola uplatnená v súlade s Nariadenia vlády č. v znení neskorších predpisov a v súlade s priznal žalobcovi i ním uplatnený poplatok z omeškania, výšku ktorého stanovuje Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z v znení neskorších predpisov vo výške 0,5‰ dlžnej sumy za každý deň omeškania, pričom keďže žalobca žiadal priznať poplatok z omeškania v nižšej výške, a to vo výške 0,0005% denne z jednotlivých dlžných súm uvedených vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keďže súd je viazaný žalobným návrhom a prekročiť ho v tejto časti nemôže, súd mu priznal ním uplatňovanú výšku poplatku z omeškania vo výške 0,0005 % denne z jednotlivých dlžných súm , tak ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O náhrade trov konania sporových strán v predmetnej veci rozhodol súd podľa veta prvá, a , a náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa zásady čistého úspechu v konaní. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 133 840,11 eur, súd mu priznal nárok na zaplatenie 124 840,11 eur, čo predstavuje úspech 93, 28 %, neúspech 6,72 % a čistý úspech 86,56 % , preto mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 86,56 % voči žalovanému, ktorý bol v konaní v prevažnej časti neúspešný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 7. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku I. a III. podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa , , a . Uviedol, že namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, nakoľko počas konania bolo preukázané, že žalobca nikdy nebol vlastníkom strojov. Z toho dôvodu žalobca nebol nositeľom žiadneho subjektívneho práva, na základe ktorého by bol oprávnený požadovať

zaplatenie nájomného za stroje od žalovaného. Vlastníkom strojov bola od apríla roka 2014 spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. so sídlom S. K. Neumanna 2708, 530 02 Pardubice, Česká republika, IČO: 252 74 228 (ďalej len ,,Powerscreen ČR, s.r.o."). Preukázal, že žalobca nemal žiadne dispozičné oprávnenie nakladať so strojmi, na základe čoho súd dospel k záveru, že Zmluva je absolútne neplatná v zmysle ust. . Súd sa teda stotožnil s tvrdením žalovaného, že Zmluva je v celom rozsahu neplatná. Napriek tomu súd žalobcovi priznal nárok na zaplatenie nájomného za stroje vo výške 124 840,11 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný v konaní popieral existenciu hlavného nájomného vzťahu medzi Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, v nadväznosti na ktorý mal vzniknúť ,,podnájomný vzťah" medzi žalovaným a žalobcom. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných pojmových znakov nájomnej zmluvy s poukazom na ust. a to najmä platnosť a trvanie nájomného vzťahu a teda žalovaný má zato, že preto nemohol existovať ani podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu správu o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015 (č. l. 795) (ďalej len ,,Správa o vzťahoch"), pričom z nej vyplynulo, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda ani nájomný vzťah. Podľa ust. zákona č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích) (ďalej len ,,zákon č. 90/2012 Sb.) spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. je spoločnosťou povinnou vypracovávať písomnú správu o vzťahoch voči ovládajúcej osobe a voči osobám ovládaným rovnakou osobou za uplynulé účtovné obdobie. Podľa ust. zákona č. 90/2012 Sb. v správe o vzťahoch sa uvedie prehľad vzájomných zmlúv medzi ovládanými osobami. Vecná správnosť údajov uvedených v Správe o vzťahoch bola overená aj nezávislým audítorom - audítorskou spoločnosťou ADEUS Audit s.r.o., a preto túto skutočnosť nemožno spochybniť. Pán K., bývalý konateľ žalobcu, potvrdil na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019, správnosť údajov a stavu zachyteného v Správe o vzťahoch. Súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k správnemu záveru, že zo Správy o vzťahoch vyplýva, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy (bod 37. rozsudku). Napriek tomu, na základe listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca, a to z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom existoval nájomný vzťah. Na základe toho mal súd ďalej zato, že faktickým odovzdaním strojov zo strany žalobcu do užívania žalovanému vznikol medzi žalobcom a žalovaným podnájomný vzťah. Žalobca však takéto tvrdenie nikdy v konaní nepredniesol ani netvrdil. Žalobca opakovane trval na tom, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je založený len Zmluvou a tú považoval počas celého konania za platnú. Súd si sám zo svojej iniciatívy vytvoril vlastný skutkový stav, ktorý nebol žiadnou zo strán sporu tvrdený ani dokazovaný na základe ktorého v konaní rozhodol, že podmienky podnájomného vzťahu sa spravovali podmienkami dojednanými v Zmluve (určená súdom za neplatnú). Podnájom je od nájmu odvodené užívacie právo k predmetu podnájmu za odplatu a nemôže existovať bez existencie hlavného nájomného vzťahu medzi vlastníkom prenajatej veci a nájomcom. Podnájomnú zmluvu môže uzatvoriť len nájomca, ktorému svedči k prenajatej veci právo užívania. Z toho dôvodu, ak neexistoval nájomný vzťah medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, nemohol existovať ani podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Posúdenie existencie nájomného vzťahu medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r.o. a žalobcom bolo kľúčovou otázkou v konaní pred prvoinštančným súdom. Faktúry, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalšie účtovné doklady, výpisy z účtu a dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 sa týkajú výlučne obdobia do marca roka 2015, avšak súd na ich základe nelogicky dospel k záveru, že nájomný vzťah trval až do marca roka 2016. Žalobca žiadnym spôsobom netvrdil ani nepreukázal, že súdom tvrdený nájomný vzťah so spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. existoval aj v období od apríla roka 2015 do marca roka 2016. Ak by nájomný vzťah existoval do marca 2016, tak by určite Powerscreen ČR naďalej uplatňoval nájomné voči žalobcovi. Pán K., bývalý konateľ žalobcu, potvrdil na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019, že žalobca nemá žiadne iné dôkazy o existencii nájomného vzťahu okrem tých, ktoré doložil žalobca do spisu. Súd však napriek tomu konštatoval existenciu nájomného vzťahu počas celého obdobia, kedy mal žalovaný u seba stroje, t. j. od apríla roka 2014 do marca roka 2016. Súd napriek predloženým dôkazom a hlavne v rozpore s nimi dospel k skutkovému záveru, že nájomný vzťah medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom existoval v období od apríla roka 2014 do marca roka 2016. Na základe takto zisteného skutkové stavu, t. j. na základe údajne existujúceho nájomného vzťahu medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, podľa názoru súdu vznikol medzi žalobcom a žalovaným podnájomný vzťah. Podľa názoru žalovaného takýto záver neobstojí, nakoľko z vyššie

uvedených dôkazov vyplýva, že nájomný vzťah a teda aj podnájomný vzťah mohol existovať najdlhšie do konca roka 2014. Minimálne od začiatku roka 2015 mal preto súd nárok žalobcu na nájomné zamietnuť v celom rozsahu. Na základe vyššie uvedeného súdom zisteného skutkového stavu súd posúdil aj nárok na nájomné za stroj 1 odo dňa 06.11.2015, t. j. odo dňa, kedy došlo k účinnému prevodu vlastníckeho práva k stroju l zo spoločnosti Powerscreen ČR, s. r. o. na spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o., so sídlom Plynárenská 2A, 821 09 Bratislava, IČO: 46 893 172 (ďalej len DITCHWITCH, s. r. o. ), do marca 2016, kedy žalobca stroj 1 z areálu žalovaného odviezol. Súd analogickým použitím ust, dospel k záveru, že spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o. vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa stroja l, vo vzťahu k nájomcovi, ktorého mal byť toho času žalobca a preto mal podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trvať aj po zmene vlastníckeho práva k stroju l. Z účtovných dokladov, ktoré predložil žalobca a zo Správy o vzťahoch nesporne vyplýva, že žalobca už nebol v roku 2015 v nájomnom vzťahu so spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. Dňa 06.11.2015, kedy došlo k účinnému prevodu vlastníckeho práva zo spoločnosti Powerscreen ČR, s. r. o. na spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o. neexistoval žiadny nájomný vzťah medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobcom, a preto žalovaný nerozumie ako mohla spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o. vstúpiť do neexistujúceho zmluvného vzťahu. Nový nadobúdateľ stroja l, spoločnosť DITCHWITCH, s. r. o., nemohla vstúpiť do právneho postavenia prenajímateľa stroja 1 voči žalobcovi ako nájomcovi, pretože nájomná zmluva neexistovala ani pred prevodom vlastníctva k stroju 1. Z toho dôvodu následne nemohol existovať ani podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. V konaní žalovaný preukázal, že z dôvodu nefunkčnosti strojov ako výrobnej linky a nespĺňania dohodnutých parametrov strojov, si uplatnil u žalobcu zľavu z nájomného. Na základe poskytnutej zľavy sa nájomné malo účtovať podľa vykonaných motohodín, čo vyplýva z viacerých emailov nachádzajúcich sa v súdnom spise, čestného vyhlásenia účtovníčky žalovaného aj svedeckých výpovedí. Súd konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania má za preukázané, že nájomné bolo nejaký čas skutočne fakturované podľa motohodín, teda žalovaný preukázal poskytnutie mu zľavy zo strany žalobcu. Súd si však opätovne svojou voľnou úvahou bez existencie tvrdení na strane niektorej zo sporových strán vytvoril nový skutkový záver, že v období od augusta 2014 malo dôjsť opäť k dohode medzi stranami, že nájomné bude fakturované podľa Zmluvy. Svoju argumentáciu súd oprel o to, že žalovaný mal tieto ďalšie faktúry vystavené ,,v súlade" so Zmluvou uhradiť, a teda žalovaný týmto prejavil svoju vôľu opätovne sa riadiť dojednaniami o výške nájomného uvedenými v Zmluve. Tieto skutkové závery, ku ktorým dospel súd však nie sú pravdivé a sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a predloženými dôkazmi. Súd nevzal v úvahu, aj keď to mal za skutkovo preukázané (tento dôkaz nebol zo strany žalobcu rozporovaný), že žalovaný listom zo dňa 05.09.2014 (č. l. 607) vyzýval žalobcu na fakturovanie nájomného podľa počtu motohodín v zmysle ich dohody a upozorňoval žalobcu na nesprávnosť vystavovania faktúr (ďalej len ,,List zo dňa 05.09.2014"). Žalovaný ďalej svoju nevôľu s fakturáciou v zmysle zmluvy preukázal aj tým, že faktúru za obdobie od 16.09.2014 do 30.09.2014 neuhradil v plnej výške a ani ďalšie faktúry č. 1400246, či faktúru č. 1500029 a nájomné za ďalšie obdobie neuhrádzal. Preto žalovaný určite s opätovnou zmenou výšky nájomného nesúhlasil a ani jeho konanie nesmerovalo k tomu, že by bolo možné dospieť k záveru, že súhlasí so zmenou nájomného za podmienok stanovených v Zmluve. Napriek tomu, súd nelogicky dospel k skutkovému záveru, že žalovaný od konca augusta roka 2014 akceptoval účtovanie nájomného v zmysle dojednaní Zmluvy. S poukazom na výslovný prejav vôle žalovaného, zachytený v liste zo dňa 05.09.2014, ktorým prejavil nesúhlas s fakturovanou výškou nájomného, ktorý bol následne potvrdený aj neuhrádzaním faktúr, nemôže svojvoľný záver vyvodený súdom v rozsudku obstáť. Súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že stroj 2 a stroj 3 boli odovzdané späť žalobcovi v júni roka 2015 a množstvo ich motohodín bolo rovnaké, okolo 600 motohodín. Stroj l bol vrátený žalobcovi v marci roka 2016 s počtom motohodín 964,70. Obsah súdneho spisu tvoria aj prevádzkové denníky strojov, ktorých obsah tvorí každodenný záznam o prevádzke strojov. Tieto prevádzkové denníky strojov si od žalovaného vyžiadal na pojednávaní súd. Podľa prevádzkového denníka stroja l je možné identifikovať presné obdobie kedy a koľko hodín sa stroj 1 u žalovaného používal. V prevádzkovom denníku stroja 1 je záznam zo dňa 23.09.2015, podľa ktorého žalobca zo stroja l odmontoval riadiacu jednotku. Po odmontovaní riadiacej jednotky žalobcom, t. j. od 23.09.2015 do marca roka 2016, nebolo možné stroj l používať. K opätovnému namontovaniu riadiacej jednotky došlo až pri prevzatí stroja l žalobcom. S touto skutočnosťou, že sám žalobca znefunkčnil stroj a tým nemohol byť stroj 1 užívaný sa súd vôbec v rozsudku nezaoberal a teda ani nevysporiadal. Súd len porovnaním celkového počtu motohodín strojov dospel k záveru, že stroj l bol používaný aj po vrátení stroja 2 a stroja 3, preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odplatu za podnájom vo výške 1/3 z celkovej dohodnutej odplaty, a to až do vrátenia stroja, a to až do vrátenia stroja 1 žalobcovi, v marci roka 2016. Takýto záver neobstojí, nakoľko z údajov prevádzkového denníka stroja 1 možno riadnym spôsobom identifikovať obdobie, v ktorom nebol stroj 1 žalovaným používaný

vôbec. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, a keďže žalobca v čase uzavretia Zmluvy nebol ani oprávneným držiteľom strojov na základe nájomného, resp. iného vzťahu, dospel súd k záveru, že Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle ust. neplatná. Uplatnenie nároku na nájomné na základe nájomnej zmluvy si vyžaduje, aby bola preukázaná existencia platnej nájomnej zmluvy. Nakoľko došlo k plneniu z neplatného právneho úkonu, právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie, ktorého sa žalobca domáha. Žalovaný má zato, že súd sa nesprávne vysporiadal aj s nárokom žalobcu na zákonné nájomné v zmysle ust. . V prípade podnájomného vzťahu nemôže nájomcovi voči podnájomcovi po skončení podnájomnej zmluvy vzniknúť nárok na uplatnenie zákonného nájomného. Už zo samej dikcie príslušného ustanovenia vyplýva, že zákonným nájomným je viazaný len prenajímateľ ako vlastník veci, ktorý má vlastnícky vzťah k veci. Je nelogické, aby si zákonné nájomné uplatňoval subjekt v postavení nájomcu. Rovnako Powerscreenu ČR, s.r.o. a nie žalobcovi svedčalo právo domáhať sa vydania veci podľa ust. ods. l , pričom tento tak neučinil ani žiadnym spôsobom nevyzval žalovaného na vydanie strojov. Podľa názoru žalovaného rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže z neplatnej nájomnej zmluvy nemôže vzniknúť právo na zaplatenie nájomného, ani zákonného nájomného na základe akejsi ,,inej nájomnej zmluvy", ktorú si vykonštruoval len súd bez opory v zistenom skutkovom stave veci. Keďže žaloba znie na zaplatenie nájomného v zmysle Zmluvy, pričom aj skutkovo bola takto v žalobe aj počas konania odôvodnená, súd ju mal vzhľadom na ním zistenú absolútnu neplatnosť Zmluvy v celom rozsahu zamietnuť. Za vadu konania v zmysle ust. ods. l písm. a) spočívajúcu v nedostatku žaloby je možné považovať porušenie zásady ne ultra petitum, t.j. prekročenie žalobného návrhu súdom, ktorý nespĺňa predpoklad uvedený v ust. , čo predstavuje prípad prisúdenia nároku, ktorého sa žalobca nedomáhal - či už právo na takéto plnenie vôbec neuplatnil, alebo žiadal menej ako mu súd priznal. K takejto situácii však dôjde i v prípade, ak súd nerozhodol o pripustení zmeny žaloby, no napriek tomu o zmenenej žalobe konal a rozhodol (Krajský súd Žilina sp. zn. ). Žalobca je povinný vymedziť predmet konania a to pokiaľ ide o konkrétny právny vzťah, o ktorom tvrdí, že existuje a konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu. Súd sa nemá vecne zaoberať iným právnym vzťahom a plnením (čo do druhu a výšky), než aké je uvedené v žalobe (I., M., P., S., G., J., S., S., G., J., Y., M., a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016). Žalobca má vo svojom návrhu vymedziť predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobcovým návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn.: -47). Žalobca vo svojej žalobe uplatňoval ako vlastník strojov nárok na - nájomné za prenájom strojov, na základe nájomnej Zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom za obdobie od 16.09.2014 do 30.09.2014 v neuhradenej výške 3 240,11 eur s DPH, za obdobie od 16.11.20l4 do 30.11.2014 vo výške 9000,- eur s DPH a za obdobie od 16.02.2015 do 28.02.2015 vo výške 9.000,- eur s DPH; a zákonné nájomné podľa ust. ods. l vo výške dohodnutého nájomného podľa Zmluvy od 01.03.2015 do 30.06.2015 za prenájom strojov a od 30.06.2016 do 23.03.2016 za prenájom stroja l spolu vo výške 112 600,- eur. Počas konania vyšla najavo skutočnosť, že žalobca vôbec nebol počas celého obdobia, za ktoré si uplatňuje nájomné za stroje, vlastníkom strojov. Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, preto žalobca podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenia svojho nároku. Svoj nárok následne žalobca opieral o úplne nové skutočnosti. Od jesene roka 2018 žalobca začal tvrdiť, že po celý čas, kedy mal žalovaný stroje k dispozícii bola ich vlastníkom spoločnosť Powerscreen ČR, s. r. o. a žalobca si stroje od nej prenajímal. Uzatvorená Zmluva medzi žalobcom a žalovaným mala byť podnájomnou zmluvou. Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1M Obdo V 19/2007). Nakoľko žalobca podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti, súd mal najprv rozhodnúť o zmene žaloby, čo sa nestalo. Súd prvej inštancie tak v čase svojho rozhodovania konal o niečom, čo nebolo predmetom konania. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základnou podmienkou legitimity každého súdneho rozhodnutia je dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobcovi sa javí rozsudok a jeho odôvodnenie ako arbitrárne, neobhájiteľné, nelogické a hlavne nepresvedčivé, čo je v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Čl. 46 ods. l SR () a z Čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,

teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 18.01.2011). Účelom odôvodnenia rozhodnutia súdu je presvedčiť strany v konaní, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov. Úvaha súdu teda nie je voľnou, neobmedzenou úvahou. Uznesenie súdu nie je podľa názoru žalovaného presvedčivo odôvodnené, nakoľko sa súd v odôvodnení nezaoberal všetkými podstatnými argumentmi žalovaného a skutočnosti tvrdené žalovaným nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a celku. Žalovaný má za to, že práve dôsledkom takéhoto postupu, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže prehliadal podstatné skutočnosti tvrdené a dokázané žalovaným. Zároveň súd podľa názoru žalovaného postupoval v rozpore s dispozičným princípom konania a v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania. V sporom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní (v zásade) zodpovedá tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila (I., M., P., S., G., J., S., S., G., j., Y., M., a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016). Súd sa nemôže v rozhodnutí odkloniť od tvrdení strán. Súd je viazaný skutkovým stavom vymedzeným v žalobe žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: Obdo V68/2001 (ZSP Č. 1/2003), podľa ktorého platí, že súd je viazaný žalobou, nemôže žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť ako navrhoval žalobca v žalobe. Žalovaný má za to, že súd dotváraním skutkového stavu a tvrdení na prospech žalobcu, nahradil procesnú aktivitu žalobcu a jeho povinnosť uvádzať tvrdenia a následne ich preukazovať dôkazmi. Žalovaný sa cíti byť týmto postupom súdu ukrátený na svojich procesných právach, pretože žalobca bol konaním súdu nedôvodné zvýhodnený. Žalovaný má za to, že postupom súdu došlo k porušeniu rovnosti zbrani (Čl. 6 ), čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd na základe preskúmania rozsudku podľa tohto odvolania napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle ust. zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania. 8. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynul nepochybný záver, že žalovaný mal od žalobcu k dispozícii stroje 1, 2 a 3 (ďalej len „Stroje“), a to počas doby, ktorá bola ustálená vykonaným dokazovaním a jej stanovenie nie je medzi stranami súdneho sporu sporné. Žalovanému predmetné stroje poskytol žalobca, čo tiež nebolo spochybnené. Žalovaný tieto Stroje užíval, a to po dobu dlhšiu ako bolo pôvodne dojednané v Zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.03.2014 (ďalej len „nájomná zmluva“), hoci žalobca opakovane žalovaného vyzýval na vrátenie Strojov (Stroje boli vrátené žalobcovi až po dobe pôvodne dojednanej v nájomnej zmluve a po jeho opakovaných výzvach). Žalovaný mal zo Strojov hospodársky prospech, avšak žalobcovi za ich užívanie riadne a včas neposkytoval odplatu, ktorej úhrady bol žalobca nútený domáhať sa v tomto súdnom konaní. Vyššie uvedené základné skutočnosti žalovaný opakovane a dlhodobo opomína. Cieľom žalovaného je iba akýmkoľvek spôsobom hľadať dôvody prečo žalobcovi neuhradiť odplatu, na ktorú má žalobca jednoznačne preukázaný nárok. V právnom štáte však nie je mysliteľné, aby ktokoľvek (t.j. aj žalovaný) užíval cudziu vec, ktorú má v podnájme, na podnikateľské účely a pritom nebol povinný za jej užívanie (podnájom) uhradiť prenajímateľovi (žalobcovi) odplatu. Žalobca vedený najmä vyššie uvedenými skutočnosťami sa s dôvodmi odvolania nestotožňuje a má za to, že okresný súd rozsudkom dôvodne priznal žalobcovi ním uplatnené nároky, hoci v časti bol žalobca neúspešný (výrok II. rozsudku). Žalobca bol oprávnený na poskytnutie Strojov 1, 2 a 3 žalovanému, nakoľko mu s nimi umožnila nakladať v tom čase žalobcova materská spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. (ďalej len „PWČR“), ako bolo ustálené zo strany okresného súdu. Žalobca ako aj žalovaný v danom čase tiež mali rovnakého konateľa - Ing. Z. K., t.j. tento konal jednak v mene spoločnosti PWČR ako aj v mene žalobcu. Nejednalo sa o žiadne cudzie (tretie) spoločnosti, ale naopak žalobca a spoločnosť PWČR boli úzko prepojené (osobou konateľa a vzťahom matka / dcéra). Spoločnosť PWČR bola vlastníkom Strojov, čo rovnako ustálil okresný súd. Spoločnosť PWČR prenajala Stroje žalobcovi a tento ich dal do podnájmu žalovanému. Žalobca ako aj spoločnosť PWČR opakovane deklarovali, že medzi nimi vo vzťahu k Strojom existoval nájomný vzťah a že žalobca bol oprávnený so Strojmi disponovať a dať ich žalovanému do podnájmu nájomnou zmluvou. Uvedené však žalovaný naďalej neakceptuje, a aj napriek rozsiahlemu dokazovaniu vykonanému pred okresným súdom uvedené nedôvodne spochybňuje. Žalovaný v tomto smere opakovane poukazuje na správu o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015, z ktorej malo vyplývať, že medzi spoločnosťou PWČR a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda ani

nájomný vzťah vo vzťahu k Strojom. S uvedeným sa nestotožňuje, a opakovane, ako aj na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019 poukazuje na skutočnosť, že daná správa nepredstavuje úplný prehľad vzťahov medzi žalobcom a PWČR ako to vyplýva z jej záverov, kde sa iba uvádza, že audítori nezistili žiadne skutočnosti, ktoré by ich viedli k domnienke, že správa obsahuje významné (materiálne) vecné nesprávnosti. Audítori v tomto smere nevykonávali audit, ale iba overenie, ktoré poskytuje menší stupeň istoty ako audit. Preto vyvodzovať z danej správy ďalekosiahle závery, že medzi žalobcom a spoločnosťou PWČR neexistoval nájomným vzťah ohľadom Strojov, ako sa o to snaží žalovaný, je nedôvodné a nepodložené žiadnymi ďalšími skutočnosťami, ba možno skonštatovať, že v rozpore s vykonaným dokazovaním. Aj napriek snahe žalovaného spochybniť existenciu nájomného (hlavného vzťahu) medzi žalobcom a spoločnosťou PWČR ohľadom Strojov, žalobca aj naďalej trvá na tom, že medzi ním a spoločnosťou PWČR existoval nájomný vzťah ohľadom Strojov, a na jeho podklade žalobca dal Stroje do podnájmu žalovanému. Uvedený fakt nespochybňuje ani žalobca ani spoločnosť PWČR ako vlastník Strojov. Spochybňuje ho iba žalovaný. V tomto smere je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný opakovane a účelovo „vytrháva z kontextu“ určité skutočnosti, čím sa snaží zmeniť ich význam pre svoje potreby, resp. tieto skutočnosti rovno prehliada. Žalovaný úplne prehliada čestné vyhlásenie p. Jordana A., konateľa spoločnosti PWČR, z ktorého jednoznačne vyplýva záver o existencii nájomného vzťahu medzi PWČR a žalobcom ohľadom Strojov. Vo vzťahu k žalovaným tvrdenej zľave z nájomného, kde sa žalovaný opiera o viaceré emaily zo súdneho spisu, čestné vyhlásenie účtovníčky žalovaného a svedecké výpovede, žalobca trvá na tom, že žalovanému nebola poskytnutá žiadna zľava titulom nefunkčnosti Strojov ako výrobnej linky. Žalovaný opakovane opomenul niektoré skutočnosti a to najmä fakt, že pokiaľ aj bolo v určitom čase fakturované žalovanému nižšie nájomné, išlo výlučne o jednostranný a ústretový krok žalobcu, cieľom ktorého bolo pomôcť žalovanému, ktorý predával málo materiálu. Uvedené vyplynulo zo svedeckej výpovede p. Ing. Z. K. zo dňa 10.4.2018, z ktorej tiež vyplynulo, že nakoľko žalobca usúdil, že ak by aj vystavil faktúru na plnú výšku nájmu, na ktorú mal nárok, tak žalovaný by faktúru v plnej výške v danom čase aj tak zrejme neuhradil. Nešlo teda v žiadnom prípade o zľavu z nájomného v zmysle príslušných ustanovení . Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na list žalovaného adresovaný žalobcovi zo dňa 5.9.2014, kde údajne upozornil žalobcu na zlú fakturáciu nájomného s odkazom na email Ing. K. zo dňa 23.7.2014, v ktorom podľa žalovaného žalobca písomne potvrdil poskytnutie zľavy z nájomného žalovanému. Žalovaný k predmetnému emailu uvádza, že na jeho podklade sa žalobca zaviazal fakturovať nájomné podľa počtu motohodín výrobnej linky, a to o výške 130 € / motohodina, podľa počtu motohodín Stroja 1. V tejto súvislosti je však namieste poukázať, že žalovaný poukázal iba na časť daného emailu p. K. z 23.7.2014. Je síce pravdou to, čo už bolo uvedené ohľadom stanovovania výšky nájomného, avšak žalovaný opomenul poukázať na mimoriadne dôležitú skutočnosť. V dotknutom emaile sa totiž uvádza aj minimálna výška nájomného, a to 30.000,- eur mesačne. Opakovane tak žalovaný „vytrháva z kontextu“ určité skutočnosti, čím sa snaží zmeniť ich význam pre svoje potreby. Na dôvažok možno zopakovať, že ak by žalovaný bol nespokojný so Strojmi, nakoľko údajne nespĺňali ním požadované parametre, tak žalobcovi stále nie je zrejmé, z akého dôvodu mu žalovaný tieto Stroje nevrátil skôr a zmluvný vzťah medzi nimi neukončil. Žalovaný tak neučinil a dokonca Stroje zadržiaval aj po ukončení trvania pôvodne dojednanej doby nájmu. Toto faktické a nikým nespochybnené konanie žalovaného jednoznačne vylučuje, že by Stroje neboli spôsobilé na výkon svojej činnosti a že žalovaný z nich nemal ekonomický úžitok. Naďalej má zato, že bolo dostatočne preukázané, že žalovanému nebola poskytnutá žiadna zľava z nájomného titulom nefunkčnosti Strojov ako výrobnej linky, a žalovaný si túto ani riadne nikdy v zákonom stanovených lehotách u žalobcu neuplatnil. Vo vzťahu k žalovaným tvrdenému odmontovaniu riadiacej jednotky zo Stroja 1, ktoré sa malo udiať dňa 23.9.2015, žalovaný vytýka okresnému súdu, že v rozsudku sa nevysporiadal so skutočnosťou, že Stroj 1 znefunkčnil sám žalobca. Uvedená skutočnosť však nebola v konaní preukázaná, a tvrdil ju iba žalovaný. Zo žiadnej svedeckej výpovede nevyplynulo, že odmontovanie riadiacej jednotky zo Stroja 1, ktoré sa malo udiať dňa 23.9.2015, vykonal žalobca. Navyše, pokiaľ odvtedy mal byť Stroj 1 znefunkčnený, tak žalobcovi, ako už uviedol vyššie, opäť nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaný tento Stroj 1 nevydal späť žalobcovi, ale zadržiaval ho u seba až do marca 2016. V ďalších častiach odvolania žalovaný poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, neboli splnené procesné podmienky a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca sa s uvedenými tvrdeniami žalovaného nestotožňuje. Vo vzťahu k žalovanému tvrdenej vade, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca odkazuje na svoju právnu argumentáciu v konaní pred okresným súdom, pričom však rešpektuje právne posúdenie vykonané zo strany okresného súdu. Vo vzťahu k žalovanému tvrdenej vade, že neboli

splnené procesné podmienky, sa s argumentáciou žalovaného žalobca nestotožňuje a považuje ju za účelovú. Žalobca pôvodne žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 75.240,11 eur s prísl. a podaním zo dňa 8.4.2016 rozšíril uplatnený žalobný nárok na sumu 133.840,11 eur s prísl. Súd pripustil zmenu žaloby uznesením vydaným na pojednávaní dňa 11.4.2016. Následne okresný súd v konaní rozhodoval už o tejto sume 133.840,11 eur s prísl. a upravenom žalobnom petite žalobcu. Žalobca v priebehu konania nemenil danú sumu ani žalobný petit. Nie je preto správne tvrdenie žalovaného, že v rámci konania pred okresným súdom prišlo k porušeniu zásady ne ultra petitum, t.j. prekročenie žalobného návrhu súdom. Súd konal v medziach upraveného žalobného petitu žalobcu a rozhodoval o sume 133.840,11 eur s prísl.. Naviac možno uviesť, že žalovaný ako aj jeho právny zástupca mal po celý čas k dispozícii všetky podania žalobcu a mal vedomosť o predmete a rozsahu konania. Rovnako ju mal aj prvostupňový súd. Okresný súd konal so všetkými účastníkmi konania a ich zástupcami, a títo všetci mali prehľad o stave konania a tvrdeniach strán. V zmysle aktuálnych právnoteoretických názorov totiž procesné podmienky sú tvorené štyrmi základnými skupinami podmienok, a to a) procesné podmienky na strane súdu (právomoc a príslušnosť), b) procesné podmienky na strane sporu (procesná subjektivita a procesná spôsobilosť, povinnosť zastúpenia), c) vecné procesné podmienky (existencia návrhu na začatie konania a splnenie popl. povinnosti), d) negatívne procesné podmienky (res iudicata a prekážka litispedencie). Má zato, že v konaní pred okresným súdom boli všetky uvedené procesné podmienky riadne splnené. Preto nevidí v postupe okresného súdu žiaden dôvod, ktorý by mohol zakladať žalovaným tvrdenú vadu konania v zmysle , t.j. že neboli splnené procesné podmienky. Ak v súčasnosti žalovaný tvrdí, že súd mal rozhodnúť o zmene petitu, ale nerozhodol, a tým konal o niečom, čo nie je predmetom konania, tak žalobcovi nie je zrejmé, že pokiaľ žalovanému na postupe okresného súdu pred vydaním rozsudku niečo prekážalo, tak prečo na uvedené neupozornil už skôr a nedomáhal sa, aby okresný súd o tom rozhodol. V súčasnosti po vydaní rozsudku, nemožno preto tvrdenia žalovaného o prekročení žalobného petitu a nerozhodnutí o zmene žaloby vnímať inak, iba ako účelové s cieľom zvrátiť rozsudok. Rovnako sa s tvrdeniami žalovaného ohľadom toho, že nesprávnym procesným postupom súdu tento znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nestotožňuje. Súd riadne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci (rozsiahlym dokazovaním), ktorý následne v rozsudku zrozumiteľne zhodnotil a právne posúdil, pričom konal s každou stranou sporu rovnako a žiadnym spôsobom neporušil rovnosť zbraní, ako to namieta žalovaný v odvolaní. Pokiaľ aj žalovaný so zhodnotením a právnym posúdením zo strany súdu prvej inštancie nesúhlasí, tak uvedené samo o sebe nie je odvolacím dôvodom v zmysle . Rozsudok dáva odpovede na všetky dôležité a podstatné okolnosti, tak ako ich zhodnotil a právne posúdil okresný súd. Záverom možno opätovne uviesť, že v súdnom konaní nik nespochybnil a bolo preukázané že žalobca poskytol žalovanému Stroje, žalovaný Stroje užíval a mal z nich ekonomický úžitok, žalovaný odmietal Stroje vrátiť v pôvodne dohodnutom čase, a na základe svojho vlastného rozhodnutia ich vrátil neskôr, žalovaný neuhrádzal riadne a včas žalobcovi odplatu za Stroje, žalobca bol nútený sa odplaty domáhať súdnou cestou. Vzhľadom na vyššie uvedené má zato, že žalobný nárok priznaný mu rozsudkom je dôvodný. Žiadal odvolací súd, aby odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok v odvolaním napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu v rozsahu 100 %.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že trvá na zdôvodnení svojho odvolania v celom rozsahu. Žalobca uviedol vo svojom vyjadrení skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé a žalovaný s nimi nesúhlasí. Žalobca a spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o. sú dva oddelené subjekty a každý má vlastnú právnu subjektivitu. Napriek tomu, že mali rovnakého konateľa a boli úzko prepojené vzťahom matka /dcéra, ako žalobca zdôrazňuje, nie je možné z tohto odvodiť automatické oprávnenie žalobcu prenajímať stroje žalovanému. Podľa názoru žalovaného z dôvodu uvedeného vzájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. je potrebné venovať zvýšenú pozornosť k zisťovaniu pravdivosti jednotlivých vyhlásení a dokumentov, ktoré si navzájom vystavujú a potvrdzujú žalobca a spoločnosť Powerscreen ČR, s.r.o.. Žalovaný čestné vyhlásenie p. Jordana A. neprehliada, ako tvrdí žalobca. Žalovaný hodnovernosť čestného vyhlásenia opakovane spochybňoval rozsiahlou argumentáciou, a to napr. vo svojom vyjadrení zo dňa 16.10.2018 (bod 14.-15.), vo vyjadrení zo dňa 10.01.20l9 (bod 20.-21.) a na pojednávaniach. Žalobca v konaní opakovane menil vyhlásenia o vlastníctve strojov a svojimi tvrdeniami zavádzal súd, na čo by mal súd prihliadnuť aj pri hodnotení pravdivosti čestného vyhlásenia súčasného konateľa p. Jordana A., ktorý čestné vyhlásenie poskytol v slovenskom jazyku, pričom slovenský jazyk neovláda. Správa o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015 (ďalej len ,,Správa o vzťahoch"), v ktorej je uvedené, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a prepojenými osobami (t. j. žalobcom) neexistovali žiadne vzťahy, bola vypracovaná

spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. na základe zákonnej povinnosti spoločnosti. Jej správnosť potvrdil vtedajší konateľ p. Polák a bola overená aj audítorom. Žalovaný má za to, že Správu o vzťahoch je potrebné považovať za dokument s rovnakou hodnovernosťou akú má účtovná závierka spoločností. Odhliadnuc od toho, súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a žalobcom existoval nájomný vzťah do marca roka 2016, pričom vychádzal len na základe faktúr, ktoré žalobca predložil a týkajú sa výlučne obdobia len do marca roka 2015. Z uvedeného teda nie je logicky možné dospieť k záveru, že nájomný vzťah trval až do marca roku 2016. Žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom právne a skutkovo zargumentoval, že je nesporná neexistencia nájomného vzťahu medzi žalobcom a Powerscreen ČR, s.r.o. a podnájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Vzťah medzi žalobcom a Powerscreen ČR, s.r.o. pojmovo nenaplnil znaky nájomného vzťahu, tak ako to predpokladá zákon. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení ohľadom existencie nájomného vzťahu medzi ním a spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a teda ani existencii podnájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Je úplne zarážajúce, že žalobca opakovane tvrdí, že žalovanému nebola poskytnutá žiadna zľava z nájomného z titulu nefunkčnosti strojov, pričom táto skutočnosť bola potvrdená výsluchom konateľa žalobcu - p. Poláka na pojednávaní. Žalovaný si od zistenia nefunkčnosti strojov ako výrobnej linky preukázateľne uplatňoval u žalobcu zľavu z nájomného, nakoľko stroje nespĺňali požadované technické a výkonnostné parametre. Žalovaný svoje tvrdenia podložil predložením emailu zo dňa 07.04.2014, adresovaný žalobcovi, v ktorom žalovaný uviedol, že stroje neplnia svoje funkcie a aby bol dohodnutý nový splátkový kalendár. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný žiadal zľavu u žalobcu ako aj vytýkal vady strojov ešte v apríli roku 2014, teda tesne po dodaní strojov do lomu Remata. Vzhľadom na to, že žalobca žiadnym spôsobom nereflektoval na uplatňovaný nárok žalovaného, prestal žalovaný uhrádzať faktúry žalobcovi do času kým nezabezpečí riadne fungovanie strojov a neposkytne mu žiadanú zľavu z nájomného. Žalovaný zdôrazňuje, že uplatnenie zľavy z nájomného nemusí byť len písomné. Neplatenie faktúr v tomto kontexte je nutné považovať za uplatnenie zľavy z nájomného, pričom tieto právne závery sú potvrdené aj rozhodnutiami súdov. Bývalým konateľom žalobcu a rovnako svedkami, p. Ďuratným a p. Kardošom bolo na pojednávaní potvrdené, že žalovaný odmietol uhradiť žalobcovi faktúry z dôvodu nefunkčnosti strojov a tiež z dôvodu, že žalobca odmontoval riadiace jednotky zo strojov v období júna - júla 2014. Žalovaný má za to, že výpoveďou svedkov bolo preukázané, že zľavu si u žalobcu opakovane uplatňoval, v dôsledku čoho mu bola zľava žalobcom následne aj poskytnutá. Žalobca poskytnutie zľavy z nájomného písomne potvrdil aj emailom zo dňa 23.07.2014 ako aj reálnym fakturovaním nájomného zo strany žalobcu podľa skutočne vykonaných motohodín strojov. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že zľava bola v období leta 2014 skutočne poskytnutá, pričom jej poskytnutie v lete 2014 má príčinnú súvislosť a priamo nadväzuje na úkony žalovaného, ktorými si zľavu opakovane uplatňoval. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že žalovaný mal dlhodobo zo strojov hospodársky prospech, pričom za ich užívanie neposkytoval odplatu. Toto tvrdenie je zavádzajúce. Obsah súdneho spisu tvoria aj prevádzkové denníky strojov. Z týchto prevádzkových denníkov možno riadnym spôsobom identifikovať koľko motohodín boli stroje užívané a v ktorom období užívané neboli. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy údaje z prevádzkového denníka stroja 1, na jeho podklade by bolo zrejmé, že od septembra roka 2015 stroj 1 nebol používaný. Súd sa teda vôbec nezaoberal dôkazom, ktorý si sám od žalovaného zabezpečil. Žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil uhradenie nájomného žalobcovi za stroje vo výške 131000,- eur bez DPH, čo žalobca potvrdil svojim podpisom na vyúčtovaní zo dňa 08.04.2015. Žalovaný predložil súdu prehľadný výpočet zľavneného nájomného podľa skutočne odpracovaných motohodín strojov, pričom vychádzal z prevádzkových denníkov strojov, v zmysle ktorého mal žalovaný zaplatiť žalobcovi celkové nájomné vo výške 114 864,10 eur bez DPH. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi sumu vyššiu o 16 135,90 eur bez DPH, odmietol dôvodne uhradiť žalobcovi ďalšie nájomné, keďže na jeho úhradu neexistoval žiaden právny nárok. V ďalšej časti vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol vlastný názor k dôvodom podaného odvolania. Žalovaný trvá na dôvodoch podaného odvolania a ich odôvodnení a odkazuje na svoju komplexnú právnu argumentáciu v odvolaní. Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru nebola porušená zásada ne ultra petitum, keďže súd konal v medziach upraveného žalobného petitu a rozhodoval o sume 133 840,11eur s prísl., ktorú žalobca od žalovaného požaduje. Žalobca si však nesprávnym spôsobom vykladá argumentáciu žalovaného, keďže žalovaný nenamietal prekročenie petitu, čo do výšky uplatňovanej sumy. Podľa názoru žalovaného žalobca podstatne zmenil rozhodujúce skutkové a právne tvrdenia a skutočnosti pre uplatnenie svojho nároku. Tým došlo k tomu, že súd konal o niečom, čo nebolo predmetom konania. Podstatné je, že hoci žalobca požadoval rovnaké plnenie, činil tak na základe iných skutkových okolností, ako tých čo uviedol v žalobe. Žalovaný namietal túto vadu konania aj vo vyjadrení zo dňa 18.03.2019 ako aj na pojednávaniach. Žalovanému sa javí absurdná úvaha žalobcu, prečo žalovaný neupozornil na prekročenie žalobného návrhu už skôr a prečo sa nedomáhal, aby súd o

tom rozhodol. Žalobca je v sporovom konaní jediný oprávnený disponovať so svojim žalobným návrhom a teda je jediný oprávnený navrhnúť zmenu svojich skutkových tvrdení a právnej argumentácie. Až následne je súd povinný o navrhovanej zmene rozhodnúť, či ju pripustí alebo nie. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd na základe preskúmania rozsudku podľa tohto odvolania napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle ust. zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza a poukazuje na tie isté skutočnosti - týkajúce sa najmä existencie nájomného vzťahu medzi spoločnosťou Powerscreen ČR, s.r.o. a žalobcom, poskytnutia zľavy z nájomného žalovanému, či užívania Stroja 1 žalovaným, ku ktorým sa už žalobca opakovane v tomto konaní vyjadroval, a ktoré boli predmetom jeho ostatného vyjadrenia označeného ako vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného voči rozsudku zo dňa 13.06.2019. Naďalej zotrváva na názore, že žalovaný úmyselne opomína podstatné skutočnosti týkajúce sa tohto konania, ktoré neboli žalovaným spochybnené a boli preukázané uskutočneným dokazovaním v tomto súdnom konaní, a to, že žalobca poskytol žalovanému Stroje, žalovaný Stroje užíval a mal z nich ekonomický úžitok, žalovaný odmietal Stroje vrátiť v pôvodne dohodnutom čase, a na základe svojho vlastného jednostranného rozhodnutia ich vrátil neskôr, žalovaný neuhrádzal riadne a včas žalobcovi odplatu za Stroje, žalobca bol nútený sa odplaty domáhať súdnou cestou. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadna zo strán sporu nezmenila svoju argumentáciu a právny názor na predmetné skutočnosti, resp. aj na ostatné skutkové a právne okolnosti, z ktorých okresný súd vychádzal pri vydaní rozsudku, považuje už za nehospodárne sa k predmetným skutočnostiam znova vyjadrovať a týmto vyhlasuje, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach vo veci samej. Podľa jeho názoru je žalovaným podané odvolanie proti rozsudku neopodstatnené a má za to, že okresný súd riadne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci (rozsiahlym dokazovaním), ktorý následne v rozsudku zrozumiteľne zhodnotil a právne posúdil, pričom konal s každou stranou sporu rovnako, dodržal všetky procesné podmienky, žiadnym spôsobom neporušil rovnosť zbraní a dôvodne priznal žalobcovi ním uplatnené nároky v tomto konaní, hoci v časti bol žalobca neúspešný (výrok II. rozsudku). Preto žiadal odvolací súd, aby odvolaniu žalovaného nevyhovel a rozsudok v odvolaním napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu v rozsahu 100 %.

11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. , v spojení s bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa , .

12. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., odvolaním napadnutý nebol a preto v tomto výroku je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

13. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z až 194 . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle .

14. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 124 840,11 eur spolu s príslušenstvom v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že sporové strany dňa 11.3.2014 uzavreli zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí v zmysle a nasl. , ktorou žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi do dočasného užívania strojové zariadenia č. 1 - 3 a žalovaný ako nájomca sa zaviazal platiť prenajímateľovi za to odplatu v dojednanej výške. V súvislosti s uvedenou zmluvou so strany žalovaného bola pred

súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní namietaná aktívna vecná legitimácia žalobcu na uplatňovanie nárokov uplatnených v tomto konaní voči žalovanému. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí dňa 11.3.2014, a to z kariet dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o., ktoré sa nachádzajú na č. l. 732 - 734 spisu, ako i z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 735 - 737 spisu vyplýva, že vlastníkom stroja č. 1 XH 320SR bola obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. s účinnosťou od 16.8.2012, kedy jej bol dodaný predmetný stroj od predávajúceho. Vlastníkom stroja č. 2 sa stala obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku dňu dodania uvedeného stroja dňa 31.3.2014 a v prípade stroja č. 3 vlastníctvo nadobudla spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ku dňu 18.4.2014, kedy jej bol dodaný uvedený stroj. Z uvedeného potom aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že ku dňu podpisu zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014 žalobca nebol vlastníkom ani jedného strojného zariadenia tam uvedeného a v prípade strojov č. 2 a 3 v čase uzavretia uvedenej zmluvy ešte nebola vlastníkom ani obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o.. Spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. bola v čase uzavretia uvedenej zmluvy vlastníkom len stroja č. 1, avšak z karty dlhodobého majetku na č. l. 732 spisu vyplýva, že z titulu prenájmu SK, teda aj podľa názoru odvlacieho súdu z titulu prenájmu pre žalobcu, bolo do karty dlhodobého majetku uvedené strojné zariadenie zaradené až s účinnosťou od 1.4.2014. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne potom vyhodnotil, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. 11.3.2014, ktorou zmluvou žalobca prenechával všetky tri uvedené strojné zariadenia do nájmu žalovanému, nemal žalobca žiadne dispozičné oprávnenie nakladať týmto spôsobom s uvedenými hnuteľnými vecami tak, ako to predpokladá . Rovnako aj podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase uzavretia uvedenej zmluvy žalobca ani nebol oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí s poukazom na vyššie uvedené, keďže v čase uzavretia uvedenej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí ani obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. nebola vlastníkom strojných zariadení č. 2 a 3 a vo vzťahu k stroju č. 1 medzi obchodnou spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neexistoval žiadny vzťah, čo vyplýva z vyššie uvedenej karty dlhodobého majetku obchodnej spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o., kedy dátum zaradenia uvedeného majetku pre účely prenájmu bol uvedený až 1.4.2014. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, a keďže žalobca v čase uzavretia uvedenej zmluvy nebol ani oprávneným držiteľom uvedených hnuteľných vecí na základe nájomného, resp. iného vzťahu, dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že uvedená zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle neplatná. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že keďže žaloba znela na zaplatenie nájomného v zmysle Zmluvy, pričom aj skutkovo bola takto v žalobe aj počas konania odôvodnená, súd ju mal vzhľadom na ním zistenú absolútnu neplatnosť Zmluvy v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko žalobca počas konania podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenia svojho nároku, svoj nárok následne žalobca opieral o úplne nové skutočnosti, od jesene roka 2018 žalobca začal tvrdiť, že po celý čas, kedy mal žalovaný stroje k dispozícii bola ich vlastníkom spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobca si stroje od nej prenajímal, že uzatvorená Zmluva medzi žalobcom a žalovaným mala byť podnájomnou zmluvou, a teda nakoľko žalobca podstatne zmenil rozhodujúce skutočnosti, súd mal najprv rozhodnúť o zmene žaloby, čo sa nestalo, súd prvej inštancie tak v čase svojho rozhodovania konal o niečom, čo nebolo predmetom konania a preto mal žalobu zamietnuť, odvolací súd túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko žalobca potom ako žalovaný namietal jeho aktívnu legitimáciu, doplnil rozhodujúce skutočnosti o ďalšie údaje ( čestné prehlásenie, karty dlhodobého majetku, faktúry...) a teda nezmenilo to nič na tom, že svoj nárok opiera stále o rovnaký skutok ( skutkový dej ), ktorý uviedol v žalobe, teda že žalobca poskytol žalovanému stroje, žalovaný stroje užíval a mal z nich ekonomický úžitok, žalovaný odmietal stroje vrátiť v pôvodne dohodnutom čase, a na základe svojho vlastného jednostranného rozhodnutia ich vrátil neskôr, žalovaný neuhrádzal riadne a včas žalobcovi odplatu za stroje, teda uvedním ďalších relevantných skutočností (čestné prehlásenie, karty dlhodobého majetku, faktúry...) nedošlo k zmene žaloby, ale len k jej doplneniu o žalobné tvrdenia (rozsudok Najvyšieho súdu čskej republiky sp. zn. zo dňa 22.11.2006).

16. Z výsledkov dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie ďalej vyplýva, že obchodná spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. nadobudla stroj č. 3 do vlastníctva dňa 18.4.2014, stroj č. 2 dňa 31.3.2014 a stroj č.1 zaradila do karty dlhodobého majetku pre účely prenájmu SK, dňa 1.4.2014, pričom na základe vyššie uvedenej uzavretej zmluvy bol stroj č. 1 odovzdaný do užívania žalovanému dňa 4.4.2014, stroj č. 2 bol odovzdaný žalovanému dňa 2.4.2014 a stroj č. 3 bol odovzdaný žalovanému dňa 24.4.2014. Z ďalších doložených listinných dôkazov žalobcom, a to z faktúr, ktoré sa nachádzajú

na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 bolo aj podľa odvolacieho súdu preukázané, že ohľadom uvedených strojných zariadení existoval medzi obchodnou spoločnosti POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom nájomný vzťah, na základe čoho potom odovzdaním strojných zariadení zo strany žalobcu do užívania žalovanému, aj podľa odvolacieho súdu vznikol medzi uvedenými zmluvnými stranami podnájomný vzťah. Keďže zmluva o podnájme v zmysle 666 ods. 1 nemusí mať písomnú formu, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že odovzdaním hnuteľných vecí, teda strojných zariadení zo strany žalobcu žalovanému vznikol medzi uvedenými zmluvnými stranami podnájomný vzťah, a to za podmienok ktoré boli dojednané v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.3.2014, keďže sporové strany vyjadrili vôľu, aby sa ich zmluvný vzťah riadil za podmienok dohodnutých v uvedenej zmluve, keďže sa ňou v nasledujúcom období i riadili a teda medzi zmluvnými stranami sa dohodlo odplatné užívanie vyššie uvedených strojných zariadení tak, ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej zmluvy. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných pojmových znakov nájomnej zmluvy s poukazom na ust. a to najmä platnosť a trvanie nájomného vzťahu a preto nemohol existovať ani podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, pričom žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu správu o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015 (č. l. 795), pričom z nej vyplynulo, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda ani nájomný vzťah, pričom súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k správnemu záveru, že zo Správy o vzťahoch vyplýva, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy, avšak napriek tomu, na základe listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca, a to z faktúr, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalších účtovných dokladov, výpisov z účtu a dohôd o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom existoval nájomný vzťah, odvolací súd ani túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko nájomná zmluva nemusí byť písomná a v prejednávanej veci žalobca ako aj spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. opakovane pred súdom prvej inštancie deklarovali, že medzi nimi vo vzťahu k strojom existoval nájomný vzťah a že žalobca bol oprávnený so strojmi disponovať a dať ich žalovanému do podnájmu nájomnou zmluvou, pričom tieto tvrdenia boli aj podľa odvolacieho súdu ako bolo už uvedené vyššie preukázané listinami, ktoré predložil žalobca ( karty dlhodobého majetku, faktúry a ďalšie účtovné doklady, ako aj čestné prehlásenie ) a čo sa týky správy o vzťahoch medzi prepojenými osobami k 31.10.2015, z ktorej malo vyplývať, že medzi spoločnosťou POWERSCREEN ČR, s.r.o. a žalobcom neboli žiadne právne vzťahy a teda ani nájomný vzťah vo vzťahu k strojom, s uvedeným sa ani odvolací súd nestotožňuje, nakoľko podľa odvolacieho súdu daná správa nepredstavuje úplný prehľad vzťahov medzi žalobcom a POWERSCREEN ČR, s.r.o. ako to vyplýva z jej záverov, kde sa iba uvádza, že audítori nezistili žiadne skutočnosti, ktoré by ich viedli k domnienke, že správa obsahuje významné (materiálne) vecné nesprávnosti, pričom tento dôkaz sám o sebe nemôže preukázať že nájomný vťah neexistoval, teda spochybniť existenciu nájomného vzťahu, nakoľko vykonaným dokazovaním, a to s poukazom na vyšie uvedené dôkazy, bolo preukázané, že nájomný vzťah medzi žalobcom a POWERSCREEN ČR, s.r.o. existoval a na jeho podklade žalobca dal stroje do podnájmu žalovanému, pričom uvedený fakt nespochybňuje ani žalobca ani spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. ako vlastník strojov. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že faktúry, ktoré sa nachádzajú na č. l. 771 a ďalšie účtovné doklady, výpisy z účtu a dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok, ktoré sú na č. l. 771 - 779 a 760 - 766 sa týkajú výlučne obdobia do marca roka 2015, avšak súd na ich základe nelogicky dospel k záveru, že nájomný vzťah trval až do marca roka 2016, ani túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko žalobca a spoločnosť POWERSCREEN ČR, s.r.o. vlastník strojov, uviedli že nájomný vzťah trval a táto skutočnosť vyplvýva aj z kariet dlhodobého majetku, z ktorých vyplýva, že nájomný vzťah trval až do vyradenie strojov z kariet dlhodobého majetku.

17. Predmetom žaloby bolo zaplatenie nájomného, ktoré v danom prípade z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne posúdil ako nárok na zaplatenie odplaty za podnájom hnuteľných vecí za obdobie od 16.9.2014 do 30.9.2014 v nezaplatenej výške 3 240,11 eur, ďalej za obdobie od 16.11. do 30.11.2014 vo výške 9 000,- eur, a za obdobie od 16.2. do 28.2.2015 vo výške 9 000,- eur, a to na základe faktúr, ktoré sa nachádzajú na č.l. 44 - 46 spisu, z ktorých vyplýva, že v uvedených faktúrach si žalobca účtoval voči žalovanému nájomné vo výške 7 500,- eur za obdobie pol mesiaca + 1 500,- eur DPH, t.j. spolu 9 000,- eur, čo predstavuje nájomné, tak ako bolo dohodnuté v článku IV. bod 4.1 uvedenej zmluvy, s účinnosťou od júla 2014 do ukončenia zmluvy, t.j. vo výške 15 000,- eur mesačne bez DPH. V súvislosti s obranou žalovaného, že v danom prípade sa v uvedenom období nemalo účtovať nájomné v

zmysle dojednanej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ale na základe vykázaného počtu motohodín prevádzky jednotlivých strojných zariadení, čo bolo medzi sporovými stranami dojednané na základe e-mailu zaslaného štatutárnym zástupcom žalobcu v e-maily zo dňa 23.7.2014, v tej súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie skutočne vyplýva, že v období leta 2014 došlo k účtovaniu nájomného, resp. podnájomného medzi zmluvnými stranami na základe vykázaného počtu motohodín, čo vyplýva zo zoznamu prijatých faktúr vystavených žalovaným ku dňu 11.4.2014 na č. l. 84 spisu, a to v období od 23.4.2014 do 31.7.2014, čo akceptoval aj žalovaný, keďže fakturované sumy v uvedených mesiacoch žalobcovi riadne hradil s výnimkou úhrad účtovaných žalobcom za mesiac júl 2014. Z uvedeného zoznamu prijatých faktúr vystavených žalovaným ku dňu 11.4.2016 ďalej vyplýva, že v ďalšom období od 28.8.2014 žalobca začal účtovať voči žalovanému výšku nájomného dohodnutého v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, t.j. vo výške 7 500,- eur + 1 500,- eur DPH za pol mesiaca, teda vo výške 15 000,- eur + 20% DPH 3 000,- eur za prenájom všetkých troch strojov za jeden mesiac, čo žalovaný aj akceptoval, o čom svedčia jeho úhrady vo výške po 9 000,- eur na základe faktúr vystavených žalobcom dňa 28.8.2014, 3.9.2014, 16.9.2014, 17.10.2014, 30.10.2014 a 18.11.2014, kedy žalovaný uhradil žalobcovi šesťkrát po 9 000,- eur a z faktúry vystavenej dňa 30.9.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur uhradil len sumu 5 759,89 eur, čo bolo medzi sporovými stranami nesporné, pričom zvyšok vo výške 3 240,11 eur je predmetom tejto žaloby v tomto konaní, pričom žalovaný neuhradil ani ďalšie 2 faktúry zo dňa 1.12.2014, ktorá znela na sumu 9 000,- eur a zo dňa 2.3.2015, ktorá znela na sumu 9 000,- eur, ktorých zaplatenie je tiež predmetom tejto žaloby. Z výsledkov vykonaného dokazovania pre súdom prvej inštancie ďalej vyplýva, že v čase spustenia prevádzky strojných zariadení do užívania žalovaným dochádzalo k prechodným problémom v súvislosti s prevádzkou uvedených strojných zariadení spôsobené aj podľa názoru odvolacieho súdu nevhodnosťou spracovávaného materiálu v uvedenom období, čo potvrdili vo svojich výpovediach viacerí svedkovia, na základe čoho potom aj podľa odvolacieho súdu medzi zmluvnými stranami práve v uvedenom období došlo k účtovaniu nájomného len podľa počtu motohodín prevádzky uvedených strojných zariadení. V ďalšom období od konca augusta 2014 došlo k účtovaniu nájomného, resp. podnájomného v zmysle dojednaní zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných veci, čo svojimi úhradami ako je uvedené vyššie aj podľa odvlacieho súdu akceptoval aj žalovaný, na základe čoho súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v ďalšom období zmluvné strany prejavili vôľu riadiť sa dojednaniami uvedenými v zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, a keďže k odovzdaniu strojov č. 2 a 3 došlo zo strany žalovaného v júni 2015 a v prípade stroja č. 1 až dňa 23.3.2016 súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že žaloba žalobcu o zaplatenie doplatku odplaty za podnájom strojov na základe faktúry z 30.9.2014 vo výške 3240,11 eur a zaplatenie odplaty za podnájom vo výške 9 000,- na základe faktúry z 1.12.2014 je opodstatnená. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie pritom ani podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že si žalovaný riadne a dôvodne uplatnil nárok na zľavu z nájomného, nakoľko ako bolo už konštatované vyššie, v čase spustenia prevádzky strojných zariadení do užívania žalovaným dochádzalo k prechodným problémom v súvislosti s prevádzkou uvedených strojných zariadení spôsobené nevhodnosťou spracovávaného materiálu, nie nevhodnosťou strojov.

18. Čo sa týka ďalších uplatnených nárokov žalobcu na zaplatenie zákonného nájomného v zmysle vo výške dohodnutého nájomného podľa zmluvy za obdobie marec, apríl, máj 2015 za všetky tri stroje vo výške 18 000,- eur vrátane DPH, v tej súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že v prípade podnájomného vzťahu neupravuje nároky medzi zmluvnými stranami po skončení podnájomného vzťahu. V tej súvislosti však správne poukázal na ustanovenie , v zmysle ktorého občiansko-právne vzťahy pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že je spravodlivé medzi sporovými stranami analogicky použiť ustanovenie , v zmysle ktorého platí, že ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v zmluve je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci a v prípade, ak je s vrátením veci v omeškaní je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania. V danom prípade z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie aj podľa odvolacieho súdu nesporne vyplýva, že zmluvné strany prejavili vôľu, aby boli všetky tri strojné zariadenia v užívaní žalovaného do 28.2.2015, a keďže žalovaný v nasledujúcom období, a teda v žalovanom období marec až máj 2015 strojné zariadenia žalobcovi nevrátil a tieto užíval i po skončení podnájomného vzťahu, je povinný v zmysle citovaných ustanovení zaplatiť žalobcovi odplatu za podnájom za obdobie marec, apríl, máj 2015 trikrát po 18 000,- eur, čo prestavuje spolu 54 000,- eur, v ktorej časti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval žalobu žalobcu taktiež za opodstatnenú. Čo sa týka ďalšieho uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie odplaty za podnájom za

obdobie jún 2015 až február 2016 za stroj č. 1 po 6 000,- eur mesačne a za obdobie od 1.3.2016 do 23.3.20165 za stroj č. 1 vo výške 4 600,- eur, t.j. do vrátenia uvedeného stroja žalobcovi, súd prvej inštancie rovnako správne i v tejto časti považoval žalobu žalobcu za opodstatnenú. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že stroj č. 1 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 964,7 motohodín ( - 12 Mth), stroj č. 2 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 622 motohodín ( - 20 Mth) a stroj č. 3 počas jeho užívania žalovaným bol používaný v rozsahu 673,8 motohodín (694,6Mth - 20,8 Mth). Ďalej z vykonaného dokazovania vyplýva, že stroje č. 2 a 3 boli odovzdané žalovaným žalobcovi späť v júni 2015 a množstvo ich motohodín je približne rovnaké, niečo vyše 600 motohodín. Naproti tomu stroj č. 1 bol odovzdaný žalovaným žalobcovi späť až v marci 2016, stav jeho motohodín je 964,70 Mth z čoho je aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že stroj č. 1 bol používaný aj potom, ako boli vrátené žalobcovi stroje č. 2 a 3. Napriek tomu, že žalobca opakovane žiadal vrátiť všetky tri stroje, žalovaný napriek tomu žalobcovi stroj č. 1 až do 23.3.2016 nevrátil, na základe čoho je v zmysle vyššie uvedených právnych úvah povinný zaplatiť žalobcovi odplatu za podnájom vo výške 1/3 z celkovej dohodnutej odplaty, čo predstavuje 6 000,- eur mesačne vrátane DPH, preto súd prvej inštancie správne podanej žalobe i v tejto časti ako opodstatnenej vyhovel. Čo sa týka námietky žalovaného, že v prevádzkovom denníku stroja 1 je záznam zo dňa 23.09.2015, podľa ktorého žalobca zo stroja l odmontoval riadiacu jednotku, po odmontovaní riadiacej jednotky žalobcom, t. j. od 23.09.2015 do marca roka 2016, nebolo možné stroj l používať, ani túto nepovažoval odvolací súd za preukázanú, nakoľko dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že riadiacu jednotku odmontoval žalobca. Čo sa týka ďalších námietok zo strany žalovaného, že na základe kúpnej zmluvy z 6.11.2015 vlastník uvedeného strojného zariadenia POWERSCREEN ČR, s.r.o. predal stroj č. 1 spoločnosti DITCHWITCH, s.r.o. v tej súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že na základe uvedenej zmluvy skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva k uvedenému strojnému zariadeniu na uvedenú spoločnosti DITCHWITCH s.r.o. v súlade s dojednaním v článku III. bod 1, kde sa dohodlo, že vlastnícke právo k predávanej hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho dňom platnosti tejto zmluvy, pričom v článku V. bod 2 bolo dohodnuté, že zmluva nadobúda platnosť podpisom tejto zmluvy, na základe čoho došlo ku dňu 6.11.2015 k účinnému prevodu vlastníckeho práva, pretože takéto dojednanie v zmluve bolo v súlade s ustanovením . Avšak i keď došlo na základe uvedeného k platnému prevodu vlastníckeho práva na uvedený subjekt, v danom prípade platí analogicky ustanovenie , v zmysle ktorého ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná. V zmysle uvedeného potom došlo k tomu, že nový nadobúdateľ spoločnosť DITCHWITCH, s.r.o. vstúpila do právneho postavenia prenajímateľa uvedenej hnuteľnej veci vo vzťahu k nájomcovi, ktorým bola v uvedenom období spoločnosť žalobcu, na základe čoho súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že podnájomný vzťah medzi nájomcom, t.j. žalobcom a žalovaným naďalej trval i po zmene vlastníckeho práva k hnuteľnej veci zo strany subjektu DITCHWITCH s.r.o. na základe čoho nájomcovi, teda žalobcovi zostal zachovaný nárok na zaplatenie nárokov z podnájomného vzťahu vo vzťahu žalovanému, a to až do odovzdania uvedenej hnuteľnej veci, teda stroja č. 1 žalobcovi ako nájomcovi, preto súd prvej inštancie správne podanej žalobe i v časti o zaplatenie 58 600,- eur z titulu podnájomného za stroj č. 1 za obdobie jún 2015 až do 23.3.2016 ako opodstatnenej vyhovel a celkovo teda správne zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 124 840,11 eur (12 240,11 eur + 54 000,- eur + 58 600,- eur). Vzhľadom k tomu, že žalovaný nezaplatil žalobcovi vyššie uvedené odplaty za podnájom vyúčtované za obdobie september a november 2014 vo faktúrach zo dňa 30.9.2014 a dňa 1.12.2014 v lehote splatnosti stanovenej v uvedených faktúrach, rovnako správne súd prvej inštancie priznal žalobcovi dňom nasledujúcim po splatnosti uvedených faktúr i úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne, a to v zmysle , výška ktorého bola uplatnená v súlade s Nariadenia vlády č. v znení neskorších predpisov a v súlade s správne priznal žalobcovi i ním uplatnený poplatok z omeškania, výšku ktorého stanovuje Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z v znení neskorších predpisov vo výške 0,5‰ dlžnej sumy za každý deň omeškania, pričom keďže žalobca žiadal priznať poplatok z omeškania v nižšej výške, a to vo výške 0,0005% denne z jednotlivých dlžných súm uvedených vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keďže súd je viazaný žalobným návrhom a prekročiť ho v tejto časti nemôže, súd prvej inštancie mu správne priznal ním uplatňovanú výšku poplatku z omeškania vo výške 0,0005 % denne z jednotlivých dlžných súm, tak ako sú uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, pričom dostatočne sa

vysporiadal i s námietkami uvádzanými žalovaným v odvolaní, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa , ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a . V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).