Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_4To-23-2019.pdf
PDF · 112.75 KB
Case nature
Area
Subarea
4To/23/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariana Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.05.2020, v trestnej veci obžalovaného G. R. a spol, pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona a iné, o odvolaniach okresného prokurátora a obžalovaných G. R. a H. F., proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/60/2018 zo dňa 11.02.2019, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolania okresného prokurátora a obžalovaných G. R. a H. F..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli obžalovaní G. R. a H. F. uznaní vinnými zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 16.06.2017 vo večerných hodinách v obci F. č. XXX, okres R., po tom, ako boli G. R. a H. F. majiteľkou rodinného domu na uvedenej adrese X. L. upozornení, aby neničili odpadové potrubie namontované na jej rodinnom dome, G. R. začal na ňu kričať: „Ty ciganko jedna, ja Ťa tu dobijem“, načo táto utiekla do svojho rodinného domu, kde sa uzamkla, pričom G. R. aj H. F. vošli na pozemok X. L. cez neuzamknutú osobnú kovovú bránku oplotenia, následne rozbili vonkajšie vchodové dvere na rodinnom dome X. L. a aj ďalšie dvere vedúce do kuchyne, pritom stále kričali: „Ty cigánko, kde si?“, v dôsledku čoho sa X. L. spolu so svojou plnoletou dcérou G. a štyrmi maloletými deťmi ukryla do kúpeľne, odkiaľ telefonicky privolala políciu, pričom G. R. kričal, že on je tu Hitler a že ju dobije a následne po krátkej chvíli, priestory rodinného domu aj priľahlý pozemok G. R. a H. F. opustili a týmto konaním spôsobili na majetku X. L. majetkovú škodu v presne nezistenej výške, pričom k zraneniu osôb nedošlo.
Za to im súd obžalovanému G. R. podľa § 194 ods. 2 Tr. zákona, prihliadajúc v zmysle § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, na § 36 písm. j), l) Tr. zákona a § 37 písm. h) Tr. zákona, podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody na 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu súd výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu súd určil skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.
Obžalovanému H. F. podľa § 194 ods. 2 Tr. zákona, prihliadajúc v zmysle § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, na § 36 písm. j), k), l) Tr. zákona a § 37 písm. h) Tr. zákona, podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody na 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu súd výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu súd určil skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku, súd odkázal poškodenú X. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, okres R., s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom obhajkyne obaja obžalovaní podali písomne odôvodnené odvolanie, ktorým napádajú výrok o vine a treste. Po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého výroku rozsudku uviedli, že rozsudok okresného súdu trpí vadami, pre ktoré je ho potrebné zrušiť a vo veci opätovne rozhodnúť, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť z jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal aj na znenie ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku, kedy majú obaja za to, že súd nerešpektoval a taktiež aj orgány činné v trestnom konaní povinnosť, aby obstaral dôkazy v prospech oboch strán a teda s rovnakou starostlivosťou neobjasňoval okolnosti svedčiace ako proti obžalovaným, tak aj okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech. V oboch smeroch mal tak vykonávať dôkazy a tak, aby tieto mohli umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. V tomto smere majú za to, že orgány činné v trestnom konaní neobjasňovali okolnosti svedčiace v prospech obžalovaných G. R. a H. F., ale zaoberali sa len okolnosťami, ktoré svedčili v ich neprospech a nevykonali tak dôkazy v oboch smeroch, aby tak umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Obaja obžalovaní zhodne uviedli, že orgány činné v trestnom konaní sa vôbec nezaoberali skutočnosťou, že v rozhodnom čase sa zhromaždilo na mieste činu v obci F. č. XXX, okres R. približne 40 Rómov a mohlo ich byť aj viac s palicami a tyčami, pričom im vulgárne nadávali a urážali ich. Vyhrážali sa im, že ich podrežú, čo v nich vzbudilo dôvodnú obavu o ich zdravie, resp. život. Bolo len šťastím, že bola privolaná hliadka polície, pretože nie je zrejmé, ako by to napokon dopadlo, keďže občania rómskej národnosti mali v tom čase navyše v rukách palice a tyče. Aj napriek tomu, že príslušníci hliadky polície tieto vyhrážky zo strany rómskych spoluobčanov zreteľne počuli, ani jedného z kričiacich a vyhrážajúcich sa z davu nezadržali a taktiež rovnako nevzniesli voči ním obvinenie. Obaja obžalovaní zdôraznili, že nesúhlasia so záverom súdu prvého stupňa, keď ich uznal vinnými zo žalovanej trestnej činnosti tak, ako bola aj právne posúdená a to len na základe výpovede svedkyne poškodenej X. L. bez ďalších podporných dôkazov. Už len jej tvrdenie (X. L.), že sa utekala schovať do kúpeľne v dome, pretože sa bála reakcie obžalovaného, sa nezakladá na pravde, keďže je v rozpore s výpoveďou obžalovaného R. na hlavnom pojednávaní dňa 28.11.2019, ktorý trval na tom, že obžalovaná bola prvá medzi ostatnými rómskymi spoluobčanmi, ktorí vystúpili proti ním. Okrem tejto výpovede a výpovede jej dcéry G. L., ktorú za tým účelom považuje za nevierohodnú, keďže sa jedná o blízku osobu, potom neboli produkované žiadne ďalšie dôkazy. V tejto súvislosti potom poukázali na judikát trestnoprávneho kolégia NS SR, vedený pod R 11/2019 z 08.12.2009. Je zrejmé, z ich výpovedí, že H. F. chcel len riešiť susedský spor, keďže z odpadovej rúry z kuchyne domu poškodenej, táto vyúsťovala k domu obžalovaného H. F. a podmývali dom F. a spôsobili súčasne neznesiteľný zápach, hlavne v letnom období. Priznávajú, že obaja boli pod značným vplyvom alkoholických nápojov a že mohli byť o niečo hlučnejší, no nie sú si vedomí toho, aby sa poškodenej alebo niekomu inému vyhrážali, ani slovne ani fyzicky tak, aby to mohlo u nich vzbudiť akúkoľvek obavu, práve naopak reakcie Rómov, ktorí sa zhromaždili pred domom poškodenej, bola neprimeraná a táto vzbudzovala dôvodnú obavu o zdravie, či život obžalovaných, keďže skupina približne 40 Rómov im vulgárne nadávala do bielych gadžov, do bielych opíc a vyhrážala sa im, že ich podrežú. Aj napriek tomu, že v týchto vyhrážkach pokračovali aj v čase, kedy už na mieste činu boli príslušníci PZ, tak títo si to nevšímali, vôbec na to nereagovali a nikoho z Rómov nezadržali. Stav oboch obžalovaných, tak ako to plynie aj zo záverov znaleckého posudku H.. L. L. č. 7/2017, boli obaja obžalovaní v rozhodnom čase v stave strednej ťažkej opitosti a čo malo výrazne ovplyvniť alebo znížiť ich schopnosť ovládať svoje konanie. K tomu zodpovedá potom aj zistenie orgánov činných v trestnom konaní, keď konštatovali, že došlo k poškodeniu dverí u poškodenej X. L. a to z toho dôvodu, že tieto boli v dezolátnom stave už v čase pred samotným incidentom, schátrané a už obžalovaní aj keď zavalitejšej telesnej konštrukcie, potom nechtiac na tieto dvere spadli a to celou svojou váhou, ktorá sa na ne preniesla, potom spôsobili, resp. mohli spôsobiť ich poškodenie. Poškodenie dverí potom obžalovaný H. F. ako osobne tak aj prostredníctvom matky v celom rozsahu uhradil celkovou sumou cca 300,- eur, ktoré boli odovzdané poškodenej X. L., čo sama aj potvrdila. Už z odôvodnenia odvolania okresnej prokuratúry vyplýva, čo sám aj konštatuje pri hodnotení prokurátor skutkového stavu, že v danom prípade v konaní oboch obžalovaných osobitný motív v zmysle § 140 písm. e/ Tr. zákona zistený nebol a teda príslušnosť poškodenej X. L. k rómskemu etniku napriek
verbálnym prejavom obžalovaných sa malo jednať o susedský spor a preto majú obaja obžalovaní za to, že ich konanie malo byť riešené v rámci priestupkového konania a to aj z prihliadnutím podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a to s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný a aplikáciu ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona a teda pri zhodnotení materiálneho korektívu. Vzhľadom na uvedené, preto obaja obžalovaní navrhli napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku a v súlade so zásadou „in dubio pro reo“ vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné konanie a rozhodnutie, resp. aby odvolací súd v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám rozhodol a obžalovaných spod obžaloby prokurátora oslobodil.
Písomne odôvodneným odvolaním napadol uvedený rozsudok aj okresný prokurátor, ale len čo do výroku o treste, kde uviedol, že pokiaľ obom obžalovaným G. R. a H. F. súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka, považuje tento trest za neprimerane nízky a to vzhľadom na okolnosti spáchania skutku, keď po predchádzajúcom slovnom nedorozumení za použitia násilia vnikli do rodinného domu poškodenej X. L. a za prítomnosti a jej maloletých detí sa jej vyhrážali zabitím. Aj keď v danom prípade nebol preukázaný osobitný motív uvedený v ust. § 140 písm. e/ Tr. zákona a teda že útok smeroval voči poškodenej X. L. z dôvodu, že patrí k rómskemu etniku, tak aj napriek tomu má prokurátor za to, že na prevýchovu oboch páchateľov je potrebné pôsobiť prísnejším podmienečným trestom odňatia slobody s podmienečným odkladom na dlhšiu skúšobnú dobu. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Humenné v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliada len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.
V konaní pred okresným súdom boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako okresný súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a preto na tieto krajský súd aj poukazuje.
Proti rozsahu dokazovania vo svojich odvolaniach napokon nič nenamietal ako prokurátor, tak obaja obžalovaní a považujú ho za dostačujúci. Nesúhlasia však s tým, ako okresný súd vykonané dôkazy hodnotil.
V tomto smere krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že aj napriek riadne a náležitému dokazovaniu okresný súd si z jeho obsahu vyvodil vecne správne skutkové a v nadväznosti na to i právne závery, čo sa následne odrazilo aj v správnosti výroku o vine a vecnej správnosti výroku o treste.
Išlo však iba o také chyby, ktoré po doplnení dokazovania (pre zvýraznenie naplnenia skutkových okolností pre výrok o vine) a čiastočnom doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí bolo možné upraviť aj v odvolacom konaní a súčasne pritom zvýrazniť pochybenie týkajúce sa výroku o treste.
V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že podstatný obsah odvolacích námietok obžalovaných, ktorými argumentovali, už predniesli v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa náležitým spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd vysporiadal a ktoré si aj odvolací súd v tomto rozsahu osvojil.
Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu vo veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaných G. R. a H. F..
V prvom rade krajský súd zistil, že obsah odvolacích námietok obžalovaných nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotia a vykladajú vo svoj prospech nie úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými, produkovanými v rámci dokazovania.
V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.
No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov, produkovaných ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej trestnej činnosti.
V tomto prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, obaja obžalovaní (opierajúc sa o spôsob ich obrany) v rámci dokazovania nepredložili nové dôkazy, resp. argumenty, ktoré by zistené skutočnosti z dôkazov zabezpečených v rámci prípravného konania, (ktorých obsah sa zákonným spôsobom preniesol do dokazovania na hlavnom pojednávaní), spochybňovali, resp. vyvracali.
Obaja obžalovaní od začiatku popierali na hlavnom pojednávaní vstup do domu a teda, že násilným spôsobom vôbec do domu vošli, ich opis, za akých okolností malo dôjsť k poškodeniu dverí, si však navzájom v ich výpovediach odporoval - obžalovaný R. mali len na dvere zaklopať, obžalovaný F. zabúchali na dvere - a keďže boli staré a poškodené, mali sa ihneď rozpadnúť.
Tieto ich vyjadrenia potom zásadným spôsobom spochybňujú skutočnosti vyplývajúce jednak zo zápisnice o ohliadke miesta činu, konkrétne vstupu do dvora poškodenej X. L., ale predovšetkým vstupu do samotného domu v obci F. č. XXX, okres R. a k tomu vyhotovená fotodokumentácia.
Krajský súd preto aj za tým účelom, aby došlo k sprehľadneniu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, prečítal zápisnicu z obhliadky miesta činu a fotodokumentáciu k nej vyhotovenej tak, aby skutočnosť, že došlo k násilnému poškodeniu dverí pri vstupe do domu, aby o tejto skutočnosti nebola pochybnosť. Skutočnosti vyplývajúce z tejto fotodokumentácie a ohliadky miesta činu je možné zhrnúť do záveru, že tieto dvere - dvoje dverí vstupné dvere do domu a následne vstupné dvere do obývacej časti domu boli zjavne násilným spôsobom poškodené. Dôkazom toho sú časti sklenenej výplne prvých vstupných dverí na zemi a súčasne aj časti druhých dverí pri vstupe obývacej časti domu ( z drevotriesky), kde časti týchto dverí sú porozhadzované priamo v oblasti dverí, zjavne poškodené v spodnej časti a kľučky, kľučka úplne vytrhnutá a vykopnutá časť dverí. Tieto skutočnosti svedčia o tom, že k poškodeniu týchto dverí došlo zjavne bezprostredne, resp. len v krátkom časovom úseku pred samotným vyhotovením fotodokumentácie a nie tak, ako tomu tvrdia obžalovaní, že tieto boli už staré a boli už v tom čase poškodené, keď k dverám pristúpili.
Spôsob a rozsah poškodenia potom zodpovedá aj opisu skutočnosti bezprostredne predchádzajúcich samotnému vstupu oboch obžalovaných do domu tak, ako ich opísala poškodená X. L. a jej dcéra G. L., keďže obžalovaní mali búchať na dvere, kričali a počuli, že do nich aj kopali a teda sa dovnútra do domu zjavne dobíjali. V tom čase sa už poškodená X. L. spolu s deťmi skryla do kúpeľne, ktorá je súčasťou jednej z obývacích izieb v dome a dvere vstupu do kúpeľne z tejto izby sú prekryté závesom, čo zodpovedá aj výpovedi poškodenej, preto ich obžalovaní potom, čo domu vošli, nenašli, len po dome chodili a kričali, kde sa práve nachádzajú a hľadali ich, čo súčasne spochybňuje aj tvrdenie obžalovaného F., ktorý na hlavnom pojednávaní tvrdil, že ak by do domu vstúpili a v dome by poškodení boli, tak by ich predsa napadli, a to aj vzhľadom na to, ako poškodení opisovali ich správanie bezprostredne pred vstupom do domu a v samotnom dome, kedy mali kričať, že prišli urobiť poriadok a hľadali ich, že ich zabijú.
Za danej situácie preto krajský súd má za to, že táto skutočnosť, že obžalovaní násilným spôsobom prekonali prekážku, ktorá im bránila vo vstupe do rodinného domu, čím bol aj naplnený kvalifikačný znak zodpovedajúci právnemu posúdeniu konania obžalovaných v odsudzujúcom rozsudku.
Niet dôvodu prečo spochybňovať aj vyjadrenia poškodených vzhľadom na ich výpovede ako v prípravnom konaní, tak na hlavnom pojednávaní, čo sa týka samotných vyhrážok obžalovaných, a to konkrétne predovšetkým G. R., ktorý mal používať slovné spojenie, že Ty cigánko jedna, ja Ťa tu dobijem, resp. Ty cigánko, kde si a pritom mal použiť aj slovné vyjadrenie, že on je tu Hitler.
Tiež platí, že obaja obžalovaní ešte v prípravnom konaní bezprostredne po samotnom skutku sa nevedeli konkrétne vyjadriť k svojmu správaniu, keďže v tom čase mali mať vo veľkom množstve požité alkoholické nápoje, pripustili, že došlo ku konfliktu s poškodenou, resp. rómskymi spoluobčanmi, bývajúcimi vo vedľajšom dome, no nevedeli sa bližšie vyjadriť k svojmu správaniu a pokiaľ sa tak správali, tak sa opakovane snažili ospravedlniť za svoje správanie, odkazujúc na požitie alkoholických nápojov a zdôrazňujúc pritom, že oni žiaden problém s cigánmi, resp. s rómskym etnikom žiadny nemajú. Aj táto skutočnosť teda má vplyv na posudzovanie ich výpovede na hlavnom pojednávaní, kedy pred súdom tvrdili, že dokonca nevošli ani do dvora a následne tvrdili, že keď aj vošli a prišli pred dvere, tak do domu určite nevstúpili.
Čo sa týka obsahu samotných vyhrážok, tak ako ich mala opísať poškodená X. L., v konfrontácii s výpoveďou jej dcéry G. L., tu je zase zrejmá existencia zásadných rozporoch v ich výpovediach, keďže vo výpovedi X. L. bolo opakovane uvedené, že G. R. mal okrem iného kričať aj to, že - on je tu šéf, že už niekoho zabil, nejakého chlapa a že on je tu Hitler a že ju dobije, on je z Košíc, je tu šéf, ja Vás zabijem, ja som už zabil chlapa, aj Vás zabijem, ja som Hitler, ja som šéf.
Práve tieto slovné spojenia aj napriek tomu, že po celú dobu mala byť spolu so svojou matkou aj G. L., vo svojej výpovedi neuviedla, potvrdila len, že sa mal vyhrážať, že ich dobije a že keď ich hľadal po dome, kričal - kde si Ty cigánko.
Z toho dôvodu krajský súd považuje za vecne správne a dôvodné rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ upravil znenie skutkových okolností skutkovej vety oproti zneniu prezentovanému v obžalobnom návrhu, keďže jednoznačne a bez rozumných pochybností nebolo preukázané, aby predovšetkým obžalovaný G. R., potom čo už vošiel do domu poškodenej X. L., použil všetky tieto slovné spojenia v takomto rozsahu a kontexte, počas toho ako sa mal teda správať už vo vnútri domu poškodenej.
Za danej situácie preto krajský súd považuje za zákonné a dôvodné, pokiaľ pri takto ustálenom skutkovom stave okresný súd tento právne kvalifikoval ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona.
Správanie sa obžalovaných, pri ktorom takýmto násilným spôsobom vnikli do domu tak, že museli dvere domu zjavne násilným spôsobom (tzv. vykopnúť) a po vstupe do domu kričať, kde si Ty cigánko, dobijeme Vás, muselo pochopiteľne a z objektívnych dôvodov z hľadiska intenzity takéhoto správania sa a formy prejavu naplniť obavu u poškodených, že by mohlo dôjsť k poškodeniu ich zdravia, resp. dokonca by mohlo dôjsť k ujme na zdraví, resp. dokonca až ujme na životoch.
Po ustálení skutkového stavu a jeho právneho posúdenia potom krajský súd pristúpil k posúdeniu výroku o druhu a výmere trestu u oboch obžalovaných.
Pri úvahách o uložení trestu prihliadal okresný súd u oboch obžalovaných najmä na jednotlivé hľadiská a kritéria určené pre ukladanie trestov, vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu, vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na ich prevýchovu k tomu, aby viedli riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenia páchateľa spoločnosťou.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku potom vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu.
Rovnako ako okresný súd, tak aj krajský súd sa stotožnil so záverom, že v danom prípade u oboch obžalovaných G. R. a H. F. sú splnené podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a teda, že obaja viedli pred spáchaním trestného činu riadny život.
U obžalovaného H. F., síce je v odpise z registra trestov evidované jedno odsúdenie, v tomto prípade sa na neho hľadí, ako keby odsúdený nebol. V prípade obžalovaného G. R., tento doposiaľ súdne trestaný nebol. Tiež k obsahu priestupkovej minulosti u oboch obžalovaných je možné konštatovať, že ide o správanie, ktoré zodpovedá nedisciplinovanosti predovšetkým na úseku dopravy.
Súčasne platí, že v prípade obžalovaného H. F., vzhľadom na to, že uhradil škodu, ktorá bola spôsobená a to predovšetkým poškodením vstupných dverí poškodenej X. L., čím boli splnené podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k/ Tr. zákona, teda že dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu.
V súlade s námietkou intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí krajského prokurátora, krajský súd má taktiež za to, že vzhľadom na obsah výpovede oboch obžalovaných nie je možné v danom prípade priznať poľahčujúcu okolnosť tak, ako tomu urobil okresný podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona a teda, že sa obžalovaní priznali k spáchaniu trestného činu a svoj čin oľutovali, a to aj s prihliadnutím na skôr prezentovaný obsah ich výpovedí.
Tiež krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v danom prípade boli naplnené podmienky aj pre priznanie priťažujúcej okolnosti a to u oboch obžalovaných podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona a teda, že spáchali viac trestných činov.
Za danej situácie bol preto ustálený v prípade obžalovaného G. R. rovnomerný pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností (podľa § 36, § 37 Tr. zákona) a v prípade obžalovaného H. F. pri prevahe poľahčujúcich okolností (podľa § 36 Tr. zákona).
Následne potom krajský súd považuje rozhodnutie okresného súdu pri určení výmery trestu za zákonný a dôvodný záver, keď ustálil tú skutočnosť, že pri ukladaní trestu podľa pravidiel podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona a teda trestu úhrnného má súd prihliadať na ten trestný čin, ktorého trestná sadzba je najprísnejšia, čo v danom prípade predstavovalo ust. § 194 ods. 2 Tr. zákona, kde zákon ustanovil trestnú sadzbu 1 rok až 5 rokov (oproti trestnej sadzbe až jeden rok ustanovenej za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona).
Za danej situácie potom krajský súd má za to a zohľadňujúc doposiaľ uvedené v súhrnne, že takto uložený druh a výmera trestu v posudzovanom prípade u oboch obžalovaných a to trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka za súčasného určenia skúšobnej doby na dobu 1 (jedného) roka, považuje za trest zákonný, ktorý zodpovedá plne zásadám pre ukladanie trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovaných, okolnosti, za ktorých sa skutku dopustili, ako aj samotnú osobu obžalovaných.
V reakcii na odvolacie námietky okresného prokurátora, potom krajský súd len v stručnosti považuje za potrebné opätovne z obsahu vykonaného dokazovania sumarizujúc podstatné skutočnosti, poukázať na nasledovné.
Obaja obžalovaní pred spáchaním trestného činu (obžalovaný F., hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený) viedli riadny život. V súčasnosti žijú v spoločných domácnostiach so svojimi deťmi a manželkami, resp. partnerkami a vedú riadny život v súlade s občianskymi pravidlami. Súčasne platí, že od spáchania tohto skutku obžalovaný H. F. sa dokonca nedopustil ani žiadneho priestupku, v prípade G. R., ide len o jeden priestupok na úseku dopravy a obaja sú riadne zamestnaní. Z toho pohľadu je prognóza možnej nápravy do budúcna u oboch obžalovaných pri ukladaní takéhoto druhu a výmery trestu zjavne pozitívna a preto takto uložený trest zodpovedá aj naplneniu účelu trestu a to z hľadiska ako individuálnej, tak aj generálnej prevencie.
Na záver nad rámec uvedeného v reakcii na odvolacie námietky obžalovaných, krajský súd len v stručnosti konštatuje, že ako okresný súd, tak potom následne na podklade odvolania aj krajský súd mohol rozhodovať len o skutku, proti ktorému bolo vedené trestné stíhanie, teda bolo vznesené obvinenie, ale hlavne bol podaný obžalobný návrh. Pokiaľ obaja obžalovaní prostredníctvom obhajoby namietali, že orgány činné v trestnom konaní opomenuli v prípravnom konaní zohľadniť aj tú skutočnosť, že obaja obžalovaní mali byť sami slovne napadnutí väčšou skupinou rómskych spoluobčanov, ktorí mali mať v rukách lopaty, palice a tiež sa im vyhrážali ublížením na zdraví, tak v súvislosti s tým, krajský súd len konštatuje, že tieto skutočnosti neboli predmetom hodnotenia v rámci odvolacieho konania, ani rozhodovania okresného súdu. Súčasne pokiaľ obaja obžalovaní prostredníctvom obhajoby tiež poukazovali na skutočnosť, že k poškodeniu dverí malo dôjsť aj z toho dôvodu, že zjavne boli obaja výrazne pod vplyvom alkoholických nápojov, keďže znaleckým dokazovaním malo byť uzavreté, že tento vplyv alkoholických nápojov mal zásadným spôsobom ovplyvniť ovládacie schopnosti, práve táto skutočnosť nebezpečnosť ich konania zvyšovala, keďže zjavne sa nedokázali ovládať a v žiadnom prípade nemožno na to prihliadať ako na skutočnosť, ktorá by mala ich správanie ospravedlniť, keďže sa do tohto stavu priviedli sami.
Je potrebné opäť pripomenúť, že v žiadnom prípade takýmto spôsobom nie je možné riešiť susedské spory, pokiaľ aj ako to tvrdil obžalovaný H. F., mali dôvod riešiť problém so susedmi, nakoľko títo mali odvádzať zo svojho domu odpad na pozemok, ktorý užíval obžalovaný H. F. a jeho rodina. Do budúcna takéto spory sa predsa riešia podaním návrhu, či už na obecný úrad, resp. v konaní na súde za súčasného oznámenia týchto skutočností polícii.
Napokon v závere krajský súd len v stručnosti poznamenáva, že už správne v prípravnom konaní dozorujúci prokurátor Špeciálnej prokuratúry pri hodnotení správania sa oboch obžalovaných poznamenal, že v danom prípade išlo o susedský spor, kde nebolo možné bez pochybností uzavrieť a ani takáto skutočnosť nevyplývala z predchádzajúceho správania sa oboch obžalovaných, aby ich konanie tak, ako bolo ustálené v rámci dokazovania, bolo vedené osobitným motívom rasovo motivovaným vo vzťahu k rómskemu etniku. Ako správne bolo ustálené, obžalovaní H. F. sa navzájom so susedmi dobre pozná od detstva, dokonca v ten deň im susedia poskytli olej, ktorý si boli vypýtať, či dokonca obžalovaný H. F. v minulosti mal mať priateľku v určitom období z rómskeho etnika. Obaja obžalovaní opakovane verbalizovali už v prípravnom konaní, že v rámci výkonu svojej práce, ale aj následne v rámci podnikateľskej činnosti sa pravidelne stretávajú so spolupracovníkmi, ktorí sú Rómovia a nemajú s týmto etnikom absolútne žiadny problém. Napokon krajský súd si osvojil úvahu dozorujúceho prokurátora Špeciálnej prokuratúry, keď konštatoval, že nemožno vyvodzovať osobitný motív len z toho, že v rámci konfliktu, ktorý vznikol, resp. bol motivovaný napr. susedským sporom, dopravnou nehodou, žiarlivosťou, obchodným sporom a pod., počas verbálnych útokov a nadávok, prípadne aj počas páchania protiprávneho konania, útočník použije v rámci verbálneho útoku aj nadávky, napr. smerujúce voči Rómom, židom, moslimom, černochom a pod., nakoľko tieto nadávky majú za cieľ, čo najviac uraziť adresáta, ale z nich ešte nevyplýva motív spáchania skutku v zmysle § 140 písm. e/ Tr. zákona.
Napokon krajský súd len v stručnosti poznamenáva, že v danom prípade ako už bolo konštatované, síce neboli splnené podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti u oboch obžalovaných podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona, teda že sa priznali k spáchaniu skutku a jeho spáchanie oľutovali, tak ako na to správne poukázala aj intervenujúca krajská prokurátorka na verejnom zasadnutí, čím správne po jej nepriznaní, by došlo aj k zmene pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností oproti záveru plynúcemu z výroku o treste okresného súdu, čo krajský súd považoval za vecne správny záver, ale súčasne z hľadiska hospodárnosti konania a samotného záveru, že nevzhliadol dôvod na zmenu výmery trestu ani pri prípadnej úprave pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovaného G. Somošiho (nedošlo by k úprave hornej hranice ustanovenej trestnej sadzby znížením o jednu tretinu podľa pravidiel upravených v ust. § 38 ods. 3, 8 Tr. zákona, lebo trest by bol ukladaný pri rovnomernom pomere hodnotených okolností), vrátane aj H., kedy, keďže takto uložený druh trestu a jeho výmeru, ako už bolo konštatované, považoval krajský súd za zákonný a dôvodný.
Toto boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd považoval odvolanie okresného prokurátora ako aj oboch obžalovaných za nedôvodné a preto ich postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.