Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12C-181-2019.pdf
PDF · 106.29 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-12C/181/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice - okolie sudkyňou JUDr. Danicou Hovančákovou v spore žalobcu: O. T., G.. X.X.XXXX, K. Ž. XX, C., zast. AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, Košice , IČO : 47 237 406, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Lukáša Labaša proti žalovanej : M. T., G.. X.X.XXXX, K. Z. XXX, zast. advokátom JUDr. Jánom Martincom, so sídlom Werferova 1, Košice, o zaplatenie 4.346,68 EUR s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 100,- EUR zastavuje.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 4.246,68 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.346,68 EUR od 15.7.2019 do 19.8.2019, zo sumy 4.246,68 EUR od 20.8.2019 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa v upomínacom konaní na Okresnom súde Banská Bystrica podaním došlým súdu dňa 19.7.2019 domáhal vydania platobného rozkazu s uložením povinnosti žalovanej zaplatenia sumy 4.346,68 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.346,68 EUR od 15.7.2019 do zaplatenia. Návrh odôvodnil tým, že rozsudkom zo dňa 1.10.2010 vydaným Okresným súdom Košice I, č.k. 18C/97/2010-80, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.11.2010 bolo rozvedené manželstvo žalobcu a žalovanej a žalobca bol zaviazaný prispievať na výživu M. T. sumou 150,- EUR mesačne počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 18.6.2013, č.k. 11P/88/2012 -158 bola ku dňu 1.3.2013 zrušená vyživovacia povinnosť žalobcu voči M. T., nakoľko M. T. uzavrel pracovný pomer a od uvedenej doby je schopný živiť sa sám. Na základe žaloby žalobcu o zapretie otcovstva Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 24.9.2018 č.k. 38C/450/2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2018 určil, že žalobca nie je otcom M. T., narodeného dňa 5.12.1992 matke M. T., G.. X.X.XXXX (žalovanej). Žalobca do doby zrušenia vyživovacej povinnosti voči M. T. na jeho výživu uhradil sumu celkom vo výške 4.346,68 EUR, pričom uhradené výživné za rok 2010 predstavuje sumu 140,- EUR, za rok 2011 sumu 461,68 EUR, za rok 2012 sumu 3.395,- EUR a za rok 2013 sumu 350,- EUR. Právne svoj nárok odôvodnil poukazom na ust. § 79 Zákona o rodine. Ďalej uviedol, že žalovanú žalobca písomnou výzvou zo dňa 10.7.2019 vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote 3 dní odo dňa doručenia výzvy. Predmetná výzva bola žalovanej doručená dňa 11.7.2019, žalovaná tak bola povinná splniť svoj dlh najneskôr dňa 14.7.2019. Mal za to, že neuhradením dlhu sa žalovaná dňa 15.7.2019 dostala do omeškania, na základe čoho si žalobca uplatnil spolu s istinou aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z požadovanej istiny odo dňa 15.7.2019 do zaplatenia. Na preukázanie svojho nároku k žalobe predložil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 1.10.2010, č.k. 18C/97/2010-80, rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 18.6.2013, č.k. 11P/88/2012-158, rozsudok Okresného súdu
Košice I zo dňa 24.9.2018, sp.zn. 38C/450/2013, ústrižky poštových poukážok za obdobie od 06/2010 do 08/2013 v celkovej výške 4.346,68 EUR, Výzvu na úhradu výživného zo dňa 10.7.2019 adresovanú žalovanej spolu s doručenkou o jej prevzatí dňa 11.7.2019. 2. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní pod sp.zn. 14Up/935/2019 rozhodol platobným rozkazom zo dňa 14.8.2019, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu žalovaná podala v zákonnej lehote odôvodnený odpor. 3. Žalovaná v odpore namietala, že právo žalobcu je premlčané, pretože posledná platba žalobcu bola vykonaná v auguste 2013, pričom žaloba bola podaná v júli 2019. Uviedla, že žalobca si uplatnil právo na vrátenie výživného na dieťa - M. T., ktoré dňa 5.12.2010 nadobudlo plnoletosť, pričom žalobca vedel alebo mal vedieť, že po dovŕšení plnoletosti má výživné platiť priamo dieťaťu, napriek tomu platil matke. Právo otca na vrátenie žalovanej sumy matkou má byť preto posudzované ako bezdôvodné obohatenie titulom plnenia bez právneho dôvodu. To sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď k nemu došlo podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň uviedla, že v tomto prípade sa nejedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie, pretože pochybnosti o otcovstve boli vyvrátené až znaleckým posudkom znalkyne prof. Jarmily Bernasovskej, PhD. zo dňa 24.4.2018 v konaní vedenom pod sp.zn. 38C/450/2013. 4. K odporu žalovanej sa vyjadril žalobca. Uviedol, že s tvrdeniami žalovanej nesúhlasí, pretože žalovaná sa riadi nesprávnou právnou úpravou. Uviedol, že inštitút plnenia vyživovacej povinnosti za iného predstavuje špecifický inštitút Zákona o rodine, ktorá úprava nadväzuje na právnu úpravu bezdôvodného obohatenia upravenú v Občianskom zákonníku, avšak predstavuje úpravu špeciálnu k úprave v Občianskom zákonníku a preto má prednosť. Uviedol, že jeho nárok vyplýva z ust. § 79 Zákona o rodine a v súlade s týmto ust. si svoj nárok uplatnil v zákonom stanovenej lehote. Námietku, že si plnil vyživovaciu povinnosť voči žalovanej (matke), aj keď už Martin Illés bol plnoletý, preto považoval za bezpredmetnú. Ďalej uviedol, že žalovanej zaslal písomnú predžalobnú výzvu na úhradu žalovanej sumy vo výške 4.346,68 EUR, pričom žalovaná písomne uznala svoj dlh voči žalobcovi a to na základe e-mailovej komunikácie adresovanej právnej zástupkyni žalobcu zo dňa 25.7.2019 ako reakciu na žalobcom zaslanú výzvu, v ktorej uviedla: “Obdržala som výzvu na vrátenie výživného, samozrejme som ochotná všetko vrátiť vášmu klientovi do posledného haliera”, na základe čoho mal žalobca za to, že žalovaná aj písomne uznala svoj dlh voči žalobcovi v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, kedy uviedla dôvod vzniku dlhu - vrátenie výživného a taktiež uviedla výšku, v akej chce dlh uhradiť, keďže žalobcovi prisľúbila vrátenie celej žalovanej sumy v zmysle doručenej predžalobnej výzvy. Žalovaná pritom žalobcovi aj uhradila sumu 100,- EUR z dlžnej sumy dňa 19.8.2019, teda žalovaná čiastočne splnila svoju povinnosť po podaní návrhu, na čo žalobca reagoval späťvzatím žaloby v časti istiny 100,- EUR a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. K podanému vyjadreniu žalobca predložil na preukázanie tvrdených skutočností e-mailovú správu žalovanej zo dňa 25.7.2019 a výpis z účtu žalobcu o prijatí platby vo výške 100,- EUR. 5. V duplike žalovaná opakovane namietala použitie ustanovenia § 79 Zákona o rodine na uvedený prípad, pretože uvedené ustanovenie sa na daný prípad nevzťahuje s odôvodnením, že žalobca neplnil vyživovaciu povinnosť za žalovanú a Zákon o rodine neprenáša povinnosť “iného” na matku (žalovanú), preto je žalobcovo plnenie matke (žalovanej) plnením bez právneho dôvodu podľa všeobecnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku, pričom ako bezdôvodné obohatenie podľa všeobecnej úpravy má byť posudzované aj platenie “výživného” na dieťa matke po dovŕšení plnoletosti dieťaťa. Žalovaná naďalej zotrvala aj na námietke premlčania, ktorá má byť posudzovaná takisto podľa všeobecnej úpravy premlčania pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka, pričom pri poslednej platbe v auguste 2013 má za to, že pohľadávka žalobcu je premlčaná. K e-mailovej správe adresovanej právnemu zástupcovi žalobcu zo dňa 25.7.2019 uviedla, že sa v nej neuvádza uznanie, ani výška uznania dlhu a navyše žalovaná v tom čase nevedela o premlčaní a preto táto správa nemá za následok, že dlh v čase uznania trval. 6. Na pojednávaní žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne zotrval na svojej argumentácii vo vzťahu k použitiu ust. § 79 Zákona o rodine na posudzovaný prípad. Uviedol, že po tom ako jeho otcovstvo bolo zapreté a nedošlo k určeniu otcovstva iného muža, vzniklo právo uplatniť si predmetný nárok voči matke. K tvrdeniam žalovanej, že po dosiahnutí plnoletosti M. T. plnenia poskytnuté matke predstavujú bezdôvodné obohatenie matky uviedol, že v prípade vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu táto trvá nie do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa, ale až dovtedy, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Vo vzťahu k e-mailovej správe žalovanej zo dňa 25.7.2019 trval na tom, že ide o uznanie dlhu, keďže žalovaná sa výslovne vyjadrila, že je ochotná vrátiť výživné a že je ochotná vrátiť výživné do posledného haliera, teda všetko, pričom uvedené žalovaná nijakým spôsobom nevyvrátila. 7. Žalovaná na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu zotrvala vo svojom tvrdení, že po dosiahnutí plnoletosti M. T. už nebola platobným miestom prijímania vyživovacej povinnosti, preto ak
žalobca plnil jej, ide o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia a preto nárok žalobcu je premlčaný, keďže úhrada poslednej splátky výživného bola v auguste 2013 a žaloba bola podaná v júli 2019. K obsahu mailovej správy, ktorú žalobca považuje za uznanie dlhu žalovaná uviedla, že nemôže ísť o platné uznanie dlhu, pretože tento úkon nespĺňa náležitosti perfektného právneho úkonu predovšetkým preto, že nebol urobený voči veriteľovi a nebola v ňom vyčíslená ani výška dlhu. Žalovaná sa ďalej vyjadrila, že od žalobcu nikdy v živote nič nepožadovala, nepýtala žiadne peniaze, celý život sa sama starala o svoje dve deti. Žalobca po celý čas vedel, že M. nie je jeho syn. 8. Z rozsudku Okresného súdu Košice zo dňa 1.10.2010 č.k. 18C/97/2010-80, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.11.2010 mal súd preukázané, že manželstvo žalobcu a žalovanej bolo rozvedené, pre čas po rozvode boli maloletí M. T. Q. L. T. zverení do osobnej starostlivosti matky (žalovanej), žalobcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého M. T. sumou 150,- EUR mesačne a na výživu maloletého L. T. sumou 120,- EUR mesačne a upravený ním bol styk žalobcu s maloletými deťmi. 9. Z rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 18.6.2013 č.k. 11P/88/2012-158 mal súd preukázané, že dňom 1.3.2013 bola zrušená vyživovacia povinnosť žalobcu voči M. T. určená rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn.18C/97/2010 zo dňa 1.10.2010. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.7.2013. 10. Z rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 38C/450/2013 zo dňa 24.9.2018 mal súd preukázané, že bolo určené, že žalobca nie je otcom M. T., narodeného matke M. T.. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2018. 11. Z predložených ústrižkov poštových poukážok mal súd preukázané platby výživného za rok 2010 v celkovej výške 140,- EUR, za rok 2011 v celkovej výške 461,68 EUR, za rok 2012 v celkovej výške 3.395,- EUR a za rok 2013 v celkovej výške 350,- EUR. 12. Výzvou zo dňa 10.7.2019 žalobca vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy vo výške 4.346,68 EUR najneskôr do 3 dní od doručenia výzvy. Podľa doručenky výzvu žalovaná prevzala dňa 11.7.2019. 13. Z e-mailovej správy zo dňa 25.7.2019 mal súd preukázané, že tento bol doručený právnej zástupkyni žalobcu z nasledujúcim textom “Dobrý deň. Obdržala som výzvu na vrátenie výživného, samozrejme som ochotná všetko vrátiť vášmu klientovi do posledného haliera. Keďže nemám v hotovosti takú veľkú sumu viem to splácať. Môj mesačný príjem je 900-950 EUR mesačne, mám hypotéku, ktorú mesačne platím 542,12 EUR a náklady na bývanie mám 50,- EUR voda a 176,- EUR elektrika, 23,- EUR telefón, ostane mi 158,88 EUR na stravu a cestovné. Viem mu posielať každý mesiac 50,- EUR. J v mojom záujme mu všetko vrátiť len moja finančná situácia je veľmi zlá. 14. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o rodine), kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia a úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Toto právo sa premlčuje podľa osobitného predpisu (§ 79 ods. 2 Zákona o rodine). 15. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 16. Osobitným inštitútom rodinného práva je plnenie za iného podľa § 79 ods. 1 Zákona o rodine. Podstatou tohto inštitútu je možnosť toho, kto celkom alebo sčasti splnil vyživovaciu povinnosť za iného napriek tomu, že mu táto povinnosť nevyplýva zo zákona, domáhať sa od tohto úhrady svojho plnenia. Citované ustanovenie § 79 Zákona o rodine teda predpokladá, že vyživovaciu povinnosť plnila iná osoba než povinný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy aj v prípade úspešného zapretia otcovstva.V tomto prípade nejde o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale o špeciálnu právnu úpravu, čo sa vzhľadom na odsek 2 citovaného ustanovenia prezumuje i na otázke premlčania práva z tohto inštitútu vyplývajúceho, kedy ustanovenie odkazuje na aplikáciu ust. § 101 Občianskeho zákonníka, teda na všeobecnú premlčaciu dobu v trvaní 3 rokov odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a nie na ust. § 107 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, vzťahujúceho sa na premlčanie práv z bezdôvodného obohatenia. Pre uplatnenie nároku na plnenie výživného za iného platí teda všeobecná 3-ročná premlčacia doba (§ 101 Obč. zákonníka) a začiatok jej plynutia je vymedzený dňom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. 17. V prejednávanej veci nebolo sporné, že rozsudkom zo dňa 24.9.2018 bolo určené, že žalobca nie je otcom M. T., narodeného matke M. T., žalovanej, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2018. K určeniu skutočného otca M. T. následne nedošlo, preto žalobca nárok na úhradu plnenia výživného uplatnil voči matke dieťaťa, žalovanej, keďže u nej sa z uvedeného dôvodu koncentrovala vyživovacia povinnosť k dieťaťu za oboch rodičov (keďže biologický otec nie je známy). 18. Vo vzťahu k námietkam žalovanej, že nárok žalobcu má byť posudzovaný ako bezdôvodné obohatenie žalovanej podľa Obč. zákonníka, súd uvádza, že pre rozhodovanie o posudzovanom nároku žalobcu je nepodstatné, komu žalobca plnil (poukazoval) sumy výživného, keďže výživné
je vždy nárokom samotného dieťaťa. Pasívnu legitimáciu žalovanej v posudzovanom prípade teda nezakladá skutočnosť, že žalobca poukazoval výživné žalovanej, ale že plnil vyživovaciu povinnosť za ňu. Podstatné pre súdenú vec je totiž to, že účinky právoplatného rozsudku o určení, že žalobca nie je otcom M. T., nastávajú k momentu narodenia dieťaťa, kedy žalobca, ktorý úspešne zaprel otcovstvo k M. T., nemá spätne žiadne rodičovské práva a povinnosti k nemu a teda ani povinnosť ho vyživovať a ak túto povinnosť dovtedy plnil, vzniká mu právo na náhradu výživného, plneného za iného tak, ako to má na mysli ust. § 79 Zákona o rodine. 19. V súlade s (už) vyššie uvedenými závermi súdu, pre uplatnenie práva na náhradu výživného plneného za iného, začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia lehota nepochybne dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku o zapretí otcovstva, t.j. dňom 20.10.2018. Žalobca žalobný návrh podal dňa 19.7.2019, teda včas, preto jeho právo nie je premlčané. 20. Žalobca si svoj nárok uplatnil za obdobie od júna 2010 do marca 2013 (ďalej len „posudzované obdobie“). Do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zo dňa 1.10.2010 č.k. 18C/97/2010-80, kedy vyživovacia povinnosť žalobcu bola určená vo výške 150,- EUR, žalobca poukazoval výživné pre Martina Illésa za mesiace jún, júl a august 2010 vo výške 30,- EUR a za mesiac september 2010 vo výške 50,- EUR. Výšku uplatneného nároku v konaní preukázal ústrižkami poštových poukážok. 21. Vo vzťahu k mailovej správe žalovanej zo dňa 25.7.2019 doručenej právnej zástupkyni žalobcu v znení: “Obdržala som výzvu na vrátenie výživného, samozrejme som ochotná všetko vrátiť vášmu klientovi do posledného haliera”, ktorú žalobca považuje za platné uznanie dlhu súd uvádza: 22. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 23. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu predstavuje jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do dôvodu a výšky. V zmysle Občianskeho zákonníka, sa teda pre perfektnosť tohto právneho úkonu vyžaduje okrem všeobecných náležitostí (§ 34 Obč. zákonníka) aj splnenie ďalších, osobitných náležitostí, ktorými sú písomná forma (§ 40 Obč. zákonníka), sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do dôvodu aj výšky a jeho adresnosť veriteľovi. 24. Súd obsah mailovej správy podľa uvedených aspektov posudzoval a dospel k záveru, že stotožniť sa možno s tvrdením žalobcu, že samotný prísľub splniť dlh nemusí byť striktne formalistický, t. j. stačí ak z písomného prejavu vyplýva vôľa splniť dlh, bez ohľadu na jeho formu, taktiež, že vymedzenie dlhu nemožno prísne formalizovať, ale stačí, aby z úkonu dlžníka bolo možné dôvod dlhu stanoviť určito a zrozumiteľne a rovnako, že pre platné uznanie bude postačovať určenie dlhu čo do výšky akýmkoľvek spôsobom, napríklad aj tak, že dlžník v uznaní dlhu vyjadrí, že dlh uznáva „celý“ alebo že uznáva „všetko” teda, že predmetná mailová správa obsahuje tak prísľub splniť dlh (som ochotná vrátiť), dôvod vzniku dlhu (vrátenie výživného) a výšku dlhu (všetko do posledného haliera). 25. Pokiaľ však ide o písomnú formu, súd má za to, že predmetný e-mail nespĺňa náležitosti písomného právneho úkonu. Na platnosť písomného právneho úkonu sa totiž okrem dodržania jeho formy vyžaduje aj podpis konajúceho, pričom ak je právny úkon urobený elektronickými prostriedkami musí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou. Samotný email ako elektronický prostriedok totiž ešte nezaručuje, že jeho obsah vytvorila konkrétna osoba. 26. Rovnako na to, aby uznanie dlhu vyvolalo požadované právne účinky, musí byť tento právny úkon adresovaný veriteľovi. V posudzovanom prípade však absentuje označenie veriteľa (v texte správy je uvedené iba “vášmu klientovi”). 27. Odhliadnuc od uvedeného je však potrebné uviesť, že uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok, ktorý má ambíciu posilniť postavenie veriteľa z hľadiska procesnoprávneho, kedy pri jeho uplatnení nastáva tzv. výmena úloh procesných strán (žalobcu a žalovaného), na základe čoho sa po jeho uplatnení dôkazné bremeno presúva zo žalobcu na žalovaného, kedy žalovaný je v dôsledku jeho uplatnenia žalobcom nútený viesť spor v negativistickom smere, a teda vyvrátiť samotnú existenciu dlhu, a zároveň vyvrátiť svoj prísľub tento dlh splniť. 28. Žalovaná však vrámci procesnej obrany v konaní nepopierala, že správu s uvedeným obsahom napísala ona, taktiež ani to, že by mala pochybnosti komu mailovú správu adresovala a nespochybňovala ani svoj prejav ochoty zaplatiť výživné, pričom žalovaná dňa 19.8.2019 aj vykonala úhradu sumy vo výške 100,- EUR na účet právneho zástupcu žalobcu. Na uvedené bolo potrebné v predmetnom spore prihliadnuť. 29. S poukazom na uvedené závery, súd nárok žalobcu vyhodnotil v celom rozsahu ako dôvodný, keďže žalobca si nespochybniteľne plnil vyživovaciu povinnosť za iného a to v ním uplatnenej výške (žalovaná výšku plnenia v konaní nepopierala), a svoj nárok si uplatnil včas.
30. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalobca môže vziať žalobu späť. 31. Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej (§ 145 ods. 2 CSP). 32. Podľa § 146 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 33. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorým je čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny vo výške 100,- EUR, s prihliadnutím na skutočnosť, že k nemu došlo pred začatím pojednávania, pri aplikácii vyššie citovaných zákonných ustanovení rozhodol súd tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 100,- EUR zastavil. 34. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 35. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 36. Z priznanej sumy súd žalobcovi priznal aj úroky z omeškania, na ktoré má žalobca nárok s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa dostala do omeškania dňom 15.7.2019. Dňa 19.8.2019 vykonala úhradu vo výške 100,- EUR, žalobcovi patrí preto popri istine aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.346,68 EUR od 15.7.2019 do 19.8.2019 a vo výške 5 % ročne zo sumy 4.246,68 EUR od 20.8.2019 do zaplatenia. 37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane, nezistiac dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 100,- EUR späť v dôsledku čiastočnej úhrady vykonanej žalovanou po podaní žaloby a teda v tejto časti zastavenie konania procesne zavinila žalovaná. Vo zvyšnej časti bol žalobca plne úspešný, súd preto rozhodol, že má nárok na náhradu 100 % trov konania proti žalovanej. 38. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice
- okolie.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvod) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky , b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane , aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere , že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd , d) konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy , potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností , f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam g) zistený skutkový stav neobstojí , pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku , ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok konania, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ nemohol bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok).