Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B1-23C/117/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcu: D. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX T. P., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, Symfonická 9, 158 00 Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Račianska 71, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 63,63 EUR s príslušenstvom,

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 20.12.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 63,63 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 01.12.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je synom a jediným dedičom zomrelého D. U., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa XX.XX.XXXX, sp. zn. Z. v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Z. zo dňa 22.10.1957, sp. zn. To XXX/XX, odsúdený pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa ustanovenia , , k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov. Žalobcov otec bol v tejto súvislosti vo väzbe od 19.08.1957 do 10.09.1957. Uznesením Okresného súdu P. zo dňa 08.10.2014, sp. zn. XXNt/XX/XXXX v znení uznesenia Krajského súdu Z. zo dňa 06.10.2015 č. k. XTos XX/XXXX- XX boli vyššie uvedené rozhodnutia zrušené a následným bolo trestné stíhanie otca žalobcu uznesením Okresného súdu P. zo dňa 29.04.2016, č. k. XTv/X/XXXX-XX zastavené pre neprípustnosť z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem. Žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu za stratu na zárobku v žalovanej výške za väzbu žiadosťou zo dňa 31.05.2016. Žalovaná nárok žalobcu predbežne prerokovala s negatívnym výsledkom. Žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že predložené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem, nie je možné vnímať ako rozhodnutie, na základe ktorého by bolo možné priznať odškodnenie podľa a na priznanie odškodnenia v súvislosti so skutkovými okolnosťami uvedenými v žiadosti neexistuje ani iný právny dôvod.

2. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že žalovaná mu totožný nárok priznala dňa 21.08.2015 za neskoršiu väzbu jeho otca v súvislosti s vydaným rozsudkom Vojenského obvodového súdu M. sp. zn. Vt XX/XX v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Z. sp. zn. To XXX/XX, ktorým bol jeho otec odsúdený pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 rokov. V tejto súvislosti bol žalobcov otec vo väzbe od 04.07.1958 do 29.07.1958. Aj tieto rozhodnutia boli zrušené

Uznesením Okresného súdu P. z 25.07.2014, č.k. XNt X/XXXX-XX a následným uznesením tohto súdu z 31.10.2014, č.k. XTv/X/XXXX bolo trestné stíhanie žalobcovho otca zastavené pre neprípustnosť (porušenie zásady ne bis in idem). Žalobca ďalej konštatoval, že po 60 rokoch nemá doklady o otcovom zárobku v dobe jeho nezákonnej perzekúcie. Nárok v tomto smere mu vyplýva z článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, článku 46 , ustanovenia č. v znení účinnom do 30.06.1969, alebo na základe ustanovenia č. V podanej žalobe poukázal na uznesenia Okresného súdu V. I sp. zn. XXC/XX/XXXX z 17.09.2013, sp. zn. XXC/XX/XXXX-XX z 26.08.2016 a uznesenie sp. zn. XXC/XX/XXXX-XX zo dňa 04.10.2016 a na rozsudok tunajšieho súdu č.k. XC/XXX/XXXX-XX v znení rozsudku Krajského súdu v V. č.k. XXCo/XXX/XXXX-XX z 30.01.2014. Uviedol, že ani v tomto prípade nie je dôvod postupovať inak. Ustanovenie stanovuje náhradu za stratu na zárobku na 83 eur mesačne, v danom prípade ide o čiastku 63,63 EUR (83 : 30 x 23). Nárok si uplatnil aj spolu s príslušenstvom, keďže žalovaná jeho nárok neuspokojila v lehote do 6 mesiacov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Príslušenstvo si uplatnil vo výške 5,05% ročne podľa 517 ods. 2 a nariadenia vlády

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe uviedla, že zo žiadneho z ustanovení nevyplýva, že by si žalobca pri existencii skutkových okolností uplatnených v žalobe mohol uplatniť žiadosť na Ministerstve spravodlivosti SR a že by toto bolo povinné mu tento nárok priznať. Zotrvala na záveroch predbežného prerokovania. Ďalej uviedla, že výslovne vylučuje možnosť odškodnenia v prípade obnovy konania. Žalobca sa snažil obísť postup predpokladaný , ktorý predpokladá podanie návrhu podľa v lehote podľa . Nakoľko žalobca takýto návrh v zákonnej lehote nepodal, nemohol mu vzniknúť nárok na odškodnenie podľa teda neupravuje základ nároku žalobcu a tento nemôže byť v konaní úspešný. Žalovaná nepozná ani iný právny základ, na základe ktorého byť žalobca mohol mať uplatnený nárok. Žalobca uvádza, že nemá doklad o otcovom zárobku v dobe ne, ktorý v takýchto prípadoch umožňuje priznanie paušálnej náhrady. Tieto „zvýhodnenia“ je ale možné aplikovať len v prípade zrušenia odsudzujúcich rozhodnutí postupmi predpokladanými v Žalobca sa môže v dôsledku zrušenia odsudzujúcich rozhodnutí domáhať náhrady škody podľa všeobecného odškodňovacieho predpisu, v danom prípade , pričom podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby. Ak by mal byť teda žalobcom uplatnený nárok posudzovaný podľa , žaloba bola podaná predčasne, nakoľko tento nebol predbežne prerokovaný, keďže v žiadosti o predbežné prerokovanie z 31.05.2016 bol žalobcom uplatnený nárok výlučne podľa a žalovaná ho prerokovala výlučne v intenciách uvedeného zákona. Aj bez ohľadu na absenciu predbežného prerokovania, pri posúdení podľa sa taktiež vyžaduje splnenie troch podmienok na priznanie odškodnenia a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody, žaloba neobsahuje ani tvrdenie, že nejaká škoda vôbec vznikla, naopak žalobca deklaruje, že nemá žiadne doklady a že vznik škody a ani jej výšku nepreukáže. Je na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Zároveň žalovaná namietla uplatnený úrok z omeškania, ktorý je od 16.03.2016 do dňa podania vyjadrenia s poukazom na nariadenia vlády č. vo výške 5% ročne z dlžnej sumy. Taktiež žalovaná poukázala na a navrhla, aby súd žalobcovi nepriznal náhradu trov konania a to aj vzhľadom na skutočnosť, že súd má z úradnej činnosti vedomosť o tom, že právny zástupca žalobca v mene viacerých fyzických osôb vedie voči žalovanej množstvo skutkovo obdobných sporov, pričom jeho argumentácia je v princípe totožná. Vzhľadom na to podania právneho zástupcu nemožno považovať za samostatné úkony, ale ide o „formulárový“ typ podaní s minimálnymi zmenami. Žalobu žiadala ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

4. Žalobca v priebehu konania k veci ešte uviedol, že vec z roku 1955, kedy bol žalobcov otec prvý krát uväznený, bez problémov vybavilo Ministerstvo spravodlivosti ČR. Vec z roku 1958 vybavila žalovaná bez problémov už v roku 2015. Žalobca mal teda legitímne očakávanie, že žalovaná bude prípad z roku 1957 posudzovať rovnako ako kauzu z roku 1958. Svoj nárok si žalobou riadne uplatnil a jednotlivé čiastky navrhol „s prihliadnutím“ k určitým právnym predpisom, v prípade ušlého zárobku k ustanoveniu Ak by žalovaná chcela nárok vypočítať s prihliadnutím k inému predpisu, je to možné, avšak táto jeho nárok principiálne popiera, čo je v rozpore s článkom 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a článkom 46 ods. 3 SR. Preukázal, že jeho otec bol od 19.08.1957 do 10.09.1957 vo väzbe a nemohol teda pracovať a preukázal, že otec bol väznený

nevinne, teda vznik majetkovej škody preukázal. Keďže doklady o otcovom zárobku sa nedochovali, navrhol vypočítať výšku podľa pravidiel uvedených v Ak by žalovaná mala inú metodiku, prispôsobil by sa. Namietanú výšku úrokov žalovanou nerozporuje, keďže rozdiel je zanedbateľný. Skutočnosť, či právny zástupca koná v iných veciach sa žalobcu netýka a nemôže mu byť na ujmu. V prípade nevinne väznenej osoby len ťažko možno hovoriť o „formulárovom“ type žaloby, veď i v tomto prípade musel právny zástupca reagovať na rozporuplné počínanie žalovanej, ktorá postupovala rozdielne oproti posúdeniu veci z roku 1958, teda má za to, že náhrada trov konania mu patrí v plnom rozsahu.

5. Žalovaná taktiež doplnila svoje vyjadrenie, keď uviedla, že nepopiera, že nárok z roku 1958 v minulosti odškodnila, ale to automaticky neprezumuje správnosť jej postupu. Len v prípade existencie rehabilitačného rozhodnutia, resp. iného rozhodnutia predpokladaného je možné prijať odškodnenie v paušálnej sume podľa tohto Ak postupovala v rozpore s vôľou žalobcu, mal možnosť kedykoľvek po zaslaní stanoviska jej toto oznámiť, čo neurobil. Poukázala na skutočnosť, že v obdobnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX súd už rozhodol a žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. Žalovaná zároveň v zmysle navrhla spojiť vec s konaním vedeným na tunajšom súde pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX, v ktorom si žalobca na totožnom skutkovom základe uplatňuje iný nárok - náhradu nákladov obhajoby v sume 944,85 EUR s príslušenstvom. Uviedla, že keďže si žalobca v danom konaní uplatňuje iný nárok na rovnakom skutkovom základe, bude nevyhnutné v oboch konaniach preukazovať totožné skutočnosti. Veci teda spolu skutkovo súvisia a týkajú sa rovnakých účastníkov konania. Na základe návrhu žalovanej na spojenie veci s konaním sp. zn. XXC/XXX/XXXX predložil súd spis sp. zn. XXC/XXX/XXXX na rozhodnutie o spojení veci, pričom Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 08.11.2017 návrh na spojenie vecí zamietol.

7. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 21.05.2021, ktorým žalobe takmer v plnom rozsahu vyhovel; žalobu zamietol iba v časti úroku z omeškania prevyšujúcej úrok vo výške 5% ročne. Súd konštatoval, že žalobca si neuplatnil nárok v rehabilitačnom konaní v lehotách na uplatnenie nároku podľa Zároveň však uviedol, že by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti podľa článku 4 , ak by v prípade, ak štát vydal rozhodnutie, ktoré bolo neskôr zrušené pre ne v takomto prípade súdy rozhodujú, že dotknuté osoby sú účastné súdnej rehabilitácie, aby si tieto nemohli uplatniť nároky na náhradu škody, ktorá im zrušeným rozhodnutím štátu vznikla. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že nárok žalobcu je potrebné posúdiť analogicky podľa , ktorý je zákonom špeciálnym k všeobecnej právnej úprave. Pokiaľ ide o výšku nároku, postupoval analogicky podľa , ktorý upravuje spôsob určenia výšky takéhoto nároku. Žalovaná nerozporovala počet dní výkonu väzby. Súd tak dospel k záveru, že na za základe výpočtu podľa citovaných ustanovení patrí žalobcovi nárok na stratu na zárobku za väzbu jeho otca v žalovanej výške 63,63 EUR a z uvedených dôvodov žalobe vyhovel.

8. Po podanom odvolaní zo strany žalovanej rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. XCo/XX/XXXX zo dňa 17.06.2022 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

9. Odvolací súd uviedol, že zo všeobecne platnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat legi generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej právnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť právnu úpravu všeobecne platnú. Keďže má vo vzťahu k , ako aj k a k neskôr platnému o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, povahu zákona špeciálneho k všeobecného zákonu, znamená to, že pre osoby, ktoré sú podľa osobami oprávnenými žiadať od štátu odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov zo vzťahu medzi nimi a štátom táto zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré dopadá, sa teda nemožno proti štátu domáhať uspokojenia iných alebo ďalších nárokov než tých, ktoré tento zákon upravuje, a to za podmienok a spôsobmi stanovenými týmto zvláštnym

predpisom. Hoci ustanovenie je ustanovením s demonštratívnym výpočtom, nemožno z neho vyvodiť, že by súd mohol okrem nárokov uvedených v tomto zákone svojim rozhodnutím konštituovať nejaké nároky ďalšie. Nad rámec rehabilitačných predpisov nemožno preto priznať nijaké ďalšie odškodnenie, ktoré platná právna úprava nepozná, a ani súd nemôže zakladať ďalšie hmotnoprávne nároky z titulu náhrady škody.

10. Odvolací súd ďalej skonštatoval, že teda nie je možné aplikovať a priznať žalobcovi odškodné v konaní na základe tohto ustanovenia a to ani analogicky, ako to uvádza súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Keďže v prejednávanom prípade žalobcu nebolo vydané žiadne z rozhodnutí, ktoré predpokladá pričom tento titulom súdnej rehabilitácie, ale nárok na náhradu škody v súvislosti s tým, že v trestnom konaní, v ktorom bol jeho otec vo výkone väzby, došlo k povoleniu obnovy konania a následným uznesením Okresného súdu P. zo dňa 29.04.2016, č. k. XTv/X/XXXX-XX, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.05.2016, bolo trestné stíhanie otca žalobcu zastavené pre neprípustnosť z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem. Súd prvej inštancie nárok žalobcu nesprávne právne posúdil tým, že nárok žalobcu posúdil analogicky podľa Pretože súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa a súdu prvej inštancie vec vrátil na ďalšie konanie podľa .

11. Na základe rozhodnutia odvolacieho súdu tunajší súd vo veci opätovne konal a rozhodol, pričom bol pri svojom rozhodovaní v zmysle viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

12. Súd vykonal všetky stranami označené listinné dôkazy: uznesenie Okresného súdu E. sp. zn. XXD/ XX/XXXX (č.l. 4), potvrdenie o výkone väzby D. Y. st. z XX.XX.XXXX (č.l. 5), stanovisko žalovanej o predbežnom prerokovaní nároku z 21.08.2015 (č.l. 6), uznesenie Okresného súdu P. XXNt/XX/ XXXX z 08.10.2014 (č.l. 7), uznesenie Krajského súdu v Z. XTos/XX/XXXX-XX zo 06.10.2015 (č.l. 8 až 9), uznesenie Okresného súdu P. XTv/X/XXXX-XX z 29.04.2016 (č.l. 10), žiadosť o odškodnenie adresovaná žalobcom Ministerstvu spravodlivosti SR z 31.05.2016 (č.l. 11), oznámenie o výsledku predbežného prerokovania z 25.11.2016 (č.l. 12) a rodný list žalobcu (č.l. 40).

13. Súd mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov a na základe zhodných tvrdení strán za preukázané, že žalobca je synom a dedičom nebohého otca, D. U., narodeného XX.XX.XXXX a zomrelého dňa XX.XX.XXXX. Podľa potvrdenia o výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody z Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže sa otec žalobcu nachádzal vo výkone väzby od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Žalobca doručil dňa 02.02.2015 Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku za väzbu jeho otca v roku 1958, pričom Ministerstvo spravodlivosti SR stanoviskom z 21.08.2015 priznalo žalobcovi podľa a odškodnenie v sume 865,77 EUR a to náhradu za stratu na zárobku za väzbu otca žalobcu v roku 1958 v sume 71,93 EUR, náhradu nákladov väzby, náhradu trov trestného konania a aj náhradu účelne vynaložených nákladov právneho zastúpenia. Okresný súd P. uznesením sp. zn. XXNt/XX/XXXX zo dňa 08.10.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Z. XTos/XX/XXXX-XX zo dňa 06.10.2015 povolil obnovu konania vedeného pred Vojenským obvodovým súdom M. sp. zn. T XXX/XX v trestnej veci otca žalobcu a to v prospech odsúdeného. Zároveň zrušil rozsudok Vojenského obvodového súdu M., sp. zn. T XXX/XXXX z 10.09.1957, v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Z. sp. zn. To XXX/XXXX z 22.10.1957 a to vo výroku o vine aj treste. Okresný súd P. uznesením sp. zn. XTv/X/XXXX-XX zo dňa 29.04.2016 podľa v spojení s z dôvodu uvedeného v zastavil trestné stíhanie obvineného otca žalobcu pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa . Žalobca žiadosťou o odškodnenie, doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 31.05.2016, požiadal o odškodnenie žalobcu za väzbu jeho otca v období od 19.08.1957 do 10.09.1957. Jedným zo žalobcom uplatnených nárokov bola aj náhrada mzdy za uvedenú väzbu, pričom žalobca navrhol paušálnu náhradu s prihliadnutím k v sume 63,63 EUR. Žalovaná listom z 25.11.2016 uviedla, že vychádzajúc z ustanovení až 4 nevyhovuje žiadosti o odškodnenie, keďže nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy. Zastavenie trestného stíhania pre porušenie zásady ne bis in idem nemožno

vnímať ako rozhodnutie, na základe ktorého by bolo možné priznať odškodnenie podľa a na priznanie odškodnenia neexistuje ani iný právny dôvod.

14. Súd na takto zistený skutkový stav viazaný právnym názorom odvolacieho súdu aplikoval príslušné právne predpisy a dospel k záveru, že žalobu je potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

15. Podľa : „Prieskumné konanie podľa tohto oddielu možno konať vo veciach, v ktorých sa v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 vyhlásilo odsudzujúce súdne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pre iné zločiny, trestné činy, prečiny alebo priestupky neuvedené v , spáchané po 5. máji 1945 podľa prvej hlavy a druhej hlavy prvého oddielu osobitnej časti v znení zákonov ho meniacich a dopĺňajúcich, ďalej pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa a 266, vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa , pre trestný čin zbehnutia podľa a pre trestný čin spolčenia sa na zbehnutie podľa uvedeného zákona.“

16. Podľa : „Konanie sa začína na návrh odsúdeného, jeho príbuzných v priamom pokolení, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca, manžela alebo druha alebo na návrh osoby, ktorej práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím dotknuté. Ak je odsúdený zbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže návrh podať aj jeho zákonný zástupca, a to i proti vôli odsúdeného.“

17. Podľa : „Návrh možno podať najneskôr do dvoch rokov odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak prieskumné konanie sa začalo len na návrh prokurátora a ten ho vzal späť, môže odsúdený podať návrh najneskôr do jedného roka odo dňa, keď bol o späťvzatí návrhu upovedomený.“

18. Podľa : „Nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov.“

19. Podľa : „Kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravné opatrenie, prepadnutie majetku alebo veci, peňažný trest alebo pokuta, môže žiadať, aby mu ju štát nahradil, ak bol v neskoršom konaní spod obžaloby oslobodený, alebo ak bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené.“

20. Podľa : „Právo žiadať náhradu škody za väzbu a trest prechádza na dedičov oprávneného, len pokiaľ boli jeho väzbou alebo trestom ukrátení na svojej výžive alebo výchove, ktorú im bol podľa zákona povinný poskytovať.“

21. Podľa : „Nárok na náhradu škody za väzbu alebo za trest zaniká, ak nepožiada oprávnená osoba najneskoršie do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je základom nároku, Ministerstvo spravodlivosti, aby jej priznalo náhradu.“

22. Ako uviedol odvolací súd, má vo vzťahu k , ako aj akýmkoľvek predpisom upravujúcim nárok na náhradu škody voči štátu (napr. , či ), povahu zákona špeciálneho k všeobecného zákonu. To znamená, že pre osoby, ktoré sú podľa osobami oprávnenými žiadať od štátu odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov zo vzťahu medzi nimi a štátom táto zvláštna právna úprava. V prípadoch, na ktoré dopadá, sa teda nemožno proti štátu domáhať uspokojenia iných alebo ďalších nárokov než tých, ktoré tento zákon upravuje, a to za podmienok a spôsobmi stanovenými týmto zvláštnym predpisom.

23. V prípade, že bol žalobcov otec nezákonne opakovane odsúdený pre trestné činy nenastúpenia služby v brannej moci podľa a vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa , mal možnosť domáhať sa zrušení týchto rozhodnutí podľa až 6 , a následne nároku na odškodnenie v zmysle citovaného zákona. V prípade, že tak neurobil, stratil možnosť domáhať sa náhrady škody podľa všeobecných predpisov. Z preukázaného skutkového

stavu je zrejmé, že tak žalobcov otec neurobil, a preto sa nemôže náhrady škody domáhať ani podľa ustanovení tohto zákona (keďže nebola dodržaná lehota v zmysle ), ani v zmysle ostatných predpisov upravujúcich náhradu škody vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu. Uvedený záver vyplýva z uznesenia odvolacieho súdu, ktorým je tunajší súd viazaný.

24. Ak by aj tunajší súd pripustil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné interpretovať tak, že ak si žalobca nárok neuplatnil v zmysle , tak na takýto nárok nie je možné aplikovať ustanovenia tohto zákona týkajúce sa výšky odškodnenia, a to ani analogicky, ale zároveň je vo všeobecnosti možné uplatniť si nárok inak, aj v takom prípade by bolo potrebné žalobu zamietnuť.

25. Žalobca v žalobe uviedol, že jeho nárok vyplýva z článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, článku 46 , ustanovenia č. v znení účinnom do 30.06.1969, alebo na základe ustanovenia č. Vzhľadom na čas vydania žalobcom namietaných nezákonných rozhodnutí je na prípadný nárok žalobcu v takom prípade potrebné aplikovať ustanovenia až 396 o trestnom konaní súdnom (). V zmysle tohto zákona bolo potrebné, aby oprávnená osoba požiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o priznanie odškodnenia do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je základom nároku. Túto povinnosť si žalobca splnil, nakoľko svoju žiadosť o odškodnenie doručil na Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 31.05.2016, a rozhodnutie o zastavení konania voči žalobcovmu otcovi je zo dňa 29.04.2016. K námietke žalovanej, že žiadosť adresovaná žalovanej bola uplatnená podľa a nie , súd uvádza, že táto je nedôvodná. Žalobca v žiadosti neodkazuje na konkrétny predpis, a podľa obsahu možno žiadosť vyhodnotiť ako podanú podľa V podaní síce žalobca opakovane pri určovaní výšky odškodnenia odkazuje na , avšak používa pritom formuláciu „s prihliadnutím“, čo možno vykladať aj tak, že iba navrhuje analogicky použiť ustanovenia citovaného právneho predpisu na výšku požadovaného nároku.

26. Žalobu je však v tomto prípade napriek tomu potrebné zamietnuť, nakoľko žalobca je pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa povinný v súdnom konaní preukázať výšku škody. Žalobca však v konaní výšku škody nepreukázal, a tvrdil, že požaduje paušálnu výšku škody pri analogickom uplatnení Súd je však v tomto prípade viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý možnosť určenia výšky odškodnenia analogicky podľa ustanovení v prípade, ak je samotný základ uplatneného nároku uplatňovaný podľa iných predpisov, explicitne vylúčil (odsek 12 uznesenia odvolacieho súdu). Žalobca tak bol v konaní povinný preukázať výšku škody, to však nespravil a tak neuniesol dôkazné bremeno. Súd v tomto smere zdôrazňuje, že povinnosť preukázať výšku škody jednoznačne vyplývala z rozhodnutia odvolacieho súdu, žalobca však ani po doručení tohto rozhodnutia žiadne dôkazy v tomto smere nenavrhol a nepredložil. Súd tak jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.

27. Pre úplnosť ešte súd považuje za potrebné vyjadriť sa k argumentácii žalobcu týkajúcej sa toho, že jeho právo na odškodnenie je dané predpismi vyššej právnej sily, a to napr. čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd či a SR. Súd k tejto argumentácii poznamenáva, že právne predpisy SR práva garantované vyššie uvedenými predpismi vyššej právnej sily rešpektujú, a to práve vo forme či iných v odseku 22 tohto rozsudku uvedených predpisoch upravujúcich zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu. Nárok na odškodnenie bol v danom prípade jednoznačne upravený a bolo zodpovednosťou žalobcu, aby svoj nárok uplatnil v súlade s týmto predpisom.

28. Súd taktiež považuje za potrebné sa vyjadriť k tvrdeniu žalobcu, že mohol legitímne očakávať kladné vybavenie svojej žiadosti o odškodnenie, nakoľko jeho obdobné žiadosti týkajúce sa iných trestných konaní boli predtým vybavené zo strany Ministerstva spravodlivosti SR kladne. Súd sa s týmto konštatovaním nestotožnil. Na jednej strane možno dať žalobcovi za pravdu, že skoršie rozhodnutia zakladajú určité očakávania, avšak v prípade, ak sú tieto rozhodnutia nesprávne, resp. ak neskôr dôjde štátny orgán k záveru, že vyhovenie žiadosti nie je v súlade so zákonom, hoci predtým obdobným žiadostiam mohol vyhovieť, nemá štátny orgán inú možnosť, ako postupovať zákonne a po zmene stanoviska následne ďalšie žiadosti odmietať. Je pritom podstatné, aby prípadné zamietnutie žiadosti nebolo izolované a teda diskriminačné voči konkrétnemu jednotlivcovi, nič také však žalobca netvrdil a

nič také z konania nevyplynulo. Žalobca tak nemôže zakladať svoj nárok na tom, že v predchádzajúcich prípadoch bol jeho obdobný nárok uspokojený.

29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa v spojení s a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bola plne úspešná žalovaná, ktorá by tak mala právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu. Keďže však žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie ( ), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.