Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/245/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudcov JUDr. Antona Jačeka a Mgr. Michala Novotného, v sporovej veci žalobcov: 1. Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. J. J. XXXX/X, XXX XX Q., 2. V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. J. J. XXXX/X, XXX XX Q., obaja zastúpení JUDr. Jurajom Jurovským, advokátom so sídlom Vajanského 1955/58, 921 01 Piešťany, proti žalovaným: 1. F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. J. J. XXXX/X, XXX XX Q., 2. I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. J. J. XXXX/X, XXX XX Q., 3. C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. J. J. XXXX/X, XXX XX Q., žalované v 1. a 3. rade zastúpené JUDr. Jurajom Gajdošíkom, advokátom so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o odvolaní žalovaných v 1. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. - 268 zo dňa 21. marca 2019 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. mení tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Žalované 1. a 3. majú ako spoločne a nerozdielne oprávnené voči žalobcom 1. a 2. ako spoločne a nerozdielne povinným nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia (pôvodne v 1. až 4. rade) sa svojou žalobou domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území Q. - pozemku na parcele číslo 1689 - záhrada o výmere 177 m2 a pozemku na parcele číslo 1687/2 - zastavaná plocha o výmere 52 m2 (v ďalšom texte „predmetné nehnuteľnosti“) na základe vydržania. Svoj nárok odvodili od skutočnosti, že darovacou zmluvou zo dňa 26.02.1977 darovali U. Y. s manželkou L. (rodičia žalobkyne v 2. rade) žalobcom v 1. a 2. rade rodinný dom s hospodárskymi objektami, oploteným dvorom a záhradou tak, ako ich v roku 1973 kúpili od D. B. a jeho manželky V.. Išlo o nehnuteľnosti v katastrálnom území Q. - pozemok na parcele číslo 1365/3 dom s popisným číslom XXX s dvorom o výmere 572 m2. Nehnuteľnosti boli zo štyroch strán oplotené betónovou ohradou a takto boli v dobrej viere užívané U. Y. s manželkou a neskôr žalobcami, pričom proti užívaniu uvedených nehnuteľností nikto nenamietal. V roku 1982 sa v katastrálnom území Q. uskutočnilo technicko-hospodárske mapovanie (v ďalšom texte „THM“) a parcela č. 1365/3 bola rozdelená na dve samostatné parcely - parcelu č. 1687 - dom súpisné číslo XXXX o výmere 456 m2 a parcelu č. 1689, záhradu o výmere 177 m2.V roku 2002 Správa katastra v Piešťanoch zistila, že parcely 1687 a 1689 po THM nemajú totožný priebeh hranice s pôvodnou parcelou 1365/3, ale zasahujú aj do pozemku na parcele číslo 1365/2, ktorá je vo vlastníctve žalovaných. Následne bol obnovený právny stav tak, že pozemky na parcele číslo 1687/2 zastavaná plocha o výmere 52 m2 a parcele číslo 1689 záhrady o výmere 177 m2 boli pripísané na list vlastníctva č. XXX ako oprava chyby do vlastníctva žalovaných, čím podľa žalobcov došlo k poškodeniu ich vlastníckych práv vyplývajúcich z dlhodobej a dobromyseľnej držby.

2. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie

- výrokom I. konanie medzi pôvodnými žalobcami v 3. a 4. rade a žalovanými v 1. až 3. rade zastavil;

- výrokom II. určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územia Q., obec Q., okres Piešťany ako parcely registra „C" evidované na katastrálnej mape - parcela č. 1687/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 52 m2, a parcela č. 1689 - záhrada o výmere 177 m2, vytvorené z pôvodných parciel, a to z pôvodnej parcely číslo 1365/2 - zastavaná plocha o výmere 316 m2 - v KN neidentická a z pôvodnej parcely č. 1365/3 - zastavaná plocha o výmere 572 m2 - v KN neidentická na základe geometrického plánu číslo 670-115/2002 na obnovu právneho stavu časti pôvodnej parcely. č. 1365/2 a parcely č. 1365/3 v katastrálnom území Q., vyhotoveného dňa 12.11.2002 L. B., autorizačne overeného dňa 13.11.2002 Ing. T. Q., autorizovaným geodetom, a úradne overeného bývalou Správou katastra Piešťany dňa 21.11.2002 pod poradovým číslom: 787/02, a to žalobca v 1. rade v spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 1/2 a žalobkyňa v 2. rade v spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 1;

- výrokom III. priznal žalobcovi v 1. rade spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu;

- výrokom IV. priznal žalobkyni v 2. rade spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu;

- výrokom V. priznal žalovaným v 1. až 3. rade spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v 3. rade v rozsahu 25 %;

- výrokom VI. priznal žalovaným v 1. až 3. rade spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v 4. rade v rozsahu 25 %.

2. 1. Výrok I. odôvodnil súd prvej inštancie tým, že z podania žalobcov zo dňa 17.10.2018 súd vyvodil späťvzatie žaloby pôvodnými žalobcami v 3. a 4. rade, žalované v 1. a 3. rade so späťvzatím žaloby súhlasili, žalovaná v 2. rade v lehote určenej súdom nevyjadrila nesúhlas, súd preto podľa ustanovenia (v ďalšom texte ) konanie vo vzťahu medzi žalobcami v 3. a 4. rade a žalovanými v 1. až 3. rade zastavil.

2. 2. Z vykonaného dokazovania tak mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovia v 1. a 2. rade, a pred nimi aj rodičia žalobkyne v 2. rade užívali vyššie opísané nehnuteľnosti (v ďalšom texte „predmetné nehnuteľnosti“) od roku 1973 do roku 2002 v domnení, že im vlastnícky patria, teda nepretržite užívali nehnuteľnosti po dobu dlhšiu než 10 rokov, a to aj v období po 01.01.1992, od ktorého dátumu slovenský právny poriadok opätovne pripúšťal vydržanie pozemkov fyzickými osobami. Žalobcovia dostatočným spôsobom preukázali splnenie všetkých zákonných podmienok vydržania, a to že 1.) predmetné pozemky boli spôsobilým predmetom vydržania, 2.) boli vydržané spôsobilými subjektami, t. j. žalobcami v 1. a v 2. rade ako fyzickými osobami po 01.01.1992, 3.) že tieto užívali v dobrej viere, že im vlastnícky patria, vychádzajúc z reálneho ohraničenia pozemkov v teréne, a 4.) v tomto presvedčení (t. j. v oprávnenej držbe) ich nikto nerušil až do roku 2002. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobcovia v 1. a 2. rade nadobudli dňom 01.01.1992, odkedy opätovne pripúšťal nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

2. 3. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami ,,, , v znení účinnom do 31.03.1964 (ďalej aj ako „„ z roku 1950“), , prvej vety, , , , v znení neskorších predpisov (ďalej „“), v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991, , a , , , , , v znení účinnom od 01.01.1992 doposiaľ, .

2. 4. Žalobcovia v 1. a 2. rade boli vo veci plne úspešní, súd preto podľa priznal každému z nich nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu. Zastavenie konania v časti medzi žalobcami v 3. a 4. rade a žalovanými v 1. až 3. rade procesne zavinili žalobcovia v 3. a 4. rade, pretože žalobu zobrali späť z iného dôvodu, než pre správanie žalovaných v priebehu sporu, podľa sú preto povinní nahradiť trovy konania žalovaným v 1. až 3. rade.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II., III. a IV. podali v zákonom určenej lehote odvolanie žalované v 1. a 3. rade z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú dané odvolacie dôvody podľa a .

3. 1. Žalované v 1. a 3. rade vo svojom odvolaní dôvodili tým, že právny predchodca žalovaných uzavrel dňa 24.01.1972 dohodu o zriadení osobného užívania pozemku na parcele č. 1365/2 vo výmere 1346 m2, obec Q., k.ú., dohoda bola riadne zaregistrovaná na štátnom notárstve v Trnave a mu vzniklo právo osobného užívania k predmetnému pozemku, ktorý vlastnícky patril Československému štátu. Naproti tomu p. D. B. a jeho manželka dňa 26.02.1973 predali p. Y. a jeho manželke úplne iný pozemok, konkrétne pozemok na parcele č. 1365/3 v celkovej výmere 572 m2, obec Q.. Následne právni predchodcovia žalobcu v 2. rade a to manželia Y. (nie právni predchodcovia žalobcu v 1. rade) darovali v roku 1977 pozemok s parc. č. 1365/3 v celkovej výmere 572 m2 žalobcom v 1. a v 2. rade. L. Y. v roku 1977 mohli na žalobcov v 1. rade a 2. rade previesť vlastnícke právo iba k tým nehnuteľnostiam, ktorých boli skutočne vlastníkmi. Poukazujeme na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného v 1. a 2. rade ohľadne skutočnosti, že žalobca v 1. rade nie je právnym nástupcom z hľadiska univerzálnej sukcesie manželov Y.. Súd prvej inštancie predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca v 1. rade môže svoje vydržacie právo odvíjať od darovacej zmluvy. Podľa odvolateliek na jej základe nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v nej uvedených. Poukázali na skutočnosť, že názory súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku sú v rozpore s predbežným právnym názorom, ktorý súd vyslovil na pojednávaní konanom dňa 13.09.2018 a síce, že žalobca v 1. a 2. rade nemohli platne previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalobcov v 3. a 4. rade a mohli previesť vlastnícke právo len k tým nehnuteľnostiam, ktorých sú podľa stavu v KN spoluvlastníkmi. Potom musí rovnako platiť, že pán Y. s manželkou mohol na žalobcov v 1. a 2. rade previesť vlastnícke právo len k tým nehnuteľnostiam, ktorých bol pán Y. s manželkou vlastníkom. Darovacou zmluvou teda nemohol pán Y. s manželkou previesť na žalobcov v 1. a v 2. rade vydržacie právo, rovnako ako ho nemohol pán B. s manželkou previesť na pána Y. s manželkou. Pán Z. s manželkou - právni predchodcovia žalovaných, k spornému pozemku nenadobudli v roku 1972 vlastnícke právo, ale právo na jeho osobné užívanie. Pán Z. tak nemohol nikomu v danom období previesť vlastnícke právo k predmetnému pozemku, nakoľko vlastnícke právo k pozemku mu neprislúchalo, bol ho iba oprávnený osobne užívať.

3. 2. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia v 1. a v 2. rade predmetnú nehnuteľnosť vydržali a to s prihliadnutím na ich nepretržitú dobromyseľnú držbu (najprv rodičmi žalobkyne a následne žalobcami v 1. a v 2. rade), ktorá bola prerušená až dňa 18.11.2002.

3. 3. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je podľa odvolateliek nedostatočne odôvodnený vo vzťahu k dobrej viere žalobcov v 1. rade a v 2. rade. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobcovia v 1. a v 2. rade boli dobromyseľní, neuvádza však žiadne skutočnosti, na základe ktorých dospel k takémuto právnemu záveru. Súd prvej inštancie svoju argumentáciu ohľadne dobromyseľnosti žalobcov v 1. a v 2. rade nijako bližšie nekonkretizuje a ani sa s ňou v odôvodnení ďalej nezaoberá. Došlo tým k porušeniu práva žalovaných v 1. a v 3. rade na spravodlivý proces, ako aj práva na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právny záver súdu prvej inštancie o dobromyseľnosti žalobcov v 1. a v 2. rade, ktorý sa neodvíja od vykonania žiadnych dôkazov spôsobuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný, v základných princípoch porušujúci princípy rovnosti účastníkov a právo a spravodlivý proces.

3. 4. Žalované v 1. a 3. rade ďalej dôvodili tým, že v predmetnej veci jednoznačne absentuje dobromyseľnosť žalobcov v 1. a v 2. rade, ktorá je nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcovia v 1. a v 2. rade nadobudli predmetné pozemky vydržaním. Počas plynutia vydržacej doby došlo k zmene vo výmere sporných pozemkov, pričom v dôsledku rozdelenia pôvodnej parcely č. 1365/3 vo výmere 572 m2 došlo k vytvoreniu novej parcely č. 1687 o výmere 456 m2 a parcely č. 1689 o výmere 177 m2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza : „Tento zápis bol v KN zapísaný v prospech žalobcov v 1. a 2. rade v roku 1983 a teda naďalej tento pozemok užívali v dobrej viere, že im vlastnícky podiel patrí vo väčšej výmere, než bola uvedená v kúpnej zmluve z roku 1973 a v darovacej zmluve z roku 1977. Boli teda v dobrej viere, že predmetný pozemok bol predtým nesprávne zameraný, a že bol v KN zapísaný v menšej výmere, než ktorú mal v skutočnosti. A teda aj po uskutočnení THM neprestali byť žalobcovia v 1. a 2. rade dobromyseľnými v presvedčení, že m pozemok patrí vo

výmere 633 m2 a nie vo výmere 572 m2.“ Žalované v 1. a 3. rade zdôraznili skutočnosť, že rozdiel medzi pôvodnou výmerou a novou výmerou rozhodne nie je zanedbateľný. Súd prvej inštancie síce uviedol, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli nepretržite dobromyseľní (aj napriek zmene vo výmere), avšak tento právny názor nijako nezdôvodnil. Máme za to, že samotná konštatácia, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli dobromyseľní ešte nepostačuje na to, aby dobromyseľní skutočne aj boli. V danom prípade neboli splnené podmienky vydržania a to jednak vo vzťahu k predmetu vydržania (k spornému pozemku existovalo len právo osobného užívania, a preto sa jedná o nespôsobilý predmet vydržania), ako aj vo vzťahu k dĺžke vydržacej lehoty, resp. dobromyseľnosti žalobcov v 1. a 2. rade vo vzťahu k skutočnosti, že sú vlastníkmi sporného pozemku a to so zreteľom na všetky okolnosti daného sporu.

3. 5. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že hranice sporného pozemku predstavovali betónový múrik a betónové stĺpy, o ktorých ani nie je do dnešného dňa zrejmé (to vyplýva z právneho názoru súdu prvej inštancie) kto ich vlastne postavil. Ak by odvolací súd prijal výklad súdu prvej inštancie, že samotné postavenie múriku, resp. betónových stĺpikov (ešte zo strany neidentifikovateľného subjektu) na cudzí pozemok postačuje na to, aby niekto mohol takto ohradený pozemok užívať ako vlastný, vytvoril by sa tým priestor pre legalizáciu takéhoto konania zo strany každého ďalšieho „oprávneného“ užívateľa, ktorý by sa mohol domáhať určenia vlastníckeho práva vydržaním. V prípade, ak by sme prijali výklad súdu prvej inštancie a síce, že samotné postavenie múriku, resp. betónových stĺpikov na cudzí pozemok automaticky zakladá dobromyseľnosť osoby, ktorá tento pozemok užíva, došlo by aj k výraznému zásahu do právnej istoty, ako aj zásady legitímnych očakávaní, ktoré sú v demokratickom a právnom štáte mimoriadne významné.

3. 6. Žalované v 1. a 3. rade ďalej zdôraznili, že v predmetnom konaní nebolo preukázané, že by pán B. s manželkou, pán Y. s manželkou a aj žalobcovia v 1. a 2. rade mali v oprávnenej držbe a užívaní sporný pozemok a to na základe dohody s vtedajším vlastníkom pozemku. Žalobcovia v 1. a 2. rade nepreukázali, že by po 01.01.1992 uzavreli dohodu a oprávnene užívali sporný pozemok, ktorá by potvrdzovala, že užívali predmetný pozemok v dobrej viere, že je ich vlastný. Neexistuje a ani nebol predložený žiadny právny titul, od ktorého by žalobcovia v 1. a 2. rade odvíjali svoju dobromyseľnosť, ktorej hodnoverné preukázanie je základným predpokladom, aby mohol súd rozhodnúť o vydržaní predmetných pozemkov. Poukázali na to, že žalobcovia v 1. a 2. rade nemohli byť dobromyseľní, nakoľko sami zaslali v roku 2000 žalovaným list, v ktorom navrhli vysporiadanie sporného pozemku odkúpením. Dobromyseľnosť sa musí posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom ak žalobcovia v 1. a 2. rade navrhli odkúpenie sporného pozemku, nemohli byť presvedčení, že im pozemok právom patrí. Je mimoriadne zarážajúce, že mali záujem odkupovať pozemok, o ktorom tvrdili a tvrdia, že je ich vlastníctvom. Súd prvej inštancie sa rovnako nevysporiadal so skutočnosťou, že podľa darovacej zmluvy bola darovaná nehnuteľnosť vo výmere 572 m2, no podľa skutočnosti užívali plochu väčšiu o 229 m2, pričom sám žalobca v 1. rade bol znalcom, ktorý vypracovával znalecké posudky za účelom posúdenia hodnoty nehnuteľností. Je zrejmé, že súd prvej inštancie konal arbitrárne, keď túto disproporciu medzi skutočným stavom a stavom, ktorý bol uvedený v darovacej zmluve, odôvodnil iba tým, že výmera pozemkov sa v tej dobe dala ťažko zistiť. Takýto argument súdu prvej inštancie nemôže v žiadnom prípade obstáť. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je tak zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pretože tu jednoznačne absentuje dobromyseľnosť, akékoľvek ďalšie skutočnosti (ako napríklad existencia betónových múrikov, stĺpikov, trvaním držby) sú absolútne bezpredmetné. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s primárnymi a pre rozhodnutie vo veci podstatnými a záväznými argumentmi, ktoré žalované v 1. a 3. rade nastolili v priebehu konania, a ktoré sa nachádzajú aj v tomto odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie.

3. 7. Žalované v 1. a 3. rade navrhli, aby odvolací súd výrok II., III., IV. napadnutého rozsudku zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovaným v 1. rade a 3. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedli, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie navrhnuté sporovými stranami dostatočne, vo všetkých podstatných súvislostiach a úplne dospel k správnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, pričom odpovedá na zásadné a podstatné argumenty a námietky žalovanej strany.

4. 1. K námietke žalovaných o absencii dobromyseľnosti ako jednej zo základných podmienok pre vydržanie žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a riadne a dostatočne sa vyrovnal aj s protiargumentáciou žalovanej strany, že táto podmienka pre tento právny inštitút nebola splnená. Súd prvej inštancie relevantným a zásadným spôsobom odôvodnil splnenie podmienky dobrej viery (oprávnenej držby) na strane žalobcov v 1. a 2. rade, resp. ich právnych predchodcov. Žalobcovia v 1. a 2. rade spochybňujú a popierajú ničím nepreukázané tvrdenie v odvolaní, že mali ešte v roku 2000 zaslať žalovaným návrh na odkúpenie sporných pozemkov. Žalobcovia urobili tak až na konci roka 2002 po tom, ako sa dozvedeli na základe rozhodnutia bývalej Správy katastra Piešťany o zániku časti svojho vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia tohto orgánu z novembra 2002, t.j. po uplynutí 10-ročnej lehoty (plynúcej najmenej od 01.01.1992).

4. 2. K tvrdeniu odvolateliek o výmere sporných pozemkov žalobcovia uviedli, že rozdiely vo výmere sporných pozemkov užívaných v dobrej viere žalobcami v 1. a 2. rade, resp. aj ich právnymi predchodcami, nebola 177m2 plus 52 m2, ale menšia, pretože žalobcovia v roku 1973 nadobudli pozemky vo výmere 572 m2 ale po THM v roku 1983 sú už zapísané dve parcely vo výmere 456 m2 a 177 m2; spolu vo výmere 633 m2 .

4. 3. Žalobcovia považujú napadnutý rozsudok za vecne správny, a odvolanie žalovaných v 1. a 3. rade za nedôvodné. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach potvrdil, a zároveň priznal žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Žalované v 1. a 3. rade sa v odvolacej replike pridržiavali svojej argumentácie formulovanej v odvolaní proti rozsudku. Zdôraznili, že žalobcovia nepreukázali, že by boli nepretržite počas celej vydržacej doby dobromyseľní, pričom na túto skutočnosť poukazovali počas celého konania. Súd prvej inštancie sa s ich argumentáciou nevysporiadal a nezodpovedal zásadné otázky, ktoré žalované v 1. a 3. rade v konaní nastolili.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenými osobami ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach a konanie mu predchádzajúce a zistil, že je potrebné doplniť dokazovanie postupom podľa , nariadil vo veci pojednávanie, a po doplnení dokazovania dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel a určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, keď zistil, že žalobcovia splnili zákonné podmienky vydržania, a dospel tak k záveru, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobcovia v 1. a 2. rade nadobudli dňom 01.01.1992.

8. Podľa žalovaných v 1. a 3. rade súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä vo vzťahu k dobromyseľnosti držby, čím uplatnili odvolací dôvod podľa ustanovenia .

8. 1. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár, Praha : C.H.Beck, 2016 str. 1241).

9. Ďalšou odvolacou námietkou žalované v 1. a 3. rade poukázali na nesprávne právne posúdenie veci.

9. 1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Odvolací súd po preskúmaní a oboznámení dôkazných prostriedkov obsiahnutých v spisovom materiály a po oboznámení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že je potrebné doplniť dokazovanie k dobromyseľnosti držby žalobcov v 1. a 2. rade a po doplnení dokazovania výsluchom sporových strán na pojednávaní pred odvolacím súdom zistil, že predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území Q. - pozemok na parcele č. 1687/2 o výmere 52 m2 a pozemok na parcele č. 1689 o výmere 177 m2 sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie Q. v prospech vlastníkov - žalovaných v 1. až 3. rade. Ide o pozemky tvoriace súčasť pôvodného pozemku na parcele č. 1365/2 o celkovej výmere 1346 m2, ktorý bol pridelený do osobného užívania F. Z. a jeho manželke L. rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v Trnave zo dňa 19.01.1972 na základe práva stavby. Následne bola dňa 24.01.1972 medzi Miestnym národným výborom v Q. a F. Z. s manželkou L. uzavretá Dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku, registrovaná dňa 31.01.1972 Štátnym notárstvom v Trnave. Z uvedenej Dohody je zrejmé, že tento pozemok bol vlastníctvom československého štátu. Darovacou zmluvou uzavretou dňa 26. februára 1977 nadobudli žalobcovia v 1. a 2. rade od U. Y. a jeho manželky L. Y. (rodičia žalobkyne v 2. rade) nehnuteľnosť vedenú ako dom a dvor o výmere celkom 5 árov 72 m2 na parcele č. 1365/3 v katastrálnom území Q., v susedstve pozemku na pôvodnej parcele č. 1365/2. Z výsluchu žalobcu v 1. rade odvolací súd zistil, že žalobca v 1. rade bol od roku 1971 znalcom v odbore poľnohospodárstvo, pričom z obsahu spisu (ocenenie pozemkových nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie Q.) vyplynulo, že vykonával aj ocenenie nehnuteľností. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol, že susedovi - pánovi Z., právnemu predchodcovi žalovaných, pomáhal vybaviť, aby pozemok (parcelné číslo 1365/2), ktorý užíval bez právneho dôvodu, dostal do osobného užívania, komunikoval pri tom s obcou a mal pri tom k dispozícii aj doklady z katastra nehnuteľností, resp. vtedajšieho strediska geodézie. Kedy sa stali F. Z. s manželkou vlastníkmi predmetných pozemkov, nevedel uviesť, nevedel, či v roku 1977 boli užívateľmi alebo vlastníkmi predmetných pozemkov. Žalobca v 1. rade podľa vlastného tvrdenia rozlišoval medzi vlastníctvom a osobným užívaním. Do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov žalobcovia podľa vlastných tvrdení vstúpili v roku 1977 na základe darovacej zmluvy uzavretej s rodičmi žalobkyne v 2. rade, keď sa domnievali, že predmetné pozemky sú súčasťou darovanej nehnuteľnosti - tak im to povedali darcovia, pričom vychádzali z ohraničenia pozemku betónovými stĺpikmi.

11. V preskúmavanej veci, vychádzajúc z vyššie uvedených podstatných skutočností odvolací súd zistil, že žalobcovia sa ujali držby predmetných pozemkov, tvoriacich súčasť pôvodnej parcely 1365/2 v roku 1977 po tom, ako im darovacou zmluvou rodičia žalobkyne v 2. rade darovali nehnuteľnosť na susednom pozemku parcelné číslo 1365/3. , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou (účinnou od 1. januára 1992) boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním (porovnaj R 73/2015 publikované v Stanoviskách a rozhodnutiach vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2015).

11. 1. Podľa a oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb ( ).

11. 2. Podľa držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

11. 3. Podľa ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

11. 4. Citované ustanovenie a upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. V zmysle a oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) nie je ospravedlniteľný právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (porovnaj R 73/2015 publikované v Stanoviskách a rozhodnutiach vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2015).

11. 5. V preskúmavanej veci sa žalobcovia ujali držby pozemkov v roku 1977. Je preto potrebné skúmať dobrú vieru žalobcov od momentu vstupu do držby a vziať pritom na zreteľ všetky okolnosti, ktoré sú pre posúdenie dobromyseľnosti významné.

11. 6. Odvolací súd vychádzal z okolností skutkových aj právnych. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v 1. rade, podľa vlastného tvrdenia pomáhal právnemu predchodcovi žalovaných s „vybavovaním“ osobného užívania pozemku na parcele č. 1365/2, pričom mal k dispozícii potrebné podklady. S poukazom na skutočnosť, že žalobca v 1. rade pracoval na vtedajšom Okresnom úrade v Trnave, poľnohospodárskom odbore (ako vyplynulo z obsahu spisu) a vykonával aj znaleckú činnosť v odbore poľnohospodárstvo, je nespochybniteľné, že mal potrebné odborné znalosti týkajúce sa pozemkov, ich režimu - právneho i faktického, orientoval sa v katastrálnej mape i evidencii pozemkov. Uvedené je zrejmé aj zo skutočnosti, že právnemu predchodcovi žalovaných pomáhal s usporiadaním pozemku, ktorý tento užíval (pravdepodobne) bez právneho dôvodu. Žalobcovi v 1. rade a tým aj jeho manželke pri zachovaní minimálnej opatrnosti muselo byť preto zrejmé jednak to, že predmetné pozemky sú vlastníctvom československého štátu, ale aj to, aké je umiestnenie pozemkov, ktoré užívajú žalobcovia a pozemkov, užívaných F. Z. a jeho manželkou. K tomuto záveru odvolací súd dospel najmä zo zistenia, že žalobca v 1. rade sa usporiadaním predmetných pozemkov zaoberal ešte pred tým, ako sa ujal držby. Nie je teda možné konštatovať, že držba predmetných pozemkov bola dobromyseľná. Z titulu vykonávania znaleckej činnosti v oblasti poľnohospodárstva, keď je zrejmé, že znaleckú činnosť vykonával aj vo vzťahu k pozemkom je nepochybné, že žalobca v 1. rade musel byť oboznámený aj s právnym režimom, právnou úpravou pozemkového práva, keď zákon v tom čase nepoznal inštitút osobného vlastníctva pozemkov a pozemky nebolo možné ani vydržať. Uvedené skutočnosti postačujú na konštatovanie, že držba predmetných pozemkov žalobcami nebola dobromyseľná už na jej začiatku. So zreteľom na všetky okolnosti tak žalobcovia nemohli byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi predmetných pozemkov (pričom ohraničenie pozemkov stĺpikmi je vzhľadom k uvedenému nevýznamné), aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Pretože dobromyseľnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí je jedným z podstatných predpokladov vydržania a v preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že dobromyseľnosť preukázaná nie je, ďalšími zákonnými predpokladmi sa nezaoberal.

12. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak spočíva jednak na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a aj na nesprávnom právnom posúdení veci, sú tak dané odvolacie dôvody uplatnené žalovanými v 1. a 3. rade.

13. Podľa ustanovenia odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. V preskúmavanej veci nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože v napadnutých častiach nie je vecne správne, nie sú dané ani dôvody pre zrušenie rozhodnutia taxatívne vymenované v ustanovení . Rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd v napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalobu zamietol.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia a žalovaným v 1. a . rade ako úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.

16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).