Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-16-2020.pdf
PDF · 121.48 KB
Case nature
Subarea
25Co/16/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: V. G., nar. XX.X.XXXX, adresa: O., D. XX, t. č. ÚVTOS a ÚVV Ilava, so sídlom Ilava, Mierové námestie 1/1, proti žalovanému: Riaditeľ ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou Mgr. Marek Kresan, o nejasnom podaní, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 40C/18/2018-25 zo dňa 11.10.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. rozhodol, že postupuje podanie Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti, konajúcej prostredníctvom Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou po právoplatnosti tohto uznesenia a výrokom III. rozhodol, že žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne aplikáciou ust. § 3, § 9, § 10, § 161 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ust. § 65da ods. 1, 2, § 65db ods. 1, 2, 3 zák. č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v platnom znení a vecne tým, že podanou žalobou sa žalobca domáhal uplatnenia práva na ochranu ohrozeného a porušeného práva pri vykonaní osobnej prehliadky. Súd prvej inštancie žalobcu vyzval na odstránenie vád podania, pričom žalobca doručil dňa 22.7.2019 opravné podanie, z ktorého podľa súdu vyplýva, že ide o sťažnosť, ktorou žalobca namieta postup pri vykonaní osobnej prehliadky a následnom zhabaní osobných vecí žalobcovi. Súd prvej inštancie sa zaoberal existenciou podmienok konania, predovšetkým z hľadiska právomoci súdu rozhodnúť o podanom žalobnom návrhu. Zistil, že žaloba doručená súdu trpí množstvom vád najmä v nesprávnom označení strany, proti ktorej návrh smeruje a v nevykonateľnosti petitu žaloby. Z petitu žaloby však mal súd prvej inštancie zrejmé, že žalobca sa sťažuje na postup pracovníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže pri vykonaní osobnej prehliadky a zabavení mu niektorých vecí, preto mal súd za to, že právomocným na konanie a rozhodnutie vo veci je v zmysle § 65da ods. 1 zák. č. 4/2001 Z. z. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti, konajúcej prostredníctvom Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. Súd uzavrel, že nie sú splnené podmienky pre začatie a vedenie konania na súde SR, keďže zo skutkových okolností vyplynulo, že žalobca sa sťažuje na postup pri vykonávaní osobnej prehliadky pri umiestnení do ÚVTOS v Hrnčiarovciach nad Parnou, preto súd konanie zastavil podľa § 161 CSP, z dôvodu neodstrániteľnej procesnej podmienky konania, keďže nie je daná právomoc súdu vo veci konať a rozhodnúť.
3. O trovách konania, súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 v spojení so základnými princípmi v článkoch 4, 16, 17 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, keď úspešnej protistrane nárok na náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko táto si nárok na náhradu trov konania neuplatnila a v konaní jej v tomto štádiu ani žiadne trovy nevznikli.
4. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, poukazujúc na dôvody ust. § 365 ods. 1 písm. e) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nie sú splnené podmienky konania pre existenciu neodstrániteľného nedostatku konania, právomoci súdu vec prejednať, nakoľko spor patrí do právomoci iného orgánu SR. Mal za to, že tento záver súdu odporuje vyššej právnej norme, ktorá precizuje právomoc súdov na konanie vo veci bez akýchkoľvek pochýb. Z merita žaloby je totiž zrejmé, že je podaná pre porušovanie práv, do ktorých aj napriek statusu odsúdeného je možné zasahovať výlučne v limitácii direktívnych noriem, obzvlášť pokiaľ ide o rovinu ponižovania ľudskej dôstojnosti, šikanovania a narúšania súkromia zjavne nadbytočnou cenzúrou korešpondencie. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR nesmie byť z právomoci súdu vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení, alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Právomoc súdu je teda bez pochýb daná jednak Ústavou SR ako aj Dohovorom. Tomuto zneniu Ústavy SR sú subsumované aj nižšie právne normy zmienené prvoinštančným súdom v bodoch 13-15 na str. 3 napadnutého uznesenia. Tomuto záveru nasviedča aj samotná dôkazná situácia podľa listinných dôkazov, ktorými sa súd nezaoberal. Inak si totiž nemožno vysvetliť perplexné rozhodnutie, ktorým súd vrátil vec na rozhodnutie do rúk ZVJS, ktorý už preukázateľne v danom spore rozhodoval v dvoch stupňoch - v ÚVTOS Hrnčiarovce, ako i nadriadený orgán Generálne riaditeľstvo ZVJS. Ako je zjavné z oboch rozhodnutí orgánov ZVJS, tieto v pozícii omnipotentov, uzurpátorov na princípoch totalitných metód zaobchádzania - obzvlášť s odsúdením, rozhodli, že sa údajne nič nestalo a všetko je v najlepšom poriadku. Práve toto generálne fabulovanie a demagógia majú byť odhalené v spravodlivom a nestrannom súdnom konaní, založenom na inštitúte precizovaných právnych noriem, ktoré legitímnym spôsobom diferencujú aké konanie, zaobchádzanie s odsúdeným pri zásahoch do jeho základných práv a slobôd je nevyhnutné na zákonom stanovené ciele a kde už je táto legalita zjavne iracionálna, demagogická, šikanózna a ponižujúca ľudskú dôstojnosť. Meritórny inštitút je zmienený v primárnej žalobe zo dňa 24.2.2018 na str. 1, 2. Žiaľ ZVJS na čele s Generálnym riaditeľstvom ZJVS zastúpeným v osobe Q. H. už dávno stratilo rebareflexiu spojenú s rozmermi humánnosti a sociability pri zaobchádzaní s odsúdenými. Uplatňuje sa v praxi prioritne princíp represie, a to hlavne voči tým, čo si dovolia uplatňovať nárok na dané atribúty garantované zákonom a ústavou, resp. si dovolia polemizovať o rozhodnutiach strážnikov a ich legitimite či opodstatnenej nevyhnutnosti pri miere a rozsahu obmedzení. Žalobca má za to, že je potrebné posúdiť, či zaobchádzanie strážnikov s jeho osobou pri použití obmedzujúcich prostriedkov bolo v zmysle zákona opodstatnené vzhľadom na jeho osobu, alebo nie, pričom žalobca zdôrazňuje, že do prepustenia mu chýbalo 21 dní, a taktiež, či zadržané odňaté osobné predmety boli svojou podstatou reálne nebezpečné a tak schopné narušiť akékoľvek záujmy chránené zákonom. Podľa žalobcu ide o princíp zákonnosti, ktorý je dôležitou bariérou pred svojvôľou v rozhodovaní a konaní tých, ktorým bola zverená moc. Žalobný petit je preto formulovaný spôsobom, ktorý má charakter tak edukačný, ako aj represívny v primeranej miere odvety zodpovedajúcej miere pôvodného činu, no taktiež nesie prvok výstrahy pre budúcnosť. Preto žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, ako aj zrušil právoplatnosť uznesenia, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo a obligoval súd prvej inštancie k postupu v zmysle § 391 ods. 3 CSP, teda žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s precíznym uvedením legitímneho postupu.
5. K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný (riaditeľ ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou za ÚVTOS), že má za to, že požiadavka na presné a správne určenie strán žaloby s aktívnou, ale i pasívnou legitimáciou, čo je jednou zo základných náležitostí žaloby, nebola zo strany žalobcu splnená. Na vady podania poukázal i samotný súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia. Z odvolania nie je zrejmé, čoho sa žalobca domáha, v čom vidí porušenie jeho práva, resp. o zákonnosti akého rozhodnutia pochybuje. Podľa žalovaného znaky nejasnosti až zmätočnosti vykazuje paradoxne žalobcom podané odvolanie, resp. i samotná žaloba. Z konania žalobcu je zrejmé, že jeho podanie je účelové, smerujúce k zneužitiu práva konať pred súdom prostredníctvom podania žaloby a nesmeruje k dosiahnutiu ochrany vo veci ohrozeného, resp. porušeného práva. Žalobca tiež namieta postúpenie predmetnej veci inému orgánu, z čoho je zrejmé, že nemá záujem o využitie svojho práva podať sťažnosť v zmysle § 65da ods. 1 zákona
o zbore. Nakoľko sú podania žalobcu zjavne nedôvodné, žalovaný navrhuje, aby odvolací súd konanie zastavil bez postúpenia veci a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
6. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol že je zrejmé, že ÚVTOS nemal k dispozícii žalobu žalobcu zo dňa 24.2.2018, pričom vyjadrenia žalovaného súd vykonštruované intrigačné tvrdenia následkom dlhotrvajúceho príznaku chorobného poškodzovania spôsobeného nadradenosťou, pocitom najvyššej moci, v ktorom automaticky negujú tvrdenia protistrany a zároveň inputujú žalobcu, že nemá záujem o využitie svojho práva podať sťažnosť podľa zák. č. 4/2001 Z. z. o ZVJS. Navyše bez relevantného oboznámenia sa s kauzou a už len z dôvodov, že je smerovaná proti ich ilegálnemu konaniu infantilne, ortodoxne a terminálne vyjadrujú názor, že podania žalobcu sú zjavne nedôvodné, prečo navrhujú konanie zastaviť bez postúpenia veci. Žalovaný uviedol, že v zmysle právneho štátu, je základným právom každého občana, aj v ÚVTOS, aby sa domáhal svojich zákonom garantovaných práv v zmysle zákonných postupov. Tento žalobca dodržal a v dvojstupňovom konaní proti porušovateľovi základných práv a slobôd inicioval konania so snahou napraviť vzniknutú majetkovú a nemajetkovú ujmu vyjadrenú v žalobe. Keďže medzi žalobcom a ZVJS nebol dosiahnutý konsenzus, považuje žalobca za nevyhnutné, v snahe dosiahnuť ochranu priznaných práv, použiť najvyšší nestranný prostriedok ochrany v zmysle Ústavy SR, a to predložením sporu súdnej moci žalobou. Vyjadrenie riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou svedčí o potrebe otvoriť celú kauzu v nestrannom, spravodlivom súdnom konaní, aby sa taxatívne identifikovalo a limitovalo zasahovanie výhradne v medziach zákona do práv a slobôd odsúdených osôb. Žalobca má za to, že na súdom prvej inštancie poukázanú neodstrániteľnú procesnú podmienku konania, odstránil použitím legitímnej právnej normy lex specialis - Ústavy SR čl. 46 ods. 2 veta druhá a čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, tiež s poukazom na čl. 3 ods. 1 CSP. Táto nová skutočnosť, uvedená žalobcom v odvolaní, nebola vôbec akceptovaná napr. postupom podľa § 376 CSP, autoremedúrou, s následným použitím § 130 CSP, predvolaním žalobcu na výsluch, ak má súd za to, že je možné ďalšie vady podania odstrániť tak, aby konanie mohlo pokračovať. Podľa žalobcu je záhadné, prečo nebol žalovaný o žalobe informovaný v celej šírke, aj s pripojeným listinným materiálom, aby sa k sporu mohol relevantne vyjadriť. Čl. 9 CSP precizuje právo strán na oboznámenie sa so všetkým materiálom viažucim sa k sporu a vyjadriť sa k nemu. Navyše rozhodnutie o zastavení konania nie je právoplatné a vykonateľné, nakoľko je podané odvolanie, a tak postup súdu podľa § 373 ods. 3 CSP je vzhľadom na predchádzajúcu elimináciu informovania žalovaného zjavne nepostačujúci, čo naostatok konštatoval aj žalovaný, čím nastala zmätočná situácia. Preto žalobca žiada, aby súd umožnil žalovanému plnohodnotné oboznámenie sa so žalobou a dôkazným materiálom, zaujal stanovisko k novej skutočnosti plynúcej zo znenia Ústavy SR, vrátil žalobcovi zapožičaný dôkazný materiál.
7. K vyjadreniu žalobcu podal ešte vyjadrenie žalovaný, ktorý uviedol, že skutočne neobdržal fotokópiu žaloby a nevie zaujať stanovisko ku skutočnostiam uvádzaným v žalobe, následne ani k podanému odvolaniu žalobcu a taktiež k jeho vyjadreniu. Žalovaný sa v plnej miere pridržiava svojho predchádzajúceho vyjadrenia podaného k odvolaniu žalobcu, v ktorom sa stotožnil s právnym názorom konajúceho súdu o nejasnom podaní žalobcu. Ústav považoval podanie žalobcu za účelové a zjavne nedôvodné, a preto požiadal súd o zastavenie konania. Ústavu však z vyjadrenia žalobcu naďalej nie je zrejmá jasnosť jeho obsahovej stránky v bode I. predmetného vyjadrenia, ktorá sa týka údajného postupu ústavu vo veci práv žalobcu. Ústavu nie je zrejmé z podaného vyjadrenia, ako ani z podaného odvolania, čoho sa žalobca podanou žalobou domáha. Ústav sa zároveň jednoznačne ohradzuje proti expresívnym vyjadreniam žalobcu v jeho vyjadrení, týkajúcich sa činnosti a postavenia ústavu a považuje ich za hrubo urážlivé, presahujúce primeraný rámec vyjadrenia subjektívneho pocitu žalobcu k ústavu ako orgánu verejnej moci.
8. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357písm. a/ CSP), po skonštatovaní (posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu), že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho bolo potrebné uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol správne, ak predmetné konanie zastavil a rozhodol o postúpení veci Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ústav na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou a nadväzne na to posúdiť správnosť rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania.
11. V zmysle ust. § 131 CSP, predstavuje žaloba procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. Avšak iba formálne spôsobilá žaloba je základným predpokladom vecného prejednania veci.
12. Žaloba predstavuje základný procesný úkon žalobcu, ktorým sa začína sporové súdne konanie. Základnými zložkami civilnej žaloby sú žalobný nárok a žalobný dôvod. Oba slúžia na individualizáciu predmetu konania - civilného sporu, preto je žalobca povinný v žalobe svoj žalobný nárok riadne špecifikovať, individualizovať a konkretizovať. To vyplýva predovšetkým z dispozičného princípu sporového konania, podľa ktorého žalobca zásadne disponuje konaním a jeho predmetom.
13. Žalobný nárok sa vo všeobecnosti skladá z dvoch zložiek. Tou prvou je substancovanie relevantných skutkových okolností (skutkového deja), z ktorých žalobca vyvodzuje ohrozenie alebo porušenie svojho subjektívneho práva materiálnej povahy. Povinnosť substancovať, teda pravdivo a úplne opísať rozhodujúce okolnosti skutkového žalobného deja tvorí jednu zo základných procesných povinností žalobcu. Ide o tzv. povinnosť tvrdenia, resp. bremeno tvrdenia. Druhou zložkou žalobného nároku je tzv. žalobný návrh, označovaný aj ako petit žaloby. V žalobnom návrhu sa konkretizuje návrh žalobcu na poskytnutie petitórnej ochrany špecifickým spôsobom zodpovedajúcim skutkovému žalobnému deju. Jednotlivé druhy žalobných petitov upravuje ust. § 137 CSP.
14. Žalobný dôvod potom predstavuje existenciu konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami, z ktorého vzišlo ohrozenie alebo porušenie subjektívneho práva tvrdeného žalobcom. Žalobným dôvodom sa však nemá namysli právna kvalifikácia skutkového deja opísaného v žalobe, nakoľko právna kvalifikácia je zásadne vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo).
15. Náležitosti žaloby konkrétne upravuje ust. § 132 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého musí žaloba obsahovať okrem všeobecných náležitostí podania (§ 127 ods. 1 a 2 CSP) aj označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh, ktorý ako bolo vyššie uvedené predstavuje samotnú žalobnú žiadosť, či žalobný petit, teda to, ako žalobca žiada, aby súd v jeho právnej veci rozhodol.
16. V prípade, ak žaloba (ktorá je podaním vo veci samej), neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti, ide o vady podania - žaloby. Vady žaloby môžu spočívať predovšetkým: a) v neúplnosti žaloby, ak jej chýba jedna či viac náležitostí stanovených v CSP; b) v nesprávnosti, alebo v nezrozumiteľnosti žaloby, čo sú prípady, kedy žaloba síce spĺňa formálne náležitosti stanovené CSP, avšak obsahové vyjadrenie týchto náležitostí je nesprávne alebo nezrozumiteľné.
17. Ne/zrozumiteľnosť žaloby sa posudzuje vo vzťahu k jej určitosti. Podanie - žaloba je nezrozumiteľná, ak je neurčitá, a to v tom zmysle, že ani s použitím výkladového pravidla podľa § 124 ods. 1CSP (každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu) nie je možné stanoviť, čo strana podaním (tu žalobou) sleduje. Neurčité sú najmä podania, ktorých vada spočíva v nezrozumiteľnej identifikácii sporových strán, alebo ak sú podania z logického hľadiska nekonzistentné, či rozporné. Nesprávne podania sú podania trpiace vadami samotného svojho obsahu, napr. keď strany od súdu požadujú stanovenie výšky judikovanej povinnosti v prípadoch, keď tak súd so zreteľom na viazanosť žalobným návrhom urobiť nemôže. Napr. ak žalobca v spore o náhradu škody žiada, aby výšku škody stanovil súd.
18. Ak potom súd identifikuje v podaní vo veci samej niektorú z vád podľa ust. § 129 CSP, vydá uznesenie v ktorom opíše vadu, ktorou podanie strany trpí, uvedie strane zrozumiteľným spôsobom, ako treba opravu tejto vady vykonať v prípade nesprávneho alebo nezrozumiteľného podania, prípadne ako treba vykonať doplnenie podania v prípadoch, ak ide o neúplné podanie a stanoví strane lehotu v ktorej má takúto vadu odstrániť opravou alebo doplnením.
19. Pri poučení o tom, ako má strana nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplniť alebo opraviť, však súd nesmie prekročiť hranice poučovacej povinnosti podľa § 160 CSP, stranu poučuje iba o procesných právach a povinnostiach, nie o otázkach hmotného práva. Ustanovenie § 160 CSP upravujúce poučovaciu povinnosť súdu, je prejavom ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces, avšak so zreteľom na tzv. rovnosť zbraní. Princíp rovnosti strán v civilnom sporovom procese sa prejavuje v rovnosti ich procesného postavenia, rovnosti možností a šancí uplatňovať svoje procesné práva a procesné povinnosti. Pri vadách podania preto súd nesmie pri poučovaní strany o oprave alebo doplnení podania z procesného hľadiska, poučovať stranu aj o hmotnoprávnych skutočnostiach, ktoré s takouto opravou súvisia. Poučenie o hmotnom práve nie je súčasťou obligatórnej ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu. Ustanovenie § 129 ods. 1 CSP sa teda aplikuje iba v prípadoch, ak podanie strany vo veci samej nespĺňa základné predpoklady, ktoré zákon pre takéto podanie ustanovuje. Ak by však nesprávnosť, neúplnosť, či nezrozumiteľnosť podania spočívala vo svojej podstate v hmotnoprávnych otázkach, súd nemôže v uznesení podľa § 129 ods. 1 CSP uviesť, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať, pretože by išlo o poučenie o otázkach podľa hmotného práva.
20. Súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci na základe žaloby žalobcu a jej doplnenia rozhodol, že konanie pre nedostatok právomoci súdov vec prejednať a rozhodnúť zastavuje a vec postupuje Slovenskej republike konajúcej prostredníctvom ZVJS, ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou. V žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 28.2.2018 pritom žalobca za žalovaného označil riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, Mgr. Q. S. a uviedol, že ide o žalobu pre porušovanie práv, pričom z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca namieta postup príslušníkov ZVJS pri osobnej prehliadke dňa 20.10.2017, v rámci ktorej boli tiež žalobcovi odňaté osobné veci. Žalobca mal za to, že týmto postupom boli v rámci výkonu trestu odňatia slobody porušené jeho základné ľudské práva a slobody, ako aj pravidlá pre zaobchádzanie s odsúdenými. Žalobným petitom sa domáhal, aby súd proti žalovanému
- tu už označenému ako ZVJS - ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou v zastúpení riaditeľa Mgr. Q. S., vyslovil porušenie práv vo veci týkajúcej sa oprávnenosti držania odňatých vecí, aby súd konštatoval, že držaním takýchto vecí v ÚVTOS sa neporušuje zákon, tieto predmety boli žalobcom získané zákonným spôsobom, preto ich odňatie bolo v rozpore so zákonom, ďalej aby súd zaviazal riaditeľa ústavu k písomnému ospravedlneniu žalobcovi za nezákonné konanie jeho pracovníkov vykonávajúcich nezákonný úkon, ako i vrátiť žalobcovi odňaté predmety, resp. vyplatiť mu primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške nákupnej ceny odňatých predmetov. Pokiaľ ide o namietanú neoprávnenú cenzúru, žiadal, aby súd zakázal výkon cenzúry. A napokon aby súd konštatoval, že v prípade osobných prehliadok, tieto boli vykonávané v súlade s trestným poriadkom. Ako prílohy žaloby žalobca pripojil svoju sťažnosť zo dňa 24.10.2017 adresovanú riaditeľovi ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou pre porušenie jeho práv pri výkone osobnej prehliadky; Záznam o prešetrení sťažnosti zo dňa 11.12.2017; ďalej sťažnosť zo dňa 17.12.2017 adresovanú Generálnemu riaditeľstvu ZVJS proti rozhodnutiu ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou; upovedomenie o postúpení spisu zo dňa 8.1.2018; odpoveď Generálneho riaditeľstva ZVJS zo dňa 24.1.2018; ďalej sťažnosť adresovanú Ministerstvu spravodlivosti SR zo dňa 28.1.2018 proti rozhodnutiu Generálneho riaditeľstva ZVJS, a oznámenie GR ZVJS zo dňa 9.2.2018, z ktorých listín vyplýva, že žalobca sa nápravy v súvislosti s tvrdeným porušením jeho práv pri výkone osobnej prehliadky domáhal jednak u riaditeľa ZVJS Hrnčiarovce nad Parnou, voči ktorého rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorou sa zaoberalo aj Generálne riaditeľstvo ZVJS.
21. Na základe takto podanej žaloby, súd prvej inštancie uznesením č. k. 40C/18/2018-15 zo dňa 27.6.2019, konajúci vyšším súdnym úradníkom, vyzval žalobcu postupom podľa § 129 ods. 1 CSP, aby svoju žalobu doplnil a odstránil jej vady, a to tak, že riadne označí strany sporu, pravdivo opíše rozhodujúce skutočnosti, označí dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení, pripojí dôkazy a uvedie žalobný návrh, t. j. čoho sa domáha, tak, aby tento bol vymedzený jednoznačne, presne, určito, zrozumiteľne. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobca neuviedol vykonateľný petit a riadne neoznačil žalovaného.
22. Na túto výzvu súdu reagoval žalobca podaním zo dňa 16.7.2019, v ktorom uviedol, že žalovaným je právnická osoba - Zbor väzenskej a justičnej stráže, ústav na výkon trestu odňatia slobody so sídlom v Hrnčiarovciach nad Parnou pod vedením riaditeľa Mgr. Q. S.. Ďalej popísal skutkové okolnosti namietanej osobnej prehliadky a uviedol, že sa domáha rozhodnutia, ktorým súd vysloví, že konaním pracovníkov ZVJS v ÚVTOS Hrnčiarovciach nad Parnou prišlo k porušeniu práv žalobcu, na primerané obmedzovacie prostriedky, došlo k neoprávnenej cenzúre jeho súkromnej korešpondencie a k nezákonnému odňatiu vecí osobnej potreby a zároveň, aby súd uložil povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za šikanózne a ponižujúce konanie a neoprávnený zásah do listového tajomstva, uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi primeranú náhradu za neoprávnene odňaté veci vo výške 6 eur, resp. povinnosť mu tieto odňaté veci vrátiť.
23. Na základe takto doplnenej žaloby žalobcu, súd prvej inštancie konanie pre nedostatok právomoci zastavil a rozhodol o postúpení veci Slovenskej republike.
24. Z podaní žalobcu podaných v tomto konaní však dosiaľ nie je zrejmé, koho žalobca žaluje, keď v žalobe za žalovaného označil riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou Mgr. Q. S., v doplnení žaloby za žalovaného označil právnickú osobu Zbor väzenskej a justičnej stráže, ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou a napokon v odvolacom konaní na č. l. 43 v bode I. žalobca za žalovaných označil jednak plk. Q. S., riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou a tiež Generálne riaditeľstvo ZVJS v zastúpení plk. Ing. Q. H.. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení ako žalovaného bez ďalšieho označil Riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou. Zároveň z podaní žalobcu v tomto sporovom konaní dosiaľ nie je zrejmé, čoho vlastne sa žalobca podanou žalobou skutočne domáha, keď jednak v podanej žalobe sa domáha, aby súd vyslovil že došlo k porušeniu jeho práv, ďalej aby súd zaviazal riaditeľa ÚVTOS k písomnému ospravedlneniu, k vráteniu odňatých vecí, resp. k priznaniu primeraného zadosťučinenia, tiež aby súd zakázal výkon cenzúry. V doplnení žaloby zo dňa 16.7.2019 žalobca žiada, aby tam označenému žalovanému súd uložil povinnosť písomne sa ospravedlniť za neoprávnený zásah do listového tajomstva a žalobcovi priznal primeranú náhradu za odňaté veci, resp. uložil povinnosť ich vrátiť. V odvolacom konaní žalobca uvádza, že sa domáha súdnej ochrany svojich základných práv a slobôd.
25. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie zistil, že tento dôsledne nepostupoval podľa § 129 ods. 2 CSP pri odstraňovaní vád podanej žaloby, nakoľko jeho výzva na odstránenie vád žaloby - uznesením č. k. 40C/18/2018-15 zo dňa 27.6.2019 je len všeobecná a vágna, keď súd žalobcu vyzval v postate na doplnenie všetkých náležitostí vyžadovaných ustanovením § 132 ods. 1 CSP, pričom podľa odvolacieho súdu žaloba žalobcu všetky tieto náležitosti obsahuje, avšak je napriek tomu nezrozumiteľná, nakoľko napriek tomu, že žaloba obsahuje všetky náležitosti podľa cit. ust., nie je možné vzhľadom na jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť jednoznačne zistiť, čo skutočne žalobca podanou žalobou sleduje. V uznesení na odstránenie vád žaloby súd prvej inštancie neuviedol, prečo má za to, že podaná žaloba má nedostatky, prečo má za to, že petit je nevykonateľný a žalovaný nie je označený riadne, ani žalobcu dostatočne nepoučil a neinštruoval o tom, ako má odstránenie vád žaloby vykonať. Poučenie o spôsobe odstránenia vád žaloby alebo jej doplnenia musí byť totiž celkom konkrétne, nesmie byť urobené, ako v danom prípade iba formálne. Na základe tohto nedostatočného postupu súdu, tak doteraz nie je zrejmé, ktorý, zo všetkých v spore žalobcom uvádzaných subjektov je teda žalovaný a ktorých všetkých nárokov sa žalobca v tomto spore domáha.
26. Zo všetkých podaní žalobcu vyplýva, že sa by sa mohol domáhať vyslovenia porušenia konkrétnych práv, písomného ospravedlnenia, vrátenia hnuteľných vecí, resp. zaplatenia primeraného zadosťučinenia za veci v peniazoch, zakázania porušovania konkrétnych práv a slobôd, zákazu cenzúry, či iné. Iba v prípade, že súd prvej inštancie má dostatočne identifikovaný predmet sporu a žalovaný subjekt, môže skutočne správne posúdiť, či je v predmetnom spore daná jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť, alebo je potrebné konanie pre nedostatok právomoci zastaviť a vec postúpiť inému orgánu, do právomoci ktorého jej prejednanie patrí. Len po riadnom a dôkladnom odstránení vád žaloby, môže súd náležite rozhodnúť, či vec patrí do všeobecnej právomoci civilného súdnictva, prípadne či ide o vec vyplývajúcu z verejnoprávnych vzťahov zákonom výslovne zverenú do právomoci správneho súdnictva, resp. či vec skutočne patrí do právomoci iného orgánu verejnej moci ako súdu. Môže byť tiež, že sa žalobca súčasne domáha viacerých nárokov, v tom prípade je potrebné identifikovať, čo predstavuje civilnoprávny nárok, čo správnoprávny či iný nárok. To, že súd prvej inštancie nemá dosiaľ ustálený predmet konania vyplýva aj z toho, že v záhlaví ako predmet sporu uvádza - o nejasnom podaní. Ak je však podanie nejasné, čúd nemôže zodpovedne posúdiť, či má alebo nemá právomoc vo veci konať.
27. V predmetnej veci súd prvej inštancie ďalej vôbec neodôvodnil svoj záver, prečo príslušným orgánom, ktorému má byť vec postúpená, má byť práve Slovenská republika. Z žalobcom pripojených listinných dokladov pritom vyplýva, že tento využil možnosť podať sťažnosť proti postupu príslušníkov ZJVS a podal tiež opravný prostriedok proti prešetreniu tejto sťažnosti riaditeľom ÚVTOS na Generálne riaditeľstvo ZVJS a podal tiež sťažnosť Ministerstvu spravodlivosti. Súd v zmysle svojho rozhodnutia však vec v podstate opätovne postúpil ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na prešetrenie jeho sťažnosti, ktoré však už postupom podľa § 65da a nasl. zák. č. 4/2001 Z. z. vybavené boli.
28. Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie tiež do pozornosti závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 278/2017, v ktorom ústavný súd vyslovil, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody vykonáva prokurátor, ktorý dozerá na to, aby sa vo výkone trestu rešpektovala ľudská dôstojnosť a dodržiaval Európsky dohovor na zabránenie mučenia či neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania a odsúdení boli podrobení iba tým obmedzeniam, ktoré vyplývajú zo zákona o výkone trestu odňatia slobody a naň nadväzujúcich vykonávacích predpisov, aby sa dodržiavali predpisy o prijímaní a vybavovaní sťažností odsúdených a dodržiavali ďalšie ust. zákona o výkone trestu odňatia slobody. Taktiež nie je možné opomenúť ust. § 4 a § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného teda dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vzhľadom na nedôsledné dodržanie postupu podľa § 129 ods. 2 CSP predčasné, následkom čoho súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nie je možné odstrániť v konaní pred odvolacím súdom, preto bolo nevyhnutné, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom konaní súd prvej inštancie v prvom rade na základe obsahu všetkých doterajších podaní žalobcu v spore, najskôr dôsledne odstráni nedostatok podanej žaloby spočívajúci v jej nezrozumiteľnosti, ustálením si žalovaného subjektu a žalobného návrhu, a to buď náležite inštruktívnym postupom podľa § 129 ods. 2 CSP, prípadne výsluchom žalobcu postupom podľa § 130 CSP, napr. cestou dožiadaného súdu v príslušnej väznici. A až po ustálení si predmetu konania, súd opätovne posúdi svoju právomoc vo veci v zmysle § 3, § 4 CSP. V prípade zistenia, že vec do právomoci civilného súdu nepatrí, dôsledne zváži, ktorému orgánu je dôvodné vec postúpiť, či ide o vec správneho súdnictva, prípadne iného orgánu verejnej moci, v tom prípade ktorého.
30. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).
31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).