Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/2/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariána Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobcu M. C., fyzickej osoby s miestom podnikania Z. č. XXX, XXX XX Z., T.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Martinom Bašistom, advokátom so sídlom v Poprade, Advokátska kancelária Štefánikova 8, 058 01 Poprad, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 03. januára 2017 č: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný dňa 03.01.2017 pod č. XXXXXXXXX/XXXX ako odvolací orgán rozhodol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zo dňa 30.09.2016 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane podľa Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 30 779,30 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobe roka 2014.

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal žalovaný na odvolanie daňového subjektu, ktoré je identické s dôvodmi uvedenými v žalobe. Ďalej žalovaný ako odvolací orgán preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku v rozsahu námietok uvedených v odvolaní daňového subjektu a zistil, že Daňový úrad Prešov ako príslušný správca dane vykonal u daňového subjektu M. C., DIČ 1086263816, IČO: 47314290, Z. XXX, XXX XX Z.. kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2014, z ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXX zo dňa 18.8.2016. Predmetný protokol doručil správca dane kontrolovanému daňovému subjektu spolu s Výzvou č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.8.2016 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 24.8.2016. Daňový subjekt nepodal v lehote 15 pracovných dní uvedených vo výzve vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. Následne dňa 30.9.2016 vydal Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č. XXXXXXXXX/XXX.X, ktorým vyrubil daňovému subjektu M. C., DIČ 1086263816, IČO:

47314290, Z. XXX, XXX XX Z. podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume 30779,30 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2014. Proti predmetnému rozhodnutie podal žalobca odvolanie v zákonnom stanovenej lehote, v ktorom uviedol, že správca dane nesprávne vyhodnotil ním zistené skutkové okolnosti a na základe nesprávneho posúdenia zistených skutkových okolností vydal vo veci nesprávne rozhodnutie. Zároveň uviedol, že správca dane vydal svoje rozhodnutie len na základe tvrdení daňových subjektov, ktorí sa buď vôbec nevedeli vyjadriť k neuznaným daňovým výdavkom alebo tieto daňové doklady nevedeli spárovať s ich daňovými dokladmi, ktoré správcovi dane nevedeli, respektíve nemohli predložiť, pričom daňový subjekt mal za to, že predmetné skutočnosti mu nemôžu byť na ujmu. Poukázal na to, že správca dane sa nepresvedčil o tom, že stavebné práce, ktoré daňový subjekt realizoval boli reálne uskutočnené, tieto boli objednávateľom odovzdané a objednávatelia mu za tieto stavebné práce zaplatili dohodnutú odplatu a teda nemôže ísť o fiktívne obchody.

3. Žalovaný argumentoval tým, že pokiaľ bola vykonaná daňová kontrola u daňového subjektu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014 správca dane pri tejto zistil, že daňový subjekt v podanom daňovom priznám za rok 2014 vyčíslil daň vo výške 1372,27 eura, čo predstavuje o 30779,30 eura menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Rozdiel na dani vznikol tým, že správca dane neuznal výdavky daňovníka v celkovej výške 124 084,17 eur za daňové výdavky, pretože skutočné vykonanie fakturovaných prác zo strany daňovníka nebolo podľa správcu dane dostatočne preukázané. Išlo o výdavky na úhradu faktúry od daňového subjektu V. v sume 14632,50 eur bez DPH na železiarske práce na stavbe F. 9 faktúr od daňového subjektu Q., s.r.o., U. XX, XXX XX K. (ďalej len Q., s.r.o.) v celkovej sume 95701,67 eura bez DPH za železiarske práce na stavbe F., za stavebné a železiarske práce na stave R. Q. E. a na stavbe E. R. K. a dvoch faktúr od daňového subjektu A. I., s.r.o., B. (ďalej len A.) v celkovej sume 13750,00 eur bez DPH za stavebné a železiarske práce E..

4. Správca dane doručil dňa 25.2.2016 kontrolovanému daňovému subjektu výzvu na predloženie dôkazov, ktorou ho vyzval, aby do 15 dní odo dňa doručenia výzvy predložil správcovi dane dôkazy preukazujúce dodanie služieb od vyššie uvedených spoločností. Zároveň zaslal na Daňový úrad Žilina dožiadanie zo dňa 24.2.2016, ktorým žiadal preveriť tú skutočnosť, či má daňový subjekt V., s.r.o. vo svojom účtovníctve zaevidovanú odberateľskú faktúru č. XXXXXX zo dňa 04.11.2014 na sumu 14 632,50 Eur bez DPH za železiarske práce na stavbe F. K. pre odberateľa M. C. v účtovnom období roku 2014 a zároveň žiadal o preverenie, či došlo aj ku skutočnému vyplateniu fakturovanej sumy, teda o doloženie buď príjmového pokladničného dokladu, respektíve výpisu z účtu. Dňa 11.04.2016 doručil Daňový úrad Žilina správu, o vybavení dožiadania, z ktorej je zrejmé, že dňa 21.3.2016 sa na dožiadaný Daňový úrad dostavil konateľ spoločnosti V., s.r.o. B. M., ktorý uviedol, že meno M. C. mu je známe ale nevie o koho ide. A. V., s.r.o. v roku 2014 vykonávala stavebnú činnosť, najmä zemné práce, pričom obchodovala s M. C., pre ktorého vykonávala najmä rekonštrukcie, omietky, dlažby, avšak nevedel uviesť, v akej hodnote dodala jeho firma práce uvedenému daňovému subjektu. Čo sa týka skutočného vyplatenia fakturovanej sumy, svedok M. nevedel s istotou odpovedať, či predmetné sumy boli aj reálne vyplatené. Účtovníctvo firmy V., s.r.o. nebolo Daňovému úradu Žilina odovzdané z dôvodu jeho likvidácie, keďže ostalo v budove, ktorá bola zbúraná. Čo sa týka faktúry č.XXXXXX zo dňa 31.10.2014 svedok M. uviedol, že predmetnú faktúru vystavil on a taktiež ju aj podpísal. Nevedel však potvrdiť, či aj výdavkový pokladničný doklad podpísal on sám. Keďže konateľ spoločnosti V., s.r.o. nepredložil správcovi dane žiadne relevantné dôkazy, ktorými by preukázal, že k reálnemu dodaniu fakturovaných prác pre M. C. v roku 2014 aj došlo, a taktiež ani daňový subjekt M. C. uvedené skutočnosti nepreukázal, správca dane neuznal výdavok na úhradu faktúry od spoločnosti V., s.r.o. vo výške 14 632,50 Eur bez DPH za daňový výdavok.

5. Konateľa spoločnosti Q., s.r.o. O. O. sa napriek viacerým predvolaniam a to prostredníctvom poštových služieb, ako aj prostredníctvom telefonického rozhovoru nepodarilo vypočuť ako svedka, keďže sa na vytýčené termíny výsluchu bez ospravedlnenia nedostavil. Správca dane pri svojom rozhodovaní vychádzal z ústneho pojednávania č.XXXXXXXX/XXXX konaného dňa 8.4.2016 na Daňovom úrade Prešov, pobočka Poprad v súvislosti s inými daňovými subjektmi. Na tomto ústnom pojednávaní v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2014 po poučení správcu dane svedok O. uviedol, že je konateľom firmy Q., s.r.o. od 01.06.2010 a prevažujúci predmet podnikateľskej činnosti spoločnosti je stavebníctvo. Za túto spoločnosť sám vystavuje faktúry, podpisuje ich a taktiež aj vystavuje pokladničné doklady. Čo sa týka podnikateľskej činnosti Q.. s.r.o. v roku 2014, tak v predmetnom roku vykonávala spoločnosť

len lesné práce v období od marca do mája a potom ešte vykonávala činnosti nadstavbe športovej haly v O. pre firmu C. E. niekedy v júni alebo júli 2014. Od augusta 2014 spoločnosť už nevykonáva žiadnu činnosť, preto sú všetky faktúry od augusta 2014 fiktívne a konateľ spoločnosti ich už ani nevystavil, nepodpísal ani neopečiatkoval. Keďže kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal správcovi dane dodanie fakturovaných prác v zmysle doručenej výzvy na predloženie dôkazov č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 22.2.2014, správca dane neuznal výdavky na úhradu faktúr od spoločnosti Q. s.r.o. v celkovej výške 95 701,67 Eur bez DPH za daňové výdavky.

6. Svedok B. C., konateľ spoločnosti A. I., s.r.o. vo svojej výpovedi uviedol, že kontrolovaný subjekt M. C. pozná, zoznámil sa s ním cez svojho syna a navzájom sa poznajú celé rodiny. Taktiež uviedol, že spoločnosť A. I., s.r.o. spolupracovala s M.. On sa s ním však stretol iba raz, keď podpísal zmluvu o dielo, ďalšie práce zabezpečoval O. O.. Čo sa týka zmluvy o dielo, ktorú mu predložiek nahliadnutiu správca dane svedok uviedol, že predmetnú zmluvu nepodpísal, pečiatka je síce jeho, avšak nevie prečo na zmluve nie je dátum a on predmetnú zmluvu nevypracoval. Čo sa týka predložených faktúr svedok obdobne uviedol, že pečiatka na faktúrach je jeho, avšak on tieto faktúry nepodpísal. Taktiež uviedol, že on nevie o tom, žeby jeho spoločnosť mala v roku 2014 dodať nejaké železiarske a stavebné práce prostredníctvom svojich zamestnancov alebo v subdodávke. Nevedel uviesť, kto predmetné faktúry vyhotovil ani kto ich podpísal a či boli zaúčtované v účtovníctve spoločnosti v roku 2014. Taktiež nevedel uviesť ani kto viedol účtovníctvo. Kontrolovaný daňový subjekt uviedol k výsluchu iba to, že svedok C. s tým nemá nič spoločné. Na základe svedeckej výpovede pán C. správca dane neuznal výdavky na úhradu faktúr od spoločnosti A. I., s.r.o., ktoré si zaúčtoval kontrolovaný daňový subjekt v účtovníctve v roku 2014 v celkovej výške 13 750 Eur bez DPH.

7. Správca dane celkovo neuznal daňovníkovi za zdaňovacie obdobie 2014 výdavky v sume 124 084,17 Eur za porušenie v nadväznosti na o dani z príjmov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov) tým, že daňový subjekt nepreukázal opodstatnenosť uplatnených daňových výdavkov v daňovom priznaní za rok 2014. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán pri vysporiadaní s námietkami kontrolovaného daňového subjektu vychádzalo s ustanovení a zákona o dani z príjmov v znení platnom v roku 2014, , , , , Daňového poriadku. Žalovaný sa vysporiadal s námietkami kontrolovaného daňového subjektu a vychádzal pritom z ustanovení , Zákona o dani z príjmov v znení platnom v roku 2014, ako aj , , a , , Daňového poriadku.

8. Žalovaný ako odvolací orgán mal za to, že argument odvolávajúceho sa, že správca dane rozhodol na základe toho, že daňové subjekty - jeho obchodní partneri sa buď vôbec nevedeli vyjadriť k jeho neuznaným daňovým výdavkom alebo tieto daňové doklady nevedeli spárovať s ich daňovými dokladmi vypovedá iba o tom, že títo obchodní partneri nepotvrdili, že daňovníkom deklarované stavebné a železiarske práce boli skutočne vykonané. Žalovaný sa stotožnil s postupom správcu dane a konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami daňových zákonov. Čo sa týka neuznaných daňových výdavkov daňového subjektu, odvolací orgán konštatuje, že v priebehu daňovej kontroly sa kontrolovanému daňovému subjektu nepodarilo preukázať relevantným spôsobom fakturáciu služieb uvedenými spoločnosťami a tým uniesť dôkazné bremeno podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká právo uznania výdavkov v zdaňovacom období, nespočíva len v podobe formálneho dôkazu, t.j. v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, teda musia smerovať k preukázaniu hmotnoprávneho úkonu osvedčujúceho existenciu dodania prác. V prípade neuznaných výdavkov na úhradu faktúr od spoločnosti A. I., s.r.o. správca dane využil ako dôkaz svedeckú výpoveď konateľa C. zo dňa 14.3.2016, z ktorej vyplýva, že aj napriek tej skutočnosti, že sa kontrolovaný daňový subjekt M. C. osobné pozná s pánom C., ten jednoznačne poprel, že by zmluvu o dielo uzatvorenú s kontrolovaným daňovníkom vypracoval alebo podpísal. Taktiež poprel, že by faktúry vystavil a to aj napriek tomu, že na faktúrach bola jeho pečiatka. Nemal žiadnu vedomosť o tom, žeby jeho firma mala v roku 2014 dodať železiarske alebo stavebné práce. V prípade neuznaných výdavkov spoločnosti Q. s.r.o. správca dane prihliadol na jeho výpoveď podanú v inej daňovej veci podanú na ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXX zo dňa 8.4.2016, v ktorom konateľ predmetnej spoločnosti O. O. uviedol, že v roku 2014 jeho spoločnosť vykonávala len lesné práce v období od marca do mája a potom ešte na stavbe na športovej hale v Poprade pre firmu C. v

júni alebo júli 2014, od augusta 2014 už spoločnosť činnosť nevykonáva a teda faktúry po tomto období sú fiktívne, ktoré on nevystavil, nepodpísal ani neopečiatkoval. Čo sa týka faktúry od daňového subjektu V., s.r.o., konateľ B. M. síce potvrdil vystavenie faktúry ako aj jej úhradu kontrolovaným daňovníkom, avšak žiadnym spôsobom to nepreukázal. Podľa jeho tvrdenia bola totiž kompletná účtovná agenda za rok 2014 zničená.

9. Odvolací orgán však za významnú skutočnosť, pre ktorú neuznal výdavky daňového subjektu ako daňové výdavky označil tú skutočnosť, že daňový subjekt vôbec nereagoval na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22.2.2016, ktorá mu bola doručená dňa 25.2.2016, v ktorej ho správny orgán vyzýval na doloženie takých skutočností, ktoré boli spôsobilé preukázať skutkový stav vecí ako napr. rozpis prác, preberacie protokoly, presná identifikácia miesta prác, atď. a keďže si daňový subjekt nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, nemohli byť jeho výdavky v celkovej sume 124 084,17 Eura uznané daňové výdavky. Zároveň odvolací orgán vo svojom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu odvolacieho konania nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili oprávnenosť jeho námietok, z toho dôvodu odvolací orgán tieto námietky neakceptoval. Čo sa týka príjmov daňového subjektu, tieto správca dane na základe svedeckých výpovedí konateľov spoločností odberateľov E.Q. ml. uznal bez výhrad. II. Žalobné dôvody

10. Včas podanou žalobou, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia tak žalovaného, ako aj správcu dane a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania trov konania, pričom argumentoval tými istými námietkami, ako v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane. V žalobe dôvodil tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) S.s.p. nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako aj nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. e) S.s.p., pretože zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

11. Ďalej žalobca uviedol, že v napadnutom rozhodnutí absentuje na základe akých skutočností žalovaný považuje rozhodnutie daňového úradu za správne. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu v odvolaní voči rozhodnutiu Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.9.2016 iba ich vo svojom rozhodnutí uviedol. Žalobca má za to, že nie je možné konštatovať, že neuznané daňové výdavky predstavujú fiktívne obchody len na základe výsluchu osôb, prípadne na základe tej skutočností, že dotknuté osoby sa na výsluch nedostavili. Žalobca zároveň uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia týkajúce sa dôkazného bremena žalobcu preukázať fakturáciu služieb ostatnými spoločnosťami a tým uniesť dôkazné bremeno pôsobí zmätočne. Žalobca namieta, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný neuvádza prostriedky ani spôsoby, ktoré by boli v možnostiach a schopnostiach žalobcu a ktorými by mohol žalobca získať doklady zo strany ostatných subjektov. Predmetnú požiadavku považuje za nereálnu. Žalobca má za to, že splnil svoje povinnosti riadne a kontrolujúcemu subjektu predložil všetky doklady preukazujúce jeho daňové výdavky.

III.

Vyjadrenie žalovaného

12. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom vyjadril žalovaný dňa 21.4.2017, ktorý dôvody uvedené v žalobe považuje v celom rozsahu za neopodstatnené. Uviedol, že správca dane postupoval v súlade s platnými predpismi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný len stroho konštatoval, že konanie daňového úraduje v súlade so zákonom. Zotrval na tom, že na základe toho, že deklarovaní obchodní partneri žalobcu nepredložili daňové doklady, ktoré by preukázali vykonanie jednotlivých obchodných prípadov, správca dane správne dospel k záveru, že títo obchodní partneri rozhodne nepotvrdili, že žalobcom deklarované stavebné a železiarske práce boli skutočné aj vykonané. Poukázal na to, že povinnosť |niesť dôkazné bremeno daňovému subjektu vyplýva priamo z Daňového poriadku a práve správca dania nie je povinný pri výkone daňovej kontroly vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňovníka, naopak je jeho povinnosťou posúdiť všetky dôkazy predložené daňovým subjektom ako i dôkazy získané vlastným dokazovaním, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie dane. Žalovaný uviedol, že medzi základné povinnosti daňového subjektu patrí aj povinnosť viesť svoju evidenciu a

uskutočňovať svoju činnosť tak, aby v akomkoľvek prípade a v každej situácii mal dostatočné podklady na riadne preukázanie existencie vzniku daňového výdavku. Na základe uvedených skutočností zotrval na tom, že správca dane úplne a presne zistil skutkový stav veci, zaobstaral si dostatok podkladov a dôkazov pre objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, všetky dôkazy zhodnotil v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku.

IV.

Závery správneho súdu

13. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť (ďalej len „“).

14. Ako vyplýva žaloba bola podaná dňa 06.03.2017, tzn. za účinnosti uvedeného , preto súd podľa ustanovení S.s.p. v predmetnej veci aj ďalej konal.

15. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

17. Podľa § 191 písm. d) citovaného zákona, správny súd zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Podľa § 191 písm. e) citovaného zákona, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa § 190 citovaného zákona, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

18. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd preskúmal napadnuté rozhodnutia ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzal a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutia daňových orgánov zrušil rozsudkom dňa 07. marca 2018 sp. zn. . Voči predmetnému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť a NS SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 22. októbra 2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozsudku senát NS SR ako kasačný súd vyslovil právny názor, ktorým je správny súd v zmysle § 469 S.s.p. viazaný. Kasačný súd citoval príslušné ustanovenia Daňového poriadku (§ 3 ods. 1, 2, 3, § 24 ods. 1, 2, 3, 4, § 44 ods. 1, § 46 ods. 5 a § 68 ods. 5). Zdôraznil, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

19. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

20. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

21. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. -17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

22. Vzhľadom na uvedené sa kasačný súd nestotožnil so záverom krajského súdu o prenesení dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. V celom konaní čo sa týka neuznaných daňových výdavkov daňového subjektu sa sťažovateľke nepodarilo preukázať relevantným spôsobom fakturáciu služieb spoločnosťami (Q..), a tým uniesť dôkazné bremeno. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká právo uznania výdavkov v zdaňovacom období, nespočíva len v podobe formálneho dôkazu, t. j. v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, teda musia smerovať k preukázaniu hmotnoprávneho úkonu osvedčujúceho existenciu dodania prác. Kasačný súd dodal, že medzi základné povinnosti daňového subjektu patrí okrem iného aj povinnosť viesť svoju evidenciu a uskutočňovať svoju činnosť tak, aby v akomkoľvek prípade a v každej situácii mal dostatočné podklady na riadne preukázanie existencie vzniku daňového výdavku.

23. Rozhodujúci vplyv na neuznanie výdavkov daňového subjektu za daňové výdavky mala skutočnosť, že daňový subjekt vôbec nereagoval na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 22.02.2016, ktorá mu bola doručená dňa 25.02.2016. Podľa názoru krajského súdu výsledky sporných výpovedí využil správca dane skôr za podporné dôkazy nie za rozhodujúce dôkazy. K namietanej rozpornej výpovedi svedka B. C. kasačný súd uvádza, že túto výpoveď v podstatných skutočnostiach nemožno považovať za rozpornú a žiadne nejasnosti kasačný súd v nej nenašiel. Rozpory vo výpovedi JS. C. sú pre účely daňového konania nepodstatné. Kasačný súd tiež nesúhlasil s právnym názorom správneho súdu, že daňový subjekt predložením jednotlivých faktúr vystavených spoločnosťou A. I., s.r.o. ako aj výdavkovými pokladničnými dokladmi preukázal vznik daňového výdavku.

24. K výpovedi O. O. kasačný súd uviedol, že keďže tento v danej veci odmietol spolupracovať, tak správca dane správne prihliadol na jeho výpoveď z ústneho pojednávania v súvislosti s iným daňovým

subjektom zo dňa 08.04.2016, teda o týždeň skoršej výpovede, keďže O. O. sa mal dostaviť k správcovi dane dňa 15.04.2016. Z jeho výpovede je zrejmé, že spoločnosť Q., s.r.o. nerobí nič od augusta 2014 a všetky faktúry sú falošné, ktoré on nevystavil, nepodpísal a ani neopečiatkoval.

25. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť služieb deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

26. Kasačný súd poukázal aj na nález Ústavného súdu sp. zn. -44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

27. Preskúmaním veci tak kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd nesprávne konštatoval nedostatočne zistený skutkov stav správcom dane, nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď prenášal dôkazne bremeno na správcu dane.

28. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná, pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Vzhľadom na uvedené nemohol kasačný súd postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. a vráteniu veci na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.

29. Na základe uvedeného zrušujúceho rozsudku a s dôrazom, že právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný so súhlasom účastníkov konania vo veci nenariadil pojednávanie, ale verejne vyhlásil rozsudok dňa 26.05.2020 o 09:15 hod. č.d. 108 pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Prešove a žalobu podľa § 190 S.s.p. zamietol.

30. Zároveň rozhodol správny súd aj o náhrade trov konania tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 S.s.p. Správny súd dôvod na použitie ustanovenia § 168 ods. 1 S.s.p., ktorým by uložil povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania úspešnému žalovanému v konaní nevzhliadol.

31. Na základe uvedených skutočností rozhodol správny súd tak, že náhradu trov krajského a kasačného konania účastníkom nepriznal s poukazom na ustanovenie § 467 ods. 3 S.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p.

sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.