Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-107-2019.pdf
PDF · 90.24 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/107/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcov: 1./ S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., J. XXX/X, 2./ P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., J. X/X, obaja právne zastúpení: JUDr. Andrej Cifra, advokát so sídlom Lučenec, ul. J. Kráľa 5/A, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo náberežie č. 8A, IČO: 47 232 471, o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eventuálne o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 11Csp/86/2018-180 zo dňa 28. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcom 1./ a 2./ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretá dňa 18. januára 2013 medzi žalobcami v 1. a v 2. rade a žalovaným je absolútne neplatná. Zároveň výrokom II. priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalovanému. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa 1./ sa podanou žalobou domáhala určenia, že Zmluva o úvere, uzatvorená dňa 18.01.2013 medzi ňou, žalovaným a P. S., je neplatná. Eventuálne navrhla, aby súd určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe uvedenej zmluvy je bezúročný a bezpoplatkov. Uviedla, že časť zmluvy o úvere označenú ako žiadosť o poskytnutie úveru lepšia splátka a žiadosť o zriadenie osobného účtu vyplnil dlžník v Prievidzi dňa 17.01.2013, kedy pripojil aj svoj podpis. Toho istého dňa zmluvy podpísala aj žalobkyňa 1./ ako spoludlžníčka. Mala za to, že táto časť zmluvy o úvere je návrhom na uzavretie zmluvy, s podmienkami definovaným v časti 2 zmluvy. Ďalej dodala, že v časti 3 zmluvy, v bode 3.1 sa uvádza, že zmluvu vyplnil žalovaný dňa 18.01.2013, kedy pripojil aj svoj podpis. Táto časť zmluvy, mala byť podľa žalobkyne 1./, prijatím návrhu na uzatvorenie zmluvy o úvere, avšak z dôvodu zmien obsahu oproti návrhu ju žalobkyňa 1./ považuje za nový návrh na uzatvorenie zmluvy o úvere. Z uvedeného mala za zrejmé, že jednostranný úkon - návrh zmluvy a jednostranný úkon - prijatie návrhu nie sú zhodné, lebo zo strany žalovaného došlo pri prijímaní návrhu k zmenám. S poukazom na § 44 ods. 2 a § 43a ods. 1 Občianského zákonníka skonštatovala, že keďže k spätnému prijatiu zmeneného návrhu nedošlo, nedošlo ani k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Ďalej dodala, že úver poskytnutý na základe vyššie uvedenej zmluvy o úvere považuje za bezúročný a poskytnutý bez poplatkov, lebo neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie, uznesením zo dňa 15.04.2019, pripustil, aby do konania ako ďalší žalobca pristúpil P. S., nar. XX.XX.XXXX, ako žalobca 2./. Potom, čo súd prvej inštancie žalobu posúdil v zmysle
§ 137 CSP, vo veci aplikoval ustanovenia § 43a ods. 1, § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Po preskúmaní veci a vykonaní dokazovania dospel k záveru, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, nakoľko nedošlo k zhode vôle medzi žalobcami a žalovaným, ktorý nakceptoval návrh zmluvy o úvere, ale zmluvu doplnil o ďalšie údaje, v časti 3 zmluvy, o ktorých žalobcovia neboli informovaní, a preto ide o nový návrh zmluvy o úvere. Ďalej uviedol, že podmienkou vzniku akejkoľvek zmluvy je prijatie návrhu zmluvy bez akýchkoľvek zmien a výhrad. V danom prípade žalovaný reagoval zmenami, resp. dodatkami k návrhu žalobcov, a preto považoval toto konanie za odmietnutie návrhu ako celku, teda zmluva podľa súdu prvej inštancie vôbec nevznikla. Z právneho hľadiska mal za to, že ide o absolútne neplatný právny úkon (§ 39 Občiasnkeho zákonníka). Doplnil, že mechanizmus uzatvárania zmluvy korešponduje aj s údajmi v článku 4.4.1 predmetnej zmluvy. Na zdôraznenie dodal, že banka po vyhodnotení údajov poskytnutých žalobcom 2./ bola oprávnená návrh žalobcu 2./ akceptovať, odmietnuť, alebo upraviť podmienky požadovaného úveru. Tieto podmienky upravila v časti 3.3.1, a preto ide o nový návrh zmluvy o úvere. Uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za preukázané z vykonaného dokazovania a považoval za nesporné, že žalobcovia 1./ a 2./ uniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení uvedených v žalobe. Uzavrel, že vzhľadom k tomu, že rozhodol podľa prvého (primárneho) petitu žaloby, o druhom (eventuálnom) petite už nerozhodoval. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal, v zákonnej lehote, odvolanie žalovaný, s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že v zmysle skutkového stavu žalobcovia o úver požiadali, tento im bol zo strany žalovaného poskytnutý, čím bola vôľa žalobcov uzatvoriť zmluvu o úvere nesporná a preukázaná. Dodal, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní zjavne riadil len ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, pričom obišiel ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého aj pokiaľ by nedošlo k písomnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, nepredstavuje uvedený nedostatok neplatnosť zmluvy o úvere, ale len bezúročnosť poskytnutého úveru. Mal za to, že vzťah Občianskeho zákonníka k zákonu č. 129/2010 Z.z. je vzťahom všeobecného právneho predpisu k predpisu špeciálnemu, pričom z tohto vzťahu jednoznačne vyplýva, že nemožno ignorovať dôsledky formy právneho úkonu upravené v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43Co/42/2018. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcov na náhradu trov konania žalovaného.
3. Žalobcovia 1./ a 2./ sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadrili, pričom sa v plnom rozsahu stotožnili so závermi súdu prvej inštancie. Uviedli, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nedospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná pre nedostatok písomnej formy, ale že ide o zmluvu, ktorá vôbec nevznikla, teda o absolútne neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ďalej dodali, že žalovaný sa snaží navodiť dojem, že prevzatím peňažných prostriedkov bola uzatvorená zmluva o úvere a ignoruje skutočnosť, že prevzatie peňažných prostriedkov je až následkom uzatvorenia zmluvy o úvere. Podľa žalobcov bolo cieľom žalovaného pri uzatváraní zmluvy o úvere obchádzať základné ustanovenia a princípy týkajúce sa vzniku právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka. Skonštatovali tiež, že pri absolútne neplatnom právnom úkone neprichádza do úvahy ani jeho dodatočné schválenie, z čoho vyplýva, že prevzatím peňažných prostriedkov nemohlo dôjsť k odstrániu právnych vád pri uzatváraní zmluvy o úvere ako právneho úkonu. Poukaz žalovaného na vzťah všeobecného k špeciálnemu právnemu predpisu považovali za neaktuálny, nakoľko dôvodom pre vyslovenie absolútnej neplatnosti nie je nedodržanie písomnej formy zmluvy o úvere. Napokon namietali, že ustanovenie článku 4, bod 4.1 považujú za neprijateľnú zmluvnú podmienku a žalobcom v čase podpisu zmluvy neboli známe najdôležitejšie údaje zmluvy o úvere (ročná úroková sadzba, celková výška nákladv, RPMN a výška mesačnej splátky). Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie.
4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
5. Žalovaný deklaroval vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávych skutkových zisteniach a v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).
6. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP bude spôsobilým odvolacím dôvodom v prípade nesprávneho postupu súdu pri hodnotení dôkazov (§ 191 CSP), v dôsledku čoho sa vytvorí nesprávny skutkový základ. V zmysle § 191 CSP vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, so zameraním na ich dôležitosť pre prejednávaný právny vzťah a na pravdivosť dôkazu. Pri tejto svojej činnosti súd rešpektuje kritériá formálnej logiky.
8. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 220 ods. 2- 4 CSP) skutkový a právny základ rozhodnutia, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (viď napr. III. ÚS 115/2003). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.
9. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:
10. V prejednávanej veci sa žalobcovia 1./ a 2./ domáhali určenia neplatnosti Zmluvy o úvere zo dňa 18.01.2013 uzavretej medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom, eventuálne žiadali určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe uvedenej zmluvy.
11. K odvolacím námietkam týkajúcich sa podmienok uzavretia zmluvy, zmluvnej voľnosti, odvolací súdu uvádza, že predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný, určitý. Včasné vyhlásenie osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Ide o jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celom rozsahu (obsahu),atým prejavujesúhlas suzavretím zmluvy. Dodatky, výhrady,obmedzeniaaleboinépodstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.
12. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnú zmluvu o úvere podpísali žalobcovia 1./ a 2./ (v postavení dlžníka a spoludlžníka) dňa 17.01.2013 obaja naraz (v mieste sídla pobočky žalovaného), pričom bola vyplnená len predná časť zmluvy (časť 1. a 2. zmluvy). Na druhý deň, 18.01.2013 bol na predmetnú zmluvu o úvere pripojený podpis žalovaného, s tým, že v časti 3. zmluvy boli doplnené ďalšie údaje (výška mesačnej splátky, výška úrokovej sadzby, RPMN, dátum prvej a každej ďalšej splátky a ďalšie).
13. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd poukazuje na § 44 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a konštatuje, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcom 1./ a 2./ bol (v časti 3. zmluvy o úvere, zo
dňa 18.01.2013) predostretý nový návrh na uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a to bez toho, aby žalobcami 1./ a 2./ došlo k prijatiu tohto nového návrhu. Ak žalovaný mal v úmysle poskytnúť žalobcom 1./ a 2./ spotrebiteľský úver na základe iných, resp. ďalších podmienok ako boli uvedené v predmetnej zmluve (bod 1. a 2.) dňa 17.01.2013, kedy zmluvu podpísali žalobcovia 1./ a 2./, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli tieto nové, resp. ďalšie podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou dodatočného doplnenia časti 3. zmluvy dňa 18.01.2013.
14. Proces uzatvárania zmlúv je možné rozdeliť na fázu návrhu a na fázu jeho akceptácie, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy.
15. Ak teda žalovanýv bode 3. zmluvy uvádza aj nové, resp. ďalšie údaje o poskytnutom úvere, išlo o nové návrhy, ktoré mali žalobcovia 1./ a 2./, prijať. Žalovaný nebol oprávnený sám jednostranne dopĺňať akýkoľvek podstatný údaj. Pri podpise uvedenej zmluvy dňa 17.01.2013 žalobcami, neboli uvedené viaceré dôležité údaje (napr. výška mesačnej splátky, výška úrokovej sadzby, RPMN, dátum prvej a každej ďalšej splátky) . Tieto a ďalšie údaje boli až následne doplnené žalovaným pri jeho podpísaní predmetnej zmluvy dňa 18.01.2013. Ak by odvolací súd pripustil takýto spôsob platného uzavretia spotrebiteľského úveru, obišiel by tým ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorého cieľom je zabezpečiť, aby spotrebiteľ bol v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby svoj nový návrh (súčasťou, ktorého by boli všetky podstatné náležitosti poskytovaného spotrebiteľského úveru) na uzavretie zmluvy predložil žalobcom 1./ a 2./ za účelom písomného vyjadrenia ich súhlasu s takýmto novým návrhom.
16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že k písomnému prijatiu nového návrhu, v zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zo strany žalobcov 1./ a 2./ nedošlo, a preto ani zmluva o spotrebiteľskom úvere nemohla platne vzniknúť. Správne preto súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom prípade ide o zmluvu, ktorá vôbec nevznikla, a teda o neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka).
17. Odvolací súd uzatvára, že nakoľko predmetná zmluva o úvere platne nevznikla, z tohto dôvodu žalovaný nemá nárok na plnenie zo zmluvy o úvere. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere nevznikla, nebolo potrebné ďalej zmluvu o úvere preskúmavať z hľadiska náležitosti vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Preto sa odvolací súd ďalej nezaoberal odvolacími námietkami žalovaného ohľadne náležitostí zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré by mohli spôsobiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP, potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol, v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobcom 1./ a 2./, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní v celom rozsahu.
20. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcov 1./ a 2./ rozhodne, v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP, súd prvej inštancie.
21.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).