Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Sa/32/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobcu: N. HM, s.r.o., so sídlom Y. XXX, XXX XX P., C.: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka so sídlom J. M. Geromettu 146/1, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti E. P. I., bytom K. XX, XX XXX K., P. republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.05.2019, takto

rozhodol:

Zrušuje sa rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.05.2019 a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

Ďalšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd") dňa 15.07.2019 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.05.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie"), potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. XXXXX-X/XXXX-PB zo dňa 03.02.2014 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým bolo podľa . o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „") rozhodnuté vo veci zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu.

Administratívne konanie

2. Z administratívneho spisu správny súd pre účely súdneho prieskumu zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-PB zo dňa 03.02.2014 deklarovala, že zamestnancovi spoločnosti N., s.r.o. pánovi E. P. I. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 10.10.2013.

3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázala Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica na to, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ZUS) určila, že E. P. I. podliehal odo dňa 01.09.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, ústredie vydala dňa 11.12.2012 formulár E 101 (PD A1) č. XX- XXXXXXXX-XXX-XXX-A-XXXXXXX, na základe ktorého sa na Rafala P. I. od 01.09.2012 do 10.10.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky.

4. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že vykonal dňa 08.03.2013 u zamestnávateľa N. HM, s.r.o. kontrolu, v rámci ktorej na základe preverovania pracovných zmlúv zamestnancov a vyjadrenia zástupcu zamestnávateľa zistil, že zamestnanci vykonávajú roznášanie letákov, zasielanie ponúk, činnosti obchodných zástupcov. Podľa pracovných zmlúv je pracovný čas 5 hodín týždenne. Začiatok a koniec pracovného času určuje zamestnávateľ, ktorý tiež zadáva pracovné úlohy zamestnancom ústne pri stretnutiach v teréne, telefonicky, prípadne prostredníctvom e-mailu podľa aktuálnych požiadaviek klientov. Pohovory s uchádzačmi o zamestnanie prebiehajú v Bielsko-Biala, C. H. Sarni Stok, Poľsko. V čase kontroly sa v registrovanom sídle spoločnosti N. HM, s.r.o., Púchov nachádzal zamestnanec L. E. U., ktorý je zároveň konateľom spoločnosti N. HM, s.r.o. Žiadny iný zamestnanec sa v sídle spoločnosti nenachádzal. Vychádzajúc z uvedeného prvostupňový správny orgán skonštatoval, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky osobou U. U.łajom F. a preto tento nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 11 (3), článku 13 (1) či článku 13 (3) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie"). Vzhľadom na uvedené skutočnosti zamestnancovi U. U.łajovi F. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 09.11.2013, ktorá skutočnosť odôvodnila vydanie prvostupňového rozhodnutia.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, namietajúc nedostatočne zistený skutkový stav. Pripomenul, že L. U., prítomný pri kontrole, uviedol kontrolujúcim osobám do protokolu mená a priezviská zamestnancov ako aj súčasné miesto nimi vykonávanej práce, avšak tieto vysvetlenia neboli v priebehu kontroly zohľadnené. Spoločnosť N. HM, s.r.o. má uzatvorené zmluvy s poľskými spoločnosťami na poskytovanie rôznych služieb, čo potvrdzujú faktúry a príjmy vykazované v daňovej dokumentácii. Spoločnosť nemá žiadne nedoplatky ani na sociálnom ani na zdravotnom poistení.

6. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.01.2016 Sociálna poisťovňa, ústredie konanie o odvolaní prerušila do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.

7. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 02.05.2019 Sociálna poisťovňa, ústredie odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila, dospejúc k záveru, že je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. V odôvodnení žalovaný vysvetlil, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

8. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je podľa žalovaného rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti.

Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ") tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok SD EÚ vo veci U. a N. C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia: „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch..."

9. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zrekapituloval, že za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca spoločnosti N. HM, s.r.o. vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, dňa 08.03.2013 vonkajšiu kontrolu, za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica, zistila, že podľa predloženej pracovnej zmluvy je pracovný čas zamestnanca 5 hodín týždenne a dohodnutou náplňou práce je okrem iného vyhľadávanie nových obchodných partnerov. Ku kontrole však podľa žalovaného neboli predložené žiadne doklady, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že zamestnanec reálne vykonával činnosť vo vzťahu k predmetu činnosti, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve, napr. záznamy zo stretnutí s obchodnými partnermi, faktúry a pod. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej aj „ZUS"), a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Z dôvodu, že zamestnanec a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia.

10. Sociálna poisťovňa vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že nedisponovala v tom čase žiadnymi informáciami, ktoré by boli v rozpore s tvrdeniami príslušnej ZUS, súhlasila s určením uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky a vystavila dňa 11.12.2012 formulár PD A1 na obdobie od 01.09.2012 do 10.10.2013. Následne Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca, avšak z dôvodu zachovania právnej istoty nevyhlásila vystavený formulár PD A1 v celom rozsahu za neplatný, ale v rámci vzájomnej komunikácie so ZUS dospela k záveru, že ak prihlásenie na povinné sociálne poistenie zamestnanca bude trvať aj po uplynutí platnosti vystavených formulárov PD A1, nebude možné so zreteľom na zistené skutočnosti vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1.

11. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že zamestnanec nemôže byť prihlásený do poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami. Skončením doby platnosti formuláru PD A1 zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Z dôvodu skončenia platnosti príslušného formuláru Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica vydala rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklarovala, že zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve do dňa 10.10.2013.

12. Žalovaný doplnil, že zamestnanec bol zamestnávateľom prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len "register poistencov") až do 31.07.2015, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnancovi dňom 10.10.2013 skončila príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola pobočka Sociálnej poisťovne povinná odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia o zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čím zosúladila skutkový stav s právnym. Po vydaní prvostupňového rozhodnutia naďalej prebiehali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS rozsiahle rokovania za účelom doriešenia sporných situácií, týkajúcich sa určovania uplatniteľnej legislatívy v prípadoch, ktoré vzbudzovali dôvodné obavy, že zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

13. V kontexte vyplývajúcom z predchádzajúcich úvah žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 20.04.2016 zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Bielsku-Bialej, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, doručené oznámenie č. XXXXXX/XX/XXX/XXXX-UBS-OM-PW zo dňa 12.04.2016, ktorým ZUS určila, že zamestnanec E. P. I. podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 11.10.20123 do 31.07.2015. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že uvedený zamestnanec bude odo dňa 11.10.2013 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

14. Záverom napadnutého rozhodnutia žalovaný uzavrel, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Argumentácia žalobcu

15. Žalobca v správnej žalobe poukázal na procesný postup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pripomenul, že pri zachovaní postupu určenia uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 11 základného nariadenia v spojitosti s čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, bolo žalovanému zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych doručené oznámenie, ktorým ZUS určil, že zamestnanec žalobcu podlieha v období od 01.09.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalovaný nenamietal takto určenú slovenskú legislatívu ako uplatniteľnú a vystavil zamestnancovi žalobcu dňa 11.12.2012 formulár PD A1 na obdobie od 01.09.2012 do 10.10.2013. Až po vydaní prvostupňového rozhodnutia malo byť žalovanému doručené zo strany ZUS oznámenie zo dňa 12.04.2016, v ktorom ZUS uvádza, že určuje, že zamestnanec žalobcu od 11.10.2013 do 31.07.2015 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Žalobca upozornil, že jeho zamestnanec E.ł P. I. v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s takto určenou uplatniteľnou legislatívou, pričom toto konanie nebolo v Poľsku v čase vydania prvostupňového rozhodnutia právoplatne skončené.

16. Žalobca uviedol, že otázka, či ďalší účastník konania ako zamestnanec N. HM, s.r.o. spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci nie je sporné, že by mal zamestnanec žalobcu bydlisko v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž podľa žalobcu viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobca namietol oprávnenie prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného vôbec vydať rozhodnutie o zániku povinného poistenia zamestnanca žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1., nakoľko toto nebolo v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu.

17. Pre prípad, že by správny súd dospel k záveru o existencii právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia (ako aj prvostupňového rozhodnutia), namietol žalobca spornosť ako predpoklad aplikácie ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení, v kontexte čoho poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR") sp. zn. zo dňa 14.12.2016. Žalobca tiež na podporu argumentácie poukázal na záver Veľkého senátu správneho kolégia NS SR vyjadrený v uznesení sp. zn. zo dňa 04.12.2018, ktorý názor je zjednocujúci, a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Žalobca prezentoval názor, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi.

18. Žalobca s poukazom na rozhodnutie č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1") poukázal na absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1. V danej veci je podľa žalobcu objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátoch vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, a to najmä s poukazom na vydaný formulár PD A1. Z tohto titulu, pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu Sociálnej poisťovne. Uvedené v administratívnom spise chýba, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda žalobca má za to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol. Určenie uplatniteľnej legislatívy (poľskej) je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom dikcie žalovaného, ktorému zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva. Žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí na str. 5 uvádza, že po vydaní napadnutého rozhodnutia naďalej prebiehali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS rozsiahle rokovania za účelom doriešenia sporných situácií, avšak existencia týchto rokovaní ako aj samotný objektívny podklad pre tieto rokovania, resp. ich výsledok vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi konania musí byť súčasťou administratívneho spisu. Objektívnym podkladom nemôže byť kontrola vykonaná u žalobcu za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013, nakoľko predmetom posudzovania v zmysle napadnutého rozhodnutia je obdobie po 10.10.2013, t.j. obdobie až po vykonanej kontrole.

19. Žalobca tiež namietol nezákonnosť prerušenia konania o odvolaní rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX- BA zo dňa 20.01.2016 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. S ohľadom na už uvedené skutočnosti považuje žalobca predmetné prerušenie konania za účelový postup, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedol ani sa nezaoberal tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca žalobcu právoplatne ukončený. Počas prerušenia konania Sociálna poisťovňa nevykonala činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, čo preukazuje aj fakt, že súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú len zistenia, ktoré boli Sociálnej poisťovni známe už pred prerušením a ktoré sú podľa samotnej Sociálnej poisťovne v kontexte prerušenia konania práve z dôvodu zistenia presného skutkového stavu pre vydanie napadnutého rozhodnutia nedostatočné.

20. Žalobca má za to, že ak by mala Sociálna poisťovňa právomoc vydať napadnuté rozhodnutie, mala sa prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania napadnutého rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.

Uvedené by malo byť potom rovnako súčasťou administratívneho spisu Sociálnej poisťovne, a preto má žalobca za to, že v tomto ohľade administratívny spis Sociálnej poisťovne nie je úplný.

Argumentácia žalovaného

21. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu vyjadril písomne žalovaný. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Zotrval na argumentácii a právnych záveroch napadnutého rozhodnutia, ktoré prevzal do vyjadrenia k správnej žalobe. Poukázal na to, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Z uvedeného dôvodu bola poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a zároveň Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať a poskytnúť ZUS potrebnú súčinnosť, ako aj všetky informácie nevyhnutné na správne určenie uplatniteľných právnych predpisov.

22. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky vykonala v období od 01.06.2010 do 31.01.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica. V čase vykonanej kontroly sa v registrovanom sídle spoločnosti okrem konateľa nenachádzal žiadny zo zamestnancov žalobcu. Realizáciu predmetu činnosti majú zamestnanci dojednanú v pracovnej zmluve ako (miesto výkonu práce) „Slovenská republika", čo v zmysle platných právnych prepisov nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvárané na 5 hodín týždenne. Zamestnanci žalobcu roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem na rôznych miestach na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom ústne, telefonicky, alebo e-mailom. Ku kontrole ani počas administratívneho konania však žalobca ani jeho zamestnanec nepredložil dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov žalobcu dochádza.

23. V zmysle článku 3 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo kľúčové vyriešenie základnej otázky, či zamestnanci žalobcu, na území Slovenskej republiky reálne vykonávajú pracovnú činnosť a vzhľadom k tomu bolo povinnosťou žalobcu v preskúmavacom konaní predložiť, alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že jeho zamestnanci na území Slovenskej republiky skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec žalobcu reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia, oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, pričom táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala.

24. Žalovaný znovu vysvetlil, že Sociálna poisťovňa, vychádzajúc z prezumpcie správnosti poskytnutých údajov zo strany ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že v tom čase nedisponovala žiadnymi informáciami, ktoré by boli v rozpore s tvrdeniami ZUS, súhlasila s určením slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej, dňa 11.12.2012 vystavila formulár PD A1 č. XX-XXXXXXXX-XXX-XXX-A-XXXXXXX na obdobie od 01.09.2012 do 10.10.2013. Následne Sociálna poisťovňa kontrolou u žalobcu zistila, že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky, v zmysle povinností ustanovených koordinačnými nariadeniami informovala o zistených skutočnostiach príslušnú ZUS, avšak z dôvodu zachovania právnej istoty nevyhlásila vystavený formulár PD A1 v celom rozsahu za neplatný, ale v zmysle povinností stanovených koordinačnými nariadeniami informovala o zistených skutočnostiach príslušnú ZUS. Uvedené inštitúcie potom v rámci vzájomnej komunikácie dospeli k

záveru, že ak prihlásenie na povinné sociálne poistenie zamestnanca bude trvať aj po uplynutí platnosti vystaveného formulára PD A1, nebude možné so zreteľom na zistené skutočnosti vystaviť nový (pokračujúci) formulár PD A1, pričom skončením doby platnosti formuláru PD A1 zanikne dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky. Fyzická osoba totiž nemôže byť prihlásená do poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Následne bolo Sociálnej poisťovni, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS č. XXXXXX/XX/XXX/XXXX-UBS-OM-PW zo dňa 12.04.2016, ktorým ZUS určila, že E.r I. podlieha od 11.10.2013 do 31.07.2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym.

25. Žalovaný pripomenul, že podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

26. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. zo dňa 04.12.2018 žalovaný uviedol, že sa týka prípadov, keď bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Napadnuté rozhodnutie vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k zamestnancovi žalobcu došlo zo strany ZUS ako príslušnej inštitúcie v zmysle článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov stalo definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu tohto určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Postup podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A 1 z 12.06.2009. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že námietky žalobcu poukazujúce na absenciu zmierovacieho dialógu nie sú opodstatnené.

27. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy poukázal žalovaný na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.04.2016, ktorý uviedol: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné." V uvedenom kontexte poukázal žalovaný aj na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom ani výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, resp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy nie sú príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení.

28. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy zamestnanca žalobcu, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zamestnanec žalobcu bol totiž prihlásený do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov"), tzn. v systéme slovenského sociálneho poistenia od 01.09.2012 do 31.07.2015, pričom zamestnancovi dňom 10.10.2013 skončila platnosť formulára PD A1, t.j. príslušnosť k právnym predpisom Slovenskej republiky a od 11.10.2013 mu bola definitívne určená legislatíva Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej

poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o zániku slovenského sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu. V nadväznosti na skončenie doby platnosti formulára PD A1 a definitívne určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy musela pobočka Sociálnej poisťovne za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi žalobcu sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy zaniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán využiť, bol prvostupňové rozhodnutie potvrdiť.

Konanie na správnom súde

29. Podľa (ďalej len „") každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

30. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

31. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

32. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o správnej žalobe verejne vyhláseným rozsudkom bez pojednávania, nakoľko jeho nariadenie nežiadal žiadny účastníkov konania, ani to vzhľadom na povahu veci, obsah administratívneho spisu a jednoznačnosť písomne zaznamenaných argumentačných pozícií účastníkov správny súd nepovažoval za potrebné.

Relevantná právna úprava a právne posúdenie veci správnym súdom

33. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

34. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

35. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

36. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;

37. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

38. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

39. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

40. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

41. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

42. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

43. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

44. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1") toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

45. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

46. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

47. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

48. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

49. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a) alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

50. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

51. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

52. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

53. Podľa § 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).

54. Sumarizujúc skutkový stav dáva správny súd do pozornosti nasledovné:

- dňa 11.12.2012 vystavila Sociálna poisťovňa Rafałovi P. I. formulár PD A1 na obdobie od 01.09.2012 do 10.10.2013,

- skončením platnosti formuláru PD A1 zanikol právny dôvod na registráciu dotknutého zamestnanca v systéme sociálneho poistenia Slovenskej republiky,

- prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 03.02.2014,

- rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.01.2016 Sociálna poisťovňa, ústredie konanie o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu prerušila do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci,

- Sociálnej poisťovni bolo dňa 20.04.2016 (viď odtlačok podacej pečiatky žalovaného) zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS doručené oznámenie zo dňa 12.04.2016, ktorým ZUS určil, že zamestnanec E. podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 11.10.2013 do 31.07.2015,

- vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu určenie zo dňa 12.04.2016 nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym,

- napadnuté rozhodnutie o odvolaní bolo vydané dňa 02.05.2019.

55. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že na zamestnanca žalobcu E.ła P. I. sa priamo vzťahuje základné nariadenie, ktoré v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

56. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia z dôvodu výkonu činnosti zamestnanej osoby

a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch, je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je aj to, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo by nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

57. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že zamestnanec žalobcu E. P. I. má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS, ktorá svoju právomoc aj realizovala a oznámila dočasné určenie slovenskej legislatívy na obdobie od 01.06.2011. Na tomto právnom základe Sociálna poisťovňa, nenamietajúc určené rozhodné právo, vystavila žalobcovi formulár PD A1 zo dňa 11.12.2012 na obdobie od 01.09.2012 do 10.10.2013, čím sa v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia stalo učenie slovenskej legislatívy definitívnym a nesporným na dobu do 10.10.2013. S ohľadom na tieto skutočnosti Sociálna poisťovňa, ktorá vykonanou kontrolou nadobudla pochybnosti o reálnosti výkonu závislej činnosti zamestnancom žalobcu na území Slovenskej republiky, naďalej nemala právomoc konať a rozhodnúť vo veci zániku sociálneho poistenia podľa zákona o sociálnom poistení.

58. Správny súd dáva do pozornosti, že rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia svojou povahou a účinkami neoprávnene nahrádza výlučnú právomoc inštitúcie štátu bydliska zamestnanca žalobcu určiť uplatniteľnú legislatívu. Uvedené oprávnenie podľa vykonávacieho nariadenia prináleží vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci výlučne poľskej strane v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktoré žalovaná nikdy nenamietala, v dôsledku čoho sa určenie uplatniteľnej legislatívy stalo definitívnym a pre správny súd záväzným. Sledujúc účel základného nariadenia preto prvostupňový správny orgán nebol oprávnený vydať prvostupňové rozhodnutie, ktorým zamestnanca žalobcu vylúčil z pôsobnosti slovenského právneho poriadku, ktorý dovtedy výlučne upravoval jeho sociálne poistenie, resp. sociálne zabezpečenie. S prihliadnutím na uvedené právne závery mala pobočka Sociálnej poisťovne po poskytnutí kontrolných zistení príslušnej poľskej inštitúcii vyčkať na postup poľskej strany ako členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu podľa čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo výlučne na inštitúcii členského štátu miesta bydliska zamestnanca žalobcu, či s odkazom na čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ak sa nestotožní s kontrolnými závermi Sociálnej poisťovne, bude naďalej považovať zamestnanca žalobcu za osobu činnú v dvoch členských štátoch pri zachovaní uplatniteľnej legislatívy Slovenskej republiky, alebo či uzná svoju právomoc ako členský štát miesta výkonu samostatne zárobkovej činnosti ďalšieho účastníka podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) základného nariadenia, kedy by z dôvodu uznania výkonu činnosti zamestnanca žalobcu jedine na území Poľskej republiky (jedného členského štátu) pripadala do úvahy už len jej uplatniteľná legislatíva. Za daných skutkových okolností bol preto už správny orgán prvého stupňa povinný vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Pobočka Sociálnej poisťovne nebola oprávnená pred rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek sama rozhodnúť, keďže nedisponovala informáciami, ktorých by bolo možné ustáliť, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

59. Správny súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo alebo stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom vždy len jedného členského štátu, a z uvedeného dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia

iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom správny súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje právomoc Sociálnej poisťovne vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právne účinne určená legislatíva Poľskej republiky, iba ZUS má právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.

60. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení vydanom dňa 04.12.2018 pod sp. zn. prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

61. Správny súd pripomína, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie dňa 02.05.2019, t.j. v čase, keď už bolo určenie poľskej legislatívy definitívnym, čo žalovaný ani nespochybňuje, pričom potvrdenie prvostupňového rozhodnutia o zániku poistenia zamestnancovi žalobcu napadnutým rozhodnutím žalovaný odôvodnil tým, že prvostupňový orgán len deklaroval svojim rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu podliehal slovenskej legislatíve do uvedeného dňa a zároveň odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik alebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

62. Správny súd ďalej poukazuje na to, že Sociálna poisťovňa vystavila dňa 11.12.2012 formulár PD A1 ako potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, v ktorom deklarovala, že na zamestnanca žalobcu sa do 10.10.2013 vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky o sociálnom zabezpečení. Za tejto situácie je potrebné podľa názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutie považovať za nadbytočné, keďže v období po 10.10.2013 nebol sporný zánik sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu, ale to, legislatíva ktorého členského štátu sa stane na ďalšie obdobie uplatniteľnou. Prvostupňové rozhodnutie pritom bolo vydané v čase, kedy otázka uplatniteľnej legislatívy v prípade E. P. I. nebola vôbec vyriešená, keďže, ako vyplýva z administratívneho spisu, k určeniu uplatniteľnej legislatívy došlo po vydaní rozhodnutia prvostupňového orgánu, čo vyplýva z oznámenia ZUS doručeného Sociálnej poisťovni až v apríli 2016, a Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala, takže sa určenie poľskej legislatívy stalo definitívnym v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia predtým, ako vo veci rozhodol odvolací orgán vydaním napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda žalovaný rozhodoval o veci zániku povinného poistenia E. P. I. podľa slovenskej legislatívy, je jednak preskúmavané napadnuté rozhodnutie duplicitné, keďže zánik poistenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva z relevantného potvrdenia - formulára PD A1, ktorého platnosť nebola spochybnená, a okrem toho ide o rozhodnutie vydané v rozpore s ustanovením § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení, pretože nejde o sporný prípad. Správne orgány v čase vydania svojich rozhodnutí nemali právomoc rozhodovať o zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej legislatívy, pričom v čase rozhodovania žalovaného už bolo v súlade s nariadeniami EÚ nespochybniteľne určené, že zamestnanec žalobcu podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Poľskej republiky. Administratívny spis žalovaného neobsahuje žiadny podklad pre to, aby si správny súd o uvedenej otázke urobil iný než predchádzajúcimi vetami vyslovený právny názor.

63. Správny súd poukazuje na to, že rovnako ako Sociálna poisťovňa o vzniku povinného poistenia zamestnanca žalobcu Rafała Piotra Forysteka pri vystavovaní formulára PD A1 osobitné rozhodnutie nevydávala, tak je nadbytočné, aby o zániku povinného poistenia vydávala samostatné rozhodnutie, keďže vznik a zánik povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy je deklarovaný v samotnom formulári, vrátane oznámenia ZUS zo dňa 12.04.2016 o určení poľskej uplatniteľnej legislatívy na obdobie od 11.10.2013 do 31.07.2015, pričom žalovanému boli uvedené časové súvislosti známe už v štádiu pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného.

64. K ďalším žalobným námietkam, s ktorými bola vypravená správna žaloba, sa správny súd nezaoberal, majúc za to, že ani ich prípadná relevancia by nezakladala dôvod na iné rozhodnutie vo veci.

65. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) rozhodnutie žalovaného ako nadbytočné a vydané správnym orgánom, ktorý na to podľa koordinačných nariadení už nemal právomoc, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa Sociálna poisťovňa musí vysporiadať najmä s otázkou svojej právomoci, a to vrátane právomoci prvostupňového správneho orgánu, vzhľadom na ustálený skutkový stav.

66. O trovách konania správny súd rozhodol podľa v spojení s a v konaní celkom úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa .

67. Vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi konania správny súd rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia , v zmysle ktorého má ďalší účastník právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Keďže správny súd ďalšiemu účastníkovi žiadne povinnosti subsumovateľné pod ustanovenie neukladal, nevzniklo mu právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.