Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_17Co-138-2018.pdf
PDF · 116.58 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/138/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpeného JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, proti žalovaným: 1/ THERMOINVEST Slovakia, s.r.o., so sídlom Grösslingová 56, Bratislava, IČO: 36 343 609, zastúpenému +ULTRA Legal, s.r.o., advokátní kancelář, organizačná zložka, so sídlom Grösslingová 56, Bratislava, IČO: 47 255 480, 2/ T. S., so sídlom I. XXX/XX, L., IČO: 31 033 288, o zaplatenie sumy 94.347,31 eur s prísl., o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 18. januára 2018, č.k. 10C/21/2010-747, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 94.347,31 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 22.05.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom žalobu proti žalovanému 2/ zamietol, tretím výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania uložil žalovanému 1/ zaplatiť do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník a výrokom štvrtým žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal v zmysle ust. § 813 Občianskeho zákonníka vydania regresného nároku voči žalovaným 1/, 2/, ktorý na neho prešiel tým, že ako poisťovateľ nahradil škodu poistenému (Spoločenstvu vlastníkov bytov Staničná č. 1062, ďalej ako spoločenstvo alebo SVB). Poistenému vznikla škoda požiarom, ktorý spôsobil žalovaný 2/ pri vykonávaní hydroizolácie strechy domu v jeho vlastníctve. Spoločenstvo na vykonanie hydroizolácie strechy uzatvorilo so žalovaným 1/ zmluvu o dielo, pričom žalovaný 1/ následne uzatvoril so žalovaným 2/ zmluvu o dielo na vykonanie hydroizolácie strechy spoločenstva. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 412, § 420 ods. 1, 2, § 813 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba je dôvodná iba vo vzťahu k žalovanému 1/. Uviedol, že žalovaný 2/ bol živnostníkom a nesporne vykonával prácu pre žalovaného 1/ na základe zmluvy o dielo, pri ktorej došlo ku škode na majetku poisteného. Nevykonával prácu vo vlastnom mene a na vlastné riziko, ale pre žalovaného 1/ a v jeho záujme. Súd v danom prípade dospel k záveru, že za škodu, ktorá bola spôsobená požiarom, zodpovedá podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný 1/. Žalovaný 1/ sa v priebehu konania bránil tvrdením, že v danom prípade spoluzodpovedá za škodu aj spoločenstvo (poistený, ktorému vznikla škoda), a to najmä preto, že boli použité iné materiály na streche domu než boli uvedené v projektovej dokumentácii. Súd dospel k záveru o neunesení
dôkazného bremena žalovaného 1/ ohľadne tohto tvrdenia, pretože neuviedol, o aký percentuálny podiel by sa škoda znížila, ak by boli použité materiály, ktoré by boli v zhode s projektovou dokumentáciou. Nemal za spornú zmenu použitého materiálu oproti projektovej dokumentácii na streche vo vlastníctve spoločenstva, avšak pre posúdenie zavinenia spoločenstva považoval za rozhodujúce preukázanie porušenia požiarnobezpečnostných predpisov z jeho strany, pričom použitie rozdielneho materiálu oproti projektovej dokumentácii nepokladal za porušenie právnej povinnosti, ak bola stavba skolaudovaná. Poukázal na to, že pred vydaním kolaudačného rozhodnutia bolo skúmané aj to, či stavba spĺňala kritériá požiarnej ochrany, a teda dom bol uznaný za bezpečný z pohľadu požiarnej ochrany. Konštatoval, že žalovaný 1/ okrem tvrdenia o zmene materiálu oproti projektovej dokumentácii a vplyvu použitého materiálu na škodovú udalosť iné porušenie povinnosti, resp. spouluzavinenie spoločenstva neuviedol. V súvislosti s možným naplnením exkulpačných dôvodov žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nepreukázal, že škodu nezavinil. Na základe uvedeného súd uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalovanú sumu žalobcovi, pričom pri ustálení žalovanej sumy vychádzal zo znaleckého posudku č. 553/2013 zo dňa 10.09.2013 spoločnosti JHS, s.r.o. Martin, ktorá pozostávala z hodnoty prác a stavebných materiálov na uvedenie do pôvodného stavu po požiari bytového domu vo vlastníctve spoločenstva. K výške regresného nároku nemali sporové strany žiadne námietky. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný 1/, a to proti výrokom I. - III. Namietal postup súdu, ktorým neprihliadal na závery odborného posudku č. 1/2004 STU Bratislava a na vyjadrenia jeho spracovateľov z dôvodu, že nemajú odborné znalosti z oblasti požiarnej bezpečnosti. Spracovatelia sú uznávanými odborníkmi v oblasti konštrukcie striech, čo samo o sebe predpokladá ich odborné znalosti aj v oblasti bezpečnosti stavieb. Nesúhlasil s prihliadaním na závery formulované v znaleckom posudku č. 535/2013 a v jeho doplnku č. 1, nakoľko spracovateľ predmetného znaleckého posudku sa opakovane vyjadroval k právnym otázkam. Právne vyjadrenie znalca značným spôsobom spochybňuje jeho nestrannosť a objektivitu pri vypracovaní znaleckého posudku. Preto je znalecký posudok podľa neho neprípustný a bez akejkoľvek výpovednej hodnoty. Ďalej poukázal na to, že súkromný znalecký posudok znalkyne Ing. Mgr. Jany Pecníkovej č. 320/2017 bol vypracovaný s pribratím konzultanta prof. Ing. Osvalda, CSc., ktorý zodpovedal otázky týkajúce sa požiarnej ochrany a protipožiarnej bezpečnosti stavieb. Menovaný je odborníkom v oblasti bezpečnostného inžinierstva, špecializujúci sa na požiarnu ochranu, zisťovanie príčin vzniku požiarov, pričom v rokoch 1994 - 2007 aktívne pôsobil ako znalec, zapísaný v zozname znalcov MS SR. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že zámena materiálov mala podstatný vplyv na vznik škodovej udalosti. Poukázal na ust. § 16 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z.z., z ktorého vyplýva oprávnenie znalcovi pri vykonávaní jeho činnosti pribrať na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru, pričom sám znalec zodpovedá za obsah znaleckej činnosti. Zákon neprikazuje znalcovi povinnosť preukazovať pribratie konzultanta. Ak mal súd pochybnosti, či bol pribratý konzultant, mohol vyzvať na zabezpečenie osobnej účasti znalca a konzultanta na pojednávaní a vypočuť ich k predloženým záverom. Namietal, že súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou o jeho nezodpovedaní za škodu a nedôvodnosti uplatneného nároku voči nemu. Zdôraznil, že je potrebné dôkladne rozlišovať medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zodpovednosťou za škodu. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že na žalobcu ako poisťovateľa prešlo právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou len vo vzťahu k nemu. Aplikáciu § 420 ods. 2 OZ na predmetnú vec považoval za vylúčenú. Záver súdu, že žalovaný 2/ nevykonával práce vo vlastnom mene a na vlastné riziko považoval za chybný. Uviedol, že vo vzťahu k riziku vykonávania prác nie je podstatné, kto si koho na práce „najal“, naviac živnostník je pri výkone podnikateľskej činnosti bez akýchkoľvek pochybností zodpovedný za spôsobenú škodu. Ďalej uviedol, že súd sa vôbec nezaoberal otázkou miery spoluzavinenia a otázkou možného naplnenia exkulpačných dôvodov uvedených v ust. § 420 ods. 3 OZ. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné a nespĺňajúce požiadavky naň kladené ust. § 220 ods. 2 CSP. Podľa jeho názoru súd v odôvodnení rozsudku neposkytol odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Závery o naplnení všetkých predpokladov potrebných na vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu a tvrdenie, prečo nepovažoval za relevantné, že zmena materiálov oproti projektovej dokumentácii na streche spoločenstva mala vplyv na spôsobenú škodu, súd riadne a presvedčivo neodôvodnil. Zdôraznil, že zmena materiálov mala podstatný vplyv na požiarnu bezpečnosť domu, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje príčinnú súvislosť konania škodcu k spôsobenej škode. V celom konaní neboli podľa neho preukázané všetky zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu voči
nemu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania, príp. sa domáhal. zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. K podanému odvolaniu sa žalobca ani žalovaný 2/ písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolacími námietkami žalovaného 1/, vzťahujúcimi sa k nepreskúmateľnosti rozsudku, nakoľko kladný záver o nepreskúmateľnosti by znamenal jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie ( § 389 ods. 1 písm. b) CSP), následne sa venoval otázke možnej nezodpovednosti žalovaného 1/, keďže záver o jeho nezodpovedaní za škodu by viedol k zmene rozhodnutia a k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1/, čím by odpadla potreba zaoberania sa ďalšími odvolacími námietkami. Nakoniec odvolací súd, keďže dospel k výsledku o nedôvodnosti prechádzajúcich odvolacích námietok, preskúmal aj vecné námietky, súvisiace so spoluzodpovednosťou spoločenstva na vzniku škody.
6. Žalovaný 1/ v podanom odvolaní zastával názor, že rozhodnutie súdu nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany. Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a nespĺňajúce požiadavky naň kladené ust. § 220 ods. 2 CSP.
7. Podľa § 220 ods. 1 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 220 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
9. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka svojej poctivej argumentácií a presvedčivosti.
10. Ústavný súd SR uviedol, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu bola v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (nález sp. zn. I. ÚS 372/2006 zo dňa 29.03.2007).
11. Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril Ústavný súd ČR konštatovaním, že „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o sebe dostatočná“ (nález sp. zn. III. ÚS 989/08 zo dňa 12.02.2009, bod 68).
12. Optikou uvedených záverov bolo potrebné posúdiť odvolaciu námietku žalovaného 1/. S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v rozsudku jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vec právne posúdil, ako vyložil a aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej. Nezostala bez prijatia záveru súdom prvej inštancie žiadna právne významná námietka žalovaného 1/, pričom súd prvej inštancie odkryl svoj myšlienkový postup, ktorým sa dostal k svojmu záveru o vyhovení žaloby žalobcu v plnom rozsahu voči žalovanému 1/.
13. Napadnutý rozsudok má tak všetky zákonom stanovené náležitosti, nie je nepreskúmateľný alebo trpiaci inou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.
14. Žalovaný 1/ ďalej namietal záver súdu o jeho zodpovednosti za škodu. Bol presvedčený, že za škodu nezodpovedá a uplatnený nárok žalobcu je voči nemu nedôvodný. Zdôraznil, že aplikácia ust. § 420 ods. 2 OZ na prejednávaný prípad je vylúčená. Nestotožňoval sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ nevykonával práce vo svojom mene a na vlastné riziko; tvrdil, že vo vzťahu k riziku vykonávania prác nie je podstatné, kto si koho na práce najal. Dodal, že žalovaný 2/ je živnostník, a teda niet pochýb o jeho zodpovednosti za spôsobenú škodu.
15. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
16. Uvedené ustanovenie vyjadruje pravidlo, že ak niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú realizoval pre niekoho iného, nezodpovedá za túto škodu sám, ale zodpovedá ten, za koho túto činnosť vykonával. Uplatní sa vtedy, ak priamy škodca (v zamestnaneckom alebo obdobnom právnom vzťahu voči právnickej alebo fyzickej osobe) škodu spôsobil pri činnosti, ktorú vykonával pre túto osobu podľa jej príkazov a pokynov, nie vlastným menom a na vlastné riziko. Ide preto o osobitnú situáciu, zodpovedný je subjekt za konanie niekoho iného, za toho, koho použil na vykonanie určitej činnosti. Vychádza sa preto zo zásady, že fyzická a právnická osoba zodpovedá za výber osôb, ktoré použil pri svojej činnosti, a za škodu nimi spôsobenú pri tejto činnosti (culpa in elgiendo).
17. Účelom je ochrana samotného subjektu, ktorý spôsobil škodu, nakoľko riziko znášania škody pri osobe použitej na určitú činnosť pre inú osobu často nemusí byť ekonomicky výhodné, resp. nemusí mať racionálny základ i pre prípadné riziko nesenia zodpovednosti za prípadnú spôsobenú škodu. Rovnako v tomto ustanovení treba vidieť i ochranu zmluvnej strany, s ktorou vstupuje do zmluvného vzťahu osoba, ktorá má v úmysle použiť na vykonanie určitej činnosti inú osobu, pretože vyberá si práve túto osobu z dôvodu spĺňania istých (pre túto zmluvnú stranu požadovaných) vlastností. Ak preto osoba, ktorá použije na vykonanie istej činnosti inú osobu, nemôže sa zbaviť svojej zodpovednosti, nakoľko jej úspešné vykonanie činnosti prináša spravidla väčší (nie nutne ekonomický) profit. Platí, že „z hľadiska zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú protiprávnym zásahom do vlastníctva iného nie je rozhodujúce, či zásah vykonal žalovaný sám alebo prostredníctvom svojho zmluvného partnera, ktorému túto prácu zadal“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 9/2002 zo dňa 20.08.2002).
18. Otázkou, kto nesie zodpovednosť objednávateľovi za riadne vykonanie diela a možnosťou aplikácie § 420 ods. 2 OZ, sa zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 1479/2005 zo dňa 18.10.2005 Najvyšší súd
ČR. Uviedol, že „v rámci zmluvného vzťahu zo zmluvy o dielo nesie zhotoviteľ voči objednávateľovi zodpovednosť za riadne vykonanie diela a zodpovedá aj za tie vady, ktoré spôsobil jeho subdodávateľ či iná - tretia osoba, zúčastnená na vykonávaní diela a odlišná od účastníkov zmluvného vzťahu. Ak následkom vadne vykonanej práce touto treťou osobou je spôsobená škoda a zhotoviteľ ju poškodenému nahradí, má proti tejto tretej osobe tzv. postih podľa § 440 OZ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú zavinením iného. To ale neznamená, že prípadná zodpovednosť zhotoviteľa za škodu spôsobenú pri vykonávaní diela vylučuje priamu zodpovednosť toho, kto porušením svojej povinnosti škodu spôsobil, pokiaľ samozrejme nejde o prípad podľa § 420 ods. 2 OZ, podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých k tejto činnosti použili“.
19. Je potrebné zdôrazniť, že v konaní bolo preukázané a stranami sporu nespochybnené, že dňa 16.04.2007 spoločenstvo ako objednávateľ uzatvorilo so žalovaným 1/ ako zhotoviteľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola hydroizolácia strechy na budove vo vlastníctve spoločenstva. Následne, dňa 15.05.2007 uzatvoril žalovaný 1/ ako objednávateľ so žalovaným 2/ ako zhotoviteľom zmluvu o dielo s rovnakým predmetom ako bola uzatvorená zmluva medzi žalovaným 1/ a spoločenstvom (teda hydroizolácia strechy na budove vo vlastníctve spoločenstva).
20. V zmysle citovaného § 420 ods. 2 a uvádzaných záverov judikatúry je potrebné prijať záver o zodpovednosti žalovaného 1/ za spôsobenú škodu žalovaným 2/. Je nepochybné, že na hydroizoláciu strechy žalovaný 1/ použil žalovaného 2/, teda predmet činnosti realizoval žalovaný 1/ prostredníctvom inej osoby. Žalovaný 2/ nekonal pri realizovaní hydroizolácie strechy vo vlastnom mene, ale pre žalovaného 1/, podľa jeho príkazov a pokynov, nie vlastným menom a na vlastné riziko. V súlade s už uvedeným musí byť vyvodený záver, že ak sa žalovaný 1/ zaviazal pre spoločenstvo vykonať určité dielo (hydroizoláciu strechy) a použil pri tejto činnosti inú osobu, nemôže sa zbaviť svojej zodpovednosti za vzniknutú škodu poukázaním na to, že žalovaný 2/ je živnostník a nesie zodpovednosť za svoju prácu. V opačnom prípade by sa dospelo k neželanému stavu, kedy by si pôvodný zhotoviteľ na vykonanie diela zabezpečil osobu napr. nemajetnú, čím by v prípade vzniku škody došlo k nevymáhateľnosti nároku (teda v tu prejednávaom prípade by sa spoločenstvo, resp. žalobca náhrady škody, resp. regresného nároku nedomohol). To by neodôvodnene zvýhodňovalo zhotoviteľa, pričom by sa poľahky mohol svojej zodpovednosti zbaviť. Pre úplnosť je potrebné dodať, že žalovaný 1/ v priebehu konania a ani v podanom odvolaní nekonštatoval, že žalovaný 2/ je zodpovedný z dôvodu jeho tzv. excesu pri vykonávaní prác. Uvedený záver však ani nie je zjavný, nakoľko je plne v súlade s bežným rizikom, ktoré nemožno kvalifikovať ako exces, že môže pri manipulácii s ohňom vzniknúť požiar.
21. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru o zodpovednosti žalovaného 1/ za spôsobenú škodu.
22. Kľúčovou otázkou sporu preto zostalo, či spoločenstvo nesie na vzniku škody zodpovednosť, ktorá by vylučovala (sčasti alebo celkom) zodpovednosť žalovaného 1/. Žalovaný 1/ na preukázanie jeho nezodpovednosti za vzniknutú škodu v podanom odvolaní uviedol viacero námietok, predovšetkým vzťahujúcich sa k tvrdeniu, že ak by boli použité také materiály, ktoré boli deklarované v projektovej dokumentácii strechy, tak by požiar a škoda nevznikli.
23. Žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie neprihliadal na závery odborného posudku č. 1/2004 STU Bratislava a na vyjadrenia jeho spracovateľov z dôvodu, že nemajú odborné znalosti z oblasti požiarnej bezpečnosti. Bol názoru, že spracovatelia sú uznávanými odborníkmi v oblasti konštrukcie striech, čo samo o sebe predpokladá ich odborné znalosti aj v oblasti bezpečnosti stavieb.
24. Odvolací súd však ohľadne uvedeného nemôže dať žalovanému 1/ za pravdu. Súd prvej inštancie vzal v úvahu dôkaz predložený žalovaným 1/, avšak správne vyhodnotil konkretizáciou dôvodov, prečo na jeho závery neprihliadal. Navyše, žalovanému 1/ závery citovaného odborného vyjadrenia a vyjadrení jeho spracovateľov neprinášajú výhodnejšiu pozíciu, ktorá by ho zbavovala zodpovednosti. Tvrdenia spracovateľov L.. N.. C., L.., že „pokiaľ by bola iná technológia kladenia povlakovej krytiny bez lepenkáčov, tak by škoda nemohla vzniknúť, ale v prípade, ak by bol oheň veľký, tak by požiar vznikol,“ a N.. P., L.., že „rozsah požiaru aj pri čase, ktorý plynul od jeho vzniku až po hasenie by bol menší, pokiaľ by boli použité veľkoplošné OSB dosky,“ nepreukazujú konkrétnu spoluzodpovednosť spoločenstva, ale minimálne pripúšťajú, že podiel na vzniku škody u žalovaného 2/ ako priameho pôvodcu škody je daný. V
takom prípade mala byť obrana žalovaného 1/ smerovaná k preukázaniu konkrétneho podielu na vzniku škody spoločenstva.
25. Ďalej žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie prihliadal na závery formulované v znaleckom posudku č. 535/2013 a v jeho doplnku č. 1. Spracovateľ predmetného znaleckého posudku sa podľa žalovaného 1/ opakovane vyjadroval k právnym otázkam. Právne vyjadrenie znalca značným spôsobom spochybňuje jeho nestrannosť a objektivitu pri vypracovaní znaleckého posudku. Preto znalecký posudok považoval za neprípustný a bez akejkoľvek výpovednej hodnoty.
26. Odvolací súd čiastočne vyjadruje dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky, a to v tom smere, že naozaj nie je prípustné zo strany znalca vyjadrovať sa k právnym otázkam. Podľa § 207 ods. 2 veta za bodkočiarkou CSP platí, že znalec sa nevyjadruje k právnemu posúdeniu veci. Trefne konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 102/2017 zo dňa 27.06.2019, že „každý právny príbeh, ktorý súd rieši, je v skutočnosti jednoduchým príbehom za predpokladu, že ho súd cez skutkový stav veci a jeho právne posúdenie nájde cez nedeformovanú optiku pohľadu na právo, ako na systém rozumný a zrozumiteľný, ktorý vždy umožňuje nájsť nejaké normálne logické riešenie, ktoré sa bude javiť nielen riešením zákonným, ale aj spravodlivým“. Z uvedeného preto plynie, že dôraz pri vykonávaní znaleckého posudku je kladený na súd, aby sa sám vysporiadal so znaleckým posudkom v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 základných princípov CSP, § 191 CSP). Nemôže pritom brať na zreteľ vyjadrenia znalca dotýkajúce sa právneho posúdenia veci, teda súd si musí zachovať nedeformovaný pohľad na právo ktoroukoľvek zúčastnenou osobou na konaní. Dôležitým je preto záver, a to bez ohľadu na to, či sa znalec v konaní vyjadrí k právnym otázkam, aby súd nevychádzal pri svojich záveroch zo záverov znaleckého posudku (alebo z výpovede znalca), ktoré sa priamo dotýkajú právneho hodnotenia veci. Takáto chyba by spôsobovala nesprávny postup súdu. Ak však súd dospeje k zhodnému záveru ako prezentoval znalec v rámci (jemu nedovoleného) právneho hodnotenia veci, ale bez použitia a vychádzania z týchto záverov, nezakladá to podľa odvolacieho súdu nesprávny postup súdu.
27. Žalovaný 1/ ďalej v odvolaní uvádzal, že súkromný znalecký posudok č. 320/2017 bol vyhotovený s pribratím konzultanta prof. Ing. Osvalda, CSc., ktorý zodpovedal otázky týkajúce sa požiarnej ochrany a protipožiarnej bezpečnosti stavieb. Zo záverov tohto znaleckého posudku podľa žalovaného 1/ vyplýva, že zámena materiálov mala podstatný vplyv na vznik predmetnej škodovej udalosti. V tejto súvislosti upozornil, že zákon neprikazuje znalcovi povinnosť preukazovať pribratie konzultanta. Bol presvedčený o nesprávnosti vzniknutých pochybností súdu, či bol konzultant pribratý na posúdenie čiastkových otázok riešených v znaleckom posudku a ak mal súd pochybnosti, či bol pribratý konzultant, mohol vyzvať na zabezpečenie osobnej účasti znalca a konzultanta na pojednávaní a vypočuť ich k predloženým záverom.
28. Uvedené odvolacie námietky žalovaného 1/odvolací súd považoval za irelevantné. Je tomu tak z dôvodu, že zo záverov znaleckého posudku č. 320/2017 vyplýva, že pri manipulácii s otvoreným ohňom by došlo k požiaru aj v prípade dodržania projektových materiálov (drevoštiepkové veľkoplošné dosky). Rozsah požiaru, pri zachovaní rovnakých podmienok hasenia by bol menší, rovnako škoda by bola menšia. Uvedené konštatovanie preto nevyjadruje zbavenie sa zodpovednosti žalovaného 1/. Fakty, či súd prvej inštancie nadobudol pochybnosti o správnosti záverov z tohto znaleckého posudku, a či konzultant bol skutočne prizvaný na posúdenie čiastkových otázok alebo nie, nie sú podstatné. Významné bolo pre právnu pozíciu žalovaného 1/, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia, že za škodu nie je zodpovedný, resp. spoluzodpovedným je aj spoločenstvo, eventuálne o aký presný rozsah by bola škoda menšia za dodržania projektovej dokumentácie. Platí, že „dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obo 52/2010 zo dňa 24.06.2010).
29. Rovnaký záver odvolací súd zastáva aj v prípade tvrdenia žalovaného 1/, že zo záverov znaleckého posudku č. 320/2017 vyplýva, že zámena materiálov mala podstatný vplyv na vznik škodovej udalosti. Žalovanému 1/ sa nepodarilo v konaní uniesť dôkazné bremeno ohľadom tohto tvrdenia. Doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 353/2013 zo dňa 10.09.2013, spracovaný znaleckou organizáciou JHS s.r.o., Martin explicitne konštatuje, že zmena použitých materiálov na stavbe strešnej konštrukcie oproti materiálom projektovaným v projektovej dokumentácií, nemá vplyv na vzniknutú škodovú udalosť. Zhodný záver vyplýva aj zo skôr uvedeného znaleckého posudku č. 320/2017 (pri manipulácii s
otvoreným ohňom by došlo k požiaru aj v prípade dodržania projektových materiálov). Tieto závery žalovaný v konaní účinným spôsobom nespochybnil, navyše sa mu nepodarilo v konaní preukázať, aký konkrétny vplyv na vzniknutú škodovú udalosť mala zmena materiálov oproti projektovej dokumentácii. Súd prvej inštancie v opačnom prípade nemohol dospieť k záveru o spoluzodpovednosti spoločenstva, nakoľko by nemal racionálny podklad pre svoje rozhodnutie, nebolo by v konečnom dôsledku ani preskúmateľné, z akého dôvodu by súd znížil uplatnený nárok žalobcu, konal by svojvoľne. Preto je potrebné plne súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ nepreukázal v konaní, že zmena materiálov oproti projektovej dokumentácii mala vplyv na vznik, resp. výšku škody.
30. V súlade s už uvedeným bolo potrebné vyhodnotiť aj odvolaciu námietku žalovaného 1/, podľa ktorej sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal otázkou miery spoluzavinenia a možného naplnenia exkulpačných dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal možným spoluzavinením spoločenstva, pričom pokiaľ ide o exkulpačné dôvody, tieto žalovaný 1/ v konaní ani nekonkretizoval, neuviedol v čom by mali spočívať. Pre civilné sporové konanie totiž platí, že súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu a skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa CSP (§ 215 ods. 1, 2 CSP). Preto nie je úlohou súdu iniciatívne vyžadovať od strán konania konkrétne dôkazy, resp. nie je jeho úlohou akokoľvek napomáhať ktorejkoľvek strane konania (čo je už zo samotnej podstaty postavenia súdu ako nezávislého a nestranného orgánu vylúčené), ba naopak, je povinnosťou strany v konaní, ak chce byť v spore úspešná, produkovať tvrdenia a preukázať ich (čl. 8 základných princípov CSP). V opačnom prípade to znamená stratu sporu. Vylučuje sa preto dôkazná iniciatíva súdu a je kladený akcent na procesnú starostlivosť strán sporu. Len celkom výnimočne je daná možnosť súdu vykonať aj dôkaz, ktorý strany sporu nenavrhli (§ 185 CSP). Civilné sporové konanie sa preto riadi zásadou formálnej pravdy (označovaný aj ako prejednací princíp), teda za pravdu súd prijme to, čo má za preukázané zo strany strán sporu, pričom ak by mu aj o nej vznikli pochybnosti, nemôže sám vyšetrovať ďalšie okolnosti (nepredložené stranami sporu). Táto zásada však nie je obmedzujúca voči žiadnej strane sporu, nakoľko platí princíp rovnosti zbraní (čl. 6 základných princípov CSP). ESĽP ho vykladá ako požiadavku, aby každá zo strán sporu mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom k protistrane (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 1997, § 23).
31. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolacie námietky žalovaného 1/ nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu (vrátane výrokov o nároku na náhradu trov konania) potvrdil, keď preskúmaval rozsudok aj vo výrokoch o nároku na náhradu trov konania, ktoré sú výrokmi závislými od napadnutých výrokov vo veci samej.
32. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto mu vznikol voči žalovanému 1/ (ktorý podal odvolanie) nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).