Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/85/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Energetic Systems, s.r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46 780 751, právne zastúpený: JUDr. Tomáš Balážik, advokát, Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, proti žalovanému: RUŽINOVSKÝ ŠPORTOVÝ KLUB, p. o. (skrátene RŠK, p. o.), Mierová 21, 827 50 Bratislava, IČO: 36 066 257, právne zastúpený: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 36 860 891, o zaplatenie 452,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. -459 zo dňa 26.02.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. -459 zo dňa 26.02.2019 potvrdzuje.

Žalovaný nemá voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 01.04.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 452,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % p.a. zo sumy 452,40 eur od 03.12.2011 do zaplatenia a na náhradu trov konania titulom vzniknutej škody/ušlého zisku. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca (jeho právny predchodca) uzatvoril so žalovaným dňa 01.07.2010 Zmluvu č. XXX/X/XXXX o poskytovaní strážnej služby (ďalej len „Zmluva“) v znení Dodatku č. 1 zo dňa 18.11.2010 a Dodatku č. 2 zo dňa 06.12.2010, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému strážnu službu za odplatu. V zmysle Dodatku č. 2 bola zmluva uzatvorená na dobu určitú päť rokov, t.j. do 06.12.2015. Nakoľko od novembra 2010 žalovaný prestal žalobcovi uhrádzať odplatu na základe vystavených faktúr, žalobca listom zo dňa 24.10.2011 od zmluvy odstúpil. Poukázal na to, že dňa 23.02.2012 vydal Okresný súd Bratislava II platobný rozkaz sp. zn. , právoplatný a vykonateľný dňa 21.03.2012, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 22.199,58 eur s príslušenstvom titulom nezaplatených faktúr v zmysle zmluvy za jún až november 2011. Žalobca svoj nárok na náhradu škody/ušlého zisku odvodzoval z porušenia povinnosti žalovaného vplývajúcej z čl. I a čl. IV Zmluvy v znení Dodatku č. 1 a 2, a teda tým, že neplatil od novembra 2010 faktúry za riadne poskytnuté služby, následkom čoho bol žalobca nútený od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho mu vznikol ušlý zisk. Uviedol, že predmetným konaním žalovaného stratil dôvodne očakávaný prínos výnosu. V dôsledku nezaplatených faktúr žalobca nebol schopný uhrádzať svoje záväzky, ako aj odvody a mzdy zamestnancov. V konaní si preto uplatnil nárok na náhradu škody/ušlého zisku v súlade s čl. V bod 4 Zmluvy v spojení s čl. V bod 6 Zmluvy v znení Dodatku č. 1 a 2 odo dňa nasledujúceho po skončení

1 mesiaca odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy, t.j. od 03.12.2011 do 31.12.2011 v celkovej výške 452,40 eur. Súd vydal dňa 20.04.2015 platobný rozkaz č.k. -56, proti ktorému podal žalovaný dňa 11.05.2015 odpor s odôvodnením, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, nakoľko medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody v predmetnej veci chýba príčinná súvislosť. Žalovaný mal za to, že porušil iba svoju povinnosť včas zaplatiť dohodnutú odplatu, pričom žalobcovi odstúpením od zmluvy zanikol nárok na zaplatenie náhrady škody/ušlého zisku, ktorý mohol nadobudnúť v prípade poskytovania fyzickej ochrany do 06.12.2015. Dodal, že žalobca mu v čase od 24.10.2011 do 02.12.2011 neposkytoval dohodnuté služby. Uviedol, že zmluvná pokuta, ktorú uhradil žalobcovi za omeškanie s plnením platobnej povinnosti, v plnom rozsahu skonzumovala nárok na náhradu škody. Nesúhlasil ani s výškou ušlého zisku tak, ako bola vyčíslená žalovaným. Podaním doručeným súdu dňa 15.01.2016 žalobca upravil petit žaloby tak, že navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 452,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 452,40 eur od 30.05.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že nešlo o zmenu žaloby, súd ďalej konal v zmysle úpravy petitu žaloby predloženej žalobcom. Súd uznesením č.k. -280 zo dňa 16.01.2018 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalobcu Energetic Systems, s.r.o.. Súd po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení a , , , , , , , , , (ďalej len „“), , (ďalej len „“), , (ďalej len „“). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu je nedôvodný, nakoľko v danom prípade absentuje kauzálny nexus, keďže žalobca v konaní nepreukázal, že existuje priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného spočívajúca v nezaplatení odplaty za poskytnuté služby a vznikom ušlého zisku na strane žalobcu v období po ukončení zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu. Momentom odstúpenia žalobcu od zmluvy zanikol medzi stranami sporu záväzkovoprávny vzťah, a preto žalovaný by v zmysle zodpovedal len za škodu vzniknutú porušením povinnosti do zániku zmluvy odstúpením, ktorá však v tomto prípade nenastala. Dodal, že úvaha, v zmysle ktorej by žalovaný mal zodpovedať aj za škodu/ušlý zisk po tom, čo žalobca od zmluvy odstúpil, nemá oporu v zákone, inštitút odstúpenia od zmluvy a ukončenie zmluvného vzťahu by tým stratilo opodstatnenie. Súd nevzhliadol dôvod na priznanie ušlého zisku z dôvodu neosvedčenia kauzálneho nexusu aj z toho dôvodu, že žalobca nemohol za žiadnych okolností vedieť ako dlho bude zmluva trvať vzhľadom na čl. V bod 3. až 6. Zmluvy v znení Dodatku č. 2, keďže k ukončeniu zmluvy mohlo dôjsť aj skôr a zo strany ktorejkoľvek strany sporu. Mal preto za to, že dôsledkom omeškania žalovaného s platením dohodnutej odplaty nie je vznik nároku na ušlý zisk na strane žalobcu, keď eventuálny ušlý zisk žalobcu nevznikol ako nevyhnutný následok porušenia tejto povinnosti a okrem toho porušenie tejto právnej povinnosti bolo v zmluve zabezpečené zmluvnou pokutou. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že zaplatením zmluvnej pokuty zanikol aj nárok na akúkoľvek náhradu škody spôsobnej omeškaním s platením odplaty, nakoľko zmluvné strany si vyslovene nedohodli povinnosť žalovaného, zaplatiť žalobcovi aj náhradu škody popri zmluvnej pokute, resp. náhradu škody presahujúcu zmluvnú pokutu. Poukázal na to, že následkom porušenia povinnosti žalovaného platiť odplatu bolo odstúpenie žalobcu od zmluvy, v dôsledku ktorého zmluva platne zanikla, a preto žalobcovi nič nebránilo v možnosti hľadania si nových potenciálnych klientov, žalovaný však nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce, že v rozhodnom čase vyvíjal takú aktivitu, ktorá by smerovala k získavaniu nových klientov za účelom uzavretia nových zmlúv, z ktorých by mohol dosiahnuť zisk po tom, ako odstúpil od zmluvy so žalovaným. Nad rámec uvedeného súd uviedol, že nárok žalobcu v podobe ušlého zisku by musel zamietnuť i z dôvodu, že žalobca porušil prevenčnú povinnosť podľa a , keď odstúpil od zmluvy takmer rok od poslednej úhrady odplaty zo strany žalovaného, hoci tak mohol vykonať už skôr v zmysle Zmluvy v znení Dodatku č. 2, čím sa sám mohol dostať do tvrdenej druhotnej platobnej neschopnosti. Čestné vyhlásenie S. M., na ktoré poukázal žalobca (avšak do spisu nezaložil) a čestné vyhlásenie C. Q., považoval súd za irelevantné, nakoľko nie je datované a nie je z neho zrejmé, kedy došlo k obchodným rokovaniam medzi C. Q. a žalobcom a kedy žalobca uzatvorenie zmluvy odmietol. Tvrdenia žalobcu, že musel odmietnuť poskytovanie strážnych služieb C. Q., podľa súdu samé o sebe nepreukazuje, že žalobca sa snažil predísť vzniku škody/ušlého zisku. Súd nepovažoval za potrebné, účelné a hospodárne vykonanie dôkazu výsluchom svedkov K.. S. M. a C. Q.. Uviedol, že listiny predložené žalobcom nepostačujú na prijatie záveru o splnení si prevenčnej povinnosti zo strany žalobcu. Vyjadril názor, že ak bol žalobca nútený po odstúpení od zmluvy so žalovaným ukončiť pracovné pomery so svojimi zamestnancami, táto skutočnosť vznikla následkom rozhodnutia žalobcu

bez priamej súvislosti s odstúpením od zmluvy. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že je ťažko uveriteľné, že pri obrate 242.349 eur za rok 2011 a pri schopnosti žalobcu zaplatiť 115.200 eur za reklamu mu vznikol problém uhradiť sumu cca 1.100 eur mesačne na nákladoch za zamestnancov, ktorých musel žalobca prepustiť údajne z dôvodu ukončenia zmlúv so žalovaným. Súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorými sú porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, preto žalobu zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky podľa , súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa , súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa , súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa , rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa . Napadnutý rozsudok považoval za arbitrárny, zmätočný, nepresvedčivý, nepreskúmateľný, v rozpore s právnym a skutkovým stavom vo veci samej, súd sa podľa neho priklonil v rozpore s hmotným právom na stranu žalovaného, pričom konaním súdu došlo k porušeniu zásady nestrannosti, zásady kontradiktórnosti, zásady dôkazu i zásady pacta sunt servanda, odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s SR. Namietal, že súd nevykonal navrhované dôkazy výsluchom svedkov K.. S. M. a C. Q., ktorými by bolo preukázané, že žalobca vykonával prevenčnú činnosť v súlade s , t.j. robil všetky možné úkony, aby predchádzal škodám, hľadal náhradné zmluvy a odmietol vypočuť konateľa žalobcu v rozpore s a . Súd podľa neho nevykonal hodnotenie dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko nevzal do úvahy všetky dôkazy predložené žalobcom, ale svojvoľne si vybral len tie dôkazy, ktoré mu slúžili k odôvodneniu svojvoľného, nezákonného rozhodnutia, v rozpore s a princípmi , SR a Dohovorom o ľudských právach. Súd podľa neho rozhodol vo veci predčasne, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s dôkazmi v súdnom spise. Poukázal na to, že predložil aj iné dôkazy do súdneho spisu, ktoré preukazujú, že žalobca oslovil formou reklamy aj iných potencionálnych klientov pre uzavretie náhradných zmlúv a tieto súd taktiež odmietol zo svojvoľného dôvodu, pričom nevzal do úvahy ani podporné dôkazy, preukazujúce, že v čase neplnenia zmluvných povinností žalovaného, žalovaný sám vykrádal svoju organizáciu a konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Namietal, že odmietnutím dôkazov žalobcu a ich nezrozumiteľným hodnotením, súd znevýhodnil žalobcu, t.j. odňal možnosť rovnosti strán sporu a žalobcovi odňal aj možnosť na spravodlivé súdne konanie a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Ďalej uviedol, že súd konal v rozpore s , keď jasne a zrozumiteľne neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré považuje za nesporné. Vyjadril názor, že tvrdenie súdu, že v danom prípade absentuje kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a vznikom ušlého zisku, nie je založené na skutkovom a právnom stave, nemožno do seba oddeľovať dôvod odstúpenia od zmluvy žalobcu od zmluvy od samotného odstúpenia od zmluvy, kedy odstúpenie od zmluvy v sebe subsumuje dôvod tohto odstúpenia, ktoré zapríčinil žalovaný neplnením si svojich zmluvných a zákonných povinností, čím je podľa neho preukázané, že medzi odstúpením od zmluvy spôsobeným žalovaným a vznikom ušlého zisku žalobcu existuje priama príčinná súvislosť, t.j. ušlý zisk bol spôsobený priamo konaním žalovaného a žalovaný zaň nesie zodpovednosť. Dodal, že popretie práva na ušlý zisk je popretím a . Namietal, že súd nedostatočne odôvodnil, resp. nesprávne posúdil, prečo má za to, že kauzálny nexus v konaní nie je daný. Uviedol, že dĺžka trvania vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nemôže mať vplyv na príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutým ušlým ziskom. Tvrdenie súdu, že momentom odstúpenia od zmluvy zanikol medzi stranami sporu právny vzťah, a preto žalovaný v zmysle zodpovedal len za škodu vzniknutú porušením povinnosti do zániku zmluvy odstúpením, podľa neho neobstojí, je nezákonné a v rozpore s druhou vetou . Uviedol, že práve nezákonné konanie žalovaného v rozpore so zmluvou je príčinnou súvislosťou, že žalobca stratil zisk po oprávnenom odstúpení od zmluvy, ktorý by spravidla dosahoval, ak by nemusel odvrátiť väčšie hroziace škody. Poukázal tiež na to, že v Dodatku č. 2 Zmluvy je jasne napísané, že odstúpením od zmluvy nezanikajú práva žalobcu na zmluvnú pokutu a náhradu škody. Zmluva má prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami . Zdôraznil, že v tomto konaní nežiada ušlý zisk ani náhradu škody z nezaplatených faktúr, ale žiada ušlý zisk z dôvodu predčasného skončenia

zmluvy v zmysle čl. V ods. 4 a 6 Dodatku č. 2 Zmluvy. Podľa žalobcu zmluvná pokuta dojednaná v čl. IV ods. 6 Zmluvy nemôže konzumovať škodu po skončení zmluvy dojednanú v čl. V, nakoľko sa viaže na nezaplatenie záväzkov z tejto zmluvy a nie na odstúpenie od zmluvy. Ďalej poukázal na to, že súd bol dlhú dobu nečinný a nedal žalobcovi priestor na reakcie žalovaného na pojednávaní, a tým žalobca musel písať písomné vyjadrenia ako reakciu na tvrdenia žalovaného, pričom vyjadrenia žalobcu sa nenachádzajú v odôvodnení rozsudku. Uviedol, že právny zástupca žalobcu žiadal súd dňa 28.01.2019 a 31.01.2019, aby odročil pojednávanie určené na 26.02.2019 z dôvodu, že konateľ žalobcu v tom čase bude v zahraničí a vo veci samej je potrebné ho dopočuť, súd však odignoroval túto skutočnosť, čím odňal právo žalobcovi na spravodlivý proces. Poukázal na to, že žalovaný nepreukázal liberačné dôvody, vylučujúce jeho zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi, nesplnil si notifikačnú povinnosť, ani sa nesnažil odvrátiť škodu, ktorá hrozila žalobcovi a zostal v tejto veci pasívny, čo je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Mal za to, že žalovaný svojím konaním porušil , , , , konal v rozpore so zmluvou aj so zákonom a nemôže byť zvýhodnený tým, že nie je povinný na úhradu ušlého zisku len preto, že zaplatil zmluvnú pokutu za neuhradené faktúry. Žalobca uviedol, že má nárok podľa Zmluvy a na škodu/ušlý zisk z porušenia zmluvy a pri odstúpení od zmluvy a tiež má nárok na zmluvnú pokutu z pohľadávok, ktoré žalovaný neuhradil riadne a včas podľa čl. IV zmluvy a až . Podľa žalobcu súd nesledoval dôsledne zmluvné podmienky v čl. IV ods. 6 a 4 Zmluvy, ktoré si zmluvné strany dohodli, keď úprava v má dispozitívny charakter. Uviedol že súd použil v bode 30. až 39. odôvodnenia správne zákonné ustanovenia, ale ich neaplikoval v rozhodnutí a nie je zrejmé, prečo na ne poukázal. Vyjadril názor, že súd v bode 50. rozhodnutia nesprávne aplikoval svoje odôvodnenie vo vzťahu ku generálnej prevencii, zamieňa tu právny inštitút generálnej prevencie s prevenčnými opatreniami. Žalobca ďalej uviedol, že vykonal prevenčné opatrenia podľa aj tak, že pred a po ukončení zmluvy hľadal nových klientov na uzatvorenie strážnej služby formou reklamnej kampane, nepodarilo sa mu však získať nové zmluvy a práve pre takéto prípady existuje v právo na náhradu škody/ušlého zisku a . Ďalej poukázal na skutočnosť, že v dôsledku neplnenia zmluvných povinností žalovaným sa žalobca dostal do druhotnej platobnej neschopnosti na plnenie si vlastných záväzkov, a to odvody do poisťovní za zamestnancov, ktorí vykonávali činnosť stráženia v objektoch žalovaného, pričom začatím exekučných konaní proti žalobcovi z dôvodu druhotnej insolventnosti zapríčinenej žalovaným došlo aj k poškodeniu dobrého mena žalobcu, kde žalobca stratil možnosť sa zúčastňovať verejných súťaží na vykonanie strážnej služby pre verejný sektor, čím sa žalobcovi sťažili, resp. znemožnili podmienky naplnenia . Uviedol, že súd nesprávne posúdil skutkový a právny stav, keď použil nesprávnu právnu normu na zistený skutkový stav a taktiež ju nesprávne aplikoval, konkrétne použil , hoci upravuje zmluvnú pokutu v a použil namiesto a nasl. . Žalobca namietal aj výrok II. napadnutého rozsudku jednak z dôvodu zmeny/zrušenia napadnutého rozsudku odvolacím súdom a jednak z dôvodu, že priznanie 100 % trov právneho zastúpenia na strane žalovaného sa podľa neho javí nespravodlivé z dôvodu, že žalovaný vyrábal neprimerané množstvo úkonov v konaní, ktoré boli nadbytočné, a tým zaťažil neprimerane protistranu na náhradu trov konania, kedy takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi. Do pozornosti dal tiež otázku účelnosti vynaložených trov konania. Poukázal na to, že v obdobnej veci sp. zn. súd priznal ušlý zisk žalobcovi voči žalovanému, taktiež bola v tejto veci vykonaná exekúcia pod č. 35/2015 a o námietkach žalovaného sa viedlo konanie pod sp. zn. , s uvedeným sa však súd nevysporiadal. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo napadnutý rozsudok zmenil v súlade s petitom žaloby.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa (ďalej len „“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s , a oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. -459 zo dňa 26.02.2019 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.

5. Podľa a (ďalej len „“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich

nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

6. Podľa , od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

7. Podľa , odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

8. Podľa , odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných povinností týkajúcich sa voľby tohto zákona podľa , riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

9. Podľa , pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia a nasl.

10. Podľa , kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

11. Podľa , nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.

12. Podľa (ďalej len „“) každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

13. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

14. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd sa v zmysle stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. -459 zo dňa 26.02.2019, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

16. Medzi stranami nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dňa 01.07.2010 Zmluvu o poskytovaní strážnej služby č. XXX/X/XXXX v znení Dodatku č. 1 zo dňa 18.11.2010 a Dodatku č. 2 zo dňa 06.12.2010, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému strážnu službu za odplatu. V zmysle Dodatku č. 2 bola zmluva uzatvorená na dobu určitú päť rokov (uplynúť mala dňa 06.12.2015). Medzi stranami nebola sporná ďalej skutočnosť, že žalovaný od novembra 2010 do októbra 2011 neplatil žalobcovi odplatu za vykonané služby, v dôsledku čoho žalobca listom zo dňa 24.10.2011 od Zmluvy odstúpil. Sporným medzi stranami bolo, či si žalobca nárok uplatnený z titulu náhrady škody/ušlého zisku vo výške 452,40 eur s príslušenstvom, v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhrádzať faktúry riadne a včas, uplatnil dôvodne. Úlohou odvolacieho súdu bolo najmä posúdiť, či súd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi vznikom ušlého zisku žalobcu a porušením povinnosti žalovaného

uhrádzať vystavené faktúry riadne a včas. Okrem toho musel odvolací súd posúdiť dôvodnosť námietok vznesených žalobcom, týkajúcich sa údajných procesných pochybení súdu prvej inštancie v konaní.

17. Náhrada škody je viazaná na existenciu záväzku. Je jedným z dôsledkov jeho porušenia. Túto viazanosť treba vidieť v štádiu vzniku povinnosti nahradiť škodu. Po vzniku záväzku na náhradu škody táto viazanosť prestáva jestvovať a záväzok na náhradu škody existuje nezávisle od pôvodného záväzkového vzťahu, t.j. toho, ku ktorému patrí povinnosť, ktorá bola porušená. Preto, aj keď dôjde k odstúpeniu od zmluvy a zaniknú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy, záväzok na náhradu škody ako dôsledok porušenia zmluvy trvá naďalej ( ). Pre obchodné záväzkové vzťahy je všeobecnou úpravou náhrady škody úprava obsiahnutá v až 386 . Odstúpením od zmluvy zaniká zmluva a všetky práva a povinnosti strán vyplývajúce zo zmluvy, a to ex nunc. To znamená, že právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Týka sa to tak splnených, ako aj nesplnených povinností. Z tejto všeobecnej zásady zákon ustanovuje viacero výnimiek. Odstúpenie sa nedotýka (mimo iných) následkov porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, bez ohľadu na to, o nároky ktorej strany ide. V zmysle odseku 1 ide predovšetkým o nárok na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy. Oprávnená zmluvná strana má však právo na náhradu len tej škody, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením povinností zo zmluvy. Pokiaľ ide o následky porušenia zmluvy, nemá však odstúpenie od zmluvy spätné účinky. Všetky právne následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, zostávajú zachované. Vzhľadom na to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká (), dodatočne odpadol právny dôvod splnenia týchto povinností. Právna úprava zodpovednosti za škodu je pomerne zložitá, najmä svojím systematickým usporiadaním v predpisoch súkromného práva. Nachádza sa tak v Občianskom ako aj . Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej v ), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá zodpovednosť za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody. Vo všeobecnosti je pojem „škoda“ v právnej teórii, ako aj v súdnej praxi ustálený a považuje sa za ňu majetková ujma, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za škodu je označované konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje hmotnoprávne vzťahy. Vo vzťahu k zodpovednosti za škodu je potrebné poukázať na to, že aj nesplnenie prevenčných povinností (tzv. generálna prevencia) v ustanoveniach , je považované za protiprávne konanie. O protiprávne konanie môže ísť len vtedy, ak konanie je v rozpore s existujúcou hmotnoprávnou právnou úpravou spoločenských vzťahov, alebo je v rozpore so zmluvným dojednaním.

18. Ušlý zisk sa v súlade s konštantou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s pohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktíva, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, alebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate z podnikateľskej príležitosti alebo zmarenie podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je potrebné súčasné naplnenie predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním. Dôkazné bremeno naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti za ušlý zisk pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol, nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (uznesenie NS SR sp. zn. ); za ušlý zisk nemožno považovať hypoteticky jej ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného

je s ohľadom na existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná, až blížiaca sa k istote. Pokiaľ žalobca nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode veci očakávať, nemôže byť v konaní úspešný.

19. Žalobca nárok na náhradu škody/ušlý zisk odvodzoval z porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného, zaplatiť žalobcovi za poskytovanie strážnej služby odplatu riadne a včas, nakoľko v súvislosti s uzavretím zmluvy očakával, že dôjde k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt. Protiprávnym konaním žalovaného, neplatením odplaty za poskytnuté služby však stratil očakávaný prínos výnosu, ktorý si preto uplatnil v konaní ako náhradu škody/ušlý zisk. Mal za to, že v prípade, že by mu žalovaný pravidelne uhrádzal odmenu za poskytnuté služby, nespôsobil by tým škodu/ušlý zisk, nakoľko zmluva by zostala v platnosti až do 06.12.2015. Vzhľadom na skutkové a právne zistenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že odstúpením žalobcu od zmluvy listom zo dňa 24.10.2011 záväzkovoprávny vzťah medzi stranami sporu zanikol a žalovaný by zodpovedal za škodu vzniknutú porušením zmluvnej povinnosti do odstúpenia od tejto zmluvy pri kauzálnom nexuse. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie úplne a správne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Súd dospel k správnemu záveru, že kauzálny nexus v predmetnom prípade nie je daný. Žalobca nepreukázal, že existuje priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného, spočívajúcom v nezaplatení odplaty za poskytnuté služby a vznikom ušlého zisku na strane žalobcu v období po ukončení zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní s platením žalobcom vystavených faktúr, sama osebe neviedla k vzniku ušlého zisku na strane žalobcu. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v zmysle , aktom odstúpenia od zmluvy dochádza zásadne k zániku všetkých práv a povinností strán zo zmluvy, a to s účinkami ex nunc. Po odstúpení od zmluvy síce pretrvávajú niektoré jej následky, avšak vzhľadom na to, že žalobca sám od zmluvy listom zo dňa 24.10.2011 odstúpil, nemôže si úspešne nárokovať náhradu ušlého zisku z porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy, nakoľko zmluva už v období, za ktoré si žalobca ušlý zisk nárokuje, nebola platná. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého, keby aj žalovaný za poskytnuté služby žalobcovi riadne a včas platil, nie je isté, že predmetná zmluva by zostala v platnosti až do 06.12.2015 tak, ako to tvrdí žalobca vzhľadom na to, že v zmysle čl. V bod 3 až 6 Zmluvy v znení Dodatku č. 2, od zmluvy mohli obidve strany odstúpiť pred dojednaným časom za splnenia podmienok uvedených v zmluve. V predmetnej veci chýba príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom nároku na ušlý zisk. Dôsledkom omeškania sa žalovaného s platením dohodnutej odplaty nie je vznik nároku na ušlý zisk na strane žalobcu, keď eventuálny ušlý zisk žalobcu nevznikol ako nevyhnutný následok porušenia tejto povinnosti. Žalovaný správne poukázal na to, že porušil len jednu zmluvnú povinnosť, a to uhrádzať odplatu žalobcovi riadne a včas, následkom porušenia ktorej bola jeho povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu a možnosť žalobcu odstúpiť od zmluvy. V prípade, ak by žalobca neodstúpil od zmluvy, nárok na ním požadovanú náhradu škody/ušlý zisk by mu nevznikol a je zrejmé, že nárok na náhradu škody uplatňovaný žalobcom mu nemohol vzniknúť počas trvania zmluvy. V danom prípade následkom porušenia povinností žalovaného platiť dohodnutú odmenu však bolo odstúpenie žalobcu od zmluvy, v dôsledku ktorého zmluva platne zanikla, takže žalobcovi nič nebránilo v hľadaní si nových potenciálnych klientov a v možnosti uzavrieť s nimi novú zmluvu, ako správne konštatoval konajúci súd. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalobcom uplatnený nárok nemá oporu v zákone.

20. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal ani svoje tvrdenia, že vynaložil všetko potrebné úsilie na to, aby mu škoda/ušlý zisk nevznikla, t.j. že dodržal zásadu všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia a . Obsah ustanovenia je možné chápať ako generálne ustanovenie zakladajúce všeobecnú prevenčnú povinnosť. Jeho obsah je však vždy nutné konfrontovať s konkrétnou situáciou. Toto ustanovenie právneho poriadku je nutné chápať ako krajnú možnosť pri posudzovaní prípadov, v ktorom nie je možné identifikovať, aká právna povinnosť bola porušená. Uvedené ustanovenie subjektu neukladá povinnosť predvídať každý, v budúcnosti možný vznik škody. Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale - aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania - počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo opomenutím konania nevznikla škoda iným, ani jemu samému. Navyše použitie ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Uvedený záver súdu prvej inštancie o nedodržaní prevenčnej povinnosti žalobcu bol logickým vyhodnotením skutočnosti, že žalobca už skoro rok pred odstúpením od zmluvy vedel, že žalovaný neuhrádza

vystavované faktúry za poskytnuté služby, napriek tomu však aj naďalej vykonával pre žalovaného strážnu službu až do odstúpenia od zmluvy, do konca októbra 2011, pričom v konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce, že v tomto čase vyvíjal aktivitu, ktorá by smerovala k získavaniu nových klientov za účelom uzavretia nových zmlúv s osobami, pre ktoré by žalobca mohol vykonávať strážnu službu a u ktorých by mohol dosiahnuť zisk po odstúpení od zmluvy.

21. V tejto súvislosti odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhovaný výsluch svedkov K.. S. M. a C. Q.. Konajúci súd dostatočne a presvedčivo v napadnutom rozhodnutí odôvodnil, z akých dôvodov nepovažoval za potrebné navrhovaných svedkov vypočuť a odvolací súd sa k nim prikláňa a tiež považuje dokazovanie v tomto smere za nadbytočné. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil, že listinné dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú, že žalobca vykonával činnosť, ktorá by smerovala k predchádzaniu vzniku škody/ušlého zisku a nepreukazujú, že platobnú neschopnosť žalobcu svojím konaním spôsobil žalovaný. Za nedôvodnú odvolací súd považoval námietku žalobcu, že súd odmietol vypočuť konateľa žalobcu v rozpore s a odmietol odročiť pojednávanie vytýčené na deň 26.02.2019. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Vyrozumenie vo veci ospravedlnenia (č.l. 400), ktorým súd prvej inštancie vyrozumel žalobcu o tom, že nevyhovel jeho návrhu na odročenie pojednávania, pričom súd uviedol, na základe akých dôvodov tak postupoval. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že žalobca k žiadosti o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 26.02.2019 nepriložil žiadny dôkaz, ktorý by osvedčoval ním tvrdené skutočnosti a keďže predmetné vyrozumenie bolo zo strany súdu žalobcovi doručené dňa 30.01.2019, žalobca, resp. jeho právny zástupca mal dostatok času na to, aby si súkromné záležitosti zariadil tak, aby sa mohol dostaviť na súdom nariadené pojednávanie dňa 26.02.2019. Rovnako nedôvodná je námietka žalobcu, že súd nedal žalobcovi priestor na reakcie žalovaného na pojednávaní. Odvolací súd mal po preskúmaní veci preukázané, že v konaní bolo uskutočnených viacero pojednávaní, na ktorých žalobca mal možnosť sa k prejednávanej veci vyjadriť (dňa 09.12.2015, 26.02.2019). Ako nesprávne sa odvolaciemu súdu javí tvrdenie žalobcu, v zmysle ktorého konajúci súd pochybil tým, že neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré považuje za nesporné. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že povinnosť podľa , vychádzajúc zo znenia uvedeného ustanovenia a odbornej literatúry, sa vzťahuje len na prvé pojednávanie uskutočnené vo veci. Nakoľko prvé pojednávanie v súdenej veci bolo uskutočnené dňa 09.12.2015, t.j. ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy ( ), ktorá uvedenú povinnosť nestanovovala, súd prvej inštancie nevykonaním vyššie spomenutých úkonov žiadnym spôsobom nepochybil.

22. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

23. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého súd použil nesprávnu právnu normu a nesprávne ju aplikoval, keď mal namiesto aplikovať a namiesto mal použiť a nasl. . Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmluvná pokuta je v upravená len doplnkovo, preto sa na obchodnoprávne vzťahy subsidiárne použijú ustanovenia o zmluvnej pokute, a to v zmysle . Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdil opak. Rovnaký záver platí

aj pre ustanovenie o všeobecnej prevenčnej povinnosti. Žalobca v odvolaní taktiež poukazoval na platobný rozkaz sp. zn. zo dňa 08.06.2015, ktorým súd v obdobnej veci zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Odvolací súd k tomu uvádza, že právoplatný platobný rozkaz vydaný v jednej veci nevytvára podmienku rovnakého rozhodnutia, keď v skutkovo a právne podobnej veci, sa dospeje na základe vykonaného dokazovania k iným záverom. V danom prípade nejde o porušenie princípu právnej istoty tak, ako má na mysli SR, a odvolací súd nie je takýmto rozhodnutím viazaný ani v zmysle .

25. Žalobca odvolaním napadol aj II. výrok rozsudku, ktorým súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Priznanie 100 % trov právneho zastúpenia na strane žalovaného sa mu javilo nespravodlivé z dôvodu, že žalovaný vyrábal neprimerané množstvo úkonov v konaní, ktoré boli nadbytočné a tým zaťažil neprimerane protistranu na náhradu trov konania, kedy takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi, a do pozornosti dal tiež otázku účelnosti vynaložených trov konania. Podľa a , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci. Nakoľko žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešný, prináleží mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Posúdenie toho, za ktoré jednotlivé uskutočnené úkony prináleží právnemu zástupcovi žalovaného odmena, a teda v akej výške prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania, bude úlohou súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, kde súd bude musieť vyhodnotil účelnosť vynaložených trov ( ) a bude musieť odôvodniť, z akých dôvodov nebola konkrétna položka trov konania priznaná.

26. Odvolací súd dodáva, že nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že vzhľadom na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré pôsobí zmätočne a nie je presvedčivé, v konaní boli i iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd má za to, že v odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, aké dôkazy vo veci vykonal, z ktorých vychádzal, pričom v závere rozhodnutia ich vyhodnotil tak, že nárok žalobcu nemá oporu v zákone a dostatočne odôvodnil, ako dospel k záveru, že v konaní absentuje kauzálny nexus. K takémuto právnemu záveru súd dospel po tom, čo vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnenie rozsudku považuje odvolací súd za dostatočne jasné a zrozumiteľné. Napadnutý rozsudok nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, nedošlo k porušeniu zásad civilného procesu namietaných žalobcom, naopak, v konaní bola zachovaná rovnosť sporových strán a výsledkom je zákonné, spravodlivé a presvedčivé rozhodnutie.

27. Žalobca ako odvolací dôvod uviedol v odvolaní aj to, že neboli splnené procesné podmienky, avšak opomenul uviesť, ktorá konkrétna procesná podmienka podľa neho nebola splnená. Odvolací súd tento odvolací dôvod považoval za absolútne nedôvodný, keďže v danom prípade boli splnené všetky procesné podmienky na to, aby mohol súd vo veci konať a rozhodnúť. Boli splnené procesné podmienky na strane súdu, ako i na strane žalobcu a žalovaného, vecné procesné podmienky i negatívne procesné podmienky. Rovnako neboli naplnené ani ďalšie žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, nakoľko procesný postup súdu bol správny, konanie nemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie vykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

28. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami ().

29. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. ).

30. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. -459 zo dňa 26.02.2019 potvrdil v zmysle ako vecne správny.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s tak, že žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).