Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/88/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobkyne: Ing. P. O., rod. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX, zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Katarínou Turanskou, advokátkou so sídlom B. K. XXXXX/XXB, Q., proti žalovanému: Ing. V. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XXX, prechodne bytom G. XXX, W., zastúpenému splnomocneným zástupcom JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom so sídlom Z. XX, Q., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -405 zo dňa 03. decembra 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. -405 zo dňa 03. 12. 2018 žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu. V odôvodnení konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29. 04. 2016 domáhala určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, a to k bytu č. 1, nachádzajúcemu sa vo vchode 1, na prvom poschodí rodinného domu, súpisné číslo XXX, postaveného na pozemku parcele registra „C", pod parcelným číslom 390 o výmere 544 m2 zastavané plochy a nádvoria, ďalej k podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 1038/24262-tín, ktoré nehnuteľnosti sú evidované Okresným úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXXX v k. ú. B., pozemku parcele registra „C", pod parcelným č. 390, o výmere 544 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcele registra „C", pod parcelným č. 391 o výmere 1696 m2, druh pozemku záhrady, ktoré sú evidované Okresným úradom Martin, katastrálny odbor na LV č. XXX, v k. ú. B. v súvislosti so zrušením darovacej zmluvy zo dňa 30. 09. 2011, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol okresným úradom, katastrálnym odborom povolený dňa 20. 10. 2011 pod V3738/11 postupom podľa . Aplikujúc ust. súd žalobu žalobkyne zamietol, keď nemal preukázané správanie obdarovaného voči žalobkyni ako darkyni, či k členom jej rodiny, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli manželstvo v roku 1998 a v manželstve sa narodili dve deti - dcéra J. a syn X.. Súd mal tiež preukázané, že medzi žalobkyňou ako darkyňou a žalovaným ako obdarovaným bola uzavretá darovacia zmluva, ktorej predmetom bola 1 z nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. B., a to stavba - rodinný dom súp. č. XXX na parcele č. 390, pozemok - parcely reg. C parc. č. 390 a 391. Po uzavretí darovacej zmluvy bol vykonaný zápis bytových jednotiek na základe Z 105/12, kde rodinný dom bol rozdelený na dve bytové jednotky z dôvodu, že malo dôjsť k postaveniu nadstavby rodinného domu a vytvoreniu novej bytovej jednotky ako bytu č. 2, ktorý bol nadobudnutý do BSM manželov. Žalobkyňa žiadala vrátenie daru od žalovaného a vo výzve na vrátenie daru poukázala na to, že od začiatku r. 2013 ich manželstvo vyúsťovalo do krízy, ktorá sa naplno mala prejaviť v máji a v júni r. 2013 a bola dôvodom úplného rozvratu spočívajúceho v podaní návrhu na rozvod manželstva darkyňou dňa 10. 09. 2014, ako aj rozvodu manželstva rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 09. 06. 2015, právoplatným dňa 29. 07. 2015. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný jej mal byť dlhodobo a sústavne, najmenej od januára 2013, neverný s tým, že paralelne počas manželstva s ňou viedol život s inou ženou, čo vyústilo k opusteniu spoločnej domácnosti žalovaným. Žalovaný ako obdarovaný v máji 2013 strávil dovolenku so svojou priateľkou v Egypte, následne, bez vysvetlenia, dňa 02. 06. 2013 natrvalo opustil spoločnú domácnosť. Sústavnú a dlhodobú neveru obdarovaného k darkyni počas ich manželstva, ako aj trvalé opustenie darkyne ako manželky obdarovaným počas manželstva a ich spoločných detí J. a X., považovala žalobkyňa za správanie obdarovaného, ktoré hrubo porušuje dobré mravy. Posudzujúc splnenie podmienok súd na základe vykonaného dokazovania nemal preukázané správanie sa žalovaného spočívajúce v jeho sústavnej a dlhodobej nevere, ako aj opustení spoločnej domácnosti, ktoré by mohol posúdiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Z výpovede žiadneho zo svedkov nebolo preukázané, že porušenie manželskej vernosti urobil žalovaný spôsobom, ktorým by znevážil dôstojnosť žalobkyne ako manželky a vystavil ju neprijateľnému poníženiu. Žalovaný opustil spoločnú domácnosť v júni 2013, dôvodom nebola nevera, ale naďalej platil na deti, na domácnosť, na dom, na výdavky žalobkyne ako manželky a tak to robil vyše roka a pol. To, že došlo k zhoršeniu vzťahov medzi ním a jeho deťmi po opustení spoločnej domácnosti a následne po rozvode manželstva je vecou postoja obidvoch manželov, akým spôsobom budú prezentovať rozpad manželstva vo vzťahu k ich maloletým deťom. Súd s poukazom na ust. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov konštatoval, že je pravdou, že manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať im zdravé rodinné prostredie, ale na druhej strane nie je možné niekoho nútiť zotrvať v manželskom zväzku, ak je to pre neho nevyhovujúce, čiže nie je možné vyžadovať, aby zotrval v tomto manželskom zväzku nasilu. Nebolo preukázané, že by žalovaný fyzicky napádal žalobkyňu z dôvodu, že má priateľku, že by jej nadával, psychicky ju ponižoval. Žalovaný zvolil cestu odchodu zo spoločnej domácnosti, avšak nie kvôli vzťahu s inou ženou, ale pre nesúlad v ich manželskom spolužití. Až po odchode zo spoločnej domácnosti začal udržiavať aj intímny vzťah s jeho súčasnou priateľkou. Po odchode zo spoločnej domácnosti naďalej platil na túto domácnosť, t. j. všetky náklady (1 a 1 roka). Súd konštatoval, že v konaní vypočul viacerých svedkov, ani jeden však neuviedol, že by mal reálnu vedomosť o udržiavaní mimomanželského vzťahu žalovaného koncom roka 2012 až do polovice roku 2013, t. j. v dobe, kedy žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti so žalovaným. O trovách konania súd rozhodol podľa , (ďalej len „") a žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa z dôvodu podľa odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom súdu, že dôvodom opustenia domácnosti žalovaným nebola nevera. Poukázala na zápisnicu z pojednávania zo dňa 03. 02. 2015 v právnej veci rozvodu manželstva, kde žalovaný uviedol, že udržiava vzťah s inou ženou, s touto ženou je vo vzťahu naďalej a tento vzťah trvá od 01. 11. 2012. Uvedené konštatoval aj súd v ods. 17 odôvodnenia rozsudku. Dlhodobú a sústavnú neveru pritom považuje za podstatnú a zásadnú v celej veci. Žalovaný neveru počas celého konania nepopieral, až do pojednávania dňa 05. 09. 2018, kde uviedol, že to bola len kamarátka. Toto následné tvrdenie žalovaného však považuje za irelevantné. To, že skutočne išlo o neveru potvrdzuje i kúpa nehnuteľnosti v januári 2013, o čom ju žalovaný neinformoval. V tejto súvislosti dala žalobkyňa tiež do pozornosti krátky časový úsek medzi darovacou zmluvou (september 2011) a kúpou tejto nehnuteľnosti (január 2013). Podľa názoru žalobkyne bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalovaný bol počas manželstva žalobkyni neverný a stýkal sa s inou osobu od novembra 2012. V súvislosti s neverou žalovaného poukázala i na výpoveď svedkyne J. O. (dcéry strán konania) a svedka Ing. V. O. (otca žalovaného), ako aj na odpoveď žalovaného na výzvu na vrátenie daru zo dňa 26. 04. 2016. Žalobkyňa poukázala i na okolnosti rozvodu manželstva, ktorý nepovažovala za bežný a štandardný, vzhľadom na neveru, pobyt v Egypte, odvolanie a dovolanie žalovaného proti rozsudku o rozvode manželstva, cielený prevod a zbavenie sa majetku, ako aj vnímanie odchodu otca od rodiny s deťmi, čo malo vplyv aj na ich zdravotný stav. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný po rozvode manželstva rok a pol platil výživné na deti a výdavky na domácnosť, nezaoberal sa však už tým, že žalovaný sa snažil vyhnúť svojej vyživovacej povinnosti tým, že sa odvolal voči rozsudku o rozvode manželstva len z toho dôvodu, že sa chcel vyhnúť vyživovacej povinnosti, čo aj sám potvrdil na pojednávaní, následne podal žalovaný dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky označil správanie žalovaného za zjavné zneužitie práva. Voči rozhodnutiu najvyššieho súdu podal žalovaný sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaný podal návrh na zníženie výživného na mal. deti, pričom jeho návrh bol zamietnutý. Tieto skutočnosti prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil. Rovnako súd nevyhodnotil skutočnosť, že voči žalovanému je vedené exekučné konanie, nakoľko má zameškané výživné na deti a bolo mu vznesené obvinenie pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b) Tr. zák. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na nezáujem žalovaného o deti a na zhoršenie zdravotného stavu mal. X. v dôsledku odchodu žalovaného zo spoločnej domácnosti, čo preukazuje aj lekárska správa zo dňa 01. 08. 2017. Opätovne poukázala i na motiváciu, ktorá ju viedla k darovaniu ideálnej polovice podielu z nehnuteľnosti, ktorou bola požiadavka Štátneho fondu rozvoja bývania, aby obaja manželia boli zapísaní ako vlastníci. Aj v samotnej darovacej zmluve sa uvádza, že účelom zmluvy je vzájomné usporiadanie ich majetkových vzťahov k rodinnému domu a pozemkom, po realizácii nadstavby vytvorením novej bytovej jednotky. Podľa žalobkyne prvoinštančný súd na tieto skutočnosti - zdravotný stav maloletého, trestné a exekučné konanie vedené voči žalovanému, či požiadavku Štátneho fondu rozvoja bývania za účelom získania úveru neprihliadol, nijak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia, resp. ani ich nespomenul. Z tohto dôvodu má za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces spočívajúcemu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Súd sa podľa jeho názoru vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, ktoré sa vyskytli v súdnom konaní. Uviedol, že konanie, ktorému žalobca pripisuje určitú vlastnosť, musí predchádzať zaslaniu výzvy na vrátenie daru. Týmto je daný rozsah predmetu konania. Žalobkyňa od podania žaloby neustále rozširuje svoje pôvodné skutkové tvrdenia, hoci tieto sa mali podľa jej tvrdení odohrať neskôr ako mu bola doručená výzva na vrátenie daru. Podľa jeho názoru ide o rozširovanie nad stanovený časový a skutkový rámec predmetu konania. Namietal tiež, že zo žiadneho objektívneho dôkazného prostriedku nevyplýva, že by bol on príčinou zhoršenia zdravotného stavu mal. syna. Naopak, jeho stav bol dlhodobý a žalobkyňa začala jeho zdravotný stav využívať ako zbraň v tomto konaní. Nie je pravda, že by ešte počas spoločného života so žalobkyňou nadviazal intímny vzťah s inou ženou. Zápisnicu, na ktorú poukazuje žalobkyňa v podanom odvolaní si prispôsobuje svojmu cieľu - dáva intímnosť do vzťahu tam, kde nebola. Uviedol, že žalobkyňa sa v priebehu celého rozvodového konania, ani v priebehu tohto konania neohradila proti tomu, čo uvádzal ako príčinu rozvodu manželstva on. Žalobkyňa používa jeho aktívny krok - odsťahovanie sa z domácnosti na to, aby ho mohla očierňovať. Aktívne ničí jeho vzťah s deťmi. Stále poukazuje na to, že bol údajne neverný, bez akéhokoľvek dôkazu o tom, že by to malo predchádzať jeho odchodu zo spoločnej domácnosti. Sporným však neurobila to, že si ho nevážila, že mu ona sama uvádzala, že ho opustí, keď bude mať viac peňazí.

4. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného (v tzv. replike), ktoré bolo súdu doručené elektronicky, avšak s neplatným elektronickým podpisom, zotrvala v plnom rozsahu na podanom odvolaní.

5. Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (, ) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd, po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutého rozsudku, odvolania žalobkyne a následných podaní strán konania, konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné, z jeho odôvodnenia sú zrejmé i úvahy, ktoré súd viedli k zamietnutiu žaloby, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení Odvolací súd podľa konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu správania sa žalovaného, ktoré podľa žalobkyne odôvodňovalo postup podľa , ktoré však ani podľa odvolacieho súdu nedosahuje charakteristiku hrubého porušenia dobrých mravov.

8. Žalobkyňa hrubé porušenie dobrých mravov, a teda dôvod pre vrátenie daru, videla v nevere manžela a následnom opustení rodiny. Odvolací súd sa však nestotožňuje s názorom žalobkyne, že nevera samotná (bez ďalšieho) je dostatočným dôvodom pre vrátenie daru. I keď nevera manžela je aj podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne konaním v rozpore s dobrými mravmi, a to aj vzhľadom na ust. zákona o rodine, v zmysle ktorého je vernosť jednou z povinností manželov, táto sama osebe nespĺňa charakteristiku hrubého rozporu s dobrými mravmi. Pre naplnenie podmienok ust. nepostačuje prostý, obyčajný rozpor konania obdarovaného s dobrými mravmi, ale toto konanie musí mať povahu „hrubého" rozporu s dobrými mravmi. bližšie nešpecifikuje dobré mravy, ani neuvádza čo sa považuje za hrubé porušenie dobrých mravov. Teória a súdna prax zhodne považujú za dobré mravy pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (viď napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Hrubým porušením možno rozumieť porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky v minulosti jasne a zrozumiteľne vyjadril názor, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (). Rovnako v rozsudku sp. zn. , na ktoré odkazuje i žalobkyňa vo svojom odvolaní, je vyjadrený právny záver, že predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie musí sa prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu.

10. Vychádzajúc z uvedeného, vyhodnotiac okolnosti prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nenaplnení podmienok pre vrátenie daru v zmysle , majúc zato, že samotná nevera žalovaného nenapĺňa z hľadiska intenzity porušenia znaky hrubého porušenia dobrých mravov. V konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný voči žalobkyni dopúšťal nevery opakovane, nebolo ani jednoznačne preukázané, že by žalovaný bol žalobkyni ako svojej manželke neverný už od novembra 2012, keď v tento mesiac žalovaný len spoznal svoju súčasnú partnerku, resp. že by vzťah žalovaného so súčasnou partnerkou presahoval rámec priateľského vzťahu už pred opustením spoločnej domácnosti žalovaným, i keď žalovaný sa nevery nesporne dopustil, keďže i po opustení spoločnej domácnosti ho viazala povinnosť vernosti voči manželke, a to až do právoplatnosti rozvodu manželstva. Ako už konštatoval súd prvej inštancie, žalovaný svojim správaním navonok neznevážil dôstojnosť žalobkyne, ani ju (navonok) nevystavil nepríjemnému poníženiu, preto samotná nevera a opustenie spoločnej domácnosti žalovaným za stavu, keď došlo k odcudzeniu manželov, resp. keď negatívne pocity v manželstve u jedného z manželov prevýšili tie pozitívne, nezakladá právo žalobkyne domáhať sa vrátenia daru podľa . Pokiaľ žalobkyňa na podporu svojej argumentácie, že z hľadiska intenzity porušenia dobrých mravov majúcich za následok vznik páva na vrátenie daru postačuje samotná nevera, poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (R 31/1999), tento záver z uvedeného rozhodnutia nevyplýva. Naopak, ako už bolo konštatované vyššie, i z uvedeného rozhodnutia vyplýva potreba komplexne skúmať okolnosti každého jednotlivého prípadu, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia.

11. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd sa nevysporiadal s trestným a exekučným konaním vedeným voči žalovanému, odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranu konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porovnaj ). Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

12. Odvolací súd však v nadväznosti na uvedenú námietku žalobkyne dodáva, že žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru, ktorej doručením, v prípade ak sú splnené podmienky , dochádza k zrušeniu darovacej zmluvy a obnoveniu vlastníckeho práva darcu k predmetu daru, ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi označila sústavnú a dlhodobú neveru obdarovaného (žalovaného) k darkyni (žalobkyni) počas ich manželstva a trvalé opustenie darkyne a ich spoločných detí. Trestné ani exekučné konanie vedené proti žalovanému, preto neboli pre rozhodnutie súdu v danom prípade relevantné, keďže tieto neboli dôvodom zrušenia zmluvy. V súvislosti so zdravotným stavom mal. X. odvolací súd uvádza, že je nesporné, že rozchod rodičov môže na deti vplývať negatívne, stresujúco, čo môže byť spojené i so psychosomatickými prejavmi, v konaní však nebolo preukázané, že by v súvislosti s odchodom otca došlo k zhoršeniu zdravotného stavu maloletého, prípadne že by k tomuto došlo výlučne v dôsledku odchodu otca zo spoločnej domácnosti, keď maloletý mal zdravotné problémy s hrubým črevom dlhodobo, i pred odchodom žalovaného zo spoločnej domácnosti. Aj po odchode zo spoločnej domácnosti sa pritom otec s deťmi naďalej stretával a i v súčasnosti, i keď len sporadicky (s mal. X.), podľa možností stretáva, a teda nemožno konštatovať, že by svoje deti opustil.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania zároveň správne aplikoval ust. , ako vecne správny potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , , Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). (, )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )