Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-123-2019.pdf
PDF · 90.78 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/123/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu PROFI - TRADE Slovakia, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Na Horke č. 408/1, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Čigášom, advokátom so sídlom v Košiciach, Gudernova č. 20, proti žalovaným 1. A.. Q. R., súdnemu exekútorovi, so sídlom Exekútorského úradu v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 26, za účasti intervenienta Komunálnej poisťovne, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 17, zastúpeného Mgr. Daliborom Tverďákom, so sídlom v Košiciach, Krmanova č. 1, 2. Chemkostavu, a.s., so sídlom v Michalovciach, K. Kuzmanyho č. 1259/22, o určenie perfektnosti, účinnosti a záväznosti exekučného príkazu a o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 28. 02. 2019 č.k. 6C/351/2015-321 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a.
Žalobca je povinný nahradiť žalovaným a intervenientovi trovy konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že exekučný príkaz vydaným žalovaným v 1. rade dňa 07.07.2011 sp. zn. EX 181/2011 je vydaný v súlade so zákonom č. 233/1995 Z.z. a je právne záväzný voči žalovanému v 2. rade, zároveň určil, že právne úkony žalovaného v 2. rade spočívajúce v jednostrannom započítaní pohľadávok voči obchodnej spoločnosti Stavby a inštalácie TZB, s.r.o., so sídlom v Košiciach zo dňa 25.07.2012 a 30.07.2012 sú absolútne neplatné a ďalej určil, že pohľadávka povinného obchodnej spoločnosti Stavby a inštalácie TZB, s.r.o., so sídlom v Košiciach voči žalovanému v 2. rade prikázaná žalobcovi exekučným príkazom zo dňa 07.07.2011 existuje a povinnosť žalovaného v 2. rade plniť podľa tohto exekučného príkazu naďalej trvá.
2. Výrokom o trovách konania priznal súd žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade v celom rozsahu a vo vzťahu žalovaného v 1. rade k žalobcovi a žalovanému v 2. rade rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.
3. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o návrhu žalobcu ohľadom hore uvedeného určenia.
4. Súd prvé dva určujúce výroky odôvodnil tým, že je nespochybniteľné, že napadnutý exekučný príkaz má všetky zákonom predpokladané obsahové náležitosti. Pokiaľ ide o prípadný nedostatok predpísanej formy aktu, tento nie je daný, keďže zákon jednak výslovne nepredpisuje formu exekučného príkazu, avšak s ohľadom na povinnosť jeho „vydania“ a jeho „doručovania“ do vlastných rúk nie je možné výkladom dospieť k záveru o nutnosti písomnej formy nepriamo vyžadovanej zákonom, ktorá rovnako bola v tomto prípade dodržaná. Uviedol, že procesné úkony súdneho exekútora ako orgánu verejnej
moci, a to vrátane exekučného príkazu, sú právne akty aplikácie práva vydávané súdnym exekútorom na základe zákona.
5. Pri zdôvodňovaní tretieho určovacieho výroku súd vychádzal z názoru, že ust. § 109 ods. 1 Exekučného poriadku priznáva oprávnenému v exekúcii aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti dlžníkovi povinného, ak tento dlžník bezprostredne po doručení exekučného príkazu nevyplatí oprávnenému pohľadávku, presnejšie dlh, ktorý má voči povinnému. Uvedené ustanovenie výslovne vylučuje možnosť započítania dlžníkom povinného vlastnej pohľadávky voči oprávnenému, čo je iba samozrejmé z dôvodu, že oprávnený v takomto konaní proti dlžníkovi povinného uplatňuje pohľadávku patriacu povinnému. Je preto prípustné, aby dlžník povinného namietal započítanie svojej pohľadávky, ktorú má voči povinnému. Ak poddlžník jednostranným právnym úkonom namietne započítanie voči povinnému predtým, ako bol poddlžníkovi doručený príkaz na začatie exekúcie, môže sa ubrániť tým, že došlo k zániku postihnutej pohľadávky. Ak ale poddlžník započíta svoju pohľadávku voči pohľadávke povinného až po doručení príkazu na začatie exekúcie, prípadne až počas samotného sporu s oprávneným, je takéto započítanie neúčinné, pretože v čase vzniku inhybitória znamenajúceho stratu práva povinného na vyplatenie pohľadávky, k čomu dochádza podľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku dňom, keď sa poddlžníkovi doručil príkaz na začatie exekúcie, pohľadávka povinného existovala. To znamená, že po doručení príkazu na začatie exekúcie poddlžníkovi už v dôsledku straty práva povinného na vyplatenie pohľadávky od poddlžníka nemôže dôjsť k zániku vzájomných pohľadávok povinného a poddlžníka započítaním. Na tomto súdnom určení podľa názoru súdu je nepochybne daný aj evidentný naliehavý právny záujem žalobcu, pretože týmto určením sa môže predísť prípadným bezúspešným žalobám o náhradu škody, a tým zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Súd ďalej vychádzal z názoru, že je pravdepodobné, že ak by nebola na základe tejto žaloby súdom určená neplatnosť napádaných právnych úkonov, v budúcnosti žalovaný v 2. rade nebude jednotlivé časti pohľadávok poukazovať k dátumu ich splatnosti na účet súdneho exekútora. Z uvedeného súd vyvodil existenciu aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi, a to vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vzhľadom na to, že za tohto stavu je žalobca v stave právnej neistoty ohľadom vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho strane v dôsledku prijatia plnenia od žalovaného v 2. rade na základe nezákonne vydaného exekučného príkazu a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, za tohto stavu by žalobca musel v záujme riadneho uspokojenia svojej pohľadávky v zmysle exekučného príkazu podávať poddlžnícku žalobu v zmysle § 109 Exekučného poriadku, a to zakaždým, len čo sa pohľadávka v niektorej jej časti stane v budúcnosti splatnou.
6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na to, že žalobca mal v konaní plný úspech a vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorý mal v konaní plný úspech voči žalobcovi, avšak náhradu trov konania nežiadal.
7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v 2. rade. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
8. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že exekučný príkaz vydaný súdnym exekútorom je vydaný v súlade so zákonom č. 233/1995 Z.z. a je vo vzťahu k nemu záväzný. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku, či predmetný exekučný príkaz bol spôsobilou listinou v zmysle Exekučného poriadku. V tejto súvislosti trvá na svojom stanovisku, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdiac, že exekučný príkaz považuje za zmätočný, nesprávny, neúčinný, nevykonateľný, keďže ako povinný je na strane exekučného príkazu označená obchodná spoločnosť Schulta SK s.r.o. Ďalej namietal, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem ako procesnú podmienku určovacej žaloby. Žalobca mal v zmysle § 109 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. uplatniť svoje právo podaním poddlžníckej žaloby voči dlžníkovi povinného na príslušnom súde. Teda právo žalobcu nebolo ničím ohrozené. Žalobca po nevyplatení exekútorom vymáhanej pohľadávky namiesto podania poddlžníckej žaloby podal na Okresný súd v Michalovciach žalobu na určenie neplatnosti právneho úkonu. Aj po späťvzatí žaloby žalobca nevyužil svoje právo domáhať sa voči dlžníkovi povinného vyplatenia pohľadávky, ale opätovne podal určovaciu žalobu zdôvodňujúc naliehavý právny záujem, pričom sám neuplatnil svoje právo, ktoré mu umožňoval zákon.
9. Rovnako namietal aj nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že pohľadávka povinného voči nemu prikázaná žalobcovi exekučným príkazom existuje a naďalej trvá. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá spočívala v tom, že uplatnením zľavy z ceny
diela z dôvodu neodstránenia garančných vád zo strany povinného došlo k zníženiu dohodnutej ceny diela, na ktorú vznikol povinnému nárok po uplatnení záručnej doby a tým došlo k zániku pohľadávky povinného, tvoriaceho predmet exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok.
10. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
11. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
12. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nemožno považovať za správne.
13. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o: a/ splnení povinností, b/ nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c/ určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu alebo d/ určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
14. Citované zákonné ust. § 137 uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná súkromnoprávna žaloba, teda v § 137 neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva. Inými slovami, hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinností, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej skutočnosti.
15. Súd napadnutým rozsudkom určil, že exekučný príkaz vydaný súdnym exekútorom je vydaný v súlade so zákonom č. 233/1995 Z.z. a je právne záväzný voči žalovanému v druhom rade. S uvedeným určením súd konštatoval, že procesné úkony súdneho exekútora ako orgánu verejnej moci a to vrátane exekučného príkazu, sú právne akty aplikácie práva vydávané súdnym exekútorom na základe zákona.
16. Uvedený druh žaloby nevyplýva z citovaného ust. § 137 C.s.p. a žalobcom požadovaný osobitný petit nevyplýva ani z hmotného práva. Z uvedeného možno vyvodiť, že hmotné právo nezakladá oprávnenie súdu určujúcim výrokom rozhodnúť o súladnosti a záväznosti právnych aktov aplikácie práva so zákonom a teda žalobcom požadovaná žaloba v tejto časti nie je prípustná. Napokon ani súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia neuvádza, z akého hmotného práva pri rozhodovaní vychádzal.
17. Ak súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tejto časti žalobcom uplatneného nároku vychádzal z iného právneho názoru jeho rozhodnutie nemožno považovať za správne.
18. Z hľadiska právneho posúdenia za správne nemožno považovať ani rozhodnutie súdu ohľadom určenia, že právne úkony žalovaného spočívajúce v jednostrannom započítaní pohľadávok sú absolútne neplatné a v určujúcom výroku, že pohľadávka povinného voči žalovanému v druhom rade prikázaná žalobcovi exekučným príkazom existuje a povinnosť žalovaného v druhom rade plniť podľa exekučného príkazu naďalej trvá.
19. Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., ak dlžník povinného nevyplatí exekútorovi pohľadávku bezodkladne potom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa mu stala pohľadávka splatnou, môže sa oprávnene domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného na všeobecnom súde dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného, ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier, ani odpustiť jej zaplatenie. Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku, ktorú mal voči oprávnenému.
20. Podľa § 109 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., ak oprávnený neuplatnil včas na súde pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného, alebo ak neozná povinnému, že ju uplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.
21. V prejednávanej veci je nesporné, že žalovaný v druhom rade ako dlžník povinného odmietol vyplatiť exekútorovi pohľadávku potom, čo mu bol doručený exekučný príkaz, teda došlo k stavu predpokladaným v ust. § 109 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Žalobcovi ako oprávnenému teda vzniklo právo domáhať sa vo vlastnom mene od žalovaného ako dlžníka povinného na súde vyplatenia pohľadávky. Žalobca teda v zmysle citovaného § 137 písm. a/ C.s.p. žalobou môže požadovať od žalovaného v druhom rade splnenie povinností.
22. Z tohto dôvodu je nesprávny záver súdu prvej inštancie, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že započítanie je neplatné a pohľadávka povinného je daná, nakoľko sa jedná o predbežné otázky vo vzťahu k plneniu podľa § 109 ods. 2 Exekučného poriadku. Ochrana oprávneného teda spočíva v žalobe na plnenie a nie v určení. Až v konaní o žalobe na plnenie posúdi súd námietky žalovaného ohľadom tvrdenia, či došlo, resp. nedošlo k zániku jeho dlhu.
23. Právo oprávneného uplatniť pohľadávku voči dlžníkovi povinného nie je iba oprávnením, ale aj povinnosťou oprávneného voči povinnému. Ak totiž oprávnený včas neuplatní pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného na súde, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá mu vznikla porušením jeho povinností.
24. Vzhľadom na horeuvedené možno konštatovať, že posúdenie veci súdom prvej inštancie nie je správne, preto odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol.
25. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaný a intervenient voči neúspešnému žalobcovi, preto súd zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným a intervenientovi trovy konania v celom rozsahu.
26. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).