Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Csp/154/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobkyne: F. B., X.. XX.XX.XXXX, L. J. XX, XXX XX J., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: TELERVIS PLUS, a.s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený: STRELÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 46, 821 08 Bratislava, IČO: 52 451 747, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.105,30 EUR takto

rozhodol:

I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 350 EUR, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. .

odôvodnenie:

1. Žalobou súdu podanou dňa 22.07.2019 navrhla žalobkyňa, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 1.105,30 EUR. V rámci odôvodnenia žaloby žalobkyňa poukázala na to, že v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok bola v postavení spotrebiteľa úspešná, pričom tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 28.02.2018. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia tohto svojho rozhodnutia uviedol: „14. Zo žaloby vyplynulo, že žalobkyňa žiada vydať bezdôvodného obohatenie z dôvodu, že úverová zmluva neobsahuje obligatórne zákonné náležitosti a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti a aj keď žalobca poukazuje na to, že v obchodných podmienkach, ktoré sú podpísané žalobkyňou je uvedené, že termín poslednej splátky úveru t.j. konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzavretí zmluvy, súd má za to, že takéto označenie nespĺňa uvedenú obligatórnu zákonnú náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. f))., teda že. Termín konečnej splatnosti má však byť uvedený konkrétnym označením minimálne mesiaca a roka, keďže označenie „370. deň“ po uzavretí zmluvy, podľa názoru súdu, nemusí byť pre bežného spotrebiteľa úplne presný a jasný. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca neuviedol v zmluve konkrétny termín konečnej splatnosti uvedením konkrétneho dátumu, t.j. dňa, mesiaca a roku, práve z dôvodu, aby nedošlo k pochybnostiam, resp. neurčitosti uvedenej náležitosti zmluvy. Navyše zmluva neobsahuje ani údaj o dobe jej trvania. Súd zároveň poukazuje na to, že predmetná zmluva neobsahuje správny údaj o ročnej percentuálnej

miere nákladov, keďže ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, hlavne z výsluchu žalobkyne a svedkyne Slávičkovej, nevyhnutnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo aj uzavretie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, keďže žalobkyni bol poskytnutý úver v hotovosti. Nejedná sa teda o samostatnú zmluvu, ktorá by nemala akcesorickú povahu so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pričom aj v samotnej zmluve o poskytovaní domáceho servisu je uvedené, že sa jedná o poskytovanie služieb pri poskytnutí úveru na základe zmluvy č. 520140330 zo dňa 1.2.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že poplatok za domáci servis v sume 573,30 EUR, čo predstavuje 41 % z výšky úveru, nebol zahrnutý do výpočtu RPMN a RPMN teda bolo určené v neprospech spotrebiteľa, tak aj táto skutočnosť zakladá záver o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd taktiež poukazuje na to, že v čase uzavretia zmluvy, ako aj v súčasnosti citovaná zákonná úprava obsahuje aj podmienku uvedenia výšky, počtu a termínov splátok úrokov a iných poplatkov, pričom neuvedenie týchto údajov má za následok taktiež to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd poukazuje aj na to, že žalovaný okrem výsluchu svedkyne Slávičkovej, žiadnym iným spôsobom (predložením listinných dôkazov) nepreukázal, že pri uzatváraní zmluvy konal s odbornou starostlivosťou, teda náležite zisťoval minimálne príjmy a výdavky žalobkyne, ktorá sa v súvislosti s uzatvorením zmluvy vyjadrila tak, že žalovaný prispôsobuje tieto údaje tomu, aby úver spotrebiteľovi „vyšiel“, čo má taktiež za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda nepochybné, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a keďže ako uviedol samotný žalovaný, žalobkyňa tento úver zaplatila v celom rozsahu, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.105,30 (rozdiel medzi poskytnutou sumou 1.400 EUR a sumou 2.505,30, ktorú žalobkyňa zaplatila žalovanému) spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému t.j. od 15.12.201, keďže žalovaný sa týmto dňom dostal do omeškania s plnením svojho dlhu. 16. Čo sa týka servisného poplatku, zo zmluvy vyplýva, že tento predstavuje 18 % z istiny (1.400 EUR), v prejednávanom prípade sumu 252 EUR, avšak zo zmluvy o úvere, ani z ďalších listín, resp. ani z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynulo, čo predstavuje tento poplatok a ako správne poukázala žalobkyňa, taktiež nie je zrejmé, z akého dôvodu sa výška servisného poplatku odvíja od výšky istiny, keďže z jeho pojmového označenia možno predpokladať, že by sa mohlo jednať o prípadné náklady súvisiace s uzavretím zmluvy, avšak v takomto prípade by skutočne nemalo zohrávať úlohu to, aká suma bola dlžníkovi poskytnutá. Z vykonaného dokazovania teda nevyplynulo, na aké konkrétne služby, resp. protiplnenie má žalobkyňa právo z titulu tohto poplatku, teda čo získala tým, že tento poplatok zaplatila. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalovaný poskytol žalobkyni úver, teda konkrétnu sumu a vzájomným protiplnením je vrátenie tejto sumy spolu s úrokom. Servisný poplatok nie je dojednaním o hlavnom predmete plnenia, ako už bolo uvedené, preto súd môže skúmať, či dojednaním servisného poplatku došlo resp. nedošlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Z výsluchu svedkyne F., ktorá dojednávala predmetnú zmluvu za žalovaného vyplynulo, že servisný poplatok sa účtuje za to, že chodila vyberať od žalobkyne splátky úveru. V priebehu pokračovania výsluchu sa ale svedkyňa opravila s tým, že servisný poplatok si stotožňovala s poplatkami, ktoré súvisia so zmluvou o poskytovaní domáceho servisu, pričom z obsahu tejto zmluvy resp. vykonaného dokazovania je aspoň zrejmé, že tieto poplatky boli účtované za osobné inkasovanie splátok úveru, teda je zrejmé, čo bolo protiplnením tohto poplatku. Vzhľadom na skutočnosť, že zo zmluvy nie je absolútne zrejmé za čo je servisný poplatok účtovaný a čo zahŕňa, resp. aké protiplnenie z neho vyplýva pre spotrebiteľa, považoval súd tento poplatok za rozporný s dobrými mravmi a podľa názoru súdu dojednaním tohto poplatku žalovaný zároveň obišiel zákon tým, že dojednal úrok, ktorého výška síce navonok nepôsobí ako rozporná s dobrými mravmi, ale pri sčítaní týchto platieb, teda úroku a servisného poplatku je zrejmé, že táto výška predstavuje 38 %, pričom z prehľadu NBS o priemerných úrokových sadbách vyplýva, že za obdobný úver si banky účtovali úrok vo výške 6,99 % za úver do 1 roka a 11,16 % za úver od 1 do 5 rokov, čo predstavuje v priemere až 4 násobok. Vzhľadom na uvedené preto súd dospel k záveru, že dojednanie servisného poplatku je neprijateľnou a teda neplatnou zmluvnou podmienkou, keďže žalovaný nepreukázal ani to, aby bol tento poplatok individuálne dojednaný, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že percentuálna výška servisného poplatku je predtlačená v zmluve a pracovník žalovaného do zmluvy iba dopíše jeho konkrétnu výšku v závislosti od výšky istiny 17. V súvislosti so zmluvou o poskytovaní domáceho servisu, súd opätovne konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že uzavretie tejto zmluvy bezprostredne a nepodmienečne súviselo s uzavretím zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Svedkyňa F., ktorá zmluvu dojednávala za žalovaného, sa vyjadrila, že pokiaľ bol úver poskytovaný v hotovosti, tak bolo nevyhnutné aj jeho splácanie v hotovosti osobným inkasovaním na základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu,

teda ani táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že žalovanému nič nebránilo, aby poplatok za osobné inkasovanie zahrnul do samotnej úverovej zmluvy, pričom súd má za to, že práve takýmto spôsobom žalovaný opätovne obchádzal zákon tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne, ale spolu so splátkami úveru. Dojednanie poplatku za hotovostné inkasovanie platieb ako už bolo vyššie konštatované nie je dojednaním o hlavnom predmete plnenia, preto súd môže skúmať, či aj dojednaním tejto zmluvnej podmienky došlo k značnej nerovnováhe v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd zároveň poukazuje aj na to, že aj označenie predmetnej zmluvy ako „Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu“ nie je úplne presné a hodnoverné, keďže táto zmluva znamená v podstate iba poplatok za výber splátok, preto z hľadiska korektnosti bolo možno vhodné túto zmluvu nazvať ako zmluvu o poplatku za osobné inkasovanie splátok, pričom ako už bolo konštatované žalovanému nič nebránilo, aby bol tento poplatok zahrnutý priamo v zmluve, avšak takýmto rozložením poplatkov chcel žalovaný, podľa názoru súdu, zmiasť spotrebiteľa a zneprehľadniť jednotlivé poplatky. Ako už bolo konštatované výška poplatku za domáci servis predstavuje vo vzťahu k istine 41 %, pričom súd považuje za úplne absurdné, aby aj podpriemerný spotrebiteľ v prípade, pokiaľ by mu bola poskytnutá možnosť splácania úveru (napr. z účtu resp. poštovou poukážkou) súhlasil s tým, že splátky úveru nebude uhrádzať iným spôsobom, ale hotovostným výberom a že zároveň bude dobrovoľne platiť aj takéto neprimerane vysoké poplatky za túto „službu“. Aj keď ako už súd konštatoval, na rozdiel od servisného poplatku je zrejmé, za akú službu je poplatok na základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu vyberaný, je úplne zrejmé, že vyberanie takýchto poplatkov úplne jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože akýkoľvek iný bežný spôsob úhrady splátok úveru je nepochybne neporovnateľne lacnejší, než spôsob, ktorý ako vyplýva z výsluchu samotnej žalobkyne, resp. aj svedkyne F. dojednal žalovaný bez toho, aby dal žalobkyni na výber inú možnosť, teda dá sa povedať, že sa jedná o určité vnútené uzavretie tejto zmluvy. Z týchto dôvodov preto súd určil, že aj táto zmluvná podmienka je neprijateľná, teda neplatná. 18. Súd zároveň opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalovaný protiplnenie za poskytnutie úveru rozložil na tri sumy a to, zdanlivo primeraný úrok, servisný poplatok, ktorého dojednanie je záhadou, keďže nie je vôbec zrejmé, za čo je tento poplatok účtovaný a treťou časťou je logicky nepochopiteľný a zároveň sofistikovaný poplatok za výber splátok úveru.“ Žalobkyňa zároveň poukázala na to, že ako spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv, pričom svoje práva musela brániť v pôvodnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a zároveň má aj funkciu relutárnu. Keďže si ako spotrebiteľ úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, a preto navrhla, aby súd uložil žalovanému povinnosť priznať jej sumu 1.105,30 EUR, jednak z titulu neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako aj z dôvodu, že žalovaný sa na jej úkor obohatil o sumu 1.105,30 EUR.

2. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 23.08.2019 k žalobe uviedol, že žalobkyňa v konaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala výšku finančného zadosťučinenia, ani okolnosti, ktoré by odôvodňovali jeho priznanie. Poukázal na to, že je nevyhnutné, aby ujma vznikla a zo strany žalobkyne bola nespochybniteľne preukázaná. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobkyňa v pôvodnom konaní žalovala vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré jej aj bolo priznané a nie je možné, aby žiadala okrem uvedeného bezdôvodného obohatenia ešte aj primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa svoj nárok opiera o skutočnosť, že je potrebné sankcionovať žalovaného, avšak v zmysle platnej právnej úpravy, primerané finančné zadosťučinenie nemá sankčnú funkciu, naopak, má do istej miery zmierňovať a reparovať ujmu spotrebiteľa, ktorá musí byť dôvodne preukázaná, musí vzniknúť v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného a musí byť takého rozsahu a charakteru, že je na mieste, aby súd uložil povinnosť zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa však nešpecifikovala, aká ujma jej vznikla a žiadnym spôsobom neodôvodnila, akú ujmu požaduje kompenzovať. Vzhľadom na uvedené preto žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

3. Žalobkyňa v rámci výsluchu pred súdom poukázala na to, že žalovaný jej realizoval tzv. domáci servis, teda vyberanie splátok úveru, a to každý týždeň v byte spotrebiteľa. Avšak splátky boli inkasované napr. aj v obchodnom centre, v aute pred blokom, resp. došlo dokonca k situácii, že žalobkyňa mala návštevu a pani R.Á., prišla za žalovanou inkasovať splátky úveru, čo bolo nepríjemné, keďže hlasito rozprávala, návšteve muselo byť jasné, o čo sa jedná, pričom ona sa cítila trápne, nepríjemne a zle to na ňu psychicky vplývalo. Zároveň poukázala na to, že poslednýkrát bola u nej pani R. s ešte s jednou pani a povedali

jej, že musí zaplatiť sumu 200 EUR, a keď sa vyjadrila, že všetko už rieši súd, tak postupne túto sumu znižovali na 150, 100 EUR a skončilo to pri sume 20 EUR, ktorú aj zaplatila, aby mala pokoj. Následne tiež volala pani R., aby už nechodila inkasovať splátky úveru, pretože vec rieši súd, k čomu jej ona povedala, že je to zbytočné, že nemá šancu na úspech, pretože oni majú všetko dokonale ošetrené. Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že ju mrzí strata peňazí, ktoré zbytočne preplatila žalovanému a na otázku súdu uviedla, že suma, ktorá jej bola priznaná v pôvodnom konaní na základe právoplatného rozsudku vo veci jej doposiaľ nebola vyplatená.

4. Podľa o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "") a označovanie výrobkov cenami. Podľa o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa posledná veta o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 09.06.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Podľa posledná veta o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

5. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu , či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. V tomto ohľade súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého okrem iného vyplýva, že jediným predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je, že spotrebiteľ sa na súde úspešne domohol svojich práv a nie je potrebné preukazovať, že spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, teda žalobca v danom prípade nemusí preukazovať existenciu a výšku vzniknutej ujmy. V konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. súd určil neprijateľnosť zmluvných podmienok a zároveň žalobkyni priznal bezdôvodné obohatenie v sume 1.105,30 EUR.

6. Základným o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú , zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

7. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež prihliadať na okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu súd považuje výšku priznaného finančného zadosťučinenia za primeranú s tým, že priznaním tejto sumy bude podľa názoru súdu naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia

a zároveň je naplnená aj jeho výchovná a odradzujúca funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného vyplývať tak, aby v budúcnosti spotrebiteľov nezavádzal, nepoužíval nekalé obchodné praktiky a v zmluvách uvádzal všetky zákonné náležitosti, a to v správnej výške. Súd považuje sumu vo výške 350 EUR za primeranú, aj s ohľadom na argumentáciu právneho zástupcu žalobkyne, že v danom prípade sa chcel žalovaný obohatiť na jej účet v rozsahu 1.105,30 EUR, preto má byť zadosťučinenie v rovnakej výške, čo ale súd nepovažoval za primerané a za to, že určená výška odzrkadľuje všetky vyššie uvedené kritéria. V prevyšujúcej časti, preto súd žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol.

8. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom z ich výkladu a praxe súdov je zrejmé, že pokiaľ rozhodnutie o uplatnenom nároku závisí od úvahy súdu, tak ako to bolo v tomto prípade, je namieste priznať nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy, preto súd v danej veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa , v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).