Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-34-2020.pdf
PDF · 105.39 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/34/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: A. S., nar. X.X.XXXX, trvale bytom: I. X, XX-XXX X., Poľská republika, právne zast.: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, Žilina proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: M. O. A., nar. XX.X.XXXX, byrom Z. Xb/XX, XX-XXX D.- D., Poľská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8444-3/2014-BA zo dňa 14.3.2014 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredia č. 8444-3/2014-BA zo dňa 14.3.2014 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu.
III. Účastníkovi konania M. O. A. sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Žalobou došlou súdu dňa 16.4.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 8444-3/2014-BA zo dňa 14.3.2014, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie a zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č.700-0290/2011-23 zo dňa 12.09.2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi ako zamestnancovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 9.4.2010. Zmenové rozhodnutie v zásade spočívalo v zmene textu výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, keď sa text: „....nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 9.apríla 2010 vypustil a nahradil textom: „... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 9.4.2010 podľa slovenskej legislatívy“. V ostatnej časti bolo prvostupňové rozhodnutie žalovanou potvrdené.
2.Žalobca namietal, že žalovaná rozhodla v rozpore s požiadavkou na aplikáciu čl. 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len Nariadenie) , v zmysle ktorého sa na žalobcu vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky, s poukazom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia, nakoľko žalobca vykonával činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky. Za pochybenie považuje to, že žalovaná vo svojom procesnom postupe neúplne zistila skutkový stav veci a aplikovala naň nesprávny hmotnoprávny predpis, pričom svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnila, keď iba poukázala na ustanovenia právnych predpisov a dôsledne sa nevysporiadala s individuálnou situáciou žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala iba to že výsledkami vykonanej kontroly nebolo preukázané,
že by žalobca vykonával činnosť na území Slovenskej republiky, pričom však podkladom rozhodnutia neboli relevantné zistenia kontroly jeho zamestnávateľa počas ktorej bola správnemu orgánu predložená všetka existujúca dokumentácia zamestnanca, čím bolo vyčerpané dôkazné bremeno v súvislosti s s reálnym výkonom činnosti žalobcu. Zdôraznil, že koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia je okrem iného založená na princípe rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva, čo žalovaný porušuje svojim diskriminačným postupom voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľska. K porušeniu tohto princípu došlo tiež tým, že u iných zamestnancov toho istého zamestnávateľa za rovnakých pracovných podmienok Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatívne ako legislatívne uplatniteľnej. Diskriminačný charakter má tiež oznámenie žalovaného týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenska vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy, podľa ktorého: „ u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území SR nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniknutí poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym predpisom“. Uvádzané podľa žalobcu evokuje a smeruje k vydávaniu rozhodnutí šablónového charakteru, bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu.
3.Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 15.8.2014 navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že riešenie zamestnancov zamestnávateľa M. O. A.-GM CONZULTING prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle Nariadenia č. 883/2004 v spojení s Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 a vykonávacím Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 je rozhodujúce preukázanie nadväznosti na reálny výkonu činnosti, ako jeden zo základných faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Rovnako zásadný význam má aj preukázanie naplnenia kritéria registrovaného sídla zamestnávateľa v zmysle čl. 14 vykonávacieho nariadenia.
4.Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava sa dňa 7.7.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania je rodinný dom. Kontrolou bolo zistené, že v rodinnom dome sa nenachádza žiadna prevádzka a ani žiadni zamestnanci. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Dňa 14.7.2011 bola vypracovaná správa o vykonaní kontroly a súčasne bol zamestnávateľ vyzvaný na predloženie relevantných dokladov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ následne predložil štvrťročné správy o vykonaní práce ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácii. Iné doklady zo strany zamestnávateľa predložené neboli. Na základe týchto skutkových zistení Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnávateľa žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a z tejto skutočnosti je nutné vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom.
5.Krajský súd v Trnave rozsudkom 14S/64/2014 - 142 zo dňa 26.3.2018 vydaným sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom rozhodnutie žalovanej zo dňa 14.3.2014 zrušil podľa § 191 ods.1 písm. d) a e) v spojení s § 491 ods. 1 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) pre jeho nepreskúmateľnosť a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
6.Podľa zistenia súdu konštatovaného v rozsudku zo dňa 26.3.2018 preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej zložky sociálnej poistenia, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 209 ods.4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Vo vzťahu k významu rozhodnutia neprimerane stručnom odôvodnení Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava neuviedla žiaden dôkaz potvrdzujúci prijatý záver o nedostatku vzniku účasti žalobcu na poistení a, logicky, ani spôsob jeho vyhodnotenia. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný síce popísal vnútroštátnu i medzinárodnú právnu úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky i spôsob vykonávania šetrenia v tomto konkrétnom prípade, v konečnom dôsledku však svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území Slovenskej republiky vykonával činnosť ako zamestnanec.
7.Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní , v ktorom bola u zamestnávateľa M. O. - GM Conzulting, vykonaná na základe signalizácie ZUS Varšava dňa 7.7.2011 kontrola, nakoľko sa jednalo o jedného zo zamestnávateľov , zamestnávajúcich osoby s podozrivo nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom. Účelom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky.
8.Na základe výsledkov kontroly vydala Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodnutie č. 700-0290/2011-23 zo dňa 12.9.2011, podľa ktorého zamestnancovi zamestnávateľa M. O. A.-GM CONZULTING, so sídlom Buková, S. A., nar. X.X.XXXX, nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 09.04.2010.
9.Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 26.10.2011 odvolanie a namietal porušenie procesných práv v súvislosti s dokazovaním predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia tak čo sa týka jeho účasti v konaní ako aj nevysporiadanie sa s obsahom predložených dôkazov.
10.Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veci rozhodla tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenila vo výrokovej časti rozhodnutia tak, že text: „....nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 9. apríla 2010 nahradila textom: „..... nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 9.4.2010 podľa slovenskej legislatívy.“ V ostatnej časti bolo prvostupňové rozhodnutie žalovanou potvrdené s odôvodnením, že kontrolou vykonanou dňa 7.7.2011 bolo zistené, že žalobca reálne nevykonával svoju činnosť na území Slovenskej republiky, pričom pre vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti je potrebné okrem prihlášky aj to, aby bol preukázaný zo strany zamestnávateľa reálny výkon práce svojich zamestnancov na území Slovenskej republiky.
11.Tento rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 9Sžsk/109/2018 zo dňa 29.1.2020.
12.V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že sa krajský súd opomenul vysporiadať s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je.
Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žaloba osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský súd posudzoval rozhodnutie v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia bola žalovaná príslušná.
13.Podľa vyjadrenia žalovanej poľská legislatíva mala byť v prípade žalobcu určená v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou. Takáto dohoda nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu, avšak v každom prípade musí byť existencia takejto dohody žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorých dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia).
14.Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia nevyplýva. List zo dňa 10.12.2013, ktorým mala žalovaná akceptovať návrh dohody a ktorý sa má vzťahovať na 1236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo do obsahu a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy vzťahuje. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.
15.Ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či stane konečným nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve prechádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu.
16.Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné. K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd uviedol, že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. 1 Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.
17.Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie žalovanej síce bolo potrebné zrušiť, avšak z dôvodu, že žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.
18.Za nedostatok postupu krajského súdu vo veci považoval kasačný súd súčasne skutočnosť, že rozhodnutie vo veci bolo prijaté sudcom, hoci od počiatku (pred zmenou procesných predpisov) v nej konal a rozhodoval senát krajského súdu.
19.Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd v ďalšom konaní prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti riadne a včas predvolaných účastníkov konania (v senáte zloženom pre zmenu v organizácii práce na Krajskom súde v Trnave vyplývajúcu z rozvrhu práce na rok 2020 čiastočne z iných členov senátu, ako tomu bolo v čase pôvodného pridelenia veci), oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a opätovne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
20.Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenia“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
21.Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
22.Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
23.Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
24.Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
25.Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.
26.V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela dňa 01.12.2010 pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
27.Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sproné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.
28.V prípade žalobcu poľská legislatíva ako uplatniteľná legislatíva mala byť určená v zmysle čl. 16 ods.4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi poľskou inštitúciou sociálneho poistenia a Sociálnou poisťovňou, pričom túto dohodu by podľa žalovaného mal potvrdzovať list zo dňa 10.12.2013 adresovaný poľskej strane (ZUS) obsahujúci stanovisko žalovaného k riešeniu situácie 1236 bližšie neidentifikovaných osôb - zamestnancov piatich zamestnávateľov pôsobiacich na území SR.
29.Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/109/2018 súd tento doklad pre nedostatok identifikácie osôb, na ktoré by sa dohoda orgánov sociálneho poistenia mala vzťahovať, považoval za neurčitý, nepreukazujúci existenciu dohody o určení legislatívy uplatniteľnej na žalobcu.
30.Žalovaná tak podľa zistenia súdu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby uplatniteľná legislatíva bola záväzne určená postupom stanoveným koordinačnými nariadeniami a nimi určeným príslušným orgánom, ktorým je príslušná poľská inštitúcia ZUS, nakoľko v konaní nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike a podľa čl. 16 ods.2 vykonávacieho nariadenia má uplatniteľné právne predpisy určiť práve inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby.
31.Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 491 ods.1 SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom žalovaná svoj postup vo veci podriadi výsledku určenia uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS.
32.V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP, s tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods.2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
33.O náhrade trov konania ďalšieho účastníka M. O. A. súd rozhodol s poukazom na skutočnosť, že tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.