Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoPr-5-2019.pdf
PDF · 123.04 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/5/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v C. Č.. X, U., zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. osloboditeľov č. 10, proti žalovanému Obec Laškovce, Obecný úrad Laškovce, so sídlom v Laškovciach č. 36, Pozdišovce, zastúpenému JUDr. Jurajom Baťalíkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Štefana Kukuru č. 14, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 27Cpr/5/2016-311 zo dňa 17.5.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
P r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 27Cpr/5/2016-311 zo dňa 17.5.2019 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď žalovaného daná mu listom zo dňa 28.4.2016 je neplatná, vzájomnú žalobu doručenú súdu 17.4.2019 vylúčil na samostatné konanie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorá bola súdu doručená 3.8.2016 domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu listom zo dňa 28.4.2016, pretože táto výpoveď neobsahuje formálnoprávne a materiálnoprávne podmienky tak, ako ich vyžaduje zákon, nebola mu doručená a ani písomné rozhodnutie, ktorým by malo dôjsť k organizačným zmenám. Okrem toho si žalovaný nesplnil ani ponukovú povinnosť a neponúkol mu písomne žiadnu inú vhodnú prácu. Poukázal na to, že je zamestnaný ako asistent učiteľa od 1.9.2011 v Základnej škole v Laškovciach, kde sa dňa 28.4.2016 uskutočnila porada učiteľov, na ktorej bola žalobcovi prečítaná písomnosť, že sa ruší jeho miesto asistenta učiteľa. Na porade boli prítomní riaditeľ školy, učiteľka C. U. a školníčka V. L.. Po porade ho vyhľadala advokátska koncipientka B. U., ekonómka obce I.. T. B. a starosta obce Laškovce C. T., kedy mu koncipientka advokáta dala na vedomie zrušenie jeho pracovného pomeru formou dohody, ktorú mu aj písomne predložila na podpis, čo on odmietol. Následne listom zo dňa 1.6.2016 žiadal túto písomnosť doručiť do vlastných rúk, avšak bolo mu riaditeľom Základnej školy Laškovce oznámené písomne listom zo 6.6.2016, že písomnosti, ktoré mu boli prečítané a týkajú sa ukončenia jeho pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce odmietol prevziať napriek tomu, že bol s nimi oboznámený a preto tieto doklady nemá povinnosť mu doručovať. Prakticky až vtedy, keď mu bol doručený tento list (11.7.2016) sa dozvedel, že mu bola daná výpoveď. Je presvedčený, že žalovaný len predstieral prijatie organizačných opatrení a výpoveď mu dal účelovo, keďže v posledných komunálnych voľbách podporoval iného advokáta. Zriaďovateľom Základnej školy v obci Laškovce je Obecný úrad Laškovce a zamestnávateľ sa najprv s ním snažil skončiť pracovný pomer z dôvodu
porušovania pracovnej disciplíny, avšak neúspešne a preto si zvolil inú cestu. Žalobca poukázal na to, že práceneschopný je od 20.6.2016 až do podania žaloby, avšak listom zo dňa 30.8.2016 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a považuje výpoveď zo dňa 28.4.2016 za neplatnú.
3. Žalovaný požadoval žalobu zamietnuť, tvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru žalobcu datovaná dňa 28.4.2016 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce bola toho istého dňa žalobcovi doručená a spĺňa všetky formálnoprávne a materiálnoprávne podmienky, ktoré vyžaduje zákon. Výpovedi predchádzalo prijatie písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, z dôvodu zníženia nákladov a zefektívnenia práce zamestnávateľa sa zrušilo jedno pracovné miesto asistenta učiteľa s miestnom výkonu práce C. Č.. XX. Obec C. ako zriaďovateľ Základnej školy F. C. týmto rozhodnutím reagoval na novelu zákona č. 245/2008 Z.z. (školský zákon), v zmysle ktorého od 1.9.2016 nadobudla účinnosť zmena týkajúca sa poskytovania príspevkov na žiakov so sociálne znevýhodneného prostredia. Čo sa týka doručovania tak rozhodnutia o organizačných zmenách, výpovede z pracovného pomeru, tak žalobca bol oboznámený s dokumentmi, ako aj s tým, že žalovaný už nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Bolo mu ponúknuté, že môže ukončiť pracovný pomer dohodou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. S obsahom týchto listín bol oboznámený žalobca hlasným prečítaním v prítomnosti dvoch svedkov - riaditeľa školy a starostu obce Laškovce a keďže žalovaný neprijal ponúknutú dohodu ani možnosť mať vyššie odstupné, za prítomnosti dvoch svedkov L.. B. U. J. I.. T. B., ako aj riaditeľa školy, a starostu obce mu bola doručovaná výpoveď z pracovného pomeru, obsahom ktorej bol detailne ústne oboznámený jej hlasným prečítaním, avšak túto odmietol prevziať. V žiadnom prípade sa nejedná o žiaden akt pomsty zo strany žalovaného, prípadne starostu obce.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie jednak výsluchom účastníkov, svedkov, ale aj listinnými dôkazmi a vec právne posúdil podľa ust. § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2, § 74 veta prvá, § 38 ods. 4 Zákonníka práce a súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
5. Medzi stranami sporu bolo sporné, či v prejednávanom prípade bola predmetná výpoveď zo dňa 28.4.2016 doručená žalobcovi zákonným spôsobom, a či organizačná zmena zo dňa 25.4.2016, realizovaná rozhodnutím Obce Laškovce, Obecným úradom č. 36 v Laškovciach, bola opodstatnená a či bola splnená ponuková povinnosť zamestnávateľa.
6. V prvom rade súd prvej inštancie posudzoval zákonnosť doručovania výpovede zo strany žalovaného žalobcovi. Zistil, že žalovaný výpoveď doručoval žalobcovi v zmysle § 38 Zákonníka práce do vlastných rúk na pracovisku dňa 28.4.2016 na pracovnom stretnutí po školskej porade, kedy ju žalobca odmietol prevziať. Bolo pritom zistené, že svedkyne navrhnuté žalobcom L.. U. J. L. na pracovnom stretnutí, kde sa už odovzdávala žalobcovi po ponuke dohody aj výpoveď z pracovného pomeru, už neboli prítomné, a preto ich tvrdenie, že žalobcovi bola ponúknutá len dohoda, nevyvracia žalovaným preukázané, že po odmietnutí dohody bola doručovaná výpoveď a je zrejmé, že tieto uvedené svedkyne už neboli v predmetnej miestnosti. Pri doručovaní výpovede boli ďalší svedkovia, a to I.. B., D. Š.B., L.. U., ktorí zákonné doručovanie výpovede potvrdili, aj to, že žalobca túto výpoveď odmietol prevziať. L.. U. J. I.. T. B. svojimi podpismi na listinnom dôkaze potvrdili, že výpoveď žalobcovi doručovaná bola dňa 28.4.2016, že bol oboznámený s jej obsahom a odmietol ju prevziať.
7. Keďže predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je organizačná zmena, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a touto nadbytočnosťou, súd prvej inštancie sa zaoberal aj týmito skutkovými okolnosťami sporu a v odôvodnení svojho rozhodnutia ich náležite skomentoval. O organizačnej zmene, ako vyplýva z listinného dôkazu, žalovaný rozhodol o organizačnej zmene dňa 25.4.2016, keď prijal písomné rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov z dôvodu zníženia nákladov a zefektívnenia práce zamestnávateľa. V súvislosti s touto organizačnou zmenou bolo ustanoveným spôsobom rozhodnuté a z neho zrejmé, že v dôsledku realizácie organizačnej zmeny sa zrušilo jedno pracovné miesto asistenta učiteľa. Ak žalobca namietal, že písomné rozhodnutie o organizačnej zmene bolo pravdepodobne prijaté až po doručení výpovede zamestnancovi, čo dôvodil aj tým, že nebolo zverejnené skôr, toto svoje tvrdenie nepreukázal. Neskoršie zverejnenie rozhodnutia o organizačnej zmene totiž odôvodnil žalovaný jeho účinnosťou (1.7.2016), keďže pracovný pomer mal skončiť k 30.6.2016. Okrem toho zákon nevyžaduje zverejnenie organizačnej zmeny a preto nebolo preukázané, že žalovaný prijal organizačnú zmenu až po doručení výpovede. Okrem toho prijatie organizačnej zmeny v písomnej forme potvrdili na
porade dňa 28.4.2016 svojím podpisom L.. C. U. J. V. L., ktoré na tejto školskej porade boli. Ide o osobitný dokument, ktorý nie je súčasťou zápisnice z pracovnej porady, ale o ďalší dokument, ktorým zamestnanci potvrdili, že boli na pracovnej porade a že boli oboznámení so skutočnosťou o organizačnej zmene. V súvislosti so svedkyňou Q. a jej podpisom v súvislosti s touto poradou a organizačnou zmenou bolo preukázané, že táto prišla do práce 3.5.2016 a dokument len dodatočne podpísala. Súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými procesnými argumentmi žalobcu v tejto súvislosti. V súvislosti s opodstatnením organizačnej zmeny, ktorá viedla k daniu výpovede žalobcovi zo strany žalovaného, poukázal súd na to, že výber zamestnanca, s ktorým bude ukončený pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien je síce v kompetencie zamestnávateľa, ale nič to nemení na skutočnosti, že opodstatnenosť organizačnej zmeny musí žalovaný v konaní aj preukázať. V tomto spore podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný dostatočne preukázal opodstatnenosť organizačnej zmeny vzhľadom na zmeny vo financovaní školy od 1.9.2016 v závislosti od počtu žiakov, ktorí reálne navštevovali školu na rozdiel od úpravy do tohto obdobia. Existuje teda aj príčinná súvislosť medzi dôvodom organizačnej zmeny zo dňa 25.4.2016 a medzi nadbytočnosťou, z ktorého dôvodu mala byť žalobcovi daná výpoveď dňa 28.4.2016 a tým aj žalovaný preukázal dôvodnosť organizačnej zmeny v čase dania výpovede. Riaditeľ školy pritom informoval zriaďovateľa o reálnom poklese študujúcich žiakov, keďže v roku 2015 bolo evidovaných 51 žiakov, v roku 2016 síce 59, ale z toho navštevovalo reálne školu len 43 žiakov, čo preukázal aj triednou knihou.
8. Ak žalobca namietal nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaným podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, tak aj týmto jeho argumentom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie riadne zaoberal. V konaní ostalo nesporné, že žalovaný neponúkol žalobcovi žiadnu prácu, pretože aj vo výpovedi konštatuje, že nemá v súčasnej dobe žalobcu možnosť ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Uvedené vyplýva aj z prijatej organizačnej štruktúry, že pod riaditeľa školy podliehajú dvaja triedni učitelia a školníčka, teda žiadne vhodné miesto nebolo voľné. Okrem toho žalobca ako zamestnanec ani nič iné netvrdil. preto podľa názoru súdu táto zákonná podmienka zo strany žalovaného splnená bola. Žalobca poukazoval aj na uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 25.6.2016 vo veci, že ani jeden zo svedkov, ani riaditeľ ani starosta nespomenul, že žalobcovi boli okrem výpovede doručované aj iné dokumenty, t.j. dokument, že ho nemajú možnosť ďalej zamestnať. Z uvedeného má za to, že všetky dokumenty, na ktoré sa žalovaný odvoláva boli vyhotovené až dodatočne, t.j. po 28.4.2016, lebo inak by ich boli spomenuli pred vyšetrovateľom. Žalovaný však na obranu uviedol, že svedkovia pred vyšetrovateľom odpovedali len na jeho otázky. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že z listu žalovaného zo dňa 28.4.2016, ktorý adresoval žalobcovi vyplýva, že žalovaný oznámil žalobcovi, že nemá možnosť ho ďalej zamestnať, pričom jeho doručenie odmietnutím bolo preukázané listinným dôkazom podpísaným riaditeľom a dvomi svedkami, ako aj ich výpoveďou.
9. Na základe uvedeného žalobu žalobcu v celom rozsahu súd prvej inštancie zamietol.
10. Vzhľadom k tomu, že dňa 17.4.2019 žalovaný podal vzájomnú žalobu o určenie, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie zamestnanca podľa § 79 ods. 1 Zák. práce, súd prvej inštancie podľa § 147 ods. 1,4 CSP vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie.
11. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania.
12. V zákonnej lehote podal proti zamietavému výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o trovách konania odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/,d/,f/ a h/ CSP. Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolanie nebolo podané proti výroku, ktorým súd prvej inštancie vylúčil vzájomný návrh žalovaného na samostatné konanie, aj keď v úvode odvolania odvolateľ uvádza, že odvolanie smeruje „proti výrokovej časti rozsudku, ktorou súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol“. Evidentne ide o pisársku chybu, keďže výrok, ktorým by bola žaloba zamietnutá v prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok nemá. Odvolateľ poukázal na to, že zo žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca sa domáha neplatnosti výpovede danej mu žalovaným listom zo dňa 28.4.2016, naďalej namietal, že žalovaný mu dodnes výpoveď nedoručil, a to ani rozhodnutie o organizačnej zmene, namietal, že výpovedný dôvod je umelo vykonštruovaný a nadbytočnosť je veľmi často zneužívaná ako oficiálny výpovedný dôvod v prípade, že sa zamestnávateľ potrebuje nepohodlného zamestnanca zbaviť. Odvolateľ ďalej poukazoval na rozporuplné tvrdenia súdu prvej inštancie v bode 42 a 43 odôvodnenia rozsudku s tým, že jeho závery sú v rozpore s vykonanými dôkazmi. Jedna skupina svedkov totiž tvrdila, že po pracovnej porade
dňa 28.4.2016 žalobcovi nebola doručovaná výpoveď, druhá skupina tvrdila opak. Výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že výpoveď žalobcovi doručovaná nebola, súd prvej inštancie vyhodnotil neobjektívne, v rozpore so zákonom a s logickými súvislosťami. Poukázal pritom aj na výpoveď štatutára zriaďovateľa školy starostu obce Laškovce C. T. s tým, že tento korunný svedok pred súdom zjavne klamal, keď tvrdil, že rozhodnutie o organizačnej zmene žalobcovi do vlastných rúk bolo doručované poštou. Odvolateľ poukazoval aj na výpoveď B. U. v súvislosti s vyhotovovaním rozhodnutia o organizačnej zmene, ale aj I.. T. B. v súvislosti s prítomnosťou osôb pri úkonoch dôležitých pre posúdenie oprávnenosti žaloby žalobcu. Spochybnil aj dôveryhodnosť výpovede riaditeľa školy F. A., ktorý sám inicioval organizačnú zmenu, vedel o nej s ročným predstihom a v spore uviedol, že sa o organizačnej zmene dozvedel až od starostu obce dňa 25.4.2015. odvolateľ poukázal aj na rozporuplné tvrdenia vypočutých svedkov v súvislosti s podpisovaním zápisnice z pracovnej porady 28.4.2016, čo dôvodne vyvoláva pochybnosť o manipulácii aj preto, že zápisnica obsahuje dve prezenčné listiny. Spúšťacím mechanizmom rozviazania pracovného pomeru so žalobcom podľa neho bolo poukazovanie na porušovanie pracovnej disciplíny kolegyne L.. B. Q.. Zmätky s doručovaním a vyhotovovaním rozhodnutí a dokumentov vinou žalovaného vyvoláva množstvo pochybností, bolo povinnosťou žalovaného doručiť mu relevantné dokumenty poštou. V súvislosti s oprávnenosťou organizačnej zmeny súd prvej inštancie vykonal dokazovanie až na namietanie žalobcu, ale vykonané dôkazy vyhodnotil v rozpore so skutkovým a právnym stavom, keďže rozhodnutie o organizačnej zmene je formulované len všeobecne, na základe čoho súd nemôže riadne posúdiť, či ide o nadbytočnosť zamestnanca a existuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a rozviazaní pracovného pomeru. Nemôže byť na ujmu žalobcu ako zamestnanca, že Základná škola v Laškovciach v Protokole o zbere údajov pre normatívne financovanie tzv. Eduzberu pre rok 2016/17 nemá ani u jedného žiaka so SZP vyjadrenie centra pedagogického poradenstva a prevencie, ide o prekážku na strane zamestnávateľa a je na ňom, aby takého vyjadrenie centra zabezpečil. Už skutočnosť, že rozhodnutie o organizačných zmenách nebolo zverejnené včas v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a to minimálne dňom ukončenia pracovného pomeru, v tomto prípade dňa 28.4.2016 (deň pracovnej porady). V neposlednom rade odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie prieťahy v konaní, keď bolo rozhodnuté skoro až po troch rokoch od podania žaloby. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jeho žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov celého konania, prípadne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané, rozsudok v napadnutých výrokoch je vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4.6.2020 po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
15. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, žalobkyňa podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2,3 CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.). Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
17. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Na zvýraznenie správnosti rozhodnutia dodáva:
18. Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov (pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982 (ďalej len „dohovor“), pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.
19. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa premieta ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.
20. Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný
pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2009 sp. zn. 5 M Cdo 17/2008). Oboznámenie sa s rozhodnutím o organizačných zmenách, s výpoveďou ako aj s tým, že organizácia nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a doručovanie týchto písomností, odmietnutie ich prevzatia žalobcom bolo v konaní pred súdom prvej inštancie predmetom dokazovania so správnym záverom, na ktorý odvolací súd odkazuje a nepovažuje za potrebné dôvody opakovať.
21. Z ustanovenia § 61 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania predmetnej výpovede). Stačí v danom kontexte iba poznamenanie, že splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce je (ďalšou) hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu.
22. Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda sú: existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), nadbytočnosť zamestnanca, príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.
23. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať [diskriminačným postupom zamestnávateľa pri takomto výbere by sa súd však zaoberal; porovnaj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) výklad významu zákazu diskriminácie, ktorý v prípade výpovede pre nadbytočnosť Súdny dvor podal vo svojom rozsudku z 30. apríla 1996, C-13/94, P. proti S. a Cornwall Country Council]; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009 sp. zn. 3Cdo 33/2008 upozorňujúci, že zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ, sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta (funkcie) alebo určitého počtu takýchto pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom (podobnom) pracovnom mieste (funkcii). V danom prípade došlo organizačnou zmenou žalovaného k zrušeniu pracovného miesta asistenta učiteľa, na ktorom bol zaradený len žalobca, teda zamestnávateľovi odpadla dilema výberu nadbytočného zamestnanca z viacerých na rovnakej pozícii.
24. V súlade s § 61 ods. 2 druhou vetou Zákonníka práce zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemôže dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 tretia veta Zákonníka práce). V posudzovanom prípade žalovaný ako zamestnávateľ výpovedný dôvod skutkovo konkretizoval, čo znamená, že uviedol skutočnosti, v ktorých videl naplnenie zákonného výpovedného dôvodu. Súd pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo skutkového vymedzenia tohto dôvodu. Ako dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval zamestnávateľ, nie je samo osobe rozhodujúce; je vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním dôvodu výpovede naplnený [porovnaj napr. Zhodnocení rozhodování soudů o některých otázkách skončení pracovního poměru Cpj 42/76, publikované v Sborníku stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, SEVT, Praha 1986 (v skratke „Zborník IV“), str. 190; ďalej aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 1053/96, 21 Cdo 1524/98, 21 Cdo 2383/2008]. Tu je treba mať na pamäti, že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené; pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať
alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil.
25. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností - druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/ aby výpoveď bolo možno posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie (vymedzí) natoľko neúplne (nekonkrétne), že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených) údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v takom prípade potom platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto výpoveď neplatná.
26. V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru žalobcovi skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť na základe rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorá bola riadne identifikovaná a zdôvodnená v tomto rozhodnutí a oboznámená zamestnancom vrátane žalobcu. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia možno jednoznačne zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia a v čom konkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobcu je natoľko skutkovo úplné a určité, že má za následok správny záver súdu prvej inštancie o platnosti výpovede a nedôvodnosti žaloby žalobcu. Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľa že ak Základná škola v Laškovciach v Protokole o zbere údajov pre normatívne financovanie tzv. Eduzberu pre rok 2016/17 nemá ani u jedného žiaka so SZP vyjadrenie Centra pedagogického poradenstva a prevencie, ide o prekážku na strane zamestnávateľa a je na ňom, aby takého vyjadrenie centra zabezpečil uvádza, že takáto povinnosť zabezpečenia pre žalovaného nevyplýva zo žiadneho predpisu. Povinnosť zverejnenia rozhodnutia o organizačnej zmene žalovaným (najneskôr dňom 28.4.2016) odvolateľ okrem všeobecného odkazu na zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý však túto konkrétnu povinnosť (a jej nesplnenie sankciou neplatnosti) neuvádza, nekonkretizoval.
27. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CPS. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania úspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).