Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tos/26/2024

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr. Jozefa Janíka a Mgr. Jána Odnogu na neverejnom zasadnutí konanom dňa 06. marca 2024 prejednal sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom B. D., E. XXXX/XXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 15.01.2024 a takto jednomyseľne

rozhodol:

Podľa sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodná.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. zo dňa 16.06.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 13.09.2021 bol A. B. odsúdený pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. a pre pokračovací prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 56 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 15.01.2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) bol podľa , Tr. zák. s použitím zamietnutý návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení.

V jej písomných dôvodoch žiadal krajský súd, aby preskúmal správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia. Ďalej upriamil pozornosť na protichodné vyjadrenia súdu prvého stupňa ohľadne nesplnenia najmä druhej materiálnej podmienky spočívajúcej v dôvodnom očakávaní vedenia riadneho života na slobode. Uviedol, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie výlučne na výpise registra trestov, teda na skutočnostiach, ktoré predchádzali jeho odsúdeniu, čo považoval za porušenie zákonného práva na súdnu ochranu a zásady ne bis in idem. Poukázal na Odporúčanie Rec (2003) 22 Výboru ministrov členských štátov o podmienečnom prepustení, v rámci ktorého je zdôraznená otvorenosť tejto možnosti všetkým odsúdeným v záujme zníženia škodlivosti vplyvov uväznenia a zabezpečenie realistickej možnosti napĺňať kritéria podmienečného prepustenia, a teda z pohľadu prevencie kriminality je vhodné zohľadniť praktické skúsenosti s výkonom trestu odňatia slobody a podmienečným prepustením, ktoré naznačujú, že dlhší čas strávený vo výkone trestu neposilňuje odradzujúci účinok trestnoprávnych sankcií, ale môže pôsobiť skôr opačne. Záverom dodal, že posúdenie predpokladu vedenia riadneho života v budúcnosti nemôže predstavovať mechanický odkaz na predchádzajúcu kriminálnu minulosť.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná ( ), bola podaná oprávnenou osobou ( ) a v zákonom stanovenej

lehote ( ), na neverejnom zasadnutí podľa preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom zasadnutí, pričom napadnuté uznesenie vyhlásil po vykonaní (podľa názoru krajského súdu) potrebného aj dostatočného dokazovania. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu svojho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa sa zaoberal zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Možno prisvedčiť jeho názoru, že odsúdený v prvom rade spĺňal formálnu podmienku z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody (vykonal zákonom požadovanú časť z výmery uloženého trestu odňatia slobody, t. j. viac ako 2/3).

Krajský súd sa tiež stotožnil i s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného A. B. neboli splnené obidve materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života na slobode.

Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného (Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to, že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať, kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na jeho polepšenie.

Podrobným preskúmaním veci aj krajský súd dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného možno hodnotiť len ako „priemerný“, s viacerými zistenými nedostatkami, nesvedčiaci o polepšení odsúdeného. V hodnotení ústavu na výkon trestu sa totiž okrem iného tiež konštatuje, že u odsúdeného sa vyskytli nedostatky v správaní a vystupovaní (opakované konflikty so spoluväzňami v dňoch 01.02.2021 a 28.06.2022, nedovolené vynesenie jedla z jedálne dňa 27.07.2021 a opakované svojvoľné nezúčastnenie sa výdaja stravy v dňoch 12.07.2021 a 09.10.2022), pričom niektoré z týchto porušení boli riešené pohovorom, avšak porušenia zo dňa 01.02.2021 a zo dňa 27.07.2021 boli riešené už aj disciplinárne. Aj napriek tomu, že aktuálne ústav na výkon trestu už u odsúdeného neeviduje žiadne negatívne poznatky (porušenia ústavného poriadku a zákona o výkone trestu odňatia slobody) a odsúdený nemá evidované žiadne disciplinárne tresty (tie boli medzičasom už zahladené), je možné konštatovať, že minimálne v období od 01.02.2021 do 09.10.2022 (čo je viac ako 18 mesiacov, keď

odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody po započítaní „len“ od 23.10.2020) nebolo správanie a vystupovanie odsúdeného v súlade s ústavným poriadkom.

Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy (jeho polepšení), pričom krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by hodnotenie ústavu na výkon trestu v smere vyhodnotenia jeho polepšenia/nepolepšenia akokoľvek spochybňovali.

Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže dospieť k záveru, že by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život (druhá materiálna podmienka). Inak povedané – ak odsúdený v období viac ako 18 mesiacov doteraz vykonaného trestu odňatia slobody nevie rešpektovať právne normy vzťahujúce sa na jeho pobyt „za múrmi väznice“ (viesť riadny život „vo väznici“), nemožno dospieť k záveru o splnení druhej materiálnej podmienky, teda že by existovalo dôvodné očakávanie, že už bude rešpektovať právne normy vzťahujúce sa na jeho pobyt na slobode.

Krajský súd aj preto dospel v zhode s názorom súdu prvého stupňa k ďalšiemu záveru, že u odsúdeného nebola splnená ani posledná (druhá materiálna) podmienka spočívajúca v očakávaní vedenia riadneho života na slobode.

Krajský súd len pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu odňatia slobody bol páchateľ automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Totiž podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy. Takou okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného vrátane jeho trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať i doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, vrátane jej početnosti.

V zhode s názorom súdu prvého stupňa aj krajský súd považuje nápravu odsúdeného za podstatne sťaženú, a to z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol súd prvého stupňa už v napadnutom uznesení. Krajský súd na tomto mieste len v celom rozsahu poukazuje na jeho správne úvahy a závery, s ktorými sa stotožňuje.

V neprospech odsúdeného „hovoria“ a o záveru o nesplnení aj tejto druhej materiálnej podmienky „napovedajú“ zistenia vyplynuvšie z jeho predchádzajúcej súdnej trestnosti. Na odsúdeného už bolo v minulosti viackrát pôsobené podmienečnými trestami odňatia slobody, ktoré sa však celkom zjavne minuli svojmu výchovnému účinku. Odsúdený má v registri trestov od roku 2011 už 8 záznamov, napriek jeho ešte relatívne nízkemu veku, pričom páchal najmä majetkovú trestnú činnosť, vo vzťahu ku ktorej je tzv. špeciálnym recidivistom (pre trestný čin krádeže bol v minulosti súdne trestaný už 4-krát). Napriek týmto predchádzajúcim podmienečným odsúdeniam sa dopustil ale opäť ďalšej úmyselnej trestnej činnosti násilného i majetkového charakteru, dokonca tej doposiaľ najzávažnejšej, keď spáchal ešte aj zločin lúpeže, a to závažnejším spôsobom konania – so zbraňou. Z uvedeného možno konštatovať, že trestná činnosť odsúdeného v podstate postupom času „gradovala“, a to napriek viacerým predošlým odsúdeniam vždy na podmienečné tresty odňatia slobody. Osobitne v neprospech odsúdeného čo do zvýšeného rizika jeho možnej recidívy po jeho prepustení na slobodu „vyznieva“ aj fakt, že vyššie spomenutú trestnú činnosť, pre ktorú aktuálne vykonáva trest odňatia slobody, spáchal dokonca v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženého mu českým súdom pre trestný čin krádeže (Okresný súd Karviná sp. zn. ).

Osobu odsúdeného vzhľadom na tieto skutočnosti preto možno charakterizovať ako osobu s výraznými sklonmi k páchaniu úmyselnej trestnej činnosti, pričom je zjavné, že z pohľadu viacerých predchádzajúcich odsúdení mal dostatok možností preukázať snahu o vedenie riadneho života a zmenu svojho správania, avšak tieto nevyužil, keďže pokračoval v páchaní trestnej činnosti. V jeho prípade ani „dobrodenie zákona“ v podobe (možnosti) uloženia trestu odňatia slobody nespojeného ihneď s odňatím

jeho osobnej slobody neviedlo k jeho náprave a vedeniu riadneho života na slobode už bez páchania ďalšej trestnej činnosti.

Krajský súd napokon dodáva, že ústav na výkon trestu vyhodnotil resocializačnú prognózu odsúdeného ako menej priaznivú na základe stredného rizika recidívy trestnej činnosti (naviac s odporúčaním odsúdeného podmienečne neprepustiť), s ktorými závermi sa krajský súd, vzhľadom na vyššie uvedené, v plnom rozsahu aj stotožnil.

Účelom trestu je okrem iného i ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je v záujme dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho preto aj naďalej vykonával.

Na vyššie konštatovanom závere o nesplnení zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody nemohli zmeniť nič ani ním predložené písomné prísľuby zamestnania a bývania po (prípadnom) prepustení na slobodu. Preto krajský súd podľa sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú, keďže odsúdený nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.