Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_63Cb-35-2016.pdf
PDF · 196.41 KB
No categories available
63Cb/35/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Holečkovou v právnej veci žalobcu SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, Bratislava, so sídlom Jakubovo námestie č. 14, 813 48 Bratislava, IČO: 17 310 598, právne zast. LEGAL CARTEL s. r. o., so sídlom Ľubinská 18, 811 03 Bratislava, IČO: 36 677 175, proti žalovanému Gamma Invest s. r. o., so sídlom Švermova 51, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 44 263 813, právne zast. Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, o zaplatenie 1.808,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu o zaplatenie istiny 372,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny 372,- Eur od 01. 03. 2016 do zaplatenia zamieta.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 696,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny 458,50 Eur od 01. 03. 2016 do zaplatenia a z istiny 237,50 Eur od 22. 06. 2017 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 23,4% s tým, že ich výšku súd vyčísli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobou doručenou súdu dňa 08. 02. 2016 najskôr domáhal úhrady istiny 1.356,- Eur s príslušenstvom, následne súd pripustil rozšírenie žaloby v zmysle uznesenia vydaného pod č. k. 63Cb 35/2016 - 138 zo dňa 18. 01. 2018 až na sumu 1.808,- Eur s príslušenstvom. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 17. 08. 2018 čiastočne zobral po rozšírení žaloby žalobu späť, a to v časti uplatnenej istiny vo výške 320,- Eur s príslušenstvom tak, ako to vyplýva v tomto podaní. Predmetom konania mala ostať už len istina 1.488,- Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca pôsobí na území Slovenskej republiky a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle ustanovení Zákona č. 618/2003 Z. z. a Zákona č. 185/2015 Z. z. Žalovaný je právnickou osobou, ktorá prevádzkuje hotel Altenberg, Staré Hory, v priestoroch ktorého bolo kontrolnou činnosťou žalobcu zistené, že žalovaný disponuje technickým zariadením, prostr. ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audio vizuálnych záznamov. V zmysle § 65 ods. 1, 2 Zákona č. 618/2003, patrí výkonnému umelcovi a výrobcovi zvukového záznamu za každé použitie zaznamenaných výkonov a záznamov za verejný prenos, prostr. technického zariadenia primeraná odmena. Táto patrí podľa § 67 ods. 1 tohto zákona aj výrobcovi audiovizuálneho záznamu. Povinnosť vysporiadania nárokov hore uvedených subjektov všeobecne vyplýva aj z ust. § 5 Zákona č. 96/1991 Z. z., o verejných kultúrnych podujatiach v znení neskorších predpisov. Prevádzkovatelia
viacerých zariadení sú povinní teda vysporiadať oprávnené nároky výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audio vizuálnych záznamov alebo ich rozmnožením. Jedná sa pritom okrem iného o prevádzkovateľov nasledujúcich zariadení: hotely, kaviarne, bary, pivárne, reštaurácie a ostatné stravovacie zariadenia, obchodné domy, obchodné predajne, autosalóny, športové štadióny, plavárne, aerolínie, tanečné školy, fitness centrá a telocvične, holičstvá, kaderníctva, kiná, lunaparky, čakárne, herne a kasína a pod. Z kontrolnej činnosti žalobcu mal žalobca za preukázané, že v priestoroch prevádzky žalovaného sa nachádzajú technické zariadenia, prostr. ktorých dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov, prostr. tohto zariadenia. Žalovaný bol preto povinný uhradiť primerané odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. Žalovaný dobrovoľne do podania žaloby neuhradil primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu, z ktorého dôvodu bol žalobcom v zmysle výzvy zo dňa 24. 09. 2015 vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia a vysporiadanie nárokov v sume 1.356,- Eur, ktorá pozostávala zo sumy 452,- Eur za rok 2012, zo sumy 452,- Eur za rok 2013 a zo sumy 452,- Eur za rok 2014. Následne rozšíril tento nárok i za rok 2015 rovnako o sumu 452,- Eur. Žalobca špecifikoval ročný paušál v zmysle sadzobníka SLOVGRAM - u, za stravovacie a pohostinské prevádzky, a to reštauráciu a kaviareň podľa ozvučenej plochy v prevádzke a za ubytovacie zariadenie - hotel, podľa počtu zvukových alebo zvukovoobrazových prijímačov na izbe spolu vo výške 452,- Eur. Tarify pre výber odmien schvaľuje valné zhromaždenie SLOVGRAM - u v zmysle stanov, vzhľadom na skutočnosť, že tieto sa nestanovujú žiadnym všeobecne záväzným predpisom v zmysle platnej právnej úpravy. Platný sadzobník SLOVGRAM - u je založený na systéme ročných paušálnych taríf modifikovaných na základe systému zliav. Žalobca tvrdil, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 65 ods. 1, 2 a § 67 ods. 1 Zákona č. 618/2003 Z. z. Podľa prechodného ust. § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015 sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 01. 2016, pričom vznik týchto vzťahov, vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. 12. 2015; to neplatí, ak ods. 3 a 4 ustanovujú inak. Predpis účinný do 31. 12. 2015 bol Zákon č. 618/2003 Z. z., na ktorého ustanovenia žalobca odkazoval v žalobe. Predmetnou žalobou si tak žalobca v zmysle vyššieho uvedeného uplatnil nárok po rozšírení žaloby a čiastočnom späťvzatí v sume 1.488,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z istiny 1.116,- Eur od 01. 03. 2016 do zaplatenia a zo sumy 372,- Eur od 22. 06. 2017 do zaplatenia. Zároveň požadoval priznať žalobcovi, voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 64,6%. Na svoje tvrdenia žalobca súdu predložil výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia vysporiadania nárokov zo dňa 24. 09. 2015, sadzobník SLOVGRAM, jeho stanovy.
2. V odpore proti pôvodne vydanému platobnému rozkazu na sumu 1.356,- Eur s príslušenstvom vydaným pod č. k. 63Cb 35/2016 - 23 zo dňa 23. 02. 2016, žalovaný namietal nárok žalobcu. V odpore potvrdil doručenie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobcu, v ktorom poukázal, že dlh k dátumu 24. 09. 2015 predstavuje sumu 2.712,- Eur, avšak ak v prípade, že do 7 dní od doručenia výzvy uhradí sumu vo výške 1.356,- Eur na bankový účet SLOVGRAM - u a uzavrie so žalobcovým mandantom zmluvu, ktorou sa upravia práva výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, bude považovať povinnosť žalovaného za splnenú a mandant žalobcu nebude vymáhať dlžnú sumu v pôvodnej výške. Žalovaný na predmetný list žalobcu nereagoval, nakoľko nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah s ním a rovnako nenastal k uvedenému dátumu žiaden osobný, telefonický ani iný kontakt žalobcu alebo s povereným zástupcom žalobcu a žalovaným. Mal podozrenie, že sa niekto snaží neoprávnene vylákať finančné prostriedky a preto na výzvu nereagoval. Zároveň poukázal, že žalobca pri podávaní žalobného návrhu pripojil aj cenník, ktorý bol platný len od 01. 01. 2015, pričom žalobca uplatňuje si svoje nároky za obdobie roku 2012, 2013 a 2014, kedy priložený cenník nebol platný v daných obdobiach. Ďalej namietal, že žalobca za predmetné obdobia nešpecifikoval, za čo boli vyúčtované tieto odmeny z daného cenníka, z ktorého dôvodu sa potom bližšie nevie k veci vyjadriť. Rovnako nemá vedomosť o vykonaní kontroly v zariadení, ktoré prevádzkuje a nedisponuje ani žiadnym protokolom alebo potvrdením o vykonaní tejto kontrolnej činnosti zo strany žalobcu. Z tohto dôvodu žiadal platobný rozkaz zrušiť a žalobu zamietnuť.
3. K odporu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 20. 04. 2016, v ktorom poukázal, že dlh žalovaného voči žalobcovi vznikol na základe zákonom ustanovených podmienok uvedených v Zákone č. 618/2003 Z. z. Na túto povinnosť žalovaného žalobca vyzýval, o čom priložil doklad e-mailovú správu zo dňa 07. 08. 2015 a následne písomnú výzvu adresovanú žalovanému. Na námietky žalovaného pripojil i sadzobník odmien účinných aj v roku 2012, 2013 a 2014. Zároveň rozpísal primeranú odmenu za každý jednotlivý rok, ktorá pozostávala z odmeny za stravovacie a pohostinské
prevádzky vo výške 80,- Eur, z ktorej žalobca si uplatňoval len sumu 40,- Eur, za pizzériu s rozlohou do 100 m2 bola v sadzobníku stanovená primeraná odmena za stravovacie a pohostinské prevádzky vo výške 80,- Eur, žalobca si však uplatnil sumu len 40,- Eur, za kaviareň s rozlohou do 100 m2 v zmysle bodu a) sadzobníka bola stanovená primeraná odmena za stravovacie a pohostinské prevádzky vo výške 80,- Eur, žalobca si však uplatnil len 40,- Eur, za wellness v zmysle bodu a) sadzobníka, primeraná odmena za športové a zábavné prevádzky bola stanovená vo výške 160,- Eur, žalobca si však uplatnil len sumu 80,- Eur a za hotel s troma hviezdičkami s izbami s počtom zvukovoobrazových prijímačov 21 kusov v zmysle bodu b) sadzobníka, patrila primeraná odmena za ubytovacie zariadenia vo výške 24,- Eur/ks a žalobca si uplatňoval len 12,- Eur za 1 ks. Takto primeraná odmena za každý rok vyšla v sume 452,- Eur. K námietke žalovaného ohľadne kontrolnej činnosti žalobca poukázal, že povinnosť zaplatiť primeranú odmenu vyplýva zo zákona, pričom nie je podmienená žiadnou kontrolnou činnosťou zo strany žalobcu. Rovnako zákon neustanovuje povinnosť v prípade kontrolnej činnosti vyhotovovať kontrolný protokol alebo prípadne upovedomovať o vykonaní kontroly žalovaného, ako prevádzkovateľa zariadenia. Zotrval na tom, že keďže odporca vo svojej prevádzke v rámci reštaurácie, kaviarne, wellness a pizzérie vykonáva verejný prenos chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, prostr. technického zariadenia je povinný hradiť odmeny umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. TV prijímač sa nachádza aj na každej izbe v rámci hotela, čo preukazujú aj priložené listinné dôkazy zo zdroja verejná sieť: F..S..D.. Z tohto dôvodu považoval žalobu za dôvodnú. Žalobca tiež pripojil i ďalší zdroj: F..S..D..Y., ako i e-mailovú komunikáciu s konateľkou spoločnosti žalovaného zo dňa 14. 06. 2016 (č. l. 56 - 57 súdneho spisu).
4. Súd poskytol stranám sporu i lehotu na prípadné mimosúdne vyriešenie sporu, o čom svedčí uznesenie vydané pod č. k. 63Cb 35/2016 - 96 zo dňa 26. 01. 2017, keď konanie v danej veci prerušil podľa § 163 ods. 1 CSP. Po uplynutí tejto lehoty tak, ako súd už uviedol, žalobca rozšíril uvedený nárok aj na rok 2015 v rovnakej výške odmeny, t. j. 452,- Eur s príslušenstvom. Zmenu žaloby súd pripustil na pojednávaní dňa 04. 09. 2017.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k rozšírenej žalobe poukázal po jej doručení na uplynutie trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pričom nárok žalobcu v žalobnom návrhu uplatnený za rok 2012 považoval za premlčaný. Na premlčaní zotrval aj po vykonanom dokazovaní, pričom premlčanie nárokov v roku 2013 nenamietal. Za dostatočný dôkaz pre uplatňovanie tohto nároku podľq žalobcu malo byť len konštatovanie existencie technických zariadení, prostr. ktorých dochádza k verejnému prenosu zaznamenaných výkonov, pričom žalobca pri výpočte tejto odmeny sa riadil obsahom webového sídla žalovaného. Tento postup považoval za nepresný, neseriózny a žalovaný sa s týmto postupom nestotožnil. K uplatňovanému nároku za jednotlivé obdobia poukázal, že zariadenie wellness, ktorý je žalovanému rovnako účtovaný v zmysle sadzobníkov žalobcu za roky 2012, 2013, 2014 a 2015, žalovaný neprevádzkuje a preto výpočet odmeny za toto zariadenia a jednotlivé obdobia sú absolútne irelevantné. Na toto tvrdenie predložil čestné vyhlásenie konateľa spoločnosti J. D. Relax s. r. o., zo dňa 04. 09. 2017, v zmysle ktorého konateľ I. K. čestne vyhlásil, že v priestoroch hotel Altenberg, Staré Hory 350, prevádzkuje wellness centrum od roku 2010. Súdu poskytol aj informácie o percentuálnej vyťaženosti ubytovacieho zariadenia žalovaného za jednotlivé obdobia, za ktoré žalobca uplatňoval nárok na odmenu. Žalovaný poukázal, že v zmluvách predkladaných žalobcom, ako aj v sadzobníkoch za príslušné obdobia je odmena za ubytovacie zariadenie uvedená v časti b), ako súčin ročnej odmeny za izby spolu a vyťaženosti ubytovacieho zariadenia za predchádzajúci kalendárny rok + odmena za jednotlivé spoločné priestory, na ktoré sa použijú zvyšné časti sadzobníka. Pre ilustráciu súdu vyčíslil primeranú odmenu za ubytovacie zariadenie za rok 2013, ktorú podľa týchto kritérií vypočítal na sumu 24,94 Eur. Z tohto dôvodu potom ročnú odmenu za prevádzky, ktoré v hoteli prevádzkuje žalovaný vypočítal ako primeranú odmenu za rok 2013 v sume 144,94 Eur. Zotrval na tom, že nárok žalobcu nie je dostatočne preukázaný, aby ho súd mohol priznať.
6. Žalobca sa k uvedenému podaniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 05. 02. 2018 v ktorom uviedol, že s premlčaním nároku nesúhlasí, keďže mal za to, že pre uvedené vzťahy sa majú uplatňovať ustanovenia Obchodného zákonníka § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s ust. § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal, že primeraná odmena je založená na ročnom paušále, preto povinnosť plniť vznikne až po uplynutí ročného obdobia, z ktorého sa počíta paušál primeranej odmeny. Až po jeho uplynutí si môže žalobca uplatňovať nárok na súde. Svoj postup voči žalovanému považoval za korektný a zákonný, v zmysle súdnej praxe slovenských súdov, ako i Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok OS Žiar nad Hronom zo dňa 11. 01. 2007, sp. zn. 23Cb 8/2016,
rozsudok SDEÚ zo dňa 15. 03. 2012, sp. zn. C-162/10 Phonographic Performance Limited Ireland). Za nedostatočné považoval i preukázanie tej skutočnosti, že zariadenie wellness v hoteli Altenberg, Staré Hory prevádzkuje iná spoločnosť. Mal za to, že žalovaný mal predložiť nájomnú zmluvu alebo iný hodnoverný relevantný dôkaz. K informačným zostavám predložených žalovaným za jednotlivé roky namietal, že neobsahovali bližšiu špecifikáciu písomných podkladov vo vzťahu k ich záväznosti. Nevedel sa vyjadriť, či sú to len nezáväzné podklady na štatistické účely žalovaného, resp. do akej miery možno uvedené údaje považovať za záväzné. Súčasne sa vyjadril k tvorbe sadzobníka odmien. Pripustil, že za určitých podmienok zákon pripúšťa vo veci určenia obsahu zmluvy aj ingerenciu súdu. Poukázal, že prevádzkovateľ je ten, kto má prejaviť náležitý záujem na plnenie si svojich záväzkov. Momentom, kedy prevádzkovateľ začne používať predmety ochrany, stáva sa používateľom a je nevyhnutné, aby hradil primeranú odmenu organizácií kolektívnej správy, ktorá dané predmety ochrany chráni. V prípade, že prevádzkovateľ, ako potenciálny používateľ nesúhlasil so sumou, ktorú je podľa verejne dostupného sadzobníka povinný hradiť, ako odmenu organizácií kolektívnej správy práv, bol oprávnený sa obrátiť na súd a žiadať ho, aby určil výšku primeranej odmeny ešte predtým, ako sa stane samotným používateľom. V prípade, ak používateľ neplní povinnosť uhrádzať primeranú odmenu od momentu, kedy vznikol na takúto odmenu nárok, porušuje ustanovenia autorského zákona a následné kroky zo strany žalobcu, ako organizácie kolektívnej správy práv, sú len kontrolného charakteru. Žalovaný, ako používateľ, vopred neoznámil žalobcovi úmysel používať predmety ochrany podľa autorského zákona a preto nedošlo k dohadovaniu podmienok dohody o primeranej odmene, ale predmety ochrany použil priamo a preto ho žalobca vyzval na splnenie svojej povinnosti. Z tohto dôvodu popiera tvrdenia žalovaného o nedôvodnosti nároku.
7. Žalovaný sa k veci vyjadril ešte podaním doručeným súdu dňa 24. 04. 2018 tak, že popiera tvrdenia žalobcu o tom, že medzi nimi existuje obchodnoprávny vzťah. Žalovaný zastával názor, že medzi nimi existuje občianskoprávny vzťah a do 31. 12. 2015 sa uvedený vzťah spravoval Zákonom č. 618/2003 Z. z. Rovnako zaslal žalobca žalovanému návrh licenčnej zmluvy, v ktorej sa uvádza, že vzťahy, ktoré neboli osobitne upravené touto zmluvou sa spravujú všeobecnými ustanoveniami autorského zákona, Občianskeho zákonníka a medzinárodnými zmluvami. Žalovaný však tento návrh zmluvy z dôvodov uvádzaných vo svojich podaniach však nepodpísal. Žalobca nevykonáva podnikateľskú činnosť, nakoľko podľa § 81 ods. 3 starého autorského zákona, zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Žalobca nie je zapísaný ani v živnostenskom, ani v Obchodnom registri, pričom ani nemôže podnikať na základe iného než živnostenského oprávnenia a nevykonáva poľnohospodársku výrobu. Žalobca je štandardným občianskym združením založeným na ochranu oprávnených záujmov svojich členov a nie podnikateľom. Z tohto dôvodu nie je na mieste použitie pre daný nárok ustanovenie Obchodného zákonníka. Žaloba bola žalovanému doručená zo súdu dňa 08. 02. 2016, ktorý dátum možno považovať za uplatnenie práva a spôsobuje zastavenie plynutia premlčacej doby. Táto je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalovaný tvrdí, že všetky nároky uplatňované žalobcom, o ktorých žalobca vedel a ktoré vznikli pred dňom 08. 02. 2014 sú premlčané. Následne však nenamietal nároky uplatňované za rok 2013, 2014 a 2015. Žalovaný pritom poukázal, že nevie, kedy došlo k výkonu tejto kontrolnej činnosti zo strany žalobcu, keďže o tejto nebol informovaný. Ak kontrola bola vykonaná v priebehu roku 2013 a uplatňuje si nároky i za rok 2012, tieto považoval vzhľadom na dĺžku premlčacej lehoty za uplatnené po premlčaní tohto práva. Opätovne sa vyjadril k rozsahu uplatnených nárokov v tomto podaní, keď poukázal, že pri odmene za prevádzkovanie ubytovacieho zariadenia za 21 zvukovoobrazových prijímačov vo výške 12,- Eur za 1 ks, spolu v celkovej výške 252,- Eur, nezohľadnil žalobca reálnu posteľovú vyťaženosť prevádzky žalovaného, ktorá bola v roku 2012 z maximálnej kapacity 18.300 lôžok obsadených iba 1.809 lôžok, čo je 9,9%, v roku 2013 z maximálnej kapacity iba 3.472 lôžok, čo je 19% a v roku 2014 z maximálnej kapacity lôžok iba 4.153 lôžok, čo je 22,8%. Preto uvedenú odmenu považuje za odporujúcu priamo pravidlám uvedeným v sadzobníkoch vydávaných žalovaným. Rovnako poukázal, že v žalobnom návrhu si uplatňuje nárok na úroky z omeškania od 01. 03. 2016. Za rok 2015 však žalobca môže žiadať úroky z omeškania v časti rozšíreného žalobného nároku len od dátumu doručenia žaloby na rozšírenie žaloby právnemu zástupcovi žalovaného, t. j. od 22. 06. 2017. Opätovne súdu pripojil dôkazy o vyťaženosti ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovaným za roky 2012, 2013, 2014,2015. Žalovaný namietal i spôsob určenia primeranej odmeny, pričom poukázal na fakt, že o primeranosti odmeny rozhodujú samotní recipienti odmien, nie nejaký externý alebo nezávislý subjekt. Protistrana má možnosť vzhľadom na výšku odmien buď licenčnú zmluvu uzatvoriť alebo ju neuzatvoriť. Žalovaný, ako
protistrana, nesúhlasil s jednostranne určenou výškou primeranej odmeny a preto neuzavrel licenčnú zmluvu, môže sa hájiť jedine na súde, ktorý potom môže rozhodnúť o primeranosti odmeny. Jedine súd môže moderovať jednostranne určenú výšku primeranej odmeny, ak je objektívne neprimeraná a odporujúca dobrým mravom. Súčasne sa vyjadril i k nesprávnosti určeniu kritérií, podľa ktorých sa vypočítavá primeraná odmena, kde v sadzobníku s označením A. ,,Prevádzky je kritérium výmera podlahovej plochy prevádzky“. Žalovaný s takýmto kritériom nesúhlasil, keďže táto je nepodstatným kritériom v porovnaní so stoličkovou kapacitou prevádzky. Poukázal pritom, že môžu existovať dve prevádzky s rovnakou výmerou podlahovej plochy, avšak s odlišnou stoličkovou kapacitou, ako je v danom prípade pri reštaurácií 30 miest a pri prevádzke rýchleho občerstvenia. Práve z tohto dôvodu stoličková kapacita by mala byť kritériom pre určenie primeranej odmeny a nie výmera podlahovej plochy prevádzky. Podľa kritéria kapacity sa už v sadzobníku určuje aj primeraná odmena v časti A. prevádzky pri športových a zábavných prevádzkach a taktiež v časti D. diskotéky, tanečné zábavy, jednorazové podujatia, t. j. nejde o neznáme kritérium. V časti B. sadzobníka ubytovacie zariadenie je zas kritérium vyťaženosť ubytovacieho zariadenia za predchádzajúci kalendárny rok. V prípade nového zariadenia by bolo toto kritérium nepoužiteľné a preto žalovaná má za to, že kritérium vyťaženosti sa má vzťahovať na kalendárny rok, za ktorý sa platí primeraná odmena. Preto popísaný spôsob určovania výšky odmeny stanovený žalobcom považuje za nesprávny a nespravodlivý. Okrem iného, žalobca má právo na nahradenie obvyklej odmeny, čo vyplýva priamo z § 56 ods. 1 starého autorského zákona. Podľa neho autor, do ktorého práva sa neoprávnenie zasiahlo, alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Rovnako namieta tú skutočnosť, že obvyklou odmenou by mala byť jednostranne určená primeraná odmena stanovená žalobcom v sadzobníku. V tejto súvislosti poukázal žalovaný, že žalobca poskytuje i zľavy, a to podľa sadzobníka z rokov 2012 až 2015, poskytol zľavy vo výške 50% pri podpise licenčnej zmluvy za aktuálny kalendárny rok. Žalovaný mal za to, že ak sa každému prevádzkovateľovi poskytovala zľava 50% pri podpise zmluvy, tak obvyklou odmenou je odmena určená sadzobníkom znížená o 50%. Žalobca by mal teda preukázať, aké obvyklé odmeny v rokoch 2012 až 2015 mu prináležali za udelenie súhlasu na verejný prenos svojho umeleckého výkonu, zvukového záznamu a zvukovoobrazového záznamu, o ktoré opiera svoj nárok opiera svoj nárok. Na okraj žalovaný poukázal, že dlhodobo platí ročný poplatok vo výške 123,50 Eur aj inému kolektívnemu správcovi - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobných dielam (SOZA). Okrem tejto je v Slovenskej republike evidovaných Ministerstvom kultúry SR, 5 organizácií kolektívnej správy, pričom každá z nich je oprávnená vyberať odmenu za použitie audiovizuálneho diela / záznamu a pod.,/ prípadne vyberať primeranú odmenu. Ak by mal žalovaný platiť každej z nich, tak primeranosť takej odmeny sa musí posudzovať optikou súčtu všetkých jednotlivých odmien a nie optikou primeranosti jednotlivej odmeny určenej jednou organizáciou kolektívnej správy. V prípade platenia všetkým organizáciám kolektívnej správy, tak by mohol žalovaný platiť ročne až sumu 2.000,- Eur iba za to, že ubytovacie zariadenie, ktoré prevádzkuje je vybavené televíziami a rádiami. Potom takúto odmenu považuje žalovaný za neprimeranú a nastavenie za nespravodlivé.
8. K písomnému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril písomne i žalobca podaním doručeným súdu dňa 06. 08. 2018, v ktorom námietku žalovaného, že neprevádzkuje wellness a za toto zariadenie nie je oprávnený žalobca od žalovaného žiadať primeranú odmenu, považoval za dôvodnú. Rovnako akceptoval i námietku žalovaného v súvislosti so spätným uplatňovaním úrokov z omeškania v časti rozšíreného žalobného návrhu, a to k dátumu 09. 02. 2016. Na základe týchto skutočností potom zobral žalobu v časti uplatnenej istiny vo výške 320,- Eur, ako primeranej odmeny za wellness späť, vrátane príslušenstva tak, ako to špecifikoval v tomto podaní. Na tvrdenia žalovaného, že kaviareň je súčasťou reštaurácie žiadal, aby predložil potom prípadne projektovú dokumentáciu.. Ohľadne nepoužitia kritéria vyťaženosti ubytovacieho zariadenia v prípade žalovaného žalobca uviedol že platí len v prípade, , ak má prevádzkovateľ zariadenia podpísanú zmluvu. Uplatnenie vyťaženosti je možnosťou, ktorú stanovuje sadzobník spoločnosti SLOVGRAM za splnenia stanovených podmienok. Preto nebolo povinnosťou žalobcu zisťovať vyťaženosť ubytovacieho zariadenia a na túto musí žalobca prihliadať len v prípade, ak o uplatnenie tohto kritéria prevádzkovateľ požiada a zároveň pri podpise zmluvy predloží, resp. poskytne žalobcovi údaje o vyťaženosti ubytovacieho zariadenia za predchádzajúci rok, ergo predpokladá sa aktivita zo strany prevádzkovateľa. Preto túto námietku považoval za irelevantnú. K ďalším námietkam poukázal, že žalobca, ako ostatné organizácie kolektívnej správy, je povinný vyhotoviť sadzobník odmien, ktorý je povinný uverejniť na svojom webovom sídle. Pri jeho tvorbe vychádza zo súkromnoprávnych príkazov nim zastupovaných nositeľov práv, ktorí sú reprezentovaní
valným zhromaždením žalobcu. Riadi sa však aj zákonnými ustanoveniami určujúcimi kritériá, ktoré je žalobca povinný zohľadniť pri tvorbe jednotlivých položiek v rámci sadzobníka. Žalobca pritom dbá aj na ekonomickú hodnotu nim poskytnutej služby - kolektívnej správy a tiež na ekonomickú hodnotu použitia predmetov ochrany. Z tohto dôvodu trval na zákonnosti stanovenia výšky primeranej odmeny v súlade s ust. § 81 ods. 1 písm. h) Zákona č. 618/2003 Z. z., s tým, že používané kritéria pre výpočet sadzby primeranej odmeny za jednotlivé prevádzky sú obdobné aj v praxi v zahraničí. Totožne poukázal, že zákon za určitých podmienok pripúšťa vo veci určenia obsahu zmluvy aj ingerenciu súdu. Musí to byť však ešte predtým, ako sa stane samotným používateľom. Z tohto dôvodu žiadal , vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby ,už len uhradiť sumu vo výške 1.488,- Eur spolu s príslušenstvom tak, ako to uviedol v tomto podaní.
9. Z neúčasti na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozhodnutie vo veci samej ,sa žalobca ospravedlnil, z ktorého dôvodu súd konal v jeho neprítomnosti. Žalovaný zotrval na všetkých námietkach uvádzaných počas konania a to, že sa jedná o občianskoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, na námietke premlčania nároku za rok 2012 a ohľadne námietok k výške určenia primeranej odmeny za príslušné roky 2013, 2014 a 2015, podľa sadzobníka odmien tak, ako ich požadoval žalobca. Žiadal pri nich zohľadniť aj ním uvádzané kritériá a to vyťaženosť izieb v hotelovej časti, vzhľadom i na existujúcu už novelu autorského zákona č. 306/2018 a dôvodovú správu k nej, kde pri určovaní primeranosti výšky odmeny súd má v prípade sporu zohľadniť i vyťaženosť ubytovacích zariadení (§ 169 ods. 2 Zákona č. 306/2018). Potom pri zohľadnení vyťažiteľnosti ubytovacích zariadení mal uznať nárok žalobcu za rok 2013 pri kapacitnej vyťaženosti hotelového zariadenia za rok 2013 vo výške 19% sumu 48,- Eur, za rok 2014 pri kapacitnej výbave vyťaženosti vo výške 22,8% sumu 57,50 Eur a za rok 2015 pri kapacitnej vyťaženosti hotelovej časti 17,% sumu 44,50 Eur. Teda za roky 2013, 2014 a 2015 pri určení odmeny za prevádzkovanie hotela žiadal priznať len sumu 150,- Eur. K ostatným položkám po čiastočnom späťvzatí nároku žalobcu za wellness žiadal súd, aby zohľadnil kritérium stoličkovej kapacity a nielen žalobcom použitého kritéria podlahovej plochy, pri určovaní sadzieb primeranej odmeny za prevádzkovanie pizzérie, kaviarne a reštaurácie. Za tieto zariadenia žiadal priznať primeranú odmenu za každé vo výške polovici žalobcom požadovaného nároku za príslušné obdobie. Uvedené kritérium považoval za adekvátne ohľadne celkovej povahy zariadenia, ktorú prevádzkuje žalovaný, ako i množstvu ľudí, ktorí sa tam denne ocitnú. Súčasne žalovaná strana uviedla, že kapacita stoličiek v reštaurácií je 40 miest, v kaviarni 13 miest a v pizzérií 40 miest. Aj keď následne nerozporovala, že kaviareň je súčasťou reštaurácie, poukázala, že vstup do kaviarne je cez reštauráciu a tento je priechodný, nie je oddelený žiadnou priečkou alebo murovanou stenou. Rovnako podotkla, že v cenách za prevádzkovanie uvedených zariadení nemá zahrnutú časť odmeny, ktorú je povinná platiť, ako prevádzkovateľ organizáciám kolektívnej správy práv. Vo vyjadrení tiež podotkla, že už uvedenú primeranú odmenu platí organizácií kolektívnej správy práv, a to SOZE, vo výške ročného paušálu 123,50 Eur. Keďže žalovaná strana nenavrhla vykonanie ďalších dôkazov a mala za to, že vykonané dôkazy sú postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej, žiadala, aby súd vo veci rozhodol. S rozhodnutím v neprítomnosti žalobcu súhlasil i samotný žalobca. Súd teda rozhodol tak, že v časti zaplatenia istiny 320,- Eur s príslušenstvom konanie zastavil, žalovaného zaviazal uhradiť žalobcovi istinu 420,- Eur s príslušenstvom, pričom vo zvyšku súd žalobu zamietol. Následne priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 53,40 Eur.
10. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca v časti výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, nakoľko mal za to, že preukázal výšku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Výška odmeny vyplývala z predložených sadzobníkov za jednotlivé roky a táto je určená ako odmena obvyklá, ktorú sú povinní platiť všetci používatelia, ktorí prevádzkujú zariadenie, v priestoroch ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zvukových záznamov, zvukovoobrazových záznamov a zaznamenaných umeleckých výkonov prostredníctvom na to určeného technického zariadenia. Žalobca sa nestotožnil s moderačným právom využitým súdom vo vzťahu k jednostranne určenej výške primeranej odmeny za jednotlivé roky, keď súd pri určení výšky primeranej odmeny zohľadnil nielen kritériá stanovené žalobcom v sadzobníku, ale aj kritériá, ktoré požadoval zohľadniť žalovaný ako stoličkovú kapacitu, posteľovú vyťaženosť hotelového zariadenia prevádzkovaného žalovaným za príslušný kalendárny rok a pod. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14Co 100/2019 - 340 zo dňa 24. 09. 2019 rozsudok tunajšieho súdu vo výroku III. a IV. zrušil a vrátil vec tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 24. svojho rozhodnutia uložil tunajšiemu súdu, aby sa podrobne zaoberal skutkovou a právnou argumentáciou žalobcu bez
relevancie toho, že či technickými zariadeniami v prevádzke žalovaného bol alebo nebol prenášaný televízny, či rádiový signál, a to vzhľadom na potrebu ústavne konformného výkladu s prihliadnutím na vyššie uvádzané rozhodnutia Ústavného súdu SR, ako aj z dôvodu potreby eurokonformného výkladu s prihliadnutím na vyššie uvádzané rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Zároveň súd prvej inštancie má pri odôvodnení rozhodnutia postupovať v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby odôvodnenie rozhodnutia netrpelo atribútom nepreskúmateľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený nárok žalobcu je potrebné posúdiť v zmysle príslušných ustanovení Zákona č. 618/2003 Z. z. Súd potom následne má vo veci opätovne rozhodnúť vo veci v spojitosti s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania, ako i odvolacieho konania.
11. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 10. 02. 2020, na ktorom bol prítomný len žalovaný, predložil súdu listinný dôkaz, a to vyťaženosť hotela za rok 2015, ktorý podľa žalobcu, ako i názoru odvolacieho súdu v spise absentoval pri námietkach žalovaného za predmetný rok. Rovnako žiadal súd, aby túto vyťaženosť hotela v predmetnom roku súd zohľadnil ohľadne výšky odmeny, aby sa rovnako i vysporiadal s tým, že žalovaný uhrádza rovnakú odmenu inej kolektívnej správe za predmetné obdobie. Súd žalovanému uložil tieto skutočnosti doplniť, čo žalovaný učinil v zmysle podania zo dňa 24. 02. 2020. V tomto podaní žalovaný poukázal, že dlhodobo platí ročný poplatok vo výške 123,60 Eur kolektívnemu správcovi - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA). Mal za to, že hradiť autorskú odmenu za licenciu jednej z organizácií je dostačujúce, pričom hradením ročného poplatku SOZE je táto záležitosť primeranej náhrady autorských odmien vyriešená. Ohľadne tejto skutočnosti predložil faktúry za rok 2013, 2014, 2015. Žalovaný ďalej uviedol, že v SR je evidovaných Ministerstvom kultúry SR 5 organizácií kolektívnej správy, pričom každá z nich je oprávnená vyberať odmenu za použitie audiovizuálneho diela/záznamu a pod., prípadne vyberať primeranú odmenu. Tento spôsob vyberania odmeny je podľa žalovaného absolútne neprijateľný a prieči sa dobrým mravom. Preto žiadal, aby o výšku poplatkov zaplatených organizácií kolektívnej správy SOZA ponížil výšku vymáhaného nároku zo strany žalobcu. Mal pritom za to, že tieto roky sú totožné s tými, za ktoré žiada uhradiť poplatky aj žalobca. K nevykonanej kontrole zo strany žalobcu poukázal, že údaje uvedené na internetovej stránke nemusia byť aktuálne a korešpondujúce s reálnym stavom a počtom technických zariadení v danej prevádzke. Spôsob výkonu kontroly žalobcom je absolútne neprípustný a nanajvýš neštandardný. Len počas fyzickej kontroly priamo na mieste je možné zistiť skutočný stav, pričom kontrolovaný subjekt má možnosť okamžite odstrániť zásah do práv uzatvorením licenčnej zmluvy, na ktorej obsahu sa kontrolór a kontrolovaný subjekt ihneď dokážu dohodnúť. V opačnom prípade kontrolór mu nechá záznam o kontrole, ktorý obsahuje kontrolné zistenia a z ktorého sa vychádza pri následnom uplatňovaní nárokov. V spojitosti s vykonávaním kontroly žalobcom poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 11. 2017, sp. zn. Cob 21/2017, v ktorom odvolací súd konštatoval, že nestačí neurčitosť tvrdenia, že externý zamestnanec vykonal kontrolu v rozhodnom období, ale je potrebné doložiť taký dôkaz, ktorý bude postačovať na to, aby súd mohol konštatovať povinnosť žalovaného platiť poplatky - primeranú odmenu výrobcom audiovizuálnych záznamov a z akého dôvodu. Podľa názoru žalovanej v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil dokument, ktorý by dokazoval, že v danom zariadení bola vykonaná kontrola technických zariadení, za ktoré by mal žalovaný platiť poplatky - primeranú autorskú odmenu výrobcom audiovizuálnych záznamov. V závere žalovaný opätovne poukazoval na novelizáciu Autorského zákona účinnú od 01. 01. 2016, ktorá odstránila nedostatky výkonu kolektívnej správy, ktorú avizovali používatelia.
12. K predmetnému podaniu žalovaného sa na základe výzvy súdu vyjadril i žalobca podaním zo dňa 26. 03. 2020. V ňom poukázal, že SOZA na základe zmlúv o zastupovaní autorských práv a prostredníctvom recipročných zmlúv uzatvorených so zahraničnými autorskými organizáciami zastupuje autorov a vydavateľov hudobných diel, t. j. autorov hudby alebo textov a teda predmetom ochrany je autorské dielo. SLOVGRAM je spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, t. j. hudobníkov, hercov, tanečníkov a v rozsahu uvedenom v zmluvách o zastupovaní najmä vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa autorského zákona. Predmetom ochrany je teda umelecký výkon, zvukový záznam alebo zvukovoobrazový záznam. Na základe tejto skutočnosti mal za to, že žalovaná za rozhodné obdobie platila poplatok SOZE, čím si plnil svoju zákonnú povinnosť vo vzťahu k nárokom autorov a vydavateľov hudobných diel, ktorých SOZA zastupuje, nie však vo vzťahu k výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovoobrazových záznamov zastupovaných žalobcom. Potom táto námietka žalovaného je bezpredmetná. V prípade, že žalovaný spochybňoval uplatňovaný nárok žalobcu odvolávajúc sa na neunesenie dôkazného bremena
vo vzťahu k vykonanej kontrole, žalobca poukázal, že žalovaný nerozporoval tvrdenie žalobcu, že v priestoroch prevádzky žalovaného sa nachádzajú technické zariadenia, prostr. ktorých dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. Žalovaný namietal len spôsob určenia a samotnú výšku žalovaného nároku, čo deklaruje samotné správanie žalovaného. Vo svojich vyjadreniach žiadal, resp. moderoval výšku nároku za jednotlivé roky, keď bol názoru, že výsledná primeraná odmena za rok 2013 predstavuje maximálne sumu 144,94 Eur. Tiež sa stotožnil so skutkovými závermi aj právnym posúdením súdu prvej inštancie, ktorý ho zaviazal k povinnosti uhradiť žalobcovi istinu vo výške 420,- Eur s príslušenstvom. Uvedené rozhodnutie súdu považoval za zjavne kompromisné riešenie situácie, pri ktorej žalobca požadoval sumu 40,- Eur za jeden priestor a on bol ochotný zaplatiť najviac 20,- Eur. Túto skutočnosť opätovne potvrdil i tým, že v rámci rozhodovania žiadal súd, aby prihliadol na poplatky, ktoré žalovaný uhradil SOZA a o ich výšku ponížil uplatňovaný nárok žalobcu. Žalobca je však názoru, že zo strany žalovaného mala byť uzatvorená licenčná zmluva, na základe ktorej by žalovaný platil zvyčajnú licenčnú odmenu v zmysle sadzobníka žalobcu a pokiaľ si žalovaný túto povinnosť nesplnil a neuzatvoril so žalobcom licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, žalobca má ako organizácia kolektívnej správy práv, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. V tomto smere žalobca poukázal na zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co 100/2019 zo dňa 24. 09. 2019. Podľa bodu 22 tohto rozhodnutia vyplýva, že na preukázanie uplatneného nároku žalobcu stačilo preukázať, že v prevádzke žalovaného boli v rozhodnom období rokov 2013 - 2015 umiestnené technické zariadenia (rádiá, televízne prijímače), ktorými dochádzalo k verejnému prenosu umeleckých výkonov výkonných umelcov a zvukových a zvukovoobrazových záznamov, čo medzi stranami sporu v konaní ani sporné nebolo. Z tohto dôvodu zotrval na tom, aby žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 1.488,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy 1.116,- Eur od 01. 03. 2016 do zaplatenia a vo výške 5,05% zo sumy 372,- Eur od 22. 06. 2017 do zaplatenia. Zároveň žalobca žiadal priznať mu nárok na náhradu trov konania, voči žalovanej vo výške 64,60%.
13. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 04. 06. 2020, ktorého sa zúčastnila len žalovaná strana, táto zotrvala na svojich pôvodných vyjadreniach a žiadala prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu za rok 2012 a prihliadnuť na námietky ňou poukazované po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici. Súd po vykonaní predmetného dokazovania na danom pojednávaní vydal rozhodnutie v znení tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
14. Podľa § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015 Z. z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky 3 a 4 ustanovujú inak.
15. Podľa § 65 ods. 1, 2 Zákona 618/2003 Z. z., ak výkonný umelec nemá výhradné právo udeľovať súhlas na verejný prenos svojho umeleckého výkonu podľa § 63 ods. 2, má za takéto použitie právo na primeranú odmenu.
(2) Ak výrobca zvukového záznamu nemá výhradné právo udeľovať súhlas na verejný prenos svojho zvukového záznamu podľa § 64 ods. 2, má za takéto použitie právo na primeranú odmenu.
16. Podľa § 67 ods. 1 Zákona č. 618/2003 Z. z., ak výrobca zvukovo-obrazového záznamu nemá výhradné právo udeľovať súhlas na verejný prenos svojho zvukovo-obrazového záznamu podľa § 66 ods. 2, má za takéto použitie právo na primeranú odmenu.
17. Podľa § 78 ods. 1, 4 písm. b), 5 Zákona č. 618/2003 Z. z., účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo- obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.
(4) kolektívna správa sa vykonáva najmä v týchto odboroch: b) verejný prenos predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami,
(5) Kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.
18. Podľa § 79 ods. 1 Zákona č. 618/2003 Z. z., organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy.
19. Podľa § 81 ods. 1 písm. a), h), j) Zákona č. 618/2003 Z. z., Organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia a) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona, (h) uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia,
(j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom.
20. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
21. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
(2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
22. Podľa § 5 ods. 14 Zákona č. 618/2003 Z. z., verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.
23. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
24. Podľa § 56 ods. 1 písm. g/ zákona č. 618/2003 Z. z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
25. Ustanovenie § 81 ods. 4 citovaného zákona upravuje, že používateľ, ako aj osoba povinná uhradiť náhradu odmeny je povinná umožniť organizácii kolektívnej správy riadny výkon kolektívnej správy a bez vážnych dôvodov neodmietnuť organizácii kolektívnej správy poskytnutie potrebných informácií.
26. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ohľadne nároku žalobcu uplatneného žalobou a doručenou súdu dňa 08. 02. 2016 spolu s jej rozšírením až na sumu 1.808,- Eur s príslušenstvom, mal súd po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 320,- Eur a právoplatnom výroku obsiahnutom v rozsudku tunajšieho súdu č. k. 63Cb 35/2016 - 282 zo dňa 26. 11. 2018 preukázaný nárok žalobcu len v časti
zaplatenia sumy 696,- Eur s príslušenstvom tak, ako je to uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia, pričom žalobu o zaplatenie istiny 372,- Eur s príslušenstvom zamietol (nárok žalobcu na odmenu za rok 2012).
27. Žalobca je občianskym združením fyzických a právnických osôb pôsobiacim na území Slovenskej republiky, ktorý vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle ust. Zákona č. 618/2003 Z. z. a Zákona č. 185/2015. Žalobca potom v súlade s § 78 ods. 5 Zákona č. 618/2003 vykonáva kolektívnu správu, a to sústavne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, ako hlavný predmet činnosti. Účelom kolektívnej správy podľa § 78 ods. 1 tohto zákona je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovoobrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti. Podľa § 81 ods. 1 a), h), j), je organizácia kolektívnej správy povinná riadne a s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona, uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia, ako i vyberá v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom. Tieto skutočnosti žalovaný nerozporoval, ako ani tú skutočnosť, že je právnickou osobou, ktorá prevádzkuje hotel Altenberg, Staré Hory, v priestoroch ktorého disponuje technickým zariadením, prostr. ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. V predmetnom zariadení sa pritom nachádza reštaurácia s rozlohou do 100 m2, pizzéria s rozlohou do 100 m2, kaviareň s rozlohou do 100 m2, wellness, ako i hotel trojhviezdičkový s izbami s počtom zvukovoobrazových prijímačov 21 kusov. Žalobca následne tvrdil, že kontrolnou činnosťou mal preukázané, že žalovaný disponuje technickým zariadením, prostr. ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov, prostr. tohto technického zariadenia. V zmysle zákona je žalovaný potom povinný uhradiť primerané odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov v súlade s ust. § 65 ods. 1, 2 a § 67 ods. 1 Zákona č. 618/2003 Z. z. Uvedený zákon sa však vzťahuje i na predmetný prípad aj napriek novele autorského zákona č. 185/2015 zo dňa 01. 07. 2015, ktorý nadobudol účinnosť až dňom 01. 01. 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015 sa vznik týchto vzťahov, vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich, posudzujú podľa predpisu účinného do 31. 12. 2015. Súd zistil z uplatneného nároku žalobcom, že tento si uplatňuje tento nárok podľa autorského zákona za obdobie rokov 2012 až 2015. Súd sa preto spravoval pri rozhodovaní v danej veci ust. Zákona č. 618/2003 Z. z. V žalobnom návrhu pôvodne doručenom žalobcom si žalobca uplatňoval svoj nárok na primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu v zmysle písomnej výzvy zo dňa 24. 09. 2015 v sume 1.356,- Eur a to za rok 2012 v sume 452,- Eur, za rok 2013 v sume 452,- Eur a za rok 2014 rovnako v sume 452,- Eur. Za reštauráciu s rozlohou do 100 m2 v zmysle bodu A. sadzobníka účinného v príslušnom roku za stravovacie a pohostinské prevádzky požadoval primeranú odmenu v sume 40,- Eur, napriek stanovenej sadzbe 80,- Eur, za pizzériu s rozlohou do 100 m2 v zmysle bodu A. sadzobníka účinného v príslušnom roku primeranú odmenu za stravovacie a pohostinské prevádzky v sume 40,- Eur, napriek sadzbe 80,- Eur, za kaviareň s rozlohou do 100 m2 v zmysle bodu A. sadzobníka účinného v príslušnom roku primeranú odmenu za stravovacie a pohostinské prevádzky vo výške 40,- Eur, napriek sadzbe 80,- Eur, za wellness v zmysle bodu A. sadzobníka účinného v príslušnom roku primeranú odmenu za športové a zábavné prevádzky vo výške 80,- Eur, napriek sadzbe 160,- Eur a za hotel s troma hviezdičkami s izbami s počtom zvukovoobrazových prijímačov 21 kusov v zmysle bodu B. sadzobníka účinného v príslušnom roku primeranú odmenu za ubytovacie zariadenia vo výške 12,- Eur, napriek sadzbe 24,- Eur za kus. Následne žalobný návrh rozšíril i za obdobie roku 2015 za rovnaké prevádzky, pričom opätovne určil primeranú odmenu za verejný prenos, prostr. technických zariadení v týchto jednotlivých zariadeniach hotela vo výške 452,- Eur. Na základe námietok žalovaného, že v danom hoteli neprevádzkuje wellness, žalobca po zvážení dôvodnosti tejto námietky uplatnenej žalovaným, zobral žalobný návrh v časti zaplatenia dlžnej istiny 320,- Eur s príslušenstvom späť, z ktorého dôvodu súd v súlade s ust. § 146 ods. 1 CSP konanie v tejto časti aj podľa pôvodného rozhodnutia aj právoplatne zastavil. Predmetom
konania zostala uplatnená a žalovaným neuhradená pohľadávka vo výške 1.488,- Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.116,- Eur od 01. 03. 2016 do zaplatenia a zo sumy 372,- Eur od 22. 06. 2017 do zaplatenia tak, ako to uplatňoval žalobca v podaní doručenom súdu dňa 07. 08. 2018. Žalovaný aj takto uplatnený nárok zo strany žalobcu na primeranú odmenu namietal čo do výšky a v prípade uplatnenia primeranej náhrady za rok 2012 vzniesol námietku premlčania. Túto zdôvodnil tým, že medzi stranami sporu ide o občianskoprávny vzťah a nie obchodnoprávny, ako tvrdil žalobca, kedy subjekty právneho vzťahu musia byť podnikateľmi a medzi subjektmi právneho vzťahu musí ísť o výkon podnikateľskej činnosti. Žalobca nevykonáva podnikateľskú činnosť, čo vyplýva i z ust. § 81 ods. 3 Zákona č. 618/2003 Z. z., keďže je organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Za výkon kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov. Túto činnosť by mala vykonávať ako hlavný predmet svojej činnosti, pričom nie je zapísaná ani v Živnostenskom registri, ani v Obchodnom registri. Svoj status žalobca potvrdil i na svojej internetovej stránke F..D..D..S.., keď prehlásil, že ich spoločnosť je nezávislou spoločnosťou - nepodnikateľským subjektom, založeným ako združenie podľa Zákona č. 83/1990 Z. z. Organizácia bola založená v roku 1991 na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov. Rovnako to malo vyplynúť i z návrhu licenčnej zmluvy, ktorú žiadal žalobca, aby s nim žalovaný uzavrel. Z jej článku 5 vyplýva, že by boli bývali vzťahy, ktoré neboli osobitne upravené touto zmluvou, spravované všeobecnými ustanoveniami autorského zákona, Občianskeho zákonníka a medzinárodnými zmluvami. Súd sa preto na základe tejto argumentácie stotožnil s námietkami žalovaného o tom, že na uvedený vzťah medzi stranami sporu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka . Potom v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalovaný pritom tvrdil, že nárok za rok 2012 je premlčaný, pričom premlčané by mali byť všetky nároky, ktoré vznikli pred dňom 08. 02. 2014. Žalobca podľa neho preukázateľne vedel o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného najneskôr dňa 07. 08. 2015, keď zaslal e-mailom výzvu žalovanému, pričom žalovaný mal za to, že žalobca musel mať vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia skôr, t. j. v čase keď vykonal kontrolu žalovaného. Túto skutočnosť žalobca súdu neoznámil, avšak z tohto dôvodu žalovaný zotrval na svojich námietkach ohľadne premlčania nároku len ohľadne roku 2012. Žalobca naopak nemal nárok na vydanie primeranej odmeny žalovaným žalobcovi za uplatnené obdobie premlčaný, keďže mal za to, že na uvedený vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, kde je premlčacia lehota 4 ročná. Súd vzhľadom na ním vyslovenú konštatáciu občianskoprávneho vzťahu medzi stranami sporu mal za to, že pre daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa ust. § 107 ods. 1. Keďže preukázateľné je v rámci vykonaného dokazovania, že žalobca zaslal výzvu žalovanému už dňa 07. 08. 2015 na dobrovoľné vysporiadanie si svojich povinností v lehote 7 dní (č. l. 41 súdneho spisu) a až následne výzvu, ktorú uvádzal žalobca v žalobnom návrhu zo dňa 24. 09. 2015, ktorú pripojil aj k žalobnému návrhu, mal súd za to, že tento nárok uplatnený v žalobe si žalobca mohol súdnou cestou uplatniť najskôr od 07. 08. 2013. Nárok na primeranú odmenu za rok 2012, ktorú si mohol žalobca najskôr voči žalovanému uplatniť až dňom 01. 01. 2013 voči žalovanému a na súde do uplynutia premlčacej lehoty 01.01.2015, je z tohto dôvodu nárok za rok 2012 uplatnený po jej uplynutí , keďže podľa výzvy zo dňa 07. 08. 2015 si mohol žalobca uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu nezaplatenia primeranej odmeny žalovaným len za obdobie od 07. 08. 2013. Nárok na primeranú odmenu za rok 2012 podľa vyššieuvedeného mohol byť žalobcovi známy ku dňu 01. 01. 2013 a nárok na súde z dôvodu nezaplatenia tejto odmeny mohol žalobca uplatniť do 01. 01. 2015. Žalobu žalobca podal až dňa 08. 02. 2016, z ktorého dôvodu mal súd za preukázané, že tento nárok žalobcu na primeranú odmenu za verejný prenos, prostr. technického zariadenia za rok 2012 je premlčaný. Rovnako súd konštatuje, že za rok 2013 mohla byť žalobcovi známa výška ročnej primeranej odmeny za verejný prenos zvukového záznamu, prostr. technického zariadenia nachádzajúce sa v hoteli Altenberg, Staré Hory, prevádzkovanú žalovaným až dňa 01. 01. 2014 a preto v súlade s ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohol tento nárok uplatniť, prostr. súdu do 01. 01. 2016. Žalobca podal žalobný návrh súdu dňa 08. 02. 2016, t. j. i čiastočne tento nárok žalobcu bol uplatnený žalobcom v podanej žalobe po uplynutí premlčacej lehoty, avšak žalovaný akceptoval tento nárok žalobcu za celé obdobie od 01. 01. 2013 až do 31. 12. 2013. Vzhľadom k dôvodnosti podanej námietky žalovaným ohľadne premlčania nároku na primeranú odmenu za rok 2012, súd k tejto námietke musel zo zákona prihliadnuť a preto nárok na primeranú odmenu za rok 2012 voči žalovanému nepriznal a tento nárok zamietol, vrátane jeho príslušenstva. Jednalo sa pritom už len o sumu 372,- Eur, keďže žalobca čiastočne zobral svoj nárok v časti 80,- Eur za rok 2012 späť, v dôsledku čoho súd konanie v tejto časti konanie aj zastavil.
Predmetom konania a dokazovania zostala už len istina 1.116,- Eur, ako nárok na primeranú odmenu za prevádzku žalovaného, v ktorej prostr. technických zariadení vykonával žalovaný verejný prenos zaznamenaných výkonov, za roky 2013, 2014, 2015. Žalovaný namietal i túto výšku nároku žalobcu za jednotlivé roky, a to za reštauráciu, kaviareň, pizzériu a hotel, ktorú žalobca určil na základe svojho sadzobníka. Poukázal, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu licenčnej zmluvy tak, ako to má na mysli ust. § 81 ods. 1 písm. h) a podľa tvrdenia žalovaného vznikol žalobcovi len nárok podľa ust. § 81 ods. 1 písm. j) Zákona č. 618/2003 Z. z., nárok na primeranú odmenu, ako i nárok na vydanie príjmu z vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa § 56 ods. 1 Zákona č. 618/2003 Z. z., autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Túto žalobca v konaní podľa žalovaného nepreukázal, ale voči žalobcovi uplatnil v zmysle sadzobníka sadzby, ktoré platili pre strany, ktoré uzavreli medzi sebou zmluvu podľa § 81 ods. 1 písm. h) Zákona č. 618/2003 Z. z. Zároveň poskytol i zľavu z odmeny vo výške 50% z odmeny uvedenej v sadzobníku, ktorú rovnako mohol uplatniť len v prípade podpisu zmluvy za aktuálny kalendárny rok. V konaní nebolo sporné, že strany sporu zmluvu podľa § 81 ods. 1 písm. h) neuzatvorili, z ktorého dôvodu mal žalobca právo žiadať len odmenu vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, keďže žalovaný uvedené odmeny za príslušné roky organizácií kolektívnej správy neuhrádzal. Za reštauráciu, kaviareň a pizzériu pritom požadoval odmenu podľa sadzobníka vo výške 50%, čo za každý objekt činila ročná odmena vo výške 40,- Eur. Základným kritériom pri určení výšky odmeny v zmysle sadzobníka bola podľa Sadzobníka žalobcu výmera podlahovej plochy prevádzky. S použitím tohto kritéria ohľadne uplatneného nároku žalobcom na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaný nesúhlasil a žiadal zohľadniť kriterium pre určenie primeranej odmeny - stoličkovú kapacitu prevádzok. Súdu uviedol, že v reštaurácií je stoličková kapacita 40 miest, v pizzérií 40 miest a v kaviarni 13 miest. Tvrdil, že pri existencií dvoch prevádzok s rovnakou výmerou podlahovej plochy a s úplne odlišnou stoličkovou kapacitou sa potom v daných prevádzkach denne ocitne odlišný počet zákazníkov, t. j. osôb, ktoré sú recipientmi autorských diel vysielaných pomocou rádií a TV. Toto kritérium používa žalobca i vo svojom sadzobníku v časti A. prevádzky pri športových a zábavných prevádzkach a taktiež v časti D. diskotéky, tanečné zábavy, jednorazové podujatia. Rovnako v časti sadzobníka s označením B. ubytovacie zariadenie, je kritériom vyťaženosť ubytovacieho zariadenia za predchádzajúci kalendárny rok. Opätovne s odmenou určená za hotel s použitím kritéria podľa sadzobníka žalobcu žalovaný nesúhlasil, lebo mal za to, že by sa mala zohľadniť vyťaženosť za kalendárny rok, za ktorý sa platí primeraná odmena. Žalobca však pri určení odmeny za prevádzkovanie trojhviezdičkového hotela s izbami s počtom zvukovoobrazových prijímačov 21 kusov, určil odmenu podľa sadzobníka bez zohľadnenia vyťaženosti ubytovacieho zariadenia v jednotlivých rokoch. I pri použití zľavy vo výške 50% žalovaný považoval túto odmenu za neprimeranú, nakoľko pri určení odmeny podľa reálnej posteľovej vyťaženosti prevádzky za rok 2012 pri maximálnej kapacite 18.300 lôžok vo výške 19%, by bol dôvodný nárok žalobcu na primeranú odmenu len vo výške 48,-Eur, namiesto 252,- Eur, za rok 2013 pri posteľnej vyťaženosti vo výške 22,8% primeraná odmena len vo výške 57,50% a za rok 2015 pri posteľovej vyťaženosti 17,6% by bola dôvodná primeraná odmena len vo výške 44,50 Eur, opäť podľa uplatňovaného nároku žalobcu v zmysle sadzobníka vo výške 252,- Eur ročne. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na pojednávaní uskutočnenom dňa 26. 11. 2018, ktoré sa konalo v neprítomnosti žalobcu, aj na novelu autorského zákona, prijatú pod č. z. 306/2018, ktorá má byť účinná od 01. 01. 2019, konkrétne na ust. § 169 ods. 2, kde pri výpočte odmeny určených v sadzobníku odmien a v zmluvách podľa § 165, organizácia kolektívnej správy zohľadní rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany, ekonomickú hodnotu použitia predmetu ochrany, ekonomickú hodnotu služby kolektívnej správy práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy, skutočnosť, či pri použití predmetu ochrany dochádza alebo nedochádza k priamemu alebo nepriamemu majetkovému prospechu používateľa a vyťaženosť ubytovacích zariadení. Z uvedeného dôvodu, súd žiadal, aby pri určovaní výšky primeranej odmeny za predmetné roky 2013, 2013, 2014 a 2015, zohľadnil tieto skutočnosti. Žalobca už v písomných vyjadreniach neakceptoval dôvodnosť týchto námietok uvádzaných žalovaným a zotrval na svojom nároku v celom rozsahu. Z neúčasti na poslednom pojednávaní sa žalobca ospravedlnil, pričom súhlasil s tým, aby súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti. Súd preto pri rozhodovaní o nároku žalobcu sa musel vysporiadať s uvedenými námietkami žalovaného uplatnenými voči výške primeranej odmeny, ktorú má žalobcovi, ako organizácií kolektívnej správy uhradiť. Rovnako súd musel prihliadať na námietky uplatňované žalovaným v podaní zo dňa 24. 02. 2020. Súd pri rozhodovaní rovnako musel prihliadať i na závery uvedené v rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 14Co 100/2019 - 340 zo dňa 24. 09. 2019.
28. Súd tak, ako už vyššie konštatoval, nárok žalobcu na odmenu za rok 2012 žalobcovi nepriznal z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania žalovaným. Predmetom posudzovania teda následne zostala len suma 696,- Eur s príslušenstvom (pôvodne uplatňovaná suma 1.808,- Eur, od ktorej súd odpočítal sumu 320,- Eur v zmysle právoplatného výroku z rozhodnutia tunajšieho súdu č. k. 63Cb 35/2016 - 282 zo dňa 26. 11. 2018, od ktorej súd následne odpočítal sumu 372,- Eur, ako premlčaný nárok za rok 2012 a od pôvodnej sumy tiež odpočítal sumu 420,- Eur právoplatne priznanú rozsudkom tunajšieho súdu 63Cb 35/2016 - 282 zo dňa 26. 11. 2018). Súd sa preto nestotožňuje s bodom 2 rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 14Co 100/2019 zo dňa 24. 09. 2019, keď výrok „súd vo zvyšku žalobu zamietol“ zahrňoval len odmenu za rok 2013, 2014 a 2015 v nim určených výškach. Okresný súd v tomto výroku zamietol i nárok žalobcu na odmenu za rok 2012 vo výške 372,- Eur s príslušenstvom. Krajský súd vo svojom odôvodnení však správne určil výšku nároku žalobcu za rok 2013, 2014, 2015, zatiaľ nepriznanú tunajším súdom vo výške 696,- Eur s príslušenstvom, o ktorej súd ďalej rozhodovl po zamietnutí žaloby vo výške 372,- Eur, ako premlčanom nároku žalobcu na odmenu za rok 2012.
29. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi nimi nebola uzavretá zmluva v zmysle Autorského zákona, ktorej predmetom by bolo vysporiadanie práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov za predmetné roky, pričom žalobca sa domáhal uplatneného nároku z titulu vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z. z. a v zmysle § 81 ods. 1 písm. j). Takisto medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný prevádzkoval hotel Altenberg, súčasťou ktorého je reštaurácia, pizzeria, kaviareň, ako aj komplex hotelového ubytovania. Tiež nebolo sporné, že v uvedenom zariadení, ktoré žalovaný prevádzkuje, dochádzalo v uvedenom období k verejnému prenosu umeleckých výkonov výkonných umelcov a zvukových a zvukovoobrazových záznamov. Žalovaný v konaní namietal len výšku nároku, ktorého sa žalobca domáhal, pričom požadoval pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia prihliadnuť buď na stoličkovú kapacitu zariadení v reštaurácií, kaviarni a pizzerií a vo vzťahu k ubytovacej časti na skutočnú vyťaženosť za jednotlivé roky. Keďže žalovaná strana neuzavrela licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou by bol udelený súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým organizácia kolektívnej správy (žalobca) spravuje práva podľa Autorského zákona, je organizácia kolektívnej správy aktívne legitimovaná domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Zákona č. 618/2003 Z. z. Podľa § 81 ods. 3 Zákona č. 618/2003 Z. z., sa tohto nároku domáhal predmetnou žalobou z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzhľadom na neoprávnený zásah do autorských práv zastupovaných nositeľov práv zo strany žalovaného. Za odmenu, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach považoval odmenu, akú obvykle platia aj iní používatelia za získanie licencie v zmysle sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného v rozhodnom období v danom prípade za roky 2013 - 2015. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR č. II. ÚS 101/2011 - 7 zo dňa 24. 03. 2011 vyplýva, že ,,odmena za používanie autorských diel by mala byť určovaná podľa sadzobníka organizácie kolektívnej správy“. Z predložených sadzobníkov žalobcom za predmetné roky 2013, 2014 a 2015 mal súd za preukázané, že žalobca z týchto sadzobníkov pri určovaní výšky odmeny aj vychádzal. Žalovaný pritom nepoprel, že mal audiovizuálne zariadenia umiestnené v priestoroch svojho ubytovacieho zariadenia, ako aj v iných priestoroch ešte pred ich používaním a preto mal mať v súlade s ustanoveniami Autorského zákona uzatvorenú licenčnú zmluvu, v ktorej by sa dohodli na výške odmeny. Licenčná odmena je pritom odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie odmena za reálne používanie predmetov ochrany. Základnou povinnosťou používateľa v zmysle § 84 ods. 1 Autorského zákona je povinnosť plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany, prostr. organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, pokiaľ používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80 citovaného zákona. Tak, ako uviedol krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí v bode 20, bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú počas licencovaného obdobia použité, používateľ , čo žalovaný je, je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy, prípadne rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky predmety ochrany kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a rozsah nositeľov práv. Čo sa týka výšky uplatneného nároku vychádza sa pri jej určení z ust. § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade neuzatvorenia licenčnej zmluvy sa uplatňuje vo výške odmeny, ktorá by za
získanie takej istej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pokiaľ je zvyčajnou odmenou odmena stanovená paušálnou sumou, tak aj výška bezdôvodného obohatenia sa má takto zisťovať a je preto irelevantné preukazovať skutočné použitie všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Ak žalovaný neuzatvoril teda licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú zmluvu, žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške odvodenej od zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá sa podľa názoru Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 101/2011 - 7 zo dňa 24. 03. 2011 by mala určovať podľa sadzobníka organizácie kolektívnej správy. Súčasne v bode 21. Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na žalobcom poukazovaný rozsudok SDEÚ zo dňa 15. 03. 2012, sp. zn. C-162/10, v zmysle ktorého je potrebné brať na zreteľ, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál je „používateľom“, ktorý uskutočňuje ,,verejný prenos“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle čl. 8 ods. 2 Smernice 2006/115. Rovnako i v inom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-306/05 zo dňa 07. 12. 2006 sa riešila prejudiciálna otázka, z ktorej vyplýva, že na preukázanie uplatneného nároku žalobcu stačilo preukázať, že v prevádzke žalovaného boli v rozhodnom období rokov 2013 - 2015 umiestnené technické zariadenia, ktorými dochádzalo k verejnému prenosu umeleckých výkonov, výkonných umelcov a zvukových a zvukovoobrazových záznamov, čo medzi stranami v konaní sporné nie je, keďže žalovaný umiestnenie týchto technických zariadení vo svojich priestoroch reštaurácia, pizzeria, kaviareň, ako aj v ubytovacej časti potvrdil. Súd pritom poukazuje, že zo sadzobníkov predložených žalobcom súd zistil, že žalobca v žalobnom návrhu sa domáhal svojho nároku len vo výške 50% z odmeny uvedenej v sadzobníku žalobcu/rok 2013/ , pričom žalobca v súlade s ust. § 81 ods. 1 písm. h) Autorského zákona mal právo žiadať odmenu vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, keďže žalovaný uvedené odmeny za príslušné roky organizácií kolektívnej správy neuhrádzal. Podľa dokladov predložených žalobcom, t. j. sadzobníky za príslušné roky, súd zistil, že za stravovacie zariadenia v roku 2013 pri ploche prevádzky do 100 m2 mal požadovať ročný paušál 80,- Eur (reštaurácie, pizzeria a kaviareň, a to za každú z nich), pričom za rok 2013 si za tieto požadoval len sumu 40,- Eur a za hotel sumu 12,- Eur namiesto 24,- Eur. V rokoch 2014 a 2015 boli tieto sadzby v sadzobníku upravené, a to pri stravovacích a pohostinských prevádzkach do 100 m2 na ročný paušál 40,- Eur a za hotel pri zvukovoobrazových prijímačoch za jeden kus 12,- Eur. Súd preto z predložených sadzobníkov zistil, že žalobca v súlade s ust. § 81 ods. 1 písm. i) Zákona č. 618/2003 Z. z., sa predmetnou žalobou doručenou súdu domáha nároku, ktorý je v zmysle ust. § 56 ods. 1 písm. g) tohto zákona o 50% nižší, než by mala byť odmena, resp. primeraná odmena resp. jej dvojnásobok, za používanie autorských diel v zmysle sadzobníka žalobcu za jednotlivé roky (2013, 2014, 2015). Takto žalobcom vypočítaná odmena za jeden rok za všetky prevádzky žalovaného v objekte Hotela Altenberg predstavuje sumu 372,- Eur . Za tri roky požadované žalobcom by táto suma činila sumu 1.116,- Eur. V zmysle rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 26. 11. 2018 bola súdom priznaná suma 420,- Eur a preto predmetom rozhodnutia súdu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 696,- Eur s príslušenstvom. Túto sumu súd vzhľadom na vyššieuvedené považoval za dôvodnú po vykonanom dokazovaní v danej veci a preto tento nárok žalobcovi priznal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
30. Súd k námietkam žalovaného ohľadne platieb poskytnutých organizácií kolektívnej správy SOZA vo výške 123,60 Eur za roky 2013, 2014 a 2015 neprihliadol, keďže uvedená organizácia kolektívnej správy zastupuje autorov a vydavateľov hudobných diel a predmetom jej ochrany sú autorské diela. Žalobca je spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, t. j. hudobníkov, hercov, tanečníkov a vyberá, spravuje a rozdeľuje odmeny pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových audiovizuálnych záznamov, ktoré im prináležia podľa Autorského zákona. Predmetom ochrany je teda umelecký výkon, zvukový záznam alebo zvukovoobrazový záznam. Potom poplatky platené žalovanou SOZE možno považovať za plnenie si zákonnej povinnosti vo vzťahu k nárokom autorov a vydavateľov hudobných diel, ktorých SOZA zastupuje a nie za nárok žalobcu v zmysle vyššiecitovaných ustanovení Autorského zákona. Súd preto o zaplatené poplatky neznížil nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému.
31. K námietke žalovaného ohľadne nevykonania kontroly žalobcom súd poukazuje, že aj napriek absencií fyzickej kontroly uvedené skutočnosti pre určenie výšky nároku žalobca získal na základe informácií uvedených na webovom sídle žalovaného. Žalovaný pritom počas konania nerozporoval uvedené tvrdenie žalobcu, že v danom období v priestoroch prevádzky žalovaneého sa nachádzali technické zariadenia, prostr. ktorých dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných
výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. V tomto smere súd vychádzal i zo záverov rozhodnutia krajského súdu uvedených v bode 22, keď na preukázanie uplatneného nároku žalobcu stačilo preukázať, že v prevádzke žalovaného boli v rozhodnom období rokov 2013 - 2015 umiestnené technické zariadenia, ktorými dochádzalo k verejnému prenosu umeleckých výkonov výkonných umelcov a zvukových a zvukovoobrazových záznamov. V bode 24. zrušujúceho rozhodnutia rovnako krajský súd poukázal, že je irelevantné, či technickými zariadeniami v prevádzke žalovaného bol alebo nebol prenášaný televízny, či rádiový signál. K ďalším námietkam žalovaného týkajúcich sa prihliadnutia na ďalšie kritériá, ktoré mohli ovplyvniť výšku odmeny a vyplývajúce z novelizácie Autorského zákona účinného od 01. 01. 2016 nemohol súd prihliadnuť, vzhľadom na ust. § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015, keďže vznik právnych vzťahov, vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa mali posúdiť len podľa predpisov účinných do 31. 12. 2015. Súd preto vznesené námietky žalovaným voči nároku žalobcu považoval za právne irelevantné a preto k nim neprihliadol.
32. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento bol súdom zistený za dôvodný zo sumy 372,- Eur za roky 2013, 2014 vo výške 5,05% ročne od 01. 03. 2016 až do zaplatenia a za rok 2015 z rovnakej istiny od 22. 06. 2017 až do zaplatenia a vzhľadom na právoplatnosť výroku II. v rozsudku 63Cb 35/2016 - 282 zo dňa 26. 11. 2018 ,súd priznal nárok na úrok z omeškania tak, ako ho súd určil vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
33. Žalobca v konaní vzhľadom na späťvzatie žaloby v sume 320,- Eur s príslušenstvom a zamietnutie žaloby v sume 372,- Eur s príslušenstvom mal neúspech 38,2% a úspech v časti 61,6%. Súd preto o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že keďže žalobca mal v konaní len čiastočný úspech, súd náhradu trov konania pomerne rozdelil medzi žalobcu a žalovaného. Potom rozdiel úspechu a neúspechu žalobcu je 23,4%, v ktorej výške súd náhradu trov konania žalobcovi priznal vo výrokovej časti tohto rozhodnutia voči žalovanému. O výške náhrady trov konania súd rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.