Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cpr-7-2017.pdf
PDF · 122.79 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cpr/7/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore žalobkyne: L. E., U.. XX.XX.XXXX, R. R. Č.. XXXX/X, R., zastúpenej spoločnosťou: Bartošík Šváby s.r.o. so sídlom Plynárenská č. 7/A, Bratislava, IČO: 35 929 049, proti žalovanému: Materská škola so sídlom Heyrovského č. 4, Bratislava, IČO: 42 170 923, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária Kucek & Partners, s. r. o. so sídlom Námestie Martina Benku č. 26, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 865 192, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou, doručenou Okresnému súdu Bratislava IV dňa 11.08.2017 a postúpenou Okresnému súdu Bratislava III dňa 12.09.2017 ako súdu kauzálne príslušnému na prejednanie a rozhodnutie sporu, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 12.06.2017 je neplatné a žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, kedy žalovanému bolo oznámené, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní (t. j. odo dňa 08.08.2017) až do času, keď žalovaný umožní žalobkyni pokračovať v práci, resp. keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobu odôvodnila vecne tým, že dňa 01.07.2009 uzatvorila so žalovaným pracovnú zmluvu na pozíciu učiteľky materskej školy na neurčitú dobu, dňa 12.06.2017 bezprostredne po nástupe do pracovnej zmeny mal žalovaný snahu doručiť žalobkyni na pracovisku oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, túto listinu si žalobkyňa odmietla prevziať, nakoľko si nebola vedomá žiadneho závažného porušenia pracovnej disciplíny. Následne na žiadosť žalobkyne jej žalovaný poskytol oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru dňa 05.07.2017. Dôvod skončenia pracovného pomeru sa mal týkať dňa 09.06.2017 (piatok) a mal spočívať v nasledovnom: „...ste aj napriek nariadeniu riaditeľky materskej školy (o zastupovaní počas krízovej situácie) a priamemu príkazu zástupkyne materskej školy K. I. ako máte dňa 09.06.2017 postupovať, konali v rozpore s pokynom nadriadenej, svojvoľne ste opustili pracovisko, túto skutočnosť ste neoznámili svojej nadriadenej, ani inej učiteľke a nechali ste 11 detí najmladšej vekovej kategórie vo veku 3-4 roky bez dozoru zodpovednej osoby. Pokyn pani zástupkyne K. I. znel jasne zostať s deťmi a po spánku následne deti rozdeliť pani učiteľkám vo zvyšných triedach. Vy ste pracovisko opustili o 12.00 hod. a nedali ste nadriadenej vedieť, že odchádzate a ani to, s kým nechávate deti“. Namietajúc dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalobkyňa v prvom rade poukázala na skutočnosť, že dňa 09.06.2017 mala mať dopoludňajšiu pracovnú zmenu v trvaní od 6.30 hod. do 12.00 hod., ktorá jej bola známa v dostatočnom časovom predstihu a nebola zo strany žalovaného zmenená. Žalobkyňa sa v ten deň na svoju pracovnú zmenu riadne dostavila, pričom bola prekvapená, že súčasne sa ráno dostavila aj jej kolegyňa N. C., ktorá
mala mať v ten deň popoludňajšiu pracovnú zmenu od 12.00 hod. do 17.00 hod. Na otázku prekvapenej žalobkyne bolo vysvetlenie jej kolegyne v tom zmysle, že jej deň predtým volali, aby prišla už ráno. O niekoľko minút na to D.. C. odbehla a vrátila sa s poznámkou v zmysle „vraj budeš ťahať“ bez toho, aby to akokoľvek ďalej rozvíjala. Neskôr sa v triede Sedmokrások zastavila zástupkyňa riaditeľky D.. I. a medzi dverami sa rozprávala s D.. C.. Žalobkyňa bola v tom čase v inej časti triedy pri deťoch a nepočula, o čom sa rozprávajú. Začala sa približovať k dverám, keď sa p. I. odvrátila a obrátená chrbtom k dverám odchádzajúc, utrúsila jediné slovo - „ostávaš“. Žalobkyňa si nebola istá, komu bolo toto slovo adresované. Následne v ten deň bola žalobkyňa viackrát v osobnom kontakte s D.. I., no táto už žiadnu prácu nadčas nespomenula ani si nijako nepreverila či žalobkyňa chápe, že má zostať aj na poobedňajšiu zmenu. Mala za to, že počas celého trvania pracovnej zmeny jej v ten deň zo strany priamej nadriadenej nebol daný žiadny jasný pokyn na výkon práce nadčas, hoci je povinnosťou zamestnávateľa nariadiť nadčas zrozumiteľne a jasne. Keďže D.. C. mala v ten deň naplánovanú popoludňajšiu zmenu, žalobkyňa mala za to, že pokyn sa týkal jej kolegyne a taktiež jej nebolo oznámené, že by v ten deň mala byť krízová situácia. Nakoľko pred skončením dopoludňajšej pracovnej zmeny sa D.. C. nenachádzala na pracovisku a žalobkyňa nevedela, kedy sa vráti, žalobkyňa v súlade so zaužívanou praxou u žalovaného počas spánku detí požiadala svoju kolegyňu - pani G. D., ktorá u žalovaného pracuje na pozícii upratovačky, aby pre prípad, že sa kolegyňa C. predsa len nedostaví, rozdelila deti do ostatných tried podľa zoznamu, ktorý žalobkyňa za týmto účelom vyhotovila. Nakoľko žalobkyni skončila riadna pracovná zmena, žiadnu svoju kolegyňu ani svoju nadriadenú neinformovala o tom, že odchádza domov. Žalobkyňa zastávala názor, že v nasledujúci pracovný deň - 12.06.2017 žalovaný ju nedôvodne a bez akéhokoľvek racionálneho základu obvinil, že údajne nechala deti bez dozoru, hoci tieto boli po skončení pracovnej zmeny žalobkyňou zverené do rúk D.. D., a teda ani na okamih neostali bez dozoru, pričom takýto postup - zverenie detí do opatery D.. D. počas spánku a následného rozdelenia do poobedňajších tried - bol bežným postupom u žalovaného. Žalobkyňa zdôraznila, že okamžité skončenie pracovného pomeru je stále výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel porušiť pracovnú disciplínu a nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý pracovný postup či proces a pod. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa mala za to, že žiadneho závažného porušenia pracovnej disciplíny sa nedopustila. Svoje skutkové tvrdenia žalobkyňa podporila dôkazne pracovnou zmluvou zo dňa 01.07.2009, oznámením o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 12.06.2017, žiadosťou o doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 21.06.2017 a oznámením žalobkyne zo dňa 07.08.2017.
2. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe tak, že zotrval na skutkových dôvodoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru a dodal, že ešte dňa 09.06.2017 zasadala komisia pre prešetrovanie sťažností, ktorá sa uzniesla, že konanie žalobkyne sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, o čom bol spísaný záznam, o ktorom bola žalobkyňa dňa 12.06.2017 informovaná. V uvedený deň odmietla prevziať oznámenie o skončení pracovného pomeru a zároveň došlo medzi stranami k výmene názorov, výsledkom ktorých bolo potvrdenie pochybenia zo strany žalobkyne, keď táto priznala, že dostala príkaz od zástupkyne žalovaného K. I., ktorý nesplnila, opustila pracovisko a o odchode nikoho neinformovala. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že dňa 08.06.2017 prostredníctvom K. I. sa snažil skontaktovať so žalobkyňou vo veci informovania o úprave rozvrhu práce žalobkyne na deň 09.06.2017 z dôvodu krízovej situácie v materskej škole, avšak žalobkyňa nedvíhala telefón, a preto bola o úprave rozvrhu práce informovaná až dňa 09.06.2017 po príchode do zamestnania. Žalovaný zastával názor, že žalobkyňa nepreukázala okolnosti brániace jej v splnení povinnosti, ktoré nemohla prekonať, preto zavinenie na nesplnení povinnosti je dané vo forme priameho úmyslu, keďže vedela, že svojím konaním môže porušiť pracovnú disciplínu a pre prípad, že ju poruší, bola s tým uzrozumená. Skutočnosť, že dňa 09.06.2017 žalobkyňa svojvoľne opustila pracovisko s 11 deťmi najmladšej vekovej kategórie, ktoré nechala bez dozoru zodpovednej osoby, hoci jej v tom nebránili objektívne dôvody, je možné jednoznačne považovať za zavinené porušenie pracovnej disciplíny, ktoré dosahuje vysoký stupeň intenzity. Žalovaný zároveň poukázal na žalobkyňou zjavne zámerne neuvedenú podstatnú skutočnosť, a to že svojvoľne opustila pracovisko počas pracovnej doby. Z pracovnej zmluvy totiž vyplýva, že žalobkyňa má stanovenú dĺžku a rozsah pracovnej doby nasledovne: 5 dní v týždni - 37,5 hod., t. j. 7,5 hod. denne, ktoré sú rozvrhnuté tak, že každá učiteľka má 5,5 hodín na priamu prácu s deťmi a 2 hodiny na prípravu na výchovno-vzdelávací proces. Z uvedeného vyplýva, že dňa 09.06.2017 žalobkyni počas 7,5 hod. pracovnej doby skončila o 12.00 hod. len jej priama práca s deťmi, nie pracovná doba, nakoľko táto mala skončiť žalobkyni až o 14.00 hod. Žalobkyňa dostala od zástupkyne žalovaného príkaz zostať s deťmi len v rámci riadneho 7,5 hod. pracovného času, t. j. nie nad rámec pracovnej doby
žalobkyne, iba nad rámec priamej práce s deťmi. Hodnotiac intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorú ovplyvňuje i doterajší postoj zamestnanca k plneniu pracovných povinností, žalovaný uviedol, že už v minulosti (napr. 17.09.2014 až 19.09.2014 alebo 10.04.2017) opakovaným spôsobom porušovala pracovnú disciplínu najmä tým, že nerešpektovala čas príchodov a odchodov z pracoviska, na čo bola písomne upozorňovaná. Z vyššie uvedených skutočností žalovaný, požadujúc žalobu v celom rozsahu zamietnuť, uzavrel, že žalobkyňa svojvoľne opustila pracovisko počas pracovnej doby, nerešpektovala priamy príkaz nadriadenej, o ktorom vedela, že je adresovaný jej, ktorá skutočnosť vyplýva i zo záznamu zo dňa 12.06.2017 a zanechala 11 detí bez dozoru zodpovednej osoby.
3. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila svoju žalobu o nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia a náhradu nemajetkovej ujmy titulom antidiskriminačného zákona, ktorým návrhom sa domáhala voči žalovanému písomného ospravedlnenia za diskrimináciu, zverejnenia ospravedlnenia na hlavnej informačnej tabuli a webovom sídle (www.dietkykvietky.sk <http://www.dietkykvietky.sk>) žalovaného po dobu troch mesiacov a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3.500,- €. Vzhľadom na to, že žalobkyňa založila dôvody jej diskriminácie zo strany žalovaného na iných (ďalších) rozhodujúcich skutočnostiach, ktoré nastali v pracovnoprávnom vzťahu medzi ňou a žalovaným (najmä že upozorňovala svojich nadriadených na to, že peňažné prostriedky určené pre žalovaného neboli prerozdeľované deťom, ale tieto končili netransparentne na neznáme účely), súd na pojednávaní dňa 20.01.2020 vylúčil antidiskriminačnú žalobu na samostatné konanie.
4. K vyjadreniu žalovaného sa dňa 28.02.2018 písomne (replikou) vyjadrila žalobkyňa s tým, že žalovaný nepreukázal krízovú situáciu v materskej škole, nepreukázal, že by došlo k udeleniu príkazu na zotrvanie v práci aj po skončení pracovnej zmeny, nakoľko ide o tvrdenia žalovaného v polohe jednostranných dokumentov, na ktorých absentuje podpis žalobkyne a poukazujúc na ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce a článok 9 bod 1 písm. b) v spojení s článkom 15 bod 1 Pracovného poriadku namietla, že svojvoľne nekonala, keďže i Záznam o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 09.06.2017 konštatuje, že malo ísť o „nadčas“ počas spánku detí, preto ak šlo o nadčas, nemohla žalobkyňa odísť počas pracovnej doby. Žalobkyňa považovala konanie žalovaného v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nikdy nedostala priamy príkaz „ z očí do očí“ a je absolútne neprijateľné, kam až zašlo šikanovanie žalobkyne zo strany jej nadriadených, ktorí doslova vytvorili situáciu, v ktorej by pochybil každý jednotlivec, teda, ak by nemal informáciu, že jeho kolega, ktorý má nastúpiť na poobedňajšiu zmenu vo svojej triede, na túto nenastúpi, ale je preradený do inej triedy, hoci mohlo dôjsť k bezproblémovému spojeniu tried vzhľadom na veľkú absenciu detí v dôsledku zvýšenej chorobnosti. Žalobkyňa poprela svoje údajné priznanie, že urobila chybu vo vzťahu k odchodu zo zamestnania dňa 09.06.2017 a namietla, že nemala ani vedomosť o zasadaní nejakej komisie, ktorou ani nebola vypočutá za účelom objektívneho zistenia skutočného stavu. Mala za to, že nie správanie žalobkyne, ale naopak správanie žalovaného, ktorý údajné porušenia pracovnej disciplíny zakladá na svojich subjektívnych domnienkach, nemôže byť tolerované a zdôraznila, že ak žalovaný tvrdí, že údajne mal udeliť príkaz žalobkyni na ďalší nadčas, v tejto otázke pri aplikácii negatívnej dôkaznej teórii zaťažuje dôkazné bremeno žalovaného, avšak za relevantné dôkazy nemožno považovať jednostranné vyhlásenia žalovaného. Žalobkyňa súčasne žiadala o zabezpečenie dôkazu vo forme dochádzkovej knihy zamestnancov žalovaného za obdobie september 2014 a január - jún 2017.
5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.06.2018 (v duplike) uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na svojich predchádzajúcich tvrdeniach, nakoľko žalobkyňa neuviedla žiadne relevantné argumenty, avšak dodal, že osobný spis žalobkyni sprístupnil, no fakt, že v ňom nenašla, čo chcela, nemožno pričítať na ťarchu žalovaného s tým, že Zákonník práce nedefinuje, aké konkrétne dokumenty má osobný spis obsahovať, pričom záznam z dochádzkovej knihy nepatrí do osobného spisu zamestnanca, a teda nebolo povinnosťou žalovaného ho žalobkyni sprístupniť, nakoľko predmetom jej žiadosti bolo sprístupnenie listín z osobného spisu.
6. Pred vecným posúdením sporu súd skúmal, či žalobkyňa uplatnila svoj nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru včas, t. j. v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa Oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 12.06.2017 sa pracovný pomer strán končí dňom doručenia tohto oznámenia žalobkyni. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobkyňa dňa 12.06.2017 odmietla prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej bolo doručované na pracovisku, preto dňa 12.06.2017 v zmysle § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka prace nastala zákonná fikcia jeho doručenia a od uvedeného dátumu začala žalobkyni plynúť ustanovením § 77 Zákonníka
práce vyžadovaná prekluzívna lehota na podanie žaloby, ktorá uplynula dňa 12.08.2018, preto je zrejmé, že ak žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 11.08.2017, učinila tak včas.
7. Súd prejednal pracovnoprávny spor na pojednávaní dňa 20.01.2020 a 04.06.2020, vo veci vykonal kontradiktórne dokazovanie listinnými dôkazmi, prednesom právnych zástupcov strán a zistil nasledovný skutkový stav:
8. Žalovaný ako zamestnávateľ dňa 01.07.2009 uzatvoril so žalobkyňou ako zamestnancom pracovnú zmluvu, na základe ktorej si dojednali pracovný pomer na dobu neurčitú s druhom práce: výchovnovzdelávacia činnosť, ktorú vykonáva učiteľka Materskej školy, miestom výkonu práce: Materská škola, Malokarpatské námestie č. 6, Bratislava a dňom nástupu do práce: 01.07.2009.
9. Oznámením zo dňa 12.06.2017 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu, že dňa 09.06.2017 aj napriek nariadeniu riaditeľky žalovaného (o zastupovaní počas krízovej situácie) a priamemu príkazu zástupkyne žalovaného K. I. ako má dňa 09.06.2017 postupovať, konala v rozpore s pokynom nadriadenej, svojvoľne opustila pracovisko, túto skutočnosť neoznámila svojej nadriadenej ani inej učiteľke a nechala 11 detí najmladšej vekovej kategórie vo veku 3-4 roky bez dozoru zodpovednej osoby. Pokyn pani zástupkyne K. I. znel jasne zostať s deťmi a po spánku následne deti rozdeliť pani učiteľkám vo zvyšných troch triedach, pričom žalobkyňa opustila pracovisko o 12.00 hod. a nedala nadriadenej vedieť, že odchádza a ani s kým necháva deti. Pracovný pomer sa mal skončiť dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni. Z obsahu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru vyplýva a súčasne to uviedla i žalobkyňa, že dňa 12.06.2017 odmietla prevziať uvedené oznámenie, ktoré jej bolo doručované priamo na pracovisku za prítomnosti svedka - tajomníčky G.. G. L.. Vzhľadom na zákonnú fikciu doručovania upravenú v ust. § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce, podľa ktorého účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne, je nepochybné, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni dňa 12.06.2017 riadne doručené, preto z tohto formálneho hľadiska nemožno uvažovať o neplatnosti posudzovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru; na žiadosť žalobkyne žalovaný jej doručil okamžité skončenie pracovného pomeru i poštou.
10. Listom zo dňa 07.08.2017 žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, považujúc okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, nakoľko mala za to, že pracovnú disciplínu nijakým spôsobom neporušila, a už dlhšiu dobu pociťovala zo strany nadriadených nátlak a šikanu voči svojej osobe.
11. Podľa záznamu o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 09.06.2017, v uvedený deň komisia pre prešetrovanie sťažností prehodnotila neprítomnosť žalobkyne v práci, ktorá dňa 09.06.2017 bez predloženia potrebných dokladov na ospravedlnenie jej neprítomnosti (PN, lekárske potvrdenie, dovolenka, doklad o mimoriadnej rodinnej udalosti) svojvoľne opustila pracovisko, hoci zástupkyňou žalovaného jej bol nariadený nadčas počas spánku detí. Žalobkyňa nariadenie nerešpektovala, deti nechala samé s pani upratovačkou, sama svoju neprítomnosť neoznámila a na telefonické hovory od riaditeľky žalovaného nereagovala, a preto komisia konanie žalobkyne považovala za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže byť dôvodom k ukončeniu pracovného pomeru.
12. Podľa záznamu z oznámenie ukončenia pracovného pomeru zo dňa 12.06.2017, riaditeľka žalovaného za prítomnosti pani G. L. K. K. I. oznámila žalobkyni rozhodnutie pracovnej komisie, na čo žalobkyňa poprela, že dostala v piatok ráno (09.06.2017) od zástupkyne príkaz zastupovať vo svojej triede deti najmladšej vekovej skupiny a tvrdila, že zástupkyňa klame; obviňovala všetkých prítomných, že jej chcú ublížiť a dohodli sa, že ju chcú vyhodiť. Žalobkyňa nepovažovala za dôležité niekomu oznámiť odchod i napriek tomu, že pri 3 ročných deťoch ju nevymenila žiadna pedagogická pracovníčka. Zástupkyňa žalovaného jej pripomenula, že už bola v minulosti napomenutá, že opustila pracovisko alebo neprišla do práce a túto skutočnosť nikomu neoznámila. Žalobkyňa popierala aj skutočnosť z piatku 09.06.2017 až do príchodu pani Jankovičovej, ktorá bola prítomná ráno pri oznámení zástupkyňou, že pani Jankovičová bude pracovať v tretej triede Snežienok a žalobkyňa ostane v prvej triede u Sedmokrások a bude zastupovať. Potom žalobkyňa povedala: „Áno, urobila som chybu, priznávam“, bolo to tak, ale na nemohla ostať, čo nikomu neoznámila“. Takto odignorovala príkaz svojej nadriadenej. Z obsahu uvedeného záznamu tiež vyplýva, že žalobkyňa do 14.30 hod. odmietala priznať svoje pochybenie, žiadala o vyjadrenie kolektívu, kolektív súhlasil s vyjadrením komisie a s jej
postupom o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou. Napokon priznala, že príkaz od pani I. dostala, tento nesplnila a nikoho neinformovala, pričom pri svojom obhajovaní vystupovala agresívne a slovne napadala pani I. a riaditeľku G.. M.. Žalobkyňa odmietla rozviazanie pracovného pomeru podpísať.
13. Podľa článku 12 ods. 2 bod b), c), d) a f) Pracovného poriadku žalovaného, účinného od 01.09.2016, zamestnávateľ považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ak zamestnanec opustí deti bez dovolenia nadriadeného, opustí pracovisko v pracovnej dobe, v dobe plnenia si povinností vyplývajúcich z príkazu nadriadeného (zastupovanie neprítomnosti kolegyne, náhle ochorenie kolegyne, krízová situácia na pracovisku a pod.), ak učiteľka odíde od detí a neodovzdá ich striedajúcej učiteľke a ak zamestnanec nerešpektuje príkazy nadriadeného.
14. Žalobkyňa vlastnoručným podpisom potvrdila, že s pracovným poriadkom na školský rok 2016/2017 oboznámená bola (č. l. 49 spisu).
15. Listom zo dňa 22.09.2014 žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila v dňoch 17.09.2014, 18.09.2014 a 19.09.2014 tým, že v neskorom čase oznámila neprítomnosť v práci, ktorá nie je doposiaľ odôvodnená a dokladom ospravedlnená, pričom pri pokuse kontaktovať sa so žalobkyňou bol telefonát odmietnutý. Podľa záznamu zo dňa 29.09.2014 sa žalovaný uzniesol, že žalobkyni sa za čas nenahlásenej neprítomnosti bude viesť absencia v dochádzke.
16. Z obsahu záznamu z porušenia postupu pri prekážke v práci na strane zamestnanca zo dňa 24.04.2017 vyplýva, že dňa 10.04.2017 žalobkyňa mala nastúpiť na popoludňajšiu zmenu o 12.00 hod., toto neurobila a dôvod neprítomnosti nikomu neoznámila. Dodatočne žalobkyňa v tomto termíne čerpala dovolenku a bola upozornená, že ak ešte raz nebude prítomná pri deťoch v čase, kedy má byť v práci, bude s ňou okamžite skončený pracovný pomer. K vzniknutej situácii sa žalobkyňa odmietla vyjadriť, resp. necítila potrebu sa k nej vyjadrovať.
17. Počas konania žalobkyňa založila do spisu písomné záznamy o svojom hodnotení ako pedagogického zamestnanca u žalovaného č. 09/2011 zo dňa 15.06.2011, č. 09/2013 zo dňa 28.06.2013 a č. 3/2014 zo dňa 28.06.2014, podľa ktorých dosahovala veľmi dobré výsledky pri vykonávaní pracovnej činnosti.
18. Podľa žalovaným predloženého harmonogramu učiteliek pri priamej práci s deťmi (č. l. 284 spisu) a vyjadrenia žalovanej, že dátum 09.06.2017 spadá do 2. týždňa predmetnej tabuľky (harmonogramu), žalobkyňa mala na rozhodný deň (09.06.2017) stanovenú pracovnú zmenu určenú na priamu prácu s deťmi od 6.30 - 12.00 hod.
19. Žalobkyňa taktiež predložila časový harmonogram zmennosti učiteliek u žalovaného (č. l. 250 spisu), a na otázku súdu uviedla, že sa týka iného obdobia, než v ktorom došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, pre ktoré žalovaný okamžite skončil pracovný pomer.
20. Podľa článku 2 Smernice žalovaného o pracovnom čase zamestnancov č. 7/2016 zo dňa 01.09.2016, úprava pracovného času pedagogických zamestnancov je v rozsahu 37 a 1 hodiny týždenne a týždenný pracovný čas pedagogických zamestnancov (pracovnú zmenu) tvorí: a) čas, v ktorom pedagogický zamestnanec vykonáva priamu výchovno-vzdelávaciu činnosť, b) čas, v ktorom pedagogický zamestnanec vykonáva osobné činnosti súvisiace s jeho priamou výchovno-vzdelávacou činnosťou.
Podľa citovanej Smernice žalovaného, pracovný čas je 37 a 1/2 hodiny týždenne + 2,5 hodiny prestávky na odpočinok a jedlo.
21. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, v znení účinnom od 01.06.2017 do 29.12.2017 (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
22. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
23. Podľa § 81 písm. a) až c) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený.
24. V posudzovanom spore bola medzi procesnými stranami sporná existencia skutkových dôvodov, z ktorých žalovaný okamžite skončil so žalobkyňou pracovný pomer, nakoľko žalobkyňa zastávala názor, že žiadneho závažného porušenia pracovnej disciplíny sa nedopustila. Žalobkyňa namietala neexistenciu, resp. nezrozumiteľnosť a neurčitosť príkazu nadriadenej - zástupkyne D.. I., podľa ktorého mala dňa 09.06.2017 pracovať nadčas, resp. že počas spánku detí mala zostať s nimi v materskej škole. Žalobkyňa v tejto súvislosti považovala za nepravdepodobné, aby zástupkyňa jej nariaďovala prácu nadčas aj vzhľadom na to, že spochybnila existenciu krízovej situácie u žalovaného, ktorá by odôvodňovala potrebu nariaďovať nadčas na 09.06.2017, resp. zastupovanie. Medzi stranami nastala spornosť tiež v dĺžke pracovnej zmeny, keď žalobkyňa bola toho názoru, že trvala do 12.00 hod. a protistrana namietla, že pracovná zmena žalobkyne končila dňa 09.06.2017 o 14.00 hod., preto žalobkyňa údajne nemala v rozhodný deň pracovať nadčas, ale i napriek príkazu zástupkyne zostať s deťmi počas spánku išlo o prácu žalobkyne v rámci jej pracovného času.
25. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa dňa 09.06.2017 opustila pracovisko o 12.00 hod. a majúc za to, že jej skončila pracovná zmena žiadnu svoju kolegyňu - učiteľku ani nadriadenú neinformovala o tom, že odchádza domov. Zároveň je nesporné, že žalobkyňa pri odchode z pracoviska vedela, že učiteľka pani C., ktorá ráno bola prítomná v práci spolu so žalobkyňou, sa o 12.00 hod. na pracovisku nenachádzala, a preto žalobkyňa pri svojom odchode z práce zverila deti počas ich spánku do opatery pani G. D., ktorá u žalovaného pracuje na pozícii upratovačky.
26. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že vzhľadom na zaužívanú prax u žalovaného, keď bežne počas spánku dohliadala na deti pani Z. D., nemohla byť dôvodne obvinená z toho, že nechala deti bez dozoru. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že zverenie detí v materskej škole pod dozor upratovačky (hoci i počas ich spánku) nie je kvalifikovaným pedagogickým dozorom, a to bez ohľadu na to, či takáto prax u žalovaného bola alebo nebola zaužívaná. Odhliadnuc od spoliehania sa žalobkyne na adekvátnu starostlivosť a opateru zo strany upratovačky pani D., súd zastáva názor, že žalobkyňa svojím konaním, keď opustila pracovisko bez toho, aby odovzdala deti striedajúcej učiteľke, vedela, že porušuje pracovnú disciplínu v zmysle ustanovení pracovného poriadku, s ktorým bola riadne oboznámená a s takýmto porušením interného predpisu bola uzrozumená. Na základe uvedeného je nutné konštatovať, že i keď žalobkyňa nechcela priamym úmyslom porušiť pracovnú disciplínu, vedela, že svojím počínaním nekoná v súlade so zásadami pracovnej disciplíny, ale bez primeraných dôvodov (utešujúc sa zverením detí do opatery upratovačky) sa spoliehala, že dôsledky pracovnej zodpovednosti voči nej žalovaný nevyvodí, a preto je nepochybné, že konala zavinene vo forme vedomej nedbanlivosti, ba dokonca nepriameho úmyslu. Neobstojí ani argumentácia žalobkyne, že zavineným konaním môže byť výlučne úmyselné konanie, nakoľko zavinenie nespočíva iba vo forme úmyslu dopustiť sa určitého protiprávneho konania, ale i v protiprávnom konaní spôsobenom z nedbanlivosti. V posudzovanom spore je tak nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že bez ohľadu na príkaz zástupkyne žalovaného, jeho nerešpektovanie a svojvoľné opustenie pracoviska žalobkyňou pred skončením pracovnej doby, táto bez ďalšieho závažne porušila pracovnú disciplínu už len tým, že pri odchode z práce neodovzdala deti ich striedajúcej učiteľke, čím naplnila skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa článku 12 ods. 2 písm. d) Pracovného poriadku, ktorý skutok jej bol kladený za vinu i v napadnutom Okamžitom skončení pracovného pomeru s vymedzením, že žalobkyňa dňa 09.06.2017 bez informovania svojej nadriadenej alebo inej učiteľky nechala 11 detí najmladšej vekovej kategórie bez dozoru zodpovednej osoby.
27. Na základe vyššie zistenej a súčasne nespornej skutočnosti, spočívajúcej v zanedbaní povinnosti žalobkyne odovzdať deti striedajúcej učiteľke, súd dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.06.2017 bolo zo strany žalovaného dané žalobkyni opodstatnene a nemožno
spochybňovať jeho platnosť z hľadiska existencie skutkových dôvodov, z ktorých žalovaný k skončeniu pracovného pomeru okamžite pristúpil.
28. Len pre úplnosť však súd uvádza, že v konaní bolo nesporné, že týždenný pracovný čas pedagogického zamestnanca (teda i žalobkyne) činil 37 a 1 hodiny, t. j. 7,5 hodín denne s tým, že 5,5 hodín zodpovedalo priamej práci s deťmi a 2 hodiny prislúchali na prípravu súvisiacu s výchovno- vzdelávacou činnosťou pedagóga. Žalovaný aj prostredníctvom harmonogramu zmien učiteliek riadne preukázal, že dňa 09.06.2017 od 06.30 - 12.00 hod. žalobkyňa mala vykonávať priamu prácu s deťmi. Z uvedené preto vyplýva, že nešlo o harmonogram celej pracovnej zmeny v dĺžke 7,5 hodín, ale iba o časť pracovnej zmeny určenej na priamy výchovno-vzdelávací proces s deťmi. Vzhľadom na takto zistenú skutočnosť nebolo možné prisvedčiť argumentácii žalobkyne, že dopoludňajšia pracovná zmena dňa 09.06.2017 jej skončila o 12.00 hod., teda po 5,5 hodinách, ale súd mal zhodne s názorom žalovaného za to, že pracovná zmena žalobkyni skončila až o 14.00 hod., a preto údajný príkaz zástupkyne žalovaného nie je možné označiť ako príkaz na nadčas, ale príkaz, aby žalobkyňa počas svojej pracovnej doby, inak určenej na prípravu na výchovno-vzdelávací proces, zostala priamo s deťmi. Na základe takto ustáleného skutkového stavu možno uzavrieť, že žalobkyňa dňa 09.06.2017 opustila pracovisko počas pracovnej doby, čím závažne porušila pracovnú disciplínu podľa článku 12 ods. 2 písm. c) Pracovného poriadku, ibaže by preukázala, že v súlade so Smernicou č. 7/2016 zo dňa 01.09.2016 o pracovnom čase zamestnancov mala povolené vykonávanie osobných činností súvisiacich s priamou výchovno- vzdelávacou činnosťou a ďalším vzdelávaním mimo pracoviska, čo však žalobkyňa nepreukázala.
29. Napokon pokiaľ ide o nesplnený a nejasný príkaz zástupkyne žalovaného p. K. I. súd mal žalovaným listinne preukázané (záznam z oznámenia ukončenia pracovného pomeru zo dňa 12.06.2017), že pri osobnom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňa po dlhšom zapieraní a obviňovaní prítomných zamestnancov priznala, že príkaz od pani I. dostala, tento nesplnila a nikoho o tom neinformovala. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa odmietla prevziať a podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru, obviňujúc zamestnancov žalovaného z účelového skončenia pracovného pomeru, nie je prekvapivým ani fakt, že nepodpísala záznam z oznámenia skončenia pracovného pomeru, preto vyznieva ako chabá procesná obrana žalobkyne založená na tom, že žalovaný preukazuje priznanie žalobkyne len na základe svojich jednostranných, ňou nepodpísaných vyhlásení. Navyše so zreteľom na charakter príkazu daného dňa 09.06.2017 zástupkyňou žalovaného, ktorý zakladal povinnosť žalobkyne zotrvať na pracovisku po 12.00 hod., súd konštatuje, že žalovaný listinne (upozornením zo dňa 22.09.2014 a záznamom zo dňa 24.04.2017) preukázal i ďalšie (predchádzajúce) problémy žalobkyne týkajúce sa jej pracovnej dochádzky, resp. neospravedlnenej absencie v práci. Hoci žalobkyňa predložila v konaní záznamy svedčiace o jej veľmi dobrých výsledkoch ako pedagóga, skutočnosť, že žalobkyňa môže byť dobrou učiteľkou a priaznivo vplývať na vývin a vzdelávanie detí v materskej škole, ju nezbavuje zodpovednosti za plnenie základných povinností zamestnanca ako takého, teda byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený a plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi.
30. Vzhľadom na skutkový stav sporu zistený na základe vyššie špecifikovaných dôkazov majúcich súvis so skutkovými dôvodmi vymedzenými v napadnutom Okamžitom skončení pracovného pomeru, súd uvádza, že žalobkyňou počas celého konania navrhovaný a zdôrazňovaný dôkaz vo forme dochádzkovej knihy žalovaného nebol v danom prípade právne významným pre posúdenie existencie skutkových dôvodov vymedzených v Okamžitom skončení pracovného pomeru, preto súd považujúc navrhovaný dôkaz za nadbytočný tento nezabezpečil a nevykonal.
31. Po zhodnotení všetkých pre vec právne významných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, súd zistil vyššie opísaný skutkový stav, ktorý subsumoval pod jemu zodpovedajúci právny stav a dospel k záveru, že nároku žalobkyne na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a tým aj subsidiárnemu nároku na náhradu mzdy nemožno priznať úspech, preto žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol.
32. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe princípu pomeru úspechu strán v konaní tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.