Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Cob-108-2019.pdf
PDF · 125.45 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cob/108/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ľubomíra Beňová, Záhradnícka 10, 945 01 Komárno, správca majetku úpadcu NZ-INVEST, s.r.o., Hlavné námestie 10, 940 35 Nové Zámky, IČO: 31 427 081, proti žalovanému: Mesto Nové Zámky, Hlavné námestie 10, 940 02 Nové Zámky, IČO: 00 309 150, o zaplatenie sumy 990 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 15Cb/11/2017 - 198 zo dňa 22. 05. 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd m e n í rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/11/2017 - 198 zo dňa 22. 05. 2019 tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 990 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 31. 03. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Odvolací súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 489, § 451 ods. 1, ods. 2, § 47a ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ.“), čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, § 132 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 150 ods. 1, ods. 2, § 151 ods. 1, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ.“), § 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 5a ods. 1, ods. 2, ods. 9, ods. 10 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) účinného v čase od 01. 12. 2012 do 31. 12. 2015 a v časti trov konania ustanovením § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho v poradí druhého rozsudku uviedol, že žalobca, ako správca majetku úpadcu NZ-INVEST s.r.o., IČO: 31 427 081, sa žalobou doručenou súdu dňa 02. 02. 2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia 990 eur s 5,05 % ročnými úrokmi z omeškania od 15. 01. 2015, a to z dôvodu celkovej úhrady faktúry č. 141203, ktorá bola splatná dňa 14. 01. 2015 a ktorou úpadca vyúčtoval žalovanému cenu uverejnenej inzercie v periodiku D. K. za mesiace október, november a december 2014. Uviedol, že účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali dňa 30. 10. 2015. Do súpisu majetku úpadcu boli spísané aj neuhradené pohľadávky voči žalovanému v žalovanej výške a súpis majetku bol zverejnený v OV č. 232/2015 dňa 03. 12. 2015. Žalovaný napriek výzve na úhradu zo dňa 01. 02. 2016 neuhradil dlžnú sumu. Súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 15Cb/11/2017 - 126 zo
dňa 11. 10. 2017 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 990 eur s 5,05 % ročnými úrokmi z omeškania od 31. 03. 2017 do zaplatenia. V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol. Ďalej súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. Súd tiež uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 59 eur. Proti predmetnému rozsudku v odsekoch I., III. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v dôsledku ktorej skutočnosti Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. 15Cob/186/2017 - 174 zo dňa 28. 09. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 990 eur s príslušenstvom, v časti III. o priznaní žalobcovi nároku na náhradu trov konania a v časti IV. o uložení povinnosti žalovanému na zaplatenie súdneho poplatku v sume 59 eur zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že vychádzajúc z obsahu spisu, ako aj zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, je zrejmé podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bod 6.5., že súd považoval bez akýchkoľvek povinností za preukázané, že žalovaný uzavrel s úpadcom dňa 31. 03. 2014 Zmluvu o zverejnení reklamy pod č. 1/2014. Predmetná zmluva mala byť uzavretá na dobu určitú od 01. 04. 2014 do 31. 03. 2015. Na pojednávaní konanom dňa 13. 09. 2017 bol vypočutý svedok X. S., ktorý bol do 15. 01. 2015 konateľom žalobcu, pričom podľa jeho výpovede predmetnú zmluvu so žalovaným nepodpísal, pričom jeho podpis na tejto zmluve nie je jeho. Podpísanie zmluvy taktiež nepotvrdil, ani druhý z konateľov žalobcu Q. Z.. Tiež vypočutá svedkyňa Q. Z. uviedla, že predmetnú zmluvu nepodpísala. Vychádzajúc z uvedeného teda nebolo pred súdom prvej inštancie preukázané, kto predmetnú zmluvu podpísal a či sa jednalo o oprávnenú osobu. Odvolací súd sa stotožnil aj s odvolacím dôvodom žalovaného podľa ktorého v zmysle § 47a Občianskeho zákonníka mala byť predmetná zmluva povinne zverejnená a pokiaľ áno, či k takémuto zverejneniu zmluvy došlo, s čím teda taktiež súvisí nadobudnutie jej účinnosti. S touto skutočnosťou sa taktiež súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. V ďalšom konaní bolo preto podstatné jednoznačne určiť platnosť, resp. neplatnosť predmetnej zmluvy v súvislosti s naznačenými dôvodmi a pokiaľ by bolo v konaní preukázané, že napriek neplatnosti zmluvy došlo zo strany žalobcu k plneniu, bolo by nutné uvedené posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, ktorého rozsah nebol skúmaný a taktiež v zmysle ust. § 382 CSP, v tomto prípade nebolo umožnené stranám sporu, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Odvolací súd ďalej konštatoval, že nakoľko od výroku I. rozhodnutia je závislý aj výrok III. a IV. rozhodnutia, odvolací súd zrušil všetky uvedené výroky napadnutého rozhodnutia. Vykonaným opätovným dokazovaním súd nezistil, kto v mene úpadcu uzavrel so žalovaným zmluvu špecifikovanú v bode 4.1. odôvodnenia tohto rozsudku. Z výpisu z OR úpadcu súd považoval za zistené, že v čase podpisu zmluvy boli konateľmi úpadcu H.. S. (od 07. 08. 2008 do 20. 04. 2015) a H.. Z. (od 03. 05. 2011 do 20. 04. 2015), ktorí vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili, že uvedenú zmluvu nepodpisovali a že na tejto zmluve nie je podpis ani jedného z nich. V konaní súd nezistil, kto predmetnú zmluvu za úpadcu podpísal, teda či podpis ktorý je v mene úpadcu na uvedenej zmluve je podpisom osoby oprávnenej konať, resp. vystupovať v mene úpadcu. V súvislosti s preukázaním týchto tvrdení žalobca nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie. Aj v prípade, ak by v mene úpadcu citovanú zmluvu uzavrela oprávnená osoba, súd v konaní nepovažoval za preukázané a ani nezistil, že by predmetná zmluva bola zverejnená spôsobom upraveným v § 47a Občianskeho zákonníka. Úpadca aj žalovaný sú povinnými osobami, podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a preto bolo ich zákonnou povinnosťou uzavretú zmluvu zverejniť. V konaní súd nezistil, že by zmluva bola zverejnená a túto skutočnosť netvrdila ani jedna zo sporových strán. Občiansky zákonník s nesplnením tejto povinnosti spája nevyvrátiteľnú domnienku neuzatvorenia zmluvy (§ 47a Občianskeho zákonníka). K námietke žalobcu, že bolo povinnosťou žalovaného uzavretú zmluvu uverejniť, čo neurobil, a preto je jeho obrana v rozpore s dobrými mravmi súd udáva, že záujem na tom, aby zmluva nadobudla účinnosť mali v tomto prípade obidve zmluvné strany. Sám žalobca ako účastník zmluvy mohol podať návrh na jej zverejnenie v obchodnom vestníku. Uvedené v konaní žalobca nepreukázal a ani netvrdil. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené konštatuje, že v danom prípade neuverejnenie zmluvy nemožno pripísať len na ťarchu žalovaného. S poukazom na uvádzané skutočnosti potom súd prvej inštancie konštatuje, že neexistuje povinnosť žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy na základe platnej a účinnej zmluvy o zverejnení reklamy. V konaní nebolo sporné, že napriek neplatnosti zmluvy došlo zo strany žalobcu k plneniu tým, že inzerciu uverejnil, pričom súd uvedené posúdil ako bezdôvodné obohatenie. Rozsah bezdôvodného obohatenia súd neskúmal pretože žalobca v tejto súvislosti nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, a to aj napriek skutočnosti, že mu bolo súdom umožnené, aby sa k použitiu tohto ustanovenia vyjadril. Dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia zaťažovalo v konaní žalobcu. Žalobca pri preukazovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia vychádzal z fakturovanej ceny inzercie žalovanému v predchádzajúcom období, v obdobnej výške a tvrdil, že táto suma je minimálna a za takúto inzerciu aj obvyklá. Uvedené sa preto vzťahuje podľa žalobcu aj na bezdôvodné obohatenie, ktoré mu má
žalovaný vydať. Len v prípade, ak by bol žalobca navrhol doplnenie dokazovania v tomto smere, bolo by povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať rozsah bezdôvodného obohatenia žalovaného. Súd zastáva názor, že samotným uverejnením inzercie žalobcom nie je možné skonštatovať, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil v rozsahu žalovanej sumy. Výšku prípadného bezdôvodného obohatenia žalovaným súd nepovažoval ani za zistenú, ani za preukázanú. Na základe uvedených skutočností súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca neuniesol nie len dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd nenariadil vykonať žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom účtovníčky úpadcu X. W.. Výsluch tejto svedkyne súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považoval za neúčelný a nadbytočný. Navyše vystavenie samotnej faktúry nie je právnou skutočnosťou na základe ktorej vznikajú záväzky. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že X. W. sporné faktúry nevystavovala. Vzhľadom na množstvo uvádzaných informácií a produkovaných dôkazov v prejednávanej veci súd prvej inštancie zdôrazňuje, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý proces neznamená povinnosť súdu dať odpovede na všetky argumenty strán sporu, ale len na argumenty zásadného významu, teda argumenty pre vec rozhodujúce. Súd o nároku na trovy konania žalovaného rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojitosti s § 262 ods. 1 a 2 CSP.
4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 32K/58/2015 - 85 zo dňa 22. 10. 2015 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu: NZ - INVEST, s. r. o., so sídlom Hlavné námestie 10, 940 35 Nové Zámky, IČO: 31 427 081. Zároveň bola JUDr. Ľubomíra Beňová uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 32K/58/2015
- 85 zo dňa 22. 10. 2015 ustanovená do funkcie správcu úpadcu (ďalej len „úpadca“). Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 32K/58/2015 - 85 zo dňa 22. 10. 2015 bolo zverejnené v obchodnom vestníku dňa 29. 10. 2015. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňa 30. 10. 2015. Do súpisu majetku úpadcu boli spísané aj neuhradené pohľadávky, ktoré eviduje žalobca voči žalovanému, a to v celkovej výške 990 eur. Súpis majetku bol zverejnený v Obchodnom vestníku č. OV 232/2015 zo dňa 03. 12. 2015. Neuhradené pohľadávky eviduje úpadca voči žalovanému na základe nasledovnej neuhradenej faktúry č. 141203 splatná dňa 14. 01. 2015 vo výške 990 eur. Predmetná faktúra bola vystavená na podklade Zmluvy o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014. Plnenie zo zmluvy vo forme zverejnenej reklamy pre žalovaného bolo uskutočnené zo strany žalobcu vo výtlačkoch časopisu D. K., v mesiacoch október, november a december 2014. Išlo pritom o zverejnenie programu S. Q. so sídlom v K. G., ktoré bolo prevádzkované podľa organizačného poriadku Mestského úradu Mesta Nové Zámky priamo Mestom Nové Zámky, so sídlom Hlavné námestie 10, 940 01 Nové Zámky, IČO: 00 309 150, pracovisko S. Q., so sídlom F.. W. 9, 940 01 Nové Zámky. Nakoľko žalovaný dlžnú sumu žalobcovi neuhradil ani na základe predžalobnej výzvy zo dňa 01. 02. 2016 obrátil sa žalobca so svojim nárokom na úhradu dlžnej sumy na príslušný súd. Okresný súd Nové Zámky mal v konaní za to, že vykonaným dokazovaním pred prvoinštančným súdom nebolo možné preukázať, kto v mene žalobcu uzavrel so žalovaným Zmluvu o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014, pričom konatelia spoločnosti tvrdili, že predmetnú zmluvu v mene žalobcu nepodpísali. Zároveň bolo preukázané, že predmetná zmluva nebola zverejnená spôsobom upraveným v § 47a Občianskeho zákonníka, pričom bolo povinnosťou takúto zmluvu zverejniť. Nesplnenie povinnosti pritom spája Občiansky zákonník s nevyvrátiteľnou domnienkou neuzatvorenia zmluvy. Na základe uvedeného súd skonštatoval v bode 10.4 rozsudku č. k. 15Cb/11/2017 - 198 zo dňa 22. 05. 2019, že neexistuje povinnosť žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy na základe platnej a účinnej zmluvy o zverejnení reklamy. Plnenie poskytnuté žalobcom vo forme zverejnenej reklamy súd následne posúdil ako bezdôvodné obohatenie. Súd však konštatoval, že výšku prípadného bezdôvodného obohatenia žalovaným nepovažoval za zistenú a preukázanú, a to z dôvodu, že žalobca nenavrhol v uvedenom smere doplnenie dokazovania a súd teda zastáva názor, že samotným zverejnením inzercie žalobcom nie je možné konštatovať, že žalovaný sa obohatil v rozsahu žalovanej sumy. A na poklade uvedeného žalobu následne zamietol. Žalobca má za to, že rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/11/2017 - 198 zo dňa 22. 05. 2019 nie je vecne a právne správny. Má za to, že uvedený rozsudok vychádza z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je nevyhnutné, aby k tomuto obohateniu došlo úmyselne alebo nejakým protiprávnym úkonom. Bezdôvodným obohatením je predovšetkým majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z nepoctivých zdrojov a bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho
sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetľujú, že o plnenie bez právneho dôvodu (pod slovom plnenie treba rozumieť najčastejšie peňažné plnenie) ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je spravidla zmluva, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy, Občiansky zákonník v ustanovení § 457 totiž upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia (k uvedenému pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2005, sp. zn. 4 Cdo 237/2005). Podľa ust. § 457 v spojení s ust. § 458 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom preukázal, že na základe Zmluvy o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014, poskytol žalovanému plnenie vo forme výkonu, ktorým bola zverejnená reklama pre žalovaného spočívajúca vo zverejnení programu kina vo výtlačkoch časopisu D. K., v mesiacoch október, november a december 2014. Zároveň v konaní preukázal, že na základe poskytnutého plnenia vyfakturoval žalovanému dlžnú sumu vo výške 990 eur na základe faktúry č. 141203 splatná dňa 14. 01. 2015 vo výške 990 eur. Žalovaný namietal, že plneniu žalobcu došlo na základe neplatnej zmluvy, nakoľko Zmluva o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014 nebola riadne zverejnená spôsobom upraveným v § 47a Občianskeho zákonníka. Poskytovanie plnenia podľa Zmluvy o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014 u žalovaného ani raz nenamietal, nereklamoval a podklady k zverejneniu sám dodával žalobcovi. Vzhľadom na charakter zverejňovanej reklamy nebolo v kompetencii žalobcu zostavovať program S. Q. so sídlom v Nových Zámkoch. Toto oprávnenie bolo výlučne v kompetencii žalobcu, resp. Mestského kultúrneho strediska ako organizačnej zložky žalobcu, ktorý program kina zostavoval a v zostavenom formáte dodával na zverejnenie žalobcovi. Poskytovanie plnenia vo forme reklamy v časopise žalobcu D. K., jeho rozsah, formu a ani výšku žalovanej istiny, ktorá predstavuje cenu zverejnenej reklamy pre žalovaného za poskytnuté plnenie však v konaní pred prvoinštančným súdom žalobca nenamietal. Nakoľko žalobca plnil pre žalovaného na základe neplatnej Zmluvy o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014, a teda na základe zmluvy, ktorá nebola riadne zverejnená spôsobom upraveným v § 47a Občianskeho zákonníka, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu podľa ust. § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Nakoľko obohatenie žalovaného spočíva vo vykonaných úkonoch navrhoval žalobca, aby mu bola poskytnutá peňažná náhrada. V súlade s ust. § 382 CSP sa vyjadril, že žiada zaviazať žalovaného na úhradu peňažnej náhrady titulom bezdôvodného obohatenia plynúceho v obohatení žalovaného na základe prevzatých výkonov od žalobcu ako plnenia z neplatnej zmluvy. Žalobca mal za to, že výška peňažnej náhrady je v konaní preukázaná, a to cenou poskytnutých výkonov, t. j. cenou zverejnenej inzercie, ktorej výšku žalovaný v konaní nenamietal. Uvedený postup pritom v konaní vyslovil aj odvolací Krajský súd v Nitre v uznesení č. k. 15Cob/186/2017 zo dňa 28. 09. 2018 v časti 20. a teda „pokiaľ by bolo v konaní preukázané, že napriek neplatnosti zmluvy došlo zo strany žalobcu k plneniu, bolo by nutné uvedené posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, ktorého rozsah nebol skúmaný“, pričom uvedeným právnym názorom je prvoinštančný súd viazaný. Napriek tomu žalobca má za to, že sa od právneho názoru odvolacieho súdu Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 15Cb/11/2017 odklonil, a to z dôvodu, že sa nezaoberal výškou peňažnej náhrady bezdôvodného obohatenia titulom ceny vykonaných úkonov vo výške 990 eur, a to napriek tomu, že išlo o štandardnú cenu inzercie žalobcu za zverejnený rozsahu inzercie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/11/2017 - 198 zo dňa 22. 05. 2019 zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku dlžnú sumu, istinu vo výške 990 eur, s príslušenstvom, t. j. s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 990 eur od 31. 03. 2017 do zaplatenia. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania pred prvoinštančným súdom a v odvolacom konaní v rozsahu 100%.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním, v ktorom uviedol, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vo veci samej dôsledne riadil princípom formálnej pravdy zakotvenom v ustanovení § 185 CSP, v zmysle ktorého súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Žalobca nijakým relevantným dôkazom nepreukázal, že inzercia v periodiku D. K. bola naozaj objednaná
a jej zverejnenie fakticky zabezpečil a tak bol naplnený predmet zmluvy (hoci neplatnej) a tak došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Nepreukázal, ktorá konkrétna inzercia, na základe ktorej konkrétnej objednávky či iného pokynu bola uverejnená a čo bolo jej samotným obsahom. A to všetko napriek tomu, že súd prvej inštancie uviedol, že žalobou uplatnený nárok bude posudzovať ako bezdôvodné obohatenie. (bod 6, rozsudku zo dňa 22. mája 2019). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď rozsah bezdôvodného obohatenia neskúmal, pretože žalobca v tejto súvislosti nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, a to aj napriek skutočnosti, že mu bolo súdom umožnené, aby sa k použitiu tohto ustanovenia vyjadril. (bod 10.5 rozsudku zo dňa 22. mája 2019). V sporovom občianskom súdnom konaní sa totiž uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. § 451 Občianskeho zákonníka predpokladá bezdôvodné obohatenie na úkor iného, pričom preukázanie tejto skutočnosti ťažilo žalobcu. Žalobca z uvedeného dôvodu neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno pre potvrdenie skutočností, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil a v akom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, pričom trovy odvolacieho konania si neuplatňuje.
6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zotrváva na svojich doterajších prednesoch a písomných podaniach. V plnom rozsahu sa pridržiava písomného odvolania voči rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/11/2017 - 198 zo dňa 22. 05. 2019.
7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§34 CSP), preskúmal napadnutý (v poradí druhý) rozsudok súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil vopred v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu podľa § 219 ods. 3 CSP.
8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu NZ-INVEST s.r.o., IČO: 31 427 081 sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 990 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 15. 01. 2015 do zaplatenia, na základe faktúry č. 141203, ktorá bola splatná dňa 14. 01. 2015 a ktorou úpadca vyúčtoval žalovanému cenu uverejnenej inzercie v periodiku D. K. za mesiace október, november a december roku 2014. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15Cb/11/2017 - 126 zo dňa 11. 10. 2017, ktorého I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 990 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 31. 03. 2017 do zaplatenia, II. výrokom v zostávajúcej časti žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 % a IV. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 59 eur. Proti I., III. a IV. výroku podal žalovaný odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/186/2017 - 174 zo dňa 28. 09. 2018 tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nakoľko II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, v časti v ktorej súd žalobu zamietol (úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 990 eur od 15. 01. 2015 do 30. 03. 2017) nadobudol právoplatnosť. Súd prvej inštancie následne rozhodol rozsudkom tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie a spis bol predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.
9. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
10. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
12. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
14. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že by predmetná zmluva o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014 bola zverejnená spôsobom upraveným v § 47a Občianskeho zákonníka. Úpadca aj žalovaný sú povinnými osobami podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a preto bolo ich zákonnou povinnosťou uzavretú zmluvu zverejniť. Záujem na zverejnení mohla mať ktorákoľvek zo zmluvných strán. V konaní súd nezistil, že by zmluva bola zverejnená a túto skutočnosť netvrdila ani jedna zo sporových strán. Občiansky zákonník s nesplnením tejto povinnosti spája nevyvrátiteľnú domnienku neuzatvorenia zmluvy (§ 47a Občianskeho zákonníka) a preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluva je neplatná. Ďalej súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že napriek neplatnosti zmluvy, došlo zo strany žalobcu k plneniu tým, že inzerciu uverejnil, a v toho dôsledku bolo potrebné nárok žalobcu posúdiť ako bezdôvodné obohatenie.
15. Odvolací súd sa však nemohol stotožniť s postupom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že rozsah bezdôvodného obohatenia súd neskúmal, pretože žalobca v tejto súvislosti nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie a to aj napriek skutočnosti, že mu bolo súdom umožnené, aby sa k použitiu tohto ustanovenia vyjadril. Dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia zaťažovalo v konaní žalobcu. Žalobca pri preukazovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia vychádzal z ceny inzercie fakturovanej žalovanému v predchádzajúcom období, ktorá bola v obdobnej výške a tvrdil, že táto suma je minimálna a za takúto inzerciu je taká suma obvyklá. Uvedené sa preto vzťahuje podľa žalobcu aj na bezdôvodné obohatenie, ktoré mu má žalovaný vydať. Len v prípade, ak by bol žalobca navrhol doplnenie dokazovania v tomto smere, bolo by povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať rozsah bezdôvodného obohatenia žalovaného. Súd prvej inštancie zastával názor, že samotným uverejnením inzercie žalobcom nie je možné skonštatovať, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil v rozsahu žalovanej sumy, pričom výšku prípadného bezdôvodného obohatenia žalovaným súd nepovažoval ani za zistenú, ani za preukázanú.
16. Z doplneného dokazovania, konkrétne z výsluchu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 24. 04. 2019 je zrejmé, že žalobca poukázal na to, že aj v prípade, ak bude súd posudzovať žalobou uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie, nežiada vykonať žiadne ďalšie dokazovanie. Žalobca ďalej uviedol, že je zrejmé, že sa žalovaný obohatil práve tým, že inzercia uverejnená bola a on za ňu nezaplatil. Žiadal, aby súd prípadne aj titulom bezdôvodného obohatenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu vrátane úrokov z omeškania. Z uvedeného vyjadrenia žalobcu niet pochýb, že žalovanú sumu žiadal priznať v dôsledku bezdôvodného obohatenia, pričom konštatovanie, že nežiada ďalšie dokazovanie vykonať nemožno chápať tak, že na všetky žalobcom predložené listinné dôkazy sa nebude prihliadať, keď svoj nárok preukázal už listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, z ktorých nepochybne vyplýva, že plnenie žalovanému poskytol. U zvedeného je teda zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď neskúmal nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a konštatoval, že žalobca mal navrhnúť doplnenie dokazovania v tomto smere, napriek tomu, že žalobca na ďalšom dokazovaní netrval z dôvodu, že dokazovanie čo do nároku na žalovanú sumu už bolo vykonané.
17. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. K uvedenej hmotnoprávnej úprave pristupuje v prípade a) ak je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovaný žalobou v súdnom konaní, b) je oprávnený z bezdôvodného obohatenia (t. j. žalobca) povinný preukázať, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a zároveň výšku žalobou uplatneného bezdôvodného obohatenia. Táto povinnosť vyplýva
jednak z čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu a ako aj z ustanovení § 132 ods. 1 a ods. 3 CSP, z ktorých vyplýva žalobcovi povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a zároveň pripojiť dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. (rozsudok NSSR sp. zn. 3Obo/5/2019 zo dňa 17. júla 2019)
18. Bezdôvodné obohatenie sa chápe ako záväzkoprávny vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Predmet bezdôvodného obohatenia sa chápe aj ako predmet záväzkoprávneho vzťahu. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vymedzená vo všeobecnosti v § 451 ods. 1 OZ a v § 456 OZ je konkretizovaná v § 457 OZ. Ide o dve formy získania bezdôvodného obohatenia, a to o bezdôvodné obohatenie získané buď neplatnou zmluvou alebo zrušenou zmluvou. Z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. Táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom plnili. V prípade, ak bezdôvodné obohatenie spočívalo vo výkonoch, do úvahy prichádza peňažná náhrada. Zákon síce neustanovuje, v akej výške sa má peňažná náhrada poskytnúť, avšak vzhľadom na to, že peňažná náhrada predstavuje peňažný ekvivalent hodnoty veci alebo výkonu, ktorý sa mal vrátiť, treba vychádzať z toho, že peňažná náhrada má byť ekvivalentom veci alebo výkonu, ktorú tieto veci majú v čase vrátenia.(komentár k Občianskemu zákonníku, Peter Vojčík a spol., 2010)
19. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu konštatuje, že žalobca (úpadca) ako dodávateľ uzatvoril so žalovaným ako objednávateľom dňa 31. 03. 2014 zmluvu o zverejnení reklamy č. 1/2014, predmetom ktorej bol záväzok dodávateľa zverejniť pre objednávateľa inzerciu propagujúcu jeho výrobky a služby v časovom období od 01. 04. 2014 do 31. 03. 2015 v periodiku D. K. dvakrát mesačne, 24-krát ročne, ak sa objednávateľ nerozhodne pre daný mesiac inak. Poskytovateľ služby sa zaviazal zverejniť reklamu v predmetnom týždenníku na jednej celej strane. Zmluvnými stranami bola dohodnutá odmena za zverejnenie reklamy vo výške 300 eur bez DPH. Objednávateľ sa zaviazal uhradiť poskytovateľovi reklamných služieb uvedenú odmenu na základe faktúr, ktorých splatnosť bola 14 dní. Úpadca uverejnil pre žalovaného inzerciu v periodiku D. K. v čísle 38 zo dňa 25. 09. 2014, v čísle 42 zo dňa 23. 10. 2014 a v čísle 46 zo dňa 20. 11. 2014. Úpadca uverejnil pre žalovaného v predmetnom periodiku aj ďalšiu inzerciu
- B. Q. zo dňa 11. 12. 2014. V dôsledku týchto inzercií vystavil žalobca žalovanému faktúru na sumu 1080 eur (900 eur + 20 % DPH) za uverejnenie inzerátu za mesiace október, november a december 2014. Tak ako bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetná zmluva je neplatná, preto táto neplatnosť zmluvy zakladá vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v realizovaní inzercie úpadcu pre žalovaného. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalobca oznámil súdu, že nárok si uplatňuje titulom bezdôvodného obohatenia, skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil bola preukázaná priloženými periodikami (zo dňa 23. 10. 2014, 27. 11. 2014, 11. 12. 2014, 20. 11. 2014 a 25. 09. 2014), z ktorých bolo zrejmé, že žalobca pre žalovaného uskutočnil výkon, t.j. zverejnenie inzercie a rovnako bola preukázaná aj výška žalovanej sumy, ktorá bola dohodnutá síce v neplatnej zmluve o zverejnení reklamy č. 1/2014 zo dňa 31. 03. 2014, pričom na základe uvedenej zmluvy a vystavených faktúr žalovaný vykonával úhrady na základe žalobcom vystavených iných faktúr za uverejnenie inzerátov v rozhodnom období v danom periodiku, napr. fa. č. 14302 na sumu 1 080 eur, fa. č. 14919 na sumu 990 eur. Aj keď faktúra nie je právnou skutočnosťou, na základe ktorej záväzky vznikajú, z predloženej faktúry č. 141203 je zrejmé, že žalobca sa domáha nároku na zaplatenie za uverejnenie inzercie za tri mesiace, t.j. 3 x 300 eur + 20 % DPH (bez čiastočnej úhrady v sume 90 eur), tak ako bolo pôvodne dohodnuté v neplatnej zmluve, a to z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný súhlasil s výškou odmeny za uverejnenie inzercie za ten-ktorý mesiac, a preto, že žalobca riadne plnil svoju povinnosť dohodnutú v zmluve (hoci neplatnej), nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je dostatočne preukázaný. Nakoľko sa žalovaný sa dostal do omeškania s plnením záväzku, vznikla mu povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania od 31. 03. 2017 tak, ako ustálil súd prvej inštancie v poradí prvom rozsudku, t.j. po uplynutí 14-dňovej lehoty od doručenia žaloby žalovanému v priebehu súdneho konania (žaloba bola žalovanému doručená dňa 16. 03. 2017).
20. Odvolací súd po tom, čo v predmetnej veci zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie predmetného napadnutého rozsudku, pristúpil k zmene rozsudku súdu prvej inštancie
vydaného pod č. k. 15Cb/11/2017 - 198 dňa 22. 05. 2019 tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
21. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 3 CSP).
22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.