Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-400-2018.pdf
PDF · 112.59 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/400/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu U. V. M., O.. X. X. XXXX, V. M., B. XXXX/XXX, K. K. K.D. G. V., O.. XX. X. XXXX, V. Z., právne zastúpeného JUDr. Martinom Čemanom, advokátom, Spišská Nová Ves, Letná 45, proti žalovanej W. Š., O.. XX. X. XXXX, V. M., F. XXXX/X, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 9C/119/2017-70 z 19. 06. 2018 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.677,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 26. 9. 2017 do zaplatenia, všetko v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal zaplatenia sumy 3.677,70 eur s príslušenstvom tvrdiac, že ňou bol fyzicky napadnutý, kvôli čomu žalovaná bola právoplatne odsúdená rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4T/127/2016 zo dňa 31. 5. 2017 a v dôsledku utrpeného poškodenia zdravia mu vznikla škoda vo výške 1.677,70 eur určená znaleckým posudkom č. 24/2016 zo dňa 27. 6. 2016 a vznikla mu aj nemajetková ujma na psychickom zdraví z dôvodu, že bol vystavený zvýšenému stresu, čo malo nepriaznivý vplyv na jeho život v podobe nespavosti, strachu, zhoršení školských výsledkov a obmedzení prirodzeného spôsobu života. Vzal do úvahy stanovisko žalovanej, ktorá súhlasila s náhradou bolestného podľa znaleckého posudku, avšak nesúhlasila s uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 2.000,- eur, ktorá podľa nej žalobcovi nevznikla. Vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4T/127/2016-261 zo dňa 31. 05. 2017 bola žalovaná uznaná vinnou z pokusu zločinu ublíženia na zdraví, pretože dňa 20. 3. 2016 v popoludňajších hodinách asi o 15.30 hodine, vo vestibule bytového domu Č.. X O. F. H. X. M. po predchádzajúcom incidente s maloletým poškodeným žalobcom ho chytila jednou rukou v oblasti krku a druhou za predlaktie pravej ruky, pričom ho ťahala po vestibule a udrela minimálne trikrát prednou čelovou časťou hlavy o stenu, čím mu spôsobila zakrvácanie pod pavúčnicový obal mozgu v čelovej oblasti vľavo, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti vľavo a pomliaždenie pravého predlaktia, čo si vyžiadalo liečenie a práceneschopnosť maloletého po dobu 14 dní. V trestnom konaní dňa 27. 06. 2016 bol vypracovaný znalecký posudok č. 24/2016, v ktorom znalec MUDr. Dalibor Piovarči bodovo ohodnotil zranenia maloletého poškodeného a tieto ustálil na 95 bodov, čo predstavuje vo finančnom vyjadrení 1.677,70 eur. V trestnom konaní dňa 23. 05. 2016 bol vypracovaný aj znalecký
posudok č. 38/2016 znalkyňou z odboru psychiatrie, ktorá konštatovala, že u žalobcu nedošlo k trvalému poškodeniu duševného zdravia, že jeho psychický stav je stabilizovaný, bez prítomnosti významných psychopatologických prejavov. Citoval vybrané časti výpovedí zákonnej zástupkyne mal. žalobcu z trestného konania, ako aj z výpovede v prebiehajúcom konaní a ďalej zistil, že v školskom roku 2015/2016 maloletý žalobca navštevoval 5. ročník Základnej školy v Krompachoch, keď v I. polroku bol z predmetov slovenský jazyk a literatúra, anglický jazyk a biológia hodnotený známkou chválitebný a z ostatných predmetov známkou výborný, pričom v II. polroku si zhoršil známku oproti I. polroku z predmetu geografia, a to na hodnotenie chválitebný a v školskom roku 2016/2017, t.j. v 6. ročníku bol hodnotený známkou dobrý z predmetov anglický jazyk a fyzika a známkou chválitebný z predmetov slovenský jazyk, matematika, biológia, dejepis, geografia, hudobná výchova a z ostatných predmetov známkou výborný a v oboch ročníkoch v I. polroku bolo jeho správanie hodnotené ako veľmi dobré a v II. polroku ako uspokojivé. Podľa správy základnej školy žalobca má dochádzku do školy pravidelnú a správanie veľmi dobré a triedna učiteľka ho posúdila ako precitliveného a majúceho strach z ublíženia, keď neprimerane reagoval hlavne na hodinách telesnej výchovy. Podrobne tiež citoval obsah výpovede svedkyne U. V. - F. U. žalobcu, podľa ktorej po predmetnom incidente sa jej vnuk bál sám chodiť do školy a donedávna nechcel ani spať sám doma. Právne vec posúdil podľa § 420 ods. 1, 2, § 441 a § 444 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 437/2004 Z.z. a citoval aj § 11 a § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Charakterizoval tiež predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti a žalobe vyhovel v časti uplatneného bolestného vo výške 1.677,70 eur, ktorý nárok napokon žalovaná aj uznala. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že zranenia utrpené pri incidente nezanechali na žalobcovi trvalé následky, čo vyplynulo aj z vypracovaných znaleckých posudkov v trestnom konaní. O problémoch maloletého žalobcu so zaspávaním a o strachu vypovedala jeho zákonná zástupkyňa, ako aj svedkyňa, stará mama žalobcu, teda blízke príbuzné a tieto skutočnosti žiadnymi inými dôkaznými prostriedkami neboli preukázané. Nepreukázali sa negatívne vplyvy útoku na školské výsledky žalobcu, keďže k útoku došlo v marci 2016, t.j. v II. polroku školského roka 2016/2017, kedy na koncoročnom vysvedčení si žalobca zhoršil známku len z jedného predmetu oproti polročnému hodnoteniu. Toto nemožno považovať za výrazné zhoršenie jeho prospechu. Nepreukázala sa ani zmena správania sa žalobcu v škole, keď aj jeho zákonná zástupkyňa potvrdila, že aj predtým žalobca zo správania mal zhoršenú známku a zmena správania nebola preukázaná ani správou zo školy. Nepotvrdilo sa ani tvrdenie, v zmysle ktorého žalobca mal prestať chodievať von s kamarátmi najmä na sídlisko, kde býva žalovaná, keď najneskôr v septembri 2016 tam bol prítomný a znovu došlo k incidentu so žalovanou, čo bolo riešené aj v priestupkovom konaní. Neboli tak preukázané predpoklady priznania nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a je zrejmé, že žalobca nevyhľadal odbornú pomoc a aj podľa výsledkov znaleckých dokazovaní jeho psychický stav je stabilizovaný, bez prítomnosti významných psychopatologických prejavov. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. a keďže žalobca bol v konaní úspešný len čiastočne, žiadnej zo strán sporu náhrada trov konania priznaná nebola.
3. Rozsudok v jeho zamietavej časti a vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca použijúc pritom odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, keď podľa neho bolo preukázané jeho zhoršené správanie sa v škole, ako aj školské výsledky, a to aj v dôsledku precitlivenosti na bežné prostredie z dôvodu obáv z útoku. Namietal, že prvoinštančný súd napriek dvom svedectvám svoje zistenia o obavách zo zdržiavania sa vo vonkajšom prostredí oprel o jediné rozhodnutie o priestupku a je tu daná jednoznačná negatívna zmena v režime jeho správania a v trávení voľného času a to v priamej časovej a vecnej súvislosti s útokom žalovanej. Táto súvislosť existuje aj vo vzťahu ku problémom so zaspávaním, a to, že jeho zákonná zástupkyňa nevyhľadala ohľadom neho psychologickú alebo psychiatrickú pomoc, bolo vyvolané len záujmom ušetriť ho od ďalšej traumatizácie. Namietal aj spôsob rozhodnutia o trovách konania, keď konajúci súd mal zohľadniť, že výrok jeho rozhodnutia v časti výšky plnenia závisel od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Bol toho názoru, že v konaní bol neúspešný len čiastočne v nepatrnej časti, a to v prípade nepriznania nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia súdu o základe tohto nároku a mala mu byť priznaná náhrada trov konania aspoň z titulu úspechu vo veci bolestného.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uznala, že v trestnom konaní bola odsúdená za pokus ublíženia na zdraví, ale stalo sa tak podľa nej len v dôsledku podvodu G. V.. Nesúhlasila s náhradou nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu a do psychického zdravia poškodeného, pretože ujma nebola
nijakým spôsobom preukázané a žiadna nevznikla. Tvrdenia žalobcu označila za výmysly vedeného snahou získať peniaze.
5. Žalobca v odvolacej replike trval na tom, že negatívne zmeny v jeho spôsobe života uvádzané v žalobe a odvolaní sú dlhodobého a intenzívneho charakteru spočívajúceho kumulatívne v troch oblastiach jeho života a tieto zmeny jednoznačne boli preukázané.
6. Keďže žalovaný odvolaním napadol iba zamietavú časť rozhodnutia súdu prvej inštancie a výrok o trovách konania, vyhovujúca časť rozsudku nebola predmetom odvolacieho prieskumu.
7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej časti vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
9. Žalobca odvolanie podal z dôvodov upravených v 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP.
11. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
13. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP a rovnako ani odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP (na ktoré odvolací súd vždy prihliada aj keď neboli v odvolaní uplatnené) nie sú dané, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok uvedené v týchto ustanoveniach (t.j. ani procesné vady, v dôsledku ktorých
by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
14. Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
15. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
16. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok žalobcu, na ktoré žalobca opakovane poukazoval aj v odvolaní).
17. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledovné:
19. Žalobca okrem bolestného, ktoré mu bolo priznané, sa domáhal aj zaplatenia sumy 2.000 eur ako nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená konaním žalovanej a to podľa ustanovení o ochrane osobnosti.
20. Mnohorakosti prejavov jednotlivých stránok a zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá tiež široké spektrum možných zásahov do jednotlivých stránok a zložiek osobnosti. Právo na ochranu zdravia nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jednou z najvýznamnejších stránok a zložiek ochrany jej osobnosti (čo je aj výslovne uvedené v zákonnom výpočte v § 11 Občianskeho zákonníka), pretože má bezprostredný dopad na kvalitu jej života. Nemajetkovou ujmou v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity a ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Je nutné tak dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (§ 16 Občianskeho zákonníka) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy následok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (§ 444 Občianskeho zákonníka).
21. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a to s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu a tým dosiahnuť účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, a tým aj poskytnutie čo najúplnejšej a najúčinnejšej občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby je pokus poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov, resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie spoločenských úloh. Jednou zo základných hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby je život, zdravie, telo, t.j. telesná integrita každého jednotlivca a jej nedotknuteľnosť.
Telesná integrita pritom tvorí ako fyzický substrát integrálnu súčasť každej osobnosti fyzickej osoby ako individuality. Občiansky zákonník chápe zdravie a život a tým aj celé telo ako základné hodnoty osobnosti každej osoby a poskytuje im ochranu. Obsahom práva na telesnú integritu je všeobecný zákaz neoprávnených zásahov občianskoprávnych subjektov do telesnej integrity osoby, na ktorú sa toto právo vzťahuje. Práva na ochranu osobnosti sú svojbytným a samostatným nárokom, ktorým Občiansky zákonník poskytuje osobitnú ochranu a tak uplatnenie práva na náhradu škody nedoplňuje, nerozširuje ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti. Platný Občiansky zákonník aj súčasná právna teória striktne od seba rozlišujú právo na ochranu osobnosti a s tým spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu škody v zmysle ust. § 415 - § 450 Občianskeho zákonníka. Rozdielnosť uvedených dvoch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie ust. § 16 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza, že ak niekto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovenia tohto zákona zodpovednosti za škodu. Uvedeným ustanovením teda zákon pripúšťa kumuláciu nároku na nemajetkovú ujmu a nároku na náhradu škody, čím zvýrazňuje aj ich odlišnosť.
22. Ďalším dôvodom, pre ktorý právna teória striktne odlišuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody je aj ich pojmová a obsahová odlišnosť. Osobnostné práva predstavujú absolútne subjektívne práva, ktoré prináležia výlučne fyzickým osobám. Právo na ochranu osobnosti predstavuje pritom nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Osobnostné právo je možné charakterizovať jeho výlučnosťou a všeobecnou nepremlčateľnosťou.
23. Prevládajúca právna teória (zhodná s právnou praxou) označuje neoprávnený zásah do zdravia fyzickej osoby v rámci ochrany osobnosti pojmom „nemajetková ujma“. Pod uvedeným pojmom však nemožno rozumieť škodu na zdraví, ktorá je pojmovo samostatná a systematicky aj legislatívne odlišne upravená. Nemajetková ujma vzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej, než majetkovej sfére fyzickej osoby. Obsah nemajetkovej ujmy pritom nie je právnym poriadkom exaktne vymedzený, avšak z povahy tohto práva vyplýva, že tento obsah musí byť iný, než majetkový. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a dopady, ako aj na dĺžku jej trvania. Predpokladom priznania náhrady škody je preukázanie naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Výška, resp. rozsah náhrady majetkovej škody a škody na zdraví je kvantifikovaný v ust. § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež v nadväzujúcich právnych predpisoch. Z uvedených dôvodov zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nie je zhodná so zodpovednosťou za ujmu majetkovú, ktorá sa delí na skutočnú škodu a ušlý zisk. Preto ani nie je možné stotožniť právo na náhradu škody na zdraví a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry dotýkajúcej sa zdravia či súkromia alebo rodinných a citových vzťahov fyzickej osoby. Podľa prevažujúcej súdnej praxe (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2014, sp. zn. 7Cdo/65/2013) je možné pri poškodení zdravia uplatňovať popri sebe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože uplatnením každého z týchto nárokov sa odškodňuje obsahovo iná ujma na strane dotknutej osoby. Z koncepcie právnej úpravy, ktorá rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhradou škody vyplýva, že nároky majúce základ v týchto inštitútoch sú samostatné a vzájomne nezávislé a každý z týchto inštitútov poskytuje ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca. Právo na ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, keď právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu pri zásahoch do fyzickej integrity jedinca. Tieto nároky zvýrazňujú ochranu rôznych záujmov a je preto potrebné považovať ich za rovnocenné a samostatné. Nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, ako aj podmienky na náhradu škody. Takéto závery vyplývajú aj z českej súdnej praxe (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/154/2007 zo dňa 28. 06. 2007).
24. Súd prvej inštancie v danej veci nespochybnil, že na základe odlišných skutkových tvrdení je možné popri nároku na náhradu škody na zdraví za bolesť uplatniť aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak intenzitu zásahu do života žalobcu nepokladal za tak značnú - závažnú, aby táto opodstatňovala vyhovenie žalobe v tejto časti. S týmto hodnotením sa stotožňuje aj odvolací súd a v celom rozsahu poukazuje na vyčerpávajúce a podrobné
odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu. Zvlášť je nutné poukázať na odborné závery, vyplývajúce zo stanovísk znalcov obsiahnuté v pripojenom vyšetrovacom spise č. ČVS: ORP-268/1-VYS-SN-2016.
25. Podľa znalca MUDr. Milana Raka, ktorý vypracoval odborné vyjadrenie, úraz spôsobený žalobcovi bol hodnotený ako ľahký, obmedzenie menovaného spočívalo v hospitalizácii na chirurgickom oddelení a jeho ťažkosti vymizli do jedného týždňa, zranenie bolo vyliečené a nezanechá trvalé následky na zdraví. Obdobne podľa znalkyne PhDr. Karin Štiffelovej, ktorá vypracovala znalecký posudok č. 38/2016, išlo o jednorazovú udalosť a u maloletého žalobcu nedošlo k trvalému poškodeniu duševného zdravia a jeho psychický stav v čase vyšetrenia (19. 05. 2016) bol stabilizovaný a plne kompenzovaný bez prítomnosti významných psychopatologických prejavov. Taktiež v zmysle znaleckého posudku č. 24/2016 vypracovaného MUDr. Daliborom Piovarčím spôsobené zranenia - zakrvácanie pod pavučnicový obal mozgu v čelovej oblasti vľavo, pomliaždenie hlavy v čelovej oblasti vľavo a pomliaždenie pravého predlaktia boli hodnotené ako ľahké a nekomplikované. Aj tieto závery znalcov potvrdzujú, že konajúci súd priliehavo vyhodnotil intenzitu zásahu do života maloletého žalobcu a na jeho záveroch nemôžu nič zmeniť ani odvolacie námietky žalobcu opierajúce sa predovšetkým o subjektívne názory matky žalobu a jeho starej mamy, nepodopreté o výsledky psychologických, či psychiatrických vyšetrení.
26. Správne rozhodol súd prvej inštancie aj o trovách prvoinštančného konania aplikujúc § 255 ods. 2 C.s.p., berúc do úvahy čiastočný úspech strán v konaní. Na prejednávanú vec nebolo možné aplikovať princíp, v zmysle ktorého žalujúca strana má nárok na plnú náhradu trov konania, ak výsledok sporu závisel len od úvahy súdu či znaleckého posudku. Ako už bolo uvedené, žalobca sa domáhal dvoch odlišných právnych nárokov - nároku na úhradu bolestného a náhrady nemajetkovej ujmy. Úspešný bol iba v jednom z nich a pri druhom (náhrade nemajetkovej ujmy) nebol úspešný ani v jeho základe, v dôsledku čoho je rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania správne a spravodlivé.
27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej v ňom trovy ani nevznikli.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).