Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9To-15-2020.pdf
PDF · 85.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9To/15/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Farkaša a sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.06.2020, v trestnej veci obžalovaného D. R., pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13T/150/2017 zo dňa 29.10.2019 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.
odôvodnenie:
Okresný súd Vranov nad Topľou napadnutým rozsudkom sp. zn. 13T/150/2017 zo dňa 29.10.2019 podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku obžalovaného D. R., nar. XX.XX.XXXX vo R. nad Q., trvale bytom C. P., C. XXX/XX, okr. Vranov nad Topľou, pre skutok právne posudzovaný ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že
-dňa 23.03.2017 v čase okolo 10.30 hod. na ním telefonicky iniciovanom stretnutí v mieste jeho bydliska, v rodinnom dome č. XXX/XX na C. ul. v obci C. P., okres R. nad Q., po otázke, na koľko si cení svoju hlavu, požadoval od Q. M., nar. XX.XX.XXXX, vyplatenie sumy 400,- eur za to, že stiahne oznámenie, ktoré na neho podal na Obvodnom oddelení Policajného zboru vo Vranove nad Topľou kvôli napadnutiu v noci z 18. na 19.03.2017, ktorého sa mal Q. Ferčák proti nemu dopustiť pred nočným klubom Reset vo Vranove nad Topľou, na Ul. B. Nemcovej tým, že ho mal udrieť fľašou po hlave a spôsobiť mu nešpecifikované zranenia, spod obžaloby o s l o b o d i l , pretože skutok nie je trestným činom.
Po vyhlásení rozsudku, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku, prokurátor Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal odvolanie. Prokurátor svoje odvolanie odôvodnil podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 02.03.2020. Prokurátor zdôraznil, že obžalovaný vediac o tom, že poškodený by skrz svoje konanie mohol prísť o zamestnanie, viackrát ho kontaktoval za účelom stretnutia. K osobnému stretnutiu došlo, kde obžalovaný od poškodeného požadoval finančnú hotovosť za stiahnutie trestného oznámenia, pričom v tom čase ani nebolo v trestnom oznámení uvedené meno poškodeného. Konštatovanie súdu, že len ťažko možno uvažovať o tom, že obžalovaný v tom čase vedel predpokladať dosah prípadné ho trestného konania obvineného, tak s týmto nesúhlasí, pretože bol si vedomý, že poškodený by mohol prísť o zamestnanie. Prokurátor navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou a uložil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Dňa 09.06.2020 obhajca obžalovaného doručil súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu, kde konštatuje, že dôvody odvolania uvádzané prokurátorom sú všeobecné, bez akéhokoľvek odkazu na ten-ktorý dôkaz, bez akéhokoľvek odvolania sa na príslušné znenie zákona a bez akéhoľkovek právneho odôvodnenia. Dôvody odvolania možno označiť za zavádzajúce, vytrhnuté z kontextu a nelogické. Prokurátor sa
v dôvodoch odvolania absolútne nevenuje zákonným znakom trestného činu vydierania a to tomu, akým spôsobom mal obžalovaný hroziť inou ťažkou ujmou za účelom, aby poškodený niečo plnil. Prokurátor nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, že medzi obvineným a poškodeným išlo o vznik záväzkového vzťahu a tu obhajca poukazuje na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. Porušením právnej povinnosti bolo v prípade poškodeného preukázané aj zápisnicou z prerokovania disciplinárneho previnenia priestupku zo dňa 21.11.2017. Je nesporný faktom, že obžalovaného v čase, kedy podával trestné oznámenie, napadla neznáma osoba. Bolo preukázané, že v tom čase túto osobu nepoznal, nevedel ju označiť ani menom ani priezviskom. Na rozdiel od poškodeného si obžalovaný incident pred barom Reset pamätal, preto vedel identifikovať prostredníctvom facebooku.
Argumentom prokurátora, že obžalovaný ešte deň pred stretnutím s poškodeným sa dozvedel, kde pracuje a že obžalovaný si bol vedomý toho, že poškodený môže prísť o zamestnanie, tomu nerozumie, nakoľko skutková veta neobsahuje ako druh inej ťažkej umy hrozbu straty zamestnania. Prokurátor tieto argumenty ďalej nerozvádza, iba ich stroho konštatuje, bez akýchkoľvek bližších, skutkových a právnych úvah. Rovnako namieta aj tvrdenia prokurátora, že v trestnom oznámení nebolo uvedené meno poškodeného. Táto skutočnosť nemôže predsa usvedčovať obžalovaného zo spáchania trestného činu. Nesúhlasí ani s tvrdením, že obžalovaný žiadal peniaze za stiahnutie trestného oznámenia. Obžalovaný žiadal peniaze z titulu ublíženia na zdraví. O stiahnutie trestného oznámenia žiadal samotný poškodený. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď poškodeného zo dňa 22.01.2019 a foto sms-správy poškodeného. Na základe uvedených skutočností obhajca navrhol odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť.
Na základe riadne a včas podaného odvolania krajský súd podľa § 317 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby , ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Na základe tohto preskúmania krajský súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa postupoval tak, že bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech. V oboch smeroch vykonával dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Takýmto postupom súdu došlo k naplneniu základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 10 Tr. poriadku.
Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy získané zákonným spôsobom, podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich zaobstaral súd, orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd prvého stupňa dôsledne aplikoval základnú zásadu trestného konania vyjadrenú v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku podrobne rozobral jednotlivé dôkazné prostriedky a skutočnosti vyplývajúce z týchto dôkazných prostriedkov. Poukázal na vzájomné súvislosti.
Na základe skutočností vyplývajúcich z dôkazných prostriedkov súd prvého stupňa uzavrel a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutková podstata trestného činu je charakterizovaná súhrnom jednotlivých znakov, medzi ktorými znakmi existujú vzťahy relatívnej samostatnosti a zároveň vzájomnej podmienenosti a z nich sa vytvára určitý systém. V dôsledku toho je potom podmienkou existencie skutkovej podstaty naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu a nedostatok jedného znaku sa rovná nedostatku skutkovej podstaty ako takej. Každá skutková podstata trestného činu vyjadruje všetky podstatné znaky a črty nevyhnutné na posúdenie, či konkrétny spáchaný skutok možno považovať za trestný čin. Znaky trestných činov uvedené uvedené v Trestnom zákone vyjadrujú možnosť vzniku takto klasifikovaných skutkov, ako aj nevyhnutnosť podradiť ich pod príslušné skutkové podstaty trestných činov a použiť právne následky uvedené v Trestnom zákone. Trestná zodpovednosť vzniká na základe existencie spáchaného skutku, ktorý vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu. Obligatórnymi znakmi skutkovej podstaty trestného činu sú objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka.V zmysle obžaloby sa obžalovaný mal dopustiť skutku tým, že hrozbou inej ťažkej ujmy iného nútil, aby niečo konal. Objektom trestného činu vydierania je slobodné rozhodovanie človeka, pričom objektívna stránka spočíva v tom, že páchateľ neoprávnene
núti iného, aby niečo konal, opomenul alebo trpel a to násilím alebo hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy.Prokurátor poukázal na to, že v obžalobe uvádzanou hrozbou inej ťažkej ujmy, bola strata zamestnania poškodeného, ktorý je profesionálnym vojakom. Na druhej strane obhajoba poukázala na to, že v dôsledku napadnutia obžalovaného poškodeným, ku ktorému došlo pred skutkom, vznikol medzi obžalovaným ako poškodeným a poškodeným ako škodcom občiansko-právny vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka. Každé konanie, ktoré má byť posúdené ako trestný čin, musí naplniť obligatórne znaky príslušnej skutkovej podstaty, medzi ktoré patrí aj objektívna stránka, ktorá obsahuje vyjadrenie konania páchateľa, konania, ktorým sa páchateľ protiprávneho konania dopúšťa. V danom prípade tomu malo byť a obžalovaný sa mal konania dopustiť tým, že od poškodeného žiadal po otázke, na koľko si cení svoju hlavu, vyplatenie sumy 400,- eur. Súd prvého stupňa poukázal na judikatúru a konštatuje, že pokiaľ má byť skutok popísaný v odsudzujúcom rozsudku posúdený ako trestný čin vydierania, ktorý mal byť spáchaný pod hrozbou inej ťažkej ujmy, musí skutok obsahovať konkretizáciu, v čom spočíva hrozba inej ťažkej ujmy zo strany páchateľa voči poškodenému ako súčasť popisu konania páchateľa - obžalovaného.
Pokiaľ sa týka samotnej skutkovej vety obžaloby, podanej na obžalovaného, tento popis inej ťažkej ujmy, ktorá mala byť poškodenému spôsobená, konanie obžalovaného neobsahuje. Súd sa zaoberal aj skutočnosťou, aké dôsledky by malo konanie obžalovaného vo vzťahu k poškodenému, ktorý je v služobnom pomere, ak by poškodený obžalovanému požadovanú sumu neposkytol a tento by prišiel o zamestnanie, či by táto skutočnosť naplnila zákonom požadovaný predpoklad pre trestnosť konania, ktorým je v tomto prípade hrozba spôsobením inej ťažkej ujmy. Je nepochybné, že zamestnanie je pre každého človeka dôležité, je zdrojom príjmov a obživy. Zánik služobného pomeru by nenapĺňal, podľa názoru súdu prvého stupňa, hrozbu spôsobením inej ťažkej ujmy predpokladanej zákonom. Inou ťažkou ujmou v zmysle znakov trestného činu vydierania môže byť aj začatie trestného stíhania v dôsledku trestného oznámenia, ktorým páchateľ inému hrozí a núti ho tak, aby sa zaviazal k náhrade škody, ktorá páchateľovi v skutočnosti vôbec nevznikla alebo vznikla v podstatne nižšej ako požadovanej miere. Pokiaľ však páchateľ koná za situácie, kedy bol sám v dôsledku konania iného poškodený a to najmä pokiaľ sa tak malo stať trestnou činnosťou, ako tomu bol v tomto prípade, keď konanie poškodeného bolo pôvodne posudzované a bolo vedené vojenskou políciou trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví a výtržníctva a až v ďalšom konaní bolo posúdené ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Cieľom obžalovaného bolo dosiahnutie dohody ohľadne náhrady škody spôsobenej mu poškodeným. Súd sa v celom rozsahu stotožnil s tvrdením obhajoby o vzniku záväzkového vzťahu poškodeného ako škodcu a obžalovaného ako poškodeného titulom náhrady škody spôsobenej obžalovanému ublížením na zdraví. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že trestného činu by sa páchateľ za vyššie popísanej situácie dopustil, pokiaľ by spolu s ávrhom dohody o náhrade škody nútil poškodeného spôsobom a prostriedkami, na použitie ktorých by nebol vôbec oprávnený. Súd prvého stupňa zdôraznil, že pri zločine vydierania je nutné pristupovať k prípadnej kriminalizácii konania veriteľa obzvlášť opatrne, teda, za akých okolností možno použiť právnu kvalifikáciu trestného činu vydierania v prípadoch, v ktorých veriteľ hrozí svojmu dlžníkovi použitím právnych krokov, ak ten neuhradí svoj dlh, nakoľko veriteľ je vo všeobecnosti oprávnený hroziť svojmu dlžníkovi využitím svojich práv, ak ten neuhradí skutočnú pohľadávku.
Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa uzavrel, že je nepochybné, že medzi obžalovaným a poškodeným došlo ku konfliktu pred nočným barom Reset vo Vranove nad Topľou. Poukázal na jednotlivé dôkazné prostriedky, na základe ktorých vyplýva tieto skutočnosti. Obžalovaný po ošetrení bezprostredne po útoku podal trestné oznámenie o spáchaní trestného činu vo vzťahu k jeho osobe. V konečnom dôsledku konanie poškodeného bolo posúdené ako disciplinárne previnenie. Súd poukázal, že obžalovaný v čase podania trestného oznámenia a následného vykonávania úkonov s tým súvisiacich, s najväčšou pravdepodobnosťou nemal vedomie na takej úrovni, aby si uvedomoval v týchto samotných počiatkoch, krátko po napadnutí poškodeným, prípadné následky protiprávneho konania poškodeným. Riešil to podaním trestného oznámenia a len ťažko možno uvažovať o tom, že v tom čase by obžalovaný vedel predpokladať dosah prípadného trestného oznámenia voči poškodenému, čo sa týka jeho pracovného alebo služobného zaradenia, posúdenia a dôsledkov až do prípadnej straty zamestnania poškodeného, k čomu v konečnom dôsledku nedošlo. Ťažko hľadať v konaní obžalovaného v úplnom počiatočnom štádiu podávania trestného oznámenia a následného kontaktovania poškodeného akýkoľvek úmysel, teda, že by obžalovaný v čase kontaktovania poškodeného tohto kontaktoval s tým, že by v prípade trestného konania po podaní
oznámenia obžalovaným bola poškodenému spôsobená iná ťažká ujma spočívajúca práve v strate zamestnania.
Súd poukázal aj na správanie samotného poškodeného, ktorý podľa vyjadrenia svedkov ľutoval svoje konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k obžalovanému. Prosil ho, aby sa dohodli, aby mu pomohol, aby neprišiel o prácu. A po následnej kolízii v ich komunikácii, čo predstavuje označenie žiadanej sumy „4“ sa rozhodol trestné oznámenie podať. Pri stretnutiach nebolo ničím hrozené poškodenému. Jeho slobodná vôľa nebola nijako obmedzená, nebol na neho vyvíjaný zo strany obžalovaného žiaden nátlak. Vydieraný sa cítil len preto, lebo si nepamätal, že obžalovaný napadol. Zákon každému, teda aj obžalovanému, umožňuje kontaktovať osobu, voči ktorej sa domnieva, že má nárok na náhradu škody či iné právo. Či obžalovaný zvolil vhodnú formu, ktorú začal telefonickým anonymným kontaktom s poškodeným alebo nie, sa nanajvýš javia súdu prvého stupňa ako zvláštne okolnosti spáchania skutku, ku ktorému malo dôjsť v rodinnom dome obžalovaného, kde poškodeného pozval za prítomnosti, aj keď nie priamej, svojich rodičov a ďalších osôb a to svedka R. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa oslobodil obžalovaného spod obžaloby.
Krajský súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym záverom. Argumentácia súdu prvého stupňa je presvedčivá. Správne súd prvého stupňa poukázal na pojmové znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona. Zdôraznil, že v rámci objektívnej stránky skutkovej podstaty musí byť popísané konanie, vrátane opomenutia následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom a v rámci subjektívnej stránky musí byť preukázané zavinenie páchateľa. Súd prvého stupňa dôsledne sa zaoberal skutkovou vetou obžaloby a dospel k správnemu záveru, že základným predpokladom pre spáchanie zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona, je hrozba inej ťažkej ujmy, ktorou sa páchateľ domáha, aby poškodený niečo konal. V danom prípade prokurátor zdôrazňuje, že hrozba inej ťažkej ujmy, je hrozba straty zamestnania. Súd prvého stupňa správne zdôraznil, že od začiatku, kedy bolo vedené trestné stíhanie v tejto trestnej veci, ani v skutkovej vete obžaloby, nie je takáto hrozba vyjadrená. Táto hrozba je vyjadrená iba v úvahách prokurátora, v rámci odôvodnenia obžaloby. Nie je vyjadrená v skutkovej vete obžaloby a prokurátor túto úvahu rozvíja v rámci odvolacieho konania. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne poukázal aj na okolnosti, ktoré sa udiali pred spáchaním skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba a ktorý prokurátor právne kvalifikoval ako zločin vydierania. Prokurátor neprihliadol na samotnú okolnosť, že tomuto skutku malo predchádzať konanie, kedy Q. M. - poškodený, napadol D. R.. Evidentne mu spôsobil ujmu na zdraví. Aj keď prokurátor v skutkovej vete použil konštatovanie, že poškodený mal udrieť obžalovaného fľašou po hlave a spôsobiť mu nešpecifikované zranenia, krajský súd poukazuje v tejto súvislosti, že tieto poranenia boli špecifikované a ustálené aj znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva - súdneho lekárstva, ktorý je súčasťou pripojeného spisu. Teda objektívne, konaniu, ktoré je kvalifikované ako zločin vydierania, predchádzalo protiprávne konanie, ktorého sa dopustil poškodený Q. M. vo vzťahu k D. R.. Prijateľná je aj argumentácia súdu prvého stupňa, že obžalovaný snažil sa riešiť otázku náhrady škody, ktorá mu bola práve konaním poškodeného spôsobená.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že argumentácia súdu prvého stupňa je správna, presvedčivá, preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.