Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/6/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu I. I. J., nar. : XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: L. I., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom so sídlom kancelárie v Michalovciach, Námestie Slobody 7, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, Trenčín o preskúmanie rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BB8-16-009/2020-AV zo dňa 12.05.2020 o predĺžení zaistenia o dobu troch mesiacov, t.j. do 13.08.2020, resp. 27.08.2019 takto

rozhodol:

I. Súd u r č u j e, že rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, č . : PPZ-HCP-BB8-16-009/2020-AV zo dňa 12.05.2020 o predĺžení zaistenia o dobu troch mesiacov, t.j. do 13.08.2020, resp. 27.08.2019 u žalobcu I. I. J., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom L. I., bez cestovných dokladov je n e z á k o n n é . II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca podal na tunajší súd správnu žalobu datovanú dňom 22.05.2020, ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, zo dňa 12.05.2020, č.: PPZ-HCP-BB8-16-009/2020-AV doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 12.05.2020 a opakovane dňa 15.05.2020, týkajúce sa žalobcu, ktorým žalovaný podľa ustanovenia o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil zaistenie žalobcu o dobu troch mesiacov, t.j. do 27.08.2019, resp. do 13.08.2020, a to na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EU) č. 604/2003 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej účastníkom konania v členskom štáte ( ďalej aj : „Dublinské nariadenie III“, resp. „Dublin III“), konkrétne v Rumunskej republike. Súčasne účastníka konania podľa zákona o pobyte cudzincov umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj: „ÚPZC Sečovce“).

2. Žalobca v správnej žalobe namietal, že s označenými rozhodnutiami žalovaného žalobca nesúhlasí v celom rozsahu, pretože tieto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutia sú aj nedostatočne odôvodnené, čo spôsobuje ich nepreskúmateľnosť a podľa žalobcu vykazujú prvky zmätočnosti a tým aj nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného ustálenia zákonného účelu zaistenia.

3. V žalobe ďalej uviedol, že žalovaný vydal dňa 12.05.2020 rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB8-16-009/2020- AV, žalobcovi doručené 12.05.2020, ktorým rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu do 27.08.2020 (v označenom rozhodnutí je uvedený dátum 27.08.2019) a následne žalobcovi bolo doručené rozhodnutie s takým istým číselným označením, ako aj dátumom jeho vydania, s totožným obsahom odôvodnenia, avšak s tým rozdielom vo výroku rozhodnutia, že lehota zaistenia žalobcu sa predlžuje do 13.08.2020. Obsahovo tak ide o totožné rozhodnutia, v ktorých existuje rozdiel iba vo výroku, keď v poradí prvom rozhodnutí je doba zaistenia uvedená iná, ako v rozhodnutí druhom. Druhé rozhodnutie bolo vydané bez bližšieho odôvodnenia a zdôvodnenia takéhoto postupu, čo žalobca považoval za nezákonný postup žalovaného, a preto už len z dôvodu zmätočnosti a nepreskúmateľnosti postupu správneho orgánu vyvodzoval dôvod zrušenia predmetných rozhodnutí. Žalobca zaujal stanovisko, že vzhľadom na takýto stav nemá vedomosť, či doba predloženého zaistenia má trvať do 27.08.2020 alebo 13.08.2020.

4. Žalobca po citovaní príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ako aj príslušných článkov Dublinského nariadenia III namietal, že ak je osoba zaistená podľa čl. 28 označeného nariadenia, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

5. Žalobca zdôraznil, že nariadenia Európskej únie majú priamy účinok a nevyžaduje sa ich implementácia do právneho poriadku príslušnej členskej krajiny tak, ako je to aj v prípade označenej smernice. Takéto nariadenie je priamym prameňom práv a povinností fyzických a právnických osôb a stáva sa súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a zdrojom práva a žalovaný je povinný pri svojej činnosti tieto pramene aplikovať a v súlade s nimi aj postupovať. Slovenská republika ich nemôže meniť ani svojou právnou úpravou alebo rozhodnutiami príslušných súdov.

6. Právny zástupca žalobcu namietal, že predmetnými rozhodnutiami boli porušené aj vyššie označené ustanovenia, pretože predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Dublinské nariadenie III. V preskúmavanej veci tak, ako to vyplýva z odôvodnenia namietaných rozhodnutí, Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňom 10.03.2020, teda šesťtýždňová lehota uplynula dňom 21.04.2020, pričom túto lehotu nie je možné predĺžiť, pretože tak, ako to vyplýva z čl. 28 ods. 3 štvrtý pododsek Dublinského nariadenia III, ak odovzdanie sa nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Z daného preto vyplýva právny následok, že takáto osoba musí byť zo zaistenia prepustená.

7. Podľa názoru žalobcu, tak samotné predlženie zaistenia dňom 13.05.2020 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na jeho predchádzajúce zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je v rozpore s predmetným nariadením, aj s čl. 5 ods. 1 Dohovoru a ďalšie držanie žalobcu v zaistení je nezákonné. V prípade, ak žalovaný ako dôvod nevykonania transferu uviedol informácie Slovenskej republiky o dočasnom pozastavení dublinských transferov v súvislosti s vírusovým ochorením COVID-19, a to až do odvolania, tak Dublin III nepripúšťa takýto odklad transferov a ani ich dočasné pozastavenie a ani nedošlo na medzinárodnej úrovni k zmene predmetného nariadenia, preto je nutné ho aplikovať v platnom a účinnom znení v plnom rozsahu.

8. Na podporu svojej argumentácie zástupca žalobcu poukázal na právne názory vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , kde sa výslovne uvádza, že šesťtýždňová lehota je maximálna a neprekročiteľná.

9. Ako ďalší dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného zástupca žalobcu uviedol, že v žalovaných namietaných rozhodnutiach nedostatočne odôvodnil dĺžku doby zaistenia, pretože k odôvodneniu nepristúpil na individuálnom princípe a jej dĺžku stanovil iba na základe všeobecných konštatovaní. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyplýva správna úvaha o potrebe predĺžiť zaistenie žalobcu do 27.08.2020, resp. 13.08.2020. Z judikatúry všeobecných súdov Slovenskej republiky pritom vyplýva: „správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. zo dňa 14.03. 2011)…“ - napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , sp. zn. a pod., rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

10. V závere žaloby právny zástupca žalobcu vyslovil názor, že nedostatky riadneho odôvodnenia v rozhodnutí nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.

11. Žalovaný správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BB8-16-009/2020-AV zo dňa 12.05.2020 (doručeným žalobcovi toho istého dňa) príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov predĺžil zaistenie účastníka konania I. dňom 13.05.2020 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o dobu troch mesiacov, t.j. do 27.08.2019 na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej účastníkom konania v členskom štáte - Rumunskej republike. Súčasne účastníka konania podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil do ÚPZC Sečovce. Žalobcovi dňa 15.05.2020 bolo doručené rozhodnutie žalovaného pod rovnakým číslom konania, datované rovnakým dňom, s totožným odôvodnením, ako aj s výrokom, iba s tým rozdielom, že vo výroku rozhodnutia je uvedená doba zaistenia namiesto „.....do 27.08.2019“, s dátumom „......do 13.08.2020“.

12. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva, že účastník konania, t.j. žalobca bol dňa 13.02.2020 v čase o 10:30 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia diaľničnej polície Policajného zboru Trenčín, nevedel svoju totožnosť preukázať hodnoverným spôsobom, preto za účelom zistenia totožnosti bol predvedený na príslušné Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, kde vzniklo podozrenie, že sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pretože sa tu zdržuje bez cestovného dokladu a bez udeleného platného víza alebo povolenia na pobyt. Preverovaním v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania na území SR nemá udelený žiaden druh pobytu, a nie je tu ani žiadateľom o azyl. Na základe informácie zaslanej dňa 13.02.2020 z Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národnej ústredne SIRENE, č.: PPZ-MPS-NUS-427030/2020- KOC bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, a toto konanie doposiaľ ukončené nebolo. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, preto dňa 13.02.2020 začalo konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublin III, pretože u žalobcu existuje značné riziko jeho úteku. Následne príslušný správny orgán vydal rozhodnutie o zaistení č.: PPZ-HCP-BB8-9-015/2020-AV, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.02.2020. Dňa 06.05.2020 ÚPZC Sečovce požiadal správny orgán o zaujatie stanoviska k predĺženiu zaistenia účastníka konania a v žiadosti uviedol, že dňa 02.04.2020 do ÚPZC Sečovce bolo doručené rozhodnutie Dublinského

strediska č. p.: MU-DS-72-11/2020-DŽ, s tým, že týmto rozhodnutím podľa o azyle bude cudzinec odovzdaný na územie Rumunskej republiky. Rumunská republika dňa 10.03.2020 akceptovala prijatie späť účastníka konania podľa čl. 18 ods. 1 písm. c) Dublinského nariadenia III a zároveň tým súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie, dňa 02.04.2020 do ÚPZC Sečovce bolo doručené vykonateľné rozhodnutie Dublinského strediska, č. p. : MU-DS-72-11/2020- DŽ, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods. 3, dňa 31.03.2020 do ÚPZC Sečovce e-mailovou správou z OCP UHCP PZ Bratislava bola doručená informácia o pozastavení vykonávania všetkých dublinských transferov s odvolaním sa na celosvetovú krízovú situáciu v súvislosti so šírením vírusu COVID-19 a v rámci plnenia preventívnych opatrení ohľadom ochrany verejného zdravia. Zároveň bolo uvedené, že Slovenská republika s účinnosťou od 16.03.2020 pozastavila vykonávanie všetkých dublinských transferov (z územia Slovenskej republiky, ako aj na jej územie), až do odvolania.

13. Žalovaný z týchto dôvodov začal konanie vo veci predĺženia zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Následne v súlade s ustanovením § 22 správneho poriadku s účastníkom konania bola spísaná zápisnica o podanom vyjadrení, kde za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do slovenského jazyka uviedol, že na území Egyptskej arabskej republiky je odsúdený na trest smrti za vraždu, ktorú spáchal so svojím bratom a z tohto dôvodu sa tam nemôže vrátiť, a preto sa rozhodol utiecť do Európy. Zároveň opísal priebeh cesty až na územie Slovenskej republiky, kde sa dostal omylom, pretože vodič kamiónu ho mal odviezť do Rakúska. Potvrdil, že je žiadateľom o azyl na území Rumunska.

14. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí ďalej poukázal na to, že preveril aktuálne možnosti cestovania cudzincov do Rumunskej republiky na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, kde bol uvedený oznam o zákaze vstupu pre všetkých cudzincov, vrátane občanov Európskej únie, a to s účinnosťou od 22. marca 2020 na územie Rumunska, kde bol vyhlásený núdzový stav. Správny orgán preto účelnosť, efektívnosť a dobu predĺženia zaistenia posudzoval vo vzťahu k osobe a k štátnej príslušnosti účastníka konania a dospel k záveru, že v súvislosti s doterajšou praxou a skúsenosťami pri vykonávaní úkonov spojených s odovzdaním cudzinca v rámci Dublin III postačuje doba predĺženia zaistenia cudzinca o 3 mesiace. Zároveň zdôraznil, že stanovenie tejto lehoty v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, skúmať podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov po celý čas účel zaistenia, resp. predĺženia zaistenia účastníka konania. Zároveň správny orgán zdôraznil, že Rumunská republika súhlasí s odovzdaním účastníka konania na jej územie, avšak realizácii takéhoto odovzdania bráni celosvetová krízová situácia v súvislosti so šírením ľudského vírusu COVID-19. Zrealizovať odovzdanie účastníka konania na územie Rumunskej republiky tak bude možné až v rámci uvoľňovania krízových opatrení, a to v dobe do 13.08.2020.

15. V súvislosti s možnosťou alternatív zaistenia s poukazom na § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov správny orgán vyslovil záver, že uvedené alternatívy nebolo možné uplatniť, pretože účastník správneho konania nespĺňa zákonom predpísané predpoklady, keď nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a ani finančné prostriedky. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že v rámci konania o zaistení, resp. predĺžení zaistenia postupoval v súlade s príslušnými medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj príslušnými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov.

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 29.05.2020 k správnej žalobe zopakoval argumentáciu uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného a k jednotlivým žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe uviedol, že žalobu nepovažuje za dôvodnú, a vzhľadom ku skutočnosti, že dňa 21.05.2020 správny orgán vypracoval príkaz na prepustenie zaistenej osoby, na základe ktorého bol žalobca v zmysle § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov aj dňa 24.05.2020 o 9:00 hod. zo zaistenia prepustený, tak správna žaloba je podľa názoru žalovaného irelevantná.

17. Ďalej k jednotlivým žalobným dôvodom uviedol, že vo výroku rozhodnutia o predĺžení zaistenia výslovne uviedol, že zaistenie sa predlžuje o dobu troch mesiacov, pričom v pôvodnom rozhodnutí zo dňa 12.05.2020 koniec tejto doby označil dátumom 27.08.2020. Vzhľadom na to, že doba predĺženia zaistenia bola stanovená práve o tri mesiace, je zrejmé, že došlo k chybe v počtoch, teda došlo k zrejmej nesprávnosti. Žalovaný mal za to, že vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia tak uviedol správny časový údaj „dobu troch mesiacov,“ preto následne vymedzenie dátumu považoval za chybu v počítaní (zrejmú nesprávnosť), ktorú napravil tým, že vo veci vydal nové písomné vyhotovenie,

ktoré doručil účastníkovi konania dňa 15.05.2020. Takýto postup pri oprave chyby v počítaní - zrejmej nesprávnosti považoval za súladný so Správnym poriadkom a ostatnými platnými zákonmi Slovenskej republiky.

18. K ďalším žalobným dôvodom iba veľmi stručne konštatoval, že podľa jeho názoru bola vec z právneho hľadiska riadne preskúmaná, skutkový stav bol zistený dostatočne a napadnuté rozhodnutie bolo aj riadne odôvodnené a je plne preskúmateľné. Svoje rozhodnutie o zaistení preto považoval za zákonné.

19. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom pojednávaní podľa po náležitej príprave pojednávania, oboznámení sa s obsahom listín obsiahnutých v súdnom spise, ako aj listín obsiahnutých v predloženom administratívnom spise žalovaného, po prednese zástupcu žalobcu o potrebe zmeniť žalobný petit vzhľadom na prepustenie žalovaného zo zaistenia dňa 24.05.2020, dospel k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 12.05.2020 o predĺžení zaistenia žalobcu o dobu troch mesiacov, t.j. do 27.08.2019, resp. do 13.08.2020.

20. Žalovaný vydal dňa 13.02.2020 rozhodnutie o zaistení žalobcu, č.p.: PPZ-HCP-BB8-9-015/2020- AV, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 29.02.2020, ktorým zaistil účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku.

21. Na základe žiadosti ÚPZC Sečovce žalovaný začal konanie vo veci predĺženia zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a toho istého dňa vydal aj preskúmavané rozhodnutie, ktorým predĺžil zaistenie žalobcu o dobu troch mesiacov, t.j. do 27.08.2019, resp. do 13.08.2020.

22. V administratívnom spise žalovaného sa nachádza fotokópia rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Dublinské stredisko, ČDK.: MU-DS-72-11/2020-DŽ (ID osoby 74459) zo dňa 18.03.2020, vo výroku ktorého sa uvádza, že podľa a ods. 4 o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bude cudzinec (t.j. žalobca), ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, odovzdaný na územie Rumunska. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia zároveň vyplýva, že dňa 09.03.2020 Rumunská republika akceptovala prijatie späť menovaného podľa čl. 18 ods. 1 písm. c) nariadenia (EÚ) číslo 604/2013 a zároveň v súlade s čl. 4 nariadenia komisie, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie.

23. Podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

24. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

25. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty

zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

26. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

27. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinnosti. 28. Podľa článku I. Dublinského nariadenia III, toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „zodpovedný členský štát“).

29. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia

30. Podľa ods. 2 označeného článku Dublinského nariadenia III, ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

31. Podľa ods. 3 označeného článku Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

32. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v Zbierke ), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom - zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

33. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca bol pôvodne zaistený rozhodnutím žalovaného zo dňa 13.02.2020 č. p.: PPZ-HCP-BB8-9-002/2020-AV podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) číslo 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku (prepracované znenie). Aj keď označené rozhodnutie zo dňa 13.02.2020 o zaistení tvorilo základ aj pre rozhodnutie žalovaného o predĺžení jeho zaistenia rozhodnutím zo dňa 12.05.2020, toto prvotné rozhodnutie o zaistení zo dňa 13.02.2020 nie je obsiahnuté v predloženom administratívnom spise, čo vytvorilo prekážku, aby sa správny súd mohol podrobne oboznámiť s jeho obsahom (t.j. preveriť dôvod zaistenia žalobcu), ako aj mohol posúdiť dôvodnosť takéhoto zaistenia najmä vzhľadom na splnenie zákonnej podmienky zaistenia - existenciu značného rizika úteku žalobcu.

34. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo dňa 12.05.2020 vyplýva, že žalovaný sa na území Slovenskej republiky ocitol omylom, pretože vodič kamióna ho mal odviesť cez Rakúsko do Talianska, ktoré bolo jeho cieľovou krajinou a kde aj chcel požiadať o azyl. Žalobca správnemu orgánu zároveň oznámil, že po vstupe do Schengenského priestoru požiadal o azyl už v Rumunsku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov Schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozí v domovskej krajine, má právo preskúmania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom Európskej únie, kde požiadal o azyl. Takouto krajinou je nesporne Rumunsko. Napriek tejto skutočnosti, žalobca bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie rumunských štátnych orgánov, túto krajinu bez ich súhlasu opustil. Práve uvedený skutkový stav založil povinnosť správnych orgánov Slovenskej republiky zabezpečiť prípravu a výkon prevozu žalobcu na územie členského štátu zodpovedajúceho za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žalobcom v Rumunsku, a to v zmysle príslušných ustanovení Dublinského nariadenia III.

35. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že v prípade žalobcu s poukazom na vykonateľné rozhodnutie Dublinského strediska č.p. : MU-DS-72-11/2020-DŽ je zrejmé, že Rumunská republika súhlasí s odovzdaním účastníka konania na jej územie, praktickému vykonaniu takéhoto úkonu však bráni celosvetová krízová situácia v súvislosti so šírením vírusu COVID-19. Z dôvodu, že Slovenská republika s účinnosťou od 16. 03. 2020 pozastavila vykonávanie všetkých dublinských transferov (a cudzincov vzhľadom na krízový stav neprijímalo ani Rumunsko), nebolo možné zrealizovať odovzdanie účastníka konania na územie Rumunskej republiky.

36. Z obsahu vykonateľného rozhodnutia Dublinského strediska č.p. : MU-DS-72-11/ 2020-DŽ zo dňa 18.03.2020 vyplýva, že Rumunská republika akceptovala prijatie späť žalobcu podľa čl. 18 ods. 1 písm. c) Dublin III, a zároveň s čl. 4 nariadenia komisie, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie.

37. Za takejto situácie správny súd zhodne so žalobcom konštatuje, že žalobca nebol odovzdaný Rumunskej republike v stanovenej šesťtýždňovej lehote, ktorá uplynula dňom 21.04.2020. Z článku 28 ods. 3 štvrtý pododsek Dublinského nariadenia III pritom vyplýva nemožnosť predĺženia lehoty, ako aj skutočnosť, že v prípade jej márneho uplynutia osoba nesmie byť dlhšie zaistená.

38. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že odovzdaniu žalobcu štátnym orgánom Rumunskej republiky bránila prekážka krízovej situácie v súvislosti so šírením vírusu COVID-19, správny súd poukazuje na to, že Dublinské nariadenie III s takouto situáciou nepočíta a neumožňuje z tohto dôvodu ani predĺžiť v nariadení stanovenú šesťtýždňovú lehotu. Krízová situácia v súvislosti so šírením ľudského vírusu tak nemôže založiť účelnosť ďalšieho zaistenia žalobcu, resp. nahradiť v zákone, resp. v nariadení stanovené dôvody predĺženia zaistenia. Práve z uvedených dôvodov podľa názoru správneho súdu bolo zaistenie žalobcu v období od 21.04.2020 do 24.05.2020 v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a teda nezákonné.

39. Správny súd ďalej zdôrazňuje, že žalovaný v poradí prvým rozhodnutím rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu do 27.08.2019 (v žalobe, ako aj vo vyjadrení žalovaného je chybne uvedený dátum predĺženia zaistenia do 27.08.2020) a druhým obsahovo totožným rozhodnutím s rovnakým dátumom vydania, ako aj rovnakým číselným označením rozhodol o predĺžení zaistenia do 13.08.2020. Prvé rozhodnutie zo dňa 12.05.2020 bolo doručené žalobcovi dňa 12.05. 2020, a v poradí druhé rozhodnutie dňa 15.05.2020. Žalovaný tak vydal dve takmer totožné rozhodnutia, čo v písomnom vyjadrení odôvodnil tým, že v prvom prípade došlo k zrejmej nesprávnosti pri uvedení dátumu, ktorú správny orgán napravil tým, že vydal v poradí druhé, už opravené rozhodnutie s uvedením správneho dátumu, ktorý zodpovedá aj slovnému spojeniu uvedenému vo výroku rozhodnutia „.....predlžuje zaistenie o dobu troch mesiacov (slovom troch mesiacov).....“ Správny súd však uvádza, že uvedený postup správneho orgánu nezodpovedá postupu, ktorý pre daný prípad upravuje Správneho poriadku ( v znení neskorších predpisov), podľa ktorého chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Podľa názoru správneho súdu vo veci nebolo potrebné vydávať novú „verziu“ rozhodnutia správneho orgánu, postačovalo vydať upovedomenie, ktorým by bola odstránená konkrétna zrejmá nesprávnosť a takéto upovedomenie následne zaslať účastníkovi

konania. Správny orgán by sa tak vyhol situácii, že v rovnakom čase existovali dve takmer totožné rozhodnutia s rovnakým dátumom vydania a rovnakou spisovou značkou, keď účastníkovi konania nebola zrejmá potreba opakovaného rozhodnutia. Zmätočný postup žalovaného tak zároveň založil nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

40. Správny súd poukazuje aj na tú podstatnú skutočnosť, vyplývajúcu z vyjadrenia žalovaného, že žalobca na základe príkazu na prepustenie zaistenej osoby zo dňa 21.05.2020 bol dňa 24.05.2020 prepustený zo zaistenia.

41. Zástupca žalobcu na uvedenú procesnú situáciu na pojednávaní pred správnym súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 11.06.2020 reagoval tak, že zmenil žalobný návrh a namiesto zrušenia rozhodnutia žalovaného a bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia žiadal, aby súd v zmysle určil, že napadnuté rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu je nezákonné.

42. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré sú uvedené vyššie, preto správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a podľa určil, že rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu z vyššie uvedených dôvodov bolo nezákonné.

43. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.