Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Cb/64/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v právnej veci žalobcu: ANRICO, s.r.o., Galantská cesta 397/10, Dunajská Streda 929 01, IČO: 44 260 181, zast. advokátskou kanceláriou: IBL LEGAL s.r.o., Štúrova 1090/7, Dunajská Streda 929 01, proti žalovanému: FR-INVEST, s.r.o., Kaštieľska 2, Bratislava 821 05, IČO: 43 845 461, zast. advokátskou kanceláriou: POLAKOVIČ & PARTNERS s.r.o., Štúrova 16/12, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 02, o zaplatenie 8.292,80 EUR s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému súd priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.12.2018 domáhal zaplatenia sumy 8.292,80 EUR s prísl., titulom vrátenia depozitu v sume 3.292,80 EUR a titulom zaplatenia odplaty za investíciu do nebytového priestoru v sume 5.000,- EUR.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.6.2011 uzavreli sporové strany Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej len „Zmluva"), v rámci ktorej žalovaný ako prenajímateľ prenajal žalobcovi ako nájomcovi nebytové priestory s t. č. predbežne prideleným číslom 1 - P1 o celkovej výmere 171,50 m2 nachádzajúce sa na prvom nadzemnom podlaží budovy s označením Perla Ružinova I. na adrese Kaštieľska 2, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov (ďalej ako „nebytové priestory"). Doba nájmu bola dohodnutá na základe článku 7. bodu 7.1. Zmluvy na dobu určitú, a to 5 rokov, ktorá začala plynúť dňom odovzdania nebytových priestorov, t.j. v zmysle článku 4. bodu 4.1. Zmluvy dňa 1.8.2011. Popri dohode o výške nájomného, poplatkov za služby, platobných podmienkach a ďalších zmluvných podmienkach zakotvených v článku 3. Zmluvy sa v tom istom článku strany dohodli (v rámci bodu 3.12. vety prvej), že žalobca ako nájomca uhradí žalovanému ako prenajímateľovi z titulu depozitu „za riadne plnenie povinností a záväzkov nájomcu z Zmluva (ďalej len „depozit") v deň podpisu Zmluvy sumu v celkovej jednorazovej výške 3.292,80 EUR, ktorú do Zmluvy zakotvil ako sumu 2.744,- EUR plus príslušná sadzba DPH (ktorá bola t. č. vo výške 20 %), pričom sa ďalej dohodli aj na presných podmienkach prípadného použitia dohodnutého depozitu. Nakoľko však po podpise Zmluvy prišli na to, že úhrada depozitu nepodlieha povinnosti platenia DPH podľa vtedy platného a účinného o dani z pridanej hodnoty, a teda dohodnutá celková suma depozitu vo výške 3.292,80 EUR je v príslušnom ustanovení Zmluvy uvedená nesprávne ako sumy 2.744,- EUR plus príslušná sadzba DPH, po vzájomnej dohode napokon žalovaný vystavil žalobcovi ešte v deň uzatvorenia Zmluvy faktúru č. 110011 so splatnosťou do 1.7.2011 na dohodnutú celkovú presnú sumu depozitu,

t.j. 3.292,80 EUR (už uvedenú bez DPH). Žalobca následne depozit podľa faktúry a dohodnutých podmienok riadne uhradil, o čom svedčí aj skutočnosť, že úhrada zo strany žalovaného nikdy nebola spochybnená a ďalej aj to, že žalobca predmetnú faktúru vystavenú žalovaným dodnes eviduje aj vo svojom účtovníctve. Podľa vedomostí žalobcu k použitiu depozitu podľa ustanovenia Zmluvy (článok 3. bod 3.12. vety tretej, štvrtej a piatej) zo strany prenajímateľa nikdy nedošlo, pričom túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že žalobca počas trvania nájomného vzťahu a ani po jeho ukončení, nikdy neobdržal písomné oznámenie od žalovaného o akomkoľvek použití depozitu. Nakoľko podľa vedomosti žalobcu depozit zo strany žalovaného nikdy nebol použitý, po skončení nájmu dňa 1.8.2016 vznikol žalobcovi nárok na vrátenie celkovej sumy depozitu vo výške 3.292,80 EUR, a to najneskôr do troch mesiacov odo dňa 1.8.2016. Túto svoju pohľadávku voči žalovanému pritom žalobca dodnes riadne vedie aj vo svojom účtovníctve. Nakoľko žalobca si predmetné nebytové priestory vzal do nájmu v „holom" stave, t.j. bez akéhokoľvek vnútorného zariadenia (ktorú skutočnosť strany zakotvili aj v článku 4. bode 4.3. vety prvej Zmluvy), do interiéru a exteriéru nebytových priestorov postupne investoval z vlastných finančných zdrojov, pričom v rámci investície zaplatil za realizáciu podlahy (obkladačiek), kazetového stropu, loga, banera na fasáde, sociálnych zariadení, inštaláciu elektriky vrátane skriniek, inštaláciu prečerpávačky odpadu na toalete a inštaláciu stropných svietidiel (ďalej všetko spolu ako „investícia žalobcu do NP"). Nakoľko nájomca počas plynutia doby nájmu neprejavil záujem o predĺženie doby nájmu podľa ustanovenia článku 7. bodu 7.2. Zmluvy, nájomný vzťah sa medzi stranami skončil uplynutím doby nájmu jej posledným dňom 1.8.2016. Žalobca a žalovaný pritom, s vedomým skončenia nájomného vzťahu uvedeného dňa, sa už pred uplynutím doby nájmu, konkrétne dňa 25.7.2016, slovne dohodli na prevzatí a odovzdaní nebytových priestorov ako aj na ďalších podmienkach ukončenia nájmu, ako napr. na ponechaní zariadenia nebytových priestorov tvoriaceho investíciu žalobcu do NP v nebytových priestoroch na základe jeho odkúpenia žalovaným. Následne došlo aj k samotnému prevzatiu a odovzdaniu nebytových priestorov späť žalovanému na základe podpisu Preberacieho a odovzdávacieho protokolu tak žalobcom ako aj žalovaným, a to dňa 28.7.2016 (ďalej len „Protokol"). Predmetný protokol bol pritom v deň jeho podpisu doplnený aj o vyššie uvedenú predbežnú slovnú dohodu zo dňa 25.7.2016, podľa ktorej vlastnícke právo všetkého zariadenia nachádzajúceho sa v nebytových priestoroch žalovaného, tvoriaceho investíciu žalobcu do NP, žalobca prevádza na základe prevzatia a odovzdania nebytových priestorov (t.j. podpisom Protokolu) na žalovaného, a tým pádom zariadenie tvoriace investíciu žalobcu do NP zostáva naďalej v nebytových priestoroch (už ako majetok prenajímateľa, t.j. žalovaného), a to všetko za vopred dohodnutú odplatu vo výške 5.000,- EUR bez DPH. Na základe predbežnej slovnej dohody žalobcu a žalovaného o odplate za investíciu žalobcu do NP, ktorá bola napokon písomne zakotvená aj do Protokolu, žalobca už v deň predbežnej slovnej dohody, t.j. dňa 25.7.2016 vystavil faktúru č. 160119 so splatnosťou do 28.7.2016 (t.j. do dňa podpisu Protokolu) na dohodnutú sumu investície žalobcu do NP, t.j. 5.000,- EUR bez DPH. Po skončení vyššie uvedeného nájomného vzťahu dňa 1.8.2016 teda na strane žalobcu vznikol nárok na dve pohľadávky, a to v konkrétnej podobe vrátenia depozitu v celkovej výške 3.292,80 EUR žalovaným do 3 mesiacov odo dňa skončenia nájomného vzťahu, t.j. najneskôr do 2.11.2016 a zaplatenie dohodnutej odplaty za investíciu žalobcu do NP žalovaným na základe faktúry vystavenej žalobcom v celkovej výške 5.000,- EUR, ktorej splatnosť uplynula dňa 28.7.2016. Žalovaný však do dnešného dňa neuhradil ani jednu z uvedených dlžných súm, a to ani čiastočne. Žalobca sa snažil o vymoženie svojej pohľadávky voči žalovanému aj mimosúdnou cestou, pričom však žalovaný, napriek snahám žalobcu, do dnešného dňa nepristúpil ani len k aspoň čiastočnému zaplateniu jeho predmetného záväzku. Neuspokojená istina pohľadávky žalobcu voči žalovanému tak ku dnešnému dňu spolu stále činí sumu vo výške 8.292,80 EUR. Nesplnením svojej povinnosti sa žalovaný dostal so splatením svojho záväzku do omeškania, pričom prvým dňom omeškania žalovaného so splatením sumy 3.292,80 EUR bol 3.11.2016 a prvým dňom omeškania žalovaného so splatením sumy 5.000,- EUR bol 29.7.2016.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím povereného zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, oboznámil sa s dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci.

4. Medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 27.6.2011 uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov. Podpisom Preberacieho a odovzdávacieho protokolu dňa 28.7.2016 došlo k odovzdaniu predmetu nájmu nájomcom prenajímateľovi. Zároveň sa v predmetnom protokole dohodli, že v nebytovom priestore zostanú vložené investície nájomcu za odplatu 5.000,- EUR. Faktúrou č. 160119 zo dňa 25.7.2016 splatnou dňa 28.7.2016 žalobca žalovanému vyúčtoval odplatu za investície v sume 5.000,- EUR. Žalovaný faktúrou č. 119001 zo dňa 8.1.2019 splatnou dňa 23.1.2019 žalobcovi doúčtoval rozdiel

nájmu za obdobie od 1/2015 do 7/2016 v sume 16.732,80 EUR. Žalovaný oznámením zo dňa 24.1.2019 započítal svoju pohľadávku vo výške 16.732,80 EUR voči pohľadávke žalobcu vo výške 10.112,76 EUR.

5. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že dňa 27.6.2011 žalobca a žalovaný uzavreli Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej len „Zmluva"), na základe ktorej žalovaný ako prenajímateľ prenajal žalobcovi ako nájomcovi nebytové priestory s toho času predbežne prideleným číslom 1 - P1 o celkovej výmere 171,50 m2 nachádzajúce sa na prvom nadzemnom podlaží budovy s označením Perla Ružinova I. na adrese Kaštieľska 2, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov (ďalej aj ako „nebytové priestory"). V období december 2013 až júl 2016 (t.j. 31,5 mesiaca) však žalobca uhrádzal žalovanému znížené nájomné, a to vo výške 2.000,- EUR bez DPH, t.j. 2.400,- s DPH mesačne, čo preukazuje výpis z bankového účtu žalovaného vedenom v spoločnosti VÚB, a.s. a výpisom z bankového účtu žalovaného vedenom v spoločnosti Tatra banka, a.s. Vo vyššie uvedených výpisoch z účtov je uvedená suma 2.701,69 EUR, v ktorej sú okrem nájomného vo výške 2.000,- EUR bez DPH zahrnuté aj poplatky za služby vo výške 251,41 EUR a DPH vo výške 450,28 EUR. Zníženie nájomného však nebolo stranami sporu ako zmluvnými stranami dohodnuté. Žalobca teda žalovanému dlhuje na nájomnom sumu vo výške 23.436,- EUR (podľa výpočtu 744,- EUR x 31,5 mesiaca). Dňa 8.1.2019 žalovaný vystavil žalobcovi faktúru č. 119001 so splatnosťou dňa 23.1.20199, ktorou žalovaný fakturoval žalobcovi časť vyššie špecifikovaného nedoplatku na nájomnom podľa Článku 3.2 Zmluvy, a to za obdobie január 2015 až júl 2016 vo výške 13.944,- EUR bez DPH, t.j. 16.732,80 EUR s DPH. Žalobca faktúru č. 119001 žalovanému ku dňu podania odporu neuhradil, a to ani čiastočne. Žalovaný dňa 28.1.2019 doručil žalobcovi Oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok, čím došlo k započítaniu pohľadávky žalovaného vo výške 16.732,80 EUR voči pohľadávkam žalobcu, ktoré si uplatnil v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Ku dňu 23.1.2019, kedy sa vzájomné pohľadávky strán sporu stretli, všetky nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní zanikli z titulu započítania. Žalovanému bola za strany žalobcu doručená len faktúra č. 160119 vystavená dňa 25.7.2016 v súvislosti s uplatneným nárokom na odplatu vo výške 5.000,- EUR, ktorú evidoval vo svojom účtovníctve ako neuhradenú, pričom ako už bolo uvedené vyššie, predmetná pohľadávka spolu s úrokmi z omeškania zanikla ku dňu 23.1.2019 z titulu započítania. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na vrátenie depozitu podľa Článku 3.12 Zmluvy vo výške 3.292,80 EUR nebola žalovanému zo strany žalobcu doručená faktúra ani výzva na zaplatenie. Nárok žalobcu na vrátenie depozitu podľa Článku 3.12 Zmluvy vo výške 3.292,80 EUR žalovaný evidoval vo svojom účtovníctve. Nárok žalobcu na vrátenie depozitu podľa Článku 3.12 Zmluvy spolu s úrokmi z omeškania však zanikol ku dňu 23.1.2019 z titulu započítania. Vyššie uvedeným započítaním zanikol aj nárok žalobcu na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR. Nakoniec poukázal na skutočnosť, že ho žalobca nikdy písomne nevyzval na uhradenie nárokov uplatňovaných v tomto konaní a do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu nepodnikol žiadne kroky za účelom vymoženia predmetných nárokov.

6. Žalobca v ďalšom vyjadrení k veci uviedol, že žalovaný, opierajúc sa o body 3.2. a 3.3 Zmluvy, odôvodňuje odpor tvrdením, že žalobca podľa neho uhrádzal počas posledných 31,5 mesiacov trvania nájomného vzťahu (podľa žalovaného od decembra 2013 až do júla 2016) znížené nájomné, pričom následne tiež tvrdil, že zníženie nájomného nebolo stranami sporu ako zmluvnými stranami Zmluvy dohodnuté. Má za to, že toto tvrdenie žalovaného sa nezakladá na pravde, pričom toto nepravdivé tvrdenie žalovaný opiera o ustanovenia Zmluvy, ktoré sú vytrhnuté z (právneho) kontextu samotnej Zmluvy, resp. o predostreté dôkazy (výpisy z účtu), ktoré tiež nie sú relevantnými pre účely posúdenia celkového skutkového a právneho stavu danej veci. Medzi zmluvnými stranami totiž v decembri 2013 došlo k ústnej dohode o znížení mesačného nájomného a to práve na zníženú sumu 2.000,- EUR bez DPH. Pokiaľ ide o okolnosti a dôvody vyššie uvedenej ústnej dohody, pre ucelený obraz je nutné poznamenať niekoľko podstatných skutočností o pozadí a okolnostiach celej dohody. Žalobca oslovil žalovaného so žiadosťou o zníženie mesačného nájomného na 2.000,- EUR s DPH najskôr v auguste 2013. Svoju písomnú žiadosť zaslal žalovanému elektronicky v prílohe emailu dňa 4.8.2013. Žalobca sa snažil o zníženie mesačného, pretože z ekonomického hľadiska sa nájom predmetného nebytového priestoru, v ktorom prevádzkoval nábytkové štúdio, stával čoraz neefektívnejším, v tom čase (v roku 2013) sa totiž realitný trh nevyvíjal najpriaznivejšie, o čom svedčí aj fakt, že napr. aj samotný žalovaný mal problémy s predajom bytov v rámci budovy „Perla Ružinova", kde žalobca užíval nebytové priestory prenajaté od žalovaného podľa Zmluvy. Neúspešnosť predaja bytov žalovaným v danej budove pritom pociťoval priamo aj žalobca, pretože žalovaný pri predaji bytov v predmetnej budove často poskytol potenciálnym kupujúcim bytov zľavu napr. vo forme poskytnutia kuchynskej linky k bytu zadarmo, resp. lacnejšie, pričom v týchto prípadoch kuchynskú linku a ďalší nábytok

objednával pre kupujúcich práve u žalobcu. Táto (neformálna) obchodná spolupráca bola v určitom čase prospešná pre obe zmluvné strany, nakoľko zahrnutím podobných zliav a akcií žalovaného bol schopný predať byty v budove jednoduchšie a na druhej strane sa aj žalobca dostal k zákazkám, ktorými vedel zabezpečiť prevádzku nebytového priestoru prenajatého od žalovaného a tým pádom bolo v jeho silách uhrádzať žalovanému mesačné nájomné. Nakoľko na vyššie uvedenú žiadosť v auguste 2013 žalobca spočiatku nedostal od štatutárneho orgánu žalovaného nijakú odpoveď, žalobca v prenajatých priestoroch koncom roka 2013 už nemohol ekonomicky napredovať bez ideálneho dopytu(t.j. bez riadne fungujúceho realitného trhu, zameraného predovšetkým na predaj a kúpu bytov) a preto musel prehodnocovať svoju obchodnú činnosť v predmetných priestoroch, pričom čoraz viac začal zvažovať možnosti ukončenia nájomného vzťahu. Štatutárne orgány žalobcu a žalovaného sa napokon stretli osobne koncom roku 2013, a to za účelom ukončenia nájomného vzťahu. Nakoľko však žalovanému zrejme záležalo na udržaní predmetného nájomného vzťahu, radšej pristúpil k skoršiemu návrhu žalobcu na uzavretie dohody o znížení mesačného nájomného. Takto došlo nakoniec k dohode o znížení mesačného nájomného zo sumy uvedenej v Zmluve (t.j. z mesačného nájomného vo výške2.744,- EUR bez DPH) na sumu 2.000,- EUR bez DPH (ďalej ako „dohoda"). Táto dohoda pritom vstúpila do platnosti v čase splatnosti nájomného za mesiac január 2014, za ktorý mesiac však faktúra bola vystavená už v decembri 2013, nakoľko podľa ust. bodu 3.3 Zmluvy sa nájomné platilo vždy vopred. Žalovaný teda v odpore uviedol nepresne, že žalobca uhrádzal znížené nájomné v období od decembra 2013. K vyššie uvedeným skutočnostiam je potrebné dodať, že aj samotná Zmluva pripúšťa za určitých (v tomto prípade preukázateľne dodržaných) podmienok takýto spôsob jej modifikácie, nakoľko neobsahuje nijaké ustanovenie, podľa ktorého by zmluvné strany mohli Zmluvu modifikovať výlučne iba písomnými dodatkami. V bode 11.3 vety druhej Zmluvy je uvedené iba toľko, že „Pokiaľ Zmluva neustanovuje inak, akékoľvek jej ustanovenie je možné zmeniť iba na základe písomného súhlasu oboch zmluvných strán.", pričom takýto písomný súhlas žalobcu a žalovaného reálne existuje. Existenciu takéhoto súhlasu potvrdzuje elektronická komunikácia žalobcu s pracovníčkou žalovaného pani M. I., ktorá so žalobcom priamo komunikovala ohľadom faktúr žalovaného, ktoré vystavovala ďalšia pracovníčka žalovaného pani O. F. (ktorá vystavovala všetky faktúry zo strany žalovaného počas celého trvania Zmluvy). Zrejme z dôvodu, že konateľ žalovaného interne nekomunikoval dohodu zmluvných strán o znížení nájomného od januára 2014 ani s jednou z uvedených osôb včas, mohlo dôjsť k tomu, že žalovaný najprv zaslal faktúru za nájom za január 2014 ešte v pôvodnej sume mesačného nájomného (t.j. podľa Zmluvy), ktorú však žalobca v lehote splatnosti, práve vzhľadom na uzavretie dohody, nezaplatil. Preto žalovaný na nezaplatenie faktúry vystavenej na pôvodnú sumu nájomného za január 2014 zareagoval zaslaním dvoch upozornení o neevidovaní zaplatenia faktúry č. 130055 vystavenej dňa 1.12.2013 za nájomné za mesiac január 2014. Po zaslaní predmetných upozornení však toto nedorozumenie ako aj existenciu dohody o znížení mesačného nájomného napokon žalobca a žalovaný informálne odkomunikovali, ako to následne interne odkomunikoval aj štatutárny orgán žalovaného s dvoma vyššie uvedenými osobami. Výsledkom tejto komunikácie bola oprava faktúry č. 130055 žalovaného na zníženú mesačnú sumu nájomného, t.j. na sumu 2.000,- EUR bez DPH a následné písomné zaslanie opravenej faktúry č. 130055 za január 2014 spolu s už správne, teda podľa dohody vystavenou faktúrou č. 140001 za február 2014. Práve táto písomná komunikácia a následná oprava faktúry znamenali pritom definitívne písomné odsúhlasenie ústnej dohody zmluvných strán o znížení mesačného nájomného z decembra 2013, a tým pádom práve touto písomnou komunikáciou, z ktorého je nesporné, že žalovaný pristúpil v decembri 2013 na dohodu o znížení mesačného nájomného na 2.000,- EUR bez DPH, boli splnené všetky formálne požiadavky ustanovenia bodu 11.3 vety druhej Zmluvy. Všetky faktúry vystavené priamo žalovaným za mesiace január 2014 až júl 2016 obsahujú bez jedinej výnimky zníženú sumu mesačného nájomného dohodnutú v decembri 2013, t.j. sumu 2.000,- EUR bez DPH. K tejto skutočnosti pritom treba dodať aj to, že podľa bodu 3.9 vety druhej Zmluvy „Spolu s nájomným zaplatí nájomca aj tie poplatky za služby, ktoré sa platia priamo prenajímateľovi, a to na základe faktúry vystavenej prenajímateľom". Samotná Zmluva teda ustanovuje, že mesačné nájomné (spolu s niektorými službami) sa má platiť na základe faktúry vystavenej prenajímateľom, a nie priamo odvodené zo Zmluvy podľa niektorých jej ustanovení, konkrétne podľa ustanovení bodov 3.2 a 3.3 Zmluvy, na ktoré poukazoval vo svojom odpore žalovaným. Žalobca preto považuje za účelové vytrhnutie ustanovení bodov 3.2 a 3.3 z kontextu Zmluvy žalovaným, a to jedine za cieľom, aby účelne vykonštruoval rozdiel medzi sumou mesačného nájmu uvedenou v Zmluve a sumou modifikovaného, resp. zníženého mesačného nájmu dohodnutou v decembri 2013. Žalovaný sa pritom počas trvania zmluvy od decembra 2013 do júla 2016 zachoval vždy v medziach vyššie uvedenej dohody a zníženú sumu mesačného nájomného dobrovoľne, na báze predmetnej dohody aj fakturoval, preto je prinajmenšom otázne, prečo náhle začal vychádzať z určitých (presne vyberaných a pre jeho účely sa hodiace) ustanovení Zmluvy, ktoré mimochodom

samé osebe ani nemôžu obstáť, jedine v kontexte s inými ustanoveniami zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, konkrétne vzhľadom na možnosť modifikácie Zmluvy bez písomného dodatku (iba na základe písomného súhlasu, ku ktorému došlo), ustanovenie bodu 3.9 vety druhej Zmluvy, podľa ktorého sa nájomné platí na základe faktúry vystavenej prenajímateľom, t.j. žalovaným a skutočnosť, že žalovaný, na základe dohody so žalobcom, v januári 2014 bezodkladne a dobrovoľne pristúpil k oprave faktúry č. 130055 za január 2014 a od tejto doby dobrovoľne každý mesiac až do ukončenia nájomného vzťahu účtoval zníženú mesačnú sumu nájomného vo výške 2.000,- EUR, je teda úplne jednoznačné, že žalovaný pri svojej argumentácii niektoré skutočnosti neprezentoval v úplnej relevantnej šírke, resp. niektoré ustanovenia Zmluvy úplne vytrhol z právneho kontextu. Ustanovenia bodov 3.2 a 3.3 totiž nie je možné vykladať bez bodu 3.9, nakoľko iba v spojení s bodom 3.9 sa stane úplne zrejmým tá skutočnosť, že mesačné nájomné sa má platiť na základe faktúry. Bolo by pritom naivné predpokladať, že žalovaný ako prenajímateľ fakturoval v období január 2014 až júl 2016 zníženú sumu mesačného nájomného napr. omylom, nakoľko všetky faktúry vystavila tá istá osoba, ktorá sa zhoduje s osobou, ktorá prvú zníženú faktúru za január 2014 opravila na podnet žalobcu. Práve preto nemožno vytrhnúť z kontextu a opierať sa o bankové výpisy žalovaného, pretože k úplnému obrazu patria aj faktúry vystavené prenajímateľom v období január 2014 až júl 2016. Z vyššie uvedeného je totiž úplne evidentné, že žalobca neplatil znížené nájomné svojvoľne, ale na základe faktúr vystavených samotným žalovaným. Postup žalovaného, keď na vydanie platobného rozkazu zareagoval tým, že žalobcovi vystavil faktúru na „rozdiel nájmu", sa pritom nedá vyhodnotiť nijak inak, iba ako akt určitej miery schizofrénie, nakoľko v zrkadle vyššie uvedeného je úplne jednoznačné, že k vyúčtovaniu údajného „rozdielu nájmu" zo strany žalovaného došlo dňa bezmála po najmenej troch rokoch potom, ako sám vystavil faktúry na dohodnuté znížené sumy mesačného nájomného, a to po troch rokoch od ukončenia zmluvného vzťahu. V spojení s vyššie uvedenými skutočnosťami je nutné upriamiť pozornosť aj na právnu stránku tej skutočnosti, že od opravy faktúry za január 2014 až do ukončenia nájomného vzťahu v júli 2016 sa žalobca ako aj žalovaný, ako zmluvné strany Zmluvy, správali bez výnimky v medziach uzavretej dohody. Žalovaný v každom mesiaci počnúc januárom 2014 vystavil faktúru na dohodnutú zníženú mesačnú sumu nájomného, pričom žalobca ich platil podľa vystavených faktúr. Práve skutočnosť, ako sa strany zachovali, v spojení s niektorými ustanoveniami definitívne dokazuje to, že k dohode o znížení mesačného nájmu medzi nimi skutočne došlo a že snahu žalovaného o zakrytie tejto skutočnosti vyfakturovaním „rozdielu nájmu" nemožno v žiadnom prípade považovať za opodstatnenú. Žalovaný jednoznačne prejavil vôľu realizovať ústnu dohodu o znížení mesačného nájomného na sumu 2.000,- EUR mesačne v momente, keď opravil svoju faktúru č. 130055 z pôvodnej sumy mesačného nájomného na dohodnutú zníženú sumu mesačného nájomného. Nehovoriac o tom, že následne sa až do júla 2016 naďalej správal v medziach dohody, keď každý mesiac vystavil faktúru práve na dohodnutú zníženú sumu. Je preto nepochybné, že žalovaný konal v rámci nájomného vzťahu podľa a v medziach dohody z decembra 2013. Táto skutočnosť je neoblomným dôkazom toho, že pokiaľ ide o výšku mesačného nájomného, aj samotný žalovaný sa riadil vždy podľa predmetnej dohody, čo odzrkadľujú aj všetky ním vystavené faktúry v danom období a teda nie podľa ustanovení 3.2 a 3.3, na základe ktorých, ako reakciu na vydanie platobného rozkazu, zrazu vystavil faktúru na „rozdiel nájmu", a na základe ktorých sa snažil argumentovať vo svojom odpore. Ďalej poukazuje na to, že žalovaný sa po celý čas nájomného vzťahu zachoval v medziach dohody nielen voči žalobcovi, ale dokonca aj voči tretím stranám, ako napr. aj voči správcovi dane. Napokon z dôvodu, že žalovaný fakturoval znížené nájomné je zrejmé, že aj vo svojom účtovníctve viedol na strane príjmov od žalobcu sumu zníženého nájomného. To pritom okrem iného znamená, že sa znížil aj jeho daňový základ a tým pádom aj jeho priznaná daň z príjmov za dané roky ako aj pravidelné povinnosti ohľadom platieb za DPH. Je pritom aj z tohto praktického pohľadu nelogické, prečo žalovaný aktuálne pristúpil k vyfakturovaniu údajného „rozdielu nájmu", nakoľko ak aj vo svojom účtovníctve v období január 2014 až júl 2016 viedol žalovaný na strane príjmov od žalobcu sumu vo výške 2.000,- EUR a až teraz „prišiel na to", že za dané obdobie mu vznikol „rozdiel na nájme", tým sa v podstate mohol dopustiť aj umelého znižovania svojho daňového základu v rokoch 2013, 2014, 2015 a 2016, čo by v prípade kontroly správcu dane mohlo viesť k určitým konzekvenciám v súvislosti s priznanou daňou z príjmov ako aj DPH v danom období. Toto si zrejme žalovaný pri vystavení faktúry č. 119001 za „rozdiel nájmu" vôbec neuvedomil. Ak by žalovaný považoval dohodu o znížení nájomného za nulitnú alebo za dočasnú, bol by povinný účtovať svoje príjmy podľa Zmluvy (a nie podľa vystavených faktúr), a teda z pôvodnej sumy nájomného by mal odviesť DPH ako aj daň z príjmu a nezaplatenú časť nájmu mal evidovať v účtovníctve ako pohľadávku voči nájomcovi. Celkovo konanie žalovaného však nasvedčuje jedine tomu, že v prípade faktúry č. 119001 išlo jedine o dodatočné vyfabrikovanie akejsi protipohľadávky na strane žalovaného, aby následne mohol svoj judikovaný dlh voči žalobcovi „započítať", takto sa vyhnúť úhrade svojho dokázateľne vzniknutého a

medzičasom už aj súdom judikovaného dlhu voči žalobcovi. Z vyššie uvedeného je jednoznačné, že vystavenie faktúry č. 119001 žalovaným v januári 2019 nemalo oporu v žiadnom právnom predpise ani záväzkovom vzťahu medzi stranami sporu, nakoľko k zníženiu mesačného nájomného došlo na základe písomného súhlasu a tým pádom pohľadávka na strane žalovaného uvedená v predmetnej faktúre v podobe údajného nedoplatku žalobcu na nájomnom nikdy nevznikla. To znamená, že na strane žalovaného neexistuje žiadna započítateľná pohľadávka vyplývajúca z predmetnej faktúry. Žalovaný vystavil predmetnú faktúru č. 119001 dňa 8.1.2019 so splatnosťou dňa 23.1.2019. Žalobca na predmetnú faktúru žalovaného reagoval listom s názvom „Vrátenie neuznanej faktúry" zo dňa 21.1.2019, ktorý bol dokázateľne doručený žalovanému dňa 23.1.2019. Napriek tomu však, že žalobca v uvedenej listine jasne uviedol, že faktúru žalovaného neuznáva čo do výšky i dôvodu a preto ju vracia, žalovaný dňa 24.1.2019 predsa len vyhotovil oznámenie o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok, ktoré sa podľa žalovaného kryjú vo výške 10.112,76 EUR. Predmetné oznámenie bolo podpísané pani L. B. na základe plnomocenstva podpísaného konateľom žalovaného v Izraeli dňa 23.1.2019. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, pohľadávka žalovaného vyplývajúca z jeho faktúry č. 119001 nikdy nevznikla a tým pádom nie je a nikdy nebola spôsobilá na započítanie. Predmetné oznámenie o jednostrannom započítaní žalovaného je pritom popri úplne spochybniteľnej obsahovej hmotnoprávnej stránke minimálne otázna aj z formálnoprávnej stránky. Jednostranné započítanie totiž podpísal splnomocnenec zastupujúci konateľa žalovaného. Z podpisov na faktúre, resp. na oznámení o jednostrannom započítaní sa pritom dá ľahko usúdiť, že aj samotná faktúra, resp. jej sprievodný list boli podpísané totožným splnomocnecom, a to napriek tomu, že plnomocenstvo vo veci konania voči žalobcovi bolo udelené až dňa 23.1.2019, teda 15 dní po vystavení faktúry dňa 8.1.2019. Navyše na základe porovnaní podpisov sa dá dokonca spochybniť aj samotnú osobu splnomocniteľa, nakoľko podpisy konateľa žalovaného sa v úplnej miere odlišujú na pôvodnej Zmluve a na predmetnom plnomocenstve, a to napriek tomu, že teoreticky ide, resp. by malo ísť o tú istú osobu. Čo sa týka záväzku vrátenia depozitu, ten vyplýva priamo zo zmluvy, konkrétne z jeho ust. bodu 3.12. To znamená, že tento záväzok mal žalovaný plniť priamo z titulu, že sa na to zaviazal v samotnej Zmluve. Nebolo treba dodatočne ho na to vyzývať ani vystavovať faktúru, nakoľko Zmluva (na rozdiel napr. od záväzku úhrady nájomného) takúto formálnu podmienku neobsahovala. Žalobca by ani nemohol vystaviť faktúru s predmetom vrátenia depozitu, nakoľko podľa platných právnych predpisov faktúru je možné vystaviť iba za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. Vrátenie depozitu nemožno považovať za záväzok na strane žalovaného za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby žalobcom a preto požiadavka ohľadom vystavenia faktúry na sumu depozitu, ktorý sa mal vrátiť, je zo strany žalovaného absolútne irelevantná. Platné právne predpisy nestanovujú ani podmienku formálnej (písomnej), ba ani neformálnej (ústnej) výzvy veriteľa na zaplatenie akéhokoľvek záväzku dlžníka predtým, ako by sa zaplatenia svojej pohľadávky žalobca domáhal súdnou cestou. Všetky podmienky, vrátane lehoty vrátenia depozitu, boli dohodnuté priami v Zmluve, pričom v Zmluve ustanovené záväzky zo strany žalovaného neboli splnené, preto žalobca pristúpil k vymáhaniu svojej pohľadávky, ktorý sčasti tvorí nevrátený depozit. Nehovoriac o tom, že žalovaný opomenul uviesť skutočnosť, že žalobca ho neformálne, t.j. ústne vyzval niekoľkokrát na vrátenie depozitu, a to konkrétne telefonickou cestou a opakovaným oslovením pani B., ktorá však v danej veci neraz reagovala SMS správami obsahujúcimi zahmlievajúce informácie ohľadom času a spôsobu vrátenia depozitu a neskôr na telefonické hovory štatutárnych orgánov žalobcu už ani nereagovala. Je pritom zaujímavé, že samotný žalovaný vo svojom odpore v podstate potvrdzuje, že na strane žalobcu existuje nárok na vrátenie depozitu, z tohto pohľadu sa preto námietka žalovaného ohľadom absencie faktúry, resp. výzvy dá považovať prakticky za obštrukčný, resp. účelový prístup. Na základe vyššie uvedených skutočností ako aj argumentov a predostretých dôkazov, resp. návrhov na vykonanie dôkazov má za to, že mesačné nájomné bolo dokázateľne znížené na základe dohody strán, podľa ktorej sa v ďalšom zachovali obe zmluvné strany a tým pádom dodatočne vystavená faktúra žalovaného sa nezakladá na existujúcej pohľadávke a preto ani jeho jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok z právneho ani skutkového hľadiska neobstojí. Žalovaný navyše vo svojom odpore opakovane uviedol buď neúplné, resp. zavádzajúce informácie, alebo priam nepravdivé informácie, pričom jeho existujúci a judikovaný záväzok voči žalobcovi bol dokázateľne prekrytý umelo vykonštruovanou pohľadávkou na jeho strane, čo však oproti opodstatnenej pohľadávke žalobcu nemôže mať žiadnu skutkovú ani právnu relevanciu.

7. Žalovaný v ďalšom vyjadrení k veci uviedol, že zníženie nájomného, na ktoré v odpore odkazoval, bolo zníženie nájomného v období december 2019 (správne malo byť január 2014) až júl 2016 na sumu 2.000,- EUR bez DPH, t.j. 2.400,- EUR s DPH mesačne. V odpore teda nepoprel akúkoľvek komunikáciu/dohodu so žalobcom o znížení nájomného, ale dohodu o znížení nájomného na obdobie

január 2014 až júl 2016. Vo vzťahu k emailu žalobcu zo dňa 4.8.2013, ktorý mal byť adresovaný konateľovi žalovaného spolu so žiadosťou žalobcu o zníženie nájomného zo dňa 1.8.2013 poukazuje na skutočnosť, že mu nebol doručený, keď namiesto na adresu ohad@freund-ivest.com bol odoslaný na adresu ohad@freud-invest.com, v ktorej chýbalo písmeno „n", preto na žiadosť o zníženie nájomného priloženú k predmetnému emailu ani reagovať nemohol. Žalobca následne adresoval konateľovi žalovaného žiadosť o zníženie nájomného o čosi neskôr, avšak žalovaný jej nevyhovel. Žalovaný nerozporuje, že koncom roka 2013 sa uskutočnilo stretnutie zástupcov žalobcu a žalovaného, na ktorom sa ústne dohodli na znížení nájomného na sumu 2.000,- EUR bez DPH, pričom toto zníženie malo byť len dočasným riešením zlej finančnej situácie žalobcu a bolo dohodnuté na obdobie január až jún 2014, nie trvalým znížením nájmu, ako to nesprávne a nepravdivo vykresľuje žalobca. Dôvodom, prečo žalovaný pristúpil na ústnu dohodu o znížení nájomného na obdobie január až jún 2014, bola jeho ústretovosť voči žalobcovi, nie záujem umelo udržiavať predmetný nájomný vzťah, ako tvrdí žalobca. Žalobca pritom nemal právo vypovedať Zmluvu alebo od nej odstúpiť, keďže na to neboli splnené zákonné ani zmluvné predpoklady. Žalovaný sa s odstupom času na stretnutí so zástupcami žalobcu dňa 23.1.2017 dozvedel, že zástupcovi žalobcu si bez súhlasu zástupcov žalovaného, teda nezákonne, vyhotovili audio nahrávku stretnutia z konca roka 2013, na ktorom bolo ústne dohodnuté dočasné zníženie nájmu na obdobie január až jún 2014. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti boli vystavené žalobcovi faktúry na sumu zníženého nájomného vo výške 2.000,- EUR bez DPH za obdobie január až jún 2014. V období od júla 2014 do ukončenia nájomného vzťahu v júli 2014 boli faktúry na zníženú sumu nájomného vystavované z počiatku z dôvodu účtovného omylu, ku ktorému došlo v dôsledku komunikačného nedorozumenia ohľadne trvania ústnej dohody o znížení nájomného medzi osobou vystavujúcou faktúry za žalovaného a konateľom a následne z dôvodu odôvodnenej obavy žalovaného, že žalobca nebude schopný hradiť plnú výšku nájmu a žalovaný bude musieť platiť DPH, ktorú mu žalobca neuhradí. Žalobca totiž aj napriek tomu, že žalovaný mu vystavoval faktúry na nižšiu sumu nájomného, ako bola zmluvne dohodnutá, platil nájomné po lehote splatnosti, pričom často krát tak urobil až na základe telefonickej urgencie zo strany žalovaného. Prípady omeškania žalobcu s platením nájomného vyplývajú z výpisov z účtu žalovaného a z údaja o splatnosti faktúr žalovaného za obdobie nájmu január 2014 až júl 2016. Žalobca sa dopustil omeškania napríklad so zaplatením faktúry žalovaného č. 14007 o 1 mesiac, č. 150016 o 24 dní, č. 150026 o 18 dní, č. 150077 o 9 dní, č. 150091 o 22 dní, či faktúry za máj 2016 o 13 dní. V nadväznosti na tvrdenia žalobcu ohľadne možného nesplnenia daňových povinností zo strany žalovaného vo vzťahu k jeho nároku na rozdiel nájomného uviedol, že svoje účtovné a daňové povinnosti (tak vo vzťahu k dani z príjmu ako aj k DPH) si plnil, nakoľko svoju faktúru č. 119001 riadne zaúčtoval, zaplatil z nej DPH a bude zohľadnená pri výpočte dane z príjmu žalovaného. Svoje daňové a účtovné povinnosti vzťahujúce sa k rozdielu nájomného si teda splnil. Otázne je, či si svoje daňové a účtovné povinnosti vo vzťahu k faktúre žalovaného č. 119001 splnil žalobca, keďže ju svojvoľne vrátil, a to bez ohľadu na neexistenciu platnej písomnej dohody o znížení nájomného. Bez ohľadu na vyššie zmienené faktúry vystavené žalovaným a ústnu dohodu á za to, že k účinnej zmene výšky nájomného podľa Zmluvy nedošlo. Dôvodom je predovšetkým absencia písomnej formy dohody o znížení nájomného. V zmysle zmluvy o nájme nebytových priestorov totiž požiadavka na jej písomnú formu nevzniká až dohodou zmluvných strán, ako mylne prezumuje žalobca odkazujúc na druhú vetu Článku 11.3 Zmluvy, ale písomnú formu vyžaduje priamo zákon v ustanovení , pričom táto musí byť dodržaná aj v prípade zmeny zmluvy. Ak pritom nie je dodržaná písomná forma právneho úkonu vyžadovaná zákonom, takýto právny úkon je absolútne neplatný. Absolútnu neplatnosť zmeny zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorou je aj Zmluva, formou ústnej dohody možno vyvodiť tak z ustanovenia , tiež z ustanovenia , ako aj z ustanovenia , ak by bolo aplikovateľné v danom prípade. Vyjadrenie žalobcu o údajnej existencii písomného súhlasu podľa článku 11.3 Zmluvy spôsobilého platne zmeniť ustanovenia Zmluvy o výške nájmu odmieta z nasledovných dôvodov: 1. ustanovenie článku 11.3 Zmluvy je s ohľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia požadujúce písomnú formu irelevantné; 2. podľa písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; 3. na to, aby bol platne udelený písomný súhlas predpokladaný článkom 11.3 Zmluvy, musel by byť doručený druhej zmluvnej strane v súlade s článkom 10.3 Zmluvy, musí sa vyhotoviť písomne a zaslať doporučene s potvrdením o doručení zásielky adresátovi (t.j. s doručenkou) alebo prostredníctvom kuriérskej služby alebo osobne proti podpisu na adresu príslušnej zmluvnej strany uvedenú v úvode Zmluvy; 4. emaily, ktoré vo svojom vyjadrení žalobca označuje za písomný súhlas podľa článku 11.3 Zmluvy, nespĺňali vyššie uvedené podmienky podľa a článku 10.3 Zmluvy. Čo sa týka názoru žalobcu, že články 3.2 a 3.3 Zmluvy je potrebné vykladať spoločne s článkom 3.9 Zmluvy, podľa ktorého sa nájomné platí na základe faktúry,

tento žalovaný nespochybňuje. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že aj keď žalovaný vystavil faktúru na nižšiu sumu nájomného, ako vyplýva zo Zmluvy, a to bez ohľadu na dôvod takého zníženia, jeho nárok na zvyšnú časť nájomného podľa Zmluvy (t.j. sumu vo výške 23.436 EUR podľa výpočtu 744,- EUR x 31,5 mesiaca), tým nezanikol. Aj keby totiž existovala ústna dohoda o znížení nájmu v rozsahu tvrdenom žalobcom (t.j. na obdobie január 2014 až júl 2016), čo však žalovaný s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti odmieta, a žalovaný by žalobcovi fakturoval nájomné v takto zníženej výške, nárok žalovaného na zaplatenie nájomného v plnej výške podľa článkov 3.2 a 3.3 Zmluvy by tým nebol dotknutý, a to z dôvodu, že na platnú zmenu zmluvy o nájme nebytových priestorov sa vyžaduje písomná forma, ktorá v danom prípade dodržaná nebola. Žalobcom namietanú skutočnosť, že žalovaný vystavil faktúru č. 119001 po bezmála troch rokoch, považuje žalovaný s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predovšetkým s ohľadom na existenciu jeho nároku, za irelevantné. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že sám žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu s takmer rovnakým časovým odstupom, s akým žalovaný vystavil faktúru č. 119001. Podľa argumentácie žalobcu, by teda aj podanie žaloby žalobcom s odstupom takmer troch rokov od vystavenia faktúry malo byť považované za rozporuplné konania. Dňa 23.1.2017 sa uskutočnilo stretnutie medzi zástupcami žalobcu a žalovaného, na ktorom boli prerokované sporné nároky strán (nárok žalobcu na vrátenie depozitu podľa šiestej vety článku 3.12 Zmluvy a zaplatenie sumy 5.000,- EUR na základe faktúry žalobcu č. 160119 vystavenej dňa 25.7.2016 a nárok žalovaného na zvýšenú časť nájomného podľa Zmluvy, t.j. sumu vo výške 23.436,- EUR). Žalovaný žiadal, aby mu žalobca zaplatil rozdiel medzi jeho pohľadávkou a pohľadávkou žalobcu, a žalobca trval na zaplatení pohľadávok žalobcu zo strany žalovaného. Nakoľko na predmetnom stretnutí nedošlo k názorovej zhode strán a vyriešeniu sporu, konateľ žalovaného pán I. navrhol, aby každá strana zložila sumu požadovanú druhou stranou do úschovy alebo na viazaný účet v banke, pričom príslušná suma by bola určená a následne oprávnenej strane uvoľnená v prípade preukázania existencie jej nároku na základe rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorý by si strany určili na základe dohody, pričom konateľ žalovaného pán I. zároveň ponúkol zástupcom žalobcu, že náklady tohto postupu by znášal žalovaný. Napriek opakovaným návrhom konateľa žalovaného pána I. aplikovať vyššie mimosúdne riešenie sporu zástupcovia žalobcu naň odmietli pristúpiť bez toho, aby navrhli im vyhovujúce riešenie (okrem okamžitého zaplatenia ich pohľadávok) a namiesto toho podali bezmála dva roky po tomto stretnutí návrh na vydanie platobného rozkazu. Žalobca spochybňuje nárok žalovaného na rozdiel nájomného, na ktorý vystavil žalovaný žalobcovi faktúru č. 119001 a platnosť započítania, ku ktorému došlo na základe Oznámenia žalovaného o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 24.1.2019. Žalovaný mal za to, že dostatočným spôsobom odôvodnil a preukázal existenciu svojho nároku na rozdiel nájomného, na ktorého časť (za obdobie január 2015 až júl 2016) vystavil žalovaný žalobcovi faktúru č. 119001, a preto odmieta spochybňovanie spôsobilosti predmetnej pohľadávky žalovaného na započítanie. Doručením Oznámenia žalovaného o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 24.1.2019 žalobcovi došlo k započítaniu pohľadávky žalovaného vo výške 16.732,80 EUR voči pohľadávkam žalobcu, ktoré si uplatnil v návrhu na vydanie platobného rozkazu, a teda ku dňu 23.1.2019, kedy sa vzájomné pohľadávky strán sporu stretli, všetky nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní zanikli z titulu započítania. Odmietnutie, či vrátenie faktúry nie sú právnymi úkonmi, ktoré by mali za následok zánik pohľadávky z nej vyplývajúcej a existencia dlhu nie je závislá na jeho uznaní dlžníkom. Navyše, oznámenie o vzájomnom započítaní pohľadávok podľa je jednostranným právnym úkonom, ktorého účinky nemôže osoba, ktorej bol tento právny úkon adresovaný, zvrátiť tým, že ho spochybní, alebo odmietne, nakoľko jeho platnosť je závislá od objektívnych skutočností, nezávislých na vôli adresáta tohto úkonu. Žalovaný odmieta aj námietky žalobcu ohľadne splnenia formálnych náležitostí Oznámenia žalovaného o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 24.12019. Plnomocenstvo zo dňa 23.1.2019 udelené žalovaným U.. L. B. na zastupovanie žalovaného v plnom rozsahu práv a povinností vo veciach týkajúcich sa započítania pohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu bolo podpísané konateľom žalovaného pánom D. R. I., čo žalovaný preukazuje doložením predmetného plnomocenstva, na ktorom je pravosť podpisu notársky osvedčená (konateľ žalovaného uznal pred notárom podpis na plnomocenstve za vlastný). Navyše, jednoduchým porovnaním podpisov konateľa žalovaného na plnomocenstve zo dňa 23.1.2019 a na plnomocenstve na právne zastupovanie žalovaného v tomto konaní zo dňa 12.1.2019 je možno dospieť k záveru o ich zhode. Podpis konateľa žalovaného na Zmluve je iný ako na vyššie uvedených plnomocenstvách, avšak ide o podpis z roku 2011, pričom od vtedy si konateľ žalovaného podpis zmenil, a to práve z dôvodu, aby sťažil jeho prípadné sfalšovanie. Čo sa týka oprávnenia pani L. B. vystavovať faktúry za žalovaného, uvedené vyplýva z jej postavenia osoby podľa .

8. Podľa § 1 ods. 2 Obch. zák., právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

9. Podľa § 272 ods. 1 Obch. zák., zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme.

10. Podľa § 580 Obč. zák., ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

11. Podľa § 720 Obč. zák., nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon.

12. Podľa , zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

13. Podľa , ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

14. Podľa Čl. 3 ods.3.2 Zmluvy, nájomné predstavuje sumu 32.928,- EUR (slovom: tridsaťdvatisícdeväťstodvadsaťosem euro) plus príslušná sadzba DPH ročne. Nájomné sa platí mesačne (t.j. v dvanástich splátkach), ako je uvedené nižšie.

15. Podľa Čl. 3 ods.3.9 Zmluvy, nájomca uhradí prenajímateľovi nájomné najneskôr v deň jeho splatnosti, a to bankovým prevodom na účet prenajímateľa uvedený v úvode tejto zmluvy, bez akéhokoľvek zníženia alebo zrážky či započítania, ak táto zmluva výslovne neustanovuje inak, v EUR na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. Spolu s nájomným zaplatí nájomca aj tie poplatky za služby, ktoré sa platia priamo prenajímateľovi, a to na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. Všetky uvedené faktúry sú splatné najneskôr do pätnástich (15) dní odo dňa ich doručenia nájomcovi. Nájomca súčasne s platbou nájomného a poplatkov za služby uhradí prenajímateľovi aj DPH aplikovateľnú na nájomné a poplatky za služby.

16. Podľa Čl. 10 ods.10.3 Zmluvy, všetky oznámenia, žiadosti, príkazy, súhlasy a schválenia, ako aj všetka korešpondencia v zmysle zmluvy alebo súvisiaca so zmluvou (ďalej len „Oznam") sa musia vyhotoviť písomne a musia sa doručiť osobe alebo sa musia zaslať na adresu príslušnej zmluvnej strany uvedenú v úvode zmluvy, pokiaľ zmluva neustanovuje inak. Za účelom zabránenia akýchkoľvek pochybností o doručení sa zmluvné strany dohodli, že akýkoľvek Oznam sa bude vždy zasielať doporučene s potvrdením o doručení zásielky adresátovi (t.j. s doručenkou) alebo prostredníctvom kuriérskej služby alebo osobne proti podpisu, pričom Oznam sa bude na účely zmluvy považovať za doručený príslušnej zmluvnej strane v deň jeho skutočného doručenia, prípadne v deň, kedy bude Oznam poštou odosielateľovi vrátený ako nedoručený.

17. Podľa Čl. 11 ods.11.3 Zmluvy, zmluva spolu so všetkými prílohami predstavuje úplnú a celú dohodu medzi zmluvnými stranami s ohľadom na jej predmet. Pokiaľ zmluva neustanovuje inak, akékoľvek jej ustanovenie je možné zmeniť iba na základe písomného súhlasu oboch zmluvných strán. Prílohy zmluvy predstavujú jej neoddeliteľnú súčasť a žiadne z ustanovení zmluvy sa nemôže vykladať bez ohľadu na dokumenty tvoriace prílohy.

18. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na vrátenie poskytnutej zábezpeky v zmysle zmluvy a zaplatenie odplaty za investície do prenajatého nebytového priestoru.

19. Súd vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými dôkazmi ako aj citovanými zákonnými a zmluvnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu

neopodstatnený. Medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorá skutočnosť ani nebola medzi nimi sporná. Rovnako tak nebola sporná ani výška žalovanej pohľadávky.

20. Žalovaný predmetnú pohľadávku odmieta uhradiť, nakoľko si voči nej započítal svoj nárok na nájomné. Žalovaný nenamietal výšku žalovanej istiny ani príslušenstvo. Podstatnou sa tak stala otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným, bolo vykonané platne a tým došlo k zániku pohľadávky žalobcu. K tomu je potrebné ustáliť existenciu pohľadávky žalovaného vyplývajúcej z uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov ako dlžné nájomné.

21. Výška nájomného bola dohodnutá v uzavretej zmluve (čl. 3. ods. 3.1) a nájomca bol povinný ho platiť na základe faktúry vystavenej prenajímateľom (čl. 3. ods. 3.9.). Nájomca tvrdil, že k zníženiu nájomného malo dôjsť na základe ústnej dohody zmluvných strán a následným vystavovaním faktúr na takto dohodnutú výšku nájomného. Pokiaľ malo dôjsť k platnému upraveniu výšky nájomného (v danom prípade k níženiu), mohlo sa tak stať výlučne na základe písomného dodatku k zmluve podpísaným obomi zmluvnými stranami, nakoľko takýto spôsob zmeny si strany dojednali (čl. 11. ods. 11.3). Rovnako žalobca pri doručovaní svojej žiadosti o zníženie nájomného nepostupoval zmluvne dohodnutým spôsobom, a to buď doručiť osobne alebo doporučene s potvrdením o doručení (čl. 10. ods. 10.3). Okrem toho samotný zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov vyžaduje pre platnosť nájomnej zmluvy dodržanie písomnej zmluvy, pričom určenie výšky nájomného je jednou z obligatórnych obsahových náležitostí takejto zmluvy. Z uvedených dôvodov preto k zníženiu výšky nájomného spôsobom ako ho popísal žalobca nemohlo dôjsť platne.

22. Doúčtovanie nájomného žalovaným neodporuje ustanoveniam zmluvy, keďže nájomné a služby s tým spojené mal nájomca platiť na základe vystavenej faktúry (čl. 3. ods. 3.9). Pokiaľ žalovaný ako prenajímateľ nefakturoval nájomné v plnej výške v jednej faktúre, mohol ho doúčtovať ďalšími faktúrami.

23. Vzhľadom na žalovaným dôvodne realizované započítanie pohľadávok a tým zánik vzájomných pohľadávok vo výške v akej sa kryjú, súd nemohol uplatnený nárok priznať a žalobu z uvedeného dôvodu zamietol.

24. Žalobca navrhol doplniť dokazovanie o tú časť účtovníctva žalovaného, z ktorého bude zrejmé, akým spôsobom zaúčtoval nájomné za obdobie od januára 2014 do ukončenia nájomného vzťahu. Vzhľadom k tomu, že uvedený dôkaz nemôže mať žiadny vplyv na spôsob zmeny, resp. dopĺňanie uzavretej zmluvy, súd návrh na doplnenie dokazovania zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle , na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mala plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.