Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžfk/20/2019

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: HYDINA SLOVENSKO, s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950, právne zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS ADVOKÁTI, s.r.o., so sídlom Dunajská č. 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 14. februára 2018 č. 100370480/2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 8. januára 2019, č. k. -167, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 08. januára 2019, č. k. -167 prerušuje až do doručenia odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prejudiciálne otázky položené Najvyšším súdom v konaní vedenom pod spisovou značkou .

odôvodnenie:

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd") napadnutým rozsudkom zo dňa 8. januára 2019, č. k. -167, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. 100370480/2018 zo dňa 14. februára 2018, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Daňový úrad Prešov, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100529347/2017 zo dňa 27.03.2017 žalobcovi podľa a o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „") určil rozdiel dane v sume 1.029.752,95 Eur na dani z pridanej hodnoty a znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2012.

2. Krajský súd, opierajúc sa o judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že daňová kontrola u žalobcu trvala v súlade so zákonom, pričom dobu prerušenia nie je možné zarátať do doby jej trvania, a preto nepresiahla zákonom maximálne vymedzenú dĺžku trvania daňovej kontroly v rozsahu jedného roka. Pokiaľ ide o lehotu na poskytnutie informácií v dĺžke 3 mesiacov, jedná sa o lehotu určenú pre cudzozemský daňový orgán, ktorej nesplnenie nemožno ako procesnú vadu pričítať žalovanému. Dodal, že pokiaľ bol žalobca toho názoru, že zo strany správcu dane nebol zachovaný postup a lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa citovaného nariadenia, v dôsledku čoho daňová kontrola trvala dlhšie ako jeden rok, vrátane jej prerušenia, mohol sa svojich práv a právom chránených záujmov domáhať v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo však v tomto prípade zo strany žalobcu vykonané nebolo a bol názoru, že zo strany správcu dane a žalovaného nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobu a tým ani k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a námietky žalobcu považuje za nedôvodné.

3. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v napadnutom rozhodnutí, dokazovaním správca dane správne ustálil, že preprava jatočnej hydiny zo Slovenska do Poľska bola vykonaná, prepravu vykonali odberatelia daňového subjektu SPÓLKA JAWNA MIKULEC (resp. prepravcovia Pavol Jahelka, Podtatranská hydina a.s., ktorí im túto prepravu

fakturovali), túto prepravu vykonali títo odberatelia na vlastný účet, nefakturovali ju daňovému subjektu SPÓLKA JAWNA MIKULEC. Daňový subjekt HYDINA SLOVENSKO s.r.o. pri vykázaných intrakomunitárnych dodávkach tovaru pre odberateľa SPÓLKA JAWNA MIKULEC nesplnil podmienky oslobodenia od dane a pri dodaní tohto tovaru v tuzemsku mu vznikla podľa v znení neskorších predpisov daňová povinnosť. Ďalej krajský súd uviedol, že žalobca nepredložil ku kontrole žiadny hodnoverný dôkaz, ktorým by zistenia správcu dane spochybnil. Žalobca ako dôkaz reálneho dodania tovaru predkladal iba formálne dôkazy, ale žiadne iné relevantné dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru nepredložil. Skutočnosť, že faktúry mali požadované náležitosti v predmetnej veci ešte nemusí znamenať, že údaje v nich uvedené odrážajú aj materiálne a reálne naplnenie tam deklarovaných skutočností. Správne správca dane konštatoval, že dôkazné bremeno v tomto prípade bolo na strane žalobcu, ktorý mohol materiálnu podstatu veci preukázať podpornými dokladmi, na základe ktorých by sa dalo preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľným obchodom, t.j. dodaniu tovaru tak, ako je uvedené na faktúrach. Poznamenal, opierajúc sa o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že dôkazné bremeno pri preukazovaní splnenia podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane je na strane daňového subjektu.

4. Vo vzťahu k námietkam uvedeným v žalobe, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť dôkazov, resp. informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií s poukazom na skutočnosť, že nemal možnosť realizovať svoje procesné práva krajský súd poukazoval na rozsudok Súdneho dvora č. C-276/12 v právnej veci Jiří Sabou proti Finančnímu ředitelství pro hlavní město Prahu, zo dňa 22.10.2013, v ktorom bolo posudzovaná procesne totožná otázka. V kontexte rozhodnutia krajský súd uviedol, že dodržania práv daňovníka na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňovník podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu. Nevyžaduje ani to, aby bol daňovník vypočutý v čase, keď sa v dožiadanom členskom štáte uskutočňujú vyšetrovania, ktoré by mohli zahŕňať výsluch svedkov ani predtým, ako tento členský štát poskytne informácie dožadujúcemu členskému štátu. V tomto ohľadne krajský súd pripomenul, že informácie, ktoré správca dane získaval v rámci medzinárodnej výmeny informácií neboli jedinými dôkaznými prostriedkami, ale jednalo sa o informácie, ktoré následne správca dane v rámci dokazovania preveril aj inými vykonanými dôkazmi tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane.

5. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu nezistil, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru, jeho reálnu existenciu, spôsob jeho prepravy, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bolo vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval a že obchod prebiehal skutočne tak, ako deklaroval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s dodávateľmi sa nijako neodlišuje od nevykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.

6. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane, ako aj žalovaným. Poukázal, že na základe výsledku vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty. Unesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, spočívajúce v predložení formálne vyhotovených daňových dokladov považoval za nedostatočné. Podľa názoru súdu bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcich právo poskytované

zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti prípadu považoval žalobcove jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode za konanie, ktoré neobstojí.

7. Správny súd ďalej konštatoval, že spoločnosť Mirbes, s.r.o. nikdy nebola skutočným nadobúdateľom intrakomunitárnych dodávok od dodávateľov "CEDROB" SPÓLKA AKCYJNA, BESKID 1 SPÓLKA Z OGRANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCIA W LIKWIDACJI, SPÓLKA JAWNA MIKULEC, OKREGOWA SPÓLDZIELNIA MLECZARSKA, KOVÁŘ plus, s.r.o., MAREK CZAMARA, "GÓR-STAL" SPÓLKA Z OGRANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCIA, v deklarovaných obchodoch vystupovala ako nárazník a vystavovanie faktúr v mene daňového subjektu Mirbes, s.r.o. pre daňový subjekt HYDINA SLOVENSKO s.r.o. bolo len účelové. Deklarované obchody s daňovým subjektom Mirbes, s.r.o. mali jediný účel a to znižovanie daňovej povinnosti kontrolovaného daňového subjektu smerujúce k získaniu daňovej výhody v podobe odpočítania dane z pridanej hodnoty z faktúr od spoločnosti Mirbes, s.r.o., a v takom prípade sú deklarované obchody poznačené podvodom. Spoločnosť Mirbes, s.r.o. mala v reťazcoch intrakomunitárnych nadobudnutí tovaru, postavenie účelovo vytvoreného nárazníka, ktorý reálne nevykonával ekonomickú činnosť. Jej úlohou bolo vystavovanie faktúr za dodanie tovaru v tuzemsku, na základe ktorých bolo kontrolovaným daňovým subjektom HYDINA SLOVENSKO s.r.o. vykonané odpočítanie dane. Daň z pridanej hodnoty vykázaná na odberateľských faktúrach vystavených za spoločnosť Mirbes, s.r.o. pre spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. však nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu, a to z dôvodu, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu v daňových priznaniach podaných nárazníkovou spoločnosťou Mirbes, s.r.o. napriek vysokým obratom bola nízka daňová povinnosť. Spoločnosť Mirbes, s.r.o. neumožnila výkon daňových kontrol, ku kontrolám nepredložila žiadne doklady, ktorými by preukázala, že ekonomickú činnosť deklarovanú podanými daňovými priznaniami k dani z pridanej hodnoty v skutočnosti aj vykonávala. V rozpore s podanými daňovými priznaniami za zdaňovacie obdobia august 2012 až december 2012, január 2013 až február 2013, v ktorých tento platiteľ vykazuje vysoké obraty s nízkou daňovou povinnosťou vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, je konanie Petra Rančáka, konateľa tejto spoločnosti, vo veci zrušenia spoločnosti Mirbes, s.r.o. bez likvidácie. Pokiaľ by v deklarovaných intrakomunitámych nadobudnutiach tovaru nebola využitá nárazníková spoločnosť Mirbes, s.r.o., kontrolovaný daňový subjekt HYDINA SLOVENSKO s.r.o. ako nadobúdateľ tovaru z iného členského štátu by v podanom daňovom priznaní zdanil intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a zároveň si odpočítal daň z intrakomunitárnych nadobudnutí tovaru, výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu z týchto obchodných transakcií by bol nulový. Výhoda u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o. spočívala podľa názoru krajského súdu, v podobe odpočítania dane z pridanej hodnoty na základe faktúr od dodávateľa Mirbes, s.r.o. ako nárazníkovej spoločnosti, pričom táto daň nebola do štátneho rozpočtu nikdy odvedená.

8. V súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa neuznania odpočítania dane z faktúr od spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. sa správny súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. je nekontaktná spoločnosť, na sídle uvedenom v obchodnom registri nikdy reálne nemala sídlo, pri vykonávaných daňových kontrolách nepreukázala deklarovanú ekonomickú činnosť, jej súčasný konateľ je občanom Českej republiky, ktorý na základe doterajších šetrení vykonaných Kriminálnym úradom finančnej správy a vykonaných správcom dane je na adrese trvalého pobytu nezastihnuteľný, na adrese trvalého bydliska nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, nemá zriadenú poštovú schránku a poštu nepreberá. Mal za preukázané, že za činnosťou tejto spoločnosti stojí jediná fyzická osoba, B. Z., ktorá na základe plnomocenstva podľa potreby vykonáva určité účelové úkony ako preberanie pošty, vyhotovuje faktúry, disponuje s účtami, z ktorých vyberá finančné hotovosti, uzatvára zmluvy a pod., pričom táto svoje konanie nedoložila relevantnými dôkazmi - mandátnou zmluvou, splnomocnením, ktoré by deklarovali jej konanie za uvedenú spoločnosť. Jediný konateľ a spoločník tejto spoločnosti v období, za ktoré sa vykonávala kontrola, Róbert Szombati, občan Maďarskej republiky, potvrdil, že za určitú sumu peňazí sa stal výkonným riaditeľom tejto spoločnosti, podpisoval za ňu doklady, ktorým nerozumel, pretože nehovorí slovensky, uviedol, že nepoveril žiadnu osobu konať v mene tejto spoločnosti a nevie, kto sú partneri SLOVAKIA FARMA s.r.o. Z administratívneho spisu mal za preukázané, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. bola Ústredným kontrolným a skúšobným poľnohospodárskym v Bratislave registrovaná ako sprostredkovateľ kŕmnych zmesí, pričom B. Z. k registrácii predložila doklady, ktoré nezodpovedali skutočnosti, napriek tomu ich potvrdila čestným vyhlásením. Rovnaké závery sa týkajú aj spoločnosti SLOVAKIA

FARMA s.r.o. Táto spoločnosť nikdy nebola skutočným nadobúdateľom intrakomunitárnych dodávok od dodávateľov CARGILL (POĽSKA) SPÓLKA Z OGRANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCIA, DeHeus a. s., BUČOVICE, FIRMA HANDLOWO- PRODUKCYJNA "BARBARA" SPÓLKA Z OGRANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCIA LOUIS DREYFUS COMMODITIES POĽSKA SPÓLKA Z OGRANICZONA ODPOWIEDZIALNOŠCIA, v deklarovaných obchodoch vystupovala ako nárazník. Vystavovanie faktúr v mene daňového subjektu SLOVAKIA FARMA s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt HYDINA SLOVENSKO s.r.o. bolo len účelové, s cieľom znižovania daňovej povinnosti kontrolovaného daňového subjektu smerujúce k získaniu daňovej výhody v podobe odpočítania dane z pridanej hodnoty na základe faktúr od dodávateľa SLOVAKIA FARMA s.r.o., pričom takéto deklarované obchody sú poznačené podvodom. Ďalej konštatoval, že v priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane v súlade so zákonom preukázal, že kontrolovaný daňový subjekt sa svojím konaním s plným vedomím priamo zúčastňoval na tomto konaní poznačenom podvodom, t.j. na deklarovaných obchodných transakciách - dodávkach tovaru v mene spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. pre kontrolovanú spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby Najvyšší súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 08. januára 2019, č. k. -167 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 14. februára 2018 č. 100370480/2018, ako aj rozhodnutie správcu dane č. 100529347/2017 z 27.03.2017 a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobca v kasačnej sťažnosti namietal nesprávny postup súdu, nedostatok podkladov pre rozhodnutie, prenesenie dôkazného bremena, nevysporiadanie sa s judikatúrou EÚ, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie zákonom dovolenej správnej úvahy, nedostatočne zistený skutkový stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti konania, nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, vada vydaných rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí.

10. Dňa 03.04.2020 bola Najvyššiemu súdu doručená žiadosť žalobcu o prerušenie správneho súdneho konania a oznámenie významných skutočností z 30.03.2020, v ktorom uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k jeho prerušeniu z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, pričom ich zodpovedanie bude mať významný vplyv aj na toto konanie o kasačnej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby Najvyšší súd vydal uznesenie, ktorým konanie preruší.

11. Podľa (ďalej len „") na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú ustanovenia druhej časti tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa , ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie podnet.

13. Podľa , ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa procesné úkony a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, alebo uplynul čas, na ktorý sa konanie prerušilo, predseda senátu aj bez návrhu uznesením rozhodne o pokračovaní v konaní. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

14. V inej veci vedenej na Najvyššom súde pod sp. zn. , ktorá sa týka problematiky zákonnosti dĺžky daňovej kontroly s ohľadom na prerušenie daňovej kontroly, ktoré presahuje maximálnu lehotu na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, senát najvyššieho súdu prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V uvedenej veci boli položené otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, či lehoty, ustanovené ako maximálne lehoty je potrebné vykladať, tak, že nemôžu byť prekročené a či ich prekročenie spôsobuje nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Či existuje následok za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu orgánu a či je možné medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené uvedenými nariadením charakterizovať

ako protiprávny zásah do práv daňového subjektu. V tomto kontexte sú Súdnym dvorom Európskej únie riešené otázky, ktoré majú význam pre rozhodnutie správneho súdu v prejednávanej veci.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s konanie o kasačnej sťažnosti žalovanej prerušil.

16. Po doručení odpovede Súdneho dvora Európskej únie na položené prejudiciálne otázky, predseda senátu uznesením rozhodne o pokračovaní v konaní v zmysle .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.