Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_12Csp-142-2019.pdf
PDF · 106.08 KB
Case nature
Area
Subarea
12Csp/142/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra v spore žalobkyne: F. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., B. XX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25 zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia a ochranu práv spotrebiteľa, sudkyňou Mgr. Ivanou Heinrichovou, takto
rozhodol:
I.Súd žalobu zamieta v časti určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy č. Zmluvy 8500103968 zo dňa 18.2.2015.
II.Súd žalobu zamieta v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 50 eur.
III.Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 240,32 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 154,68 eura súd žalobu zamieta.
IV.Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
odôvodnenie:
1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 5.11.2019 a následným doplnením žaloby domáhala, aby súd určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy č. Zmluvy 8500103968 zo dňa 18.2.2015 je neplatná, domáhala sa od žalovaného zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 50 eur a zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 395 eur. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila úverovú zmluvu dňa 18.2.2015, zmluvu považuje za problematickú, obsahovala aj Dohodu o zrážkach zo mzdy, zamestnávateľ vykonával zrážky zo mzdy, odkazovala na rozhodnutia rozsudkov Súdneho dvora. Úver jej bol poskytnutý vo výške 1.500 eur, na účet jej bola poslaná suma po odpočítaní poplatku vo výške 1.350 eur, zaplatila žalovanému sumu 1.745 eur, žiada vrátiť sumu 395 eur.
2.Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne, poukazoval na nedostatok naliehavého právneho záujmu, uviedol, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je zákonný spôsob zabezpečenia pohľadávky, nebola súčasť spotrebiteľskej zmluvy , bola individuálne dojednaná na samostatnom liste, , nárok na zaplatenie sumy 50 eur žalobkyni nevznikol. Žiadal žalobu zamietnuť.
3.Súd vo veci pojednával v súlade s § 180 CSP v neprítomnosti strán sporu a vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a zistil tento skutkový a právny stav:
4.Na základe žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500103968 podpísanej žalovanou dňa 17.2.2015 a žalobcom dňa 18.02.2015 bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa zaviazala splatiť v lehote 42 mesiacov, s výškou mesačnej splátky 47,17 eura. V zmluve bola uvedená celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 2.131,14 eura, RPMN bola stanovená vo výške 25,10 %, ročná úrokovou sadzba vo výške 17,68 % a priemerná RPMN je v zmluve uvedená vo výške 34,42 %. V zmluve bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 eur. V bode 14. zmluvy je uvedené, že riadnym vyplnením a následným podpisom tejto žiadosti/zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania. Zmluvné strany prehlásili, že si žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali, bola uzatvorená zo slobodnej vôle, jej obsahu porozumeli a na dôkaz tohto ju podpísali. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi vyplývajú údaje vyššie uvedené a okrem toho v ňom bol uvedený dátum splatnosti prvej splátky 1.4.2015 a poslednej splátky dňa 1.9.2018. Z potvrdenia o odoslaní splátky je zrejmé, že žalobkyni bola odoslaná na účet suma 1.350 eur. Z prehľadu platieb vyplýva, že na úver bola zaplatená suma 1.590,32 eura, posledné splátky od 10.5.2017 boli realizované prostredníctvom zamestnávateľa žalovanej spoločnosti SIIX EMS Slovakia, s.r.o. Tieto vyplývajú aj zo žalovanou predloženého potvrdenia zamestnávateľa. Oznámením o zosplatnení zo dňa 15.11.2015, doručeným žalobkyni dňa 20.11.2015 žalobca oznámil žalovanej, že je v omeškaní s úhradou splátok č. 6,7,8 celkom vo výške 141,29 eura. V prípade, ak sa dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek zo splátok o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní od doručenia oznámenia stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy, ktoré sa majú stať splatnými až v budúcnosti. Pokusom o zmier zo dňa 10.12.2015 žalovaný oznámil žalobkyni, že došlo k uplatneniu tzv. sankcie straty výhody splátok dňa 6.12.2015 a vyzval ju, aby do siedmich dní od doručenia uhradila sumu 1.826,95 eura. Na Okresnom súde Nitra prebiehalo pod sp.zn. 16Csp/183/2018 konanie, kde sa žalovaný domáhal od žalobkyne zaplatenia sumy 772,98 eura s príslušenstvom titulom zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 18.02.2015 č. 850010368, v prejednávanej veci súd vyhodnotil zmluvu o úvere v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatkov pre absenciu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods.2 písm. f) a k) ZoSÚ .
Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný tak nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy po odrátaní plnenia zo strany žalovanej. Žalobkyni bola zmluvou poskytnutá suma 1.500 eur, reálne jej bola vyplatená suma 1.350 eur, žalobkyňa tvrdila, že žalovanému zaplatila sumu 1.745 eur, k tomuto svojmu tvrdeniu nepredložila žiaden dôkaz, predložila len doklad o vykonávaní zrážok zo mzdy, z ktorého vyplýva, že od apríla 2017 do septembra 2019 jej boli vykonané zrážky zo mzdy vo výške 1.385,32 eura, z rozsudku OS Nitra sp.zn.16Csp/183/2018 vyplýva zo zisteného prehľadu platieb klienta, že žalovanému bola uhradená suma celkom 1.590,32 eura. To potom znamená, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o výške 395 eur, ale len vo výške 240,32 eura / 1.385,32 eura - 1.350 eur = 240,32 eura/.
5.Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná.
Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení (a preto i eventuálna nutnosť v konkrétnej žalobe tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva jeho existencia) je pri všetkých určovacích žalobách, kladných či záporných, jednou z nevyhnutných podmienok toho, aby bolo súdu umožnené v rozsudku meritórne žalobe vyhovieť. V rozhodovacej praxi súdov sa ustálilo, že žalobca má právny záujem na žiadanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, ktorého je účastníkom, alebo ak by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten-ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné odstrániť navrhovaným výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom
budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Ani v prípade, ak navrhované rozhodnutie je spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu, nemusí byť zákonite vždy daný naliehavý právny záujem na takomto určení.
Súd mal za to, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy v čase zhodovania súdu je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobkyňu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, naliehavosť právneho záujmu súd posudzoval v spojení s riešením otázky, či sa žalobkyňou navrhovaným určovacím petitom dosiahne odstránenie spornosti jej práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. V danej veci by vyhovením určovacieho žalobného návrhu nedošlo k zmene právneho postavenia žalobkyne, nakoľko žalobkyňa v danom právnom vzťahu nemôže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Keďže súd mal za to, že nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý by bol spôsobilým resp. prípustným prostriedkom ochrany práva žalobkyne, súd preto žalobu zamietol bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Okrem toho petit žaloby je neprípustný vzhľadom na CSP, je možné domáhať sa určenia, či tu právo je alebo nie je za splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu. Právne úkony sú právnymi skutočnosťami. Určovacia žaloba je v zmysle CSP ohľadne právnej skutočnosti prípustná len vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis. Žalobkyňa sa nedomáha určenia práva, či tu právo je alebo nie je, čo sa týka určenia právnej skutočnosti žiadny osobitný zákon takýto typ žaloby neupravuje.
6.Ďalej sa žalobkyňa v konaní domáhala na zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 50 eur.
Podľa § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Žalobkyňa ako spotrebiteľ sa v podanej žalobe domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 eur. V žalobe, ani vo svojich písomných podaniach žiadnym spôsobom svoj uplatnený nárok nezdôvodnila a nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia riadne nezdôvodnila a nepreukázala, okrem uvedenia sumy v podstate neuviedla nič iné, ujmu nijako nekonkretizovala, nepreukázala, že by jej žalovaný spôsobil nejakú závažnú ujmu, súd nevidel žiadny dôvod na to, aby žalobkyni priznal nejakú kompenzáciu vo forme finančného zadosťučinenia. Aj keď žalobkyňa bola v konaní sčasti úspešná, to ešte neznamená automaticky priznávanie finančného zadosťučinenia. Každý jeden prípad je potrebné posudzovať individuálne, konkrétne okolnosti daného prípadu nejako nenasvedčujú tomu, že by bola žalobkyni spôsobená nejaká ujma a preto súd žalobu v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia zamietol ako nedôvodnú, nepreukázanú, pretože finančné zadosťučinenie je namieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, čo v predmetnej veci nebolo preukázané. Ako vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby aspoň potenciálna hrozba ujma vznikla, inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom, ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia je, že takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi. Súd v prejednávanej veci považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, ale nestotožňuje sa s tým, aby priznal primerané finančné zadosťučinenie žalobcovi, pretože žalobkyni nebola spôsobená ujma a v spore nebola v celom rozsahu úspešný. Cieľom zákonnej úpravy spotrebiteľských úverov je ochrana spotrebiteľov pred nekalými praktikami poskytovateľov úverov, pred neprehľadnými, nejasnými, nezrozumiteľnými zmluvami, kedy spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemá poňatia, koľko ho napokon úver bude stáť. Nie je to ale nástroj pre špekulácie spotrebiteľa za účelom získania úveru zadarmo a bez akýchkoľvek poplatkov v prípade, keď úver získal na základe jasnej, prehľadnej a zrozumiteľnej zmluvy. Ochrana spotrebiteľa ako slabšej zo zmluvných strán má
nepochybne v právnom systéme svoje opodstatnenie, avšak zároveň aj svoje hranice dané zásadou spravodlivosti a účinnosti ochrany ohrozeného, príp. porušeného práva, zásadou rovnosti strán.
7.Ďalej sa žalobkyňa v konaní domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 395 eur, čo o odôvodňovala tým, že úver jej bol poskytnutý vo výške 1.500 eur, na účet jej bola poslaná suma po odpočítaní poplatku vo výške 1.350 eur, zaplatila žalovanému sumu 1.745 eur, žiada vrátiť sumu 395 eur, nakoľko považovala úver za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 454 OZ, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 458 ods. 1 OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z..z, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
V tejto časti žaloby súd sčasti vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 240,32 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia a vo zvyšnej časti vydania bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala vo výške 395 eur žalobu zamietol a to z nasledovných dôvodov Žalobkyni bola zmluvou poskytnutá suma 1.500 eur, reálne jej bola vyplatená suma 1.350 eur, žalobkyňa tvrdila, že žalovanému zaplatila sumu 1.745 eur, k tomuto svojmu tvrdeniu nepredložila žiaden dôkaz, predložila len doklad o vykonávaní zrážok zo mzdy, z ktorého vyplýva, že od apríla 2017 do septembra 2019 jej boli vykonané zrážky zo mzdy vo výške 1.385,32 eura, z rozsudku OS Nitra sp.zn.16Csp/183/2018 vyplýva zo zisteného prehľadu platieb klienta, že žalovanému bola uhradená suma celkom 1.590,32 eura. To potom znamená, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o výške 395 eur, ale len vo výške 240,32 eura /1.385,32 eura - 1.350 eur = 240,32 eura/. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn.16Csp/183/2018, žalovaný tak nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy po odrátaní plnenia zo strany žalovanej, pretože súd tu dospel k záveru, že uzatvorená spotrebiteľská zmluva neobsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, a to konkrétne údaj o konečnej splatnosti úveru ( § 9 ods. 2 písm. f ) a tiež údaj o termínoch počte výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ( § 9 ods. 2 písm. k). Súd ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) [ od 24.3.2015 ust. § 9 ods. 2 písm. l) ] vyložil eurokonformne, vychádzajúc zo smernice 2008/48/ ES.33. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad tohto ustanovenia v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 (a následne aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018). Z tohto rozhodnutia vyplýva, že zákon 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS do
slovenského právneho poriadku. Smernica ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom 129/2010 Z.z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda bez pochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods.2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. uvádza pojmy "výška" alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia Najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018). Ani pri eurokonformnom výklade ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy podľa názoru súdu nie je možné dospieť k záveru, že preskúmavaná zmluva obsahuje náležitosti v zmysle tohto ustanovenia. K uvedenému dospel preto, že v zmluve nie je určený termín splatnosti jednotlivých splátok žiadnym konkrétnym časovým údajom ani iným dostatočne určitým spôsobom, ktorý by umožňoval identifikovať dátumy jednotlivých splátok, hoci v zmluve je dohodnutá výška mesačnej 47,17 eura a aj počet splátok ( 42 ). V zmluve nie je uvedený deň splatnosti prvej a nasledujúcich splátok, pričom takýto údaj je možné vyvodiť len zo zmluvných podmienok ( čl. 4 bod 4.4), čo u priemerného spotrebiteľa môže spôsobiť problémy pri určení dňa splatnosti.V danom poukazuje súd aj na rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci C-42/15 a smernicu EP a Rady 2008/48 , ktoré rovnako stanovuje, že zmluva musí obsahovať také podmienky, ktoré umožnia spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok. Súd tiež zistil, že zo zmluvy o úvere nie je zrejmý ani údaj o termíne konečnej splatnosti a dobe trvania zmluvy. Termín konečnej splatnosti v zmluve absentuje a je ho možné vyvodiť len zo zmluvných dojednaní ( čl. 4 bod 4.5, čl. 9 bod 9.1 ) a z Oznámenia veriteľa o schválení úveru. V zmluve je uvedené, že úver je splatný v 42. splátkach, čo však nie je postačujúce a navyše nespĺňa požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikácia konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem "doba trvania zmluvy" a pojem "termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru". Uvedenie termínu konečnej splatnosti a splatnosti jednotlivých splátok v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, prípade v splátkovom kalendári, súd nepovažuje za postačujúce, keďže zákon uvádza, že tento údaj má byť uvedený v zmluve . Oznámenie má len charakter informácie o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanej žalovanému ako dlžníkovi a nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie návrhu, teda nie je súčasťou zmluvy o úvere. Oznámenie o schválení úveru rovnako ako zmluvné dojednania žalovaným nie sú podpísané, neboli individuálne dojednané, nie je zrejmé či s nimi bol oboznámený a boli mu odovzdané, napriek tomu, že v bode 13 zmluvy o úvere sa nachádza prehlásenie, že zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy a oboznámil sa s nimi. Vzhľadom na vyššie uvedené závery považuje súd zmluvu o úvere v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročnú a bez poplatkov pre absenciu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods.2 písm. f) a k) ZoSÚ .
8.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, nakoľko každá z nich mala vo veci úspech len čiastočný, žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, zaplatenia finančného zadosťučinenia, v tejto časti bola jej žaloba zamietnutá a teda, bola neúspešná a úspešný bol žalovaný , ďalej sa domáhala zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo výške 395 eur, priznané jej bolo len vo výške 240,32 eura a vo zvyšnej časti 154,68 bola jen žaloba zamietnutá, takže sčasti bola úspešná žalobkyňa a sčasti žalovaný.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre.
V prípade, že si povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania