Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_17C-37-2015.pdf
PDF · 106.97 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/37/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v spore žalobcu: H. G., narodený XX.X.XXXX, E. cesta XX, U., zastúpený advokátom Pavlom Trnkom, Novomeského 1322/16, Bánovce na Bebravou proti žalovaným: 1/ S. E., narodený XX.X.XXXX, T. XXX, B., zastúpený advokátom JUDr. Jánom Kokindom, Mišíka I. 780/19A, Prievidza a 2/ G. poisťovňa, a.s., A. cesta X/A, T., O.: XX XXX XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Gabrielou Reichovou, Pavla Mudroňa 36, Martin o zaplatenie náhrady škody takto
rozhodol:
Konanie sa sčasti o zaplatenie 2 684 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne z tejto sumy od 4.12.2015 do zaplatenia z a s t a v u j e. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s tým, že v rozsahu plnenia jedného z nich zaniká povinnosť druhého, sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 11 170,07 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne z tejto sumy od 5.12.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne domáhal zaplatenia 25 444,95 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne z tejto sumy od 4.12.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Tvrdil, že 16.7.2012 mu bola prevádzkou motorového vozidla žalovaného 1/ spôsobená škoda. Žiadal náhradu za bolesť 9 821 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia 5 932,80 eur, náhradu liečebných nákladov 582,15 eur a náhradu škody na motorke a osobných veciach 9 109 eur. Podaním doručeným súdu 2.12.2019 zobral žalobca žalobu späť sčasti o zaplatenie škody na motorke 2 684 eur. Preto súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. 2. Žalovaný 2/, ku ktorého obrane sa pripojil žalovaný 1/, žiadali žalobu zamietnuť. Namietol, že by žalovaný 1/ zodpovedal za škodu spôsobenú žalobcovi v plnom rozsahu, keďže škoda bola spôsobená stretom ich motorových vozidiel. Namietol premlčanie škody spôsobenej na motorke a osobných veciach žalobcu, náhrady za bolesť a náhrady liečebných nákladov žalobcu. Nakoniec spochybnil dôvodnosť uplatneného úroku z omeškania. 3. Súd vykonal dokazovanie lekárskymi posudkami (čl. 19 - 20), čestným prehlásením (čl. 21), dokladmi o úhradách na zdravotnú starostlivosť (čl. 21 - 31), dokladmi ku škode na veciach (čl. 33 - 36), lekárskymi správami (čl. 37 - 57), znaleckým posudkom (čl. 147 - 204), lekárskym posudkom (čl. 268), lekárskymi správami (čl. 282 - 312), znaleckým posudkom (čl. 320 - 333), doplnením lekárskeho posudku (čl. 345) a listinami z trestného konania (čl. 351 - 354). 4. Medzi stranami bolo nesporné a zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline číslo úkonu 55/2017 (čl. 147 - 204) vyplynulo, že 16.7.2012 došlo k stretu motorky Ducati Monster prevádzanej a vedenej žalobcom a auta Suzuki Swift prevádzaného a vedeného žalovaným 1/ na ceste I/50 z Prievidze do Handlovej, v časti s dvoma jazdnými pruhmi v smere jazdy
žalobcu a žalovaného 1/. Žalobca na motorke jazdil v ľavom jazdnom pruhu, pričom žalovaný 1/ prešiel z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu. Následne žalobca narazil s motorkou do auta žalovaného 1/. Žalobca vykonával predchádzanie žalovaného 1/, pričom v tom čase bola jeho rýchlosť najmenej 126 km/h, hoci na uvedenom úseku je maximálna povolená rýchlosť 90 km/h. Ak by žalobca šiel rýchlosťou 90 km/h, na vzniknutú situácia po prechode žalovaného 1/ z pravého do ľavého jazdného pruhu mohol reagovať nenáhlym brzdením a nedošlo by k stretu motorky a auta. Žalovaný 1/ v čase začatia prechádzania z pravého do ľavého jazdného pruhu jazdil rýchlosťou 80 až 90 km/h. Žalovaný 1/ mohol vidieť žalobcu v spätných zrkadlách, pritom vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti žalobcu ohrozil. Ak by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol nenáhlym brzdením spomaliť ešte pred žalovaným 1/, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by mu v zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. Žalovaný 1/ pozorovaním rýchlosti jazdy žalobcu (sledovaním jeho približovania) mohol vyhodnotiť rýchlosť žalobcu, a to tak, že by sa do spätného zrkadla pozrel približne päť sekúnd pred začiatkom zmeny jazdného pruhu, no v tomto čase ešte mohol žalobca byť v oblasti zakrytého výhľadu za ostatnými vozidlami, resp. v takejto vzdialenosti bolo ťažké sledovať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ mohol vyhodnotiť neprimeranú rýchlosť žalobcu aj v čase bezprostredne pred tým, ako začal manéver prechodu z pravého do ľavého jazdného pruhu, teda v čase približne 2,8 sekundy pred zrážkou, pričom mohol pozorovaním v trvaní pol až jednej sekundy vyhodnotiť rýchlosť približovania žalobcu tak, že by rozpoznal, že žalobca sa približuje rýchlosťou, ktorá spôsobí to, že ho prechodom do ľavého pruhu ohrozí. 5. Medzi stranami bolo sporné obodovanie bolesti žalobcu. Zatiaľ čo žalobca tvrdil, že toto obodovanie predstavovalo 610 bodov, žalovaný 2/ tvrdil, že obodovanie predstavuje 585 bodov. Z lekárskeho posudku predloženého žalobcom (čl. 19) vyplynulo, že žalobca utrpel zlomeniny rebier s posunom, poúrazové krvácanie do hrudníka s operačným riešením, viaceré tržné rany horných končatín, hlbokú ranu dolnej končatiny, zlomeninu oboch kostí predkolenia, ktorá bola operovaná, a teda týmito zraneniami spôsobená bolesť žalobcu predstavuje 610 bodov. Z lekárskeho posudku predloženého žalovaným 2/ (čl. 268) vyplynulo, že žalobca utrpel zranenia, ktoré boli obodované na 585 bodov. Rozdiel medzi oboma ohodnoteniami spočíval v tom, že zatiaľ čo lekársky posudok žalobcu vychádzal z toho, že žalobca utrpel zlomeniny rebier s dislokáciou, ktoré boli obodované na 60 bodov (zákonom predpísané rozmedzie bodového ohodnotenia predstavuje 35 - 60 bodov), lekársky posudok žalovaného 2/ vychádzal z toho, že žalobca utrpel zlomeniny rebier bez dislokácie, ktoré boli obodované na 35 bodov (zákonom predpísané rozmedzie bodového ohodnotenia predstavuje 30 - 40 bodov). Žalobca, v prospech ktorého bolo preukázanie skutočnosti, že bodové ohodnotenie zranenia rebier predstavuje 60 a nie 35 bodov, na odstránenie tohto rozporu nenavrhol vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu. V tomto prípade ide o dve odborne rovnocenné posúdenia a správnosť či už jedného, alebo druhého posúdenia by si vyžalovalo ďalšie odborné posúdenie, či už výsluchom lekárov, ktoré obodovanie vykonali alebo znaleckým posudkom. Žalobca žiaden takýto dôkaz nenavrhol. Preto mal súd za preukázanú správnosť bodového ohodnotenie bolesti žalobcu na žalovaným 2/ tvrdenú hodnotu 585 bodov. 6. Medzi stranami nebolo sporné obodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia. Z lekárskych posudkov žalobcu a žalovaného 2/ zhodne vyplynulo, že žalobca v dôsledku zranení utrpel sťaženie spoločenského uplatnenia, a to ľahké obmedzenie pohyblivosti bedrového kĺbu a kolena a kožné jazvy po operácii a úraze, za ktoré bodové ohodnotenie predstavuje 360 bodov. 7. Medzi stranami bolo sporné, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu. Podľa posudku žalobcu bol zdravotný stav žalobcu ustálený 23.4.2014. Podľa posudku žalovaného 2/ bol zdravotný stav žalobcu ustálený z hľadiska obodovania náhrady za bolesť 31.8.2013 a z hľadiska náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 30.4.2014. K otázke ustálenia zdravotného stavu žalobcu z lekárskych správ, ktoré predložil (čl. 282 - 312, 349) vyplynulo, že v dôsledku zranení bol žalobca hospitalizovaný od 16.7.2012 do 7.8.2012 s tým, že po prepustení sa mal hlásiť u obvodného lekára, kde sa hlásil už 8.8.2012. Následne bol na kontrolách v traumatologickej ambulancii 10.8.2012, 15.8.2012, 22.8.2012, 5.9.2012. 12.9.2012 mu bola vybratá kovová vložka, ktorá mu bola voperovaná pri prvej hospitalizácii. Následne absolvoval ambulantné kontroly 19.9.2012, 23.9.2012, 2.10.2012, 17.10.2012, 18.10.2012, 21.11.2012, 19.12.2012, 15.1.2013, 24.1.2013, 4.2.2013, 7.2.2013. 22.2.2013 bol žalobca opäť s otvorenou ranou na predkolení hospitalizovaný až do 4.3.2013. Rana bola ďalej liečená ambulantne. 22.5.2013 bola žalobcovi odporučená plná záťaž s odkladaním bariel s ďalšou kontrolou 28.8.2013. Od 3.10.2013 do 6.10.2013 bol žalobca prijatý na vybratie osteosyntetického materiálu. Od 6.3.2014 do 9.3.2014 bol hospitalizovaný na vybratie rekonštrukčného klinca a ešte 23.4.2014 bol na kontrole, keď jeho ošetrujúci lekár uviedol, že stav považuje za zhojený, liečbu ukončuje a odporúča plnú záťaž. V tejto súvislosti súd nevyhovel návrhu žalovaného 2/ na nariadenie znaleckého dokazovania, ktorým by bolo určené, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu. Všetky rozhodné skutočnosti na posúdenie
tejto právnej otázky vyplynuli z lekárskych správ žalobcu, z ktorých bolo zrejmé, že liečba jeho zranení bola spojená nielen s prvotným operačným zákrokom, ale aj s následnými zákrokmi, pri ktorých mu bol odstraňovaný voperovaný materiál. 8. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca si v súvislosti s liečbou svojich zranení kupoval rôzne lieky a kúpeľnú liečbu, za ktoré zaplatil 582,15 eur, pričom do 8.12.2013 vynaložil 545,72 eur a po 8.12.2013 36,43 eur. Zo znaleckého posudku predloženého žalobcom (čl. 320 - 333) vyplynulo, že škoda na motorke žalobcu predstavovala 5 816 eur. Z čestného prehlásenia žalobcu vyplynulo, že škoda na jeho osobných veciach predstavovala 609 eur. 9. Takto zistené skutočnosti súd právne posúdil nasledovne. Čo sa týka náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z vykonaného dokazovania vyplynulo, že náhrada za bolesť predstavuje 585 bodov a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje 360 bodov, čo je spolu 945 bodov. Podľa § 5 ods. 2 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade za bolesť“) výška náhrady sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor, pričom ministerstvo zdravotníctva ustanoví výšku náhrady opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka. Opatrením ministerstva zdravotníctva č. 149/2012 bola výška bodu na rok 2012 určená na 15,72 eura. Preto nárok žalobcu podľa § 444 Občianskeho zákonníka na náhradu za bolesť predstavuje 9 197 eur a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia 5 660 eur. 10. Súd nepovažoval za správny právny názor žalobcu, ktorý pri určení bodovej hodnoty vychádzal z hodnoty bodu v roku 2014. Pre určenie rozhodnej hodnoty bodu zákon stanovuje, že bodová hodnota sa vzťahuje k roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká bezprostredne potom, ako dôjde k poškodeniu zdravia. K tomu došlo v roku 2012 a je bez právneho významu to, kedy došlo k obodovaniu, či už bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia. Opačný názor by viedol k absurdnému záveru, pri použití ktorého by poškodený mohol ovplyvniť výšku svojho nároku tým, že by dal neskôr podnet na vyhotovenie lekárskeho posudku. Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytujú na základe lekárskych posudkov, čo však neznamená, že bodové ohodnotenie sa vzťahuje k momentu vydania týchto posudkov alebo k momentu ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keďže k rozhodujúcemu zásahu do zdravotného stavu dochádza vždy bezprostredne po škodovej udalosti, ktorá je príčinou či už bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia. 11. Voči uplatnenému nároku na náhradu za bolesť nebola dôvodná námietka premlčania, ktorú vzniesli žalovaní, keď vychádzali z toho, že zdravotný stav žalobcu bol z hľadiska obodovania náhrady za bolesť ustálený 31.8.2013. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca aj po tomto dni ďalej podstupoval liečbu, a to tak, že od 3.10.2013 do 6.10.2013 bol hospitalizovaný na vybratie osteosyntetického materiálu a od 6.3.2014 do 9.3.2014 bol hospitalizovaný na vybratie rekonštrukčného klinca. Ešte 23.4.2014 bol žalobca na kontrole, keď jeho ošetrujúci lekár uviedol, že stav považuje za zhojený, liečbu ukončuje a odporúča plnú záťaž. Podľa § 8 ods. 4 zákona o náhrade sa lekársky posudok vydáva len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený. Podľa § 3 ods. 1 zákona o náhrade náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Z uvedeného je zrejmé, že účelom náhrady za bolesť je odškodniť poškodeného nielen za samotnú bolesť spôsobenú škodovým dejom, ale aj za bolesť následnú, ku ktorej dochádza liečbou. Žalobca sa kontinuálne liečil, pričom lekárske zákroky, ktorým sa podrobil v októbri 2013, v marci a v apríli 2014 boli predpokladaným pokračovaním jeho liečby. Nešlo o zákroky, ktoré definuje § 3 ods. 4 zákona o náhrade, podľa ktorého ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie porovnať. Preto premlčacia doba jeho nároku na náhradu za bolesť nezačala plynúť 31.8.2013 tak, ako sa nesprávne domnievali žalovaní, ale 23.4.2014, keď lekár žalovaného po predpokladaných lekárskych zákrokoch dospel k záveru, že liečba žalobcu je skončená a nie je potrebná ďalšia kontrola. 12. Žalovaní vzniesli námietku premlčania aj vo vzťahu k ostatným nárokom žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku škode na motorke žalobcu 5 816 eur a osobných veciach 609 eur došlo zničením bezprostredne pri dopravnej nehode 16.7.2012. Vtedy aj vznikol nárok žalobcu na náhradu tejto škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa poškodenému uhrádza skutočná škoda. Žalobca si túto škodu uplatnil až žalobou, ktorá bola súdu doručená 8.12.2015. Podľa
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Skutkové okolnosti dopravnej nehody boli žalobcovi známe, keďže sám bol na tejto dopravnej nehode účastný a bolo zrejmé, kým a aká škoda mu bola spôsobená. Dvojročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť 16.7.2012 a podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uplynula 16.7.2014. Žalovaní sa podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka tejto premlčacej doby dovolali, a preto žalobcovi právo na náhradu škody na motorovom vozidle a osobných veciach nemožno priznať. Z rovnakého dôvodu žalobcovi nemožno priznať nárok na náhradu liečebných nákladov podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré boli žalobcom vynaložené v období do 8.12.2013 vo výške 545,72 eur. Dôvodne boli žalobcom uplatnené len tie náklady na liečbu, ktorú vynaložil po 8.12.2013 vo výške 36,43 eur. 13. Voči dôvodne uplatnenej námietke premlčania nebola dôvodná námietka rozporu dobrých mravov, ktorú vzniesol žalobca. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V tom, že žalovaní takúto námietku vzniesli nemožno vidieť výkon ich práva v rozpore s dobrými mravmi. Takéto právne posúdenie nevyplýva ani zo žalobcom tvrdených a nesporných skutočností, keď bolo zrejmé, že žalobca bol v súvislosti s dopravnou nehodou obvinený, následne aj obžalovaný, no nakoniec spod obžaloby oslobodený, pričom jeho následné trestné oznámenie voči žalovanému 1/ bolo odmietnuté. Samotný priebeh trestných konaní nevyplynul z konania žalovaných a žalobcovi priebeh trestného konania žiadnym spôsobom nebránil v tom, aby sa svojich práv domáhal v civilnom sporovom konaní. 14. Na posúdenie základu nároku žalobcu proti žalovanému 1/, ktorých oboch treba považovať za prevádzateľov motorových vozidiel, sa vzťahujú ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky; § 428 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať a § 431 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 1/ je vylúčené použitie § 428 Občianskeho zákonníka, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť zbavenia sa zodpovednosti, či už žalobcu alebo žalovaného 1/ za vzniknutú škodu. Okolnosti, ktoré prispeli k vzniku škody mali povahu v prevádzke motorových vozidiel žalobcu a žalovaného 1/, keďže vznikli výlučne tým, že obaja viedli zisteným spôsobom svoje motorové vozidlá. K vzniku škody prispelo len to, ako žalobca a žalovaný 1/ viedli svoje motorové vozidlá. 15. Žalobca a žalovaný 1/ mali možnosť pri vynaložení úsilia, ktoré možno od nich požadovať, zabrániť vzniku dopravnej nehody. Žalobca mohol vzniku dopravnej nehody zabrániť tým, že by motorku neviedol rýchlosťou najmenej o 36 km/h vyššou ako maximálne povolenou rýchlosťou. Žalovaný 1/ nemusel v čase piatich sekúnd predtým ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu žalobcu vidieť, a ak ho videl, mal značne sťaženú možnosť rozpoznať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ 2,8 sekundy predtým, ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu mal možnosť rozpoznať žalobcu v spätnom zrkadle a pozorovaním jeho rýchlosti po dobu pol až jednej sekundy mohol rozpoznať jeho rýchlosť tak, že si musel byť vedomý toho, že ho prechodom do pravého jazdeného pruhu ohrozí. Z týchto skutočností je zrejmé, že účasť na spôsobenej nehode žalobcu a žalovaného 1/ je prevažne určovaná subjektívnymi okolnosťami, a to opomenutím oboch strán pri plnení si ich povinnosti pri predchádzaní vzniku dopravných nehôd. Žalobca vedome dlhšie trvajúcim konaním spočívajúcim v tom, že viedol svoje motorové vozidlo neprimeranou rýchlosťou, porušil svoju povinnosť viesť motorové vozidlo rýchlosťou nie vyššou ako 90 km/h. Žalovaný 1/ v priebehu piatich sekúnd predtým, ako začal prechádzať do ľavého jazdného pruhu, nevyužil objektívne možnosti spočívajúce v tom, že by sa v čase približne troch sekúnd pred začatím svojho manévru na čas pol až jednej sekundy nezahľadel a zo svojich spätných zrkadiel nepozoroval žalobcu pri identifikácii jeho rýchlosti. Hlavnou príčinou stretu prevádzok žalobcu a žalovaného 1/ bolo nedanie prednosti v jazde žalovaným 1/ pritom, ako prešiel do jazdnej dráhy žalobcu. Konanie žalobcu spočívajúce v neprimeranej rýchlosti bolo vedľajšou príčinou, keďže nebyť toho, že by žalovaný 1/ neprešiel do jeho jazdného pruhu, nedošlo by ku kolízii motorky žalobcu s autom žalovaného 1/. Konanie žalovaného 1/ bolo rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla k dopravnej nehode. Žalovaný 1/ mal možnosť zabrániť dopravnej nehode tým, že by sa presvedčil, že môže prejsť do jazdného pruhu žalobcu a dal mu prednosť v jazde. Danie prednosti v jazde rýchlejšiemu vozidlu je základným pravidlom pri manévri prechodu do iného jazdného pruhu. Toto pravidlo žalovaný 1/ porušil. Preto mieru zodpovednosti žalobcu a žalovaného na vzniknutej škode súd určil v pomere 3 žalovaného 1/ a 1 žalobcu.
16. V tejto súvislosti treba odmietnuť použitie rozhodnutia českého Najvyššieho súdu sp.zn. 25Cdo/1097/2014, ktoré použil pri svojom právnom posúdení žalovaný 2/. V tomto prípade vodič motorky prekročil povolenú rýchlosť dvojnásobne, keď svoju motorku viedol na úseku s povolenou rýchlosťou 60 km/h rýchlosťou 121 km/h. Pri tejto situácii Najvyšší súd považoval za nesprávny záver nižších súdov, ktoré mieru zodpovednosti vodiča motorky ustálili na 30 % a dospel k záveru, že miera jeho účasti na dopravnej nehode je prinajmenšom rovnaká alebo väčšia. O takýto prípade v tejto veci nejde, keďže v tomto prípade nešlo o cestu s povolenou rýchlosťou 60 km/h, ale 90 km/h a prekročenie rýchlosti vodičom motocykla nebolo v takom nepomere ako v tomto prípade. 17. Vychádzajúc z toho, že dôvodne uplatnená škoda žalobcu predstavuje súčet náhrady za bolesť 9 197 eur, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 5 660 eur a náhrady liečebných nákladov 36,43 eur, čo je spolu 14 893,43 eur, je žaloba žalobcu dôvodná sčasti o zaplatenie 3/4 , teda 11 170,07 eur, pričom nárok žalobcu voči žalovanému 2/ je daný podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom poistení“), podľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému a poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. 18. Žalovaný 2/ nakoniec namietol svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnený úrok z omeškania pričom vychádzal z ustanovení § 11 ods. 6 - 8 zákona o povinnom poistení, podľa ktorých: (6) Poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. (7) Poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. (8) Ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. 19. Z týchto ustanovení je zrejme, že žalovaný 2/ ako poisťovateľ má vo vzťahu k žalobcovi ako poškodenému osobitné postavenie a umožňuje mu to, aby pred vyplatením nároku od poškodeného žiadal jeho preukázanie. Tieto ustanovenia, ktorých účelom je podpora mimosúdneho vyriešenia sporu a ochrana prostriedkov z povinného zmluvného poistenia však nemožno vyložiť tak, že by poškodenému nebolo možné vôbec priznať úrok z omeškania, ak je jeho nárok na náhradu škody daný. Účelom týchto ustanovení je ochrana poisťovateľa pred uplatnením nedôvodných nárokov, a to prostredníctvom osobitnej lehoty na prešetrenie škodovej udalosti. Tieto ustanovenia však nemôžu viesť k takému výkladu, ktorý by viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej mimosúdne uplatňovanej istiny. Inak povedané tieto ustanovenia chránia poisťovateľa predtým, aby nemusel platiť úroky z omeškania v tom prípade, ak je nárok poškodeného dôvodný a jeho dôvodnosť je zistená v komunikácii, ktorú predpokladá § 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Ak by žalovaný 2/ postupoval tak, že by žalobcovi vyplatil jeho dôvodné uplatnené nároky v lehote troch mesiacov (§ 11 ods. 6) a 15 dní (§ 11 ods. 7) od uplatnenia si nárokov žalobcu, by za túto dobu nevznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania z jeho dôvodného nároku, keďže v tomto období žalovaný 2/ nebol v omeškaní, keďže vykonával svoje oprávnenia podľa § 11 ods. 6 a 7 zákona o povinnom poistení. Žalovaný 2/ však žiadnu časť žalobcom uplatnenej škody nezaplatil. Preto je žalobcovi povinný spolu so žalovaným 1/ zaplatiť úrok z omeškania. Žalovanému 2/ bola výzva na plnenie doručená 4.12.2015. Žalovaný 2/ mal od tohto do 4.3.2015 čas na to, aby uplatnenú škodu preskúmal a do 15 dní od 4.3.2015 žalobcovi škodu zaplatil. Ak by tak urobil, nedostal by sa do omeškania so zaplatením dôvodne v tomto konaní uplatnenej čiastky 11 170,07 eur. Žalovaný 2/ však tak neurobil, a preto má žalobca nielen proti nemu, ale aj proti žalovanému 1/ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade Občiansky zákonník. Žalovanému 2/ bola výzva na plnenie doručená 4.12.2015, pričom nezaplatením žalobcom uplatnenej čiastky v tento deň sa žalovaný 2/ a spolu s ním aj žalovaný 1/ 5.12.2015 podľa § 563 v spojení s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostal do omeškania, a preto je žalobcovi povinný zaplatiť úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v sadzbe
podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Preto súd žalobcovi priznal z dôvodne uplatneného nároku 11 170,07 eur úrok z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne od 5.12.2015 do zaplatenia. Preto súd rozhodol tak, že sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/145/2017, keďže názor tam vyjadrený považuje za nesprávny. 20. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobe bolo vyhovené sčasti 43,90 % a v prevyšujúcej časti 56,10 % bola žaloba zamietnutá a konanie bolo pre čiastočné späťvzatie zastavené. Okrem toho je zrejmé, že k zamietnutiu žaloby nedošlo len v dôsledku premlčania niektorých zložiek náhrady škody, ale aj v dôsledku toho, že rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, ktorá sa týkala vyjadrenia pomeru účasti žalobcu a žalovaného 1/ na vzniknutej škode. Pri strete viacerých faktorov, ktoré viedli procesnému neúspechu žalobcu a v súvislosti s tým, že pomer úspechu a neúspechu oboch strán je približne rovnaký, bolo dôvodné, aby súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach, pričom v odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.