Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_15C-258-2015.pdf
PDF · 98.75 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/258/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v spore žalobcu Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava 29, 826 58, IČO: 36 062 235, zastúpená Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným I/ Jaroslav Sakala - SPEKTRA, so sídlom M.Bazovského 1893/5, 960 01 Zvolen, IČO: 17 910 587, II. O. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX W., v konaní zastúpená advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Advokátska kancelária Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o zaplatenie 1.042,69 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I/ Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
II/ Žalovaná v II. rade je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne so žalovaným v I. rade, ktorému táto povinnosť bola uložená rozhodnutím Okresného súdu Zvolen sp. zn. XXC XXX/XXXX zo dňa 26.9.2017, právoplatným dňa 7.12.2017, sumu 216,-- € spolu s 5,25% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 6.4.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III/ Žalovaný v I. rade a žalovaná v II. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 626,-- € spolu s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 6.4.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV/ V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
V/ Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v I. a II. rade v rozsahu 61,50%, ktoré sú žalovaní p o v i n n í uhradiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania.
VI/ Štát má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 2.10.2014 žiadal žalobca zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne k zaplateniu sumy 1.042,69 € s príslušenstvom od 6.4.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Nároky žalobca uplatňoval voči žalovanému v I. rade podľa ustanovenia § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka ako prevádzateľovi motorového vozidla a voči žalovanej v II. rade podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca poskytol z poistného garančného fondu poškodenému poistné plnenie dňa 31.1.2014 vo výške 1.146,96 €, z ktorého suma vo výške 104,24 € predstavovala delegačný poplatok, ktorý si v konaní neuplatňoval. Nárok uplatňovaný v tomto konaní a svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval z ustanovenia § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
2. Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 26.9.2017 tak, že žalovaného v I. rade zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 216,-- € spolu s 5,25% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 6.4.2014 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol. Zároveň zamietol žalobu v celom rozsahu voči žalovanej v II. rade a rozhodol o trovách konania.
2.1. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorým namietol výroky zamietajúce nárok voči žalovanému v I. rade a žalovanej v II. rade. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 28.2.2020 rozsudok okresného súdu zrušil v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal vo vzťahu k žalovanej v II. rade z nesprávneho právneho posúdenia veci a pokiaľ išlo o čiastočné zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanému v I. rade dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ sa jednalo sa o odvolaciu námietku žalobkyne týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia otázky pasívnej legitimácie žalovanej v II. rade, súd druhej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IIIÚS XXX/XXXX zo dňa 17.8.2016, kde Ústavný súd SR uviedol, že závery krajského súdu (poznámka odvolacieho súdu: v inej, ale v podstate totožnej veci), ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Kancelária má v prípade poskytnutia poistného plnenia za škodu v zmysle § 24 ods. 2, písm. b/ zákona č. 381/2001 Z.z. právo postihu proti tomu u koho je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle príslušných ustanovení občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu a že ustanovenie § 24 ods. 7, veta prvá v spojení s ustanovením § 24 ods. 2, písm. b/ zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné vykladať tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila, a teda má právo postihu aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi“, sú správne, pričom ich nemožno považovať za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne; takýto záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX z 24.6.2015. V nadväznosti na uvedené Ústavný súd SR v predmetnom náleze ďalej uviedol, že bolo vecou zákonodarcu, že okruh regresne zodpovedných osôb vymedzil spôsobom aký vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. čo v prípade plnenia škody kanceláriou podľa § 24 ods. 2, písm. b/ zákona č. 381/2001 Z.z. znamená, že hoci osobou, ktorá je povinná povinné zmluvné poistenie uzatvoriť je držiteľ motorového vozidla (resp. aj ďalšie osoby podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.), právo regresného postihu sa rozširuje i na iné osoby definované ako tie, ktoré zodpovedajú poškodenému za škodu. Rovnako za nesprávne považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o výrok, ktorým žalobu voči žalovanému v I. rade vo zvyšku zamietol, nakoľko takýto záver nekorešponduje so záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku č. 4/2017 vypracovaného v konaní.
2.2. Úlohou súdu prvej inštancie tak bolo po vrátení veci na ďalšie konanie v súlade s vysloveným právnym záverom odvolacieho súdu zopakovať dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 CSP jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a na základe vykonaného dokazovania ustáliť vo vzťahu k uplatnenému regresnému nároku skutkový stav a otázku pasívnej legitimácie žalovanej v II. rade.
3. Po vrátení veci odvolacím súdom súd nariadil vo veci termín pojednávania, na ktorý sa strany sporu dostavili. Žalovaná v II. rade navrhla konanie prerušiť s poukazom na ustanovenie § 164 CSP, nakoľko žalovaný v I. rade podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu súvisiaceho s touto vecou. Na OR PZ sa má viesť konanie, kde podľa názoru žalovanej sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní.
4. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 23.6.2020 zotrvávala na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach, v plnom rozsahu sa stotožňovala s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici a rozhodnutie o procesnom návrhu žalovanej v II. rade ponechala na zvážení súdu.
5. Žalovaný v I. rade, ako aj žalovaná v II. rade považovali rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne. Žalovaný v I. rade potvrdil, že podal trestné oznámenie s tým, že má podozrenie zo spáchania podvodu a poukazoval aj na správanie žalovanej, ktorá keď sa dozvedela o podvode nič nespravila a neoznámila tento trestný čin príslušným orgánom činným v trestnom konaní. Sumu 216,-- € bol ochotný uhradiť, avšak zvyšnú čiastku nebol ochotný hradiť a považoval to za podvod. Žalovaná v II. rade prostredníctvom právneho zástupcu rovnako zotrvávala na svojich prednesoch a vyjadreniach s tým, že správanie a
postup žalovanej považovala za konanie v rozpore s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka. Chápala, že si žalobkyňa uplatňuje regres a musela toto zaplatiť poškodenému, avšak poškodený, ktorému škoda vznikla nedostal z tohto plnenia nič. Plnenie bolo poskytnuté Autoservisu E. Q., ktorý vykonával opravu, avšak podľa nej reálne nič neurobil. Podľa vyjadrenia žalovanej už dávno žalobkyňa mala podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia a oznámiť podozrenie zo spáchania trestného činu. Okrem toho žiadala, aby súd zobral do úvahy všetky tieto okolnosti a zohľadnil ich ako dôvody hodné osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania. Ani jedna zo strán sporu nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
6. Podľa ustanovenia § 164 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
7. Žalovanou v II. rade bol v priebehu konania podaný návrh na prerušenie konania s poukazom na trestné oznámenie žalovaného v I. rade pre podozrenie zo spáchania trestného činu a mala za to, že toto trestné konanie rieši otázku zásadného významu pre posúdenie danej veci. Žalovaný v I. rade sa k uvedenému návrhu pripojil a žalobkyňa ponechala na zvážení súdu rozhodnutie o tomto procesnom návrhu.
7.1. Hlavnými kritériami pre posúdenie vhodnosti prerušenia konania podľa § 164 sú vhodnosť, dĺžka konania, právo sporových strán na rýchlu a účinnú ochranu aj v intenciách článku 17 CSP, zamedzenie prípadných odlišných rozhodnutí aj súdov o tej istej otázke na podklade zhodných skutkových okolností a hospodárnosť konania. Po zvážení všetkých týchto okolností súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody, pre ktoré by pristúpil k prerušeniu konania. Ustanovenie § 164 CSP dáva súdu možnosť konanie prerušiť po zvážení, či je takýto postup pre vyriešenie danej veci významný alebo nie. Súd na takéto konanie podnet nedal. Podnet podal žalovaný v I. rade, kde namietal poistný podvod zo strany E. Q. voči poisťovni. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že prerušenie konania v danom štádiu, potom čo vo veci rozhodol odvolací súd a vyslovil právny názor aj ohľadom výšky plnenia, je prerušenie konania nehospodárne a neefektívne. Z týchto dôvodov návrh na prerušenie konania zamietol. Pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd o ňom nerozhoduje samostatným uznesením, ale uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je súčasťou meritórneho rozhodnutia. Odvolanie s poukazom na ustanovenie § 357, písm. n/ CSP je proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania prípustné.
8. Podľa ustanovenia § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
9. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2, písm. b/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 381/2001 Z.z.), kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti,
10. Podľa ustanovenia § 24 ods. 7, veta prvá zákona č. 381/2001 Z.z. kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa ods. 2, písm. a/, b/, f/ a g/ na náhradu toho, čo za neho plnila.
11. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že názor pôvodne vyslovený v rozhodnutí súdu prvej inštancie ohľadom žalovanej v II. rade nebol správny. Aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 24.6.2015, ako aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IIIÚS XXX/XXXX zo dňa 17.8.2016 vyplýva, že žalovaná v II. rade je pasívne vecne legitimovaná v spore a patrí medzi regresne zodpovedné osoby, hoci je osobou, ktorá nie je povinná uzatvoriť povinné zmluvné poistenie, právo regresného postihu sa rozširuje aj na ňu ako osobu zodpovednú poškodenému za škodu.
11.1. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 18.11.2013 práve žalovaná v II. rade ako vodička osobného motorového vozidla Citroen narazila do vozidla Opel patriaceho v čase dopravnej nehody H. E. a spôsobila mu na tomto vozidle škodu. Vlastníkom a držiteľom osobného motorového vozidla, ktorým
bola škoda spôsobená ku dňu 18.11.2013 bol žalovaný v I. rade. Rovnako nebolo sporné, že žalovaný v I. rade v čase dopravnej nehody nemal uzatvorenú zmluvu o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Rovnako nik zo strán sporu nespochybňoval výplatu poistného z poistného garančného fondu žalobkyňou.
11.2. Vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu, súd rozhodol ohľadom žalovanej v II. rade tak, že túto zaviazal na zaplatenie sumy 842,-- € v zmysle znaleckého posudku s tým, že vo výške 216,-- € je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi túto sumu spoločne a nerozdielne so žalovaným v I. rade, ktorému táto povinnosť bola uložená rozhodnutím súdu prvej inštancie dňa 26.9.2017, právoplatným dňa 7.12.2017 spolu s príslušenstvom. Vo zvyšku zaviazal súd oboch žalovaných k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 626,-- € (842,-- - 216,--) spolu s príslušenstvom, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
11.3. Pokiaľ ide o zvyšok sumy čiastku 626,-- € o povinnosti zaplatenia ktorej rozhodol súd tak voči žalovanej v II. rade ako pasívne vecne legitimovanej, aj vo vzťahu ku žalovanému v I. rade, opätovne vychádzal súd prvej inštancie z rozhodnutia a vysloveného právneho názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici, kde súd druhej inštancie považoval za nesprávne rozhodnutie, ktorým súd zamietol žalobu voči žalovaným v prevyšujúcej časti sumy 216,-- €. Súd druhej inštancie poukazoval na závery znaleckého posudku č. 4/2017 vypracovaného Ing. Romanom Blišťanom, znalcom z odboru doprava cestná, odvetvie nehody v cestnej premávke, technický stav cestných vozidiel, odhad hodnoty cestných vozidiel, z ktorého vyplývalo, že „opravou vozidla, ktorú vykonal Autoservis E. Q. - Autokarosáreň nebolo vozidlo uvedené do pôvodného stavu aký malo pred poistnou udalosťou zo dňa 18.11.2013, preto náklady na opravu vo výške 216,-- € nepredstavujú výšku škody na vozidle. V uvedenej súvislosti znalec v predmetnom znaleckom posudku uviedol, že má za to, že pre rozhodnutie súdu je potrebné vypočítať škodu na vozidle tak ako je to určené vyhláškou MS SR o stanovení všeobecnej hodnoty majetku č. 492/2004 Z.z., príloha č. 6, kapitola C, stanovenie výšky škody na vozidlách. Výška škody podľa vyhlášky sa vypočíta ako tzv. skutočná škoda. Takto vypočítaná výška škody na vozidle Opel Vectra, ev.č. ZV XXX CA, VIN: V predstavuje k rozhodnému dňu 18.11.2013 čiastku 842,-- € s DPH“. Pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol v prvom rozhodnutí o výške skutočných nákladov servisu vykonávajúceho opravu poškodeného motorového vozidla v sume 216,-- €, nepostupoval podľa názoru odvolacieho súdu so závermi znaleckého posudku. Súdom druhej inštancie bolo uložené okresnému súdu zopakovať dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne a dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 CSP tak jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti.
11.4. S poukazom na právny názor vyslovený odvolacím súdom, súd vychádzal pri posúdení výšky regresného nároku zo záverov znaleckého posudku č. 4/2017, vypracovaného znalcom Ing. Romanom Blišťanom, znalcom z odboru doprava cestná, odvetvie nehody v cestnej premávke, technický stav cestných vozidiel, odhad hodnoty cestných vozidiel, kde stanovil skutočnú škodu vozidla Opel Vectra v čase dopravnej nehody patriacu H. E. na čiastku 842,-- €. Pokiaľ teda žalobu v prevyšujúcej časti nad sumu 216,-- € zamietol, zmenil rozhodnutie a vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 626,-- €, na zaplatenie ktorej zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne.
11.5. Okrem sumy 842,-- € ako skutočnej škody v zmysle záverov znaleckého posudku, ktorá vznikla na osobnom motorovom vozidle poškodeného, žiadala žalobkyňa priznať aj zákonný úrok z omeškania od 6.4.2014 do zaplatenia. Aj v tejto časti súd žalobe vyhovel a priznal žalovanej zákonný úrok z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1, veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z.. Podľa výzvy adresovanej žalovaným mali sumu uplatňovanú titulom regresného nároku zaplatiť žalovanej do 5.4.2014. Dňom nasledujúcim sa dostali do omeškania a od uvedeného dátumu im prináležal aj nárok na zákonný úrok z omeškania.
12. Žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.042,69 €. Úspešný bol v sume 842,-- €. Aj napriek vyslovenému právnemu názoru odvolacím súdom žalobca v prevyšujúcej časti nad sumu 842,-- € nezobral žalobu späť, preto súd o nej ako o nedôvodnej rozhodol tak, že v prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta (1.042,69 € - 842,-- €).
13. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
14. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
15. V konaní bola žalobkyňa pomerne úspešná. Pomer úspechu k neúspechu predstavuje 61,50%. Dostala 842,-- € čo predstavuje 80,75%, nedostala 200,69 € čo predstavuje 19,25%. Pomer úspechu k neúspechu tak predstavuje súdom priznaných 61,50% (80,75 - 19,25). Súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu jej úspechu 61,50%, ktoré žalovaní sú povinní uhradiť do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške trov konania (§ 262 ods. 2 CSP).
15.1. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie, ktoré bolo pokryté čiastočne zo záloh zložených stranami sporu a to žalovaným v I. rade a žalovanou v II. rade. Časť trov bola hradená predbežne z rozpočtových prostriedkov štátu, pričom ide o sumu 5,61 €. Vzhľadom na pomer úspechu žalobkyne voči žalovaným I. a II. súd rozhodol o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že o výške, ktorú žalobkyňa zaplatí na účet tunajšieho súdu (suma 5,61 €) bude rozhodnuté tak ako o výške trov strán sporu s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súdnou úradníčkou.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).