Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoPr/2/2020

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: Q. V. A., V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. F. XX, XXX XX V., občan SR, zast. JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, AK so sídlom Kuzmányho 4, 036 01 Martin, proti žalovanému: Občianske združenie Vidiecky parlament na Slovensku, so sídlom Kapitulská 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 803 174, zast. JUDr. Máriom Buksom, právne služby, s. r. o., AK so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. - 123 zo dňa 18. 11. 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. - 123 zo dňa 18. 11. 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou dohody o pracovnej činnosti, zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, a to v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady (výrok II.). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, bola dňa 31. 05. 2018 uzatvorená Dohoda o pracovnej činnosti č. 01/2018, a to na dobu určitú do 31. 05. 2019 v zmysle . Žalobca u žalovaného pracoval na základe vyššie uvedenej dohody o pracovnej činnosti na pracovnej pozícii Expert na problematiku mladých, odborný garant, metodik v rámci projektu Vidiecka mládež v regióne, pričom dohoda o pracovnej činnosti bola uzatvorená na obdobie od 01. 06. 2018 do 31. 05. 2019. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď dohody zo dňa 13. 11. 2018, ktorú doručoval žalobcovi ako doporučený list, o čom sa žalobca dozvedel na základe oznámenia o uložení zásielky zo dňa 15. 11. 2018, pričom pri pokuse o vyzdvihnutie predmetnej zásielky na pošte sa žalobca dozvedel, že doporučený list už bol vrátený odosielateľovi (žalovanému) z dôvodu, že tento výslovne požadoval lehotu na vyzdvihnutie jeden kalendárny deň. Doporučený list bol doručovaný žalobcovi dňa 15. 11. 2018 (štvrtok) a zásielka bola vrátená odosielateľovi (žalovanému) dňa 19. 11. 2018 (pondelok), ktorú vrátenú zásielku si žalovaný prevzal na pošte dňa 21. 11. 2018. Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o úložnú dobu v dĺžke 1 deň, poštový poriadok nevylučuje, na základe požiadavky klienta, dohodnúť si úložnú dobu aj v takejto dĺžke, pričom poukázal, že podľa doterajšej súdnej praxe vyšších súdnych autorít bolo viackrát judikované, že zásielka sa v takýchto prípadoch považuje za doručenú už dňom uloženia na pošte a oznámením uloženej zásielky predpísaným spôsobom (v zmysle poštového poriadku) adresátovi. Súd prvej inštancie v bode 15 odôvodnenia uviedol, že zákonodarca upravil nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnanca ustanovením , kde neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Z obsahu vety prvej

však jednoznačne vyplýva, že táto možnosť (aplikácia a nasl. ) v prípade, ak bola uzatvorená medzi zamestnancom a zamestnávateľom Dohoda o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ani nie je možná. Neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa môže domáhať len zamestnanec, ktorý uzatvoril pracovný pomer so svojim zamestnávateľom štandardným spôsobom upraveným v prvej časti , - 84. Ďalej vyslovil, že práve z vyššie uvedeného dôvodu, kedy zákonodarca neumožňuje žalobcovi domáhať sa svojho práva takýmto spôsobom, ako sa tu dožadoval v predmetnom spore, súd žalobu v celom rozsahu zamietol (bod 16 odôvodnenia). O trovách rozhodol podľa pri aplikácii ust. a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu z dôvodov v zmysle písm. d/, keď podľa žalobcu konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a a , keď žalobca má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca u žalovaného pracoval na základe Dohody o pracovnej činnosti č. 01/2018 zo dňa 31. 05. 2018, pričom táto dohoda bola uzavretá na dobu určitú od 01. 06. 2018 do 31. 05. 2019. Na základe oznámenia o uložení zásielky sa žalobca dozvedel že mu bol zo strany žalovaného doručovaný doporučený list s odbernou lehotou na vyzdvihnutie zásielky 18 kalendárnych dní. Keď si išiel predmetnú zásielku vyzdvihnúť na poštu, dozvedel sa, že doporučený list už bol vrátený späť odosielateľovi, t. j. žalovanému, a to z dôvodu, že tento výslovne požadoval lehotu na vyzdvihnutie jeden kalendárny deň. Neskôr sa od žalovaného žalobca dozvedel, že mu bola zasielaná výpoveď z dôvodu, že nespĺňa predpoklady na výkon pracovnej pozície. V dôsledku uvedeného žalobca vyzval žalovaného dňa 18. 01. 2019 na vyplatenie ušlej mzdy, bezdôvodného obohatenia, náhrady škody a nákladov spojených s uplatnením a vymáhaním vznesených nárokov v celkovej výške 5.450,- Eur. Súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že zákonodarca neumožňuje žalobcovi domáhať sa svojho práva spôsobom, akým sa dožadoval v predmetnom spore, t. j. podaním žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle a nasl. . Uvedený názor je však v zjavnom rozpore s ust. , podľa ktorého spory vyplývajúce z tejto dohody sa prejednávajú rovnako ako spory z pracovného pomeru. Žalobca pritom v konaní preukázal prostredníctvom predloženej e-mailovej komunikácie, že sa domáhal u žalovaného prideľovania práce v zmysle uzatvorenej dohody, hoci z hľadiska posudzovania platnosti skončenia pracovného pomeru je podstatné iba to, že zmluvná strana svoj nesúhlas s výpoveďou uplatnila žalobou na súde v lehote stanovenej v . Má za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, ktoré nevyplývajú z predložených listinných dôkazov. Nesprávne sú tak aj skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Súd sa náležite nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je kľúčové pre právne posúdenie veci. Zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutie súdu považuje za nesprávne, nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Poukázal na ust. , podľa ktorého spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy, ktoré ustanovenie možno prepojiť s ust. , čo znamená, že aj spory z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru prejednávajú a rozhodujú súdy, a to rovnakým spôsobom ako spory z pracovného pomeru. Vynára sa právna otázka možnosti podania žaloby o neplatnosť skončenia dohody. Poukázal na to, že ust. sa na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru nevzťahuje cez , keďže v ňom nie je priamo uvedené. Žalobca však zastáva názor, že ak sa spory z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru prejednávajú rovnako ako spory z pracovného pomeru, musí tu byť možnosť aplikovať na prerokovanie a rozhodnutie rovnaké pravidlá ako pri sporoch z pracovného pomeru. V opačnom prípade by sa totiž mohli aplikovať len normy občianskeho práva, v dôsledku čoho by platila všeobecná premlčacia lehota na podanie žaloby, čím by zamestnanec vykonávajúci prácu mimo pracovného pomení mohol byť zvýhodnený oproti zamestnancovi v pracovnom pomere. Predostretý výklad by tak nepochybne vyvolával právnu neistotu, čo rozhodne nebolo zámerom zákonodarcu. V napokon neexistuje žiadny odkaz na realizáciu vyššie uvedenej alternatívy. Ak by bol prijatý názor súdu, konkretizovaný v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku, uvedené by v praxi znamenalo, že by boli spod súdneho prieskumu vylúčené všetky žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovnoprávneho vzťahu založeného dohodou o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to iba z dôvodu, že sa na ne nevzťahuje , pričom iné ustanovenie osobitne neupravuje podmienky podania

takejto žaloby na súd. I keď sa ochrana slabšej strany vzhľadom na posilnenú zmluvnú voľnosť pri uzatváraní týchto právnych vzťahov uplatňuje v značne menšej miere, predmetné stanovisko súdu je v rozpore so základnými zásadami pracovného práva, kde základnou funkciou pracovného práva je čo najväčšia možná ochrana zamestnanca ako slabšej strany vo všetkých pracovnoprávnych vzťahoch a nielen v tých, ktoré sú založené pracovnou zmluvou. Poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR v obdobnej veci, ale v kontexte odlišnej právnej úpravy sp. zn. . Súd prvej inštancie mal na podklade dôkazov vykonaných v konaní dostatočne preukázanú oprávnenosť uplatneného nároku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobe žalobcu vyhovel alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ust. explicitne a bez možností rozširovania výkladu uvádza, ktoré ustanovenia sa vzťahujú na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. aj dohody o vykonaní práce, pričom ustanovenia a nasl. sa na právny režim dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru nevzťahujú. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že v zmysle sa má spor o neplatnosť výpovede dohody o pracovnej činnosti prejednávať ako spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa a nasl. , žalovaný trvá na tom, že mal nijako neobmedzené právo podľa skončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou, a to aj bez udania dôvodu. O skončení pracovného pomeru a jeho dôvodoch žalobca vopred vedel, a preto sa cielene vyhýbal komunikácii so žalovaným, a preto ani neprevzal zásielku, ktorou mu bola výpoveď dohody o pracovnej činnosti zo dňa 13. 11. 2018 doručovaná. Žalovaný neskončil dohodu o pracovnej činnosti so žalobcom svojvoľne, túto musel skončiť z objektívnych dôvodov, pretože žalovaný nespĺňal podmienku dosiahnutého vzdelania, o čom žalobca vedel, žalovaného dlhodobo zavádzal o tom, že ju spĺňa a až keď vyšlo nepochybne najavo, že túto podmienku nespĺňa - nedosiahol vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, čo žalobca priznal, musel mu žalovaný dať výpoveď. Navyše žalobca si neplnil riadne svoje pracovné povinnosti, čo mohol byť ďalší dôvod na danie výpovede. Spôsob doručenia výpovede dohody o skončení pracovnej činnosti žalobca opakovane spochybňuje, žalobca namietal v podanej žalobe, že mu táto výpoveď nebola doručená, pretože na poštovú zásielku odosielanú žalovaným, ktorej obsahom bola výpoveď, dal žalovaný len 1-dňovú úložnú lehotu, pričom žalobca akoby rátal s inou dlhšou 18-dňovou úložnou lehotou. Podstatné však je, že je nepochybné, že uloženie zásielky žalovaného, ktorej obsahom bola výpoveď dohody o pracovnej činnosti, na pošte bolo žalobcovi riadne oznámené. Žalobca sa v čase doručovania zásielky, ktorej obsahom bola výpoveď, zdržiaval v mieste svojho bydliska. Uloženie zásielky na pošte mu bolo riadne oznámené a mal možnosť si ju prevziať. Tieto skutočnosti žalobca doteraz nespochybnil. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa uvádza, že pre začiatok plynutia výpovednej doby podľa je rozhodujúci moment uloženia zásielky do poštovej schránky adresáta, kedy je poštová zásielka považovaná za doručenú. Hodením oznámenia o uložení zásielky do poštovej schránky adresáta tento nadobúda objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu a začatie plynutia výpovednej doby nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky. Poukázal na ust. a . Žalobca nemá právo domáhať sa toho, aby zamestnávateľ doručoval takúto zásielku s tým, že ako adresát bude mať 18-dňovú alebo inú lehotu na prevzatie uloženej zásielky. To, že si poštový podnik svojim interným predpisom určí lehotu, po ktorú bude čakať, či si adresát zásielku, ktorú si neprevzal a ktorej uloženie na pošte mu bolo oznámené, prevezme alebo túto vráti odosielateľovi, nemá vplyv na to, či je zásielka riadne doručená podľa ustanovení alebo . Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava tvrdení uvedených v písomných podaniach realizovaných v priebehu konania vrátane odvolania žalobcu. Tvrdenia žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu považuje za nepodložené a celkom zjavne účelové, a to predovšetkým vyjadrenie, že žalobca si neplnil riadne svoje pracovné povinnosti, čo mohol byť tiež dôvod výpovede. Spôsob doručenia výpovede dohody o skončení pracovnej činnosti v tomto prípade nemožno považovať za riadny. Zdôraznil, že 1-dňová úložná lehota (určená žalovaným) na vyzdvihnutie tak zásadného dokumentu, ako je výpoveď dohody o pracovnej činnosti, je v rozpore s dobrými mravmi. Štandardná lehota na vyzdvihnutie zásielky je pritom 18 dní, čo potvrdil aj

žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že výpoveď nebola žalobcovi doručovaná „do vlastných rúk“, čo je neakceptovateľné.

5. Krajský súd, ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením a , bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením a contrario. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je žalobcom dôvodne napadnutý s poukazom na ust. , a preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec podľa vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom, odvolaním žalobcu a následnými vyjadreniami sporových strán, odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie jednak nedostatočne odôvodnil rozsudok, v dôsledku čoho je rozsudok súdu prvej inštancie arbitrárny a nepreskúmateľný a jednak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal ani s aplikáciou ust. , pričom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol len strohým poukazom na ust. a , s poukazom na to, že podľa názoru súdu prvej inštancie sa zamestnanec, ktorý uzatvoril so zamestnávateľom dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, nemôže domáhať jej neplatnosti, keď neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa môže domáhať len zamestnanec, ktorý uzavrel pracovný pomer so svojím zamestnávateľom štandardným spôsobom upraveným v prvej časti v až , na základe čoho súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca sa nemôže domáhať svojho práva spôsobom ako sa dožadoval v predmetnom spore. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na ust. , z ktorého jednoznačne vyplýva, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovnoprávny vzťah založený dohodou o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pričom z uvedeného ustanovenia nepochybne vyplýva, že na tento pracovnoprávny vzťah sa vzťahujú ustanovenia prvej časti , t. j. až , teda na tento pracovnoprávny vzťah je potrebné aplikovať aj ust. , ktorý upravuje doručovanie písomností zo strany zamestnávateľa ( a ), z ktorého nepochybne vyplýva, že písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinnosti zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte, alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia , písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Súd prvej inštancie však právne posúdenie zisteného skutkového stavu v zmysle a nevykonal, pričom žalobca už v podanej žalobe tvrdil, že sa na základe oznámenia o uložení zásielky zo dňa 15. 11. 2018 dozvedel, že mu bol zo strany žalovaného doručovaný doporučený list s odbernou lehotou na vyzdvihnutie 18 kalendárnych dní a tento dôkaz - oznámenie o uložení zásielky žalobca k žalobe aj pripojil (v spise na č. l. 5). Súd prvej inštancie sa však žiadnym spôsobom s tvrdením žalobcu, ako aj s pripojeným listinným dôkazom, z ktorého vyplýva, že výpoveď doručoval zamestnávateľ, t. j. žalovaný zamestnancovi, t. j. žalobcovi ako doporučený list nevysporiadal. Práve z dôvodu, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevykonal právne posúdenie v zmysle a , hoci sa táto písomnosť týkala zániku dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru výpoveďou v súlade s ust. , ktorý špeciálne upravuje dohodu o pracovnej činnosti, pričom v zmysle v prípade, ak spôsob skončenia nevyplýva priamo z uzatvorenej dohody, možno ju skončiť dohodou účastníkov k dohodnutému dňu a jednostranne len výpoveďou bez uvedenia dôvodu s 15 dennou výpovednou dobou, ktorá sa začína dňom, v ktorom sa písomná výpoveď doručila. Žalovaný ako zamestnávateľ mohol teda nepochybne v súlade s ustanovením jednostranne vypovedať dohodu o pracovnej činnosti uzatvorenú so žalobcom, a to aj bez uvedenia dôvodu s tým, že výpovedná doba je 15- dňová a táto začína dňom, v ktorom sa písomná výpoveď doručila žalobcovi. Práve s prihliadnutím aj k citovanému ustanoveniu bolo nevyhnutné vykonať právne posúdenie aj otázky riadneho doručenia výpovede, ktorú dal žalovaný žalobcovi pri právnom posúdení v zmysle a . Je potrebné v súdenej veci prihliadať aj na ust. , pričom upravuje všeobecné podmienky uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (vrátane dohôd o pracovnej činnosti) a spôsob riešenia sporov vyplývajúci z týchto dohôd. Z ust.

ods. 5 vyplýva, že spory vyplývajúce z tejto dohody sa prejednávajú rovnako ako spory z pracovného pomeru. Pričom v súlade s ust. spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú súdy. Je nepochybné, že v súdenej veci sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor, pričom vychádzajúc z definície pracovnoprávnych vzťahov ako právnych vzťahov, ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a právnych povinností všeobecne ustanovených a zabezpečených normami pracovného práva je možné konštatovať, že spory z týchto vzťahov vznikajú tým, že tieto subjekty porušujú tieto práva alebo nedodržiavajú svoje povinnosti. Všeobecne platí, že realizácia subjektívnych práv a právnych povinností v pracovnoprávnych vzťahoch je jednou z najdôležitejších foriem realizácie práva. Pri tejto realizácii častokrát dochádza k prekročeniu ustanovených oprávnení a tým aj k zneužitiu práva ako takého. Vychádzajúc zo základných zásad , z článku 2 vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Pracovné právo ako samostatné odvetvie právneho poriadku počíta aj s touto situáciou a upravuje vo svojich normách niekoľko postupov na riešenie vzniknutých sporov. V tejto súvislosti treba mať na zreteli, že zamestnanec sa aj v zmysle ustanovení až , považuje za „slabšieho“ účastníka pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa jedná o spor s ochranou slabšej strany. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie, že vzhľadom k tomu, že v ust. vety prvej nevyplýva možnosť aplikácie ust. , ktorý upravuje nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, nemôže sa žalobca domáhať svojho práva spôsobom, ako sa dožadoval a práve preto žalobu žalobcu zamietol, keďže zároveň ust. upravuje, že spory vyplývajúce z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda vrátane dohody o pracovnej činnosti sa prejednávajú rovnako ako spory z pracovného pomeru. Za situácie, že v ustanovení upravuje možnosť jednostrannej výpovede bez uvedenia dôvodu, tak ako odvolací súd uvádzal vyššie, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi, ktorý uzavrel pracovnoprávny vzťah so zamestnávateľom v zmysle tým, že súd nevykoná súdny prieskum skutkového stavu veci a náležité právne posúdenie, a to práve s poukazom na to, že žalobca už v žalobe tvrdil a aj listinným dôkazom preukázal, že pri skončení dohody o pracovnej činnosti výpoveďou zo strany zamestnávateľa bolo potrebné aplikovať ust. a , ktorý sa v zmysle na pracovnoprávny vzťah založený medzi stranami sporu dohodou o pracovnej činnosti vzťahuje. Keďže súd prvej inštancie sa s takto zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením vôbec nezaoberal, z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie to vôbec nie je zrejmé, svojím postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorých nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a to s prihliadnutím aj na odvolaciu námietku žalobcu v podanom odvolaní, keď namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny, ktorej námietke odvolací súd, po oboznámení sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, musí prisvedčiť, keď súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal skutkovým stavom rozhodným pre právne posúdenie veci s prihliadnutím práve aj na ust. , čo sa týka otázky doručovania výpovede do vlastných rúk žalobcovi. V tomto smere súd neuviedol žiadne vysvetlenie, z akých dôvodov nevykonal aj právne posúdenie v zmysle a , ktoré právne posúdenie by pre rozhodnutie súdu vzhľadom na zistený skutkový stav, tak ako vyplýva z obsahu spisu bolo zásadné.

7. Odvolací súd však zároveň poukazuje na znenie rozsudočného návrhu vo vzťahu k návrhu žalobcu, ktorým sa domáha určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený dohodou o pracovnej činnosti zo dňa 31. 05. 2018 aj naďalej trvá, pričom poukazuje na to, že medzi stranami sporu vznikol pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, ktorý mal trvať do 31. 05. 2019.

8. V ďalšom konaní súd prvej inštancie náležite uvedie zistený skutkový stav, vykoná právne posúdenie na základe zisteného skutkového stavu aj v súlade s ust. a , následne znova rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ust. tak, aby odôvodnenie svojho rozhodnutia súdu prvej inštancie netrpelo vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti.

9. Vzhľadom na už hore uvedené odvolací súd s poukazom na ust. zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa .

10. V súlade s ust. rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania v novom rozhodnutí o veci.

11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( až c/ ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).