Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Sa-35-2019.pdf
PDF · 123.77 KB
Case nature
Area
Subarea
28Sa/35/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci žalobkyne: T. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, XX-XXX F., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 46 889 124, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 17384-3/2018-BA zo dňa 14.02.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobkyni, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím číslo: 51011-1/2015-CA zo dňa 23.09.2015 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení) rozhodla tak, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.12.2013 do 31.01.2014 podľa slovenskej legislatívy. Poukázala pritom na nariadenie EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) a nariadenie EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie). Poukázala na čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, ďalej na čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo dňa 27.08.2015 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej ZUS), Oddzial w Rybniku, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti jej nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM, s.r.o. od 01.12.2013 do 31.01.2014 podľa slovenskej legislatívy.
2. Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodol žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím číslo: 17384-3/2018-BA zo dňa 14.02.2018 jej odvolanie zamietol v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca potvrdil. V odôvodnení uviedol, že zamestnávateľ MANIOM, s.r.o. prihlásil zamestnankyňu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 01. decembra 2013 do 31. januára 2014. Uviedol, že v situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia. Poukázal na čl. 13 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia a čl. 16 ods. 1, 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Ďalej sa zaoberal pojmom zanedbateľné činnosti a konštatoval, že osoba, ktorá vykonáva
činnosti zanedbateľného rozsahu v jednom členskom štáte a pracuje aj v inom členskom štáte, sa nepovažuje za osobu zvyčajne vykonávajúcu činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch a preto sa na ňu nevzťahuje čl. 13 základného nariadenia. Ďalej poukázal na to, že 27. augusta 2015 bolo doručené Sociálnej poisťovni zo strany ZUS, Oddelenie v Rybniku oznámenie, ktorým ZUS určila, že žalobkyňa podlieha v období od 07. februára 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky a z ktorého vyplýva, že závislá činnosť pre MANIOM, s.r.o. je zanedbateľného charakteru, a teda určuje, že menovaná bude v súlade s čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia podliehať od 07. februára 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska žalobkyne v spolupráci so Sociálnou poisťovňou rešpektujúc postupy určené v čl. 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaná bude v tomto období podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Námietky žalobkyne v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Registračný list fyzickej osoby - prihláška nemôže deklarovať vznik povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala správnu žalobu žalobkyňa. Namietala, že žalovaný konal v rozpore s čl. 16 vykonávacieho nariadenia, keď vydal predčasne rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy bez ohľadu na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Zdôraznila, že v rozpore s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vydala predbežne rozhodnutie o nevzniku povinných poistení žalobkyne, nakoľko toto rozhodnutie bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané už dňa 23. septembra 2015, t.j. pred uplynutím ustanovenej dvojmesačnej lehoty, ktorá mala v zmysle tohto ustanovenia uplynúť najneskôr až 27. októbra 2015. Poukázala ďalej na rozsudok NS SR č.k. 9Sžso/160/2015 z 27.09.2015 a 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.02.2016. Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelov nariadení ako aj zo slovenského právneho poriadku. Poukázala na rozsudok NS SR č.k 1Sžso/8/2016 zo dňa 12.12.2017 a v jeho kontexte uviedla, že skutočnosť, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na oznámenie príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne, nemožno vyhodnotiť tak, že zo strany príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne došlo vo vzťahu k žalobcovi k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy. Napadnuté rozhodnutie navyše nesprávne obsahuje citáciu čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, ktorý sa aplikuje na situáciu, kedy zamestnanec vykonáva zamestnaneckú činnosť súčasne na území dvoch alebo viacerých členských štátoch EÚ, pričom žalobkyňa na území Slovenskej republiky bola prijatá do pracovného pomeru, ale v tom istom čase v Poľskej republike vykonávala samostatne zárobkovú činnosť. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje náležitosti v zmysle § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, rovnako ako prvostupňové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom pre napadnuté rozhodnutie, preto ho považovala za neodôvodnené a formalistické. Tvrdené skutočnosti treba posudzovať individuálne. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadne individuálne skutočnosti, ktoré by boli podkladom pre jeho vydanie, na základe ktorých malo dôjsť k údajnému definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, neuvádza. Ďalej namietala, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenie právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v Praktickej príručke - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadala rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
4. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 30.03.2020. Poukázal na to, že podľa čl. 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bol povinný uznať dokument vydaný poľským ZUS, ktorý mu došiel dňa 27. augusta 2015, ktorým ZUS určil, že žalobkyňa od 07.02.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa s poukazom na prezumpciu správnosti šetrení ako aj poskytnutých údajov zo strany ZUS a berúc do úvahy skutočnosť, že je viazaná zisteniami a závermi ZUS, súhlasila s určením poľskej legislatívy ako uplatniteľnej, keď ZUS vyhodnotila výkon
zamestnaneckej činnosti žalobcu na území SR ako marginálny. Tým sa stalo určenie definitívnym v zmysle čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Žalovaný v žiadnom prípade neposudzoval marginálnosť pracovnej činnosti žalobkyni na území SR ako to namieta žalobkyňa. Sociálnej poisťovni bolo určenie poľskej legislatívy doručené dňa 27.08.2015 a keďže nemala proti takejto určenej legislatívy žiadne námietky, nič jej nebránilo vo vydaní prvostupňového rozhodnutia. Žiadal, aby súd žalobu zamietol.
5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.
6. Ďalší účastník sa k žalobe žalobkyne nevyjadril.
7. Podaním zo dňa 11.02.2019, ktoré došlo správnemu súdu 15.03.2019, právny zástupca žalobkyne, ktorý podal správnu žalobu - V4 Legal, s.r.o., jej vypovedal plnú moc na zastupovanie v konaní pred správnym súdom.
8. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) a contrario v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná zápisnica.
9. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. SSP v konaní o žalobe v sociálnych veciach, pričom nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle žalobných bodov a ani sám nezistil dôvody na jeho zrušenie (§ 203 ods. 2 SSP), preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.
10. Zo správneho spisu vyplýva, že žalobkyňa bola Registračným listom FO prihlásená ako zamestnanec do registra Sociálnej poisťovne odo dňa 01.02.2013 do 31.10.2013 ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM, s.r.o.. Na základe výzvy správneho súdu žalovaný predložil registračné listy FO - prihlášku a odhlášku, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa bola následne prihlásená do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM, s.r.o. od 01.12.2013 a odhlásená dňa 31.01.2014. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že Sociálnej poisťovni bolo dňa 27.08.2015 doručené oznámenie Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, Oddzial v Rybniku zo dňa 24.08.2015, ktorým ZUS oznámila žalovanému, že listom zo dňa 29.04.2013 rozhodla, že od 07.02.2013 bude pre Alinu Wrotny použitá poľská legislatíva na základe čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 ako zamestnanca firmy MANIOM, s.r.o.. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu namietala, že jeho odôvodnenie je nedostatočné a formalistické. Prvostupňový orgán neuviedol žiadne šetrenia, ktoré by odôvodňovali stotožnenie sa s určením poľskej legislatívy podľa rozhodnutia ZUS. Namietala, že prvostupňový správny orgán mal pred prijatím tohto určenia zistiť skutkový stav pre rozhodnutie vo vzťahu k určeniu uplatniteľnej legislatívy. Mala za to, že prvostupňový správny orgán konal v rozpore s nariadením, keď nerozhodol o uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky, pričom za účelom preukázania/nepreukázania reálneho výkonu činnosti na území SR skutkový stav nebol úplne a riadne zistený.
11. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 03.03.2018 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
12. V prvom rade je potrebné konštatovať, že predmetom dokazovania v preskúmavanom administratívneho konaní neboli tie skutočnosti, ktoré by boli inak relevantné pri rozhodovaní o uplatniteľnej legislatíve (o ktorej napadnuté rozhodnutia však nerozhodovali), teda aký charakter mali činnosti vykonávané žalobkyňou pre zamestnávateľa MANIOM, s.r.o. na území Slovenskej republiky, napr. či boli marginálneho charakteru. Dôvod na vydanie prvostupňového a napadnutého rozhodnutia bol ten, že pred ich vydaním došlo k definitívnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni rozhodnutím poľského orgánu sociálneho zabezpečenia ZUS, ktoré sa stalo definitívnym v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.
13. Čo sa týka námietky, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané predčasne ešte pred uplynutím lehoty na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, správny súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Prvostupňové správne rozhodnutie zobralo za skutkový základ oznámenie ZUS zo dňa 24.08.2015 o určení poľskej uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu, ktoré došlo žalovanému 27.08.2015. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané 23. septembra 2015, t.j. skutočne pred uplynutím dvojmesačnej lehoty na prípadné odmietnutie predbežného určenia uplatniteľných právnych predpisov zo strany žalovaného. Pokiaľ prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v čase, keď predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa ešte nestalo definitívnym, išlo o procesné pochybenie, ktoré však nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ by totiž v priebehu dvojmesačnej lehoty na odmietnutie predbežného určenia bolo došlo k úkonu zo strany
žalovaného, ktorým by neprijal toto určenie alebo zaujal vo veci odlišné stanovisko, táto skutočnosť by sa musela odraziť vo výroku odvolacieho rozhodnutia, t.j. napadnutého rozhodnutia, ktoré by muselo reflektovať na daný právny úkon. Keďže však v dvojmesačnej lehote na odmietnutie predbežného určenia k takémuto úkonu nedošlo, predbežné určenie sa stalo definitívnym v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia a nič nebránilo žalovanému vychádzať z tohto definitívneho určenia a potvrdiť prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne. V čase vydania druhostupňového rozhodnutia totiž už táto rozhodná skutočnosť, t.j. definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu, objektívne existovala. Žalovaný mal dokonca povinnosť podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení naň prihliadať a tento vyhodnotiť, čo sa i stalo. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na všeobecnú doktrínu správneho konania, podľa ktorej prvostupňové a druhostupňové správne konanie v zásade tvorí jeden celok. Uvedenú zásadu je potrebné použiť aj na konanie podľa zákona o sociálnom poistení. V zmysle rozsudku NS SR č.k. 1Sžso/56/2013 zo dňa 18.11.2014 sa sociálne nedávkové konanie prísne nerozdeľuje do dvoch navzájom oddelených konaní, ale tak konanie pred prvostupňovým ako aj odvolacím orgánom tvorí jeden celok navzájom prepojených konaní. Z uvedeného vyplýva, že ak sa v konaní pred odvolacím správnym orgánom zistí nová skutočnosť, nič nebráni odvolaciemu orgánu ju vyhodnotiť, právne naopak má povinnosť vyhodnotiť každú zistenú skutkovú okolnosť.
14. Správny súd tiež konštatuje, že by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti administratívneho konania, aby len z toho dôvodu, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia nebolo ešte určenie uplatniteľných právnych predpisov definitívne, ale len predbežné, avšak v čase vydania napadnutého rozhodnutia už bolo určenie definitívne, odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie. K zrušeniu rozhodnutia v zásade nedochádza preto, aby sa len formálne zopakoval procesný postup, ktorý vo svojom dôsledku nemôže priniesť iné rozhodnutie ako tomu bolo v pôvodnom konaní (uvedené platí nielen pre súdny prieskum, ale aj pre odvolacie správne konanie).
15. Ďalej správny súd vyhodnotil žalobnú námietku, že v prípade, ak bola uplatniteľná legislatíva už definitívne určená, Sociálna poisťovňa nemá právomoc konať a rozhodovať a zároveň námietku, že v danom prípade nedošlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy poľským ZUS.
16. Súd musí konštatovať, že tieto dve námietky sú logickom rozpore. Na jednej strane žalobkyňa namieta procesný postup žalovaného práve preto, že došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, a pretože právomoc v celom rozsahu prešla na poľský ZUS, nemá žalovaný žiadnu právomoc rozhodovať vo veci uplatniteľnej legislatívy, na druhej strane ale konštatuje, že k definitívnemu určeniu na poľskej strane nedošlo. Z tohto uhla pohľadu sa tieto námietky javia ako účelové, podriadené snahe odôvodniť akýmkoľvek spôsobom zrušenie napadnutého rozhodnutia.
17. Čo sa týka námietky, že pokiaľ došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy orgánu ZUS, potom Sociálna poisťovňa nemá právomoc rozhodovať o určení uplatniteľnej legislatívy, s týmto tvrdením, ktoré je v súlade so súdnou praxou, sa správny súd stotožňuje. Pokiaľ došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, toto je pre súd záväzné (rovnako rozsudok NS SR sp.zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány rovnako ako súdy musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Pokiaľ však u Sociálnej poisťovne bol začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky - Registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo príslušným orgánom definitívnym spôsobom určené, že pre žalobkyňu platí poľská legislatíva, potom je potrebné formálnym spôsobom ukončiť toto konanie vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobkyňu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.12.2013 a odhlásil dňom 031.01.2014. Pokiaľ za toto obdobie však pre žalobkyňu platí poľská legislatíva, potom je potrebné deklarovať, že v tomto období nebola poistencom na území Slovenskej republiky, pretože nemôže byť zároveň poistencom na územiach dvoch členských štátov. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín sporná situácia, keď na jednej strane bolo rozhodnuté o určení poľskej legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobkyne ju prihlásil v tom období do registra poistencov Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s období, v ktorom bola určená poľská legislatíva. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený.
18. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobkyni, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobkyne na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobkyňu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2,3 nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení zo dňa 24.08.2015 doručenom žalovanému. Že na otázku marginálneho charakteru práce žalobkyne na Slovensku žiadne dokazovanie nevykonával, vyplýva nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho spisu. Ak potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.
19. Ďalej v súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobkyňa, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, čím v konečnom dôsledku deklarovala nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať, keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne procesné ustanovenia zákona, hoci právomocou konať vo veci samej nedisponuje.
20. K tomuto bodu správny súd dodáva, že zákon o sociálnom poistení špecificky, rozdielne od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať § 30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku (§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a špecificky pre konanie podľa zákona o sociálnom poistení upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení), pričom daný prípad nie je možné subsumovať pod žiaden z týchto spôsobov. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobkyni od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v danej veci mohol aplikovať.
21. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať v zmysle žalobkyňou citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď sa v správnom spise nenachádzal dôkaz o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorý by sa týkal konkrétne žalobkyne. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretovala žalobkyňa, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu a to preukázania dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože uplatniteľná legislatíva mala byť založená dohodou v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia, avšak zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Rovnako na daný prípad nie je aplikovateľný ani rozsudok NS SR č.k. 1Sžso/8/2016 zo dňa 12.12.2017, ktorý sa taktiež týka iného skutkového stavu, keď k určeniu uplatniteľnej legislatívy malo dôjsť na základe dohody v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.
22. Ďalej sa súd zaoberal námietkou, že oznámenie príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne nemožno vyhodnotiť tak, že zo strany príslušnej poľskej Sociálnej poisťovne došlo vo vzťahu k žalobkyni k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy. Žalobkyňa túto námietku formuluje tak, že túto skutočnosť nemožno vyhodnotiť z oznámenia poľského ZUS, na ktoré poukazuje v napadnutom rozhodnutí žalovaný. Podľa názoru správneho súdu táto skutočnosť z tohto oznámenia jednoznačne vyplýva. Pokiaľ z obsahu oznámenia zo dňa 24.08.2015 vyplýva, že poľský ZUS listom zo dňa 29.04.2013 rozhodol, že od 07.02.2013 bude pre T. N. použitá poľská legislatíva ako pre zamestnanca firmy MANIOM, s.r.o., a to na základe čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a toto vyrozumenie bolo doručené jednak žalovanému a jednak žalobkyni, potom s prihliadnutím na uplynutie dvojmesačnej lehoty na namietanie tohto určenia zo strany Sociálnej poisťovne je definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia jednoznačne preukázané.
23. V tejto súvislosti správny poukazuje na tú skutočnosť, že žalobkyňa ani v správnej žalobe, ani v odvolaní netvrdila konkrétne skutočnosti ani nepredložila žiadne dôkazy, že by voči predbežnému určeniu uplatniteľnej legislatívy zo strany ZUS bola podnikla akékoľvek právne kroky. Teda, že by napríklad požiadala príslušný orgán rozhodujúci o uplatniteľnej legislatíve (ZUS), aby bolo vo veci vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo že by toto rozhodnutie orgánu verejnej správy bola napadla na súde v Poľskej republike. Naopak v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu žiadala, aby o uplatniteľnej legislatíve nerozhodoval poľský orgán sociálneho zabezpečenia, ale slovenská Sociálna poisťovňa, čo je v priamo rozpore s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ktorý stanovuje orgán, ktorý určí uplatniteľné právne predpisy a týmto orgánom je inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby, t.j. Poľskej republiky. Námietka žalobkyne o nepreukázaní definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy výslovne spočívala len vo vyhodnotení obsahu vyššie uvedeného oznámenia ZUS zo dňa 24.08.2015, doručeného žalovanému dňa 27.08.2015. Za týchto skutkových okolností je potom nutné konštatovať, že definitívne určenie poľskej legislatívy v danom prípade bolo preukázané.
24. Ďalšou žalobnou námietkou bolo, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nesprávnu citáciu čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, ktorý sa neaplikuje na skutkovú situáciu žalobkyne, keďže táto je zamestnancom na území Slovenskej republiky a samostatne zárobkovou činnou osobou na území Poľskej republiky. Správny súd vyhodnotil aj túto námietku ako nedôvodnú. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v čl. 13 základného nariadenia sú uvedené osobitné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na činnosť fyzických osôb na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení. Okrem čl. 13 ods. 1 citoval aj čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, ktorý sa vzťahuje práve na súbeh činností zamestnanca a zároveň osoby vykonávajúcej činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch. Posledná časť vety za slovom „alebo“ tohto odseku odkazuje na čl. 13, odsek 1, preto žalovaný správne citoval aj ustanovenie čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. Okrem toho tento článok žalovaným nebol aplikovaný, pretože svoje rozhodnutie odôvodnil primárne existenciou definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy, a čl. 16 ods. 2 a čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Otázka, či na prípad žalobkyne bolo potrebné aplikovať čl. 13 alebo čl. 11 základného nariadenia, bola práve v kompetencii poľského ZUS pri posudzovaní, ktorá uplatniteľná legislatíva jej bude určená.
25. Ďalšou súvisiacou žalobnou námietkou bolo, že napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov, najmä žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre údajné definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy. K tomu súd uvádza, že z administratívneho spisu žalovaného bola existencia takéhoto definitívne určenia podložená listinným dôkazom, ako je uvedené vyššie. Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný ako aj pobočka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodla v prvom stupni, v odôvodnení rozhodnutí špecifikovali listinný dôkaz, ktorý bol podkladom na vydanie napadnutých rozhodnutí - konkrétne určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou ZUS, čo mali správne orgány preukázané doručením oznámenia zo strany tejto poľskej inštitúcie dňa 27.08.2015. Samotný žalovaný potom obšírnejšie rozviedol obsah tohto podania, ako aj právne dôvody, z ktorých následne zaujal právny názor o definitívnom určení uplatniteľnej legislatívy poľským ZUS (najmä márne uplynutie lehoty na namietanie predbežného určenia uplatniteľnej legislatívy, čím došlo k jeho „premene“ na definitívne určenie).
26. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobkyne na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS zo dňa 24.08.2015. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti sa zmienil o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzal. Dôvodom pre určenie, že žalobkyni nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala alebo nevykonávala zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobkyňu bola definitívne určená poľská legislatíva v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobkyne v registri Sociálnej poisťovne od 01.12.2013 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobkyne v jeho registri do dňa jej odhlásenia dňa 31.01.2014. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré mala byť činnosť žalobkyne vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti s posúdením činnosti žalobkyne na území Slovenskej republiky ako marginálnej bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS pred orgánmi Poľskej republiky.
27. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
28. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobkyni bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebola úspešná. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok voči žalobkyni ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.