Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6To-14-2019.pdf
PDF · 131.9 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr. Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného C. I., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovaného C. I. a brata obžalovaného Z. I. proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 7. novembra 2018, č. k. 8T/8/2016-379, na verejnom zasadnutí konanom 23. júna 2020 v Trnave, takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 odsek 1 písmeno e), odsek 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
II. Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa obžalovaný C. I., nar. XX.XX.XXXX v K., trvalé bydlisko O. ulica číslo XXXX/XX, Z.
o d s u d z u j e
podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona, § 38 odsek 2, odsek 3, § 36 písmeno j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.
III. Podľa § 316 Trestného poriadku sa odvolanie Z. I., brata obžalovaného, zamieta.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo 7. novembra 2018, č. k. 8T/8/2016-379, bol obžalovaný C. I. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na to skutkovom základe, že v čase približne o 09:00 hod. dňa 6.7.2015 v Piešťanoch na ulici Komenského spôsobil dopravnú nehodu a to tým, že ako vodič osobného motorového vozidla zn. Suzuki SX EČV: PN 698CO, ktoré viedol v Piešťanoch po Komenského ulici v smere od Krajinskej cesty, sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla a iným okolnostiam, ktorými možno predvídať situáciu v cestnej premávke, taktiež nedbal na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom, v dôsledku čoho nezachoval dostatočný bočný odstup pri predchádzaní cyklistu O. D. z Z. a v časti pri autobusovej zastávke pravým spätným zrkadlom zachytil jeho ľavú ruku, následkom čoho tento spadol na zem a utrpel pomliaždenie hlavy vľavo v spánkovo - temennej oblasti
s tržnou ranou a ľahkým otrasom mozgu, zlomeninu vonkajšej časti kľúčnej kosti vľavo s posunutím úlomkov vyžadujúcej operáciu s dobou liečenia od 6.7.2015 do 25.8.2015. Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona, s poukazom na § 36 písmeno j), § 38 odsek 3, § 46 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov, ktorého výkon mu podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov. Zároveň mu podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 1 (jeden) rok. Pokiaľ ide o škodu, poškodených O. D. a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s., okresný súd podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku odkázal na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, zahlásil priamo do zápisnice odvolanie obžalovaný. Prokurátor sa vzdal práva na podanie odvolania. Obžalovaný odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Vladimíra Vráblika osobitným písomným podaním, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nespravodlivý a nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci hlavného pojednávania. Poukázal hlavne na skutočnosť, že okresný súd nezohľadnil závery znaleckého posudku znalca Ing. Jána Borloka a jeho výpoveď pred súdom, pričom namietal, že znalcovi nebolo umožnené odborne vysvetliť za pomoci projektoru, ktorý mal k dispozícii, priebeh dopravnej nehody a jej vizualizáciu, ako aj predniesť súvisle svoje odborné závery. Záver znaleckého posudku znalca Ing. Jána Borloka jednoznačne hovorí, že to poškodený ako cyklista vytvoril svojou nesprávnou technikou jazdy prekážku náhlu, pre ktorú nemohol nehode zabrániť. Obžalovaný ďalej uviedol, že osoba nie je zodpovedná za trestný čin, ak následok bol vyvolaný nevypočítateľným a neodvrátiteľným konaním poškodeného. Od osôb tiež nemožno požadovať, aby vždy predvídali od druhých možné porušenie ich povinností a z toho následne príčinnú súvislosť vedúcu k spôsobeniu ujmy. Ak pri vzniku následku uvedeného v § 157 Trestného zákona spolupôsobilo viacej príčin, je potrebné hodnotiť každú príčinu čo do jej významu pre vznik následku zvlášť a určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý z konania nastal a na základe toho vyvodiť trestnú zodpovednosť. Subjektívna stránka trestného činu podľa § 157 Trestného zákona vyžaduje nedbanlivostné zavinenie a to či už nedbanlivosť vedomú alebo nevedomú, ktoré sa vzťahuje na všetky znaky skutkovej podstaty, teda nielen na konanie, ale aj na objekt, na následok a príčinnú súvislosť a na účinok na hmotnom predmete útoku. Hranice okolnosti, ktoré môže či nemôže osoba predvídať nemožno dovodzovať iba hypoteticky, ale je potrebné vychádzať z objektívnych okolností konkrétnej situácie, ktorá môže byť charakterizovaná celým radom faktorov. Z hľadiska zavinenia z nedbanlivosti to potom znamená, že okrem miery povinnej opatrnosti vyplývajúcej z pravidiel cestnej premávky tu existuje aj subjektívne vymedzenie, ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú je schopný vodič v konkrétnom prípade vynaložiť. O zavinenie z nedbanlivosti môže ísť len vtedy, pokiaľ povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom sú dané súčasne. Ďalej v odvolaní poukázal na to, že v doprave platí tzv. princíp obmedzenej dôvery, ktorý znamená, že sa vodič môže spoliehať na to, že ostatní účastníci dopravy dodržia dopravné predpisy, pokiaľ z konkrétnej situácie nevyplynie obava, že tomu tak nebude. Pre vodiča automobilu konkrétna možnosť nebezpečenstva je daná až náznakom neopatrnosti iného účastníka dopravy. Nutnosť opatrení, ktorými má byť čelené alebo vytvorená možnosť čeliť účinnosti prípadnej neopatrnosti iného účastníka premávky, nastane pre vodiča motorového vozidla až tým, že mu tie či oné náznaky sprostredkujú poznanie, že dôjde alebo aspoň môže dôjsť k neopatrnosti iného účastníka premávky, ktorej bude poprípade nutné čeliť zo strany vodiča vozidla. S poukazom na vyššie uvedené je obžalovaný toho názoru, že okresný súd dostatočne neskúmal všetky objektívne a subjektívne skutočnosti tohto konkrétneho prípadu a jednostranne vyhodnotil dôkazy len v jeho neprospech. Pokiaľ sa ani výsluchom znalcov nepodarilo odstrániť všetky rozpory v znaleckých posudkoch, súd mal vychádzať z posudku pre neho najpriaznivejšieho, teda z posudku Ing. Jána Borloka. Obžalovaný je toho názoru, že svojim konaním nenaplnil skutkovú podstatu prečinu ublíženia na zdraví, no bol potrestaný za následok, ktorý nezavinil. V ďalšej časti odvolania obžalovaný poukázal na niektoré rozpory, ktoré neboli odstránené a ktoré jeho vinu taktiež vyvracajú, prinajmenšom zoslabujú. Počas celého doterajšieho konania výpoveď obžalovaného z 28. júla 2015, v ktorej uvádza, že „cyklistu som obchádzal, išiel som čo najviac k stredu vozovky aby som neohrozil cyklistu a keď som bol na jeho úrovni už som sa pozeral na prechod pre chodcov, ktorý je neďaleko. Ako prišlo k zrážke som nevidel, počul som len buchnutie, tak som hneď zastavil,“ nebral do úvahy policajný orgán, ktorý začal trestné stíhanie, znalec z odboru dopravy, vyšetrovateľ, prokurátor ani sudca. K stretu vozidiel nedošlo
pri predbiehaní cyklistu. Súd po vykonaní dokazovania nebral do úvahy výpoveď poškodeného, ktorý uviedol, že počas jazdy na bicykli zacítil úder do ľavého pleca, videl zadnú časť vozidla, videl vzďaľujúce sa vozidlo. Výpoveď poškodeného je pred súdom úplne iná ako pred orgánmi činných v trestnom konaní. Súd dostatočne nepreveril obranu obžalovaného a nebral do úvahy ani znalecký posudok znalca z odboru ortopédie. Podľa vyjadrenia Ing. Rabčana, znalca z odboru dopravy, v posudku je výsledok znaleckého skúmania a prepočtov iba v rovine teoretickej, približného určenia a odhadov. Vyšetrovateľ začal trestne stíhať obžalovaného na základe takéhoto znaleckého posudku. Prečo si pred vypracovaním posudku znalec nezabezpečil to, čo potrebujete pre vypracovanie objektívneho znaleckého posudku? V posudku znalec uvádza str. 15 posledný ods. , že rýchlosť obžalovaného v čase nárazu mohla byť 25 až 30 km/hod., čo je asi 7,59 - 9,13 m/s. Reakčný čas a reakčný čas brzdiaceho systému stanovili na 1,1 sekundy. Akú vzdialenosť obžalovaný prešiel s vozidlom od stretu s cyklistom až do zastavenia vozidla, ak mohol podľa posudku znalca reagovať až na náraz cyklistu? Musí to byť vzdialenosť oveľa dlhšia ako 2,8 m. Ako je potom možné, že cyklista mal hlavu na vozovke pod kľučkou pravých predných dverí? V posudku str. 14 obrázok 6 znázorňuje miesto zrážky vozidiel. V mieste zrážky je pravé spätné zrkadlo 11.7 metra od základného bodu merania. Predná časť vozidla po zastavení, podľa náčrtku miesta dopravnej nehody, bola vzdialená od základného bodu merania 7,2 metra. Spätné zrkadlo je vzdialené od základného bodu merania 8,9 metra. Krvná stopa na vozovke je vo vzdialenosti 9,4 metra od základného bodu merania. Vzdialenosť spätného zrkadla a kľučky predných dverí je 0,8 metra. Výpočet 11,7 - 9,4 + 0,5 = 2,8 metra. To znamená, že po zrážke prešiel s vozidlom do zastavenia vzdialenosť 2,8 metra. Nemohol teda jazdiť rýchlosťou 25 až 30 km/hod. Čo je pravda? Znalecký posudok vypracovaný na základe približného určenia a odhadov alebo skutočnosť podľa plániku miesta dopravnej nehody. Znalec pri prvom výsluchu na okresnom súde, keď zistil, že v posudku je chyba, tak uviedol, že vodič musel zareagovať na niečo iné ako na stret cyklistu s vozidlom o 1,3 sekundy skôr. Ale na čo, to uviesť nevedel. Aj napriek tomu na otázku sudcu či trvá na svojom posudku odpovedal, že trvá na tom, že cyklista bol zachytený pri prechádzaní a obžalovaný bol odsúdený. Znalec Ing. Rabčan pri odvolacom konaní pred súdom uviedol, že rýchlosť motorového vozidla a ani cyklistu sa nedá vypočítať. Uvažoval s rýchlosťou vozidla 25-30 km/hod.., lebo technickými výpočtami sa rýchlosť nedá vypočítať. Rýchlosť vozidla v tomto prípade nebola rozhodujúca pre technickú príčinu dopravnej nehody, preto to nebolo potrebné podrobne skúmať. Vylúčil, že by k nehode mohlo dôjsť tak, že vodič brzdil pred prechodom pre chodcov a teda cyklista začal predbiehať po pravej strane a narazil do boku vozidla, nakoľko tomu nezodpovedajú ani konečné polohy zadokumentované pri ohliadke nehody a vozidlo by malo ohnuté zrkadlo opačným smerom a cyklista by spadol pred vozidlo. Taktiež neprišlo ku kontaktu bicykla s vozidlom. Uviedol, že keby dopracoval znalecký posudok tak, aby konečné polohy vozidla a cyklistu boli ako pri obhliadke dopravnej nehody, nemení to technickú príčinu dopravnej nehody. Pokiaľ by cyklista išiel rýchlosťou 10 km/hod., tak prejde ešte l-3m kým cyklista spadne. V tom prípade by sa musela zmeniť rýchlosť auta a to je rozhodujúce. Auto pri spomaľovaní pred prechodom pre chodcov malo nižšiu rýchlosť ako cyklista. Pokiaľ by cyklista išiel rýchlosťou 10 km/hod., tak prejde ešte 1 - 3 metre, kým spadne. Ku kontaktu auta a bicykla došlo najpravdepodobnejšie tak, že cyklista pri prejazde zo zastávky MHD do jazdného pruhu narazil do auta do pravej strany, ktoré predchádzal po pravej strane. Predným kolesom bicykla narazil do pravého predného kolesa vozidla a preto neboli žiadne stopy po strete vozidiel. Cyklista stratil rovnováhu a pri padaní pravdepodobne ľavou rukou zaklopil spätné zrkadlo, ktoré skolil dovnútra. Auto pri spomaľovaní pred prechodom pre chodcov malo nižšiu rýchlosť ako cyklista. Podľa výpovedi cyklistu, jazdil pomaly. Preto vozidlo zastavilo na pomerne malej vzdialenosti po strete. Preto cyklista po páde na vozovku mal hlavu pod kľučkou pravých predných dverí auta. Tejto možnosti zodpovedajú výpovede poškodeného, obžalovaného ako aj konečné postavenie vozidiel po nehode. Cyklista vo výpovedi 28. júla 2015 uvádza, že za jazdy na bicykli zacítil úder do ľavého pleca a zacítil rezavú bolesť, dal pravú nohu na zem zaregistroval pri sebe auto. Ďalej uviedol, že „padal som, padal na ľavú stranu a videl som zadnú časť červeného auta.“ Vo výpovedi z 10. novembra 2015 uvádza, že počas jazdy na bicykli zacítil úder do ľavého pleca, zacítil rezavú bolesť, dal pravú nohu na zem. Potom zaregistroval vedľa seba auto a dotyk lakťa o auto. Potom začal padať doľava a pritom zbadal, že sa od neho vzďaľuje červené auto. Mohol počas jazdy na bicykli zacítiť úder do ľavého pleca? Ktorou časťou auta? Bolo to ľavé spätné zrkadlo. Dal pravú nohu na zem a padal na ľavú stranu. Sú tieto výpovede pravdivé? Mohol vidieť zadnú časť červeného auta ? Mohol vidieť, že sa od neho vzďaľuje červené auto? Mohol, ale len za podmienky, že auto už bolo pred cyklistom a až potom došlo ku stretu. Obžalovaný dodal, že cyklista predchádzal jeho vozidlo po jeho pravej strane. To podľa neho znamená, že cyklistu nemohol zachytiť pri predchádzaní spätným zrkadlom. Ďalej obžalovaný poukázal na
výpoveď znalca z odboru ortopédia, ktorý v posudku uvádza, že cyklista mohol byť spätným zrkadlom v momente nehody udretý do lakťa. Od zrkadla by mal však zase stopy po pomliaždení týmto tupým tvrdým predmetom. Takéto zranenie cyklista nemal. Konštatuje, že zranenie, ktoré utrpel vzniklo pádom na komunikáciu. Pokiaľ by bol cyklista pri predchádzaní autom zachytený pravým spätným zrkadlom za riadidlo bicykla, museli by byť na zrkadle nejaké stopy, čo neboli. Zrkadlo bolo iba priklopené a nepoškodené. Výpoveď poškodeného, že za jazdy zacítil úder do ľavého pleca a zacítenie rezavej bolesti je technicky nemožná a nepravdivá. Podľa lekárskej správy ako aj znaleckého posudku poškodený okrem zranenia hlavy a zlomeninu kľúčnej kosti, ktoré utrpel pádom na vozovku iné nemal. Úder do ľavého pleca a zacítenie rezavej bolesti by muselo zanechať nejaké zranenie. Poškodený bezprostredne po nehode v bezvedomí nebol, čo obžalovaný vie, lebo bol pritom. Pri privezení do nemocnice uviedol, že bol po dopravnej nehode pri vedomí. Ale pri neurologickom vyšetrení uvádza, že bol chvíľu v bezvedomí. Pred súdom vypovedal, že bol chvíľu v bezvedomí. Vo výpovediach uvádza, že pri jazde na bicykli zacítil úder do ľavého pleca. Pred súdom uvádza, že zacítil úder do lakťa alebo ramena. Videl zadnú časť červeného auta, ktoré sa vzďaľuje. Obžalovaný poukázal na tieto rozpory vo výpovedi, ktoré neboli súdom odstránené. Na záver obžalovaný dodal, že mu je veľmi ľúto, čo sa stalo. Dopravnú nehodu ale on nezavinil, necíti sa byť vinným. Cyklistu pri predchádzaní nezachytil. Počas prípravného konania ani pred súdom nebol predložený žiaden hodnoverný dôkaz, ktorý by preukázal zachytenie cyklistu pri predchádzaní vozidlom. Znalecký posudok z odboru dopravy je vypracovaný na základe odhadov, predpokladov a v teoretickej rovine, tak aby zodpovedal uzneseniu o začatí trestného stíhania. Je v rozpore s náčrtkom miesta dopravnej nehody. Celé konanie preukázalo, že cyklista pri dopravnej nehode utrpel zranenie podľa znalca z odboru ortopédie pravdepodobne pri páde na vozovku, tento znalec vylučuje zranenia ľavej ruky. Čo bolo príčinou pádu cyklistu a kto zavinil, že došlo k stretu vozidiel to zistené a preukázané nebolo. Ak vyčerpá orgán činný v trestnom konaní všetky možnosti preukázať zisťovanú skutočnosť a pochybnosti naďalej pretrvávajú, nezostáva len pokladať túto skutočnosť za nepreukázateľnú a postupovať podľa zásady in dubio pro reo (Zb. rozhodnutí a stanovísk súdov SR - 1998 č. 28). S poukazom na ním uvedené skutočnosti v konečnom návrhu žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a sám rozhodol tak, že ho spod oslobodí s použitím zásady in dubio pro reo. Dňa 10. januára 2019 podal voči rozsudku okresného súdu odvolanie aj brat obžalovaného Z. I.. Obsah tohto odvolania nepovažoval krajský súd za potrebné na tomto mieste bližšie rozvádzať, nakoľko odvolanie Z. I. bolo podané oneskorene, čo bude zdôvodnené ďalej v texte. K obom odvolaniam sa vyjadril poškodený písomným podaním doručeným krajskému súdu 10. marca 2019 v podstate v tom zmysle, že ich nepovažuje za dôvodné a navrhuje ich zamietnuť. Prokurátor sa k podaným odvolaniam nevyjadril. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie 31. januára 2019. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 17. marca 2020, ktorý termín bol z dôvodu zamedzenia šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 zrušený a nový termín bol určený na 23. júna 2020. Verejného zasadnutia konaného 23. júna 2020 sa zúčastnil prokurátor krajskej prokuratúry, obžalovaný, jeho obhajca, poškodený a brat obžalovaného Z. I.. Voči vykonaniu verejného zasadnutia žiadna zo strán nemala výhrady. V rámci dokazovania krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil aktualizované správy a relácie na obžalovaného, vrátane evidenčnej karty vodiča z 23. júna 2020. K oboznámeným listinným dôkazom strany nemali žiadne pripomienky. Pokiaľ ide o konečné návrhy, prokurátor žiadal obe odvolania zamietnuť ako nedôvodné. Poškodený sa pridržal konečného návrhu prokurátora. Brat obžalovaného Z. I. navrhol svojmu odvolaniu vyhovieť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomne podaného odvolania s tým, že žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť v zmysle zásady in dubio pro reo. Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že ho mrzí, čo sa stalo, avšak necíti sa byť vinný a žiada oslobodiť spod obžaloby. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 322 ods. 4 Trestného poriadku odvolací súd nemôže sám a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený, b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa. K prvému zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu Krajský súd považuje na úvod za potrebné uviesť, že v predmetnej veci už rozhodoval uznesením 14. decembra 2017, sp. zn. 6To/82/2017, ktorým na podklade odvolania obžalovaného zrušil podľa § 321 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd považoval skutkové závery okresného súdu ohľadom tzv. škodlivého následku, v danom prípade v podobe ujmy na zdraví poškodeného O. D., uvedené v prvom odsudzujúcom rozsudku za nesprávne, v rozpore so súdnou praxou a zásadami trestného procesu. Okresnému súdu bolo vytknuté najmä to, že mechanicky prebral do výroku o vine skutkovú vetu obžaloby aj s chybne definovaným tzv. škodlivým následkom v podobe ujmy na zdraví poškodeného O. D., ktorý bol chybne vyjadrený slovami „s dobou liečenia obvykle do 90 dní". Podľa názoru krajského súdu obvyklá dĺžka liečenia poškodených pri dopravných nehodách nie je ani smerodajná, ani podstatná. Nie je a nemôže byť, a to ani terminologicky, súčasťou konkrétnej skutkovej vety výrokovej časti žiadneho rozsudku a je nezmyselná. Súčasťou preskúmateľnej skutkovej vety výrokovej rozsudku má a musí byť nevyhnutne reálny, konkrétny, presne špecifikovaný, jednoznačný a zrozumiteľne formulovaný škodlivý následok, vrátane stanovenia objektívnej dĺžky liečenia (resp. i práceneschopnosti) poškodeného. V ďalšom bolo okresnému súdu vytknuté, že sa pri rozhodovaní o treste nedostatočne zaoberal otázkou existencie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona u obžalovaného a dôslednejšie sa mal okresný súd vyrovnať aj s argumentami prokurátora, ktorý v podanom odvolaní žiadal pre obžalovaného aj trest zákazu činnosti, ktorý mu prvým odsudzujúcim rozsudkom nebol uložený. Konanie na okresnom súde po zrušení rozsudku Okresný súd prihliadajúc na závery obsiahnuté v rozhodnutí krajského súdu uložil znalcovi MUDr. Ľubošovi Klementovi, aby v naznačenom smere doplnil svoj znalecký posudok vypracovaný v prípravnom konaní. Tento znalec vypracoval písomne doplnenie znaleckého posudku číslo 42/2015, ktorý predložil súdu. Obhajoba medzičasom predložila súdu znalecký posudok číslo 17/2017 vypracovaný znalcom z odboru nehôd v cestnej doprave Ing. Jánom Borlokom, ktorý dospel k odlišným záverom ako znalec Ing. Ján Rabčan, ktorý vypracoval v danom odbore posudok v prípravnom konaní. Na hlavnom pojednávaní následne okresný súd dopočul poškodeného O. D. k záverom posudku MUDr. Ľuboša Klementa, vypočul znalca MUDr. Ľuboša Klementa ako aj znalca Ing. Jána Borloka k jeho posudku. Tiež oboznámil čítaním listinné dôkazy. Na ďalšom hlavom pojednávaní prehral CD nosič predložený poškodeným O. D. a na návrh prokurátora opätovne vypočul oboch znalcov z odboru nehôd v cestnej doprave Ing. Jána Rabčana a Ing. Jána Borloka k ich posudkom.
Po takto doplnenom dokazovaní následne okresný súd vo veci opätovne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu strán č. l. 380 - 394. K odvolaniu obžalovaného čo do výroku o vine Krajský súd ako súd odvolací podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 odsek 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, lebo odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Krajský súd následne postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o vine rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby odvolaním nevytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania, pričom také chyby nezistil. Na základe spomínaného prieskumu dospel krajský súd k záveru, že odvolanie obžalovaného, pokiaľ ide o výrok o vine, je nedôvodné. Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku, obžalovaný v odvolaní vytýkal dve konkrétne pochybenia. Jednak namietal, že okresný súd neumožnil znalcovi Ing. Jánovi Borlokovi súvisle predniesť závery jeho posudku a tiež, že mu neumožnil pri prezentácii záverov využiť projektor na simulovanie priebehu dopravnej nehody resp. jej vizualizáciu. Prvú námietku považuje krajský súd za nedôvodnú, lebo znalec Ing. Ján Borlok bol k záverom svojho znaleckého posudku riadne vypočutý hneď dva krát. Prvý raz na hlavnom pojednávaní konanom 19. septembra 2018 a opätovne aj v prítomnosti znalca Ing. Jána Rabčana na hlavnom pojednávaní konanom 7. novembra 2018. Mal teda opakovanú možnosť prezentovať závery svojho znaleckého posudku. Pokiaľ ide o druhú námietku voči konaniu, aj túto považuje krajský súd za nedôvodnú. Primárne preto, lebo zo zápisnice z hlavného pojednávania vôbec nevyplýva, že by sa znalec domáhal prehratia nejakej simulácie prostredníctvom projektoru a nebolo mu súdom umožnené. Sekundárne, ak by aj dané tvrdenie obhajoby bolo pravdivé, je potrebné k nemu uviesť, že súčasťou znaleckého posudku znalca Ing. Jána Borloka nebol žiadny dátový nosič (napr. CD, DVD alebo USB disk), na ktorý by znalecký posudok priamo odkazoval. Vizuálna prezentácia znalca preto išla nad rámec písomne vypracovaného znaleckého posudku, na ktorý sa znalec pri svojom výsluchu odvolával. Bolo preto len vecou úvahy súdu, či znalcovi takú prezentáciu povolí alebo nie. Ak by mu ju okresný súd skutočne aj nepovolil, neporušil by tým žiadne ustanovenie Trestného poriadku. Iné chyby konania, ktoré predchádzali napadnutému výroku o vine, obžalovaný v odvolaní nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také podstatné chyby konania, ktoré by mali vplyv na správnosť a úplnosť skutkový zistení. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd ďalej konštatuje, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy v súlade s ust. § 2 odsek 12 Trestného poriadku vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 odsek 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a precízne rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Aj krajský súd v súlade s právnym názorom okresného súdu ustálil, že vykonané dokazovanie vytvára ucelenú logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný. Zo spáchania skutku ho jednoznačne usvedčuje priamy svedok, ktorým je poškodený O. D., ktorý spáchanie skutku popísal v podstate v zhode s jeho popisom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Svedeckú výpoveď poškodeného tiež potvrdzuje výpoveď znalca MUDr. Ľuboša Klementa, ktorý popísal zranenia poškodeného a výpoveď znalca Ing. Jána Rabčana, ktorý popísal ako k nehode došlo a zároveň sa vyjadril aj k obrane obžalovaného. V tomto smere krajský súd poukazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie okresného súdu bez potreby ho opakovať. Rovnako ako okresný súd, aj krajský súd je toho názoru, že obhajobou predložený posudok znalca Ing. Jána Borloka resp. výpoveď tohto znalca nemohli vniesť rozumné pochybnosti o inom priebehu nehodového deja. Ako poukázal správne okresný súd, tento znalec vychádzal z predpokladov, ktoré v konaní neboli preukázané žiadnymi z vykonaných dôkazov, čo je kľúčové pre nepoužiteľnosť záverov jeho znaleckého posudku. Odvolacie námietky obžalovaného v tomto smere boli nedôvodné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je ďalej zrejmé, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Správne okresný súd ustálil,
že skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku napĺňa všetky zákonné znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona. Správne u obžalovaného ustálil aj zavinenie vo forme vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písmeno a) Trestného zákona. Pokiaľ ide o rozbor jednotlivých zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1 Trestného zákona, tu krajský súd opätovne poukazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie okresného súdu bez potreby ho opakovať. Celkovo podľa názoru krajského súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený na hlavnom pojednávaní a krajský súd proti nemu nemá žiadne výhrady, preto si odôvodnenie v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje. Pokiaľ ide o zvyšné odvolacie námietky obžalovaného, tieto súd v podstate len opakovaním obhajoby použitej v konaní pred okresným súdom, s ktorou sa okresný súd v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal. Bez nutnosti opakovania krajský súd na argumenty okresného súdu odkazuje a dodáva, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015). Z prezentovaných dôvodov považoval okresný súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine za nedôvodné. K výrokom o treste a náhrade škody Podľa § 317 odsek 2 Trestného poriadku, ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Pokiaľ ide o výrok o treste, tento nebol zo strany obžalovaného osobitným spôsobom v odvolaní namietaný resp. v uloženému trestu neboli vytýkané konkrétne nesprávnosti, preto sa krajský súd zameral v zmysle ust. § 317 odsek 2 Trestného poriadku pri prieskume tohto výroku na všeobecné posúdenie zákonnosti a primeranosti uloženého trestu a zistil, že odvolanie obžalovaného je vo vzťahu k tomuto výroku dôvodné. Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Majúc na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská pre jeho ukladanie upravené v ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona, dospel krajský súd k záveru, že síce okresný súd ohľadom výroku o treste vykonal dostatočné dokazovanie, no v konečnom dôsledku nesprávne vyhodnotil osobu obžalovaného, okolnosti prípadu a ďalšie kritéria potrebné pre uloženie zákonného a spravodlivé trestu, v dôsledku čoho je uložený trest ako celok neprimerane prísny. Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 18 mesiacov, tento bol uložený blízko dolnej hranice zákonného rozpätia a aj podľa názoru súdu je z hľadiska druhu a výmery trestom zákonným, primeraným a spravodlivým, ktorý splní svoju funkciu tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Iný názor má ale krajský súd ohľadom uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 1 (jeden) rok. Pri trestných činoch v doprave nie je nevyhnutné zakaždým ukladať páchateľovi trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v cestnej premávke, pretože takýto postup by mohol byť v rozpore so zásadami a hľadiskami rozhodnými pre ukladanie trestu. Aj pri trestných činoch v doprave je potrebné pri ukladaní trestu zohľadňovať konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Inak povedané, individualizácia trestu je prostriedkom na dosiahnutie primeranosti trestu, pričom len primeraný trest je trestom spravodlivým. Zohľadňujúc potom vyššie popísané hľadiská dospel krajský súd k záveru, že uloženie trestu zákazu činnosti popri podmienečnom treste odňatia slobody by bolo pre obžalovaného v prejednávanej veci neprimerane prísne s poukazom na jeho osobu, charakter ním porušenej povinnosti a možných dopadov tohto druhu trestu na jemu blízke osoby, ale aj s poukazom na čas, ktorý už uplynul od skutku. Obžalovaný má vodičské oprávnenie od roku 1981 a v evidenčnej karte vodiča má za ten čas evidované len dva priestupky, ten posledný za rýchlosť z roku 2012, za čo dostal pokutu 20 eur. Vodičský preukaz mu pri skutku zadržaný nebol, pričom od spáchania skutku 6. júla 2015 sa ku dňu konania verejného zasadnutia žiadneho ďalšieho protiprávneho konania na úseku cestnej premávky nedopustil, napriek tomu, že pravidelne jazdí. V osobe obžalovaného tak podľa názoru krajského súdu ide o zodpovedného a disciplinovaného vodiča, u ktorého ani spáchaný čin nevniesol pochybnosti o jeho spoľahlivosti či spôsobilosti viesť motorové vozidlo. Zároveň obžalovaný spáchaným trestným činom neporušil žiadnu dôležitú povinnosť na úseku cestnej premávky. Taktiež bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že obžalovaný žije v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá je onkologickou pacientkou, je ťažko zdravotne postihnutá a odkázaná na pravidelnú dopravu obžalovaným. Uložený trest zákazu činnosti by tak neprimerane postihoval aj ju, čo v zmysle ust. § 34 odsek 3 Trestného zákona nie je žiaduce. Z prezentovaných dôvodov krajský súd podľa § 321 odsek 1 písmeno e), odsek 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste v celom rozsahu a sám na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozsudku. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento rovnako ako výrok o treste nebol osobitným spôsobom napadnutý. Aj tento výrok ale krajský súd v zmysle ust. § 317 odsek 2 Trestného poriadku preskúmal a dospel k záveru, že je správny a zákonný. V podrobnostiach krajský súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. K odvolaniu Z. I. Pokiaľ ide o odvolanie Z. I., brata obžalovaného, toto krajský súd zamietol podľa § 316 Trestného poriadku ako podané oneskorene bez toho, aby sa vecne zaoberal ním predostretými námietkami. Z. I. ako súrodenec obžalovaného je síce v zmysle ust. § 308 odsek 2 Trestného poriadku osoba oprávnená na podanie odvolania v prospech obžalovaného, no v zmysle ust. § 309 odsek 4 Trestného poriadku mu lehota na podanie odvolania končí tým istým dňom ako obžalovanému. Je treba pripomenúť, že obžalovanému začala lehota na podanie odvolania plynúť dňom nasledujúcim po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku, t. j. 8. novembra 2019, lebo rozsudok bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní v jeho prítomnosti. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania obžalovanému potom uplynula 22. novembra 2019.
Ak teda Z. I. podal odvolanie voči rozsudku na poštovú prepravu až 7. januára 2020, tak ho podal zjavne oneskorene.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.