Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11S-264-2018.pdf
PDF · 190.79 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/264/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobcu: Anton Halmo (podnikajúci pod obchodným menom: Anton Halmo TELVIS Slovakia TKT, Mudroňova 2, Topoľčany, IČO: 11 767 871), Urmince 474, zastúpeného právnym zástupcom: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36 860 891, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 28. 12. 2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. 102089324/2018 zo dňa 22. 10. 2018, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102089324/2018 zo dňa 22. 10. 2018 ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany č. 101397269/2018 zo dňa 20. 07. 2018 a v e c v r a c i a Daňovému úradu Nitra, pobočka Topoľčany na ďalšie konanie.
Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Správny súd zo žalovaným predloženého administratívneho spisu, vedeného vo veci administratívneho konania, v ktorom bolo vydané správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, zistil priebeh administratívneho konania, ktorého stručný priebeh so zameraním sa na skutočnosti relevantné pre toto správne súdne konanie uvádza v nasledovných bodoch:
2. Daňový úrad Nitra (pobočka Topoľčany) ako správca dane (ďalej aj len „správca dane“) a prvostupňový orgán vykonal u žalobcu ako daňového subjektu (s označením: Anton Halmo, TELVIS Slovakia TKT, Urmince 474, 956 02 Urmince, IČO 11 767 871, DIČ 1020447780, IČ DPH SK1020447780) kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby (okrem iného) za zdaňovacie obdobie rok 2011 na základe oznámenia o daňovej kontrole z 25. 11. 2015. Oznámenie bolo doručené žalobcovi dňa 30. 11. 2015 a daňová kontrola sa začala na základe oznámenia dňa 29. 12. 2015.
3. Správca dane podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 (ďalej len „Nariadenie č. 904/2010“) podal celkovo tri žiadosti o informácie, a to i/ žiadosť zo 17.02.2016, ktorou požiadal maďarské orgány o informácie vo vzťahu k spoločnosti Corn Land Kereskedelmi Korlátolt Felelősségű Társaság, ii/ žiadosť z 18. 02. 2016, ktorou požiadal české orgány o informácie vo vzťahu k spoločnosti UTP-Universal Transport Praha s. r. o. a iii/ žiadosť z 18. 02. 2016, ktorou požiadal belgické orgány o informácie vo vzťahu k spoločnosti SA MATEXPORT.
4. Správca dane rozhodnutím zo dňa 18. 02. 2016 podľa § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej len „Daňový poriadok“) prerušil odo dňa 22. 02. 2016 daňovú kontrolu z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. V odôvodnení uviedol, že odoslal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa Nariadenia č. 904/2010 a požiadal prostredníctvom oddelenia medzinárodnej administratívnej spolupráce maďarskú, českú a belgickú daňovú správu o poskytnutie informácií. V odôvodnení správca dane právne odôvodnil svoje rozhodnutie § 61 ods. 1 a § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 23. 02. 2016.
5. Správcovi dane bola dňa 04. 05. 2016 doručená odpoveď na žiadosť o informácie podľa Nariadenia č. 904/2010 od maďarských orgánov a dňa 30. 05. 2016 od českých orgánov.
6. Dňa 16. 12. 2016 a následne dňa 16. 03. 2017 správca dane požiadal žalovaného o zaslanie urgencie belgickým orgánom vo vzťahu k podanej žiadosti o informácie podľa Nariadenia č. 904/2010, na ktorú správcovi dane nebola do 16. 12. 2016, resp. do 16. 03. 2017 doručená odpoveď.
7. Odpoveď na žiadosť o informácie podľa Nariadenia č. 904/2010 od belgických orgánov bola doručená správcovi dane dňa 14. 06. 2017.
8. Dňa 14. 06. 2017 správca dane žalobcovi oznámil prípisom, že dňa 14. 06. 2017 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a že správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Oznámenie bolo žalobcovi odoslané dňa 15. 06. 2017 a doručené dňa 16. 06. 2017.
10. Správca dane dožiadaním zo dňa 04. 08. 2017 podľa § 21 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej len „Daňový poriadok“) požiadal Daňový úrad Bratislava o preverenie tam uvedených skutočností u daňových subjektov SRcompany s.r.o., ŽRR s.r.o., Sollus Estate s.r.o. a WH TRADING, s. r. o. V odôvodnení uviedol, že žalobca eviduje vo svojom účtovníctve faktúry za dodanie tovaru software, pneumatiky, PC, klinové remene a pod., na základe ktorých si uplatňuje odpočítanie dane.
11. Predvolaním zo dňa 24. 08. 2017 predvolal správca dane svedka, Zoltána Lőrinca, konateľa spoločnosti MERCANTOR s.r.o. na výsluch v súvislosti s výkonom daňovej kontroly. Upovedomenie o predvolaní svedka B. Z. bolo žalobcovi doručené dňa 25. 08. 2017. Z úradného záznamu spísaného správcom dane dňa 26. 09. 2017 správny súd zistil, že predvolaný svedok B. Z. sa na výsluch nedostavil a svoju účasť neospravedlnil.
12. Správa dane opätovne dňa 26. 09. 2017 predvolal svedka B. Z., na výsluch v súvislosti s výkonom daňovej kontroly. Upovedomenie o predvolaní svedka B. Z. bolo žalobcovi doručené dňa 28. 09. 2017. Z úradného záznamu spísaného správcom dane dňa 26. 09. 2017 správny súd zistil, že predvolaný svedok B. Z. sa na výsluch nedostavil a svoju účasť neospravedlnil.
13. Dňa 19. 10. 2017 spísal správca dane žiadosť adresovanú Obvodnému oddeleniu PZ SR v Komárne o predvedenie svedka B. Z. z dôvodu, že sa bez ospravedlnenia k správcovi dane nedostavil, pričom jeho osobná účasť je v súvislosti s výkonom daňovej kontroly nevyhnutná. Dňa 22. 11. 2017 Obvodné oddelenie PZ SR Komárno správcovi dane oznámilo, že predvedenie svedka nie je možné, nakoľko sa na uvedenej adrese nezdržiava. Správca dane o nemožnosti predvedenia svedka spísal dňa 08. 12. 2017 úradný záznam.
14. Daňový úrad v Bratislave na dožiadania správcu dane zaslal odpoveď zo dňa 27. 10. 2017, v ktorej uviedol, že za účelom preverenia daňového subjektu SRcompany s.r.o. zaslal výzvu na predloženie dokladov č. 101936881/2017/9104405/KotŠ zo dňa 11. 09. 2017. Zásielka bola prevzatá dňa 19. 09. 2017. Na základe výpisov z Obchodného registra SR zistil, že konateľom WH TRADING, s.r.o. ako aj jej právneho nástupcu, spoločnosti SRcompany s.r.o. je J. R., jeho predvolanie však považoval za bezpredmetné z dôvodu, že poštu dlhodobo nepreberá, a ústnych pojednávaní sa nezúčastňuje. Daňový úrad Bratislava uviedol, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi jeho subjektom a žalobcom nebolo možné preveriť.
15. Dňa 08. 12. 2017 spísal správca dane výzvu na predloženie dokladov preukazujúcich úpravu položiek znižujúcich a zvyšujúcich základ dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2011, výzva bola žalobcovi doručená dňa 13. 12. 2017. Dňa 22. 11. 2017.
16. Dňa 22. 01. 2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu, ktorého predmetom bolo doloženie dokladov a vyjadrenie sa žalobcu k zisteným skutočnostiam. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
Dňa 07. 02. 2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu, ktorého predmetom bolo vyjadrenie sa žalobcu k opatreniam a záverom prijatým pri spísaní zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22. 01. 2018. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
Dňa 14. 03. 2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu, ktorého predmetom bolo doloženie dôkazov k daňovej kontrole. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
17. Z daňovej kontroly správca dane vyhotovil dňa 28. 03. 2018 protokol č. 100634173/2018. V protokole je uvedené, že žalobca bol v roku 2011 registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty s mesačným zdaňovacím obdobím.
18. Správca dane vyzval žalobcu podaním zo dňa 28. 03. 2018 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly č. 100634173/2018. Výzva spolu s protokolom bola žalobcovi doručená dňa 29. 03. 2018. Dňa 20. 04. 2018 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie žalobcu k protokolu.
19. Nasledujúcim dňom po dni doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, t. j. dňa 30. 03. 2018, začalo vo veci vyrubovacie konanie (§ 68 Daňového poriadku).
20. Dňa 03. 05. 2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu, ktorého predmetom bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu č. 100634173/2018 zo dňa 28. 03. 2018. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
21. Predvolaním zo dňa 11. 05. 2018 predvolal správca dane svedkov, Ing. V. G. a Ing. J. G., bývalých konateľov spoločnosti MERCANTOR s.r.o., a svedka B. Z., konateľa spoločnosti MERCANTOR s.r.o., na výsluch v súvislosti s vyrubovacím konaním. Upovedomenie o predvolaní svedkov bolo žalobcovi doručené dňa 14. 05. 2018. Z úradného záznamu zo dňa 30. 05. 2018 správny súd zistil, že predvolaný svedok Ing. J. G. sa na výsluch neodstavil (telefonicky oznámil, že bude pracovne vyťažený), Svedok Ing. V. G. sa na predvolanie nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil, taktiež sa nedostavil svedok B. Z., ktorý si predvolanie neprevzal.
Predvolaním zo dňa 15. 05. 2018 predvolal správca dane svedka, V. L., na výsluch v súvislosti s vyrubovacím konaním. Upovedomenie o predvolaní svedkov bolo žalobcovi doručené dňa 17. 05. 2018.
Predvolaním zo dňa 28. 05. 2018 predvolal správca dane svedka, C. E., na výsluch v súvislosti s vyrubovacím konaním. Upovedomenie o predvolaní svedkov bolo žalobcovi doručené dňa 29. 05. 2018.
22. Dňa 06. 06. 2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu a svedka V. L., ktorého predmetom bolo vypočutie predvolaného svedka v súvislosti v výkonom vyrubovacieho konania u žalobcu. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
Dňa 18.06.2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu a svedka C. E., ktorého predmetom bolo vypočutie predvolaného svedka v súvislosti v výkonom vyrubovacieho konania u žalobcu. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
23. Dňa 19. 06. 2018 vyzval správca dane spoločnosť GUMFA s.r.o. na predloženie písomností a listín k odberateľskej faktúre č. 2011/6 vystavenej dňa 02. 05. 2011, najmä návrh loga žalobcu, teda o predloženie dôkazov, ktoré priamo súvisia s propagáciou a uverejnením loga žalobcu. Výzva bola spoločnosti doručená fikciou dňa 25. 06. 2018.
24. Správca dane vykonal dňa 27. 06. 2018 miestne zisťovanie u žalobcu v areály bývalého štátneho majetku v Ostraticiach, ktorého predmetom bolo overenie existencie tovaru nadobudnutého od dodávateľa WH TRADING, s.r.o. v zdaňovacom období roka 2011 a jeho využitie pre podnikateľskú činnosť žalobcu.
25. Dňa 09. 07. 2018 vykonal správca dane ústne pojednávanie za účasti žalobcu, ktorého predmetom bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu č. 100634173/2018 zo dňa 28. 03. 2018 a oboznámenie o priebehu a výsledkoch dokazovania vo vyrubovacom konaní. O vykonanom ústnom pojednávaní spísal správca dane zápisnicu.
26. Správca dane dňa 20. 07. 2018 vydal vo veci rozhodnutie č. 101397269/2018 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 13.047,53 eura na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 (keď daň vyrubená daňovým priznaním, doručeným dňa 29. 03. 2012 bola 9.077,65 eura a daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola 22.125,18 eura), ktorý je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti na účet správcu dane. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 24. 07. 2018.
27. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 22. 08. 2018, o ktorom žalovaný rozhodol žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 22. 10. 2018.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
28. Žalovaný svojim rozhodnutím č. 102089324/2018 zo dňa 22. 10. 2018 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie č. 101397269/2018 zo dňa 20. 07. 2018 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia popísal doterajšie dokazovanie a priebeh konania pred správcom dane pri daňovej kontrole dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011. O výsledku daňovej kontroly správca dane vypracoval protokol č. 100634173/2018 zo dňa 28. 03. 2018, a na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 13.047,53 eura. Žalovaný sa vyjadril k námietkam uvedeným žalobcom v podanom odvolaní.
Žalovaný uviedol, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že časový rámec daňovej kontroly prekročený nebol. Daňová kontrola začala dňa 29. 12. 2015, t. j. v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly a ukončená bola dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole, dňa 29. 03. 2018. Správca dane z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií dňa 22. 02. 2016 prerušil daňovú kontrolu a prekážky prerušenia pominuli dňa 14. 06. 2017, čo oznámil správca dane žalobcovi oznámením. Počas prerušenia výkonu daňovej kontroly lehoty neplynuli. Daňová kontrola bola vykonávaná 343 dní. Belgická daňová správa neposkytla informácie v záväzne určenej maximálnej lehote troch mesiacov, ale Daňový poriadok vo veci nedodržania lehoty daňovej kontroly slovenským správcom dane porušený nebol, keďže dôvod prerušenia daňovej kontroly pretrvával.
Daňové priznanie za zdaňovacie obdobie rok 2011 bol žalobca povinný podať do 31. 03. 2012. To znamená, že päťročná lehota na výkon daňovej kontroly (pozn. správneho súdu - z kontextu príslušnej časti rozhodnutia žalovaného vyplýva, že ide pravdepodobne o zrejmú nesprávnosť a správne malo byť uvedené „lehota na vyrubenie dane“) začala plynúť dňa 01. 01. 2013 a uplynula dňa 31. 12. 2018. Právo vyrubiť daň na základe daňovej kontroly, vykonanej za zdaňovacie obdobie 2011 preto nezaniklo.
Žalovaný k námietke nezákonnosti uviedol, že preskúmal rozhodnutie správcu dane, pričom nevzhliadol pochybenie v jeho konaní (porušenie hmotnoprávnych predpisov a Ústavy SR), alebo nedostatok v rozhodnutí, ktorý by preukazoval jeho nezákonnosť. Ďalej uviedol, že je na rozhodnutí správcu dane, aké svedecké výpovede a koľkokrát ich vykoná. Správca dane predvolával k podaniu svedeckej výpovede súčasných konateľov spoločností z dôvodu, aby za účelom preukázania vykonania fakturovaných prác a dodania tovaru a služieb predložili účtovné doklady spoločnosti a k vykonaniu prác zaujali stanovisko. K neumožneniu nahliadnutia do spisu uviedol, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by správca dane na základe požiadavky neumožnil žalobcovi doň nahliadnuť. K nešpecifikovaniu, aký svedok bude
vypočutý, uviedol, že ustanovenie § 25 ods. 4 Daňového poriadku neukladá správcovi dane povinnosť žalobcu vyrozumieť o tom, kto konkrétne bude v uvedený deň vypovedať.
K odvolacej námietke absencie vysvetlenia, prečo správca dane len v niektorých prípadoch požaduje vysvetlenia iba súčasného konateľa bývalého obchodného partnera a v iných len vyjadrenie minulého konateľa bývalého partnera uviedol, že žalobca nekonkretizuje zástupcov ktorých dodávateľských spoločností sa námietka týka, a ani v ktorých prípadoch správca dane mal realizovať a nerealizoval medzinárodnú výmenu informácií, a preto nevedel k námietkam zaujať stanovisko. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s § 46 ods. 8 Daňového poriadku a na vyjadrenie k protokolu určil žalobcovi lehotu 15 kalendárnych dní na vyjadrenie, odo dňa doručenia výzvy.
Skutočnosť, že spoločnosť WH TRADING, s.r.o. z dôvodu nekontaktnosti nepredložila správcovi dane doklady, ktorými by dodanie tovaru žalobcovi preukázala a žalobca neidentifikoval osobu, s ktorou spoločnosť WH TRADING, s.r.o. obchod uzatvárala, a ktorá by mohla správcovi dane poskytnúť o zrealizovanom obchode relevantné informácie, bola dôvodom, pre ktorý správca dane vyslovil záver, že nebolo preukázané, že dodávateľom tovaru v zmysle vystavených faktúr bola spoločnosť WH TRADING, s.r.o.
K spoločnosti MERCANTOR, s.r.o. a preukázaniu realizácie obchodu množinou dôkazov žalovaný uviedol, že „INFORMÁCIA A POTVRDENIE“ zo dňa 20. 04. 2018 nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz a odkázal na znenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tiež uviedol, že i napriek tomu, že predložené dôkazy síce spĺňajú náležitosti účtovných dokladov, a žalobca má faktúry zaevidované v účtovnej evidencii, nie sú dôkazom preukazujúcim dodanie tovaru spoločnosťou MERCANTOR, s.r.o., nakoľko táto dodanie tovaru žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala. Správca dane spochybnil uskutočnenie obchodu z dôvodu, že dodávateľská spoločnosť mu neposkytla žiadne dôkazy o tom, že tovar v zmysle vystavených faktúr skutočne dodala. Žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktoré by odstránili pochybnosti o dodaní tovaru.
Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa dodávateľskej spoločnosti LIVE PRODUCTION s.r.o. uviedol, že preukázanie dodania reklamnej služby písomným prehlásením, že reklamná kampaň bola zrealizovaná, nie je dostatočným dôkazom o tom, že bola žalobcovi skutočne aj dodaná.
Správca dane v priebehu daňovej kontroly za účelom zabezpečenia účtovných a iných dokladov maďarskej spoločnosti vykonal aj medzinárodnú výmenu daňových informácií, zabezpečil výpovede svedkov Ing. V. G. a Ing. J. G., ako bývalých konateľov spoločnosti MERCANTOR s.r.o. a vykonal miestne zisťovanie v skladových priestoroch žalobcu. Na základe dokladov predložených správcom dane a vykonaného dokazovania skonštatoval, že vynaložené výdavky nemožno definovať ako daňové výdavky, pretože ich preukázateľnosť nebola v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, preukázaná. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 02. 11. 2018, ktorým dňom nadobudlo právoplatnosť.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe
29. Žalobca sa žalobou zo dňa 28. 12. 2018, doručenou správnemu súdu dňa 28. 12. 2018 domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 22. 10. 2018, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (správcu dane) zo dňa 20. 07. 2018.
V dôvodoch žaloby uviedol, že v prejednávanej veci ide o daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011. Žalobca bol preto povinný podať daňové priznanie do 31. 03. 2012. Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený dňa 29. 03. 2018 a rozhodnutie o vyrubení dane dňa 24. 07. 2018. Podľa § 69 ods. 1 a 3 Daňového poriadku a § 27 ods. 3 Daňového poriadku začala 5-ročná lehota na vyrubenie rozdielu dane plynúť od konca roka 2012, t. j. od 31. 12. 2012 a uplynula dňa 31. 12. 2017. Keďže k doručeniu protokolu z daňovej kontroly došlo až dňa 29. 03. 2018, je zrejmé, že došlo
k uplynutiu 5-ročnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane, ktorým právo na vyrubenie rozdielu dane zaniklo. Rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú preto nezákonné.
Daňová kontrola v danej veci začala dňa 29. 12. 2015 a bola ukončená dňa 29. 03. 2018, t. j. trvala 820 dní. Podľa správcu dane bola daňová kontrola prerušená od 22. 02. 2016 do 14. 06. 2017, t. j. 478 dní. Uplynutie doby prerušenia bolo dané poskytnutím informácií belgickou daňovou správou dňa 14. 06. 2017 na základe žiadosti z 18. 02. 2016. Belgická daňová správa neposkytla informácie v záväzne určenej maximálnej lehote troch mesiacov, t. j. do 18. 05. 2016, ale túto lehotu výrazne prekročila (cca o viac ako rok). Z dôvodu porušenia lehoty poskytnutia informácií, ktorá je daná záväznou právnou úpravou, do doby prerušenia nie je možné započítať dobu cca viac ako celý rok. Relevantné by mohlo byť len prerušenie daňovej kontroly v trvaní maximálne 3 mesiacov. Keďže daňová kontrola trvala 820 dní, po odpočítaní doby 3 mesiacov (cca 90 dní) ostáva dĺžka daňovej kontroly cca 730 dní, t. j. cca 2 roky, ide teda o dobu prevyšujúcu zákonom povolenú dobu jedného roka. Keďže daňová kontrola bola realizovaná v rozpore so zákonom (keď bola prekročená jej zákonom stanovená dĺžka), je aj protokol nezákonným dôkazom. Keďže rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane sú založené na tomto protokole, sú tieto rozhodnutia nezákonné. Obdobie prerušenia daňovej kontroly od 22. 02. 2016 do 14. 06. 2017 nemožno odpočítať od lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pretože k zastaveniu jej plynutia nedošlo. Zastavenie plynutia lehôt podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku sa nevzťahuje na prerušenie daňovej kontroly, keďže daňová kontrola nie je daňovým konaním.
Rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu nerešpektujú základné zásady správy daní podľa § 3 ods. 1 až 3 Daňového poriadku. Správca dane nezohľadnil všetky dôkazné prostriedky, išlo o selektívny, jednostranne orientovaný výber dôkazných prostriedkov. Správne orgány neozrejmili, prečo daňový úrad chcel vypočuť len súčasného štatutárneho zástupcu dodávateľa žalobcu, a nie aj osobu, ktorá bola štatutárnym zástupcom v období realizácie jednotlivých obchodov. K nevykonaniu tohto dôkazu a vykonaniu len tých dôkazov, ktoré sú v neprospech žalobcu, sa žalovaný nevyjadril. Žalovaný jasne a zrozumiteľne neozrejmil dôvody, pre ktoré žalobcom predkladané dôkazy nie sú dostačujúce, a aké konkrétne dôkazné prostriedky by mohli prispieť k ozrejmeniu situácie. Správca dane neumožnil žalobcovi nahliadnuť do spisu so zámerom doplnenia dôkazných prostriedkov. Žalobca túto požiadavku uviedol dňa 14. 03. 2018 na pojednávaní, avšak do doby skončenia daňovej kontroly jej nebolo vyhovené. K uvedeným skutočnostiam sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril.
Správca dane žalobcovi neumožnil riadnu prípravu na oznámené výpovede svedkov, a to najmä tým, že nešpecifikoval, o akého svedka ide, k akej konkrétnej skutočnosti má byť vypočutý a ktoré skutočnosti by ním mali byť ozrejmené. Pokiaľ má daňový subjekt právo zúčastniť sa svedeckej výpovede a klásť svedkovi otázky, musí vedieť, o vypočutie akej osoby ide, aby sa na to vedel pripraviť. Žalobca bol o zámere vypočutia svedka informovaný vo veľmi krátkom predstihu a v presne nešpecifikovanej dobe, čo mu znemožnilo zabezpečenie jeho účasti. Taktiež pokiaľ išlo o výpoveď Ing. V. G. a Ing. J. G., nie je zrejmý presný obsah a zápisnice sú vnútorne rozporné, pretože obsahujú rukou robené zásahy do jej textu, a to mimo časti „Námietky voči obsahu zápisnice“, pričom takýto postup nemá oporu v príslušnej právnej úprave. Žalovaný sa nevyjadril ani k tomuto. V rozhodnutí absentuje vysvetlenie, prečo daňový úrad v niektorých prípadoch požaduje len vysvetlenie súčasného konateľa bývalého obchodného partnera a v iných len bývalého konateľa. Žalobca tiež namietal absenciu vysvetlenia, prečo v niektorých prípadoch daňový úrad realizoval žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a v iných nie.
Ustanovenie § 46 ods. 8 Daňového poriadku upravuje postup správcu dane, ktorý by mal byť realizovaný vo vzťahu k protokolu z daňovej kontroly. Tento postup by mal zohľadňovať základné zásady správy daní. Vzhľadom na rozsah daňovej kontroly, no najmä na rozsah doručeného protokolu z daňovej kontroly (60 strán) je zrejmé, že lehota poskytnutá správcom dane v minimálnej zákonnej dĺžke bola nepostačujúca a neumožnila žalobcovi riadnym spôsobom brániť svoje práva. Žalovaný sa ani k tomuto v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril.
Žalobca ďalej namietal nesprávne zistenie skutkového stavu vo vzťahu k WH TRADING, s.r.o., keď žalovaný spochybnil len dodávateľa, ale nie existenciu náhradných dielov a softvéru. V danej veci bola preukázaná existencia materiálneho plnenia a v takom prípade je na preukázanie rozhodných skutočností postačujúce predloženie štandardných účtovných dokladov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011. Dôkazné bremeno opaku žalovaný pritom neuniesol.
Za rozhodujúci nedostatok v postupe a rozhodovaní správnych orgánov vo vzťahu k spoločnosti MERCANTOR s.r.o. žalobca považoval skutočnosť, že skutkový stav nebol zistený dostatočným spôsobom a správne orgány prijali nesprávne skutkové závery, nakoľko žalobca realizáciu obchodu doložil množinou dôkazných prostriedkov vedúcich k záveru, že predmetný obchod sa reálne stal a jeho realizácia bola vykonaná v súlade s príslušnou právnou úpravou. Žalobca mal zato, že správne organy nešpecifikovali, neoznačili a ani neidentifikovali žiaden dôkazný prostriedok, ktorým by spochybnili dôkazné prostriedky predložené žalobcom a reálne uskutočnenie obchodu. Správne orgány podľa žalobcu nedisponujú žiadnym dôkazom, ktorý by ich záver potvrdil.
Vo vzťahu k spoločnosti LIVE PRODUCTION, s.r.o. uviedol, že mu bola poskytnutá dohodnutá reklama a služby boli zaplatené, čo bolo preukázané fotodokumentáciou, svedkom a kompletnou dokladovou výbavou. Spochybnil tvrdenie žalovaného, že okrem písomného vyjadrenia bývalého konateľa nepredložil iný dôkaz, pretože v konaní bol vypočutý aj bývalý štatutárny orgán dodávateľa, ktorý jeho tvrdenia potvrdil. Správny orgán nedefinoval dôvody, pre ktoré odmietol vykonanie navrhovaného dokazovanie zo strany žalobcu, resp. u niektorých tak urobil nedostatočným alebo zmätočným a nezrozumiteľným spôsobom. Predmetné odôvodnenie je v úplnosti nezrozumiteľné (vzťah vedomosti žalobcu o reálnosti obchodov k významu výpovede bývalých konateľov dodávateľa žalobcu, o tom či tovar dodali), je absolútne zmätočný fakt, že správca dane v skutočnosti bývalého konateľa na vypočutie predvolal, avšak jeho vypočutie nerealizoval a ani neumožnil. Za zarážajúcu považuje argumentáciu správcu dane vo vzťahu k účtovnej dokumentácii spoločnosti MERCANTOR s.r.o., ktorú označil ako dôkazný prostriedok a túto za dôkaz označil aj svedok Ing. J. G.. Odmietol záver, že správca dane nevedel, o aké účtovné obdobie sa jedná a aké skutočnosti majú byť preukázané, čo preukazuje mieru zisťovania skutočného stavu veci správcom dane, ktorá bola veľmi nízka a v rámci ktorej absentovala snaha o objektívne zistenie skutočného stavu veci. Odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov došlo k výraznému nezákonnému zásahu do práv žalobcu. Záver žalovaného o odmietnutí písomného vyjadrenia Ing. J. G. ako nepoužiteľného dôkazného prostriedku s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nemá oporu v uvedenej právnej úprave. Vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia dospel správny orgán aj k nesprávnym právnym záverom, keď konštatoval, že žalobca porušil ustanovenia § 2 ods. 1 písm. i) zákona o DPH. Žalobca si splnil svoju platobnú povinnosť v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný sa k týmto skutočnostiam v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril.
V závere žaloby žalobca opätovne uviedol, s ktorými tvrdeniami žalobcu ohľadom vád rozhodnutia daňového úradu sa žalovaný nevysporiadal.
IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
30. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29. 05. 2019 zotrval na odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukázal. Uviedol, že po preštudovaní žaloby dospel k záveru, že žalobca neuvádza skutočnosti, ktoré by svojou podstatou mali vplyv na výrok rozhodnutia správneho súdu. Žalobné dôvody uvedené v žalobe sú totožné s odvolacími dôvodmi žalobcu.
K žalobnému dôvodu týkajúcemu sa uplynutia lehoty, ktorým zaniklo právo vyrubiť žalobcovi daň a nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly uviedol totožné skutkové a právne tvrdenia s tými, ktoré uviedol aj v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí. Časový rámec daňovej kontroly prekročený nebol, daňová kontrola začala dňa 29. 12. 2015 a ukončená bola dňa 29. 03. 2018 (dňom doručenia protokolu). Správca dane z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii prerušil daňovú kontrolu a prekážky, pre ktoré bola prerušená pominuli dňa 14. 06. 2017, pokračovanie v konaní bolo žalobcovi oznámené listom. zo dňa 14. 06. 2017. Daňová kontrola bola prerušená od 22. 02. 2016 do 14. 06. 2017 (lehoty neplynuli) a ukončená bola doručením protokolu dňa 29. 03. 2018. Výkon daňovej kontroly nepresiahol dĺžku 365 dní, daňová kontrola trvala len 343 dní, t. j. bola dodržaná zákonná lehota (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku). K námietke týkajúcej sa dĺžky prerušenia daňovej kontroly z dôvodu zaslania MVI uviedol, že aj keď belgická daňová správa neposkytla informácie v určenej maximálnej lehote troch mesiacov, Daňový poriadok vo veci nedodržania lehoty daňovej kontroly správcom dane porušený nebol, nakoľko dôvod jej prerušenia pretrvával.
K zániku práva vyrubiť daň odkázal na § 69 ods. 1 Daňového poriadku a uviedol, že daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2011 bol žalobca povinný podať do 31.03.2012, päťročná lehota na výkon daňovej kontroly začala plynúť dňa 01. 01. 2013 a uplynula, aj z dôvodu ročného prerušenia daňovej kontroly, kedy lehoty neplynú, dňa 31. 12. 2018. Z uvedeného vyplýva, že právo vyrubiť na základe daňovej kontroly, vykonanej za zdaňovacie obdobie roka 2011, nezaniklo. Ustanovenie § 46 ods. 10 Daňového poriadku jednoznačne uvádza, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije ustanovenie § 61 Daňového poriadku o prerušení daňového konania.
Žalovaný k námietke predvolávania svedkov a vykonávaniu opakovaných svedeckých výpovedí uviedol, že súčasných konateľov spoločností predvolával za účelom preukázania vykonania fakturovaných prác, dodania tovaru a služieb, predloženia účtovných dokladov spoločnosti a aby k vykonaniu prác zaujali stanovisko. Bývalí konatelia spoločností neboli schopní predložiť listinné dôkazy. K neumožneniu nahliadnuť do spisu uviedol, že správca dane nepovažoval za potrebné umožniť nahliadnuť žalobcovi do dodávateľských faktúr spoločnosti WH TRADING, s.r.o. z dôvodu, že tieto mal žalobca k dispozícii. Ustanovenie § 25 ods. 4 Daňového poriadku neukladá správcovi dane povinnosť uviesť vo vyrozumení daňového subjektu alebo jeho zástupcu o konaní výsluchu svedka, kto konkrétne bude vypovedať. Správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom aj pri stanovení zákonnej 15-dňovej lehoty na vyjadrenie sa k protokolu. Protokol z daňovej kontroly obsahuje zhrnutie výsledkov z daňovej kontroly, o ktorých bol žalobca priebežne informovaný už v priebehu daňovej kontroly, tzn. už mal vedomosť o zistených skutočnostiach (resp. pochybnostiach správcu dane).
Žalovaný uviedol, že pri miestnom zisťovaní dňa 27. 06. 2018, v areáli bývalého štátneho majetku Ostratice správca dane zistil, že žalobca tam má uskladnené nové a tiež prevažne opotrebované a použité náhradné diely, o ktorých tvrdil, že ich v roku 2011 nakúpil od spoločnosti WH TRADING, s.r.o., a tiež od iných dodávateľov, takže množstvo náhradných dielov zakúpených od spoločnosti WH TRADING, s.r.o. preukázať nevedel. Svedok p. L. sa k existencii dodávateľskej spoločnosti vyjadriť nevedel, potvrdil iba, že náhradné diely boli skladované v Bošanoch. Spoločnosť WH TRADING, s.r.o. nepredložila správcovi dane žiadne dôkazy, ktorými by dodanie tovaru preukázala. Predloženie dokladov iba jedným z obchodných partnerov, nie je dôkazom preukazujúcim, že tovar bol žalobcovi dodaný spoločnosťou, uvedenou na predložených účtovných dokladoch ako dodávateľ.
Žalovaný k námietkam ohľadom spoločnosti MERCANTOR s.r.o. uviedol, že predloženie dokladov iba jedným z obchodných partnerov nie je dodanie tovaru a služieb preukázané, doklady predložil iba žalobca, ako odberateľ. Dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne dôkazy o tom, že tovar a služby žalobcovi v zmysle vystavených faktúr skutočne aj dodali. Skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti dodanie tovaru a služieb nepreukázali je dôvodom, pre ktorý správca dane neuznal žalobcovi uplatnené výdavky za daňové výdavky.
K námietkam týkajúcim sa spoločnosti LIVE PRODUCTION, s.r.o. uviedol, že preukázanie dodania reklamnej služby písomným „prehlásením, informáciou“ nie je dostatočným dôkazom o tom, že reklamnú kampaň pre žalobcu skutočne spoločnosť LIVE PRODUCTION, s.r.o. aj vykonala, vykonanie reklamnej služby žiadnym dôkazom nepreukázala. K predloženej fotodokumentácii uviedol, že správca dane z nej nedokázal jednoznačne určiť, čo bolo predmetom reklamnej kampane. Žalobca predložil správcovi dane spolu s vyjadrením k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole z daňovej kontroly aj písomné „Prehlásenie, informácia“ zo dňa 18. 04. 2018, podpísané p. E.. Správca dane z dôvodu, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, čoho sa reklamné služby týkali, resp. čo bolo ich obsahom, zabezpečil na návrh žalobcu svedeckú výpoveď p. C. E., ktorý k náplni reklamnej kampane uviedol, že išlo o propagáciu loga žalobcu, ale svoje vyjadrenie nepreukázal žiadnym dôkazom z dôvodu, že dôkazy odovzdal žalobcovi. Z obsahu predloženého vyjadrenia a ani jeho svedeckej výpovede nebolo možné preveriť, čo bolo predmetom reklamy, a preto jeho vyjadrenie a ani svedecká výpoveď, nie je relevantným dôkazom o realizácii obchodného prípadu.
Žalovaný uviedol, že navrhované svedecké výpovede pracovníkov mesta Veľký Meder (osoby overujúce podpisy pri prepise spoločnosti MERCANTOR s.r.o.), zistenie stavu trestného konania, iniciovaného p. Z. a vypracovanie odborného stanoviska k softvéru správca dane nezrealizoval z dôvodu, že ich vykonanie by nemalo na zistenie skutkového stavu vo veci preverenia obchodných vzťahov žalobcu s
dodávateľskými spoločnosťami MERCANTOR s.r.o. a WH TRADING, s.r.o. vplyv. Predloženie vyjadrení, ktorými bývalí konatelia dodávateľských spoločností potvrdili dodanie tovaru a služieb nie je dôkazom preukazujúcim, že k dodanie tovaru a služieb skutočne zrealizovali spoločnosti uvedené na predložených účtovných dokladoch ako dodávatelia.
Ďalej uviedol, že Ing. J. G. sa napriek predvolaniu ospravedlnil s tým, že predložil žalobcovi k uskutočnenému dodaniu tovaru písomné vyjadrenie, a iné skutočnosti by aj tak uviesť nevedel. Vo vyjadrení potvrdil zrealizovanie obchodov tak, ako boli fakturované a platené, doklady boli odovzdané v rámci konania vedeného v roku 2011 pod č. I/332/90525/2011/Legi. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu, týkajúceho sa účtovných dokladov spoločnosti uviedol, že predložiť účtovné doklady spoločnosti bolo povinnosťou konateľa spoločnosti p. Z., ktorého správca dane vyzýval na predloženie, tieto však predložené neboli. K zabezpečeniu účtovnej evidencie spoločnosti MERCANTOR s.r.o. uviedol, že nie je úlohou správcu dane v priebehu daňovej kontroly zabezpečovať dôkazy, ktorými by boli preukázané skutočnosti, týkajúce sa obchodných vzťahov žalobcu s jeho dodávateľmi.
Všetky úkony, ktoré správca dane v priebehu daňovej kontroly za účelom vykonania dokazovania vykonal a vyjadril sa tiež ku všetkým zisteným skutočnostiam a k námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. K porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR uviedol, že nielen štátne orgány, ale ani súkromné subjekty si nemôžu robiť čo chcú, pretože platné právne predpisy, je potrebné dodržiavať tak štátnymi orgánmi ako aj podnikateľskými subjektmi. K porušeniu § 24 ods. 4 daňového poriadku uviedol, že správca dane postupoval v priebehu daňovej kontroly v súlade so znení uvedeného ustanovenia.
Konštatoval, že preskúmaním spisového materiálu nezistil také konanie správcu dane, ktoré by bolo v rozpore so základnými zásadami daňového konania a s ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly v úzkej súčinnosti so žalobcom, používal prostriedky najmenej zaťažujúce, a získané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Dodávateľské spoločnosti nepredložili žiadne dôkazy o tom, že tovar a služby uvedené na predložených dodávateľských faktúrach skutočne žalobcovi aj dodali. Vyjadrenie zástupcov dodávateľských spoločností bez predloženia ďalších dôkazov je iba konštatovaním o niečom, čo nie je žiadnym iným spôsobom preukázané. Nakoľko dodávateľské spoločnosti dodanie tovaru a služieb žiadnym spôsobom nepreukázali, nie je možné vysloviť záver, že tovar a služby dodali žalobcovi spoločnosti uvedené na predložených dokladoch, a že žalobcovi ich úhradou vznikli daňové výdavky. Čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia, žalovaný s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 uviedol, že judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu SR nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení, ale postačí dať odpoveď iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie v danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa naň špecifická odpoveď. Zároveň odkázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/21/2016-89 zo dňa 10. 04. 2018.
V. Ďalší priebeh konania
31. K vyjadreniu žalovaného sa žalobnou replikou vyjadril žalobca vo vyjadrení zo dňa 09. 09. 2019. Žalobca v nej predovšetkým zotrval na podanej žalobe a v nej uvedených žalobných dôvodoch. V danej veci nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly spôsobilo jednak to, že podané žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nemali žiadny súvis k predmetnej súdnej veci, ktorého sa týka správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a jednak to, že bola prekročená maximálna doba prerušenia konania, ktorú je potrebné posudzovať podľa Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, a podľa ktorého je táto doba trojmesačná. Zároveň odkázal na rozsiahlu judikatúru. Žalobca uzavrel, že argumentácia žalovaného nemá oporu v skutkovom stave a príslušnej právnej úprave. Závery žalovaného sú založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na ich základe konštatovaných nesprávnych záveroch.
32. Predsedníčka senátu podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP nariadila na prejednanie veci samej pojednávanie, keďže o to v žalobe požiadal žalobca.
33. Predsedníčka senátu určila termín pojednávania na 24. 06. 2020, na ktorom bola vec prejednaná podľa § 114 SSP v neprítomnosti žalobcu ako aj žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval v celom rozsahu na podanej žalobe a v nej uvedených žalobných dôvodoch. Správny súd po prejednaní veci na uvedenom pojednávaní vyhlásil tento rozsudok.
VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
34. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 10, ust. § 13 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len „SSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. 10. 2018 a dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto na pojednávaní dňa 24. 06. 2020 vyššie označené rozhodnutie, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (čo žalobca v žalobe žiadal) podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ a g/ SSP zrušil a vec mu vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
35. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak (písm. c/) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, (písm. g/) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
Podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.
Podľa § 140 SSP, vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
Podľa § 175 ods. 1 SSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
36. Podľa § 2 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.
Podľa § 15 ods. 1 veta prvá vyššie citovaného zákona, daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve.
Podľa § 27 ods. 2 vyššie citovaného zákona, do plynutia lehoty určenej počtom dní sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Podľa § 27 ods. 3 veta prvá vyššie citovaného zákona, lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Podľa § 27 ods. 4 vyššie citovaného zákona, ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 46 ods. 10 veta prvá, druhá vyššie citovaného zákona, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.
Podľa § 61 ods. 1 vyššie citovaného zákona, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a)
Poznámka pod čiarou 21a) znie: napríklad zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.
Podľa § 61 ods. 5 vyššie citovaného zákona, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
Podľa § 62 ods. 1 písm. h) vyššie citovaného zákona, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod daňového konania.
Podľa § 69 ods. 1 veta prvá vyššie citovaného zákona, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.
Podľa § 69 ods. 2 vyššie citovaného zákona, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.
Podľa § 69 ods. 3 písm. a) vyššie citovaného zákona, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie protokolu z daňovej kontroly.
37. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov znení neskorších predpisov, účinnom do 31. 12. 2011, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 49 ods. 2 vyššie citovaného zákona, daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť.
38. Správnemu súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že vo veci toho istého žalobcu a totožného predmetu konania (vo význame totožného skutkového a právneho základu), správny súd už rozhodol, a to v konaniach pod sp. zn. 26S/1/2019 (rozsudkom z 28. 11. 2019) a sp. zn. 26S/2/2019 (rozsudkom z 27. 02. 2020). Z uvedených rozsudkov vyplýva, že žalobca v uvedených veciach v správnej žalobe uvádzal takmer totožné žalobné dôvody totožné s tými, ktoré uviedol v správnej žalobe aj v prejednávanej veci. K totožnosti predmetu konania správny súd uvádza, že predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. 26S/1/2019 a sp. zn. 26S/2/2019 boli rozhodnutia žalovaného, vydané vo vyrubovacom konaní za rôzne mesačné zdaňovacie obdobia roku 2011, ktorými (v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami, ktoré ich vydaniu predchádzali) bol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z
pridanej hodnoty, pričom za obe zdaňovacie obdobia bola vykonaná jedna (spoločná) daňová kontrola, ktorá bola prerušená (hoci z nej boli vydané dva protokoly o výsledku daňovej kontroly, avšak aj tieto boli vydané a doručené žalobcovi v rovnaký deň, a teda v rovnaký deň začalo v oboch veciach aj vyrubovacie konanie, rovnako tak v rovnaký deň boli vydané prvostupňové rozhodnutia správcu dane ako aj rozhodnutia žalovaného o odvolaní a tieto boli v rovnaký deň aj doručené žalobcovi). Pokiaľ ide o právne posúdenie veci v porovnaní s vecami vedenými na správnom súde pod sp. zn. 26S/1/2019 a 26S/2/2019 nemá žiadny vplyv skutočnosť, že v tejto prejednávanej veci je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie žalovaného týkajúce sa dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011. Podstatným pre rozhodnutie je posúdenie totožnej právnej otázky, a to, či žalovaný nerozhodol o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie po uplynutí lehoty, ktorej uplynutím podľa § 69 Daňového poriadku dochádza k zániku práva na vyrubenie rozdielu na dani z príjmu fyzickej osoby.
39. Správny súd sa v prejednávanej veci v prvom rade zaoberal rozhodujúcimi žalobnými dôvodmi, v ktorých žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané až po uplynutí 5-ročnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane a z tohto dôvodu je nezákonné a jednak, že bola prekročená lehota na vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku ktorej je protokol v nej vydaný nezákonný, čo má za následok aj nezákonnosť rozhodnutia žalovaného (vychádzajúc z jednoty prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia, ktoré tvoria jeden celok), keďže z tohto protokolu vychádza. Od posúdenia tejto námietky závisel aj ďalší procesný postup správneho súdu, t. j. či napadnutými rozhodnutiami žalovaného a správcu dane bol v súlade s právnymi predpismi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011.
40. Daňový poriadok v § 69 upravuje inštitút zániku práva vyrubiť daň, pričom ak v osobitnom ustanovení alebo hmotnoprávny daňový predpis neustanovuje inak, k zániku práva vyrubiť daň, resp. rozdiel dane (tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci) a uplatniť nárok na sumu podľa hmotnoprávnych daňových predpisov dochádza podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku po uplynutí lehoty piatich rokov od konca roka, v ktorom došlo k niektorej z rozhodujúcich skutočnosti. V danom prípade ide o prekluzívnu lehotu (Daňový poriadok výslovne ustanovuje okrem iného zánik práva vyrubiť rozdiel dane po uplynutí stanovenej lehoty). Jednou z rozhodujúcich skutočností je vznik povinnosti daňového subjektu podať daňové priznanie (§ 15 Daňového poriadku). Daňovému subjektu vzniká povinnosť podať daňové priznanie v lehotách na podanie daňového priznania určených hmotnoprávnymi daňovými predpismi.
41. Žalobca bol povinný podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov podať daňové priznanie na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 (za zdaňovacie obdobie na dani z príjmov fyzickej osoby, o ktoré v prejednávanej veci ide) do 31. 03. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi vznikla povinnosť podať daňové priznanie na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 dňa 31. 03. 2012, posledným dňom tohto kalendárneho roka, t. j. 31. 12. 2012 začala podľa § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku plynúť 5-ročná lehota, ktorej márnym uplynutím dôjde k zániku práva vyrubiť rozdiel dane (ak počas jej plynutia nenastanú právne relevantné skutočnosti, s ktorými Daňový poriadok spája pretrhnutie plynutia prekluzívnej lehoty, upravené napr. v § 69 ods. 2 v spojení s ods. 3, v § 69 ods. 4 Daňového poriadku, kedy začína lehota plynúť od začiatku alebo s ktorými Daňový poriadok spája spočívanie plynutia prekluzívnej lehoty - napr. v dôsledku prerušenia daňového konania podľa § 61 Daňového poriadku, kedy lehota počas prerušenia konania spočíva, teda neplynie; to však neplatí pri prerušení daňovej kontroly, počas ktorého uvedená prekluzívna lehota plynie).
42. Správny súd k začatiu plynutia 5-ročnej prekluzívnej lehoty vzhľadom na právny názor žalovaného, prezentovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí uvádza, že prekluzívna lehota, ktorej uplynutím zaniká, okrem iného, právo vyrubiť rozdiel dane, nezačína plynúť až dňom nasledujúcim po dni, ktorým končí kalendárny rok, a v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie (teda 01. 01. nasledujúceho kalendárneho roka), ale už posledným dňom daného kalendárneho roka (31. 12.). Keďže prekluzívna lehota upravená v § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku je stanovená v dĺžke 5-tich rokov, táto začína plynúť a započítava sa do nej už deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej jej začiatok (§ 27 ods. 2 a contrario Daňového poriadku). Skutočnosťou určujúcou jej začiatok je podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku koniec roka - teda posledný deň daného roka. Správny súd zdôrazňuje, že § 27 ods. 2 Daňového poriadku platí len vo vzťahu k lehotám určeným počtom dní, ako to explicitne ustanovuje § 27 ods. 2 Daňového poriadku (slová „do plynutia lehoty určenej počtom dní“).
43. Lehoty určené podľa rokov sa podľa § 27 ods. 3 Daňového poriadku končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Teda, v prípade 5-ročnej prekluzívnej lehoty, uplynutím ktorej dochádza k zániku práva vyrubiť rozdiel dane, bude jej posledným dňom 31. 12. kalendárneho roka, ktorého číselné označenie je o päť jednotiek vyššie oproti kalendárnemu roku, v ktorom začala lehota plynúť (tento posledný deň lehoty sa podľa § 27 ods. 4 Daňového poriadku posunie na nasledujúci pracovný deň, ak koniec 5-ročnej prekluzívnej lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja). Dňom nasledujúcim po tomto poslednom dni 5-ročnej prekluzívnej lehoty (t. j. 01. 01. nasledujúceho kalendárneho roka, ak nedošlo k posunutiu posledného dňa lehoty podľa § 27 ods. 4 Daňového poriadku na nasledujúci pracovný deň) už nemožno vyrubiť daň, rozdiel dane, či uplatniť nárok na sumu podľa osobitných hmotnoprávnych daňových predpisov.
44. K rovnakým právnym záverom ohľadom počítania prekluzívnych lehôt upravených v § 69 Daňového poriadku, ktorých uplynutím zaniká právo okrem iného vyrubiť rozdiel dane dospela aj doktrína daňového práva (Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, 752 s. - ďalej len „Komentár k Daňovému poriadku“ - § 69).
45. Vzhľadom na vyššie uvedené, 5-ročná prekluzívna lehota podľa § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku začala plynúť dňa 31. 12. 2012, a táto by sa v zásade skončila dňa 31. 12. 2017 (ak by nedošlo k jej pretrhnutiu alebo spočívaniu), ktorý deň je však nedeľa, a preto sa posledný deň lehoty posúva na nasledujúci pracovný deň, pondelok 01. 01. 2018 (§ 27 ods. 4 Daňového poriadku). Nasledujúci deň, t. j. 02. 01. 2018 by už nebolo možné v takomto prípade vyrubiť rozdiel dane.
46. V prejednávanej veci bolo pre posúdenie toho, či bol rozdiel na dani vyrubený (pričom za okamih vyrubenia rozdielu na dani je nutné považovať až okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane, a ak bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, tak až okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, v spojení s ktorým nadobudlo právoplatnosť aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane) ešte pred tým, ako zaniklo právo vyrubiť žalobcovi rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 potrebné ešte posúdiť, či počas prerušenia daňovej kontroly 5-ročná prekluzívna lehota upravená v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku plynula alebo nie.
47. K prerušeniu daňovej kontroly správny súd uvádza, že daňová kontrola bola prerušená rozhodnutím správcu dane od 22. 02. 2016 do 13. 06. 2017 (posledný deň prerušenia, keďže dňom 14. 06. 2017 správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly), teda v celkovej dĺžke 478 dní. Správny súd, rovnako ako uviedol žalobca v podanej správnej žalobe, zdôrazňuje, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, čo vyplýva aj z ustanovenia § 2 písm. c) Daňového poriadku, ktoré vymedzuje daňové konanie ako konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Teda, aby išlo o daňové konanie, musia byť súčasne naplnené dva znaky, a to i/ musí ísť o konanie, t. j. určitý postup správcov dane a osôb zúčastnených na správe daní a ii/ jeho výsledkom musí byť určité rozhodnutie týkajúce sa práv a povinností daňových subjektov. Ak výsledkom určitého konania nie je rozhodnutie, tak nie sú naplnené znaky daňového konania, a teda nemôže ísť o daňové konanie. Za daňové konanie vzhľadom na uvedené nemožno považovať daňovú kontrolu, keďže jej výsledkom nie je rozhodnutie, ktoré autoritatívne konštituuje alebo deklaruje práva alebo povinnosti daňového subjektu, ale za určitých okolností protokol (§ 47 Daňového poriadku), ktorý môže byť napr. podkladom pre na daňovú kontrolu nadväzujúce vyrubovacie konanie (§ 49 ods. 8 Daňového poriadku v spojení s § 68 ods. 1 Daňového poriadku). Výkon daňovej kontroly je činnosťou správcu dane vykonávanou podľa Daňového poriadku mimo daňového konania. Aby sa preto určité ustanovenie, upravujúce daňové konanie, mohlo vzťahovať aj na daňovú kontrolu, musí to byť výslovne v Daňovom poriadku upravené (obdobne Komentár k Daňovému poriadku - § 61).
48. V § 46 ods. 10 vete prvej Daňového poriadku je upravená lehota na vykonanie daňovej kontroly, podľa ktorej je táto najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Vo vete druhej tohto odseku je normatívne výslovne upravená primeraná použiteľnosť § 61 Daňového poriadku aj na daňovú kontrolu. Ustanovenia § 61 Daňového poriadku sa na daňovú kontrolu použijú podľa § 46 ods. 10 vety druhej Daňového poriadku len primerane. Pokiaľ ide o ustanovenie § 61 ods. 5 Daňového poriadku, jeho len primeraná aplikácia na daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 10 vety druhej Daňového poriadku má za následok, že toto je potrebné vykladať len vo vzťahu k lehotám určeným v súvislosti s daňovou kontrolou, ktoré neplynú,
pokiaľ je daňová kontrola prerušená. Teda, ustanovenie § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku je potrebné interpretovať tak, že počas prerušenia daňovej kontroly neplynie lehota na jej vykonanie (upravená v § 46 ods. 10 vete prvej a poslednej Daňového poriadku). Takýto jediný výklad ustanovenia § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku uvádza aj Komentár k Daňovému poriadku v časti týkajúcej sa § 46 (ktorý výslovne uvádza, že „daňovú kontrolu môže správca dane prerušiť a počas prerušenia daňovej kontroly lehota na vykonanie daňovej kontroly neplnenie“). Uvedené ustanovenia § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku však nemožno v žiadnom prípade interpretovať tak, že počas prerušenia daňovej kontroly neplynú lehoty upravené v časti Daňového poriadku upravujúce daňové konanie, osobitne vyrubovacie konanie ako jedno z osobitných daňových konaní - teda že by napr. počas prerušenia daňovej kontroly neplynula 5- ročná prekluzívna lehota upravená v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, ktorej uplynutím zaniká právo vyrubiť rozdiel dane. Ustanovenie § 69 Daňového poriadku je systematicky zaradené práve v druhom diele druhej hlavy štvrtej časti Daňového poriadku, ktorý upravuje v § 68 až § 70 vyrubovacie konanie.
49. Účelom inštitútu zániku práva inter alia vyrubiť rozdiel dane, upraveného v § 69 Daňového poriadku je stimulovať správcu dane k včasnému výkonu jeho práv a povinností. S čím taktiež súvisí požiadavka, aby daňové subjekty boli po uplynutí lehoty chránené pred vznikom povinnosti dôkaznej, a o to viac pred zhoršením ich daňovej situácie zvyšovaním ich daňovej povinnosti. Z uvedených dôvodov je potrebné aj ustanovenia, ktoré majú vplyv na plynutie lehôt, dotýkajúcich sa zániku práva vyrubiť daň, rozdiel dane alebo nároku na sumu podľa osobitných daňových hmotnoprávnych predpisov, vykladať reštriktívne, a nie extenzívne.
Pre vylúčenie takého výkladu, podľa ktorého prerušením daňového konania dochádza podľa § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku k spočívaniu (neplynutiu) prekluzívnej 5-ročnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, je kľúčové, že inštitút zániku práva vyrubiť daň je inštitútom rýdzo hmotnoprávnym (keď povinnosť platiť daň, na ktorú sa uvedený inštitút viaže, má hmotnoprávnu povahu), hoci je obsiahnutý v procesnom kódexe - Daňovom poriadku. Takéto rozlišovanie má významný právny následok spočívajúci aj v tom, že aplikáciou procesnoprávnych inštitútov, upravených v procesnoprávnych normách Daňového poriadku (napr. aplikáciou inštitútu prerušenia daňového konania, spôsobujúceho neplynutie procesnoprávnych lehôt upravených v Daňovom poriadku podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku alebo aplikáciou inštitútu prerušenia daňovej kontroly, spôsobujúceho neplynutie procesnoprávnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 vete prvej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku), nemôže dôjsť k zmene dĺžky prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane, upravenej v § 69 Daňového poriadku, k jej spočívaniu či pretrhnutiu. K zmene dĺžky, neplynutiu či pretrhnutiu prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane môže vzhľadom na jej hmotnoprávny charakter dôjsť výlučne na základe osobitných hmotnoprávnych ustanovení, ktoré zákonodarca pri tomto inštitúte aj uviedol, a to napr. v § 69 ods. 2 Daňového poriadku, v ktorom je upravené, v ktorých prípadoch dochádza k pretrhnutiu prekluzívnej lehoty, okrem iného, na vyrubenie rozdielu dane a jej plynutiu od začiatku.
Správny súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že ustanovenie § 61 ods. 5 Daňového poriadku o neplynutí lehôt podľa Daňového poriadku pri prerušení daňového konania sa týka len procesnoprávnych lehôt upravených v Daňovom poriadku, a nie aj hmotnoprávnych, ktoré sú upravené v § 69 Daňového poriadku. Hoci túto skutočnosť zákonodarca výslovne neuviedol v ustanovení § 61 ods. 5 Daňového poriadku, zo systematiky a najmä normatívnej úpravy inštitútu zániku práva vyrubiť rozdiel dane v § 69 Daňového poriadku, je uvedený zámer zákonodarcu zrejmý. Inak by totiž nemal dôvod osobitne v § 69 ods. 2 Daňového poriadku upravovať skutočnosti spôsobuje pretrhnutie prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane. Správny súd si je vedomý, že v slovenskej doktríne (Komentár k Daňovému poriadku - § 61) sa v súvislosti s ustanovením § 61 ods. 5 Daňového poriadku objavuje názor, že počas prerušenia daňového konania neplynie ani hmotnoprávna lehota na vyrubenie rozdielu dane (pričom ale ani táto doktrína nedospela k záveru, že by uvedená prekluzívna lehota na vyrubenie rozdielu dane neplynula počas prerušenia daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním), avšak s týmto záverom sa z dôvodov uvedených v tomto bode nestotožňuje, keďže táto sa vôbec nezaoberá rozdielom medzi hmotnoprávnym a procesnoprávnym charakterom lehoty a z toho vyplývajúcimi odlišnými dôsledkami. Výlučne komparatívne a podporne pre správnosť uvedených záverov správneho súdu súd poukazuje na českú doktrínu a súdnu prax k obdobnému českému inštitútu lehoty pre stanovenie dane, v ktorej je uvedená problematika čiastočne rozpracovaná práve uvedeným spôsobom (z doktríny napr. Lichnovský,
O., Ondrýsek, R. a kolektiv.: Daňový řád. Komentář. 3. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2016, 938 s.
- komentár k § 148, zo súdnej praxe - napr. rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR sp. zn. 10 Afs 206/2017-39 z 09.11.2017, publikovaný v Sbírke rozhodnutí Nejvyššího správního soudu pod č. 3677/2018 Sb.).
50. Z týchto, vyššie uvedených dôvodov správny súd konštatuje, že počas prerušenia daňovej kontroly v prejednávanej veci, t. j. od 22. 02. 2016 do 13. 06. 2017 prekluzívna 5-ročná lehota, ktorej uplynutím podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku zaniká právo vyrubiť rozdiel dane plynula, a preto ani o dobu prerušenia daňovej kontroly nedošlo k predĺženiu uvedenej prekluzívnej lehoty zániku práva vyrubiť rozdiel dane.
51. V § 69 ods. 2 vete prvej Daňového poriadku je upravená procesnoprávna skutočnosť, ktorá spôsobuje pretrhnutie plynutia 5-ročnej prekluzívnej lehoty, upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, a touto je vykonanie úkonu smerujúcemu k vyrubeniu dane, rozdielu dane alebo uplatneniu nároku na sumu podľa osobitných hmotnoprávnych daňových predpisov. Vykonaním tohto úkonu dochádza podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku k pretrhnutiu plynutia prekluzívnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku a k jej znovuplynutiu v celej dĺžke, pričom k tomuto znovuplynutiu v celej dĺžke upravenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku dochádza znovu od konca roku, v ktorom bol úkon smerujúci okrem iného k vyrubeniu rozdielu dane vykonaný.
52. Následne v § 69 ods. 3 a ods. 4 Daňový poriadok upravuje aj to, čo je úkonom smerujúcim k vyrubeniu dane, rozdielu dane alebo uplatneniu nároku na sumu podľa osobitných hmotnoprávnych daňových predpisov, a to tak, že týmto úkonom je a/ doručenie protokolu z daňovej kontroly (§ 46 Daňového poriadku), b/ doručenie protokolu o určení dane podľa pomôcok (§ 49 Daňového poriadku) a c/ spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o daňovej kontrole (§ 46 Daňového poriadku), ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.
53. V prejednávanej veci bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly až dňa 29. 03. 2018, teda až v čase, kedy už v dôsledku uplynutia prekluzívnej 5-ročnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane, upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, nebolo možné žalobcovi vyrubiť rozdiel dane na dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011. Napriek tomu, že doručenie protokolu z daňovej kontroly je úkonom smerujúcim k vyrubeniu rozdielu dane, tento má za následok pretrhnutie plynutia 5-ročnej prekluzívnej lehoty iba v tom prípade, ak bol urobený pred jej uplynutím. Avšak v prejednávanej veci o tento prípad nejde, pretože protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený až po jej uplynutí, teda nedošlo k pretrhnutiu plynutia lehoty upravenej v § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku a k jej novému plynutiu od začiatku od konca roka, v ktorom bol žalobcovi protokol z daňovej kontroly za kontrolovanú daň a zdaňovacie obdobie doručený.
54. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v prejednávanej veci počas daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania (ako osobitného daňového konania) nedošlo k žiadnej právne významnej skutočnosti, v dôsledku ktorej by došlo k pretrhnutiu alebo spočívaniu 5-ročnej prekluzívnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku, ktorej uplynutím zaniká právo vyrubiť rozdiel dane. Rozdiel dane na dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 preto musel byť žalobcovi v prejednávanej veci právoplatne vyrubený najneskôr do 01. 01. 2018. Uplynutím tohto dňa (teda uplynutím 01. 01. 2018) podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku zaniklo právo vyrubiť žalobcovi uvedený rozdiel dane. Na zánik práva vyrubiť rozdiel dane je správca dane ako aj žalovaný povinný prihliadať ex offo. Ak kedykoľvek počas daňového konania správca dane alebo žalovaný zistí, že právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane vo vzťahu k dani a zdaňovaciemu obdobiu, o ktoré v daňovom konaní ide, zaniklo, je ich povinnosťou takéto konanie podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku zastaviť. Zánik práva vyrubiť daň, rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa hmotnoprávnych daňových predpisov je totiž skutočnosťou, ktorou odpadá dôvod daňového konania.
55. Správny súd konštatuje, že keďže žalovaný právoplatne vyrubil žalobcovi rozdiel dane správnou žalobou napadnutým rozhodnutím na dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 až dňa 02. 11. 2018, teda v čase, kedy už právo vyrubiť tento rozdiel dane zaniklo (t. j. po uplynutí 01. 01. 2018) a na tento zánik práva či už ex offo alebo aspoň na základe žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu uplatnenému odvolaciemu dôvodu neprihliadol, je jeho rozhodnutie nezákonné. Skutočnosť, či daňovým orgánom zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel
dane je nepochybne podstatnou pre možnosť pokračovať v konaní. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezaoberal argumentáciou žalobcu vznesenou v podanom odvolaní ohľadne aplikácie ustanovení daňového poriadku, hoc to bolo jeho povinnosťou.
56. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP), pretože žalovaný dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že v prejednávanej veci nedošlo k uplynutiu 5-ročnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane v zmysle § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, napriek tomu, že k nemu došlo. Rovnako nesprávny bol aj právny záver žalovaného, že počas prerušenia daňovej kontroly spočívala (neplynula) prekluzívna lehota upravená v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, hoci táto plynula aj počas prerušenia daňovej kontroly.
57. Správny súd zároveň zistil, že v administratívnom konaní došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré v danej veci malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP) tým, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán - správca dane, vykonával daňovú kontrolu a následne aj vyrubovacie konanie v čase, kedy už právo vyrubiť žalobcovi rozdiel dane na dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku zaniklo a rozdiel dane už nebolo možné vyrubiť. Žalovaný (ani správca dane) na túto skutočnosť ex offo a ani na návrh žalobcu neprihliadol a začaté vyrubovacie konanie podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku nezastavil. Naopak, namiesto toho vydal vo veci nezákonne meritórne rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil uvedený rozdiel dane. Správny súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/15/2015 zo dňa 23. 02. 2017, z ktorého vyplýva, že zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní vyjadreného v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú povinné zachovávať aj práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, čo znamená, že zásada zákonnosti predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
58. Správny súd z týchto dôvodov preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm. g) SSP zrušil a keďže rovnakými vadami trpí aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie, na návrh žalobcu zrušil podľa § 191 ods. 3 SSP aj toto a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil správcovi dane ako prvostupňovému orgánu - Daňovému úradu Nitra (pobočka Topoľčany) na ďalšie konanie.
59. S ostatnými dôvodmi uvádzanými žalobcom v správnej žalobe sa už správny súd sa ďalej nezaoberal, keďže tieto vzhľadom na vyššie uvedené neboli akokoľvek spôsobilé zmeniť toto rozhodnutie a rozhodnutie o nich už nemôže mať žiadny vplyv ani na ďalší postup správcu dane či žalovaného v ďalšom konaní.
60. Po vrátení administratívneho spisu žalovanému tento následne administratívny spis spolu s týmto rozsudkom vráti prvostupňovému orgánu, nakoľko správny súd týmto rozsudkom zrušil aj prvostupňové rozhodnutie, teda administratívne konanie sa vracia späť na prvý stupeň, a preto bude v administratívnom konaní po právoplatnom skončení tohto konania a vrátení administratívneho spisu pokračovať prvostupňový orgán. Správca dane (rovnako ako žalovaný) bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu. S poukazom na tento právny názor správneho súdu správca dane v ďalšom konaní (§ 139 ods. 2 veta druhá SSP) vyrubovacie konanie vo veci dane z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2011 podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku zastaví, keď odpadnutím dôvodu daňového konania je aj to, ak vo vyrubovacom konaní správca dane zistí, že právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane podľa § 69 Daňového poriadku v danej veci už zaniklo.
61. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úplný úspech (keď dosiahol zrušenie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ktorý uplatnil v rámci žalobných dôvodov), priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu (dôvodne vynaložených) trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP v spojení s § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch).
62. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.