Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/33/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XX-XXX R., Poľská republika, zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. Augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7357-4/2013-BA zo dňa 15.08.2013, za účasti G. Bocheńskeho, nar.21.09.1979, bytom Zabice 28, 59-140 Chocianów, Poľská republika, takto

rozhodol:

I. Súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7357-4/2013-BA zo dňa 15.08.2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu.

III. Účastníkovi konania G. U. sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 7357-4/2013-BA zo dňa 15.08.2013, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 23310-1/2011-SE zo dna 22.08.2011 vyslovujúce, že mu účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.08.2010 nevznikla. Namietal, že žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vydané po uplynutí zákonnej 60 dňovej lehoty ( ) a sám o odvolaní rozhodol po uplynutí takmer 2 rokov od jeho podania. Má súčasne za to, že žalovaný vo svojom procesnom postupe neúplne zistil skutkový stav veci a aplikoval naň nesprávny hmotnoprávny predpis, pričom svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnil, keď iba poukázal na ustanovenia právnych predpisov a dôsledne sa nevysporiadal s individuálnou situáciou žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že výsledkami vykonanej kontroly nebolo preukázané, že by žalobca vykonával činnosť na území Slovenskej republiky, pričom však podkladom rozhodnutia neboli relevantné zistenia kontroly jeho zamestnávateľa vykonanej dňa 24.06.2011, počas ktorej bola správnemu orgánu predložená všetka existujúca dokumentácia zamestnanca (pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, mesačné výkazy odvodov poistného, registračné listy) a zo záverov ktorej vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. Poukazoval na to, že koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je okrem iného založená na princípe rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva, čo žalovaný porušuje svojim diskriminačným postupom voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľska. K porušeniu tohto princípu došlo tiež tým,

že u iných zamestnancov toho istého zamestnávateľa za rovnakých pracovných podmienok Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatívne ako legislatívne uplatniteľnej. Diskriminačný charakter má tiež oznámenie žalovaného týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenska vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy, podľa ktorého: „ u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území SR nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym predpisom“. Uvádzané podľa žalobcu evokuje a smeruje k vydávaniu šablónových rozhodnutí bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

2.

Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukazoval na to, že riešenie zamestnancov zamestnávateľa G. U. PROJEKT PLUS prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.

3.

Sociálna poisťovňa, pobočka Senica, sa dňa 24.06.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania v obci Sobotište je starý neobývaný domček. Podľa vyjadrenie Obecného úradu Sobotište zamestnávateľ žalobcu v obci nemal zriadenú prevádzku a nevykonával tam podnikateľskú činnosť, podľa výsledku šetrenia súhlas majiteľa nehnuteľnosti so zriadením sídla podnikateľa bol odvolaný od 30.05.2011. Na základe tejto kontroly sa nepodarilo preukázať, že zamestnávateľ zamestnancom prácu prideľoval a že na území Slovenskej republiky bola skutočne vykonávaná. V dňoch bola vykonaná kontrola zameraná na odvod poistného na sociálne poistenie, zistenia z ktorej nemajú vplyv na posúdenie uplatniteľnej legislatívy. Podľa pracovných zmlúv predložených až po vydaní rozhodnutí vo veci vzniku sociálneho poistenia bol pracovný pomer dojednaný na 8 hodín mesačne a mzdu vo výške 30,- eur mesačne. Na základe týchto skutkových zistení Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a z tejto skutočnosti je nutné vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom.

4.

V súvislosti s námietkou týkajúcou sa oneskoreného vydania rozhodnutí žalovaný poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a skutočnosť, že lehota na rozhodnutie o odvolaní neplynula z dôvodu prerušenia konania za účelom zistenia relevantných skutočností potrebných pre rozhodnutie.

5.

Žalovaný súčasne poukazoval na list zo dňa 10.12.2013, ktorým Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.

6.

Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. zo dňa 02.02.2018 žalobe vyhovel, preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.08.2013 podľa zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

7.

Na základe opravného prostriedku žalovaného tento rozsudok zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 29.01.2020.

8.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že sa krajský súd opomenul vysporiadať s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy príslušnou iniciatívou v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkov činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky novotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 s spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žalobca osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský súd posudzoval rozhodnutie v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia bola žalovaná príslušná.

9.

Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. List zo dňa 10.12.2013, ktorým mal žalovaný akceptovať návrh dohody a ktorá sa má vzťahovať na 1236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo do obsahu a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu na určene konkrétnej legislatívy vzťahuje.

10.

Podľa názoru kasačného súdu žalovaný bol povinný vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

11.

Práve úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné.

12.

K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovaným kasačný súd dodáva, že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Veľký Senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.

13.

Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie žalovaného síce bolo potrebné zrušiť, avšak z dôvodu, že žalovaný bez zákonného dôvodu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.

14.

Za nedostatok v postupe krajského súdu považoval kasačný súd súčasne skutočnosť, že rozhodnutie vo veci bolo prijaté sudcom, hoci od začatia konania (pred zmenou procesných predpisov) v nej konal a rozhodoval senát krajského súdu.

15.

Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci tunajšiemu súdu súd vec prejednal za splnenia procesných podmienok postupom podľa () v spojení s v neprítomnosti účastníkov konania, z ktorých žalobca a žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnili (v senáte zloženom pre zmenu v organizácii práce na Krajskom súde v Trnave vyplývajúcu z rozvrhu práce na rok 2020 čiastočne z iných členov senátu, ako tomu bolo v čase pôvodného pridelenia veci), a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, dospel opätovne k záveru o dôvodnosti žaloby.

16.

V podaní, ktorým žalobca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, tento účastník súčasne poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a , v zmysle ktorých žalovaný nie je oprávnený rozhodnúť o rozhodnej legislatíve v oblasti sociálneho zabezpečenia v jeho právnej veci.

17.

Podľa spisového materiálu preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 15.08.2013 bolo rozhodnutie, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 23310-1/2011-SE z 22.08.2011 vyslovujúce, že zamestnancovi R. N., nar. XX.XX.XXXX - žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.08.2010, so stručným odôvodnením, podľa ktorého u zamestnávateľa G. U. PROJEKT PLUS nebolo možné ani fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca, u zamestnávateľa nevznikol poistný pomer odo dňa 01.09.2010, preto žalobcovi ako zamestnancovi účasť na nemocenskom a dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti odo dňa 01.08.2010 nevznikla.

18.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalovaného od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972.

19.

Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávanie nariadenie“).

20.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosti, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

21.

Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

22.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

23.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

24.

Na základe výsledkov kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že účastník konania vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia.

25.

Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

26.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

27.

Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských

štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

28.

Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

29.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

30.

V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

31.

Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

32.

V prípade žalobcu poľská legislatíva ako uplatniteľná legislatíva mala byť určená v zmysle čl. 16 ods.4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi poľskou inštitúciou sociálneho poistenia a Sociálnou poisťovňou, pričom túto dohodu by podľa žalovaného mal potvrdzovať list zo dňa 10.12.2013 adresovaný poľskej strane (ZUS) obsahujúci stanovisko žalovaného k riešeniu situácie 1236 bližšie neidentifikovaných osôb - zamestnancov piatich zamestnávateľov pôsobiacich na území SR.

33.

Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. súd tento doklad pre nedostatok identifikácie osôb, na ktoré by sa dohoda orgánov sociálneho poistenia mala vzťahovať, považoval za neurčitý, nepreukazujúci existenciu dohody o určení legislatívy uplatniteľnej na žalobcu.

34.

Žalovaný tak podľa zistenia súdu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby uplatniteľná legislatíva bola záväzne určená postupom stanoveným koordinačnými nariadeniami a nimi určeným príslušným orgánom, ktorým je príslušná poľská inštitúcia ZUS nakoľko v konaní nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej

republike a podľa čl. 16 ods.2 vykonávacieho nariadenia má uplatniteľné právne predpisy určiť práve inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby.

35.

Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa v spojení s ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný svoj postup vo veci podriadi výsledku určenia uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS.

36.

V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa , s tým, že o výške náhrady bude podľa rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

37.

O náhrade trov konania ďalšieho účastníka G. U. súd rozhodol s poukazom na skutočnosť, že tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli.

38.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci.