Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-117-2019.pdf
PDF · 136.44 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/117/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členov senátu JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobcu Ing. D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXX, zastúpeného JUDr. N. W., advokátom so sídlom U., T.. sv. Z. XX/XX, proti žalovaným 1/ I. R., nar. XX.X.XXXX, bytom S. č. XXX, 2/ W. H., nar. X.X.XXXX, bytom C. H., I. XXX/XX, obaja zastúpení Advokátkou kanceláriou W. C., s.r.o. so sídlom C. H., T. XXX, V.: XX XXX XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 26. februára 2019, č. k. 7C/46/2018-100, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, a to parc. č. KN C XXX/X - orná pôda o výmere XXXX m2, zapísanej na LV č. XXX k. ú. S., parc. č. KN E XXX - trvalé trávne porasty o výmere XXXXX m2, č. KN E XXX - orná pôda o výmere XXXX m2, č. KN E XXX/X - orná pôda o výmere XXXX m2, č. KN E XXX/XX - orná pôda o výmere XXXX m2, č. KN E XXX/XX - orná pôda o výmere XXX m2, ktoré sú zapísané taktiež na LV č. XXX k. ú. S. a parc. č. KN C XXX - trvalé trávne porasty o výmere XXXX m2, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX k. ú. S.. Druhým výrokom súd prvej inštancie priznal žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, pričom vlastnícke právo odvodzoval od absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016, uzavretej v rámci výkonu záložného práva z dôvodu, že spôsob výkonu záložného práva priamym predajom zálohu tretej osobe nebol v záložnej zmluve platne dohodnutý. Druhý dôvod absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016 videl v tom, že záložný veriteľ nedodržal pri výkone záložného práva predpísaný zákonný postup a tretím dôvodom bolo, že táto kúpna zmluva zo dňa 3.8.2016 bola uzavretá v rozpore s osobitným právnym predpisom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že záložný veriteľ nemohol vykonať záložné právo priamym predajom zálohu, nakoľko takýto spôsob výkonu záložného práva nebol v záložnej zmluve platne dohodnutý. Žalobca vyjadril právny záver, že podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka sa spôsob predaja zálohu dá dohodnúť rôzne a to aj tak, že záložný veriteľ predá záloh tretej osobe priamym predajom, pričom takéto dojednanie musí obsahovať pre jeho platnosť vždy aj určité aspoň základné podmienky predaja, medzi ktoré patrí určenie minimálnej kúpnej ceny, a to buď v zmluve o zriadení záložného práva alebo určenej nezávislou osobou (spravidla znalcom). Bez takýchto základných obsahových náležitostí
dojednania o spôsobe výkonu záložného práva priamym predajom v záložnej zmluve nemožno takéto dojednania považovať za platné z dôvodu ich absolútnej neurčitosti a zároveň aj rozporu s dobrými mravmi. Žalobca na zvýraznenie svojich tvrdení uviedol, že v záložnej zmluve zo dňa 18.12.2013, na základe ktorej bola v rámci výkonu záložného práva uzavretá sporná kúpna zmluva zo dňa 3.8.2016, je dojednanie o spôsobe výkonu záložného práva obsiahnuté v článku III ods. 1 a 2, z ktorých vyplýva, že záložný veriteľ a záložca sa dohodli, že záložný veriteľ je v zmysle ustanovenia § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený sa domáhať uspokojenia svojej pohľadávky voči záložcovi ako dlžníkovi formou priameho predaja zálohu, prípadne jeho predaja dražbou podľa zákona o dobrovoľných dražbách, prípadne jeho predaja inou vhodnou formou podľa svojho výberu a záložca s týmto súhlasí a výslovne splnomocňuje záložného veriteľa, ktorý splnomocnenie prijíma na realizáciu záložného práva. Podľa žalobcu v takomto dojednaní o spôsobe výkonu záložného práva nie sú obsiahnuté základné náležitosti platného dojednania o spôsobe výkonu záložného práva priamym predajom zálohu, keď nie je dojednaná minimálna cena, za ktorú by bol záložný veriteľ oprávnený za splnenia zákonných podmienok záloh predať ako ani nie je dojednaný spôsob určenia tejto ceny znalcom alebo iným vhodným spôsobom. Uvedené nedostatky podľa žalobcu spôsobujú absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy v časti dojednania spôsobu výkonu záložného práva priamym predajom pre neurčitosť uvedeného dojednania podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom ide súčasne aj o obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi, a teda uvedená časť záložnej zmluvy je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Uvedené nedostatky majú za následok absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016. Žalobca videl neplatnosť kúpnej zmluvy aj v tom, že záložný veriteľ nedodržal pri výkone záložného práva predpísaný zákonný postup podľa § 151 l ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď záložný veriteľ písomne neoznámil záložcovi začatie výkonu záložného práva. Žalobca vyjadril ten právny názor, že začatie výkonu záložného práva záložným veriteľom prostredníctvom splnomocneného zástupcu, resp. prostredníctvom ním splnomocneného advokáta oznámené listom zo dňa 4.11.2014 bol napokon zavŕšený uzavretím kúpnych zmlúv zo dňa 21.8.2015 s kupujúcim I. R. (žalovaným v 1/) a zo dňa 20.8.2015 s kupujúcim N. V. za kúpnu cenu spolu vo výške 10.309,70 eur, a teda uzavretím kúpnych zmlúv, ktoré boli predmetom konania pred Okresným súdom Považská Bystrica sp. zn. 8C/342/2015. Podľa žalobcu právoplatnosťou rozhodnutia súdu o určení absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.08.2015 došlo k ukončeniu výkonu záložného práva a ak potom za tohto stavu bez ohľadu na ďalšie skutočnosti chcel záložný veriteľ opakovane tie isté nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom takejto kúpnej zmluvy, speňažiť priamym predajom v rámci výkonu záložného práva, tak vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam musel opätovne začať celý proces výkonu záložného práva písomným oznámením o začatí výkonu záložného práva, ktorým by záložný veriteľ oznámil záložcovi začatie výkonu záložného práva. V danom prípade záložný veriteľ pred uzavretím spornej kúpnej zmluvy však takýmto spôsobom nepostupoval a oznámenie o začatí výkonu záložného práva žalobcovi ako záložcovi a zároveň dlžníkovi v rozpore s ustanovením § 151 l ods. 1 Občianskeho zákonníka nezaslal. Žalobca bol toho názoru, že ak záložný veriteľ písomne neoznámi začatie výkonu záložného práva, nemôže pristúpiť k samotnému predaju zálohu spôsobom dohodnutým v záložnej zmluve a predaj zálohu v takom prípade nemôže vyvolať právne účinky. Záložný veriteľ žalobcovi ako záložcovi doručil dňa 18.7.2016 list zo dňa 12.7.2016, ktorým bol žalobca upovedomený o priebehu výkonu záložného práva, pričom však tento list nemožno považovať za oznámenie o začatí výkonu záložného práva v zmysle ustanovenia § 151 l ods. 1 Občianskeho zákonníka, naviac ak medzi doručením tohto listu žalobcovi dňa 18.7.2016 a uzavretím spornej kúpnej zmluvy dňa 3.8.2016, neuplynula ani zákonná 30-dňová lehota v zmysle ustanovenia § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nedodržanie tohto zákonného postupu v rámci výkonu záložného práva má potom za následok absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy pre jej rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako posledný dôvod absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016 uviedol, že táto zmluva bola uzavretá aj v rozpore s ustanoveniami osobitného predpisu, a to zákona č. 140/2014 Z.z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko predmetom kúpnej zmluvy sú poľnohospodárske pozemky v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z.z., čo znamená, že nadobudnúť takéto pozemky bez dodržania postupu upraveného v ustanoveniach § 4 ods. 3 až 8, §5 a § 6 tohto zákona môže len osoba spĺňajúca zákonné predpoklady v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) až c) a ods. 9 a 10 tohto zákonného ustanovenia, čo žalovaný 1/ v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016 nespĺňal, a to presne z tých istých dôvodov, ktorými sa podrobne zaoberal Okresný súd Považská Bystrica v konaní sp. zn. 8C/342/2015. Podľa žalobcu samotné osvedčenie o evidencii osoby ako súkromne hospodáriaceho roľníka je len úradným dokladom, umožňujúcim vykonávanie poľnohospodárskej výroby, avšak nie je dôkazom o reálnom vykonávaní takejto poľnohospodárskej výroby a preto žalovaný 1/ rozhodne nie je osobou, ktorá by mohla platne poľnohospodárky pozemok bez dodržania zákonného postupu, vyplývajúceho z
ustanovení § 4 ods. 3 až 8, § 5 a § 6 zákona č. 140/2014 Z.z. nadobudnúť. Preto aj z tohto dôvodu je sporná kúpna zmluva pre jej rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobca žalobu vo vzťahu k žalovanej 2/ odôvodnil tým, že žalovaný 1/ jeden z pozemkov, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016, a to parc. č. KN E XXX - trvalé trávne porasty o výmere XXXX m2, zapísanú na LV č. XXXX k. ú. S. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.7.2017 previedol do výlučného vlastníctva žalovanej 2/ s tým, že vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V 2313/2017. Z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016, ktoré dôvody žalobca uviedol v odôvodnení podanej žaloby, je potom podľa žalobcu absolútne neplatná aj kúpna zmluva, ktorou žalovaný 1/ uvedený pozemok previedol na žalovanú 2/, a to na základe zásady, že nikto nemôže previesť platne na iného viac práv, než sám má. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že v zmysle ustanovenia § 151b Občianskeho zákonníka, záložná zmluva musí byť uzatvorená v danom prípade v písomnej forme, musí v nej byť určená pohľadávka, jej výška, do ktorej sa táto pohľadávka záložným právom zabezpečuje a záloh, ktorý je potrebné určiť jednotlivo, čo sa týka množstva a druhu. Tieto zákonné náležitosti záložnej zmluvy v danej veci jednoznačne splnené boli. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaných, že požadovať od účastníkov záložnej zmluvy, aby už pri jej uzatváraní nad rámec zákona definovali podrobné podmienky predaja zálohu, by bolo neprimerane zaťažujúce a šikanózne. Uviedol, že kupujúci (žalovaný 1/) nemôže niesť zodpovednosť za dodržanie podmienok záložným veriteľom a prípadné nedodržanie týchto podmienok nemôže byť na jeho ťarchu alebo ujmu. V prípade dohodnutia predaja zálohu iným spôsobom v zmluve o zriadení záložného práva je záložný veriteľ oprávnený predať záloh iným spôsobom ako na dražbe. Záložný veriteľ je však povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Súd prvej inštancie vyjadril ten právny názor, že z ustanovenia § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka nijakým spôsobom nevyplýva, že by zákonodarca mienil ustanoviť ako podmienku platnosti dojednania priameho predaja zálohu dojednanie o budúcej minimálnej kúpnej cene alebo akékoľvek ďalšie dojednania o podmienkach takéhoto predaja. Určenie minimálnej ceny zálohu pri jeho budúcom predaji už v zmluve o zriadení záložného práva by bolo pre záložného veriteľa obmedzujúce a v konečnom dôsledku by mohlo zmariť účel zriadenia záložného práva. Poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2013 sp. zn. 7Cdo/222/2012, podľa ktorého ak v rámci výkonu záložného práva záložný veriteľ vykoná právny úkon, týkajúci sa zálohu spôsobom, ktorý odporuje ustanoveniu § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, t.j. právny úkon, ktorý vo svojich dôsledkoch znižuje (zmenšuje) majetok záložcu - zhoršuje zabezpečenie pohľadávky na ujmu záložného veriteľa - zhoršuje právne postavenie záložného dlžníka - nemožno, vzhľadom na účel a funkciu záložného práva, úspešne argumentovať, že by takýto právny úkon odporoval zákonu alebo zákon obchádzal, alebo sa priečil dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Následkom porušenia právnej povinnosti záložným veriteľom v zmysle § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka (t.j. „postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu“) nie je neplatnosť právneho úkonu (v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka), ktorým dochádza k predaju zálohu. Ak záložný veriteľ svojím zavineným postupom poruší právnu povinnosť, vyplývajúcu pre neho z ustanovenia § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka a tým zavinene spôsobí ujmu na majetku alebo právach záložcu alebo záložného dlžníka, môže zodpovedať za vzniknutú škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka“. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú aj argumentáciu žalobcu o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016 z dôvodu pre nedodržanie zákonného postupu pri predaji zálohu záložným veriteľom teda, že záložný veriteľ nedodržal pri výkone záložného práva postup daný ustanovením § 151 l ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže záložcovi (žalobcovi), písomne neoznámil začatie výkonu záložného práva v zmysle Záložnej zmluvy zo dňa 18.12.2013. Mal za preukázané, že k výkonu záložného práva záložný veriteľ C. X., a.s. W. pristúpil na konci roku 2014, a to po opakovanej snahe o zmierlivé a ústretové riešenie záväzku žalobcu, a to oznámením o začatí výkonu záložného práva zo dňa 4.11.2014 priamym predajom zálohu. Po určení neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.8.2015 v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8C/342/2015, okamihom právoplatnosti uvedeného rozsudku bol vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli jej predmetom, obnovený právny stav, ktorý existoval pred uzatvorením tejto neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 21.8.2015. Výlučným vlastníkom nehnuteľností, uvedených v kúpnej zmluve zo dňa 21.08.2015, sa stal žalobca, pričom výkon záložného práva, ktorý sa začal oznámením zo dňa 4.11.2014, nebol ukončený, ale pokračoval ďalej. Podľa súdu prvej inštancie výkon záložného práva tvorí jeden nepretržitý celok, na ktorého priebeh nemôže mať vplyv určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v danom prípade kúpnej zmluvy zo dňa 21.8.2015, nakoľko je potrebné na ňu hľadieť, akoby nikdy nebola vznikla.
Opätovne vyjadril s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2013 sp. zn. 7Cdo/222/2012 ten právny záver, že ak by aj boli preukázané určité porušenia povinnosti záložného veriteľa pri predaji zálohu, toto by nespôsobovalo neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016 (úspech žalobcu v konaní), ale by zakladalo iba nárok záložného dlžníka na náhradu vzniknutej škody vo vzťahu k záložnému veriteľovi. K tretiemu dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016, a to že bola kúpna zmluva uzatvorená v rozpore s osobitným právnym predpisom zákonom č. 140/2014 Z.z., súd prvej inštancie uviedol, že mal za preukázané, že žalovaný 1/ odo dňa 19.3.2016 spĺňal v zmysle osobitného zákona č. 140/2014 Z.z. podmienku osoby vykonávajúcej poľnohospodársku výrobu ako podnikanie pre účely nadobudnutia poľnohospodárskeho pozemku do vlastníctva v obci, kde sa tento pozemok nachádza. Uvedený záver mal preukázaný z vydaného osvedčenia súkromne hospodáriaceho roľníka ako podnikateľského oprávnenia, ktoré bolo vydané žalovanému dňa 19.3.2013 obcou S. na dobu neurčitú od 4.3.2013, pričom toto oprávnenie trvalo aj v čase vydania rozhodnutia. Súd posúdil ako irelevantné, nepravdivé a účelové tvrdenie žalobcu, že žalovaný 1/ nespĺňa podmienky podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona, nakoľko reálne nevykonáva poľnohospodársku výrobu. Vykonaným dokazovaním daňovými priznaniami k dani z príjmov fyzickej osoby žalovaného 1/ za roky 2013 až 2015 mal preukázaný opak tvrdení žalobcu, nakoľko v uvedených daňových priznaniach žalovaný 1/ uviedol v roku 2013 príjmy vo výške 2.642,98 eur, výdavky 2.640,- eur, v roku 2014 príjmy vo výške 2.951,81 eur, výdavky vo výške 2.950,- eur a v roku 2015 príjmy vo výške 4.994,79 eur a výdavky vo výške 10.405,43 eur. Súd prvej inštancie sa stotožnil aj s argumentáciou žalovaného 1/, že osvedčenie súkromne hospodáriaceho roľníka je obdobným podnikateľským oprávnením ako napr. osvedčenie o živnostenskom oprávnení, a takáto listina oprávňuje dotknutú osobu na podnikanie, pričom pokiaľ je takéto oprávnenie prerušené, pozastavené alebo zrušené predpokladá sa, že daná osoba v poľnohospodárskej výrobe podniká. Z uvedeného mal za to, že dňa 3.8.2016, kedy žalovaný 1/ spornú kúpnu zmluvu v rámci výkonu záložného práva uzatvoril, nepochybne spĺňal podmienku podľa osobitného zákona č. 140/2014 Z.z., a teda ani z tohto tretieho dôvodu nemožno uvažovať o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 3.8.2016, podľa citovaného zákonného ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko kúpnu zmluvu zo dňa 3.8.2016, uzatvorenú v rámci výkonu záložného práva medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, posúdil súd prvej inštancie v zmysle zákona platnou, posúdil ako platnú aj následne uzatvorenú kúpnu zmluvu medzi oboma žalovanými zo dňa 17.7.2017. Vzhľadom na uvedené zistenia a závery súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Právne vec odôvodnil podľa § 39, § 151j ods. 1, § 151j ods.8, §151m ods.1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, písm. a) až c), § 4 ods.2, § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z.z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovanému 1/ a žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100% podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd určí žalobcu za vlastníka v spoluvlastníckom podiele 1/1 nasledovných nehnuteľností: parc. č. KN C XXX/X - orná pôda o výmere XXXX m2, zapísanej na LV č. XXX k. ú. S., parc. č. KN E XXX - trvalé trávne porasty o výmere XXXXX m2, č. KN E XXX - orná pôda o výmere XXXX m2, č. KN E XXX/X - orná pôda o výmere XXXX m2, č. KN E XXX/XX - orná pôda o výmere XXXX m2, č. KN E XXX/XX - orná pôda o výmere XXX m2, ktoré sú zapísané taktiež na LV č. XXX k. ú. S. a parc. č. KN C XXX - trvalé trávne porasty o výmere 1105 m2, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX k. ú. S. a zároveň prizná žalobcovi právo na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písmeno h) CSP, a teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca dôvodil tým, že spôsob výkonu záložného práva priamym predajom nebol platne dohodnutý. Skutočnosť, že záložná zmluva je platná nemá podľa žalobcu vplyv na posúdenie platnosti dojednania výkonu záložného práva priamym predajom, ktoré je potrebné posudzovať samostatne. Všeobecný poukaz na § 151b Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie uvedenej otázky podľa žalobcu vplyv. Žalobca vyjadril právny záver, že dojednanie je potrebné posudzovať podľa ustanovení o právnych úkonoch a zákonných ustanovení, ktoré sú svojou povahou uvedenému ustanoveniu najbližšie, ktorými v tomto prípade sú ustanovenia upravujúce kúpnu zmluvu. V takomto prípade je dohoda o kúpnej cene, alebo dohoda o jej určení obligatórnou náležitosťou takéhoto dojednania a v prípade ich absencie nemôže ku vzniku kúpnej zmluvy dôjsť. Podľa žalobcu v prípade dohodnutia výkonu záložného práva priamym predajom je nevyhnutné, aby súčasťou takejto dohody boli všetky základné náležitosti kúpnej zmluvy vrátane dohody o kúpnej cene, inak nemožno takéto samostatné dojednanie uvedené v záložnej zmluve
považovať za platné z dôvodu jeho neurčitosti a z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi žalobca odôvodnil tým, že chýbajúcou náležitosťou v podobe minimálnej kúpnej ceny umožňuje záložnému veriteľovi predaj zálohu aj za celkom neprimeranú kúpnu cenu, nezodpovedajúcu všeobecnej hodnote zálohu. Uvedené skutočnosti označil žalobca ako dôvody neplatnosti podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka majúc za to, že text záložnej zmluvy v časti dojednania výkonu záložného práva priamym predajom je neurčitý, keď článok III záložnej zmluvy neobsahuje podmienky výkonu záložného práva priamym predajom a súčasne je takéto dojednanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca v odvolaní ďalej namietal nesprávnosť posúdenia otázky trvania výkonu záložného práva, kde výkon záložného práva začatý na základe oznámenia zo dňa 04.11.2014 považoval za skončený uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 21.08.2015. Žalobca prezentoval ten názor, že výkon záložného práva úzko súvisí aj so zabezpečenou pohľadávkou samotnou, ktorá sa v priebehu výkonu záložného práva podstatne zmenila. Účelom oznámenia o začatí výkonu záložného práva je oboznámenie dlžníka a záložcu so stavom a výškou pohľadávky, ktorá ak nebude splnená, tak dôjde k nútenému výkonu záložného práva. Žalobca uviedol, že pri oznámení zo dňa 04.11.2014 bola pohľadávka žalobcu vo výške 17.347,40 eur, pričom ku dňu 03.08.2016 sa stav pohľadávky podstatne zmenil, v dôsledku čoho bolo potrebné doplatiť len zvyšok pohľadávky v podobe príslušenstva. Ďalej žalobca mal za to, že výkon záložného práva uskutočňovaný na podklade oznámenia zo dňa 04.11.2014 skončil právoplatným určením neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.08.2015. Obnovil sa zápis žalobcu ako vlastníka nehnuteľností, pričom mala byť vymazaná poznámka o výkone záložného práva. Výkon záložného práva za tohto stavu mal podľa žalobcu začať novým oznámením o výkone záložného práva, pričom však záložný veriteľ takto nepostupoval a dlžníkovi (záložcovi) ani príslušnému Okresnému úradu Považská Bystrica nové oznámenie o začatí výkonu záložného práva nezaslal. Za oznámenie o začatí výkonu záložného práva nemožno považovať ani list záložného veriteľa zo dňa 12.07.2016, v ktorom oznámil žalobcovi, že pokračuje vo výkone záložného práva aj naďalej, nakoľko neuplynula 30- dňová lehota medzi doručením uvedeného listu, ktorý bol doručený dňa 18.07.2016 a uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016. Ďalej žalobca vyjadril ten právny záver, že ak by aj nebolo potrebné doručovať nové oznámenie o začatí výkonu záložného práva, tak mala byť zachovaná 30 dňová lehota od doručenia správy o priebehu výkonu záložného práva v súlade s § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka a až potom mohla byť uzatvorená kúpna zmluva. Žalobcovi nebola daná možnosť predísť nútenému výkonu záložného práva uhradením zostatku už len príslušenstva pohľadávky. Nedodržanie uvedeného zákonného postupu má podľa žalobcu za následok neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca mal ďalej za to, že kúpna zmluva zo dňa 03.08.2016 je neplatná aj pre jej rozpor s ustanoveniami zákona č. 140/2014 Z.z. platnými v čase uzavretia zmluvy, nakoľko posúdenie súdom prvej inštancie vo veci nebolo správne. Podľa žalobcu nebolo dostatočne preukázané, že by žalovaný 1/ vykonával poľnohospodársku výrobu najmenej tri roky pred nadobudnutím nehnuteľností v obci, kde nadobúdal poľnohospodársky pozemok. Osvedčenie žalovaného ako samostatne hospodáriaceho roľníka je podľa žalobcu len úradným dokladom umožňujúcim vykonávanie takejto poľnohospodárskej výroby, pričom preukazným dokladom nie sú ani daňové priznania bez bližšej špecifikácie z nich plynúcich údajov, ktorú žalovaný 1/ nevykonal. Na základe uvedeného žalobca mal za to, že žalovaný 1/ hodnoverne nepreukázal, že by vykonával poľnohospodársku činnosť v danej obci, a preto je sporná kúpna zmluva zo dňa 03.08.2016 neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 17.07.2017 a dôvodnosť žaloby voči žalovanému 2/ žalobca odvodzoval od neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016.
3. Žalovaní 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, pričom len rozširuje svoju doterajšiu argumentáciu. Rozsudok súdu prvej inštancie považujú za správny a založený na správnom právnom posúdení veci. Žalovaní 1/ a 2/ majú za to, že žalobcom prezentovaný výklad ustanovení upravujúcich výkon záložného práva je neprimerane rozširujúci. Zákonná úprava výslovne nevyžaduje pri dojednaní priameho predaja ako spôsobu výkonu záložného práva dojednanie o minimálnej kúpnej cene. Uvedené nemožno od účastníkov zmluvného vzťahu požadovať, nakoľko by to bolo v rozpore s princípom právnej istoty, keď by takýto výklad nútil zmluvné strany si upraviť zmluvy o podmienky, ktoré zákon nevyžaduje, pre prípad eliminácie budúcich teoretických rizík neplatnosti zmluvy. Žalovaní 1/ a 2/ ďalej nesúhlasili s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k § 151b Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca pri uzatvorení pôvodnej zmluvy o zriadení záložného práva vedel, čo je zmyslom a predmetom zmluvy a túto slobodne akceptoval vrátane dojednania o spôsobe výkonu záložného práva. Žalovaní 1/ a 2/ mali za to, že je neprijateľné zo strany žalobcu dovolávať sa neplatnosti niektorej časti zmluvy po šiestich rokoch, keď mal možnosť
svoj záväzok dobrovoľne splniť a tak ochrániť svoj majetok. Žalobca sa domáha ochrany svojho nezodpovedného konania, ktoré dlhodobo poškodzovalo záložného veriteľa. Žalovaní 1/ a 2/ považujú rozhodnutie a odôvodnenie v časti posúdenia platnosti záložnej zmluvy a jej dojednaní za správne a poukázali na rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica vo veci 8C/342/2015, v ktorom konajúce súdy dospeli k rovnakým záverom. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o potrebe vyhotovenia nového oznámenia o začatí výkonu záložného práva sa plne stotožnili so závermi súdu prvej inštancie, pričom zdôraznili, že nemali povinnosť ani možnosť skúmať postup záložného veriteľa, a preto im nemôže byť na ťarchu porušenie zákonného postupu zo strany záložného veriteľa, ktorý však v konaní nebol preukázaný. K žalobcom namietanej skutočnosti, že žalovaný 1/ nevykonával v čase uzavretia kúpnej zmluvy poľnohospodársku činnosť v obci uviedli, že uvedená argumentácia žalobcu bola spochybnená a vyvrátená, pričom nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.z. PL ÚS 20/2014 zo dňa 14.11.2018 bola vyslovená protiústavnosť príslušných ustanovení zákona č. 140/2014 Z.z. a v súčasnosti už na ne nie je potrebné prihliadať. Navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že kúpna zmluva zo dňa 3.8.2016, uzatvorená v rámci výkonu záložného práva medzi žalobcom a žalovaným 1/, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva, je v zmysle zákona platná a platnou je následne aj uzatvorená kúpna zmluva medzi oboma žalovanými zo dňa 17.7.2017. Konštatoval, že zmluva o záložnom práve v časti dojednania o výkone záložného práva priamym predajom je určitá, majúca všetky náležitosti vyžadované Občianskym zákonníkom a teda je platná, pričom sa nestotožnil ani s jedným žalobcom tvrdeným dôvodom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej v rámci výkonu záložného práva medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným 1/ ako kupujúcim. K prvému tvrdenému dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016, a to že spôsob výkonu záložného práva priamym predajom zálohu tretej osobe nebol v záložnej zmluve platne dohodnutý, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoju argumentáciu o tom, že dojednanie o priamom predaji zálohu je absolútne neplatné v prípade, že neobsahuje základné podmienky takéhoto predaja, nepodložil nijakým zákonným ustanovením, z ktorého by takáto požiadavka priamo, alebo nepriamo vyplývala a že príslušná záložná zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle § 151b Občianskeho zákonníka a že ani z ustanovenia § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by zákonodarca mienil ustanoviť ako podmienku platnosti dojednania priameho predaja zálohu aj dojednanie o budúcej kúpnej cene alebo akékoľvek ďalšie dojednania o podmienkach takéhoto predaja. Ďalej mal za to, že výkon záložného práva bol realizovaný postupom v súlade so zákonom, pričom argumentáciu žalobcu o potrebe vyhotovenia a doručenia nového písomného oznámenia o výkone záložného práva vyhodnotil ako nedôvodnú, nemajúcu oporu v zákone, keď po právoplatnom určení neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.08.2015 sa navrátil právny stav do momentu, ktorý existoval pred uzavretím tejto kúpnej zmluvy. Ako nedôvodnú posúdil argumentáciu žalobcu aj v časti tvrdenej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016 z dôvodu, že žalovaný 1/ nespĺňal podmienky na nadobudnutie nehnuteľnosti v súlade s ustanoveniami zákona č. 140/2014 Z.z., keď v konaní mal preukázaný opak. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný 1/ odo dňa 19.3.2013 spĺňal v zmysle osobitného zákona č. 140/2014 Z.z. podmienku osoby vykonávajúcej poľnohospodársku výrobu ako podnikanie pre účely nadobudnutia poľnohospodárskeho pozemku do vlastníctva v obci, kde sa tento pozemok nachádza.
6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pri rozhodovaní vo veci samej vzal súd prvej inštancie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval, pričom rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:
7. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 03.08.2016 je platná. Namietal nedostatok náležitostí zmluvného dojednania o priamom predaji v záložnej zmluve, nakoľko v zmluve nebola dohodnutá kúpna cena, ani spôsob jej dojednania, čo v konečnom dôsledku podľa žalobcu bolo konaním v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov považoval dojednanie o spôsobe výkonu záložného práva priamym predajom za absolútne neplatné jednak v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej namietal nezákonnosť výkonu záložného práva, nakoľko po právoplatnosti rozsudku, ktorým bola vyslovená neplatnosť pôvodnej kúpnej zmluvy z 21.08.2015, malo byť doručené nové oznámenie o začatí výkonu záložného práva. Bez doručenia nového oznámenia o začatí výkonu záložného práva nemohlo podľa žalobcu dôjsť k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016. Ďalším dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016 podľa žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný nevykonával poľnohospodársku činnosť v obci S., a preto neboli splnené podmienky podľa zákona č. 140/2014 Z.z., a teda boli dané dôvody neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to uzavretie zmluvy v rozpore so zákonom.
8. Odvolací súd má za to, že námietky žalobcu sú nedôvodné a stotožňuje sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že záložná zmluva vrátane jej dojednania o spôsobe výkonu záložného práva priamym predajom je platným právnym úkonom. Záver súdu prvej inštancie, že v súlade s § 151b Občianskeho zákonníka záložná zmluva bola uzatvorená v písomnej forme, bola v nej určená pohľadávka, jej výška, do ktorej sa táto pohľadávka záložným právom zabezpečuje ako aj jednotlivo určený záloh, a teda boli splnené zákonné náležitosti záložnej zmluvy, bol správny. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou platnosti záložnej zmluvy v časti dojednania výkonu záložného práva priamym predajom, keď argumentoval tým, že neexistuje ustanovenie zákona, ktoré by vyžadovalo náležitosti tvrdené žalobcom. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dalo odpoveď v podstatnej časti na argumentáciu žalobcu, pričom jasne stanovil skutkové aj právne závery, z ktorých v rozhodnutí vychádzal. Jasne, stručne a výstižne odôvodnil, prečo minimálna kúpna cena nie je podstatnou náležitosťou zmluvného dojednania o výkone záložného práva priamym predajom, nakoľko uvedenú povinnosť zákon neupravuje. Preto bol správny záver súdu prvej inštancie, že ani z ustanovenia § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka nijakým spôsobom nevyplýva, že by zákonodarca mienil ustanoviť ako podmienku platnosti dojednania priameho predaja zálohu dojednanie o budúcej minimálnej kúpnej cene alebo akékoľvek ďalšie dojednania o podmienkach takéhoto predaja. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že určiť v zmluve o zriadení záložného práva minimálnu cenu zálohu pri jeho budúcom predaji by bolo pre záložného veriteľa obmedzujúce a v konečnom dôsledku by mohlo zmariť účel zriadenia záložného práva. Žalobcom prezentovaný právny názor o potrebe obsiahnutia minimálnej ceny zálohu do záložnej zmluvy pre prípad výkonu priamym predajom vzhľadom na špecifickosť a osobitosť úpravy záložného práva a jeho prípadného výkonu je nesprávny. Rovnako tak je nesprávna argumentácia žalobcu, že nestanovenie minimálnej ceny pri uzavretí záložnej zmluvy a dojednania výkonu záložného práva priamym predajom je konaním v rozpore s dobrými mravmi pre možnosť prípadného poškodenia záložcu nízkou predajnou cenou. Odvolací súd má za to, že ustanovenie § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka vymedzuje povinnosti záložného veriteľa ako aj budúcu cenu predmetu zálohu, nakoľko záložný veriteľ je povinný pri predaji zálohu postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu. Uvedené ustanovenie stanovuje povinnosť záložného veriteľa konať s náležitou starostlivosťou, za čo nesie zodpovednosť, pričom stanovenie minimálnej ceny by odporovalo práve uvedenému ustanoveniu, ktoré predpokladá pohyb ceny v čase. Je potrebné si uvedomiť, že zväčša zmluvné záložné právo viazne na nehnuteľnosti po dlhší čas, pričom ceny nehnuteľností plynutím času stúpajú aj klesajú. Z dlhodobého hľadiska ceny nehnuteľností stúpajú s výnimkou určitých období, keď dochádza k poklesu, to znamená, že nehnuteľnosti v čase výkonu záložného práva môžu mať vyššiu hodnotu, ale aj nižšiu hodnotu, čo zväčša zmluvné strany vyhodnocujú už pri podpise záložnej zmluvy tým spôsobom, aby založené veci (hnuteľné alebo nehnuteľné) zodpovedali hodnote zabezpečenej pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie §151m ods. 8 Občianskeho zákonníka zohľadňuje uvedené skutočnosti, a preto nie je správny právny názor žalobcu o potrebe stanovenia minimálnej ceny nehnuteľností pri dojednaní výkonu záložného práva priamym predajom nehnuteľnosti, nakoľko uvedené ustanovenie výslovne určuje, že cena bude stanovená ako obvyklá v čase predaja,
pričom úprava, ktorá núti záložného veriteľa konať s náležitou starostlivosťou, súčasne bráni konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného plynie, že zmluvné dojednanie o výkone záložného práva priamym predajom nehnuteľností z dôvodu právnej úpravy v § 151 ods. 8 Občianskeho zákonníka nemusí obsahovať dojednanie o najnižšej cene, nakoľko práve uvedené zákonné ustanovenie určuje povinnosť záložnému veriteľovi predať záloh za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu, to znamená, že zákonodarca sám rátal s tým, že cena zálohu bude určená v čase predaja. Odvolací súd má za to, že zákonodarca teda sám stanovil spôsob určenia ceny zálohu v čase predaja zákonom v ustanovení § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka „aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu“, a preto námietka žalobcu, aby bola stanovená minimálna cena, resp. spôsob určenia je nedôvodná, nakoľko spôsob určenia predajnej ceny je určený priamo zákonom. Uvedené zákonné ustanovenie predstavuje jednak pružný princíp pri predaji zálohu, kedy záloh možno predať za cenu vyššiu aj nižšiu v závislosti od situácie na trhu v danom mieste a čase a súčasne predstavuje zákonnú ochranu záložcu (dlžníka) v podobe uloženia povinnosti záložnému veriteľovi konať s náležitou starostlivosťou. Dojednanie, ktorým by bola určená minimálna cena zálohu by v určitých situáciách vylučovalo výkon záložného práva dojednaným spôsobom. Je potrebné zdôrazniť, že jednou okolnosťou je cena nehnuteľnosti na určitom mieste a v určitom čase a druhou okolnosťou, či sa dá nehnuteľnosť za uvedenú cenu za danej situácie na trhu predať. Uvedenú disproporciu vidieť aj pri dobrovoľných dražbách, kedy sa nehnuteľnosť často nepredá v prvom kole za znalcom stanovenú cenu a v tom prípade dochádza k zníženiu ceny, čo je odôvodnené situáciou na trhu. Pri nútenom výkone záložného práva sa nemusí čakať na najlepšieho kupujúceho, ale v zásade na takého, ktorý je schopný v reálnom čase predmet zálohu zaplatiť. Funkcia záložného práva pri jeho výkone je predovšetkým uhradzovacia. Žalobcom prezentovaný právny názor o náležitostiach záložnej zmluvy v časti zmluvného dojednania priameho predaja o stanovení minimálnej ceny nie je preto správny, nakoľko by prakticky došlo k zabráneniu výkonu záložného práva priamym predajom v prípade poklesu cien nehnuteľností, čo by bolo v rozpore so základnou zásadou výkonu záložného práva, a to uspokojenie zabezpečenej a splatnej pohľadávky, hoci aj čiastočne. Rovnako je nedôvodná aj odvolacia námietka žalobcu o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu, že záložný veriteľ neoznámil žalobcovi písomne začatie výkonu záložného práva v zmysle záložnej zmluvy. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že výkon záložného práva začal oznámením zo dňa 4.11.2014, pričom výkon záložného práva tvorí jeden nepretržitý celok, na ktorého priebeh nemôže mať vplyv určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v danom prípade kúpnej zmluvy zo dňa 21.8.2015, pretože je potrebné na ňu hľadieť, akoby nikdy nebola vznikla. Preto po tom, ako bola v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8C/342/2015 kúpna zmluva zo dňa 21.8.2015 určená za neplatnú, okamihom právoplatnosti uvedeného rozsudku bol vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli jej predmetom, obnovený ich právny stav, ktorý existoval pred uzatvorením tejto neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 21.8.2015, vrátane poznámky o začatí výkonu záložného práva. Občiansky zákonník vo svojich ustanoveniach neupravuje pre takúto situáciu doručenie opätovného oznámenia o výkone záložného práva, ani neviaže uzatvorenie novej zmluvy na uplynutie lehoty 30 dní od doručenia správy o priebehu výkonu záložného práva, a preto postup záložného veriteľa, ako aj závery súdu prvej inštancie boli správne. Námietka žalobcu, že mu nebolo umožnené dobrovoľne plniť a tak predísť nútenému výkonu záložného práva je nedôvodná, nakoľko žalobca mohol plniť svoj záväzok v rozsahu troch rokov od uzavretia dohody o uznaní záväzku zo dňa 23.05.2013. Odvolací súd poukazuje na to, že pôvodný záväzok bol z roku 2011 a roku 2012. Žalobca po právoplatnosti rozhodcovského rozsudku uzavrel so záložným veriteľom záložnú zmluvu, pričom záložný veriteľ začal oznámením zo dňa 04.11.2014 výkon záložného práva priamym predajom, ktorý neplatne realizoval dňa 21.08.2015 a následne opätovne realizoval kúpnou zmluvou dňa 03.08.2016. Výkon záložného práva zrealizovaný takmer dva roky od uznania záväzku, resp. prakticky skoro tri roky od splatnosti pohľadávky nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi, ani vykonávaný v rozpore so zákonom. Žalobca mohol svoj záväzok kedykoľvek splniť po 04.11.2014, nakoľko musel počítať s tým, že nehnuteľnosti v jeho vlastníctve sa speňažia. Pokiaľ chcel žalobca zabrániť výkonu záložného práva, mal dostatok času na splnenie splatnej pohľadávky, a v prípade ak tak neurobil musí znášať výkon záložného práva. Žalobca v odvolaní tvrdil, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016 sa podstatným spôsobom zmenila pohľadávka, nakoľko uhradil sumu 10.000,- eur vkladom na účet a nebol teda dôvod na pokračovanie výkonu záložného práva. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu (vlastných tvrdení žalobcu) vyplýva, že úhradu v sume 10.000,- eur vykonal až dňa 05.08.2016, pričom neuhradil celú dlžnú sumu a žiadal o odpustenie úrokov z omeškania. Uvedené znamená, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 03.08.2016 dlh žalobcu, resp. zabezpečená pohľadávka existovala,
a to v rozsahu sumy 16.160,89 eur (istina, úroky z omeškania a trovy rozhodcovského konania) a tvrdenie žalobcu o podstatnej zmene pohľadávky bolo účelové. Svojím postojom k splneniu svojho záväzku si žalobca spôsobil sám, že sa pokračovalo vo výkone záložného práva, ktorý sa v konečnom dôsledku realizoval. Žalobca svoje tvrdenia o priamom predaji založených nehnuteľností za nízku cenu v konaní nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi, pričom tak ako konštatoval súd prvej inštancie aj odvolací súd je rovnakého názoru, ktorý bol vyjadrený aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2013 sp. zn. 7Cdo/222/2012, že ak v rámci výkonu záložného práva záložný veriteľ vykoná právny úkon, týkajúci sa zálohu spôsobom, ktorý odporuje ustanoveniu § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, t.j. právny úkon, ktorý vo svojich dôsledkoch znižuje (zmenšuje) majetok záložcu - zhoršuje zabezpečenie pohľadávky na ujmu záložného veriteľa - zhoršuje právne postavenie záložného dlžníka - nemožno, vzhľadom na účel a funkciu záložného práva, úspešne argumentovať, že by takýto právny úkon odporoval zákonu alebo zákon obchádzal, alebo sa priečil dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka), ale záložný veriteľ, môže zodpovedať za vzniknutú škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že kúpna zmluva bola uzavretá v rozpore s ustanoveniami zákona č. 140/2014 Z.z., nakoľko žalovaný 1/ nevykonával poľnohospodársku činnosť v obci S. je vzhľadom na zistený skutkový stav rovnako nedôvodná. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že zápis žalovaného 1/ do registra súkromne hospodáriacich roľníkov odo dňa 19.03.2013 obcou S. a daňové priznania, v ktorých vykazoval príjmy z uvedenej činnosti dostatočne preukazujú vykonávanie uvedenej činnosti v rámci obce S.. Samotné popretie uvedených skutočností žalobcom v danej situácii nepostačuje na prijatie záveru, že žalovaný 1/ poľnohospodársku výrobu nevykonáva. Vzhľadom k tomu, že posúdenie otázky platnosti následnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/ záviselo od posúdenia otázky platnosti predchádzajúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/, ktorú aj odvolací súd posúdil ako platný právny úkon, bolo potom rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne aj v časti zamietnutia žaloby žalobcu proti žalovanej 2/.
9. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil preto odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
10. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
11. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, §262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/ a 2/, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).