Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/86/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: T.. Q.. Ľ.F. A., G.. XX.XX.XXXX, K. K. XXXX/X, K., zastúpený: Mgr. Romana Paliderová, advokátka, so sídlom Nejedlého 19, Bratislava proti žalovanej: T.. K. Y., G.. XX.X.XXXX, K. C. X, K., zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s.r.o., so sídlom Poľovnícka 4, Bernolákovo, o zapl. 6.000 eur s prísl, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.5.2018, č. k. -96, takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa mení tak, že sa žaloba z a m i e t a.

II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 6.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 6.000 eur od 16.9.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanej domáha náhrady za neužívanie veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu podľa § 137 ods. 1 Obč. zák., nakoľko minimálne od 15.9.2014 žalovaná užívala vozidlo nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, v podobe priemernej výšky mesačného poplatku prenájmu rovnakého typu vozidla vychádzajúc z cenníkov autopožičovní so sídlom v Bratislave vo výške 500 eur. Nakoľko od 15.9.2014 nastal medzi stranami ako podielovými spoluvlastníkmi spor a spôsobe a rozsahu užívania spoločnej veci, má žalobca za to, že od tohto dátumu užíva žalovaná spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, čo za obdobie od 15.9.2014 do 31.10.2016 (25 mesiacov) činí 9.205,50 eur. Žalobca však od žalovanej žiada zníženú náhradu 6.000 eur.

3/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca T.. Q.. Ľ. A. uzavrel dňa 17.4.2012 kúpnu zmluvu Č.. XXXXXXXX s predávajúcim Summit M. K., A.. A..P..U.., K., predmetom ktorej bolo vozidlo typ: Y. Y. za kúpnu cenu 10.390 eur. V osvedčení o evidencii vozidla č. NA XXXXXX (v technickom preukaze) bol ako vlastník vozidla značky Y. Y., N. K. zapísaný žalobca. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo zistil, že žalobca a žalovaná žili v čase zakúpenia vozidla v partnerskom vzťahu, vozidlo bolo zakúpené na podnet žalovanej, ktorá zaplatila predávajúcemu A. M. tri splátky kúpnej ceny celkom vo výške 2.890 eur (dňa 17.4.2012 sumu 1.000 eur, dňa 27.4.2012 sumu 1.000 eur a

dňa 30.4.2012 čiastku 890 eur) a žalobca doplatil dňa 30.4.2012 predávajúcemu zvyšok kúpnej ceny 7.500 eur. Predmetné vozidlo sporové strany spoločne ako partneri prevzali u predajcu dňa 4.5.2012, pričom vozidlo so súhlasom žalobcu od momentu jeho zakúpenia žalovaná nepretržite užívala pre svoju potrebu. Žalovaná zaplatila aj zákonné a havarijné poistenie na vozidlo za roky 2013, 2014 a bola s vozidlom na prvej servisnej prehliadke. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že vzťahy medzi žalobcom a žalovanou sa vážne narušili v roku 2014, keď si žalovaná našla inú známosť, od tejto doby sa nestretávajú a žalobca vyzval žalovanú dňa 15.9.2014 na vydanie vozidla spolu s kľúčmi a príslušnými dokladmi od automobilu, čo odmietla. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -82 bola zamietnutá žaloba, ktorej sa žalobca domáhal voči žalovanej vydania sporného motorového vozidla titulom jeho výlučného vlastníckeho práva, keďže konajúci súd dospel k záveru, že vozidlo je v podielovom spoluvlastníctve oboch strán sporu, z ktorého dôvodu žalovanej nevznikla právna povinnosť žalobcovi vozidlo vydať. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.5.2016. Následne žalobca navrhol žalovanej zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo tak, že mu žalovaná uhradí peňažnú náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel v rozsahu 72,2%, t.j. sumu 7.500 eur, na čo žalovaná nereagovala.

4/ Za tohto skutkového stavu, odkazujúc na § 123, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2, § 139 ods. 1, § 121 ods. 3 Obč. zák. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná. Skonštatoval, že žalobca a žalovaná nadobudli predmetné motorové vozidlo na základne ústnej dohody do podielového spoluvlastníctva, pričom podiely oboch sporových strán sú rovnaké. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovanej, že sumu 7.500 eur získala od žalobcu na kúpu vozidla titulom daru, z ktorého dôvodu sa sa stala výlučnou vlastníčkou vozidla, nakoľko podľa dohody sporových strán bol žalobca v technickom preukaze zapísaný ako vlastník a držiteľ vozidla a napriek tomu, že žalobca jej vlastnícke právo popiera, žalobu o určenie vlastníckeho práva k vozidlu nepodala. Vo vzťahu k jej tvrdeniu ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k vozidlu ako nepodstatné súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovanej, že predmetné vozidlo prevzala priamo v predajni spolu s kľúčmi a žalobca si nikdy za volant nesadol. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že jeho spoluvlastnícky podiel k vozidlu je 72,2%, keďže veľkosť podielov medzi podielovými spoluvlastníkmi nebola dohodnutá ani stanovená právnym predpisom vychádzal zo zásady, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké. Z uvedeného dôvodu stanovil spoluvlastnícky podiel žalobcu a žalovanej na vozidle po 1 (§137 ods. 2 Obč. zák.). Súd prvej inštancie ďalej dospel k právnemu záveru, že nárok spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu je daný priamo zákonom (§ 137 ods. 1 Obč. zák.). Odkázal na judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že faktické a reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu je nevyhnutnou podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci, pričom rozhodnou skutočnosťou je, že jeden spoluvlastník bráni druhému spoluvlastníkovi v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva tak, že mu neumožňuje užívanie spoločnej veci. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní preukázal, že nemohol užívať spoločnú vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, k nezhodám medzi stranami sporu došlo z dôvodu, že žalovaná si našlo známosť s iným mužom a napriek výzvam žalobcu na zrušenie podielového spoluvlastníctva k vozidlu a jeho vyporiadanie dohodou nereagovala, neumožnila užívať vozidlo v rozhodnom období od 15.9.2014 do 31.10.2016 a preto mu vzniklo právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia za uplatňované obdobie 15.9.2014 do 31.10.2016 po 500 eur mesačne, čo činí celkom 12.700 eur, zohľadniac jeho spoluvlastnícky podiel 1 sumu 6.350 eur. Keďže si žalobca uplatnil zníženú náhradu 6.000 eur, túto mu súd prvej inštancie ako dôvodnú priznal. Dodal, že žalovaná celkovú výšku prenájmu 6.000 eur nerozporovala, taktiež ani priemernú mesačnú výšku za prenájom vozidla 500 eur a preto tieto skutkové tvrdenia žalobcu považoval, s odkazom na , za nesporné. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, vznikla jej povinnosť popri plnení zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy 6.000 eur od 16.9.2014 do zaplatenia (, Obč. zák.). Výška základnej úrokovej sadzby ECB platnej k prvému dňu omeškania s plnením dlhu bola 0,05%, čo s pripočítaním 5 percentuálnych bodov činí 5,05% ročne ( NV č. ).

5/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa , podľa ktorého v konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

6/ Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Argumentovala tým, že žalobca nebol preberajúcim vozidla a preto sa nikdy nestal jeho vlastníkom a preto nemohol vytvoriť nový vzťah nájmu, ani podnájmu a nemohol teda z tohto titulu získať akékoľvek finančné plnenie. Žalobca jej bez akýchkoľvek podmienok a bez dohody o vrátení peňazí, či spôsobe užívania vozidla, ktoré nikdy užívať nechcel a nemal v úmysle, daroval peniaze, aby si vozidlo mohla kúpiť jednorazovo. Žalovaná považuje za nesprávne, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. , ktorým bola žaloba o vydanie veci zamietnutá a z odôvodnenia rozsudku sp. zn. o určení, že vec patrí do podielového spoluvlastníctva, pretože tým porušil zásadu rovnosti strán a rovnosti zbraní. Odvolateľka tiež namietala, že súd prvej inštancie akceptoval existenciu ústnej dohody o užívaní vozidla bez toho, aby žalobca preukázal kedy, v akom obsahu návrh ponúkol, napríklad v predajni áut po podpise kúpnej zmluvy alebo po odovzdaní veci, keď sama nikdy nemala v úmysle byť so žalobcom v podielovom spoluvlastníctve. Žalovaná má za to, že po kúpe vozidla a jeho fyzickom odovzdaní sa stala jeho výlučnou vlastníčkou a preto nikdy dohodu o užívaní motorového vozidla so žalobcom neuzatvorila. Práve reálna držba vozidla a držba dokladov o evidencii osobného motorového vozidla svedčí tomu, že sa stala vlastníčkou vozidla, a že podielové spoluvlastníctvo k vozidlu medzi sporovými stranami nikdy nevzniklo. Ak by aj bola uzatvorená dohoda u užívaní vozidla (čo v žiadnej forme nebola), nemôže žalobca s úspechom tvrdiť, že užíva vozidlo neoprávnene. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie pochybil aj v tom, keď si v rozpore s nespojil na spoločné konanie všetky tri súvisiace spory vedené medzi sporovými stranami, a to spor sp. zn. o vydanie veci (motorového vozidla), spor sp. zn. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k motorovému vozidlu a predmetný spor o náhradu za neužívanie vozidla. V jednom konaní totiž súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.250 eur ako vyrovnanie podielu z vyporiadania spoluvlastníctva, v tomto konaní ju zaviazal zaplatiť sumu 6.000 eur s prísl. za neužívanie spoločnej veci, čím sa žalobca (zohľadniac jeho dar žalovanej 7.500 eur) obohatil na jej úkor o sumu 750 eur a o úrok z omeškania , čo je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o výšky náhrady, žalovaná nepovažuje za spravodlivé, aby bývalý partner po darovaní finančnej čiastky na kúpu auta takej výrobnej značky, do ktorého by nikdy nesadol, získal v súdnom konaní výnos vyšší ako podnikateľský subjekt v rámci povolenej obchodnej činnosti a dodala, že ceny v požičovniach motorových vozidiel sú v tomto konaní nepoužiteľné a irelevantné .

7/ Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

8/ Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolacia argumentácia žalovanej je sčasti dôvodná.

9/ Nakoľko vedľa seba nemôžu ako rovnocenné právne tituly obstáť tituly svedčiace o vlastníctve rôznych osôb k tým istým veciam bez toho, aby šlo o spoluvlastníkov, s ohľadom na zistený skutkový stav súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že sporové strany sú podielovými spoluvlastníkmi vozidla. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalovanej, že je výlučnou vlastníčkou predmetného motorového vozidla, pretože (ako správne skutkovo uzavrel súd prvej inštancie) žalobca disponuje listinnými dôkazmi preukazujúcimi právny titul svedčiaci o jeho vlastníctve k vozidlu (kúpna zmluva, technický preukaz, zákonné poistenie z prevádzky motorového vozidla) a žalovaná sa nikdy určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k vozidlu súdnou cestou nedomáhala. Preto súd prvej inštancie nemal žiadny dôvod, aby nevychádzal z právneho názoru Okresného súdu Bratislava III vysloveného v rozsudku č.k. -82 zo dňa 27.4.2016 (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.5.2016) ohľadom charakteru právneho vzťahu sporových strán k motorovému vozidlu. Na tomto závere nič nemení ani subjektívny pocit žalovanej, že je výlučnou vlastníčkou vozidla, pretože na ňom založené skutkové tvrdenie v konaní nepreukázala. Skutočnosť, že v priamo predajni vozidlo prevzala a od toho momentu užívala a servisovala totiž bez ďalšieho nestačí k nadobudnutiu jej výlučného vlastníctva k veci. Vzhľadom na absenciu dohody sporových strán ohľadom veľkosti podielov súd prvej inštancie aj správne ustálil, že podiely oboch sporových strán ako spoluvlastníkov sú rovnaké (§ 137 ods. 2 Obč. zák.).

10/ Z vykonaného dokazovania tiež skutkovo vyplynulo, že žalovaná ako partnerka žalobcu nerušene na základe konkludentného súhlasu žalobcu daného bez časového obmedzenia (t.j. na dobu neurčitú) výlučne a bezodplatne predmetné motorové vozidlo užívala momentom jeho prevzatia od predajcu, t. j. od 17.4.2012 do septembra 2014, kedy oznámila žalobcovi, že si našla novú známosť. Z tohto dôvodu ju žalobca ústne vyzval na vydanie motorového vozidla s kľúčmi a príslušnými dokladmi. Odvolací súd však, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že uvedená výzva nezakladá žalobcovi právny nárok na vydanie požadovanej náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu podľa ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. za žalované obdobie (od 15.9.2014 do 31.10.2016) a tento nárok mu nevyplýva ani z ním predostretého návrhu dohody na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva adresovaného žalovanej dňa 29.6.2016 (č. l. 13). Žalobca nebol oprávnený žiadať od žalovanej vydanie veci, pretože nebol jej výlučný vlastník, ale ako spoluvlastník bol oprávnený iniciovať novú dohodu o užívaní spoločnej veci (do úvahy pripadala napr. dohoda o striedavom užívaní veci), resp. v prípade nezhody obrátiť sa na súd podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. so žalobou na úpravu užívania spoločnej veci (na rozhodnutie o hospodárení spoluvlastníkov so spoločnou vecou). Takéto právne kroky však žalobca nezrealizoval. Ak teda žalovaná vozidlo žalobcovi odmietla v septembri 2014 vydať, nemožno uzavrieť, že by sa v období od 15.9.2014 do 31.10.2016 na úkor žalobcu obohatila užívaním spoločnej veci nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu (§ 451 ods. 2, § 137 ods. 1 Obč. zák.), pretože v jej prospech svedčí skutočnosť, že žalobca ako spoluvlastník od počiatku súhlasil s jej výlučným a bezodplatným užívaním vozidla (teda aj nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu), pričom za podstatnú zmenu pomerov v súvislosti s hospodárením so spoločnou vecou nemožno považovať skutočnosť, že žalovaná si našla iného partnera. Pokiaľ ide o samotnú výšku žalovanej náhrady (jej výšku žalovaná rozporovala na pojednávaní dňa 23.11.2017, viď č.l. 85), odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovanej, že pri určení výšky náhrady za neužívanie motorového vozidla nie je možné vychádzať z ceny komerčných nájmov autopožičovní motorových vozidiel, t. j. z výšky mesačného komerčného nájmu porovnateľného motorového vozidla v autopožičovni, pretože nejde o náhradu v rozsahu ujmy, ktorú by žalobca neužívaním svojho spoluvlastníckeho podielu na vozidle utrpel. Tu treba totiž zohľadniť aj charakter hnuteľnej veci - motorového vozidla, ktoré nie je možné užívať v rozsahu 1 polovice, pretože 1 vozidla nemá žiadne úžitkové vlastnosti. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej ohľadom nespojenia skutkovo súvisiacich vecí na súde prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. o vydanie veci začalo 17.4.2015, teda za účinnosti ( ), kedy súdy nemali obligatórnu povinnosť spojiť veci, ktoré spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania.

11/ Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie správne zistil pre vec podstatný skutkový stav veci, na tento aplikoval aj správny právny predpis, ktorý však nesprávne vyložil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil tak, že žalobu zamietol. 12/ O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a procesne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

13/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( C.s.p .). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).