Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoP-2-2020.pdf
PDF · 82.53 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/2/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v právnej veci navrhovateľky: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, XXX XX B., právne zastúpenej ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA Čerevková s.r.o., so sídlom Námestie slobody 13/25, 066 01 Humenné, IČO: 47 257 385, proti jej bývalému manželovi: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX P., právne zastúpenému: JUDr. Jánom Vrbom, advokátom so sídlom Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, o odvolaní bývalého manžela U. proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 15C/112/2016-430 zo dňa 30.05.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 15C/112/2016-461 zo dňa 27.02.2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o trovách konania.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom rozhodol takto: „Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Štátu súd náhradu trov konania nepriznáva.“
V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že pri skúmaní neschopnosti navrhovateľky ako bývalej manželky samej sa živiť súd z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že táto neschopnosť nevyplýva ani zo subjektívnych, ani z objektívnych skutočností na strane navrhovateľky, čo je základnou podmienkou pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela obsiahnutou v ust.§ 72 Zákona o rodine, preto nebolo možné návrhu navrhovateľky na platenie príspevku na výživu rozvedeného manžela vyhovieť. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, a teda žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal. Zároveň uviedol, že v danom prípade bolo v konaní zistené, že navrhovateľka nemá pravidelný príjem z pracovného pomeru, je poberateľom starobného dôchodku, ktorý jej nepostačuje na pokrytie všetkých potrieb, a už samotné konanie o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky je podľa súdu deklarovaním jej zlej finančnej a sociálnej situácie. Uvedenú skutočnosť považoval za dôvod, ktorý odôvodňuje postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania štátu, ktoré vznikli vykonaním dôkazu zabezpečenia výpisov z účtu bývalého manžela, lebo tento dôkaz nemohla navrhovateľka predložiť súdu sama, ale len prostredníctvom žiadosti súdu adresovanej peňažnému ústavu, v ktorom mal bývalý manžel účet.
2. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to proti výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie bývalý manžel navrhovateľky, ktorý je osobou, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné. Okrem iného namietal, že vzhľadom k 100 % úspechu žalovaného v prejednávanej veci v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, má strana nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Mal za to, že ust. § 257 Civilného sporového poriadku nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie. Nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vyvodil záver pokiaľ mu nepriznal náhradu trov konania.
3. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odvolateľa uviedla, že uloženie povinnosti nahradiť trovy konania odvolateľovi by nepochybne malo nepriaznivé sociálne a likvidačné dôsledky pre ňu samotnú, no najmä by to malo fatálny dopad na jej zlý zdravotný stav. Za takejto situácie rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom vyplývajúcim z ust. § 255 a nasl. Civilného sporového poriadku v časti nároku na náhradu trov konania považuje ako vecne správne.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), neviazaný dôvodmi odvolania (§ 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, ďalej len ,,CMP“), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie dôvodným nebolo.
5. Podľa § 1 CMP, podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone.
6. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
8. Náhrada trov konania plní v civilnom procese dve základné funkcie, a to funkciu preventívnu a funkciu sankčnú. Ani jednu z uvedených zásad však nemožno uplatňovať v konaní podľa Civilného mimosporového poriadku, a to vzhľadom na okruh vecí, ktoré sú prejednávané v režime tohto zákona, ako aj z dôvodu prítomnosti verejného záujmu. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, v dôsledku verejného záujmu, ktorý je prítomný v prevažných prípadoch, nemožno uplatňovať sankčnú funkciu trov konania na základe zásady o pomere úspechu toho ktorého účastníka konania.
9. Civilný mimosporový poriadok, rovnako ako Civilný sporový poriadok upravuje výnimky pri všeobecnom pravidle formulovanom ako generálna klauzula (§ 53 a § 55 CMP), a to, že náhradu trov konania možno priznať v prípade, ak to ustanovuje zákon (vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veci notárskych úschov v súlade so zásadou úspechu za kumulatívneho splnenia podmienky, ak to možno spravodlivo požadovať) a vo všetkých konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
10. Ak nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 53 a § 55 CMP, súd rozhodne, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
11. Generálna klauzula formulovaná v § 52 CMP vychádza teda z predpokladu, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Touto formáciou sa okrem iného zdôrazňuje výnimočnosť uplatňovania nároku na náhradu trov konania v prípadoch, ak to tento zákon pripúšťa.
12. V Civilnom sporovom poriadku takúto výnimku predstavuje ustanovenie § 257, v Civilnom mimosporovom poriadku je to ustanovenie § 55, ktoré predstavuje tzv. materiálny korektív.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že aplikácia ustanovenia § 55 CMP musí byť náležite odôvodnená. V porovnaní s ust. § 53 CMP, v ktorom je upravená taktiež výnimka z rozhodovania o trovách konania, nie je pri aplikácii ust. § 55 rozhodujúcim kritériom úspech v konaní.
14. Predpoklad, že je s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé priznať niektorému z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania, musí súd vyhodnotiť z úradnej moci, a to za predpokladu, že si účastník konania alebo iná osoba uplatnila nárok na náhradu trov konania a nejde o konania uvedené v § 53 CMP.
15. Taktiež je potrebné poznamenať, že pri hodnotení kritéria, či je s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé priznať náhradu trov konania, nie je jediným kritériom zohľadňovanie osobných a majetkových pomerov účastníkov. Relevantné sú práve okolnosti prejednávanej veci.
16. Odvolací súd opätovne poznamenáva, že konanie o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky je konaním mimosporovým, resp. nesporovým. Mimosporové konania sú charakterizované tým, že ide o konania, ktoré sú svojou povahou osobité, v zásade je možné tvrdiť, že ide o konania, v ktorých medzi účastníkmi nie je spor o právo ako také, avšak vznikajú medzi účastníkmi rozpory ohľadne predmetu konania.
17. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania je rozdielne ako pri sporových konaniach upravených Civilným sporovým poriadkom.
18. Z uvedeného vyplýva, že úspech v konaní ako legálny dôvod pre priznanie náhrady trov konania predpokladá len vecný rozsah konaní podľa CMP ustanovených v § 53. Naopak, v situácii iných konaní podľa CMP možno pre odlišný postup ako postup podľa § 52 CMP (všeobecné pravidlo) použiť ust. § 55 CMP a priznať náhradu trov konania vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
19. V každom prípade, pokiaľ súd rozhoduje o náhrade trov konania účastníkov v konaniach podľa CMP (po splnení podmienky podľa § 57 CMP) musí posudzovať otázku aplikovateľnosti ust. § 55 CMP.
20. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka v konaní navrhla uloženie povinnosti bývalému manželovi nahradiť jej trovy konania, bolo potrebné postupom podľa § 55 vyhodnocoval dôvody okolnosti pre spravodlivé priznanie trov účastníkovi.
21. V predmetnom konaní sa navrhovateľka ako rozvedená manželka domáhala uloženia povinnosti bývalému manželovi prispievať jej na výživu sumou 400 eur mesačne od podania návrhu. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom bol jej návrh v celom rozsahu zamietnutý.
22. Napriek tomu, že aj v konaniach upravených Civilným mimosporovým poriadkom možno hovoriť o „kvázi“ úspechu v konaní, nemožno samotný dôvod úspechu považovať za dôvod, pre ktorý by bolo na mieste náhradu trov konania priznať (s výnimkou vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov v zmysle § 53 CMP).
23. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka využila svoje ústavné právo na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy SR), podala kvalifikovaný návrh, v konaní využívala svoje procesné práva a plnila svoje procesné povinnosti a samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že jej nárok nie je dôvodný, nemôže viesť k záveru, že odvolateľovi vznikol nárok na náhradu všetkých trov súdneho konania.
24. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné konštatovať, že v tomto prípade po vyhodnotení okolností podľa § 55 CMP nemožno konštatovať, že tieto odôvodňujú priznanie náhrady trov konania odvolateľovi, preto bolo potrebné aplikovať všeobecné pravidlo pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a teda, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 52 CMP).
25. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom výroku o trovách konania v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP.
26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konania.
27. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, vzhľadom na nezistenie okolností prípadu, pre ktoré by bolo priznanie náhrady trov konania niektorému z účastníkov spravodlivé.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.