Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/23/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobkyne: X. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, právne zastúpená: JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Nižnej, Nová Doba 489/15, pracovisko Hattalova 373/3, Námestovo, proti žalovaným: 1/ S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Q. XXX, B., 2/ Ing. S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, S., 3/ Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, N., 4/ X. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, D., 5/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, 6/ H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX/X, S., 7/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 8/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 9/ B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 10/ I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 11/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, 12/ W. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, S. S., 13/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, T. A., 14/ U. V., XX.XX.XXXX, bytom L. W. XXX, žalovaní 1/až 11/ právne zastúpení: JUDr. Peter Vevurka, advokát so sídlom v C. B. XXX/XX, o určenie spoluvlastníckeho práva k pozemku, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. -106 z 15. októbra 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaní v rade 1/ až 14/ m a j ú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na okresnom súde domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. L. W. tak ako ich v podanej žalobe špecifikovala. Žalobu odôvodnila tým, že titulom rozhodnutia o dedičstve po poručiteľke W. V. sa stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností predtým zapísaných v pozemno-knižných protokoloch pre kat. úz. a obec L. W., ktoré boli skomasované. V čase prejednania dedičstva po poručiteľke W. V. však štátna moc povojnové komasácie neuznávala, všetky verejné listiny sa spisovali výlučne podľa pozemno-knižného stavu, a to aj napriek tomu, že účastníci komasácie majetok užívali v zmysle komasácie. Aj v dedičskej veci po poručiteľke boli nehnuteľnosti prejednané v pôvodnom predkomasačnom pozemno-knižnom stave, avšak nakoľko v L. W. išlo o tzv. ideálnu komasiáciu transformoval sa celý tento pozemno-knižný stav konkrétneho vlastníka do celkovej výmery konkrétnych komasačných parciel. Žalobkyňa tvrdila, že na základe dedičského rozhodnutia síce nadobudla vlastnícke právo k predkomasačným pozemno-knižným parcelám, pozemno-knižné vlastníctvo však zodpovedá konkrétnemu komasačnému vlastníctvu. Okresný súd vzhľadom na nárok uplatnený žalobou sa primárne zaoberal posúdením, či na žiadanom určení má žalobkyňa naliehavý právny záujem ( - ďalej len „CSP“) a konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Bez určenia súdu by jej právne postavenie bolo neisté, nakoľko žalovaní tvrdia, že predmetné spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po poručiteľke W. V. a

neboli ešte predmetom prejednania v dedičskom konaní. Následne sa okresný súd zaoberal vecným prejednaním nároku. Pri jeho právnom posúdení vychádzal z ust. a (ďalej „“) a posudzoval existenciu splnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam žalobkyňou. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania ustálil nasledujúci skutkový stav: V rokoch 1947 a 1948 prebehli v extraviláne kat. úz. L. W. pozemkové úpravy - komasácia, ktorá bola v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy technicky ukončená a autentifikovaná, t.j. aj právne zavŕšená meritórnym rozsudkom vydaným Krajským súdom v Ružomberku zo dňa 31.07.1948. Vlastníci nehnuteľností vrátane právnych predchodcov strán sporu vstúpili do držby nehnuteľností v stave, ktorý zodpovedal schváleným pozemkovým úpravám. Zmenou spoločenského režimu, kedy komunistická moc neuznávala ani komasácie, ktoré boli ukončené sa účastníci právnych vzťahov dostali do situácie, kedy im bola známa skutočnosť o právoplatne ukončených pozemkových úpravách, v zmysle ktorých sa aj ujali držby, ale zároveň vo vzťahu k štátnym orgánom a právnym listinám museli používať identifikáciu nehnuteľností v zmysle pozemkovej knihy. Na základe tejto úvahy, okresný súd konštatoval, že k obdobnej situácii došlo aj v dedičskom konaní po poručiteľke žalobkyne W. V., v dedičskom konaní po jej osobe boli prejednané nehnuteľnosti v pozemno-knižnom stave, hoci v extraviláne obce L. W. v tom čase už platil stav po komasácii. Tejto situácie si podľa okresného súdu museli byť vedomí všetci účastníci dedičského konania, nakoľko v L. W. vstúpili do držby a pozemky aj reálne užívali ľudia v stave komasačnom a nie pozemno-knižnom. Vzhľadom na spôsob priebehu komasácie, kedy parcely pôvodne vo vlastníctve právnych predchodcov strán sporu boli prerozdelené do nových parciel a z dôvodu, že sa nezachovalo zrovnávacie zostavenie k umiestňovaciemu plánu, nebolo možné stotožniť pozemno-knižné parcely s komasačnými , potom nebolo možné stotožniť predmet dedičského konania po nebohej W. V. so stavom komasačným, t.j. so stavom, ktorý je aj v súčasnosti zapísaný v katastri nehnuteľností. Okresný súd konštatoval, že možno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že nemohla ovplyvniť neuznávanie komasačného stavu orgánmi štátu a na základe dedičského rozhodnutia bola v presvedčení, že nadobudla podiel k nehnuteľnostiam po poručiteľke, no zároveň uviedol, že je potrebné prihliadať aj na určitosť vôle ostatných účastníkov dedičského konania, nakoľko títo sa v dedičskom konaní vyjadrovali k dedičstvu vo vzťahu k pozemno-knižnému, nie je zrejmá ich vôľa ku stavu komasačnému. Následne sa okresný súd zaoberal posúdením splnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyňou k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Z pohľadu predpokladov vydržania však podľa jeho názoru absentovala existencia dobromyseľnosti žalobkyne. Táto v čase vydania dedičského rozhodnutia musela mať vedomosť o tom, že v obci L. W. v minulosti prebehla komasácia a ľudia sa reálne ujali držby a užívania pozemkov podľa komasačného stavu. Poručiteľka a jej rodina užívali predmetné pozemky v stave komasačnom, tak ako im bol pridelený v roku 1949, nie v stave pozemno-knižnom. Hoci žalobkyňa mohla byť v subjektívnom presvedčení, a to aj na základe dedičského rozhodnutia, že je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam, objektívne musela mať o tom aspoň pochybnosť, nakoľko si musela byť vedomá aj toho, že tu existuje a reálne sa používa stav komasačný, ktorý nebol predmetom dedičského konania. Uzavrel, že k vydržaniu spoluvlastníckych podielov, ktoré sú predmetom konania žalobkyňou nedošlo. Vzhľadom k tomu, že v dedičskom konaní po neb. W. V. bol prejednaný len pozemno-knižný stav a nie stav komasačný, tak nedošlo ani k dedičskému prejednaniu vlastníctva spoluvlastníckych podielov, ktoré boli predmetom konania vo veci samej. Predmetné spoluvlastnícke podiely tak podľa záveru okresného súdu sú správne v katastri nehnuteľností zapísané na meno neb. W. V.. O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, že ich priznal strane, ktorá bola v spore úspešná, t.j. žalovaným.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa a žiadala, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom a tieto následne nesprávne právne posúdil. Uviedla, že nebolo pochybností, že komasácia v L. W. prebehla. Túto skutočnosť jednak tvrdila v samotnej žalobe a nerozporovali ju ani ostatné strany. Zároveň však tvrdila, že komasáciou došlo k sceleniu majetku do nových komasačných parciel, ktoré sa mohli nachádzať už na iných miestach než pôvodné pozemno-knižné parcely. Okresný súd však opomenul ,v nadväznosti na túto skutočnosť vyhodnotiť listinný dôkaz komasačný hárok označený ako „str. 176 hárok č. 0156“, ktorý k žalobe doložila. Z tohto dôkazu vyplýva, aký pôvodný majetok po poručiteľke W. V. podliehal pozemkovej úprave - komasácií. V tomto dokumente sa uvádzajú pozemno- knižné vložky, ktorých sa komasácia týkala a ktoré boli predmetom dedenia po poručiteľke a ktoré po nej dedením nadobudla. Na základe toho potom nepovažovala za správny záver okresného súdu, že nie je možné stotožniť predmet dedičského konania so stavom komasačným. To, že nie je možné ustáliť, ktoré konkrétne pozemno-knižné parcely zodpovedajú ktorej konkrétnej komasačnej parcele v

konaní netvrdila a z hľadiska ňou prezentovaného právneho názoru, táto skutočnosť nie je rozhodná pre posúdenie jej nároku. Ďalej namietala, že okresný súd nezaujal stanovisko k jej prezentovanému právnemu názoru, že nadobudla vlastnícke právo k žalovaným parcelám z titulu dedičského rozhodnutia D 89/81 vydanom v súlade s vtedajšou praxou štátnych orgánov. V tejto súvislosti len konštatoval, že nemohla dedením nadobudnúť právo k žalovaným parcelám, nakoľko v tom čase už platil komasačný a nie pozemno-knižný stav. Stotožňovanie konkrétnych komasačných parciel s konkrétnymi pozemno- knižnými parcelami, v tomto prípade však podľa názoru žalobkyne nie je rozhodné, nakoľko dedením nadobudla všetky pozemno-knižné parcely, ktoré boli vykomasované, a preto sa stala vlastníčkou všetkých komasačných parciel. Pripustila, že predmetné dedičské rozhodnutie odkazuje na pozemno- knižné vložky, avšak vzhľadom na ideálnosť predchádzajúcej komasácie, túto masu aktív nadobudla dedením práve ona. V tejto súvislosti mal okresný súd brať do úvahy skutočnosť, že všetci ostatní dedičia s takýmto usporiadaním súhlasili. Z hľadiska ideálnosti komasačných prác je podľa jej názoru bez právneho významu, či nadobúdací titul odkazuje na komasačné alebo pozemno-knižné parcely, nakoľko sa stále jedná o tú istú masu majetku, odlišujúcu sa len formálno-právnym označením (inými parcelnými číslami). Ďalej žalobkyňa poukazovala na to, že okresný súd na jednej strane pripustil, že nemohla ovplyvniť skutočnosť, že štátne orgány neuznávali komasačný stav, no na druhej strane, práve vzhľadom na okolnosť, že si bola vedomá existencie komasácie, spochybňoval existenciu jej dobrej viery v to, že sa stala vlastníčkou sporných nehnuteľností. Namietala, že práve táto okolnosť bola titulom pre založenie dobrej viery u jej osoby, dôverujúc v správnosť rozhodnutia štátneho orgánu o nadobudnutí celého nehnuteľného majetku poručiteľky. V čase prejednávania dedičstva vnímala vôľu ostatných dedičov vyjadrenú v zápisnici o dedičstve, v ktorej súhlasili s nadobudnutím celého nehnuteľného majetku zahrnutého do aktív dedičstva po poručiteľke práve jej osobou a pokiaľ štátny notár tieto nehnuteľnosti označil stavom podľa pozemkovej knihy, nemohla táto skutočnosť u nej vyvolať pochybnosť, že sa stáva vlastníčkou komasovaných nehnuteľností.

3. Žalovaní 1/ až 11/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobkyne a správne uzatvoril, že predmetom dedičstva sp. zn. D 89/81 zo 17.03.1981 bol už neexistujúci pozemno-knižný stav. Zdôraznili, že nehnuteľnosti zapísané na komasačnom hárku 0156 pre kat. úz. W. nie sú totožné a ani neboli vytvorené z pôvodných pozemno-knižných parciel, ktoré boli predmetom konania o dedičstve. „Vykomasované“ pozemky sa považujú za tzv. novoobstarané pozemky neidentické s pozemno-knižným stavom. K takto vykomasovaným pozemkom vstúpila poručiteľka W. V. v roku 1948 do ich držby a tieto užívala až do svojej smrti. Túto skutočnosť nespochybňovala ani žalobkyňa. Na žalobkyňu však v dedičskom konaní neprešli nehnuteľnosti, spoluvlastnícky podiel poručiteľky k vykomasovaným pozemkom, v tomto prípade o tzv. novo objavený majetok, ktorý je možné prejednať len v rámci dedičského konania.

4. Žalobkyni bolo zaslané vyjadrenie žalovaných, na ktoré však už žalobkyňa nereagovala. Rovnako na odvolanie žalobkyne písomne nereagovali ostatní žalovaní.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (, ) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa potvrdil.

6. V úvode považuje odvolací súd za potrebné obšírnejšie sa vyjadriť sa k právnemu inštitútu komasácie, vychádza z článku JUDr. Mariána Mikla: KOMASÁCIA, ktorý bol uverejnený v časopise ARS NOTARIA č.3/1998. Uvedený článok sa zaoberá analýzou inštitútu komasácie z historického, ako aj právneho hľadiska. Koncom minulého a začiatkom tohto storočia došlo na niektorých miestach Slovenska k takému rozsiahlemu drobeniu poľnohospodárskej pôdy, že jeden vlastník mal svoje pozemky v obci rozptýlené na desiatkach miest a v takej malej výmere, resp. šírke, že ich nemohol účelne obhospodarovať. V komasačnom konaní sa tieto pozemky mali sceliť tak, aby každý vlastník v príslušnom katastrálnom území na základe výmeny dostal všetky pozemky späť, avšak v jednom, či vo viacerých celkoch, a pokiaľ to bolo možné, aj na jednom mieste. Vývoj právnej úpravy komasácie na území Slovenska možno z historického hľadiska členiť na obdobie do roku 1908, od roku 1908 do roku 1948, od roku 1948 do roku 1955. Podľa pôvodných právnych predpisov platných na území Slovenska do roku 1908 sa komasácie vykonávali len v rámci urbárskych úprav. V roku 1908 nadobudol účinnosť Uhorský zákon č. XXXIX/1908 o modifikácii a doplnení pôvodných právnych predpisov týkajúcich

sa komasácie. Na základe splnomocnenia obsiahnutého v § 4 vydal minister spravodlivosti celý rad nariadení na jeho vykonanie. Boli to nariadenia č. 10, 30, 40, 50 a 60/1909 I.M., ktoré už upravovali komasáciu ako osobitný inštitút a platili až do roku 1948. Ďalšie nariadenie vydal minister spravodlivosti v súčinnosti s ministrom poľnohospodárstva pod č. 20/1909 I.M., ktoré upravovalo správne konanie v súvislosti s komasáciou. Platnosť, resp. používateľnosť týchto nariadení bola zrušená o niektorých hospodársko-technických úpravách pozemkov (sceľovací zákon). Komasačné konania začaté pred jeho účinnosťou sa však mali dokončiť podľa predchádzajúcich predpisov ( cit. zákona). Tento o opatreniach v odbore hospodársko- technických úprav pozemkov. Komasácie začaté podľa spravidla neboli dokončené. Komasačná agenda patrila až do roku 1948 do právomoci súdov. Príslušným na konanie bol ten krajský súd, v obvode ktorého sa nachádzali pozemky, ktoré sa mali komasovať. Po nadobudnutí účinnosti o zľudovení súdnictva boli na konanie v týchto veciach príslušné okresné súdy. Tieto súdy potom dokončovali začaté veci. Ak sa im to nepodarilo skončiť do roku 1951, potom v týchto konaniach nepokračovali a konanie bolo na základe administratívneho príkazu zastavené. zveril tzv. sceľovacie konanie do právomoci správnych orgánov.

7. V prejednávanej veci okresný súd vychádzal z toho, že komasácia bola ukončená meritórnym rozsudkom Krajského súdu Ružomberok z 31. júla 1948 (č.l. 78). Na tento rozsudok odkazuje aj správa Okresného úradu Námestovo z 22.08.2019 (č.l. 77), ktorú si vyžiadal okresný súd, a v ktorej sa konštatuje, že v rokoch 1947 a 1948 bol spracovaný komasačný operát. Na základe toho možno ustáliť, že komasačné konanie, na ktoré poukazovala žalobkyňa v podanej žalobe bolo začaté pred účinnosťou , ktorý nadobudol účinnosť 14.05.1948, a preto sa malo dokončiť podľa predchádzajúcich predpisov, t.j. v zmysle zák. č. XXXIX/1908 a nariadení vydaných ministrom spravodlivosti na jeho vykonanie.

8. Odvolací súd sa preto zaoberal fázami komasačného konania v zmysle tejto právnej úpravy, platnej a účinnej pred 14. májom 1948. Komasačné konanie podľa týchto právnych predpisov sa členilo na správne konanie a súdne konanie, pričom prvé predchádzalo druhému. V správnom konaní (upravenom nariadením. č. 20/1909 I.M.) minister poľnohospodárstva rozhodnutím vyslovil, ktorá časť územia obce môže byť do komasácie zahrnutá a či je komasácia pre obec prospešná a účelne vykonateľná. To platilo tak pre všeobecnú ako aj pre čiastočnú komasáciu. O všeobecnú komasáciu išlo vtedy, ak sa konanie týkalo celého katastrálneho územia obce, o čiastočnú vtedy, ak sa týkala len jednotlivými prírodnými alebo umelými hranicami oddelených častí územia obce. Potom nasledovalo súdne konanie (upravené nariadením č. 30/1909 I.M.). Súdne konanie malo niekoľko etáp, a to konanie o prípustnosti komasácie (§ 41 až § 60), prípravné práce (§ 61 - § 140), meritórne konanie (§ 141-§ 162), vykonávacie konanie (§ 163 - § 181), konanie o nákladoch komasácie (§ 182- § 205). V konaní o prípustnosti komasácie bol vyhotovený hlasovací zoznam všetkých vlastníkov pozemkov v komasačnom území, súd každého zapísaného účastníka vypočul v súvislosti s okolnosťami, či hlasuje za komasáciu alebo proti nej. Následne rozhodol o nariadení alebo nenariadení komasácie. Ak bola komasácia nariadená, začali sa vykonávať prípravné práce, ktoré tvorili najrozsiahlejšiu a najdlhšiu časť komasačného konania, spočívali najmä v podrobnom určení a opísaní hraníc komasačného územia, súpise pozemkov komasačného územia, vypočítaní ich plochy, triedenia a odhade pozemkov, autentifikácii zememeračských fáz. V závere týchto prác bol zostavený klasifikačný protokol a k nemu pripojený roztrieďovací záznam, ktorý odovzdal sudca zememeračovi a vyzval ho, aby vyhotovil predbežné vymeriavacie operáty, ktoré na záver prípravných prác, po predpísanej procedúre, overil. Nasledovalo konanie vo veci samej, tzv. meritórne konanie. V meritórnom konaní sa v prvej časti prerokovali zásadné otázky spojené s vyhotovením nového rozdeľovacieho plánu. V druhej časti zememerač vyhotovil rozdeľovací plán, pričom vychádzal zo zásady, že každý účastník má podľa nového stavu dostať pozemky v tej istej hodnote ako mal v starom stave. Takto vyhotovený rozdeľovací plán vyslaný sudca prejednal so všetkými účastníkmi. Právoplatný rozsudok o zásadných otázkach nového umiestnenia tvoril tretiu a záverečnú časť meritórneho konania. Nasledoval jeho výkon v tzv. vykonávacom konaní. V tomto konaní zememerač priamo na mieste vytýčil hranice nových pozemkov. Toto vytýčenie hraníc však ešte neoprávňovalo účastníkov na ich užívanie. Až po skončení týchto prác nariadil súd pojednávanie „k zavedeniu strán do vlastníctva novej držby“ (§ 173). Uznesením vyhlásil „doterajší stav držby za zaniknutý“ a účastníkov uviedol do „novej držby“ (§ 174). Tým bolo konanie skončené. Súdne „uvedenie do držby“ sa uskutočnilo tak, že vyslaný sudca priamo na mieste každému osobitne ukázal jeho nové pozemky. Následne sudca opatril rozdeľovacie operáty autentifikačnou doložkou, ktorú spolu s ním podpísali autentifikačný katastrálny inžinier, hospodársky, prípadne aj lesný odborný znalec. Po

právoplatnosti uznesenia o autentifikácii nového stavu súd zaslal rozdeľovacie operáty aj pozemkovej knihe za účelom jej prepracovania. Nový stav mohol účastník v lehote do 1 roka napadnúť žalobou, ale len z dôvodu očividnej chyby v počítaní. Po uplynutí tejto lehoty už žalobu nebolo možné podať. Poslednou časťou komasačného konania bolo konanie o nákladoch komasácie.

9. V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila, že v čase dedičského konania po poručiteľke W. V. nadobudla pozemno-knižné parcely, ktoré boli predmetom komasácie. Komasácia prebehla avšak nedošlo k prepracovaniu pozemkovej knihy na novo vzniknutý komasačný stav. Poukazujúc na komasačný hárok, z ktorého vyplýva, že predmetné pozemno-knižné parcely boli skomasované a namiesto nich vznikli nové nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, tvrdila, že sa stala vlastníčkou týchto nových nehnuteľností. V čase dedičského konania bolo zrejmé, že už komasácia prebehla avšak nebola akceptovaná orgánom prejednávajúcim dedičstvo a premietnutá do dedičského rozhodnutia. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania, poukazujúc na žalobkyňou predložený tzv. meritórny rozsudok Krajského súdu v Ružomberku a vyjadrenie Okresného úradu v Námestove, katastrálny odbor, ustálil, že v čase dedičského konania (v roku 1981) skutočne v katastrálnom území L. W. bola dovŕšená komasácia. Tento záver nerozporujú ani sporové strany. K uvedenej skutočnosti len na okraj krajský súd poukazuje na to, že proces zavŕšenia komasácie nastal až po právoplatnosti uznesenia o autentifikácii nového stavu, keď boli rozdeľovacie operáty opatrené autentifikačnou doložkou. Meritórny rozsudok sa vydával v tzv. meritórnom konaní a riešil otázky umiestnenia novo vznikajúcich pozemkov, bez ďalšieho iba meritórny rozsudok nemožno považovať za dôkaz o právoplatnom zavŕšení komasácie. Zo správy okresného úradu, katastrálny odbor, však vyplýva, že komasácia zavŕšená bola, avšak po zavŕšení nedošlo k prepracovaniu pozemkovej knihy. Možno prisvedčiť žalobkyni, že len sama okolnosť, že po komasácii nedošlo k prepracovaniu pozemkovej knihy nie je rozhodujúca, lebo vlastníctvo a držba k novým pozemkom sa nadobudla na základe súdneho rozhodnutia a exekučného odovzdania pozemkov. Tento proces sa však považoval za pôvodné nadobudnutie vlastníctva nových pozemkov vytvorených komasáciou. Vlastníctvo k starým pozemkom zaniklo a na základe tohto právneho aktu vzniklo vlastníctvo k novým pozemkom. Je teda zrejmé, že ak boli predmetom dedenia pozemno-knižné parcely, ktoré v čase dedičského konania už boli skomasované, bolo potrebné, aby žalobkyňa tvrdila a preukázala, že právoplatným skončením komasácie sa rozhodnutie o komasácii nestalo titulom pre nadobudnutie vlastníctva iným vlastníkom (t.j. odlišným od poručiteľky), než ktorý pozemok vlastnili pred vykonanou komasáciou. Bez zistenia týchto okolností o výsledkoch vykonanej komasácie pozemkov, nie je možné posúdiť dôvodnosť nároku žalobkyne iba s poukazom na zápis v pozemkovej knihe. Žalobkyňou označený komasačný hárok 0156 túto skutočnosť nepreukazoval, z neho bolo možné ustáliť iba to, že pozemno-knižné parcely boli predmetom komasácie. Potom vzhľadom na túto okolnosť bolo namieste právne posúdenie veci okresným súdom o možnosti nadobudnutia vlastníctva žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, v ktorom prípade by domnelým titulom, na základe ktorého by sporné nehnuteľnosti nadobudla, bolo práve dedičské rozhodnutie. Okresný súd vychádzal z toho, že žalobkyňa nepreukázala existenciu splnenia jednej z podmienok vydržania, a to dobromyseľnosti . Možno prisvedčiť žalobkyni, že úvahy okresného súdu v bode 17. napadnutého rozsudku, v ktorom pripúšťa, že napriek komasácii štátne orgány naďalej používali identifikáciu nehnuteľnosti v zmysle pozemkovej knihy a nerešpektovali svoje predchádzajúce rozhodnutie a v bode 23. kde práve okolnosť, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že pozemno-knižné nehnuteľnosti, ktoré dedením nadobudla boli predmetom komasácie spochybňujú jej dobromyseľnosť sú vo vzájomnom rozpore. Avšak tento logický rozpor, ktorý spôsobuje v tejto časti zmätočnosť napadnutého rozsudku, nie je takej intenzity, že by ho bolo možné kvalifikovať ako zásah do práva žalobkyne na spravodlivý proces a bol by dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku.

10. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu, právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke a týmto jeho vymedzením je súd viazaný.

11. V prejednávanej veci žalobkyňa vymedzila uplatnený nárok po skutkovej stránke tak, že v dedičskom konaní nadobudla pozemno-knižné nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom komasácie a tieto pozemno-knižné nehnuteľnosti zodpovedajú novo vytvoreným komasovaným parcelám, preto

na základe dedičského rozhodnutia sa stala vlastníčkou týchto nehnuteľností. Žalobkyňa netvrdila žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné ustáliť, že sa domáha vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe vydržania. Tvrdila, že predmetom dedičstva už boli novo vytvorené nehnuteľnosti, aj keď notár vychádzal z pôvodného pozemno-knižného stavu, avšak ďalšie tvrdenia nesmerovali k naplneniu podmienok nadobudnutia jej vlastníctva vydržaním, teda k tvrdeniu že vstúpila do úžitku týchto konkrétnych sporných nehnuteľností, že tieto nerušene bez obmedzenia užívala. Potom ak by aj závery okresného súdu týkajúce sa dobromyseľnosti žalobkyne pôsobili zmätočne, vzhľadom na to, že žalobkyňa sa vo svojich tvrdeniach nezaoberala uvedenými skutočnosťami, nebolo možné nad rámec jej tvrdení posudzovať skutkový stav v zmysle ustanovení o vydržaní vlastníckeho práva.

12. Na základe uvedených skutočností krajský súd považoval preto výrok rozsudku okresného súdu za vecne správny a potvrdil ho. Zároveň potvrdil aj závislý výrok o trovách konania, voči ktorému konkrétne odvolacie námietky žalobkyňa neuviedla, po jeho preskúmaní však odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd dôsledne vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania zo zásady úspechu strán v spore.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a žalovaným ako úspešným stranám v odvolacom konaní voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). (, )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. ( )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )