Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_16Csp-55-2023.pdf
PDF · 157.39 KB
Case nature
Area
Subarea
16Csp/55/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Levice, sudkyňou Mgr. Máriou Černákovou, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČ: 043 55 211, zastúpeného: Mgr. Zuzanou Bírovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Bratislave, Americká 2, 831 02 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 30 849 837, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie sumy 350,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 301,22 eura zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 48,78 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 350,- eur od 21.05.2020 do 17.08.2023, vo výške 5 % ročne zo sumy 48,78 eura od 18.08.2023 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
IV. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou dňa 13.04.2023 Okresnému súdu Banská Bystrica sa žalobca domáhal, aby súd v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz, ktorým zaviaže žalovaného zaplatiť sumu 350,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 350,- eur od 21.05.2020 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 2,31 eura, ako aj na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky F. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 350,- eur. Žalovaný pri registrácii a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru zároveň potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o úvěru, ako aj s všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a zároveň potvrdil, že údaje ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol, sú pravdivé a úplné. Na základe Smlouvy o úvěru č. 585965 zo dňa 15.04.2020 uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. Zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník a Zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru, žalobca ako veriteľ, poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 350,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 100,- eur a to do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle zmluvy sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 100,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej Smlouvy o úvěru, stal sa jeho dlh splatným, a to dňom 13.05.2020. V zmysle bodu IV. Smlouvy a čl. 19
VVPÚ je veriteľ oprávnený upozorniť spotrebiteľa na omeškanie so splátkou úveru, a to buď e-mailom alebo SMS správou alebo písomne. Veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov spojenú s upomienkou vo výške 0,77 eura za každú upomienku. Žalobca vyzýval žalovaného na úhradu jeho záväzku prostredníctvom upomienok zasielaných formou SMS správ alebo e-mailov. Zaslané boli 4 upomienky v súlade s dohodnutými VPPÚ a tým pádom vznikla žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 2,31 eura za zaslané upomienky (15.05.2020, 18.05.2020, 24.03.2023, 28.03.2023). Žalobca si v zmysle Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatňuje voči žalovanému zákonný úrok z omeškania. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že je zapísaný do obchodného registra Českej republiky a má registrované sídlo v Českej republike. Je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej republike, ktoré mu udelila Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. Argumentoval, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice 2008/48/ES. Podľa recitálu č. 9 Smernice, úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Dotýka sa to teda celého rozsahu žalovaného nároku a to vrátane jeho príslušenstva, pretože v zmysle čl. 10 ods. 2 písm. d), f) a l) špecifikácia istiny, úroku a ďalších poplatkov a aj úrokov z omeškania sú povinnou obsahovou náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvedeného je tak podľa žalobcu súd povinný aplikovať vo veci české právo v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok.
2. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci dňa 24.04.2023 platobný rozkaz sp. zn.: 38Up/680/2023, ktorý sa však žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk. Žalobca na základe výzvy Okresného súdu Banská Bystrica navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku. Okresný súd Banská Bystrica postúpil predmetnú právnu vec tunajšiemu súdu ako súdu miestne príslušnému dňa 13.04.2023.
3. Žalobca podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 24.08.2023 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 301,22 eura späť, argumentujúc prijatou platbou vo výške 301,22 eura dňa 18.08.2023. Žalobca tak žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 48,78 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 350,- eur od 21.05.2020 do 17.08.2023, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 48,78 eura od 18.08.2023 do zaplatenia, ako aj nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 2,31 eura. Vyhodnotiac podanie právneho zástupcu žalobcu dospel súd k záveru, že žalobca v časti uplatňovanej istiny vykonal čiastočné späťvzatie žaloby, avšak pokiaľ ide o uplatňované úroky z omeškania, predmetným podaním zároveň rozšíril žalobu, keď pôvodne žiadal priznať úroky z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 350,- eur od 21.05.2020 do zaplatenia, avšak po čiastočnom späťvzatí žaloby ich žiadal priznať vo výške 8,5 % ročne, hoci zohľadňujúc plnenie žalovaného po podaní žaloby. V zmysle uvedeného preto súd uznesením sp. zn.: 16Csp/55/2023 – 106 zo dňa 24.01.2024, návrh žalobcu na zmenu žaloby podľa § 294 CSP nepripustil, keď zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2024.
4. Súd po predbežnom právnom posúdení veci vyzval žalobcu na späťvzatie zjavne nedôvodnej žaloby podľa § 138 Civilného sporového poriadku majúc za to, že žalobca nemal v zmysle § 24 ods. 3 Zákona č. 129/2010 Z. z. povolenie na poskytovanie úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, pričom § 11 ods. 3 Zákona č. 129/2010 sankcionuje veriteľa poskytujúceho peňažné prostriedky neoprávnene bez povolenia, neplatnosťou zmluvy. V zmysle uvedeného tak mal súd ďalej za to, že medzi zmluvnými stranami došlo k plneniu na základe neplatnej zmluvy, a na strane žalobcu vznikol nárok na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok však považoval súd s poukazom na § 54a a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
pri súčasnom zohľadnení ustanovení Zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, za premlčaný.
5. Na uvedené reagoval žalobca vyjadrením, v ktorom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-630/17 G. H. vs. Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019, podľa ktorého Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Na základe uvedeného tak mal žalobca za to, že Smlouva o úvěru nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Zdôraznil ďalej, že žalobca je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky zapísaného v obchodnom registri vo forme „poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úvěru“. Žalobca je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu a to vo viacerých jazykových verziách. Argumentoval ďalej, že zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov žalobcom so sídlom v Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu, je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Zdôraznil ďalej, že právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne harmonizované Smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý naviac nemá na území Slovenskej republiky umiestnený ani podnik ani organizačnú zložku. V súvislosti s rozhodným právom žalobca poukázal na to, že je právnickou osobou majúcou sídlo na území Českej republiky, ktorá na území Slovenskej republiky nemá zriadenú organizačnú zložku ani na území Slovenskej republiky nepodniká (a vykonáva činnosť výlučne na území Českej republiky). Je zapísaný do obchodného registra Českej republiky a má registrované sídlo v Českej republike, je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej republike, ktoré mu udelila Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. Argumentoval ďalej, že žalobca a žalovaný uzavreli Smlouvu o úvěru v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v smlouvě o úvěru nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre voľbu českého právneho poriadku (ak je táto voľba vôbec nevyhnutná). V smlouvě o úvěre (mimo obsahu VOP) strany sporu uviedli, že ju uzavreli „podle Zákona číslo 89/2012 Sb., Občanský zákoník, ve znění pozdějších předpisů (dále jen „Občanský zákoník“), a Zákona č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znení pozdějších předpisů) (dále jen „ZSÚ“)“. Z hľadiska výslovnosti voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka (Zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) je podľa ustálenej súdnej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu v záhlaví zmluvy. Per analogiam z hľadiska voľby právneho poriadku je teda postačujúce uviesť ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho poriadku. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Opäť poukázal na recitál č. 9 Smernice, podľa ktorého úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Na základe uvedeného bol a naďalej je teda súd povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné) v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. Žalobca poukázal ďalej na to, že v zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť
v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. vo „svojej“ krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie Slovenskej republike. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e -mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkové zistenia, pretože ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Je nepochybné, že české právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalovaného ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle by teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, a teda z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie.
6. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vec v zmysle § 180 CSP prejednal v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, ktorí sa na pojednávanie nedostavili.
7. Po oboznámení sa s obsahom predložených listinných dôkazov, a to najmä žalobou, výzvou na uhradenie dlžoby zo dňa 01.02.2023, upomienkou zo dňa 15.05.2020, upomienkou zo dňa 18.05.2020, upomienkou zo dňa 24.03.2023, upomienkou zo dňa 28.03.2023, Všeobecnými podmínkami poskytnutí úvěru, verze 7, platnost od 18.05.2018, výzvou na okamžité uhradenie dlžoby zo dňa 01.03.2023, Smlouvou o úvěru č. 585965 zo dňa 15.04.2020, platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.: 38Up/680/2023, odpoveďou na lustráciu v Registri obyvateľov SR ohľadom žalovaného, Výpisom z Obchodního rejstříku ohľadom žalobcu, uznesením Okresného súdu Levice sp. zn.: 16Csp/55/2023 – 42 zo dňa 02.06.2023, čiastočným späťvzatím žaloby, upozornením NBS na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST SE, výsledkami vyhľadávania v registri subjektov finančného trhu NBS, vyjadrením žalobcu zo dňa 19.09.2023 na výzvu súdu zo dňa 12.09.2023, uznesením Okresného súdu Levice sp. zn.: 16Csp/55/2023 – 106 zo dňa 24.01.2024, súd ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
8. Medzi žalobcom, spoločnosťou MINIHOTOVOST, SE ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, bola dňa 15.04.2020 uzavretá Smlouva o úvěre č. 585965 a to prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. V zmluve sa uvádza, že zmluva sa uzavrela podľa Zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákoník a Zákona č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru. Z bodu 04. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej vyplýva, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky. Žalovanému bol na základe zmluvy o úvere poskytnutý úver vo výške 350,- eur, poplatok za poskytnutie úveru (odmena) predstavoval sumu 100,- eur, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť predstavovala sumu 450,- eur. V zmluve je ďalej uvedený údaj o RPSN vo výške 2547,14 %. Doba trvania spotrebiteľského úveru bola vymedzená na 28 dní, žalovaný bol v zmysle zmluvy povinný žalobcovi vrátiť jednorázovo sumu vo výške 450,- eur a to do 13.05.2020. Z článku IV. zmluvy ďalej vyplýva, že spotrebiteľ dáva výslovný súhlas k tomu, aby mu veriteľ zasielal upomienky tak formou SMS alebo e – mailovej správy a veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa paušálnu náhradu nákladov spojenú s upomienkou vo výške 0,77 eura za každú odoslanú upomienku. Žalovaný svoj dlh riadne a včas nesplnil, v dôsledku čoho mu boli zaslané štyri upomienky elektronickou formou, a to dňa 15.05.2020, 18.05.2020, 24.03.2023 a dňa 28.03.2023. Žalobca dňa 01.02.2023 prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy pred začatím súdneho konania vrátane trov v celkovej výške 835,05 eura a to najneskôr do 13.02.2023
do 16.00 hod., pričom dňa 01.03.2023 ho na úhradu dlžnej sumy opäť vyzval aj prostredníctvom prostriedkov elektronickej komunikácie.
9. Z výpisu z obchodního rejstříku, vedeného Krajským soudem v Brně vyplýva, žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom rejstříku, vedeného Krajským soudem v Brne, so sídlom žalobcu na území Českej republiky, a že žalobca je oprávnený poskytovať alebo sprostredkovať spotrebiteľské úvery.
10. Z odpovede na lustráciu v Registri obyvateľov ohľadom žalovaného vyplýva, že žalovaný je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky, s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky.
11. Na webovej stránke Národnej banky Slovenska „subjekty.nbs.sk“ súd zistil, že žalobca nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky. Z činnosti súdu je zároveň známe aj samotné upozornenie Národnej banky Slovenska pre potencionálnych klientov na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE, ktorá ponúka pôžičky prostredníctvom rôznych internetových stránok bez povolenia Národnej banky Slovenska.
12. Podľa čl. 17 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide: a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky; b) o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.
13. Podľa čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
15. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
16. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
17. Podľa § 497 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
18. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
19. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
20. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
21. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
22. Podľa § 1 Zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľa pri finančných službách poskytovaných dodávateľom prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku a uzavieranie zmluvy na diaľku.
23. Podľa § 2 písm. a), písm. b) bodu 7, písm. c), d) a e) Zákona o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, na účely tohto zákona sa rozumie: zmluvou na diaľku zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie, finančnou službou služba poskytovaná veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania,7) dodávateľom osoba, ktorá je v rámci svojho podnikania zmluvným poskytovateľom finančných služieb prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku, spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej sa výlučne na osobnú spotrebu poskytujú finančné služby na základe zmluvy na diaľku a ktorá pri jej uzavieraní a plnení nekoná v rámci svojho zamestnania, povolania alebo podnikania, prostriedkom diaľkovej komunikácie prostriedok, ktorý bez súčasného fyzického kontaktu dodávateľa a spotrebiteľa možno použiť pri poskytovaní finančnej služby na diaľku, najmä elektronická pošta, telefón, fax, adresný list, ponukový katalóg.
24. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľským úverom nie sú: úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.
25. Podľa § 2 písm. c) Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, na účely tohto zákona sa rozumie iným veriteľom právnická osoba, ktorá v rámci svojho podnikania ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré spĺňajú aspoň jednu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. f) a l), pričom tieto úvery alebo pôžičky nespĺňajú žiadnu z podmienok uvedených v § 1 ods. 3 písm. a), b), d), e), g) až k) a m) až r); za iného veriteľa sa nepovažuje banka, pobočka zahraničnej banky a finančná inštitúcia podľa osobitného predpisu,6) ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska.
26. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25.
27. Podľa § 24 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré
nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska.
28. Podľa § 11 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.
29. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
30. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
31. Podľa § 7 ods. 16 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
32. Podľa § 7 ods. 17 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
33. Podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
34. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
35. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
36. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
37. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
38. Podľa § 144 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
39. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
40. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
41. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
42. Keďže v prejednávanej veci ide o konanie s cudzím prvkom, súd sa v prvom rade zaoberal otázkou právomoci a rozhodného práva. Právomoc súdu Slovenskej republiky je daná podľa čl. 17, ods. 1 písm. c) s poukazom na čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.
43. Podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
44. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 15.04.2020 uzavretá zmluva o úvere prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom rejstříku, vedeného Krajským soudem v Brne, so sídlom žalobcu na území Českej republiky, žalovaný je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky, s bydliskom a obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, keď opak v konaní nebol preukázaný. V zmluve sa uvádza, že zmluva sa uzavrela podľa Zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákoník a Zákona č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru. Z bodu 04. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej vyplýva, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi zmluvným stranami nebola dojednaná voľba rozhodného práva tak, ako to má na mysli článok 3 ods. 1 nariadenia, keď voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy. Zmluva bola uzavretá so žalovaným prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie, voľba práva tak nebola so žalovaným individuálne dojednaná, žalovaný mal možnosť zmluvu a s ňou spojené všeobecné podmienky len prijať alebo zmluvu odmietnuť a teda nemal možnosť ich znenie ovplyvniť. Samotná skutočnosť, že zmluva odkazuje na právny poriadok, podľa ktorého sa uzatvára, či zakotvenie ustanovenia o použití právneho poriadku Českej republiky vo všeobecných podmienkach úveru, nie je voľbou rozhodného práva v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia, keď takýto prejav vôle musí byť jasný, určitý a zrozumiteľný tak, aby
nebola žiadna pochybnosť o tom, že spotrebiteľ si zmluvne zvolil aplikáciu iného právneho poriadku, než je v danom prípade právny poriadok Slovenskej republiky. Aj pre prípad, že by medzi stranami sporu došlo k voľbe rozhodného práva a teda právneho poriadku Českej republiky, nemožno opomenúť, že voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje spotrebiteľovi širšiu ochranu jeho práv, keď napr. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka zakotvuje, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, pričom český právny poriadok na ne „len“ neprihliada, a to pokiaľ sa ich spotrebiteľ dovolá. V zmysle uvedeného tak súd konštatuje, že rozhodným právnym poriadkom je podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), právny poriadok Slovenskej republiky, keď žalobca nepochybne smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu žalovaného. Súdu je z úradnej činnosti totiž známe, že žalobca ponúka a poskytuje úvery spotrebiteľom na území Slovenskej republiky prostredníctvom webových stránok s doménou „.sk“, v slovenskom jazyku, pričom tieto úvery ponúka a poskytuje v mene euro, ktorá nie je platobnou menou v Českej republike.
45. Vzhľadom na rozhodné právo, ktorým je právo Slovenskej republiky, posúdil súd Zmluvu o úvere č. 498882 podľa § 497 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá je však súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na predmetný právny vzťah je tak potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), príslušné ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj príslušné ustanovenia Zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku.
46. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 15.04.2020 uzavretá zmluva o úvere prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Žalobca je v zmysle § 2 písm. c) Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, tzv. „iným veriteľom“, na ktorého sa okrem iných, vzťahuje aj § 24 predmetného zákona. Uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, poskytnutý úver však nie je spotrebiteľským úverom a to s poukazom na § 1 ods. 3 písm. l) predmetného zákona. V zmysle § 24 ods. 3 predmetného zákona, iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska. Vyhľadávaním medzi subjektmi finančného trhu, ktorým Národná banka Slovenska udelila povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky súd zistil, že žalobca nemal v zmysle § 24 ods. 3 Zákona č. 129/2010 Z. z. povolenie na poskytovanie úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, pričom § 11 ods. 3 Zákona č. 129/2010 sankcionuje veriteľa poskytujúceho peňažné prostriedky neoprávnene bez povolenia, neplatnosťou zmluvy. Skutočnosť, že žalobca požadované oprávnenie nemá, je zrejmá aj z upozornenia Národnej banky Slovenska na činnosť žalobcu zo dňa 09.08.2018. Zmluva o úvere je tak podľa právneho poriadku Slovenskej republiky neplatným právnym úkonom aj s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca poskytovaním úverov bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska odporuje a obchádza Zákon č. 129/2010 Z. z.
47. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-630/17 zo dňa 14.02.2019 (vo veci G. H. vs. Raiffeisenbank St. Stefan – Jagerberg – Wolfsberg eGen) vyplýva, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Vzhľadom k tomu, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie má všeobecnú záväznosť a výklad Súdneho dvora Európskej únie je záväzný nielen pre súd, ktorý o výklad požiadal, štát alebo inštitúciu Európskej únie, ktorej je rozhodnutie určené, ale aj pre všetky členské štáty, súd uzatvára, že sporná zmluva o úvere je platná.
48. Žalobca podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 24.08.2023 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 301,22 eura späť argumentujúc prijatou platbou vo výške 301,22 eura dňa 18.08.2023. Rešpektujúc dispozičné oprávnenie žalobcu, postupoval súd podľa § 145 ods. 2 CSP a konanie v tejto časti zastavil, keď súhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby sa s poukazom na § 146 ods. 1 CSP nevyžadoval. Predmetom sporu tak zostalo s poukazom na nepripustenie návrhu na zmenu žaloby zaplatenie istiny vo výške 48,78 eura, úrokov z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 350,- eur od 21.05.2020 do 17.08.2023, úrokov z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo dumy 48,78 eura od 18.08.2023 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 2,31 eura, ako aj náhrada trov konania.
49. Podľa § 24 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z., na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta, § 2, 3, 4, 6, § 7 ods. 1, 2, 16 až 42, § 8, 8a, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až v), ods. 9 až 11, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, § 20 ods. 2 až 8, § 23 a 25. V zmysle § 7 ods. 1 zákona, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Podľa § 7 ods. 16 predmetného zákona, veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. Podľa § 11 ods. 2 zákona, v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Žalobca v konaní netvrdil, nieto ešte preukázal, že pred poskytnutím úveru, s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť žalovaného splácať požadovaný úver, čím hrubo porušil povinnosť zakotvenú v § 7 ods. 1, čo má tak za následok nástup zákonnej sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.
50. V konaní nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 350,- eur, ktorý mal žalovaný vrátiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru (odmena) vo výške 100,- eur, celkovo teda mal žalovaný titulom poskytnutého úveru vrátiť žalobcovi čiastku vo výške 450,- eur s termínom splatnosti dňa 13.05.2020. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil zaplatenie istiny vo výške 350,- eur, pričom žalovaný do podania žaloby žalobcovi žiadnu čiastku neuhradil, k čiastočnej úhrade malo dôjsť v zmysle skutkových tvrdení žalobcu až dňa 18.08.2023 a to vo výške 301,22 eura. Dlžná časť neuhradenej istiny tak predstavuje sumu vo výške 48,78 eura (350,- eur – 301,22 eura). Keďže žalovaný v konaní netvrdil a nepreukázal, že by žalobcovi uhradil zvyšnú časť istiny, zaviazal súd žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 48,78 eura.
51. Žalobca si ďalej v konaní uplatnil sumu 2,31 eura ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, avšak argumentujúc ustanovením zmluvy, podľa ktorej je veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov spojených s upomienkou vo výške 0,77 eura za každú upomienku s tým, že žalovanému boli zaslané 4 upomienky formou SMS správ alebo e – mailov. Z článku IV. zmluvy vyplýva, že spotrebiteľ dáva výslovný súhlas k tomu, aby mu veriteľ zasielal upomienky tak formou SMS alebo e – mailovej správy a veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa paušálnu náhradu nákladov spojenú s upomienkou vo výške 0,77 eura za každú odoslanú upomienku. Na základe uvedeného tak dospel súd k záveru, že v danom prípade nejde o náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky tak ako to má na mysli § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a teda tak, ako si ju v žalobe uplatnil žalobca, ale o zmluvne dojednaný poplatok v paušálnej výške 0,77 eura za každú upomienku. Vzhľadom k bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, tak súd tieto poplatky vo výške 2,31 eura ako nedôvodné zamietol.
52. Pretože sa žalovaný dostal podľa prvej vety § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania, má žalobca právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatňuje zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 21.05.2020 vo výške 8,05 % ročne. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o
päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vzhľadom na to, že základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 21.05.2020 (kedy bol žalovaný už preukázateľne v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku) bola 0,00 % p. a., žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 350,- eur od 21.05.2020 do zaplatenia a to po zohľadnení vykonanej čiastočnej úhrady tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania tak súd žalobu žalobcu zamietol.
53. Lehotu na plnenie žalovaného určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.
54. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 55. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
56. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
57. V prejednávanej veci žalobca využijúc svoje dispozičné oprávnenie vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 301,22 eura späť. Bolo preto úlohou súdu preskúmať procesnú zodpovednosť strán sporu spočívajúcu v zavinení zastavenia konania, dôsledkom čoho je v zmysle § 256 CSP sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tej strane, ktorá ich vznik zavinila. Procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, keďže zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva. Okolnosti rozhodujúce na posúdenie tejto zodpovednosti sú potom tie, ktoré vznikli po začatí konania.
58. „Zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak žalobca zobral žalobu späť, zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho trovy. Pri rozhodovaní o trovách konania je tak právne významné len to, ktorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania, čiže dôvod, pre ktorý vzal žalobca žalobu späť. Ak je dôvodom späťvzatia žaloby úhrada žalovanej sumy (alebo splnenie iného žalobou uplatneného nároku) žalovaným po podaní žaloby, zastavenie konania zavinil žalovaný. To však platí len vtedy, ak žalobca v späťvzatí žaloby preukáže, že žalovaný splnil po podaní žaloby uplatnený nárok. V ostatných prípadoch zavinil zastavenie konania žalobca a znáša povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v spore vznikli žalovanému.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 3Obo/12/2018 zo dňa 20.11.2018)
59. „Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu.“ (Najvyšší súd SR, sp. zn.: 7M Cdo 4/2010)
60. V prípade späťvzatia žaloby a to aj čiastočného tak v zásade platí, že zastavenie konania zavinil žalobca okrem prípadu, ak žalobca v späťvzatí žaloby preukáže, že žalovaný po podaní žaloby splnil žalobou uplatnený nárok. Žalobca vo svojom podaní, ktorým učinil čiastočné späťvzatie žaloby síce tvrdil, že k čiastočnej úhrade zo strany žalovaného došlo dňa 18.08.2023, avšak toto svoje skutkové tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal. Keďže žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že čiastočné späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním sa žalovaného, ktorý sa čiastočne zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie spočívajúce v správaní sa žalovaného vo vzťahu k žalobnému petitu, v dôsledku
čoho tak nesie zodpovednosť na čiastočnom zastavení konania práve žalobca a to v dôsledku jeho prejavu vôle spočívajúcom v čiastočnom späťvzatí žaloby.
61. Hodnota sporu predstavovala spolu sumu 352,31 eura (350,- eur istina + 2,31 eura poplatky). Keďže žalobca bol v spore úspešný v sume 48,78 eura, čo predstavuje 13,85 % a žalovaný v sume 303,53 eura (späťvzatie žaloby v časti istiny 301,22 eura zavinil žalobca a v časti o zaplatenie sumy 2,31 eura súd žalobu zamietol), čo je v prepočte 86,15 %, dospel súd k záveru, že po porovnaní ich vzájomného pomeru úspechu a neúspechu, predstavuje úspech žalovaného rozsah 72,30 %. V zmysle uvedeného tak súd posúdil nárok na náhradu trov konania s poukazom na § 255 ods. 1 CSP, keďže však žalovanému v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Levice.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.