Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7Co-8-2020.pdf
PDF · 105.93 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/8/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne W. A., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v L. č. XX, právne zastúpenej Mgr. Marcelom Kandríkom, advokátom, so sídlom v Prešove, na ul. Grešovej č. 7, proti žalovanému 1. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v L. č. XX a 2. Obchodné centrum - Východ, s.r.o., so sídlom v Prešove, na ul. Strojníckej č. 17, IČO: 45 954 798, právne zastúpenému Mgr. Ivanom Mazanecom, advokátom, so sídlom v Prešove, na ul. Metodovej č. 3331/12, o neplatnosť právnych úkonov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 27.11.2019 č.k. 1C 193/2016-219 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovanému v 1. rade sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
Žalovanému v 2. rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalobkyni.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému v 2. rade priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Z podanej žaloby vyplynulo, že žalobkyňa sa domáhala vyslovenia neplatnosti právnych úkonov, ktoré vykonal jej manžel - žalovaný v 1. rade a to Dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.01.2014 uzavretej medzi žalovaným v 1. rade (B. A.) a Ing. D. Q. - K. a Dohody o použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu zo dňa 07.03.2014 uzavretej medzi žalovaným v 1. rade (B. A.) a Ing. D. Q. - K., a to tvrdením, že právne úkony jej manžela sú v rozpore s ust. § 145 ods. 1 v spojení s ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Ako strany sporu sú označené: žalobkyňa (manželka) a žalovaní: 1. B. A. (manžel) a 2. Obchodné centrum - Východ, s.r.o. titulom postúpenia pohľadávky z namietaných právnych úkonov, ďalej označovaných aj ako Dohody. V priebehu konania sa rozhodlo o pripustení zmeny subjektov na strane žalovaného v 2. rade podľa ust. § 80 C.s.p. na základe návrhu žalobkyne za splnenia formálnych podmienok uvedených v tomto ustanovení. Súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu strán sporu neskúma, či tvrdené právo (povinnosť) naozaj je alebo skutočne bolo prevedené, nakoľko táto otázka sa týka už posúdenia veci samej, ku ktorej sa súd vyjadruje len v rozhodnutí vo veci samej.
3. Je nepochybné, že žalobkyňa a žalovaný v 1. rade uzavreli manželstvo dňa 28.08.1999 a manželstvo trvá. Žalobkyňa ako manželka sa mohla žalobou voči žalovanému v 1. rade ako manželovi domáhať vyslovenia neplatnosti právneho úkonu. Otázkou hmotnoprávneho posúdenia je, či žalované právne
úkony manžela podliehajú režimu schválenia - súhlasu druhého manžela podľa ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalšou dôležitou otázkou je, koho je nutné žalovať, aby bol okruh strán sporu v tomto konaní úplný a to poukazujúc na hmotné právo, pričom okruh strán je daný okruhom strán právneho úkonu, v tomto prípade Dohôd. Ani pri vyporiadaní BSM medzi manželmi nemožno zasiahnuť do práv tretích osôb, nakoľko vyporiadanie sa týka výlučne vecí patriacich do BSM a vzťahov medzi manželmi.
4. Z ust. § 78 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že o nútené procesné spoločenstvo ide vtedy, ak hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom a z hmotného práva je potrebné a nevyhnutné, aby žalobu uplatnilo, alebo bolo žalovaných viacero subjektov. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o neplatnosť právneho úkonu sa musia konania zúčastniť všetci účastníci zmluvného vzťahu - namietaného právneho úkonu, keďže výrok rozsudku súdu o uvedenom zaväzuje všetky strany sporu. Ak súd zistí, že nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu, žalobu zamietne.
5. V konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov majú účastníci tohto právneho úkonu postavenie tzv. nerozlučných nútených spoločníkov v zmysle ust. § 78 C.s.p. V prejednávanej veci stranami sporu nie sú hlavný dlžník (teda právny nástupca obchodnej spoločnosti K. TRANS, s.r.o. - Ferrara, s.r.o. v konkurze) a čo je ešte dôležitejšie, nakoľko sa napáda neplatnosť právnych úkonov uzavretých medzi manželom a veriteľom, ani samotný veriteľ Ing. D. Q., ktorý uvedené dohody so žalovaným v 1. rade a dlžníkom uzavrel. V tomto prípade mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z namietaných dohôd, avšak uvedené nič nemení na skutočnosti, že právne úkony uzatváral žalovaný v 1. rade s veriteľom Ing. D.om Q.om - K. (pôvodne označeným ako žalovaný v 2. rade) a teda Ing. D. Q. mal byť naďalej účastný na konaní. Terajší žalovaný v 2. rade môže mať záujem na výsledku tohto konania, avšak len s ohľadom na postúpené právo na plnenie vzniknutého a uznaného dlhu. Nie je možné rozhodnúť o neplatnosti právnych úkonov bez účasti všetkých účastníkov právneho vzťahu vyplývajúceho z hmotného práva na konaní bez ohľadu na postúpenie pohľadávky. Žaloba preto pre tento nedostatok spočívajúci v neúplnom označení strán sporu musela byť zamietnutá.
6. Okrem toho, po hmotnoprávnej stránke bolo potrebné sa stotožniť s doterajšou súdnou praxou ohľadne posudzovania otázky výkladu ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda, že dohoda o pristúpení k záväzku, či ručiteľský záväzok, uzavreté jedným z manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a preto aplikácia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy a z týchto úkonov je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ich uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi. V tomto prípade sa poukázalo aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.06.2019, sp. zn. 4 Cdo 28/2019. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného vo veci I. ÚS 26/2010, ten sa týkal prípadu s trocha odlišnou podstatou veci, v ktorom Ústavný súd SR zaujal názor, že sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. V tomto prípade bolo zistené poukazom na súvahu za rok 2013 obchodnej spoločnosti K. TRANS, s.r.o., že spoločnosť disponovala majetkom vo výške 205.107 eur, teda existoval majetok, ktorý mohol dlžník použiť aspoň na čiastočné plnenie dlhu voči veriteľovi (dohodnutého v splátkach) a kde v prípade prípadného vymáhania nároku, by bolo možné pohľadávku uspokojiť z tohto majetku, resp. aj zabezpečím jeho krátkodobých pohľadávok (118.197 eur) v prospech veriteľov a teda žalovaný v 1. rade ako konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti, či fyzická osoba - manžel, vedel aj napriek zápornému hospodáreniu spoločnosti, že spoločnosť môže záväzky vyplývajúce pôvodne z nájomnej zmluvy a následne z uzavretých dohôd, splniť. A teda veriteľ (v tom čase Ing. D. Q.) sa mohol dôvodne spoliehať na to, že jeho pohľadávka voči obchodnej spoločnosti a aj žalovanému v 1. rade bude riadne zaplatená z prostriedkov a majetku obchodnej spoločnosti - teda hlavného dlžníka a že nie je dôvod na obmedzenie alebo postihnutie majetku patriaceho do BSM, o ktorom ani reálne nemusel mať žiadnu vedomosť. Uvedené nemôže byť na ujmu veriteľa. Je nutné poukázať aj na to, že žalovaný v 1. rade dohody podpísal slobodne, vážne, bez nátlaku a mohol si ich premyslieť. Neboli teda naplnené ani predpoklady na vyhlásenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov vykonaných manželom žalobkyne, teda žalovaným v 1. rade tak, ako to mal na mysli Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí. Nehovoriac následne o postupe a krokoch žalovaného
v 1. rade v rámci rozhodovania o činnosti obchodnej spoločnosti, a teda jej zlúčením s nástupníckou spoločnosťou, ktorá sa obratom zlúčila s ďalšou obchodnou spoločnosťou a následne bol na jej majetok vyhlásený konkurz. Rovnako stojí za zmienku, že námietka neplatnosti uzavretých dohôd zo strany žalobkyne nastala až po podaní žaloby na plnenie a až po vyjadrení žalovaného v 1. rade v konaní a uplatnení len kompenzačnej námietky vo veci sp. zn. 1C/342/2015. Je samozrejmé, že žalovaný v 1. rade ako manžel žalobkyne so žalobou súhlasí, možno aj v snahe vyhnúť sa povinnostiam plynúcich mu z napadnutých dohôd. Súdu sa skôr konanie žalovaného v 1. rade javí ako rozporné s dobrými mravmi s cieľom úplne obmedziť veriteľa vo vymožení jeho pohľadávky. Naviac, ako bolo zistené, veriteľ si uplatnil právo na plnenie - pohľadávku aj prihláškou do konkurzu úpadcu - právneho nástupcu pôvodného dlžníka. Za takejto situácie nemožno súhlasiť s názorom žalobkyne, že platnosť vykonaných právnych úkonov by mala byť podmienená súhlasom manželky - žalobkyne s poukazom na ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 147 Občianskeho zákonníka, resp. že tieto boli vykonané v rozpore s dobrými mravmi. Nad rámec uvedeného možno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného v 2. rade, že v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovaný v 1. rade ručil za svoje záväzky celým svojim aj súkromným majetkom a že žalobkyňa mala mnoho iných právnych prostriedkov na obmedzenie manžela konať v rámci ich BSM, resp. zrušiť ho za trvania manželstva a to postupom podľa ust. § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 143a Občianskeho zákonníka. Nebyť nedostatku na strane označených strán sporu, súd by následne zamietol žalobu aj s poukazom na uvedené.
7. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 C.s.p.
8. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Alternatívne požadovala rozsudok zmeniť tak, aby žalobe žalobkyne bolo vyhovené. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam. V tejto súvislosti opätovne poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.12.2010 vydaný vo veci I. ÚS 26/2010, podľa ktorého v každej veci, o ktorej má rozhodnúť všeobecný súd, treba vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecného súdu a je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky individuálne okolnosti veci a prihliadnuť na ne cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti, pričom je povinnosťou všeobecného súdu posúdiť obsah právneho úkonu aj z hľadiska rozporu s dobrými mravmi.
9. Uzavreté dohody sa podľa žalobkyne javia v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný v 2. rade, ktorý disponuje pohľadávkou vo výške 135.524 eur voči obchodnej spoločnosti K. TRANS, s.r.o., nechá podpísať dohody fyzickej osobe - žalovanému v 1. rade, ktorý má za dlžníka plniť, pričom je zrejmé a muselo byť veriteľovi zrejmé, že žalovaný v 1. rade nemá vo svojom výlučnom vlastníctve relevantný majetok a tým pádom by táto pohľadávka mohla byť uspokojená len zo spoločného majetku v režime BSM. Žalovaný v 1. rade ako manžel žalobkyne nedisponoval žiadnym majetkom mimo spoločného bezpodielového spoluvlastníctva manželov a obchodná spoločnosť K. TRANS, s.r.o., podľa súvahy k 31.12.2013 predloženej žalovaným v 2. rade disponovala krátkodobými záväzkami v hodnote 282.314 eur, majetkom v účtovnej hodnote 205.107 eur, nie však v trhovej hodnote. Ďalej vlastné imanie tejto spoločnosti bolo mínus 120.141 eur a výsledok hospodárenia bol mínus 133.234 eur. Celkovo záväzky z podnikateľskej činnosti predstavovali hodnotu 315.000 eur. Skutkové zistenie súdu o tom, že hlavný dlžník disponoval majetkom v roku 2013 v hodnote 205.107 eur podľa daňového priznania v kontexte s celkovou finančnou situáciou spoločnosti neobstojí, je nesprávne a neúplné. Spoločnosť bola zjavne predĺžená bez potrebnej finančnej hotovosti, o čom vypovedal samotný konateľ žalovaného v 2. rade, ktorý považoval dlh v čase podpisovania dohody za nerealizovateľný. Cieľom týchto úkonov bolo zo strany žalovaného v 2. rade vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky veriteľa aj z vecí patriacich do BSM žalobkyne a žalovaného v 1. rade. Došlo tak k splneniu podmienok pre záver o absolútnej neplatnosti napádaných právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi. Týmito dohodami došlo k úplnému popretiu zmyslu a významu obmedzeného ručenia spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorou je pôvodný dlžník. Pôvodný dlžník má právnu subjektivitu a pokiaľ došlo k akýmkoľvek záväzkom, resp. pohľadávkam, mal si veriteľ tieto pohľadávky vymáhať predovšetkým od dlžníka. Znamenalo by to len naplnenie základnej zásady súkromnoprávnych vzťahov medzi podnikateľmi nesúcimi podnikateľské riziko a to, že za záväzky by mali v obchodnoprávnych vzťahoch zodpovedať tí, ktorých nečinnosťou alebo opomenutím povinnosti vznikli. Táto zásada je premietnutá aj do zásady, že za prípadné záväzky spoločnosti s ručením obmedzeným, ručia spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu. V danom
prípade bolo cieľom veriteľa túto zásadu obísť, keď uzavrel dohody aj s pristupujúcim dlžníkom - fyzickou osobou a spoločníkom, resp. ako avalistom, ktorý mal plniť v plnom rozsahu popri pôvodnom dlžníkovi.
10. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dohoda, ktorú žalovaný v 1. rade podpísal, bola zo strany právneho predchodcu žalovaného v 2. rade pripravená bez možnosti o jej obsahu akokoľvek diskutovať. Sám konateľ žalovaného v 2. rade jasne vo svojej výpovedi uviedol, že uzavretie dohody aj so žalovaným v 1. rade ako pristupujúcim dlžníkom plnilo výlučne zabezpečovací účel a že pre hlavného dlžníka bol dlh nerealizovateľný. Ako vyplynulo z výpovedí žalovaného v 1. a 2. rade, pôvodný veriteľ veľmi úzko a dlho spolupracoval so spoločnosťou K. TRANS, s.r.o., kde sa každoročne vzájomné pohľadávky, ktoré vznikli medzi zmluvnými stranami uspokojovali zápočtom. Sám žalovaný v 2. rade o niekoľko týždňom odstúpil od nájomnej zmluvy, paradoxne z dôvodu, že spoločnosť K. TRANS, s.r.o., podniká v rovnakej oblasti obchodných vzťahov ako prenajímateľ a pôvodný veriteľ z dohody o uznaní záväzku. Neplatným odstúpením od nájomnej zmluvy zmaril čo i len teoretickú možnosť hlavného dlžníka peňažný záväzok urovnať. Žalovaný v 2. rade ako veriteľ pripravenou a podpísanou dohodou o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady v spojení s dohodou o vyplňovacom práve k blankozmenke, spoločne so žalovaným v 1. rade navodili vo svojich dôsledkoch to, že žalobkyňa môže byť reálne zbavená všetkých svojich spoluvlastníckych práv k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku v BSM bez akejkoľvek ochrany a bez možnosti ovplyvniť svoje „vyvlastnenie“. Ona sama pritom účastníkom tohto vzťahu nie je, avšak paradoxne proti svojej vôli bude musieť znášať budúcu exekúciu všetkého spoločného majetku. Takýto dôsledok výkonu subjektívnych práv v občianskoprávnych vzťahoch je krajne nespravodlivý a priečiaci sa dobrým mravom.
11. Žaloba bola zamietnutá najmä z dôvodu nesprávneho označenia strán sporu, a to preto, lebo v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov majú účastníci právneho úkonu postavenie tzv. nerozlučných nútených spoločníkov v zmysle ust. § 78 C.s.p. Navyše, podľa odôvodnenia rozsudku, stranou sporu mal byť aj pôvodný veriteľ Ing. D. Q. - K.. Zamietnutie žaloby po troch rokoch vedeného konania pre nedostatočné označenie strán sporu je prekvapivé. O nič menej prekvapivý je pre žalobkyňu záver o tom, že stranou sporu mal byť aj napriek platnému postúpeniu pohľadávky pôvodný veriteľ, ktorý všetky svoje práva a povinnosti z oboch dohôd v plnom rozsahu postúpil na žalovaného v 2. rade. Táto univerzálna sukcesia žalovaného v 2. rade do postavenia pôvodného veriteľa bola pre súd nedostačujúca.
12. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. Tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo. V zmysle ust. § 41 Občianskeho zákonníka oddeliteľnosťou je potrebné rozumieť obsahovú oddeliteľnosť právneho úkonu od zvyšku, nie možnosť rozdelenia plnenia, ktoré bolo dohodnuté. Oddeliteľnými sú dva samostatné právne úkony poňaté do jedného textu, pokiaľ sa dôvod neplatnosti vzťahuje v danom prípade len na jeden z nich. V prejednávanom prípade z obsahu dohody o uznaní záväzku a o spôsobe jeho plnenia vyplýva, že vznikla na jednej strane dohoda medzi veriteľom a dlžníkom, ktorou dlžník uznáva svoj záväzok, čo do dôvodu a výšky a strany sa dohodli aj na spôsobe úhrady peňažného záväzku. Následne žalovaný v 1. rade pristúpil k záväzku hlavného dlžníka podľa ust. § 533 Občianskeho zákonníka a zároveň sa zaviazal, že zaplatí záväzok veriteľovi spoločne a nerozdielne s hlavným dlžníkom. Predmetom žaloby bolo vyslovenie neplatnosti tohto samostatného dvojstranného právneho úkonu, ktorým žalovaný v 1. rade pristúpil k záväzku hlavného dlžníka a rovnako aj jeho aval z dohody o použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu, kde vystupoval ako zmenkový ručiteľ. O tom, že v danom prípade nejde o nútené procesné spoločenstvo a peňažný záväzok možno samostatne uplatňovať od ktoréhokoľvek dlžníka, či už pôvodného alebo pristupujúceho, svedčí aj fakt, že žalovaný v 2. rade ako veriteľ podal žalobu o zaplatenie sumy 40.657,42 eur s prísl. na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1C 342/2015 práve titulom dohody o uznaní záväzku a žaloba bola podaná len voči pristupujúcemu dlžníkovi bez toho, aby sa veriteľ domáhal plnenia aj od dlžníka, ktorý uvedený záväzok výlučne spôsobil.
13. Žalovaný v 2. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
14. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.
15. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je zásadné zistenie, či na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem. Hoci prvoinštančný súd vec z tohto hľadiska neposudzoval, uvedené pochybenie nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
16. V danej veci žalobkyňa sa domáhala určenia, že dohoda o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.01.2014 ako aj dohoda o použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu zo dňa 07.03.2014 sú neplatné právne úkony. Vo vzťahu k takto uplatnenému nároku je potrebné zdôrazniť, že na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1C 342/2015 sa vedie konanie, v ktorom si právny predchodca žalovaného v 2. rade Ing. D. Q. - K. uplatnil proti žalovanému v 1. rade zaplatenie sumy 40.657,42 eur z dôvodu neuhradenia pohľadávky včas a riadne. Otázka platnosti, či neplatnosti dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady a dohody o použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu predstavuje z hľadiska žaloby na plnenie z týchto právnych úkonov len posúdenie otázky predbežnej, ktorú nie je potrebné riešiť v samostatnom konaní meritórnym výrokom súdu. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe totiž nie je daný za situácie, ak už bola podaná žaloba na plnenie sporného záväzku. Vzhľadom na uplatnený nárok na plnenie podaná určovacia žaloba o určenie neplatnosti dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady a dohody o použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobkyne z dôvodu, že otázku neplatnosti fýchto úkonov súd môže riešiť ako predbežnú pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na plnenie v zmysle ust. § 137 písm. a) C.s.p. v znení účinnom od 01.07.2016. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo, teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva.
17. Rovnako je nepochybné, že zmluvnou stranou, či už dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady alebo dohody o použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu, bol aj K. TRANS, s.r.o. To platí aj o tej časti dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady, v ktorej žalovaný v 1. rade pristúpil podľa ust. § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka k záväzku hlavného dlžníka K. TRANS, s.r.o., nakoľko s týmto záväzkom žalovaného v 1. rade podpisom zmluvy vyslovil súhlas i hlavný dlžník K. TRANS, s.r.o. Túto časť dohody z hľadiska jej obsahu možno považovať za zmluvu nepomenovanú, vyplývajúcu z ust. § 51 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Pristúpenie k záväzku, tak ako bolo zrealizované, totiž nemá charakter pristúpenia v zmysle ust. § 533 Občianskeho zákonníka a ani v zmysle ust. § 534 Občianskeho zákonníka. Ust. § 533 Občianskeho zákonníka predpokladá dohodu tretej osoby s veriteľom bez súhlasu dlžníka, kým ust. § 534 Občianskeho zákonníka upravuje iba vzťah medzi dlžníkom a treťou osobou. K. TRANS, s.r.o., ako hlavný dlžník bez akýchkoľvek pochybností bol účastníkom oboch dohôd a preto v konaní o vyslovení ich neplatnosti musel v konaní vystupovať ako strana sporu.
18. Nútené spoločenstvo Civilný sporový poriadok upravuje v ust. § 78. Vychádzajúc z tohto ustanovenia nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa ods. 1.
19. O nútené procesné spoločenstvo ide vtedy, keď hmotnoprávna vecná legitimácia svedčí v spore viacerým subjektom a teda ak je z hľadiska hmotného práva potrebné a nevyhnutné, aby žalobu uplatnilo viacero subjektov spoločne alebo ak je pre úspech v spore nevyhnutné žalovať viacero subjektov. Typickým príkladom je žaloba o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. V takomto prípade sa musia konania zúčastniť všetci podieloví spoluvlastníci a to či už na strane žalobcu alebo na strane žalovaného, keďže jeho predmetom je celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a právoplatný výrok súdu zaväzuje len stranu konania a po právoplatnosti rozsudku aj právnych nástupcov zúčastnených strán. Obdobne to platí aj pri niektorých nárokoch podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Rovnako všetci účastníci zmluvy musia byť subjektmi žaloby o neplatnosť tejto zmluvy. Taktiež aj v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí toto konanie zásadne prebiehať za účasti všetkých zapísaných vlastníkov, resp. spoluvlastníkov nehnuteľnosti.
20. Pokiaľ ide o hlavného dlžníka K. TRANS, s.r.o., táto spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stal JUPAS, s.r.o. JUPAS, s.r.o., zanikla v dôsledku zlúčenia, pričom právnym
nástupcom sa stala Ferrara, s.r.o. Na túto spoločnosť bol uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 28.11.2016 vyhlásený konkurz a za správcu podstaty ustanovená JUDr. X. N. - U..
21. Od podmienok, za ktorých sa niekto stáva stranou sporu, je potrebné rozlišovať tzv. vecnú legitimáciu. Kto je stranou sporu vymedzuje právo procesné. Kto je vecne legitimovaný zase vymedzuje výlučne právo hmotné. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého strana sporu je subjektom práva (povinnosti), ktoré je predmetom konania. Nedostatok aktívnej, či pasívnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby.
22. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
23. Zároveň úspešnému žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
24. Čo sa týka žalovaného v 1. rade, tejto strane sporu náhrada trov konania priznaná nebola, nakoľko v súvislosti s odvolacím konaním jej žiadne trovy nevznikli.
25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).